Dogmatika/Magistérium: Tradícia a Písmo

Druhý Konstantinopolský (Carihradský) koncil (553)

• Posledným zdôvodnením cirkevného učenia, ktoré sa v dávnejšom kresťanstve používalo proti akémukoľvek bludu, nebol dôkaz zo samého Svätého písma alebo z teologického špekulatívneho uvažovania, ale pozostávalo z odvolania sa na cirkevnú Tradíciu. Z tohto obdobia nemáme ani natoľko teoretické učenie o Tradícii, ako skôr živé vedomie Cirkvi, že vlastní pravdy cez Tradíciu z čias apoštolov. Tu uvedieme niekoľko príkladov takého vyznania.

Tradícia

Pevne sa pridržiavame tej viery a ohlasujeme tú vieru, ktorá bola darovaná od začiatku naším Bohom a Spasiteľom Ježišom Kristom svätým apoštolom a nimi ohlasovaná celému svetu. Svätí Otcovia ju poznali a vysvetľovali a odovzdali svätým cirkvám, najmä keď sa zišli na štyroch cirkevných konciloch. [...]

Rímska synoda v Lateráne za pápeža Martina I. (649)

Tradícia

17. Kto podľa svätých Otcov nevyznáva ústami a srdcom do posledného slova skutočne a opravdivo všetko to, čo bolo odovzdané a ohlasované svätými Otcami a piatimi všeobecnými úctyhodnými koncilmi svätej katolíckej a apoštolskej Cirkvi Božej, nech je exkomunikovaný. (DS 517)

Druhý Nicejský koncil (787)

Tradícia

Kto neprijíma celú cirkevnú Tradíciu či už napísanú, alebo nenapísanú, nech je exkomunikovaný. (DS 609)

Florentský koncil (1438-1445)

Vieroučný dekrét pre Jakobitov

• Tento koncil, na ktorom sa prerokúvalo zjednotenie oddeleného Východu s rímskou cirkvou, sa musel zaoberať aj kánonom Svätého písma. Zdôraznenie, že jeden a ten istý Boh je pôvodcom Starého aj Nového zákona, je namierené proti gnosticistickým názorom, ktoré ešte stále dožívali.
• Slávnostný úvod práve tohto odseku "Svätá rímska cirkev verí pevne, vyznáva a hlása..." poukazuje na to, že tu ide o vlastnú definíciu. - Tento odsek bez akejkoľvek ďalšej diskusie prevzal Tridentský koncil.

[...] Jeden a ten istý Boh je pôvodcom Starého aj Nového zákona, t.j. Zákona, Prorokov a Evanjelia, pretože svätí oboch zmlúv prehovorili z vnuknutia toho istého Ducha Svätého. Ich knihy (svätá rímska Cirkev) s úctou prijíma. [...] (Nasleduje výpočet kníh Svätého písma, porov. DS 1501-1504)

Tridentský koncil, 4. zasadnutie (1546)

Prijatie Svätých písiem a Tradícií apoštolov

• Po prípravných zasadnutiach prešiel Tridentský koncil na otázky týkajúce sa základov a noriem viery. Preverenie týchto základov bolo potrebné, lebo reformátori napadali práve tradície a Písmo.
• Tradície, medzi ktoré vo vtedajšom chápaní, prirodzene, patrili aj vonkajšie zvyklosti, protestanti jednomyseľne odmietali prijať ako právoplatné rozhodnutie a artikuláciu viery. Koncil sa v namáhavej práci snažil presnejšie vymedziť pojem Tradície. Tradície vonkajšieho druhu, zvyklosti v pôstoch, kajúcna disciplína, obrady atď. boli v priebehu diskusie úplne vylúčené, pretože pre život viery nemali bezprostredný význam. A v dekréte sa ani len nespomínajú. Reč je len o tých tradíciách viery, ktoré - keďže sú apoštolského pôvodu - v nepretržitej následnosti Cirkev prijala, a dotýkajú sa viery a mravov. Tieto tradície môžu byť zachytené aj písomne, môžu byť však aj nenapísané, lebo Radostná zvesť vždy prevyšuje napísané slovo. Koncil sa tu úmyselne vzdal vypočítavania jednotlivých právd Tradície, ale už v nasledujúcom zasadnutí sa napr. v učení o dedičnom hriechu odvolával na takúto tradíciu (porov. DS 1510 a 1514).
• V osobitnom dekréte sa koncil usiluje čeliť nešvárom v používaní Svätého písma. Jeho text bol často pokazený, používali sa rozmanité varianty textu, lebo neexistovalo autentické vydanie. Najmä liturgické knihy obsahovali často chybné texty. Vo vysvetľovaní Písma a v kázňach ďalej vládla často veľká svojvôľa. Ľudia sa málo starali o cirkevné schválenie vydaní a vysvetľovaní. Dekrét uznáva Vulgátu za autentický latinský preklad. Výraz autentický sa tu najvhodnejšie prekladá ako smerodajný, pretože nejde o pôvod a autora svätých kníh, ale jedine o správnosť prekladu v tom zmysle, že preklad Vulgáty neobsahuje nijaký dogmatický omyl a reprodukuje správne podstatu napísaného Božieho slova. A nepopiera sa, že napokon aj tento preklad má tu i tam značné nedostatky. Na Druhom vatikánskom koncile sa potom viac nespomína význam Vulgáty ako smerodajného prekladu Svätého písma (porov. Dei Verum, č. 21).

Tradícia a Písmo

Posvätný ekumenický a všeobecný Tridentský koncil [...] si stále kládol za cieľ vykoreniť bludy a zachovať v Cirkvi čistotu evanjelia. Toto evanjelium kedysi vo svätých Písmach prorokmi prisľúbené náš Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, najprv vlastnými ústami ohlasoval a potom ho svojim apoštolom rozkázal hlásať "všetkému stvoreniu" (Mk 16, 15) ako prameň každej spasiteľnej pravdy a mravného poriadku. Koncil vie, že táto pravda a tento poriadok sa nachádzajú v napísaných knihách a v nepísaných tradíciách, ktoré apoštoli dostali z úst Krista, alebo ich apoštoli vnuknutím Ducha Svätého akoby z ruky do ruky ďalej odovzdávali a tak sa dostali až k nám. (DS 1501)

A tak koncil nasleduje príklad pravoverných Otcov, keď všetky knihy Starého zákona a Nového zákona - veď autorom jedných i druhých je jeden Boh - spolu s tradíciami týkajúcimi sa viery a mravov uznáva a ctí si s tou istou láskou a úctou, veď pochádzajú buď z úst Krista, alebo boli vnuknuté Duchom Svätým a v katolíckej Cirkvi sa zachovávajú v neporušenej následnosti. (DS 1501)

(Koncil) sa rozhodol, že k tomuto dekrétu pripojí zoznam posvätných kníh, aby nevznikla nijaká pochybnosť, ktoré knihy prijíma sám koncil. (DS 1501)

Zoznam posvätných kníh

Sú tieto:

Zo Starého zákona: päť kníh Mojžišových, totiž Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium; Jozue, Sudcovia, Rút, štyri knihy Kráľov, dve knihy Kroník, Prvá kniha Ezdrášova, Druhá kniha Ezdrášova, ktorá sa volá Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Dávidova kniha Žalmov so 150 žalmami, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Ekleziastikus, Izaiáš, Jeremiáš s Baruchom, Ezechiel, Daniel, dvanásť malých prorokov, totiž Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš; Prvá a Druhá kniha Machabejcov. (DS 1502)

Z Nového zákona: štyri Evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána; Skutky apoštolov napísané Lukášom evanjelistom; 14 listov svätého apoštola Pavla: Rimanom, dva Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, dva Solúnčanom, dva Timotejovi, Títovi, Filemononvi, Hebrejom; dva listy apoštola Petra, tri apoštola Jána, jeden apoštola Jakuba, jeden apoštola Júdu a Zjavenie apoštola Jána. (DS 1503)

Kto však práve tieto celé knihy so všetkými ich časťami, ako sa čítajú v katolíckej Cirkvi a nachádzajú (sa) v starom latinskom vydaní Vulgáty, neuznáva za posvätné a kanonické, alebo kto vedome a uvážene zavrhuje tradície, o ktorých bola reč, nech je exkomunikovaný. [...] (DS 1504)

