Dogmatika/Teologická antropológia

ÚVOD[upraviť]

Náš teologický pohľad na človeka je inšpirovaný antropológiou konštitúcie „ Gaudium et spes“, ktorá objasňuje tajomstvo človeka v Kristovom svetle: „Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania“ (b.22). Kristus pre nás nie je len zjavovateľom Otca. Odhaľuje tiež tajomstvo človeka a uskutočňuje jeho budúcnosť. Kristova história je postupným zjavovaním tajomstva človeka, a preto nás „tajomstvá Kristovho tela“ vedú do tajomných hlbín smrti a utrpenia a osvecujú netušené obzory lásky.

Kristus je zjaviteľom človeka a tajomstiev jeho existencie, Slovo, ktoré vrhá svetlo na záhady nekľudného ľudského srdca, Cesta vedúca k Otcovi a k uskutočneniu Budúcnosti, Predchodcu, ktorý už okúsil priepasť smrti a extázu večného života.

Výklad človeka vo svetle Kristovom odlišuje teologickú antropológiu od všetkých ostatných vied, ktoré sa snažia spoznať človeka a jeho definíciu. Nechce však tieto vedy nahrádzať, len odhaľuje tajomstvá, ktoré sú neprístupné ľudskému rozumu. Vo svojom najčistejšom obsahu nie je teologická antropológia „pohľadom“ na človeka, náukovou sústavou. Je to vedecké nazeranie tajomstva človeka vo svetle toho, čo sa už skutočne stalo v Kristovi. Dáva sa viesť Božím slovom, ktoré jediné nás môže voviesť do tajomného obsahu udalostí Kristovho života. Ale Božie slovo nie je pre teologickú antropológiu „náukou“, ale zjavením odhaľujúcim Krista a tajomstvo jeho „tela“.

Teologické pojednanie sa zjavne nehodlá vzdať dialógu s filozofiou a inými vedami skúmajúcimi človeka. Nemôže celkom odpovedať na všetky otázky vedy a filozofie. Zaujíma sa len o problémy, ktoré majú vzťah k pôvodu a budúcnosti človeka, k jeho živou a smrti, k láske a hriechu, ku strachu a nádeji.

Naše úvahy o človeku sú rozdelené do štyroch základných častí, ktoré sa zhodujú so štyrmi momentmi uskutočňovania tajomstva spásy: predurčenie (1.kap.), stvorenie a hriech (2. – 5.kap.), ospravedlnenie a život v milosti (6. – 7.kap.), smrť a večný život (8.kap.). Tento skôr dogmatický výklad bude doplnený v morálnej časti antropológie, ktorá je pre našu úvahu rovnako podstatná. Obe časti rozdeľujeme len z metodologických dôvodov.

PREDURČENIE V KRISTOVI[upraviť]

Dejiny spásy sú hlavne dejinami „veľkých Božích skutkov“, „magnalia Dei“. Ich tajomný obsah závisí od Božích spásonosných činov a od postupného zprítomňovania sa Boha v dejinách a vo svete. Preto sa dajú zmysel a význam celých dejín – sveta i človeka – objasniť len vo svetle Božích spasiteľných úmyslov. Z tohto dôvodu nás pohľad na večné predurčenie vovádza do teológie človeka a jeho dejín. Prvý článok rozoberá večné predurčenie, pokým druhý vysvetluje večný pôvod tzv. dejinnospásnej dialektiky medzi láskou a hriechom.

Človek vo večnom tajomstve[upraviť]

a) Svätý Pavol je prvým teológom predurčenia, pretože do hĺbky vysvetľuje večný plán spásy ľudstva. Predkladá nám rozmanité výrazy, ktoré nás uvádzajú do večného tajomstva spásy. Výraz „rada svojej vôle“ (orig. „úradek vůle“) (boule tou thelématos, consilium voluntatis, Ef 1,11) nás oboznamuje o tom, že plán spásy závisí na večnej Božej múdrosti a na jeho láske. Výraz Božie „dobrotivé rozhodnutie vôle“ (eudokia, beneplacitum, Ef 1,5.9) zdôrazňuje nezaslúženosť (gratuitas) spásy, ktorá má svoj pôvod v Božej vôli, ktorá chce milovať. Zatiaľ čo slovom „rozhodnutie“ (Rim 8,28; Ef 1,11) apoštol poukazuje na neodvolateľné a účinné Božie rozhodnutie, na ktorom závisí postupné uskutočňovanie spásy v Kristovi. Ďalej je reč o Bohu, ktorý vo večnosti „predpoznáva“ človeka (Rim 8,29; 11,2), „vyvoľuje“ ho (Ef 1,4) a „predurčuje“ (Rim 3,29; Ef 1,5.11). Výraz „tajomstvo“ je asi najčastejšie a zvlášť dnes najobľúbenejšie v teológii, ktorá chce očistiť / oprostit- v orig./ uvažovanie o večnom Božom pláne od častých fatalistických prvkov istej teológie predurčenia. „Tajomstvo“ je plán, ktorý pojal Boh od večnosti, ale zjavil ho až v evanjeliu: totiž že spasí všetkých ľudí bez rozdielu rasy, zhromaždí ich v Kristovi a dá im účasť na jeho zmluve s Otcom (Ef 1,9; 3,4n; Kol 1,26n; Rim 16,25n; 1Kor 2,7).Prekrásna doxológia listu Efezanom objasňuje rozmery večného „tajomstva“ a jeho „ekonómie“ v dejinách spásy. V tomto texte nájdeme takmer všetky spomenuté výrazy :

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi. V ňom, veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle, aby sme boli na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista.“ (Ef 1,3-12)

Je to pieseň múdrosť a večnú lásku Boha, ktorý chce zjednotiť všetky stvorenia v Kristovi a chce byť Kristom a jeho Cirkvou milovaný. Preto si volí svojho Najmilšieho, jediného skutočného „partnera“ božskej Lásky a jediného Sprostredkovateľa dialógu medzi Bohom a ľudstvom. V Kristovi si Boh volí a predurčuje celé ľudské pokolenie s jeho dejinami a s jeho svetom. Predurčenie v ňom má všeobecný rozsah, pretože Kristus je Prostredníkom všetkých ľudí a Boh v ňom chce milovať to, čo stvoril, a chce byť milovaný všetkými tvormi v Kristovi. Cieľom predurčenia je účasť ľudského pokolenia na Kristovom „synovstve“, na jeho živote pre Otca, na jeho láske a zmluve s Otcom. Toto tajomstvo večnej Božej lásky sa uskutočňuje celkom isto, pretože závisí hlavne na Otcovi, ktorý prináša svetu spásu v Kristovi, a to jeho smrťou a zmŕtvychvstaním.

