Dogmatika/Verbum 4-2
BOH BÝVA V NEPRÍSTUPNOM SVETLE (l Tim 6,16)
Boh tajomný, neviditeľný a nepreskúmateľný[upraviť]
Jestvovanie Boha Stvoriteľa môžu ľudia poznať zo stvorených vecí. V dejinách spásy Boh prehovoril k ľuďom a osvietil našu cestu. Boh je Svetlo nášho života. No súčasne Boh-Svetlo zostáva pre nás tajomný, neviditeľný, nepreskúmateľný. A vo svojom najvyššom zjavení zostáva najvýš tajomný: keď sa nám zjavuje ako Otec vo svojom Synovi a dáva nám svojho Ducha. Jediný Boh vo svojom trojičnom živote je najhlbším tajomstvom našej viery.
Človek sa stretá s tajomným vo svojom živote a vo svojom vnútri. Základná črta je vnútorná hĺbka, osobné tajomstvo človeka. Boh je však osobou v tom najplnšom zmysle, a teda je aj najvýš tajomný. Túto skutočnosť môžeme vytušiť v náboženskej skúsenosti ľudstva, osobitne v skúsenosti starozákonného Izraela. Na vrchole zjavenia nám Ježiš Kristus hovoril o Bohu ako Syn o svojom Otcovi. No Boh i v tomto zjavení zostáva tajomný, skrytý, nepochopiteľný, a to najmä v tajomstve kríža. Kristova Cirkev verí a vyznáva Boha Otca i Syna i Ducha Svätého ako absolútne tajomstvo. Je si však vedomá, že toto najhlbšie tajomstvo živého Boha jej dáva život, ktorým žije ona i jej deti.
1. Zážitok tajomstva
Len povrchný pozorovateľ prírody všetko chápe a vie všetko vysvetliť. Ten však, kto sa hlbšie ponorí do skúmania prírody, objaví jej podivuhodné a rozsiahle bohatstvo. Objaví jej dômyselné usporiadanie. Človek narazí na mnohé skutočnosti, ktoré sa mu skôr zdali podradné a bezvýznamné, a zisťuje, že majú mimoriadny význam. Človek sa od stáročí snaží ovládnuť prírodu, no nikdy do nej nezasahoval tak radikálne ako v našom modernom storočí. Zisťuje však i to, že jeho využívanie prírody v mnohom narúša jej vnútornú štruktúru, prirodzenú rovnováhu a neraz to ohrozuje samotnú biologickú existenciu človeka. Z nedávnych dejín sú známe prisilné výroky o tom, že človek si prírodu načisto podrobí. Dnes sme, zdá sa, už z takýchto tendencií vytriezveli, lebo veci sa ukázali zložitejšími, ako sa javili na prvý pohľad. Skutočný vedec je dnes pokorný a vie si priznať, že jeho poznanie je ohraničené. Jestvuje veľa otázok, na ktoré zatiaľ nevieme odpovedať. Niektorí majú odvahu povedať, že stojíme pred tajomstvom.
Čo však my sami? Je náš život skutočne taký jednoduchý a priamočiary? Koľko má zákrut a križovatiek. Človek sa často vo svojom živote pýta: Prečo práve ja? Prečo sa to stalo práve mne? Častokrát nezostáva nič iné, len konštatovať, že je to určité tajomstvo. A keď sa človek ponorí sám do seba, začne hlbšie skúmať svoje konanie, svoj život, svoje rozhodnutia. Často pociťuje v sebe určitý vnútorný rozpor, chce konať niečo veľké a dobré, a predsa vykoná čosi, za čo sa veľmi hanbí a čo mu svedomie vyčíta. Snaží sa prekonať tento vnútorný rozpor, ale sa mu to akosi nedarí. Skusuje, že v ňom pôsobí nejaká sila, ktorú nemá plne pod svojou kontrolou. Tá sa často prejaví práve vtedy, keď to najmenej očakáva, až sa zadiví, ako sa mu také niečo mohlo prihodiť.
Aký vnútorne hlboký a bohatý musí byť ľudský duch, keď vytvoril toľko a takých úžasných diel. V ľudskom duchu sa zrodilo celé bohatstvo literatúry, hudby, vedy a umení, celý svet kultúry. Človek vytvoril naširoko rozvetvený systém vied o prírode, ale i o sebe samom. Vytvoril ohromné technické diela a siaha už poza hranice svojej planéty. Človek, to je vskutku čosi úžasné. Človeka však nemusí prinútiť nijaká sila k tomu, aby sa prejavil navonok. Patrí k jeho podstate, že je slobodnou osobou, a tak má svoje prejavy vo svojej moci. Často však pociťuje, že to, čo sa mu podarilo vyjadriť nejakým spôsobom navonok, nezodpovedá úplne tomu, čo vnútorne pochopil a aj chcel vyjadriť.