Vulgáta ako smerodajné vydanie Písma

Okrem toho ten istý posvätný koncil v presvedčení, že pre Božiu Cirkev to môže byť na nemalý úžitok, keď bude jasné, ktoré zo všetkých používaných latinských vydaní posvätných kníh treba považovať za smerodajné, určuje a vyhlasuje: práve toto staré vydanie Vulgáty, ktoré sa stáročným používaním v Cirkvi osvedčilo, má sa vo verejných prednáškach, vedeckých kontroverziách, kázňach a výkladoch považovať za smerodajné. A nech sa ju nikto neodváži a nepokúsi pod nijakou zámienkou odmietnuť. (DS 1506)

Cirkev ako vysvetľovateľka Svätého písma

Okrem toho [koncil], aby držal na uzde ľahkomyseľných duchov, ustanovuje: nech sa nik neodváži vo veciach viery a mravov, ktoré patria k budovaniu kresťanského učenia, prekrúcať, spoliehajúc sa na svoju vlastnú múdrosť, Sväté písmo podľa svojho vlastného náhľadu proti tomu zmyslu, ktorého sa pridržiavala a pridržiava svätá matka Cirkev - jej totiž prislúcha vynášať úsudok o pravom zmysle a vysvetľovať posvätné Písma -, alebo Sväté písmo vysvetľovať proti jednomyseľnému súhlasu Otcov, aj keby také výklady neboli nikdy uverejnené. [...] (DS 1507)

Prvý vatikánsky koncil, 3. zasadnutie (1870)

Vieroučný dekrét o katolíckej viere

• V súvislosti s učením o Zjavení (porov. DS 3004n.) sa Vatikánsky koncil musel zaoberať aj otázkou odovzdávania Zjavenia. Pritom sa opieral o rozhodnutie Tridentského koncilu tak z hľadiska výkladu vzťahu medzi Tradíciou a Písmom, ako aj z hľadiska noriem pre výklad Písma.

2. hlava: Zjavenie

Tradícia a Písmo ako pramene viery

[...] Toto nadprirodzené Zjavenie podľa viery celej Cirkvi - a túto vieru vysvetlil posvätný Tridentský koncil - sa nachádza "v napísaných knihách a nenapísaných tradíciách, ktoré apoštoli dostali z úst Krista Pána, alebo boli skrze apoštolov vnuknutím Ducha Svätého akoby z ruky do ruky ďalej odovzdávané, a tak sa dostali až k nám" (porov. DS 1501). Celé tieto knihy Starého a Nového zákona so všetkými ich časťami, ako ich uvádza vieroučný dekrét toho istého koncilu a ako sa nachádzajú v starom latinskom vydaní Vulgáty, treba pokladať za posvätné a kanonické. (DS 3006)

Cirkev ich pokladá za posvätné a kanonické nie preto, že by boli zostavené ľudským úsilým a potom by boli dosiahli schválenie svojou vlastnou autoritou, a ani preto nie, že Zjavenie obsahujú bez omylu, ale preto, že boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého a ich autorom je Boh a ako také boli odovzdané Cirkvi. (DS 3006)

Cirkev ako vysvetľovateľka Svätého písma

Spásonosné vieroučné rozhodnutie Tridentského koncilu o vysvetľovaní Svätého písma, ktoré malo skrotiť ľahkomyseľných duchov, si niektorí ľudia vysvetľujú zle. Obnovujeme tento dekrét a vysvetľujeme jeho zmysel tak, že vo veciach viery a mravov, ktoré patria budovaniu kresťanského učenia, treba ako pravý prijať ten zmysel Svätého písma, ktorého sa pridržiavalo a pridržiava svätá matka Cirkev; jej totiž prislúcha vynášať úsudok o pravom zmysle a vysvetľovať posvätné Písma. A preto nik nesmie proti tomuto zmyslu alebo proti jednomyseľnému učeniu Otcov vysvetľovať Sväté písmo. (DS 3007)

3. hlava: Viera

Božie slovo v Tradícii a Písme

[...] S božskou a katolíckou vierou treba to všetko veriť, čo sa nachádza v napísanom alebo tradovanom Božom slove, a Cirkev to predkladá slávnostným rozhodnutím alebo obyčajným všeobecným hlásaním viery ako predmet zjavený od Boha. (DS 3011)

4. Kánon k 2. hlave

Kto neuznáva všetky knihy Svätého písma so všetkými ich časťami, ako ich uvádza Tridentský koncil, za posvätné a kanonické, alebo kto popiera, že sú vnuknuté Bohom, nech je exkomunikovaný. (DS 3029)

Encyklika pápeža Leva XIII. Providentissimus Deus o štúdiu Svätého Písma (1893)

• Encyklika Leva XIII. je prvou obsiahlou cirkevnou rozpravou (traktátom) o otázkach, ktoré nastolila moderná biblická veda. Pápež bezvýhradne uznáva cenné služby, ktoré vykonali nové výskuné metódy biblickej vedy; chce, aby všetky prostriedky modernej vedy slúžili hlbšiemu chápaniu posvätných kníh. Sväté písmo je však slovo Božie, a preto je neomylné. Vedecký výskum túto sutočnosť nikdy nesmie stratiť zo zreteľa. Nijaké vysvetľovanie nesmie preto zanedbať normy viery a Tradície.

• Základnou myšlienkou encykliky je pevné presvedčenie, že medzi slovom Svätého písma a výsledkami vedy nemôže existovať protirečenie za predpokladu, že obe stránky čestne usilujú dopátrať sa pravdy a že si uvedomujú svoje hranice, lebo existuje len jeden Boh, ktorý stvoril prírodu, ktorý upravuje dejiny a je pôvodcom posvätných kníh, lebo Boh nemôže sám sebe protirečiť.

Viera ako norma výkladu Písma

[...] Katolícky exegéta vidí svoju hlavnú úlohu a svoju svätú povinnosť v tom, že tie svedectvá Písma, ktorých význam už bol autenticky vyložený - také vysvetlenie môže byť dané z vnuknutia Ducha Svätého svätými pisateľmi, ako je to na mnohých miestach Nového zákona, alebo Cirkvou slávnostným rozhodnutím za asistencie toho istého Ducha Svätého, alebo obyčajným všeobecným magistériom -, vykladá v tom istom zmysle. Vďaka pomocným prostriedkom svojej vedy má ukázať, že iba toto vysvetlenie môže zodpovedať základom hermeneutiky.

V ostatných otázkach treba hľadať cestu na ich riešenie pomocou viery ("analogia fidei") a v katolíckom učení, ktoré dostávame od cirkevného magistéria a ktoré musíme pokladať za najvyššiu normu. (DS 3283)

Význam cirkevných Otcov vo výklade Písma

[Každé katolícke vykladanie Písma musí čerpať z bohatstva cirkevnej Tradície. Toto vykladanie nie je nejakým súkromným podujatím, ale hlbším vnikaním do zmyslu Písma, vychádzajúcim z katolíckeho povedomia.]

A tak svätí Otcovia, ktorí "po apoštoloch vo svätej Cirkvi sadili, polievali, budovali, pásli, živili, čím ona rástla", majú najvyššiu autoritu zakaždým, keď svedectvo Písma vykladajú všetci tým istým spôsobom súhlasne ako súčasť učenia viery a mravov. Z ich zhody očividne vyplýva, že ide o katolícke učenie viery tradované od apoštolov. (DS 3284.3285)

[Aj ich osobné názory si zasluhujú zodpovedný rešpekt. - Na druhom mieste treba mať v úcte katolíckych exegétov, ktorí pri svojich výkladoch vychádzajú zo svojho katolíckeho povedomia.]