Pozornosť si zasluhujú štyri témy:

Večné tajomstvo je vo svojej najhlbšej náplni tajomstvom Otca, ktorý chce, aby sa jeho láska znovu prejavila (vyššie uvedený text hovorí o „sláve“: Ef 1,5; 3,16). Ppreto sa uskutočňuje v Kristovi a v jeho cirkvi a volá všetkých v Kristovi k tajomnej láske k Otcovi. Sloboda Otca (jeho „beneplacitum“) sa prejavuje tým, že miluje všetkých v Kristovi a všetkých volá k láske. Nezaslúženosť predurčenia je vo Svätom písme pohnútkou k radosti a nádeji: Boh nás miloval ako prvý, bez akejkoľvek našej zásluhy, a povolal nás k láske (Jn 3,9-17; Rim 8,21n; Ef 2,5n). Osud každého človeka teda závisí na tajomnej láske Otca, ktorý chce byť milovaný všetkými, a preto volá v Kristovi všetkých k láske.

Kristocentrizmus tajomstva spásy je ďalším veľmi dôležitým činiteľom úvahy o večnom predurčení. Kristus zaujíma ústredné miesto v tajomstve spásy : On je Otcov milovaný Syn; my sme milovaní a vyvolení v Kristovi (Ef 1,4). On je „ústredné dielo Božej otcovskej lásky, my sme predurčený k účasti tajomstva lásky ako jeho deti (Ef 1,5.11). Kristus je alfa a omega tejomstva našej spásy, náš večný základ, naša budúcnosť (Kol 1,15n).

Záhady človeka a jeho určenia môžu byť osvetlené svetlom Kristovej histórie, jeho smrťou zmŕtvychvstaním. Kristus, chcený Otcom, nie je len Spasiteľom, ktorý vedie ľudí k večnej plnosti lásky, ale tiež Vykupiteľom, ktorý svojou láskou prežívanou v utrpení a smrti oslobodzuje celé tvorstvo od všetkých foriem vlády hriechu. Boh sa chce zjavovať vo výkupnej láske Krista a jeho cirkvi. Preto pripravuje vo stvorení nutné podmienky k uskutočneniu tejto bolestnej stránky tajomstva lásky. Spočívajú v schopnosti hrešiť ( teda hrešiteľnosti ). V utrpení a možnosti smrti. Tu sa dotýkame odvekého pôvodu utrpenia, smrti a ustavične hroziaceho hriechu. Neskôr budeme mať možnosť túto stránku tajomstva lásky lepšie vysvetliť.

Všeobecnosť spásy je príznačnou známkou Pavlovho učenia o večnom tajomstve. Vyplýva zo všetkých základných myšlienok náuky o predurčení. Jediný Boh, Otec všetkých ľudí, miluje všetkých, všetkými chce byť milovaný ( 1 Kor 8,6; 1 Tim 5,3) a chce spasiť všetkých hriešnikov (Rim 3,24n). Kristus je Prostredník všetkých; preto Otec vyvoľuje, predurčuje všetkých k účasti na tajomstve synovskej lásky v Kristovi a chce zjednotiť v Kristovi všetky tvory (Ef 1,10; Kol 1,20). V Kristovej cirkvi sú zhromaždené všetky národy sveta; príslušnosť ku Kristovmu tajomnému telu vylučuje a prekonáva všetky rozdiely medzi ľuďmi, všetky výsady (Ef 2, 14; 3,8n). Najdokonalejšou definíciou cirkvi by bolo: „Kristus všetko vo všetkých“ (Kol 3,11; Ef 1,10).

Náuka o večnom tajomstve je sprevádzaná neochvejnou nádejou v isté uskutočnenie v budúcnosti, ktorú Otec vopred určil. Táto istota sa opiera o Božiu vernosť a spásnu všemohúscnosť, ktorá sa zjavila v Kristovi na kríži, a hlavne v jeho zmŕtvychvstaní. Vernosť je nutnou vlastnosťou každej lásky, a zvlášť lásky Božej. Boh je verný svojmu sľubu i keď sa ľudia proti nemu vzpierajú: Otec nemôže zaprieť sám seba, nemôže nemilovať... (1Tim 2,13; Rim 11,29n). I keď nás naše srdce odcudzuje, Božia láska je väčšia a vernejšia ako naše srdce ( 1Jn 3,20n). Vernosť a spasiteľná sila Božej lásky sa už prejavili v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní, kedy Boh spasil všetkých hriešnikov (Rim 3,24n; 8,31n; Ef 2,1n).

Večné vykúpenie je teda dielom nezaslúženej, univerzálnej a vernej lásky. Tieto tri základné rozmery tajomstva spásy sú vo Svätom písme zdrojom neobmedzenej nádeje: človek, ktorý pozerá na tajomstvo predurčenia vo svetle Božej lásky, díva sa do budúcnosti s radosťou a nádejou. Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus je základom našej nádeje a radosti, pretože v ňom už Božia láska, nezaslúžená, univerzálna a verná, uskutočnila budúcnosť všetkých hriešnikov. Vo vzkriesenom Kristovi sme všetci určený k večnej plnosti lásky...