Osoba voči inej osobe sa môže, ale nemusí prejaviť. Môže jej dať nahliadnuť do svojho vnútorného života, ale môže zostať aj uzatvorená a skrz-naskrz neprístupná zvedavosti iného. Môže však otvoriť svoje vnútro a regulovať vhľad iného do svojho vnútra. Môže si vyhradiť oblasť, do ktorej nedovolí, aby vstúpil niekto iný, a často to aj tak robí. A tak druhého človeka môžeme len veľmi ťažko spoznať do hĺbky. Vždy nám zostáva nejako zahalený, zostáva inému tajomstvom. To je však aj veľkosť človeka, že totiž nie je vydaný napospas všetečným pohľadom tých, ktorí si podľa jeho úsudku nezasluhujú jeho dôveru a plnú otvorenosť. Ešte jeden príklad. Pozrite sa na svoje deti. Sú tak vaše ako nič na svete. Dali ste im život, rozvíjajú sa pod vaším ustarosteným pohľadom, žijete s nimi v neustálej blízkosti, spájajú vás najužšie zväzky. Malo by vám teda byť v nich všetko známe, priehľadné. A predsa nie je. Keď sa zahľadíte do ich očí, aký nový, neprístupný a tajomný svet na vás hľadí! Pred vami už nestojí iba „kosť z vašich kostí a telo z vášho tela", ale nová samostatná ľudská osoba, ktorá má svoj vlastný vnútorný svet, uzatvorený, neprístupný, jedinečný. A vy vlastne ani neviete, čo sa v tomto novom svete odohráva. Nemáte k nemu prístup. Tajomstvo ľudskej osoby! Nijaký vedecký rozbor, nijaké pojmy čistého rozumu vám neumožnia vniknúť do vnútorného života druhej osoby. Každý človek zostáva pre mňa tajomstvom, ako aj ja som tajomstvom pre druhých.
2. Boh je tajomný
Boh je osobný, a to znamená, že je plne slobodný, že sa má plne v moci. Keď už vnútorný život človeka je taký bohatý, o čo bohatší a plnší musí byť život osobného Boha. Veď od Boha pochádzajú všetky schopnosti človeka, schopnosti jeho ducha, ktoré stvárňujú celú jeho kultúru, vedu a techniku. O čo viac je teda Boh nepreskúmateľný, o čo viac je plný tajomstva. Aj keď o ňom vieme, že existuje, že je osoba, že je Bytie, Dobro, Pravda, Jednota, Krása, Život, predsa len o ňom vieme úboho málo. Čo vieme o človeku, keď povieme, že jestvuje, že je osoba, že je dobrý atď? Čosi vieme, ale vieme toho dosť málo. Ak nám on sám niečo nepovie o svojom vnútornom svete, je pre nás tajomstvom. O čo viac je nám potom Božia plnosť zahalená v tajomstve. Celé bohatstvo Božieho vnútorného života je nášmu rozumu neprístupné, ak nám len On sám nepoodhalí seba samého, obsah svojho vnútroosobného bytia.
Od nepamäti sa človek snažil dostať do kontaktu s Bohom, svedčia o tom archeologické nálezy kultúrneho človeka. Veľké svetové náboženstvá zachytávajú toto mnohoraké snaženie človeka. Nešlo tu predovšetkým o rozumové poznanie Božieho tajomstva, ale o čosi viac, o nadviazanie dialógu, spoločenstva slova a lásky. Tak veľké svetové náboženstvá sú zároveň pamäťou ľudských snažení i v tejto oblasti. V oblasti rozumového poznania azda vrcholom je úsilie klasickej gréckej filozofie. Kedže náboženstvo v antickom Grécku prestalo plniť svoju funkciu a stalo sa len určitým štátnym ceremoniálom, najlepší duchovia antiky hľadali odpoveď na spaľujúcu otázku o poslednom zmysle všetkého. Prišli vskutku ďaleko, totiž pred tvár mlčanlivého Boha, pred Tajomného. Či by však tento vznešený Boh, od ktorého všetko pochádza, mohol nejako komunikovať s človekom, o tom, zdá sa, si netrúfali ani uvažovať. V jednom národe však bolo toto mlčanie prelomené; Boh oslovil človeka tak, že to mohol jasne zachytiť. Tu vznikol úžasný prielom, cez ktorý sa sám všemohúci Boh postupne dáva spoznávať. Abrahám a cez neho celý vyvolený ľud Starého zákona bol vtiahnutý do radikálne iného prístupu človeka k Bohu a Boha k človeku. Tu bol vytvorený priezor, ktorým bolo človeku dané hľadieť hlbšie a vlastne hlbšie poznávať a uznávať Božie tajomstvo. Utvoril sa takto úplne nový vzťah, spoločenstvo slova a lásky.