Pomocné vedy

[...] [U učiteľov Svätého písma a teológov] sa preto vyžadujú hlboké znalosti a dôkladné cvičenie v pravej vede kritiky. Neprávom a na škodu náboženstva sa tu zavádza akási zručnosť, ktorej sa dáva čestný názov 'vyššej kritiky'. Tá má vraj z čisto vnútorných dôvodov usudzovať o pôvode, celistvosti a hodnovernosti nejakej knihy. Naproti tomu je však zjavné, že v otázkach historiografie - a do nej predsa patrí pôvod a zachovanie nejakého spisu - prvoradé miesto zaujímajú dejinné svedectvá, a tie predovšetkým treba čo najstarostlivejšie pozbierať a preskúmať. Vnútorné dôvody nie sú zväčša také dôležité, aby ich bolo možné uvádzať ako vlastný dôvod, nanajvýš sú len akýmsi potvrdením. (Keby sme sa chceli postaviť na stanovisko čisto imanentnej kritiky, vzdali by sme sa akejkoľvek istej normy. Boli by sme vydaní celkom napospas vede nepriateľskej Biblii. Taká veda však vyúsťuje do zmätku názorov.) (DS 3286)

Biblia a prírodné vedy

[Mnohé útoky proti Svätému písmu sa podnikali zo strany prírodných vied. Preto sú také nebezpečné, že v dôsledku svojej veľkej názornosti sú veľmi nákazlivé.]

Preto je exegétovi Svätého písma poznanie prírodných vied dobrou pomôckou, aby falošné závery o božských knihách ľahšie odhalil a vyvrátil. - Medzi teológom a fyzikom nemôže byť opravdivý protiklad, keď sa obaja držia svojich hraníc. Majú si, podľa napomenutia sv. Augustína, dávať pozor a nerozvážne "nevyhlasovať neprebádané veci za poznané". A keby sa predsa vyskytli názorové odlišnosti, sumárne pravidlo stanovuje, ako sa má teológ správať: "Čo sú schopní fyzici dokázať opravdivými dôkazmi o povahe vecí, my ukážme, že to nie je v protiklade s Písmami; čo však vo svojich dielach prinášajú ako protirečenia našim Písmam, t.j. katolíckej viere, to musíme nejako ukázať, alebo neochvejne veriť, že je to falošné." Aby sme pochopili správnosť tohto pravidla, musíme si najprv uvážiť, že svätopisci alebo správnejšie "Duch Boží, ktorý skrze nich prehovoril, nechcel učiť ľudí také veci, ktoré nikomu neslúžili na spásu (ako je vnútorná štruktúra viditeľných vecí)". A preto sa ani nesnažili o nejaké bádanie prírody, ale príležitostne veci sami opisovali a hovorili o nich raz v prenesenom zmysle, inokedy podľa všeobecného jazykového úzu, ktorý bol v tých časoch zaužívaný a ešte aj dnes sa používa v mnohých veciach každodenného života, a to aj medzi vzdelanými ľuďmi. V bežnom spôsobe vyjadrovania sa na prvom mieste vyzdvihuje to, čo je prístupné zmyslom; podobne postupuje aj posvätný autor (na čo upozornil Anjelský doktor svätý Tomáš Akvinský): "(Mojžiš) sa riadil podľa zmyslového zdania", to znamená podľa toho, ako sa sám Boh priblížil ľudským spôsobom k ľuďom, keď ich oslovil. (DS 3287.3288)

Historické problémy

Tieto zásady treba aplikovať aj na iné príbuzné vedné odbory, najmä na historiografiu. Žiaľ, sú mnohí, čo s veľkou námahou skúmajú staroveké pamiatky, mravy a zriadenia národov a podobné historické svedectvá a vynášajú ich na svetlo, no pritom často iba s tým zámerom, aby v posvätných knihách odhaľovali omyly a aby tak ich vážnosť stále viac podkopávali a vyvolávali vzhľadom na ne pochybnosti. Mnohí to robia v otvorenom nepriateľstve bez oprávneného dôvodu. Veď svetským knihám a dokumentom minulosti prikladajú takú vieru, ako keby ani nejestvovala možnosť pomyslieť na nejaký omyl, ale knihám Svätého písma sa zdráhajú venovať náležitú vieru, keď čo i len tušia akýsi náznak omylu, bez toho, aby ho starostlivo skúmali. (DS 3290)

Božský pôvod a neomylnosť Svätého písma a všetkých jeho častí

Je možné, že prepisovači rukopisov sa dopustili nejakých chýb. Tu sa vyžaduje starostlivé skúmanie. [...] Bolo by však úplne nespravodlivé zúžiť božské vnuknutie len na určité časti Svätého písma, alebo pripustiť, že sa svätopisec mýlil. Nie je prípustné ani postupovanie tých, čo sa chcú zbaviť všetkých ťažkostí tak, že bez váhania pripúšťajú, že božské vnuknutie sa vzťahuje len na veci viery a mravov, inak na nič iné; pritom vychádzajú z tohto falošného predpokladu: keď ide o pravdu výpovedí, netreba vraj ani tak veľmi skúmať, čo Boh povedal, ako skôr, prečo to povedal. (DS 3291)

Veď predsa všetky knihy, ktoré Cirkev uznáva za posvätné a kanonické, sú celé, so všetkými svojimi časťami napísané z vnuknutia Ducha Svätého. A božské vnuknutie sa nemôže dopustiť nijakého omylu, ono podľa svojej podstaty vylučuje akýkoľvek omyl, a vylučuje ho s tou istou nevyhnutnosťou, s akou Boh, najvyššia Pravda, nemôže byť vôbec pôvodcom nijakého omylu.

Toto je starobylá a stála viera Cirkvi. (DS 3292) [Nasleduje odvolanie sa na koncily vo Florencii, Tridente a Vatikáne.]

Je zbytočné odvolávať sa na to, že Duch Svätý použil ako nástroje na písanie ľudí, a tak sa chýb dopustil nie vlastný pôvodca, ale inšpirovaní pisatelia. Veď Duch Svätý ich nadprirodzenou silou tak pobádal a pohýnal do písania, tak stál po ich boku, že všetko a len to, čo rozkázal, aj správne v mysli pochopili, aj chceli verne napísať a aj vhodne s neomylnou pravdou vyjadrili; inak by Svätý Duch nebol pôvodcom celého Svätého písma. Tejto viery sa Otcovia vždy pridržiavali. Augustín hovorí: Keďže oni napísali, čo im on ukázal a vnukol, nemožno preto v nijakom prípade pochybovať, že to on napísal, lebo oni ako údy jeho hlavy vykonali to, čo z vnuknutia hlavy spoznali. Svätý Gregor Veľký hovorí: Otázka, kto to napísal, je zbytočná. Viera totiž hovorí, že pôvodcom knihy je Duch Svätý. On sám teda písal, čo napísať vnukol; on sám to napísal, pretože dielo pisateľa oživil svojím dychom. (DS 3293)

Z toho vyplýva: Kto pripúšťa, že by sa na pravých miestach Svätého písma mohol nachádzať omyl, ten buď prevracia katolícky pojem božského vnuknutia, alebo robí samého Boha pôvodcom omylu. A tak bolo pevným presvedčením všetkých Otcov a cirkevných Učiteľov, že zo svätých Písem, ako ich napísali posvätní autori, je vylúčený akýkoľvek omyl. Preto sa snažili dôkladne, ale aj s náboženským cítením dať do súladu viaceré miesta, o ktorých sa zdalo, že obsahujú protirečenie alebo nejakú diferenciu - sú to napokon skoro tie isté miesta, ktoré sa dnes pod nálepkou novej vedy uvádzajú ako námietka. Súhlasne totiž vyznávajú, že tie knihy v ich celku a v ich častiach pochádzajú bez rozdielu z božského vnuknutia a že sám Boh, ktorý prehovoril skrze svätopiscov, nemohol nič také povedať, čo by sa odkláňalo od pravdy. [...] (CD 3293)

Smernica pre bádanie

[...] [Aj svetská veda by sa mala starať a pomôcť riešiť veľké úlohy katolíckej exegézy. Najvyššou zásadou každého takéhoto bádania nech je:]