b) Teológia predurčenia siaha k sv. Augustínovi, ktorý nám v rámci svojej náuky poskytol pomerne veľmi ucelený náhľad na predurčenie ( De praedestinatione sanctoru, PL 44, col. 593n; De dono perseveratiae, PL 45, col. 993n). Jeho výklad predurčenia sa bohužiaľ líši od názorov sv. Pavla ( Boublík, La predestinazione, S. Paolo e S. Agostino, Roma 1961). Sv. Augustín zavádza do svojho výkladu ľudského určenia pojem odvekého vyvolenia. Jeho predmetom je malý počet vyvolených, ktorí sú Bohom vyslobodení z „masy hriešnikov“ (z prvotného hriechu) a neomylne určení k večnej spáse. Boh si volí – podľa svojho slobodného rozhodnutia – niektorých ľudí ku spáse i iných necháva v „mase zavrhnutých“. Ľudia vyvolení Bohom sa iste spasia pretože Boh pripravuje pre vyvolených milosť, hlavne povolanie k viere a k zotrvaniu až do konca. No ostatných, a to je väčšina ľudstva, ponecháva Boh osudu, ktorý svojim hriechom ľudstvu pripravil Adam: zostávajú v „mase hriešnikov“, nutne hrešia a nevyhnutne sa zatracujú. Spása malého počtu vyvolených je nezaslúžená („zdarma daná“), pretože závisí na večnej Božej blahovôli na nezaslúžených Božích dobrodeniach. Záhuba veľkého počtu hriešnikov je zaslúžená, pretože závisí od Adamovho hriechu a od osobných hriechov.

Táto náuka zavádza do názoru o predurčení istú formu fatalizmu, lebo rozdelenie ľudského pokolenia závisí od Boha, jeho odvekého rozhodnutia, ktoré neodvolateľne stanoví počet vyvolených a ostatných ponechá večnému zatrateniu. O osude človeka neomylne rozhoduje večné Božie zaľúbenie (orig. zalíbení ). Dejiny nemôžu nič zmeniť, pretože nemôžu dať človeku milosť a nemôžu ho oslobodiť od hriechu. Ľudia opustení Bohom sa nevyhnutne zatracujú...

Sv. Augustín je presvedčený, že jeho náuka verne tlmočí náuku sv. Pavla. Ustavične sa odvoláva na List Rimanom, hlavne na isté veľmi tvrdé výroky v kap. 9,6-26.Moderná exegéza dokázala, že sa učiteľ milosti nechal jednostranne viesť pojmom nezaslúženosti vysvetľovaným v týchto textoch a prehliadal univerzalismus spásy, ktorý je hlásaný v celom liste Rimanom. Je nepopierateľné, že bez sv. Pavla by nebolo svätého Augustína a jeho prekrásneho učenia o nezaslúženej spáse. Avšak sv. Pavol, ako sa s ním stretávame v dielach sv. Augustína, nie je už apoštolom všeobecnej spásy, ktorú hlása list Rimanom, Efezanom a Kolosanom. Bez sv. Augustína. Bez sv. Augustína by nebolo teológie predurčenia, ktorá hovorí o odvekom vyvolení malého počtu ľudí.

c) Teória sv. Augustína vyvolala silné reakcie, pretože viac menej výslovne popierala univerzalizmus spásy, ktorý hlása Sväté písmo zvestuje ho celá predošlá generácia, zvlášť grécky Otcovia. Avšak postupne sa augustinovskej teológii predurčenia podarilo preniknúť do latinskej teológie zásluhou žiakov sv. Augustína (Prosper z Akvitánir), ktorí opravili najobtiažnejšie body náuky svojho učiteľa a ukázali, že existuje istý vzťah medzi odvekým Božím vyvolením a ľudskou slobodou.

d) Celé dejiny teológie predurčenia sa dajú prakticky zhrnúť na dejiny rôznych výkladov Augustínovho názoru. Môžeme rozoznať tri hlavné smery:

Prehnaný predestinacionizmus tvrdí, že Boh podľa svojej ľubovôle nie len neodchylne predurčuje ku spáse, ale predurčuje i ku zatrateniu. Toto stanovisko sa prejavilo už v 9. storočí vo Francúzsku ( snem vo Valenze, r.855, can. 3., ES 628-629) a rozvinuli ho reformátori (Wicleff, Hus, Luther, Kalvín). Odvoláva sa na isté málo zaručené výrazy sv. Augustína, ale nedrží sa verne jeho učenia. Toto stanovisko bolo učiteľským úradom zamietnuté (Denz 320n).

Smer, ktorý môžeme nazvať humanistickým, sa snaží očistiť od fatalizmu číselného vyvolenia, ktoré by Boh robil podľa svojej ľubovôle. Preto hovorí o istom vzťahu medzi ľudským odvekým vyvolením a ľudskou slobodou. Túto náuku zdieľali spoločne Otcovia pred sv. Augustínom. Ten dokonca na začiatku svojej teologickej činnosti zastával názor, že Boh vyberá ku spáse podľa toho, ako vopred vie, že bude ľudská sloboda spolupracovať s jeho milosťou. V stredoveku tento názor rozvíjala hlavne františkánska škola. Sv. Bonaventura hovorí o tajomnom spoločenstve medzi Božou vôľou a ľudskou vôľou v odvekom úkone vyvolenia: keď si Boh vyberá, má od večnosti „ako na dlani“ postoj ľudskej slobody. L. Molina (1536-1600) zdôrazňuje vo svojom slávnom spise Concordia liberi albitrii cum gratiae donis, divina praescientia, praedestinatione et reprobatione ( Zhoda slobodnej vôle s darmi milosti, s Božím predpoznaním, predurčením a zavrhnutím) zvláštne Božie poznanie (tzv. scientia media) všetkých možných postojov ľudskej slobody vo všetkých predstaviteľných dejinnospásnych situáciách. Volí potom poriadok spásy, v ktorom sa človek slobodne spasí, ale spôsobom, ktorý Boh vopred pozná. Jeho riešenie malo veľký vplyv na teológiu otcov jezuitov.

Klasické stanovisko sv. Augustína prevzal sv. Tomáš Akvinský a krajné dôsledky z neho neskôr vyvodil D. Bannez (1528-1604) a jeho škola. Hovorí o účinnom predurčení k večnej spáse, ktoré predpokladá predchádzajúcu znalosť zásluh, a o zavrhnutí, ktoré nepredpokladá predchádzajúce poznanie hriechov. Predurčení ľudia sa neomylne spasia, pretože Boh ich neomylne vedie ku spáse. Zavrhnutí sa neomylne zatratia, ale svojou vinou. Toto stanovisko hájil L. Ciappi, La predestinazione, Roma 1954.)