3. Tajomný, neviditeľný a nepochopiteľný Boh vo viere Starého zákona
Mojžišovi Boh zjavil svoje meno Jahve. V ňom, kto je a čo robí, zjavil svoje meno a svoju činnosť. Jeho činnosť je zázračná, neslýchaná a jeho meno je tajomné. Zatiaľ čo Boh sa ukazoval patriarchom v dôverne známom kraji, pod jednoduchými a blízkymi formami, Jahve sa zjavuje Mojžišovi v drsnom prostredí púšte a v biede vyhnanstva, v hroznej podobe ohňa (Ex 3,1-15). No pritom všetkom tento Boh ohnivej svätosti je Boh vernosti a spásy. Spomenie si na Abraháma a jeho potomstvo, pozorne si všíma biedu Hebrejov v Egypte, je rozhodnutý oslobodiť ich a urobiť ich šťastnými. Meno Jahve, pod ktorým sa zjavuje, zodpovedá dielu, ktoré sleduje. Toto meno má v sebe tajomstvo, hovorí čosi neprístupné: Ja som, ktoiý som." (Ex 3,14) Nik ho nemôže premôcť, ba ani preniknúť. No súčasne hovorí i niečo pozitívne, že totiž prispeje na pomoc a záchranu.
Boh je absolútne odlišný od človeka. On je duch, zatiaľ čo človek je telo (Iz 31,3), krehký a pominuteľný ako tráva (Iz 40,7n). Tento rozdiel je taký radikálny, že človek si ho nesprávne vysvetľuje. V Božej moci vidí účinnú silu, nie však vernosť srdca. V jeho svätosti vidí iba neprekročiteľný odstup a pritom nepostrehne, že ona je súčasne blízkosťou a nežnosťou. „Uprostred teba som Svätý a nechcem ničiť" (Oz 11,9). Boh je v dôsledku svojej nepochopiteľnej transcendencie súčasne „Najvyšším" vo svojom vznešenom a svätom príbytku a ten, ktorý „prebýva u človeka skrúšeného a pokorného." (Iz 57,15) On je Všemohúci Boh chudobných, dáva zaznievať svoj hlas v hromobití búrky a v šeleste vánku. Je neviditeľný, ani sám Mojžiš nevidel jeho tvár. No keď sa utieka k hnutiam ľudského srdca, aby sa zjavil, otvára svoje vlastné srdce. Zakazuje každé zobrazenie Boha, každý obraz, z ktorého by si človek mohol urobiť modlu, klaňajúc sa dielu ľudských rúk, no súčasne Boh sa ponúka našej predstavivosti pod veľmi konkrétnymi črtami. On je „celkom inakší", prekonáva všetky prirovnania (Iz 40,25), no pritom všade je doma a vôbec nie je pre nás cudzincom. Jeho činnosť sa dáva poznať v dôverne známych gestách: modeluje hlinu, ktorá bude človekom; zatvára za Noemom dvere korába, aby si bol istý, že nik z jeho obyvateľov sa nestratí; má víťazný elán vojvodcu vo vojne a starostlivosť pastiera o svoje ovce; celý vesmír drží vo svojej ruke, a pritom je maličkému Izraelu oddaný ako vinohradník svojej vinici; je nežný ako otec a matka; je vášnivý ako človek, ktorý miluje. Tieto antropomorfizmy sa môžu zdať naivné, vždy však vyjadrujú veľmi hlboko podstatnú črtu pravého Boha: ak stvoril človeka na svoj obraz, je schopný zjaviť sa cez ľudské postoje. Ak je Boh odlišný od nás, bez rodokmeňa, bez manželky, to nie preto, že by bol menej „človekom" ako my. Naopak, je dokonalým ideálom. „Boh nie je ako človek, že by luhal, nie je ako syn ľudí, že by ľutoval." (Nm 23,19) Boh nás vždy presahuje a vždy v tom smere, kde to najmenej očakávame, lebo On je Tajomstvo.