Boh je stvoriteľom a upravovateľom všetkých vecí, je aj pôvodcom Svätého písma. A tak sa nedá zo sveta vecí alebo z pamätníkov dejín uviesť nič, čo by bolo naozaj v protiklade so Svätým písmom. Keď sa zdanlivo vynorí nejaké protirečenie, treba ho veľmi starostlivo odstrániť. Na jednej strane sa teológovia a exegéti majú uváženým úsudkom usilovať preniknúť k pravému a najpravdepodobnejšiemu zmyslu toho miesta, o ktorého zmysel ide; na druhej strane treba starostlivo preskúmať obsah protidôkazov. Neslobodno sa vzdávať ani vtedy, keď aj potom ostáva akési zdanie pre opak. Pravda totiž nemôže protirečiť pravde. Ostáva pravdou: buď vo vysvetľovaní slov Písma, alebo na druhej strane kontroverzie sa nachádza nejaký omyl. Kým oboje nie je vyjasnené, treba s rozhodnutím, počkať. Veď mnoho z toho, čo sa vo všetkých vedných odboroch povynášalo proti Svätému písmu, je dnes už bezvýznamné a celkom zastaralé. A naopak, aj predtým sa predkladali mnohé výklady miest Svätého písma - pravda, nie takých, v ktorých bezprostredne šlo o pravdy viery a mravov -, pri ktorých neskôr presnejšie skúmanie dospelo k správnejšiemu výkladu. Názorové výmysly totiž odvial čas, ale "pravda ostáva vo svojej sile naveky" (3 Ezd 4, 38). (DS 3294)

Pokora pred záhadami Svätého písma

Nech si nik nenamýšľa, že správne chápe celé Písmo. Augustín vyznal, že je toho viac, čo nechápe, než čo chápe. Keď niekto narazí na miesto, ktoré sa dá ťažko vysvetliť, nech si s opatrnosťou a mierou podľa toho istého svätca uváži: Je lepšie skloniť sa pred neznámymi znakmi, ktoré nám boli dané na úžitok, ako neužitočnými pokusmi o výklad vytiahnuť šiju z tohto jarma, a tak sa zamotať do osídiel omylu. [...]

Tézy modernizmu odsúdené pápežom Piom X. (1907)

• Modernizmus sa aj v posudzovaní a vysvetľovaní Svätého písma celkom priklonil k liberálnej biblickej vede. Odsúdené tézy cielia predovšetkým na vzťah cirkevného magistéria k posvätným knihám (1-4), na názory modernizmu o božskom vnuknutí (9-12), napokon na postoje k jednotlivým otázkam (13-24).

• Porov. Dogmatika/Magistérium: Zjavenie a viera#Prísaha proti modernizmu predpísaná pápežom Piom X. (1910)

1. Cirkevný zákon, ktorý predpisuje pre knihy, ktoré sa zaoberajú Svätým písmom, predbežnú cenzúru, sa nevzťahuje na bádateľov na poli kritiky alebo vedeckej exegézy Starého a Nového zákona. (DS 3401)

2. Cirkevný výklad posvätných kníh sa síce nemá odmietať, podlieha však presnejšiemu posúdeniu a zlepšeniu zo strany exegétov. (DS 3402)

3. Z cirkevných úsudkov a trestov, vynesených proti slobodnej vedeckej exegéze vyplýva, že viera, ako ju predkladá Cirkev, protirečí dejinám a že katolícke články viery sa nedajú zladiť s pravým pôvodom kresťanského náboženstva. (DS 3403)

4. Magistérium Cirkvi ani dogmatickými rozhodnutiami nemôže určiť pôvodný zmysel Svätého písma. (DS 3404)

9. Kto verí, že Boh je skutočným pôvodcom Svätého písma, prezrádza prílišnú prostotu alebo nevedomosť. (DS 3409)

10. Inšpirácia kníh Starého zákona spočíva v tom, že izraelskí pisatelia podali náboženské pravdy z osobitného hľadiska, ktoré bolo pohanom málo známe alebo vôbec neznáme. (DS 3410)

11. Božská inšpirácia sa nevzťahuje na celé Písmo tak, že by chránila všetky jeho jednotlivé časti od akéhokoľvek omylu. (DS 3411)

12. Keď sa nejaký exegéta chce naozaj osožne venovať biblickému štúdiu, musí predovšetkým odložiť akúkoľvek predpojatú mienku o nadprirodzenom pôvode Svätého písma a nevysvetľovať ho inak než akékoľvek iné ľudské dokumenty. (DS 3412)

13. Podobenstvá evanjelia sami evanjelisti a kresťania druhej a tretej generácie voľne prepracovali, a tak zdôvodňovali malý úspech Kristovho kázania u židov. (DS 3413)

14. Vo viacerých rozprávaniach evanjelisti referujú ani nie tak o tom, čo je pravdivé, ale skôr o tom, čo považovali pre čitateľov za užitočnejšie, aj keď to nebolo pravdivé. (DS 3414)

15. K evanjeliám boli až do definitívneho zostavenia kánonu stále pridávané dodatky a opravy. A tak v nich ostala iba nepatrná a neistá stopa Kristovho učenia. (DS 3415)

16. Rozprávania Jána nie sú dejinami vo vlastnom zmysle, ale mystickou úvahou o evanjeliu. Reči, ktoré jeho evanjelium obsahuje, sú teologické úvahy o tajomstve spásy bez historickej pravdy. (DS 3416)

17. Štvrté evanjelium zázraky zveličilo nielen preto, aby sa zdali nápadnejšie, ale aby boli aj vhodnejšími prostriedkami na vyjadrenie diela a slávy vteleného Slova. (DS 3417)

18. Ján si síce nárokuje byť svedkom Krista, v skutočnosti je však iba vynikajúcim svedkom kresťanského života alebo Kristovho života v Cirkvi na konci prvého storočia. (DS 3418)

19. Inoverecký exegéti vernejšie vystihli pravý zmysel Písem ako katolícki exegéti. (DS 3419)

23. Môže existovať a vskutku aj existuje protiklad medzi faktami, ktoré uvádza Sväté písmo, a dogmami Cirkvi, ktoré sa o ne opierajú. Kritik teda môže odmietnuť ako falošné tie veci, o ktorých je Cirkev presvedčená, že cú celkom isté. (DS 3423)

24. Nemožno nič vyčítať exegétovi, ktorý kladie premisy, z ktorých vyplýva dejinná nesprávnosť alebo pochybnosť dogiem, len nech pritom priamo nepopiera dogmy samy. (DS 3424)

Rozhodnutie biblickej komisie (30. júna 1909)

• Ťažkosti, ktoré nachádzala moderná veda v biblickej správe o stvorení, niektorí exegéti chceli riešiť čisto alegorickým výkladom prvých kapitol knihy Genezis. Odpoveď biblickej komisie sa vzťahuje na tento pokus. Z nej vyplýva, že zhrnuté fakty sú dejinnými danosťami, mnohé iné údaje, napr. šesťdňové trvanie je iba literárnou formou.

Biblická komisia bola ustanovená listom Leva XIII. 30.októbra 1902 na podporu biblických vied a na rozhodovanie v otvorených otázkach. Nariadením Pia X. (18. novembra 1907) majú jej rozhodnutia takú istú hodnotu ako rozhodnutia rímskych kongregácií. Predložené rozhodnutie nie je teda neomylné, treba ho však hodnotiť ako normu cirkevného učenia (pozri DS 3863: #List pápežskej biblickej komisie kardinálovi Suhardovi, parížskemu arcibikupovi (16. januára 1948) a DS 3898: #Komentár k listu Biblickej komisie kardinálovi Suhardovi).

Historickosť prvých hláv knihy Genezis [...] 3. pochybnosť: Či možno najmä o historickom literárnom zmysle pochybovať, keď ide o fakty uvedené v týchto hlavách a dotýkajúcice sa základov kresťanského náboženstva, akými sú napr. stvorenie všetkých vecí Bohom na začiatku časov; osobitne stvorenie človeka; utvorenie prvej ženy z prvého človeka; jednota ľudského pokolenia; prvotné šťastie prarodičov v stave spravodlivosti, celistvosti a nesmrteľnosti; príkaz, ktorý dal Boh človekovi, aby preveril jeho poslušnosť; prestúpenie príkazu, na čo navádza diabol v podobe hada; vylúčenie prarodičov z prvotného stavu nevinnosti; a napokon prisľúbenie budúceho vykupiteľa? Odpoveď: Nie. (DS 3514)

Encyklika pápeža Benedikta XV. Spiritus Paraclitus (1920)

• Napriek jasnému stanovisku Leva XIII. A odsúdeniu modernizmu Piom X., musel Benedikt XV. Ešte raz zasiahnuť proti nesprávnym pokusom riešiť otvorené otázky ohľadom Svätého písma. V tejto encyklike sú podstate rozvinuté podobné základné myšlienky, ako ich predložil už Lev XIII. Benedikt XV. Musel protestovať predovšetkým prosto nesprávnemu výkladu toho miesta z encykliky Leva XIII., ktoré sa zaoberá problémom historickosti (pozri DS 3290: #Historické problémy). - Podnetom na vydanie encykliky bolo 1500. výročie smrti svätého Hieronyma, veľkého prekladateľa a exegétu Svätého písma.