Teológia predurčenia tu stojí pred dilemou, ktorá sa zdá neriešiteľná. Ak sa rozhodne pre slobodu Božieho vyvolenia uskutočňovaného podľa večnej blahovôle, upadne do akéhosi druhu fatalizmu. Ak však zdôrazní dôstojnosť ľudskej slobody, vystavuje sa nebezpečiu, že spochybní nezaslúženosť spásy. K tejto dileme nás privádza predstava určitého počtu vyvolených, ktorú prepracoval sv. Augustín.

Zdá sa však, že východzím bodom teológie predurčenia nie je teologický pojem večného vyvolenia, ale univerzalizmus spásy, ktorý hlása Sväté písmo, a predovšetkým svätý Pavol. Boh chce spasiť všetkých ľudí, všetkých vyberá skrze Krista, všetkých skrze neho predurčuje. Ak teológia prijme tento názor, bude mať nový problém – ako vysvetliť skutočnú možnosť večného zavrhnutia. Jeho uspokojivé riešenie musí pravdepodobne vychádzať z názoru, že predurčenie existuje spolu s úradkom o dopustení o dopustení hriechu: Boh volí všetkých ku spáse, ale „volí“ tiež všetkých ku skutočnej možnosti hriechu a zavrhnutia.

e)V súvislosti s teológiou predurčenia sa tiež rozvíja teológia zavrhnutia. Sv. Augustín svojou náukou o nevyvolení pripravil pre teologické špekulácie o vzťahu medzi večným Božím predpoznaním a večným zavrhnutím. Učiteľ milosti odôvodňoval večné nevyvolenie poukázaním na Božiu dobrotu, ktorá sa chce prejaviť nie len ako milosrdenstvo, ktoré spasí hriešnych, ale tiež ako spravodlivosť, ktorá trestá hriech. Preto Boh, ktorý chce dať najavo svoju spravodlivosť, ponechá veľa ľudí v „mase hriešnikov“, nechá ich zahynúť a chystá pre nich večný prejav svojej trestajúcej spravodlivosti. ( Klasický text sa nachádza v De civitate Dei, XXI, 12. )

f)Odpor proti Augustínovmu riešeniu predurčenia sa sústreďuje zvlášť na tento bod náuky. Hneď po jeho smrti sústreďujú jeho odporcovia svoje často prehnané útoky na náuku o nevyvolení. Preto jeho žiak Prosperus zdôrazňuje predpoklad nevyvolenia – že totiž Boh pozná vopred postoj slobody voči milosti. Je to kompromisné riešenie, ktoré nemá veľkú cenu, pretože nepriamo spochybňuje nezaslúženosť večného vyvolenia.

Augustínovu náuku o nevyvolení rozvinul sv. Tomáš v rámci svojho názoru na zavrhnutie. D. Bannez potom doviedol náuku o zavrhnutí do najkrajnejších dôsledkov. Rozlišuje medzi zavrhnutím ktoré predchádza predpoznanie hriechu a zavrhnutím, ktoré po ňom nasleduje. K prvému dochádza z Božieho (v orig.) dobrozdání a z tohto zavrhnutia vyplýva možnosť dopúšťania sa hriechu, ktorej nevyhnutným dôsledkom je potom hriech v živote zavrhnutého (tj. Nevyvoleného) človeka. Zatiaľ čo následné zavrhnutie predpokladá predpoznanie toho, že človek zomrie v hriechu, a nesie so sebou predchádzajúcu prípravu večného potrestania hriešnika.

Tento názor na zavrhnutie sa ustálil v tomistickej škole, zatiaľ čo skotistická a molinistická škola hladali iné cesty ako vysvetliť zavrhnutie aby zodpovedalo Božiemu milosrdenstvu a Božej spravodlivosti. Ich námaha nepriniesla veľa ovocia, pretože vychádzali z Augustínovej náuky o počte vyvolených podľa Božej ľubovôle. Kto prijme tento pojem večného vyvolenia, pripúšťa nakoniec istú formu predchádzajúceho zavrhnutia, pretože vyvolenie niektorých ľudí ku spáse znamená nutne nevyvolenie ostatných.

g) Učenie magistéria predpokladá existenciu predurčenia a večného zavrhnutia. Nepodáva nám však dogmatickú definíciu. Problém predurčenia zostáva dnes, rovnako ako v 5. st., otvorenou otázkou. Učiteľský úrad obhajuje prvú iniciatívu Boha v predurčení a jeho nezaslúženosť ( ES 345, 397, 625-659, 685). Tiež však učí, že človek má prvú iniciatívu v uskutočňovaní svojej záhuby, a reaguje na všetky preháňania pseudoaugustinianizmu, ktoré doháňajú učenie o počte vyvolených do najkrajnejších dôsledkov (ES 1536, 1540, 1541, 1556, 2409n, 2417, 2419, 2430).

h)Druhý vatikánsky koncil pripravil svojim učením o kristocentrizme dejín spásy novú atmosféru pre názor na predurčenie, zhodnejšie so sv. Pavlom. Často sa prehlasuje, že všetci ľudia sú zameraní na Krista a zdôrazňuje sa všeobecnosť spásy (Lumen gentium, 1-4, 6, 9, 16-17; Dei verbum, 3-4; Gaudium et spes, 10, 22, 38, 39). Výslovné, alebo nepriame poukazovanie na učenie sv. Pavla nám prezrádza, že učiteľský úrad vidí v univerzalizme apoštola národov základný rozmer tajomstva spásy (Lumen gentium, 3, 6, 16; Gaudium et spes, 10, 22, 38. Všetky texty sv. Pavla, zásadné pre náuku o večnom tajomstve, sa vyskytujú v týchto koncilových dokumentoch).