4. Boh sa zjavuje vo svojom Synovi
„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty." (Hebr 1,1-3) Ježiš Kristus ako večné Otcovo Slovo, ako jednorodený Boží Syn, ako druhá Božská osoba je tým najvlastnejším a najhlbším Božím tajomstvom. A práve v ňom sa nám Boh najúplnejšie zjavil, daroval. „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my, sme uvideli jeho slávu, slávu akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy... Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť." 0n 1,14-18)
Toto tajomstvo Krista Boh nám daroval nie na prázdny obdiv, ale pre našu spásu, aby sme mali účasť na jeho živote, aby sme v ňom žili. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." (Jn 3,16) V ňom nám Otec všetko daroval. V ňom je naša spása, náš život, naša sláva, lebo len skrze neho máme prístup k Otcovi. „Skrze neho, s ním a v ňom..." Preto je tajomstvo Krista stredom našej viery, nášho ohlasovania i našej bohoslužby.
No nielen Kristova osoba je Božím tajomstvom, ale aj každá jednotlivá udalosť jeho života, i celé jeho spásne dielo. Pozemský život Ježiša Krista nie je len obyčajnou udalosťou náboženských alebo svetových dejín. Každá udalosť Kristovho života okrem svojho konkrétneho historického obsahu má aj svoju vlastnú reč zjavenia, má svoje tajomstvo. Tak hovoríme o tajomstve zvestovania, narodenia, obetovania, o tajomstvách skrytého i verejného Kristovho života, o tajomstvách umučenia a oslávenia. Lebo vo všetkých nám chce Boh povedať niečo osobitného, v každom z nich sa nám chce darovať zvláštnym spôsobom.
Vrcholným tajomstvom Kristovho života, ktorým zavŕšil dielo spásy, zostáva veľkonočné tajomstvo. „Dielo ľudského vykúpenia a dokonalej oslavy Boha, ktoré obrazne naznačovali podivuhodné Božie skutky v ľude Starého zákona, splnil Kristus Pán hlavne svojím veľkonočným tajomstvom, svojím blahoslaveným utrpením, zmŕtvychvstaním a slávnym nanebovstúpením. V tomto tajomstve svojou smrťou zničil našu smrť a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život. Lebo z boku Krista zosnulého na Kríži vzišlo podivuhodné tajomstvo celej Cirkri." (Sacrosanctum Concílium č. 5.
Toto všetko obsahuje tajomstvo Krista. A my stojíme zoči-voči tomuto tajomstvu. Čo urobíme? Čo na to povieme? Zostaneme stáť pri nepochopiteľnosti Kristovho tajomstva ako mnohí z jeho učeníkov, keď povedali: „Tvrdá je to reč, ktože ju môže počúvať"? A opustili ho. Zľakneme sa pred tmavou hĺbkou tohto tajomstva, obrátime sa chrbtom, zutekáme pred ním? Ale veď toto Božie tajomstvo má láskavé oči, má dobročinné ruky, má otvorené srdce, má žehnajúce slová. Veď je to Ježiš, ktorý nás volá k sebe: „Poďte ku mne všetci..." „Poďte a viďte..." Veď je to hĺbka a nepochopiteľnosť lásky, dôvery, je to nové svetlo. Tak sa zjavuje tajomstvo Božieho života v Kristovi.
Preto sa nebojme k nemu pristúpiť. Je dané nám, pre nás, na osvietenie, na osvieženie, oživenie a obšťastnenie, nám na spasenie. Pristúpme s pokorou, úctou a dôverou. „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo." (Mt 11,25)
V Kristovi sa nám zjavila Božia svätosť, aby po oslobodení zo zavrhnutia sme boli schopní mať na nej účasť. Pre svoju transcendenciu je Boh pre ľudí ustavične večným tajomstvom. Práve v Božom zjavení sa nám stáva jasným, do akej veľkej miery je Boh tajomstvom. Len ten ľudský duch, ktorý je v Kristovi zachytený a osvietený Duchom Svätým, vládze spoznať, čo nám Boh daroval (porov. l Kor 1,12). Len vo svetle Božom možno spoznať nepochopiteľné Božie tajomstvo a prisvedčiť mu. Len ten človek môže nájsť prístup k tajomstvu Boha, ktorý sa nechá viesť láskou Ducha Svätého. Človek, ktorý zmýšľa iba prirodzene ľudským rozumom a múdrosťou, nechápe ani trocha veci Božieho Ducha; tie sú mu bláznovstvom, či hlúposťou. Zdá sa mu to pohoršením a nemôže ich pochopiť, lebo len duchovne ich možno posudzovať a chápať. Ale človek osvietený Duchom Svätým spoznáva Božiu múdrosť skrytú v ich hĺbke. Len on dostal poznanie, to skutočné a naozajstné poznanie. To je Boží dar. Je to totiž poznanie Božieho dieťaťa.