Rozšírenie božského vnuknutia na náboženský a svetský obsah Svätého písma

[...] Tieto predpisy a hranice nášho predchodcu [ohľadom názorov viacerých novších exegétov] iste prekročili tí, čo presadzujú rozoznávanie medzi hlavným alebo náboženským a vedľajším alebo profánnym predmetom Svätého písma. Pripúšťajú síce, že božské vnuknutie sa vzťahuje na všetky vety, ba aj na jednotlivé slová Písma, ale jeho účinok, predovšetkým slobodu od omylu a úplnú prvadu zužujú a obmedzujú iba na prvokhlavný alebo náboženský. Domnievajú sa, že iba to jedno, čo sa totiž týka náboženstva, Boh v Písmach zamýšľal a učil. Všetko ostatné, čo patrí do svetských vedných odborov a zjavenej pravde slúži iba ako nejaký vonkajší odev božskej pravdy, Boh iba dopustil a ponechal na pisateľovu nedostatočnosť. A tak sa netreba diviť, keď v prírodovedeckých, historických a podobných veciach sa v Písme nachádza mnoho, čo čo sa nedá zosúladiť s pokrokom dnešnej vedy. Mnohí tvrdia, že toto chápanie neprotirečí predpisom nášho predchodcu. Veď predsa vyhlásil, že svätopisci hovoria o veciach prírody podľa vonkajšieho zdania, ktoré môže byť klamlivé. (DS 3652)

Z pápežových slov jasne vyplýva, aké opovážlivé a nesprávne sú tieto tvrdenia. Iste Lev XIII. podľa Augustínovho a Tomášovho príkladu učil veľmi múdro, že treba počítať s vonkajším zdaním vecí. Ale toto vonkajšie zdanie vecí nevrhá na Sväté písmo nijakú škvrnu nepravdivosti. Veď zdravá filozofia učí, že zmysly pri bezprostrednom poznávaní vecí, ktorých poznanie je im vlastné, sa nemýlia. Okrem toho [Lev XIII.] odmietol akúkoľvek odchodnosť, ako to nazývajú, medzi primárnym a sekundárnym obsahom, odstránil akúkoľvek dvojznačnosť a jasne poukázal na to, že ďaleko od pravdy sú tí, čo sa nazdávajú, že keď ide o „pravdu výpovede, netreba príliš skúmať, čo Boh povedal, ale skôr, prečo to povedal“. Takisto učí, že božské vnuknutie platí pre všetky časti Písma bez výnimky a rozdielu a že do vnuknutého textu sa nemôže dostať nijaký omyl. „Bolo by však úplne nespravodlivé buď ohraničiť božské vnuknutie len na určité časti Svätého písma, alebo pripustiť, že sa svätopisec mýlil.“ (DS 3652)

Dejinná pravda Svätého písma

Od učenia Cirkvi, ktoré je dosvedčené svedectvom Hieronyma a iných cirkevných Otcov, sa nemenej odchyľujú tí exegéti, čo zastávajú mienku, ž dejepisné state Písma sa neopierajú o absolútnu pravdu faktov, ale len o takzvanú relatívnu pravdu, o všeobecnú mienku ľudu. A toto sa odvažujú vyčítať zo slov pápeža Leva, keďže povedal, že možno preniesť zásady platné v prírodných vedách aj do historických vied. A tak tvrdia, že tak ako svätopisci hovorili o prírodných veciach podľa vonkajšieho zdania, aj o udalostiach mohli referovať bez svojho osobného poznania, teda len ako sa to podľa všeobecného chápania ľudu alebo podľa falošných svedectiev mohlo zdať; pritom neuviedli ani pramene svojho poznania, ani rozprávania iných neprijali za svoje. [...] (DS 3653)

Encyklika Pápeža Pia XII. Divino Afflante Spiritu (1943)

• K 50. Výročiu encykliky „Providentissimus Deus“ Leva XIII. (pozri č. 99 a nasl.) vydal Pius XII. 30.septembra 1943 túto encykliku „ o súčasných požiadavkách biblických štúdií“. Pápež v nej významným spôsobom rozvádza „základný zákon biblických štúdií“, ktorý vydal Lev XIII.

Používanie pôvodného textu a jeho vzťah k Vulgáte

Katolíckemu exegétovi, ktorý sa zaoberá pochopením a vysvetľovaním Svätého písma, už cirkevný Otcovia, osobitne Augustín, odporúčali štúdium starých rečí a používanie pôvodného textu [...] Je predsa povinnosťou exegétu venovať sa s tou najväčšou starostlivosťou a úctou aj tej najmenšej veci, čo vyšla z pera svätopisca, aby čo možno najhlbšie a najdokonalejšie vnikol do jej myšlienky. Preto musí na tom svedomite pracovať, aby si osvojoval stále dôkladnejšie poznanie biblických aj iných orientálnych rečí a svoj výklad podopieral tými pomôckami, ktoré poskytujú rozličné odbory filológie. [...] Podľa tých istých zásad (ako to robili Hieronym a exegéti 16. a 17. storočia) treba teda vykladať pôvodný text: ten napísaný samým svätopiscom má vyššiu autoritu a väčšiu závažnosť než akýkoľvek iný text, hoci by to bol aj ten najlepší preklad či zo starých, alebo z novších čias. Táto úloha sa dá ľahšie a úspešnejšie zvládnuť, keď exegétu spája s rečovým znalosťami aj dôkladné školenie v textovej kritike. [...] V naznačenej aplikácii kriticky prepracovanej pôvodiny nech nikto nevidí nijaké previnenie proti múdrym predpisom Tridentského koncilu ohľadom latinskej Vulgáty (porov. vyššie, DS 1506: #Vulgáta ako smerodajné vydanie Písma). [...] Keď koncil chcel, aby Vulgáta bola takým prekladom, „ktorý všetci majú požívať ako autentický“, platí potom toto ustanovenie, ako to všetci vedia, len pre latinskú cirkev, a to na oficiálne používanie Svätého písma; autorita a význam pôvodných textov – o tom sa nedá pochybovať – sa tým vôbec nezmenšuje. [...] Túto autoritu (Vulgáty) na prvom mieste teda nemožno nazvať kritickou, ale skôr juridickou. Preto autorita Vulgáty vôbec nezakazuje v otázkach cirkevného učenia – ba des sa to priamo vyžaduje – práve toto učenie dokazovať a potvrdzovať aj z pôvodných textov, a takisto nezabraňuje priberať pôvodné texty na pomoc, aby sa čím ďalej tým viac odhaľoval a vysvetľoval správny zmysel posvätných Písem. A dekrét Tridentského koncilu nezakazuje ani to, aby sa na používanie a úžitok vriacich a na ľahšie chápanie Božieho slova vyhotovovali preklady do rodnej reči, a to aj z pôvodných textov, ako sa to už so schválením cirkevnej autority stalo, ako to vieme, chvályhodne vo viacerých krajinách. (DS 3825)

Literárny a „duchovný“ zmysel Svätého písma

Katolícky exegéta vynikajúco vystrojený znalosťou starých rečí a pomocou textovej kritiky sa môže podujať na úlohu, ktorá mu je zo všetkých úloh uložená na prvom mieste, aby totiž odhalil a vyložil pravý zmysel posvätných kníh. Pritom nech vysvetľovatelia Písma majú stále na zreteli, že ich prvou a najnaliehavejšou starosťou musí byť jasne spoznať a učiť, aký je zmysel biblických slov. [...] Predovšetkým musia ukázať, aký je teologický obsah jednotlivých kníh a textov v otázkach viery a mravov. Pritom ich výklad Písma nemá byť na osoh iba učiteľom teológom pri predkladaní a dokazovaní učenia viery, ale práve tak má slúžiť kňazom pri hlásaní kresťanského učenia ľudu, a napokon všetkým veriacim má pomáhať, aby žili svätým životom hodným kresťana. (DS 3826)