Magistérium nepozná tajomstvo spásy, ktorého predmetom by bol malý počet vyvolených podľa Božieho dobrozdania. Naopak, verí vo všeobecnú spásu celého sveta, ktorý sa krok za krokom premieňa na cirkev: „Cirkev sa modlí a pracuje, aby celý svet vo svojej plnosti ( latinský text: totius mundi plenitudo) sa stal ľudom Božím, Telom Pánovým a chrámom Ducha Svätého a aby sa v Kristovi, ktorý je Hlavou všetkých, vzdávala Stvoriteľovi a Otcovi vesmíru všetka chvála a sláva“ ( Lumen gentium, 17).

i) Náš záverečný súhrn sa inšpiruje náukou sv. Pavla a poskytuje nám pohľad na predurčenie, ktorý zodpovedá univerzalizmu spásy.

j) Zamýšľanie sa nad večnou Božou blahovôľou je možné len vo svetle Kristovom. V ňom sa zjavuje večné Božie tajomstvo. „Predmetom“ Božej blahovôle je sukutočnenie „celého Krista“ („Christus totus“ je výraz sv. Augustína): Otec chce zjavovať svoju lásku v láske Krista a jeho cirkvi. Preto volí a predurčuje Krista a jeho cirkvi. Kristom je stredom večnej blahovôle. Ľudské pokolenie so svojim svetom je predurčené v Kristovi a k účasti na Kristovej láske. V Kristovi a skrze Krista sa tajomstvo predurčenia vzťahuje na celé stvorenie, ktoré je zjednotené (orig. zajedno) so svojím Prostredníkom.

Kristus, chcený Otcom, nie je len Spasiteľom, v ktorom sa uskutočňuje večná a tajomná plnosť teandrickej (bohoľudskej) lásky. Je tiež Vykupiteľom vyslobodzujúcim ľudstvo od všetkých foriem nadvlády hriechu, od smrti a od utrpenia. Kristovo predurčenie zahrňuje preto i prípravu na jeho výkupné poslanie. Takáto príprava vyžaduje zahrnutie ľudského pokolenia pod vládu hrešiteľnosti, smrti a utrpenia. Boh chce výkupnú lásku premáhajúcu hriech tým, že prežíva utrpenie a smrť. Preto bolo všetko tvorstvo podrobené z Božej vôle záhadnej „márnosti“, ktorá je zjavná v ustavičnej možnosti hriechu a záhuby, v možnosti smrti a rôznych formách utrpenia (v tom zmysle vysvetľujeme povestný text Rim 8,19-25).

Večné predurčenie ku spáse teda existuje zároveň s úradkem o odpustení hriechu. Všetci ľudia sú predurčení ku spáse v spojení s Kristom. Všetci podliehajú možnosti hrešiť a zatratiť sa. Boh nechce zatratenie ľudí, ale prekonanie hrozby hriechu výkupnou láskou Krista a cirkvi. Chce spásu sveta, ktorá sa rodí z prekonania hriechu a zahrňuje teda výkupný rozmer. Tu sa dotýkame skutočného tajomstva predurčenia, záhady, ktorú nazveme „spásnou dialektikou“ medzi láskou a hriechom. Toto veľmi dôležité hľadisko objasníme v druhej časti kapitoly.

Zavrhnutie je dôsledkom Božej slobody, ktorá nemôže mať nič spoločného s hriechom, ale ho odmieta a zavrhuje. Človek sa stane predmetom konečného zavrhnutia len keď sa neodvolateľne odlúči od Krista, ktorý jediný môže spasiť hriešnikov od Božieho „hnevu“. K definitívnemu odlúčeniu človeka od Krista dochádza v okamžiku smrti; preto je neodvolateľné zavrhnutie pre človeka žijúceho v dejinách len možnosťou založenou na jeho hrešiteľnosti.

Zavrhnutie tzv. predchádzajúce ( tj. Pred predpoznaním hriechu) neexistuje, pretože Boh volá v Kristovi všetkých ľudí ku spáse. Existuje však úradek o dopustení hriechu, ktorého predmetom sú všetci ľudia. „Úradkem o odpustení“ tu označujeme Božiu vôľu, nakoľko chce podrobiť ľudstvo hrešiteľnosti (peccabilitas), teda hrozbe hriechu a záhuby. V spojení predurčenia s úradkem o odpustení hriechov sa nachádza kľúč k vysvetleniu možnej záhuby ľudí. Boh, ktorý sa rozhoduje pre skutočnú možnosť hriechu, chce tiež možnosť zavrhnutia. Len ľudská sloboda však môže premeniť túto možnosť na skutočnosť. Uskutočnenie záhuba predpokladá definitívne a neodvolateľné rozhodnutie pre život bez Boha a bez Krista, rozhodnutie, ktoré zaangažuje celú bytosť a pretvorí ju v „hriech“.

Predurčenie nevylučuje ani neochromuje ľudskú slobodu, ale volá človeka k pravej slobode, pretože ho určuje k láske. Človek je dokonale slobodný, keď premôže hriech a rozhodne sa definitívne pre lásku. Takáto sloboda je určením pre človeka, ktoré mu dal Boh, pretože chce, aby sme ho milovali.

V predurčení je miesto i pre slobodu chápanú ako možnosť rizika. Človek, Bohom podrobený hrozbe hriechu a záhuby, žije stále v možnosti, že si hriechom zničí budúcnosť a povolanie k láske. Riziko, úzkosť a neistota sú preto nutnými stránkami slobody v dejinách spásy.

Božia blahovôľa, ktorej stredom je Kristus, univerzálny prostredník, má v sebe skutočnú možnosť spásy pre všetkých. Je založená na tom, že človek bol stvorený pre Krista. Jej uskutočnenie však závisí od Boha, ktorý v Kristovi vykupuje svet a dáva mu spásu. Každý tvor je určený ku spáse v Kristovi, pretože všetci v ňom boli stvorení. Každý tvor je vykúpený a spasený v Kristovi, pretože Kristus je Spasiteľ sveta (Ef kap. 2).

Preto naozajstný skúsenostný zážitok našej stvorenosti nesie so sebou i istotu viery a nádeje, že Boh nás všetkých predurčil v Kristovi ku večnej spáse. Túto nádej nemôže ochromiť prítomnosť hriechu v dejinách, lebo vieme, že Boh spasil skrze Krista všetkých hriešnikov (Rim 3,21n). Kontemplácia tajomstva predurčenia teda vedie predovšetkým k bezhraničnej radosti a nádeji. Veríme, že Boh nás predurčil v Kristovi k večnej plnosti lásky; predurčil nás bez našej zásluhy, podľa svojho slobodného rozhodnutia. Nie len, že nás predurčil, ale spásu nás hriešnikov i pripravil a v Kristovi i uskutočnil.