Keď katolícky exegéti budú predkladať takýto výklad Písma, ktorý je, ako sme povedali, predovšetkým teologický, účinne umlčia tých, čo stále opakujú, že v biblických komentároch sotva čo nachádzajú, čo by dvíhalo myseľ k Bohu, živilo dušu a napomáhalo vnútorný život, a preto neprestávajú opakovať, že sa musia utiekať k a kémusi duchovnému, a ako hovoria, k mystickému výkladu. [...] (DS 3827)

Pravda, so Svätého písma sa nevylučuje ani duchovný zmysel. Výroky a udalosti Starého zákona Boh vo svojej múdrosti tak usporiadal a zariadil, že minulé predznamenalo duchovne to, čo sa malo stať v Novom zákone. Tak ako exegéta má nájsť a vyložiť tzv. literárny zmysel slov, ktorý mal na zreteli a vyjadril svätopisec, takisto má nájsť a vyložiť aj duchovný zmysel, len nech je zaručené, že im taký zmysel Boh dal, lebo len Boh mohol poznať a zjaviť tento duchovný zmysel. Tento zmysel nám ukazuje a učí nás v evanjeliu sám božský Spasiteľ; ohlasujú ho podľa príkladu Učiteľa apoštoli slovom a písmom; naň poukazuje neprerušená tradícia Cirkvi; dokazuje ho napokon prastará aplikácia v liturgii, kdekoľvek sa dá použiť známy výrok: „Zákon modlenia je zákonom viery“. Tento duchovný zmysel teda, ktorý Boh chcel a nariadil, nech katolícki exegéti tak starostlivo objasňujú a prekladajú, ako si to vyžaduje dôstojnosť Božieho slova. Naproti tomu nech sa svedomite chránia predkladať iné prenesené významy ako pravý zmysel Svätého písma. [...], lebo veriaci [...] chcú vedieť, čo nás vo Svätom písme učí sám Boh, a nie čo prednáša výrečný kazateľ alebo spisovateľ šikovným narábaním biblickými slovami. (DS 3828)

Dôležitosť určenia „literárneho druhu“ jednotlivých spisov pre pochopenie literárneho zmyslu

Literárny zmysel nejakého miesta nie je v slovách a spisoch staroorientálnych autorov hneď taký jasný ako u našich súčasných autorov. Čo starí orientálci chceli vyjadriť svojimi slovami, sa nedá určiť iba pomocou pravidiel gramatiky alebo filológie, alebo iba zo súvisu; exegéta sa musí tak povediac v duchu vrátiť do oných vzdialených stáročí Orientu a pomocou historiografie, archeológie, etnológie a iných vied presne určiť, aké literárne druhy chceli spisovatelia oných starých čias použiť, a aké skutočne použili. Starí orientálci nepoužívali totiž na vyjadrenie svojich myšlienok tie isté formy a slovné zvraty ako my, ale skôr také, ktoré boli zvyčajné u ľudí ich čias a ich krajiny. Aké boli tieto spôsoby vyjadrovania, exegéta nemôže stanoviť a priori, ale len pomocou starostlivého skúmania orientálnej literatúry. Tento výskum, v posledných desaťročiach vykonávaný starostlivejšie a pozornejšie než predtým, jasne ukázal, aké druhy reči sa používali v starých časoch pri básnickom opise, pri predkladaní pravidiel a zákonov života, ako aj pri rozprávaní o dejinných faktoch a udalostiach. Tento výskum takisto jasne ukázal, že izraelský ľud v historiografii ďaleko prevýšil iné staré národy Orientu tak z hľadiska starobylosti, ako aj z hľadiska vernosti v opisovaní dejov. [...] Kto má správny pojem o biblickej inšpirácii, nebude sa čudovať, že aj napriek tomu u biblických autorov, práve tak ako aj u iných starobylých autorov, s vyskytujú určité formy opisovania a rozprávania, určité svojráznosti, vlastné osobitne semitským rečiam, opisy, ktoré možno nazvať aproximatívnymi (približnými), určité hyperbolické, ba niekedy až paradoxné výrazy, ktoré slúžia na to, aby sa veci lepšie vryli do mysle.

Posvätným knihám nie je cudzia ani jedna z týchto foriem vyjadrovania, ktoré sa u starodávnych národov, najmä orientálnych, v ľudskej reči zvyčajne používali na vyjadrenie nejakej myšlienky, pravda pod tou podmienkou, že použitý druh reči nijako neprotirečí Božej svätosti a pravdivosti. [...] Keď mnohí ľudia stále namietajú, že sa svätopisci odklonili od historickej vernosti, alebo že o veciach referujú menej presne, ide zrejme o zvyčajné, dávnym ľuďom vlastné spôsoby hovorenia a rozprávania, ktoré ľudia vo vzájomnom styku zvyčajne všade používali a nepochybne v dennom styku boli považované za dovolené. Spravodlivosť a oprávnenosť úsudku však vyžaduje, aby také vyjadrovacie spôsoby, keď sa nachádzajú v Božom slove, určenom ľuďom ľudským spôsobom, nesmeli byť obviňované z omylu práve tak, ako keď sa používajú aj v bežnom živote. Keď teda poznáme spôsoby hovorenia a písania dávnych ľudí a správne ich hodnotíme, dajú sa vyvrátiť mnohé námietky, ktoré sa vznášajú proti pravdivosti a historickej vernosti posvätných kníh. [...] (DS 3830)

List pápežskej biblickej komisie kardinálovi Suhardovi, parížskemu arcibikupovi (16. januára 1948)

• Tento list nie je síce dekrétom Biblickej komisie vo vlastnom zmysle (pozri pozn.128), predsa však predstavuje dôležitú aplikáciu v DS 3830 (#Dôležitosť určenia „literárneho druhu“ jednotlivých spisov pre pochopenie literárneho zmyslu) uvedných zásad a výklad prvších rozhodnutí Biblickej komisie (porov. DS 3514: #Rozhodnutie biblickej komisie (30. júna 1909)).

Čo sa týka redakcie Pentateuchu, Biblická komisia už [...] v dekréte z 27.júna 1906 uznala, že možno zastávať názor, že Mojžiš „pri redakcii svojho diela používal písané dokumenty a ústne tradície“ a že možno pripustiť pomojžišovské úpravy a dodatky. Dnes nieto nikoho, kto by popieral existenciu týchto prameňov, alebo by neprijímal, že do Mojžišových zákonov boli postupne v dôsledku sociálnych a náboženských pomerov neskorších čias vkladané dodatky; tento pokrok sa javí aj v historických rozprávaniach. [...]

Preto katolíckych učencov nabádame, aby nezaujate študovali tieto problémy vo svetle zdravej kritiky a výsledkov iných vied, zainteresovaných na tejto veci. Taký výskum určite ukáže, aký veľký podiel a hlboký vplyv treba pripísať Mojžišovi ako autorovi a zákonodarcovi.

Otázka literárnych foriem prvých jedenástich hláv knihy Genezis je ešte temnejšia a zamotanejšia. Tieto literárne formy nezodpovedajú ani jednej našej klasickej kategórii, a nemožno ich posudzovať vo svetle grécko-latinských alebo moderných literárnych druhov. Nemožno teda globálne ani popierať, ani tvrdiť ich historickosť, ak sa nemajú neprávom na ne aplikovať normy nejakého literárneho druhu, do ktorého ich nemožno zaradiť. […] Vyhlásiť len a priori, že ich správy neobsahujú dejiny v modernom zmysle tohto slova, by ľahko vzbudzovalo dojem, že v nijakom zmysle neobsahujú dejiny, hoci predsa len hovoria jednoduchou a obraznou rečou, prispôsobenou chápaniu menej vyvinutého ľudstva, o základných pravdách, ktoré tvoria bázu ekonómie spásy a súčasne podávajú ľudové opisy začiatkov ľudského pokolenia a vyvoleného národa. (DS 3863)

Encyklika pápeža Pia XII. Humani generis (1950)

Normy pre výklad neomylného Písma

Niektorí opovážlivo falšujú zmysle definície Vatikánskeho koncilu o Bohu ako pôvodcovi Svätého písma a oživujú už viackrát odsúdený názor, podľa ktorého neomylnosť Svätého písma sa vzťahuje iba na tie veci, ktoré hovoria o Bohu a o veciach mravov a náboženstva. Ba nesprávne hovoria o ľudskom zmysle posvätných kníh, do ktorého j zahalený božský zmysel, a jedine ľudskému zmyslu priznávajú neomylnosť. Pri výklade Svätého písma nechcú vôbec brať do úvahy analógiu viery a ani tradíciu Cirkvi. A preto podľa ich mienky učenie svätých Otcov a cirkevného magistéria treba do určitej miery hodnotiť podľa miery Svätého písma, a to tak, ako ho podľa čisto ľudskej metódy vykladajú exegéti, a nie naopak, Sväté písmo vykladať v duhu Cirkvi, ktorú Kristus Pán ustanovil za strážkyňu a vykladateľku celého posvätného pokladu (depozitu) pravdy zjavenej Bohom. (DS 3887)

Komentár k listu Biblickej komisie kardinálovi Suhardovi

Tento list (Biblickej komisie kardinálovi Suhardovi, pozri vyššie; DS 3863) jasne poukazuje na to, že prvých jedenásť hláv knihy Genezis predstavuje v opravdivom zmysle, ktorý majú exegéti ešte bližšie preskúmať a určiť, historický opis, aj keď sa nezhoduje s tým druhom historiografie, aký používali vynikajúci grécki alebo latinskí historici, alebo aj moderní odborníci, a že tieto hlavy podávajú jednoduchou a názornou formou, prispôsobenou chápaniu menej vyvinutého ľudu, pravdy, ktoré sú základom našej večnej pásy, ktorú máme dosiahnuť, a okrem toho ľudový opis začiatkov ľudstva a vyvoleného ľudu. Ak však dávni svätopisci aj niečo čerpali z ľudových rozprávaní – čo treba pripustiť -, nikdy neslobodno zabúdať, že konali tak podporení vnuknutím Božím, ktoré ich pri výbere a posudzovaní týchto prameňov uchránilo od akéhokoľvek omylu.

Čo bolo prevzaté do Svätého písma z ľudových rozprávaní, s nijako nedá porovnávať s mytológiami a inými podobnými vecami. Tie vyvierajú skôr z bezuzdnej fantázie než z úsilia o prostú pravdu, ktorá v posvätných knihách aj Starého zákona tak žiarivo vyniká, že spisovateľom našich posvätných kníh treba dať prednosť pred profánnymi spisovateľmi staroveku. (DS 3898)

Encyklika pápeža Pia XII, Sempiternus Rex (1951)

• K 1500. výročiu Chalcedonského koncilu (451) (pozri pozn. 173; č.1778) vydal Pius XII. Encykliku „Sempiternus Rex“, v ktorej objasnil význam tohto koncilu pre učenie o primáte pápeža pre kristológiu. Prinášame tu z nej úryvok, v ktorom sa dotýka otázky vývoja dogiem, dejín dogmatických pojmov, otázky, ktorou sa dokumenty magistéria sotva zaoberali. Pojmová artikulácia zjavenej pravdy má svoje dejiny. Kým encyklika „Humani generis“ právom prízvukuje, že táto historickosť dogmatických formulácií neznamená právo na svojvoľnosti v dnešnej teológii a na emancipáciu pod magistéria (veď práve vážne chápaná historickosť nedovoľuje romantickú repristináciu minulých čias ani v dejinách ducha a tým menej v dejinách dogiem), táto encyklika stručným textom poukazuje na to, že existujú dejiny dogmy, preto aj lepšie chápeme učenie Cirkvi, keď pri jeho výklade sa náležite skúma a zohľadňuje aj táto skutočnosť.

Keď sa pýtame, [...] odkiaľ je to, že vyjadrovanie Chalcedonského koncilu prezrádza takú jasnosť účinnosť pri zamietnutí bludu, tak sa nám zdá, že dôvod je predovšetkým v tom, že sa tam používa i skutočne výstižné výrazy, ktoré mali vylúčiť akúkoľvek dvojznačnosť. V chalcedonskom vieroučnom dekréte sa slová osoba a hypostáza (prosópon a hypostasis) používajú v tom istom význame; slovo príroda (fysis) naproti tomu má iný význam a nikdy sa nepoužíva vo význame uvedených výrazov. Preto sa kedysi nestoriovci a eutychovci mylne domnievali, a dnes to tvrdia niektorí historici, že Chalcedonský koncil opravil závery Efezského koncilu. Naopak: ten druhý zdokonaľuje prvý, ale tak, že rovnomerné zjednotenie základného kristologického učenia na Druhom a Treťom konstantinopolskom koncile ešte ostrejšie vystupuje do popredia. Žiaľ, niektorí starí protivníci Chalcedonského koncilu, takzvaní monofyziti, zamietli takú jasnú, pravú a neporušenú dogmu, lebo niektoré výrazy starších autorov chápali nesprávne. Eutycha, ktorý hovoril nerozumne o zmiešaní Kristových prirodzeností, síce omietli, no tvrdošijne sa držali známej formuly “je len jedna vtelená prirodzenosť Božieho slova“, ktorú používal Svätý Cyril Alexandrijský ako tradovanú od svätého Atanáza, no v pravovernom zmysle, lebo výrazom príroda rozumel výraz osoba. Otcovia Chalcedonu týmito výrazmi rozdrvili akúkoľvek dvojznačnosť a akúkoľvek nejasnosť: aplikovali totiž odbornú reč trojičnej teológie na vtelenie Pána a stotožnili preto na jednej strane výrazy prirodzenosť a podstatu (usia), ako aj výrazy osoba a hypostáza na druhej strane a chceli, by sa tieto dvojice výrazov prísne od seba odlišovali, kým uvedení inoverci stotožňovali prirodzenosť s osobou, nie s podstatou, bytosťou. Preto podľa zaužívaného a bezchybného pôsob vyjadrovania treba povedať, že v Bohu je jedna prirodzenosť a tri osoby, v Kristovi však jedna osoba a dve prirodzenosti.

Inštrukcia Pápežskej biblickej komisie (21. apríl 1964)

• Medzi 4. a 5. zasadaním Druhého vatikánskeho koncilu uverejnila Pápežská biblická komisia inštrukciu, v ktorej sa katolíckemu exegétovi za určitých podmienok dovoľuje použiť novšie výskumné metódy a opisujú sa tri etapy tradície o učení a živote Ježiša, ktorými sa dostala až k nám.

• Slovenský preklad (z angl. textu) tejto inštrukcie, ktorá sa zvykne aj stručne označovať O historickej pravde evanjelií, sa nachádza v diele Joseph A. Fitzmyer: Ježiš Kristus - otázky a odpovede. Dobrá kniha, Trnava.

Potreba racionálnej hermeneutiky

[...] Aby [katolícky exegéta] staval do plného svetla stále platnú pravdu a autoritu evanjelií, nech pri presnom dodržiavaní noriem racionálnej a katolíckej hermeneutiky múdro používa nové pomôcky exegézy, najmä tie, ktoré ponúka všeobecné chápaná historická metóda. Táto metóda usilovne skúma pramene a určuje ich povahu a dosah; ako pomôckou používa textovú kritiku, literárnu kritiku a znalosť rečí. Bude pritom dbať na pokyn bl. pam. Pia XII., ktorý mu ukladá, aby "múdro skúmal, ako spôsob hovorenia a či literárny druh, ktorý používa svätopisec, napomáha opravdivý a pravý výklad, a má byť presvedčený, že túto stránku svojej úlohy nesmie zanedbať, aby nepoškodil katolícku exegézu". [...] (DS 3999)