• Nádej nevylučuje úzkosť a neistotu, pretože úradek o predurčení existuje spoločne s úradkem o odpustení hriechov. Podľa neho sú všetci ľudia skutočne ohrození hriechom a zavrhnutím. Všetci sme predurčení k večnej plnosti lásky, ale všetci žijeme v ustavičnej možnosti, že lásku neodvolateľne stratíme. Boh nám dáva možnosť hriechu, dopúšťa pokušenia, pripravuje nám „skúšky“ (utrpenie a smrť), ktoré sa môžu ľahko zmeniť na kameň úrazu. Tieto stránky ľudskej prirodzenosti prezrádzajú hlbokú krehkosť a zraniteľnosť človeka a nútia nás hľadieť do budúcnosti s úzkostnou neistotou. V súvislosti s hriechom táto neistota ľahko takmer udusí nádej v Boha Budúcnosti. Viera však môže zvládnuť i temné stránky ľudského osudu, pretože Boh určil, aby sa i pomocou hriechu a smrti uskutočňovala spása: dobre vieme, že Boh pôsobí, aby všetko - dokonca i hriech – napomáhalo k dobrému tým, ktorých miluje.

Úzkosť a neistota sú príznačné pre situáciu človeka, ktorý vidí svoju budúcnosť v tieni tragických a trúchlivých možností svojho bytia. Zatiaľ čo nádej a radosť sa rodí z pohľadu viery na večnú blahovôľu Boha, ktorý určil v Kristovi všetkých ľudí k večnej plnosti lásky. Človek je odsúdený k úzkosti, ak zostane uzavretý v smutných obzoroch svojej histórie a sveta a čelí svojmu osudu so slabými schopnosťami svojej slobody, ktorá je slobodou pre smrť. Ale my sme povolaní k nádeji, ak pozeráme na svoju budúcnosť vo svetle tajomnej večnej blahovôle Boha, ktorý k chce byť milovaný, a preto nás volá k životu a láske.

„Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?

Ako je napísané: "Pre teba nás usmrcujú deň čo deň,pokladajú nás za ovce na zabitie." Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,31-39).

„Dialektika“ lásky a hriechu v dejinách spásy[upraviť]

V predošlom rozbore sme sa často dotkli problému hriechu a zatratenia. Neuvažovali sme však o vzťahu medzi večnou Božou blahovôľou a tajomstvom neprávosti. Prítomnosť hriechu v dejinách spásy a stála hrozba večnej záhuby vyvolávajú dôležité problémy: 1) Predovšetkým sa môžeme spýtať: aký je vzťah medzi predurčením ku spáse a dopustením hriechu? 2)V kristológii sa diskutuje o vzťahu medzi večným predurčením Krista a Adamovým hriechom a hľadá sa dôvod vtelenia. 3) Tieto dva problémy spája jeden spoločný záujem, totiž vypátrať pôvod hriechu, utrpenia a smrti v dejinách.

Druhý problém už bol objasnený v súvislosti s učením o Kristovi. Tretí bude vysvetlený neskôr, keď budeme hovoriť o pôvode človeka. Obmedzíme sa teda na vysvetlenie vzťahu medzi predurčením a dopustením hriechu. Stále však budeme mať na zreteli náuku o Kristovom prvenstve vo večnom vyvolení a znepokojujúcu otázku o pôvode zla.

Podávaný výklad je prehĺbením predošlej problematiky. Ten sa však v skoršej teológii nenachádza. Vychádza preto rovno z biblického pojatia Božej blahovôle (Ef 1,3n; Rim kap. 9-11).

a) Už sme poznamenali, že vo večnom tajomstve existuje vedľa všeobecného predurčenia ku spáse tiež všeobecné dopustenie hriechu. Táto „koexistencia“ je odôvodnená vyvolením Krista: Otec chce, aby Kristovo poslanie zahrňovalo výkupný rozmer, preto pripravuje nutné podmienky k uskutočneniu vykúpenia. Svojim úradkem o dopustení hriechu stavia celé ľudské pokolenie pod nadvládu hrešiteľnosti, ktorá znamená reálnu a neustálu možnosť hriechu a večného zavrhnutia, a okrem toho tvorí prirodzenosť človeka nevyhnutne podrobenou utrpeniu a vystavenou možnosti smrti. b) Z večného predurčenia ku spáse vyrastá bohatstvo človeka, pretože je povolaný k plnosti lásky. Zo všeobecného dopustenia hriechu sa však rodí jeho záhadná slabosť, krehkosť jeho slobody ohrozovanej hriechom, smrťou a zavrhnutím. Táto zdanlivo rozporná situácia potrebuje vysvetlenie. Zdá sa nám, že odpoveď by sme mohli nájsť v istej dialektike lásky a hriechu v dejinách spásy.

c) Výraz „dialektika“ je v modernej filozofii predmetom mnohých nedorozumení. Preto chceme upresniť, že hovoríme o „istej dialektike“, radikálne sa líšiacej od filozofického pojmu historickej dialektiky. Dejinno spásna dialektika vyviera z akéhosi druhu „koexistencie“, ktorá je v Božej blahovôli, medzi predurčením ku spáse a dopustením hriechu. Táto „koexistencia“ vyžaduje, aby bola prekonaná výkupnou láskou, ktorá oslobodzuje od akejkoľvek nadvlády hriechu a vedie k večnej plnosti lásky. Boh chce vo svojej blahovôli plnosť stvorenej lásky; chce tiež hrešiteľnosť. Preto dochádza v dejinách spásy ku skutočnému dialektickému napätiu medzi láskou a hriechom (z praktických dôvodov hovoríme hneď o hriechu, i keď najhlbšie napätie je medzi povolaním k láske a pokušením ku hriechu). Dynamika hriechu sa stavia proti dynamike lásky ako „téza“ k „antitéze“ (klad a protiklad). V láske sa človek rozhoduje pre Boha a hľadá spoločenstvo s ním; hriechom sa proti nemu a jeho láske vzpiera a chce žiť proti bez neho. V láske túži človek po nekonečných a večných obzoroch; hriechom sa obracia k svetu a jeho dejinám s túžbou pretvoriť ich výlučne na svoju ríšu. Láska vedie k plnému prežívaniu slobody,; hriech je prameňom záhadného „prázdna“ a zotročenia. Láska premáha smrť, hriech vedie k večnej „smrti“. d) Toto napätie sa radikálne líši od napätia dialektického, o ňom hovorí filozofia. Sú tu tri hlavné rozdiely:

1. Vznik napätia v dejinách spásy závisí úplne od Božej blahovôle, v ktorej úradek o predurčení ku spáse existuje spoločne s úradkem o dopustení hriechu. Toto napätie teda nie je metafyzickou nutnosťou Bytia, ale jedným rozmerom tajomstva spásy, tak ako chce Boh. 2. 3. Podľa Božej blahovôle je každá prítomnosť vlády hriechu v dejinách podriadená vždy zjavnejšiemu prejavovaniu lásky: Boh dopúšťa hriech, pretože dáva prednosť láske rodiacej sa z ustavičného premáhania hriechu; z takého premáhania, ku ktorému dochádza v „zastínění utrpením a smrtí výkupnou láskou“. Hriech sa stáva Božím „nástrojom“ v uskutočnení večnej plnosti lásky. Z tohto zorného uhla vidíme celkom radikálny rozdiel medzi dialektikou dejinne spásnou a dialektikou filozofickou. 4. 5. Riešenie dialektického napätia (syntéza) nie je v syntéza lásky a hriechu, ale v definitívnom porazení hriechu výkupnou láskou. Prítomnosť hriechu v dejinách vedie prostredníctvom výkupnej lásky Krista a jeho cirkvi k večnej plnosti lásky. „Márnosť“ hriechu je teda radikálna: Tým, že hriech odporuje tajomstvu lásky, slúži k úchvatnejšej – ale tiež bolestnejšej – plnosti lásky. Priebeh dejín spásy teda nie je podmienený tajomstvom neprávosti, ale naopak: každý prejav vlády hriechu sa stáva „nástrojom“ dokonalejšieho prejavovania Božej ľudskej lásky. „Dialektické“ stretnutie hriechu s láskou je prekonané láskou výkupnou, ktorá vedia k večnej plnosti lásky. 6. e) „Dialektický“ vzťah medzi tajomstvom lásky a tajomstvom neprávosti je základným „zákonom“ dejín spásy; Zákonom, ktorý nám umožňuje osvetliť veľa záhad, obzvlášť záhady hriechu, smrti a utrpenia. f) Kľúč k pochopeniu tohto dejinne spásneho zákona nachádzame vo večnej Božej blahovôli. Môžeme hovoriť o istom „dialektickom“ postoji Boha voči človeku, pretože vo večnej blahovôli existuje otcovská láska spolu s úradkem o dopustení hriechu a tým i s vôľou podrobiť človeka „skúške“ smrti a utrpenia. Keď svätý Pavol hľadel na situáciu svojho ľudu v dejinách spásy, vravel o Božích „nevyspytateľných súdoch“ a „nevystopovateľných cestách“. Boh uzatvára všetkých pod nadvládu hriechu, pretože chce zjaviť všetkým svoje milosrdenstvo (Rim 11,32; kapitoly 9-11 Listu Rimanom sa zamýšľajú nad tajuplnou Božou vôľou, ktorá chce spasiť všetkých ľudí, ale najprv ich všetkých uvádza pod nadvládu tajomstva neprávosti).

Vo vôli Boha, ktorý odpúšťa hriech je odpoveď na rôzne nejasné stránky jeho prítomnosti v ľudských dejinách. Máme zvlášť na mysli jeho mlčanie, jeho skrytosť a jeho nedosiahnuteľnosť v okamžikoch utrpenia a smrti. Človek je nútený hľadieť na Božiu lásku pod ustavičnou hrozbou hriechu, utrpenia a smrti. Často nemôže pochopiť, prečo Božia všemohúca láska dopúšťa prítomnosť a ustavičné rozpínanie sa rôznych podôb zla a utrpenia. Boh, Otec všetkých, nechce, aby vládla neprávosť, utrpenie a smrť; chce plnosť večnej lásky, ktorá sa rodí z prekonania hriechu, v utrpení a smrti. Preto pripravuje v dejinách spásy podmienky pre uskutočnenie výkupnej lásky Krista a cirkvi.

g) Nutným dôsledkom dopustenia hriechu je hrešiteľnosť ľudstva; hrešiteľnosť, ktorá sa prejavuje v žiadostivosti a pokušeniach. Tajomstvo neprávosti sa objavuje na začiatku dejín ako skutočná možnosť hriechu a zavrhnutia. Ustavičná hrozba hriechu je chcená Bohom. V dejinách spásy existuje stále napätie medzi pozvaním k láske a pokušením k hriechu. Toto napätie je najhlbšou formou dejinnospásnej dialektiky. h) Kto chce skutočnú možnosť hriechu, ten nechce hriechu zabrániť. Preto úradek o dopustení hriechu nevylučuje jeho uskutočnenie. Hriech ale nie je účinkom, alebo nutným dôsledkom úradkuo o dopustení hriechu. Ten závisí od ľudskej slobody, ktorá sa vzpiera Bohu. Hriech je jediné ľudské dielo, ktoré môže byť uskutočnené jedine schopnosťami stvorenej slobody. Výskyt hriechu ne je proti úradku o dopustení hriechu, v ktorom je tiež nepriamo obsiahnuté tiež uskutočnenie hriechu. Výskyt hriechu v dejinách teda nemôže pozmeniť tajomstvo spásy. Skôr prehlbuje dialektické napätie a zvýrazňuje výkupné hľadisko Kristovho poslania, v ktorom dochádza ku skutočnému prekonaniu hriechov.

Prehĺbenie dialektického napätia môžeme sledovať v Božej láske a v „negatívnom“ postoji voči človeku. Po hriechu dáva Boh najavo svoj „hnev“, odsudzuje ho a zavrhuje. Boží hnev je prejavom jeho svätosti, predpokladajúcej plnosť slobody. Zahrňuje dokonalý, nekonečný odpor ku hriechu, jeho skutočné „ignorovanie“, úplné odmietnutie a zavrhnutie. Tento postoj, ako plod slobody, je stále prítomný v neodvolateľnej Božej láske k ľudskému pokoleniu vyvolenému v Kristovi.