Vysvetľovateľ podľa potreby sme skúmať, ktoré zdravé prvky obsahuje metóda dejín foriem (formgeschichtliche Methode), ktorú môže právom používať na plnšie chápanie Evanjelií. Pritom však má postupovať obozretne, lebo s touto metódou sú zjavne spojené filozofické alebo teologické zásady, s ktorými nemožno súhlasiť a ktoré nezriedka znehodnocujú tak metódu samu, ako aj literárne závery. Mnohí stúpenci tejto metódy, zvedení predpojatými racionalistickými názormi, sa zdráhajú uznať jestvovanie nejakého nadprirodzeného poriadku a na základe Zjavenia vo vlastnom zmysle zásah osobného Boha do sveta, ako aj možnosť jestvovania zázrakov a proroctiev. Iní zas vychádzajú z falošného pojmu viery, ako keby sa viera nestarala o historickú pravdu, ba ako keby bola s ňou nezlučiteľná. Iní zas priam a priori popierajú historický význam a charakter svedectiev Zjavenia. Iní napokon podceňujú autoritu apoštolov ako svedkov Krista, ďalej ich službu a vplyv na prvotné spoločenstvo, pričom súčasne zveličujú tvorivú silu tohto spoločenstva. (DS 3999a)

Tri stupne dejín tradície

Aby exegéta správne stanovil istotu so zreteľom na to, čo sa v evanjeliách traduje, nech dáva pozor na tri obdobia tradície, v ktorých sa k nám dostalo učenie a život Ježiša. Kristus Pán si zhromaždil vyvolených učeníkov, ktorí ho od začiatku nasledovali, videli jeho skutky a počuli jeho reči, a takto sa stali súcimi svedkami jeho života a učenia. Pán sa pri ústnom výklade svojho učenia pridržiaval v tom čase zaužívaných spôsobov argumentovania a výkladu, prispôsobil sa duchu poslucháčov a dosiahol, že to, čo učil, sa hlboko vrylo do duše a učeníci si to mohli ľahko zapamätať. Správne pochopili aj zázraky a iné udalosti z Ježišovho života ako skutočnosti, ktoré boli vykonané alebo zaradené preto, aby ľudia skrze ne mohli Kristovi uveriť a prijať vo viere učenie o spáse. (DS 3999b)

Keď apoštoli vydávali svedectvo o Ježišovi, predovšetkým ohlasovali smrť a vzkriesenie Pána a verne vysvetľovali jeho život i učenie, pričom vo svojich kázňach brali ohľad na situáciu, v akej sa poslucháči nachádzali. Keď Ježiš vstal z mŕtvych a jeho božstvo bolo zjavne spoznané, viera ani zďaleka nezotrela spomienku na to, čo sa stalo, naopak, upevnila ju, pretože sa opierala o Ježišove skutky a slová. A Ježiš kultom, ktorým ho učeníci odteraz uctievali ako Pána a Syna Božieho, nebol premenený na nejakú „mýtickú“ osobu a ani jeho učenie nebolo zdeformované. Neexistuje nijaký dôvod popierať, že by apoštoli to, čo Pán skutočne povedal a vykonal, neboli svojim poslucháčom odovzdali s tým plnším chápaním, ktorému sa oni sami tešili, vystrojení preslávnymi udalosťami, týkajúcimi sa Krista, poučení a duchom pravdy vyučení. Tak ako im Ježiš sám po svojom vzkriesení „vysvetľoval“ slová Starého zákona a svoje vlastné slová, aj oni vysvetľovali jeho slová a skutky, ako to vyžadovali potreby poslucháčov. „Venujúc sa službe slova“ kázali takým spôsobom, že používali rozličné druhy reči podľa toho, ako to vyžadoval ich zámer a ako to zodpovedalo duchu poslucháčov. Boli dlžníkmi „Grékov a barbarov, múdrych a nemúdrych“. Treba rozoznávať spôsoby, ktorými kazatelia hlásali Krista: katechézy, rozprávania, svedectvá, hymnusy, doxológie, modlitby a iné podobné literárne formy, zvyčajne používané vo Svätom písme a ľuďmi tej doby. (DS 3999c)

Toto pôvodné vyučovanie, ktoré bolo odovzdávané najprv ústne a potom písomne - čoskoro totiž sa prišlo na to, že mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa dotýkali Pána Ježiša -, svätopisci zaznačili v štyroch evanjeliách na osoh cirkví podľa metódy, ktorá zodpovedala osobitnému cieľu, ktorý si každý z nich stanovil. Niečo z bohatého materiálu vybrali, niečo zhrnuli do syntézy, niečo vysvetlili, berúc ohľad na stav cirkvi, a všemožne sa pritom usilovali, aby čitatelia o rozprávaných veciach, o ktorých boli poučovaní, nadobudli istotu. Svätopisci totiž z toho, čo prijali, vybrali predovšetkým tie veci, čo boli primerané rozličným podmienkam veriacich a cieľu, ktorý si určili. A vyrozprávali to tak, aby to zodpovedalo týmto podmienkam a tomuto cieľu. Pretože význam nejakej výpovede závisí aj od poradia vecí, pri odovzdávaní slov alebo činov Spasiteľa evanjelisti postupovali tak, že ich v rozličnej súvislosti, jeden v tejto, druhý v inej, vysvetlili na osoh čitateľov. Preto nech sa skúma, aký zámer mal evanjelista, keď takto rozpráva o slove alebo udalosti, alebo ich kladie do určitej súvislosti. Pravda nejakého rozprávania totiž vôbec nie je narušená tým, že evanjelisti podávajú Pánove slová a činy v rozličnom poradí a Pánove výroky nereprodukujú doslovne, ale ich vyjadrujú rozličným spôsobom, zachovajúc však pritom ich zmysel. (DS 3999d)

Keď exegéta nebude dbať na všetko to, čo sa týka pôvodu a kompozície evanjelií, a nevyužije správne chvályhodné úspechy novších výskumov, nesplní svoju úlohu, nepochopí totiž, čo svätopisci zamýšľali povedať a čo naozaj povedali. Keďže z výsledkov nových výskumov vyplýva, že učenie a život Ježiša neboli jednoducho preto predmetom rozprávania, aby zostali zachované v pamäti, ale boli „hlásané“, aby Cirkvi slúžili za základ viery a mravného poriadku, exegéta, ktorý neúnavne skúma svedectvo evanjelistov, bude môcť hlbšie poukazovať na stále platný teologický význam evanjelistov a bude môcť plne osvetliť potrebu a závažnosť výkladu predkladaného Cirkvou. (DS 3999e)

Druhý vatikánsky koncil, 8. zasadnutie (1965)

Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení

• Definitívny text tejto konštitúcie je výsledkom prudkých debát a dlhých porád. Ešte aj dnes badať na ňom stopy rozličných kompromisov, treba ho však aj napriek tomu považovať za vydarené rozvinutie určitých výpovedí predchádzajúcich koncilov.

• V 2. hlave sa konštitúcia zaoberá spornou otázkou, či existujú dva oddelené kanály božského Zjavenia s náplňou aspoň čiastočne odchodnou (Písmo a Tradícia ako „oddelené pramene“ Zjavenia). Tradícia sa tu opisuje ako aktívny čin viery Cirkvi, ako vždy dejinné sprítomňovanie spásneho Božieho zjavenia v živote, učení a kulte veriacich. Takto chápaná Tradícia Cirkvi je nielen časovo prvšia ako spisy Nového zákona, a Písmo samo je súčasťou Tradície, ale Tradícia môže voči Písmu obsahovať „čosi viac“. Toto „viac“ treba však hľadať na rovine istoty o zjavených veciach. Pretože...

• 3. hlava...

• V 4. hlave, venovanej Starému zákonu, ...

• V 4. hlave sa konštitúcia obracia...

Kompletný text (preklad v slovenčine) sa nachádza na oficiálnych stránkach Katolíckej cirkvi na Slovensku.

---

• Zdroj:

NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria, Dobrá kniha, Trnava 1995, 83-154 (s.61-91).

Táto stránka ešte nie je dokončená, preto ju voláme "Výhonok". Chýbajúce veci môžeš aj ty doplniť, prípadne rozvinúť to, čo je tu už napísané. Urobíš to tak, že hore klikneš na záložku upraviť (alebo tiež sem) a takto text dopíšeš, alebo zmeníš

Príbuzné projekty

• Kresťanská príručka pre porozumenie Biblii
• Príručka katolíckej dogmatickej teológie
• Príručka pre katechézu a evanjelizáciu
• Príručka pre komunikáciu s Bohom - Modlitba v teórii a v praxi