V Božej láske k hriešnikovi existuje spoločne s vyvolením k večnej spáse tiež „hnev“ voči hriechu. Túto situáciu prekonáva Božie milosrdenstvo (nazývané často Božia „spravodlivosť“), „odsudzujúca“ hriech a zachraňujúca hriešnika. Božia milosrdná láska k padlému ľudstvu nie je nijako „nová“; je presným vyjadrením a opätovným potvrdením lásky oslobodzujúcej ľudstvo od akejkoľvek vlády hriechu.

V dejinách spásy sa stále viac vyhraňuje dialektické napätie medzi láskou a hriechom. Naposledy to učinil vyvolený národ, keď svojím „crucifige“ (ukrižuj) odpovedal na Božiu lásku prejavenú v Kristovi. Vo svetle kríža sa dá postrehnúť dialektické napätie medzi hriechom a láskou a radikálna „márnosť“ hriechu v tajomstve spásy. Nikdy sa víťazstvo nad hriechom neukázalo tak zjavne ako v okamžiku, keď Boh dopustil, aby bol jeho Syn odsúdený na smrť. Nikdy nebolo víťazstvo lásky tak zjavné ako vo chvíli, keď Boh a Kristus oslobodzujú svet od nadvlády hriechu a privádzajú ho k večnej plnosti lásky.

i) V dejinách spásy teda neexistujú dve skupiny ľudí: malá skupina vyvolených, pre ktorých Boh pripravil večnú spásu, a veľká skupina zavrhnutých (nevyvolených), ktorí sa nevyhnutne blížia k večnej záhube. V dejinách podriadených Kristovi žije jediné ľudské pokolenie povolané k večnej plnosti lásky, ale pod ustavičnou hrozbou hriechu a zatratenia. Neexistujú dve skupiny ľudí, ale len dva dialektické rozmery ľudského bytia. j) Tieto rozmery sú závislé od Božej blahovôle, v ktorej je obsiahnuté vyvolenie k láske a súčasne i úradek o odpustení hriechu. Každý človek žije v očakávaní plnosti lásky a pod hrozbou jej večnej straty.

Dialektické napätie môže byť prekonané len výkupnou láskou, ktorá sa prejavuje neodvolateľne v smrti. Okamžik smrti znamená v osobnej rovine definitívne prekonanie osobného napätia medzi láskou a hriechom. Človek umierajúci v spojení s Kristom neodvolateľne premáha akúkoľvek nadvládu hriechu a s konečnou platnosťou sa bezvýhradne rozhoduje pre tajomnú plnosť lásky.

V smrti je však aj iná možnosť: neodvolateľné rozhodnutie sa pre hriech. V tejto voľbe je tiež dialektické napätie, pretože je naveky odmietaná láska a je naveky zvolený hriech. Preto sa v smrti vytvárajú dve oddelené skupiny ľudí: tí, ktorí nachádzajú v spoločenstve s Ukrižovaným večnú plnosť lásky, a tí, ktorí nachádzajú v neodvolateľnom odmietnutí Krista „ničotu“ hriechu.

Večná ríša lásky a trvalá ríša hriechu existujú ako dve oddelené skutočnosti až po smrti.

V dejinách však existuje jedno ľudstvo, solidárne v hriechu a v povolaní k láske. Prítomnosť hriechu v dejinách je Božou blahovôľou podriadená spáse hriešnikov; ľudská sloboda ju môže zmeniť na cestu k večnému zavrhnutiu. Vyvolenie ku spáse pochádza od Boha, vyvolenie si večnej záhuby pochádza od človeka.

k) Realistický názor na ľudské určenie vyžaduje prijatie dejinnospásnej dialektiky. Boh predurčuje človeka k láske prežívanej za ustavičného premáhania hriechu v utrpení a smrti. Týchto niekoľko slov vyjadruje celý záhadný a bolestný obsah ľudskej existencie Otcom povolanej k bytiu. V Otcovej blahovôli koexistuje láska s úradkem o odpustení hriechu. l) Nedá sa mať správne poňatie o prítomnosti Boha v našom živote, ak sa nepozná jeho skrytosť a jeho mlčanie, a ak sa nevidí vzťah medzi Božou blahovôľou a rôznymi bolestnými formami našej krehkosti (hrešiteľnosť, utrpenie a smrť). Bolestné stránky ľudského údelu sú Bohom chcené, pretože on nimi pripravuje stav, ktorý by umožňoval zjavenie Kristovej vykupiteľskej lásky.

Prítomnosť hriechu v našom živote závisí len od ľudskej slobody. Predpokladá však Boží úradek o odpustení hriechu a začleňuje sa do dejinnospásnej dialektiky. Hriech nemení od základu postavenie človeka. Predurčenie k láske zostáva základným „zákonom“ celého stvorenia v Kristovi a hriech je prekonaný výkupnou láskou. Ale v stave hriechu sa hriech stáva neodolateľným lákadlom, zatiaľ čo láska zostáva pre človeka len slabým „pokušením“. Avšak Kristova výkupná láska ponúka riešenie pre akúkoľvek formu dialektického napätia. Zdanlivo neodolateľná „sila“ hriechu tu slúži ako nástroj uskutočnenia plnosti lásky. „Omnia cooperantur in bonum“, všetko prispieva k dobrému (Rim 8,28), dokonca i hriech.

Každá situácia dejín spásy a každý okamih ľudského života sú ovládané dvojakým povolaním: výzvou k plnosti lásky a pokušením, ktoré tiahne k „prázdnote“ hriechu. Boh a spasiteľné vzoprenie sa slobody chcú uskutočňovať v každej chvíli budúcnosť lásky. Titanské vzoprenie sa slobody speje v každej situácii k záhube. Tajomstvo neprávosti zanecháva svoju pečať v dejinách spásy a v každom okamžiku života, ale konečnú pečať dáva tajomstvo lásky.

Pôvodný zdroj[upraviť]

VLADIMÍR BOUBLÍK, Teologická antropologie, Karmel.nak. K.V., 2001, 9-29.

Príbuzné projekty