Aj pre Duchom osvieteného, ktorému Kristus sňal akoby obväzy z očí, ostáva Boh nepochopiteľný, ktorý býva v neprístupnom svetle. "Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle... Teraz poznávam iba čiastočne." (1 Kor 13, 12-13).
5. Cirkev vyznáva vieru v Boha Otca i Syna i Ducha Svätého
Cirkev od samého počiatku verí a vyznáva Boha Otca i Syna i Ducha Svätého v nerozdielnej Trojici. Stále si však uvedomuje, že trojičný Boží život je pre nás úplne nepoznateľný. To, že je Boh trojičný, je pre nás tajomstvom v najprísnejšom zmysle slova, i v jeho obsahu i v jeho spôsobe. Viera v Najsvätejšiu Trojicu vtelením Syna a Božím sebazjavením v ospravedlnení a dovŕšení je jadrom kresťanskej viery. Ľudský rozum môže pritom len pomôcť chápať to, čo sa tu mieni, a môže odstrániť naliehavé námietky proti Božej trojosobnosti.
Zjavenie Božieho tajomstva v Ježišovi Kristovi nebolo obmedzené len na súčasníkov jeho pozemského života. Kristus zostáva ďalej medzi nami s celým svojím tajomstvom. Zostáva medzi nami svojím Slovom. "Nebo a zem sa pominú, ale moja slová sa nepominú" (Mt 24, 35). "Iďte a učte...", "Kto vás počúva, mňa počúva..." Zostáva medzi nami svojou mocou rozväzujúcou a zväzujúcou, riadiacou i posväcujúcou: "Daná mi je všetka moc... Iďte a učte... A krstite v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Zostáva medzi nami svojou modlitbou: "a ja budem za vás prosiť u Otca..."
Ježiš Kristus nám zanechal toto tajomstvo vo svojom slove a vo svojej Cirkvi. Ona ho neprestajne ohlasuje vo svojej liturgii, a to najmä vo vrcholnom liturgickom konaní, vo svätej omši. V našej modlitbe všetko predkladáme Otcovi - skrze Ježiša Krista - v jednote Ducha Svätého. Prihovára sa nám svojím Slovom. "Veď v liturgii Boh hovorí svojmu ľudu, v nej Kristus ešte dnes ohlasuje Evanjelium." (SC č. 33). "Lebo on sám hovorí, keď sa v Cirkvi čítajú Sväté Písma." (SC č. 7). Ted, keď sa čítajú lekcie zo Starého zákona, on sám nám ich číta ako kedysi svojim rodákom v nazaretskej synagóge a obracia sa k nám s tým istým výrokom: „A dnes sa splnilo to Písmo, ktoré ste počuli..."
Tajomstvo Najsvätejšej Trojice nám žiari z listov sv. Pavla. On nás oslovuje „Milosť vám a pokoj od Boha nášho, Otca i od Pána Ježiša Krista." (Ef 1,2) A zasa: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými." (2 Kor 13,13) Toto tajomstvo nám často vysvetľuje sám Kristus v Evanjeliu: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Mt 11,25-27).
A Cirkev v liturgii odpovedá na Božiu výzvu počutú v čítaní Božieho slova radostným verím: Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho... Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho... Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna...
V tejto viere pristupujeme pred Boha Otca nielen v troch modlitbách menlivého omšového formulára (modlitba dňa. modlitba nad obetnými darmi, modlitba po prijímaní), ale ešte zjavnejšie v eucharistickej modlitbe. „Teba teda, najláskavejší Otče, pokorne vzývame a prosíme skrze Ježiša Krista, tvojho Syna a nášho Pána" (Rímsky kánon) „Preto ťa, Otče, pokorne prosíme, láskavo posväť svojím Duchom tieto dary, ktoré sme ti priniesli na obetu." (3. eucharistická modlitba). Cirkev v liturgii nehľadá intelektuálne poznanie, ale v nadšenej oslave, úcte i adorácii sa skláňa pred životodarným tajomstvom vnútorného života Boha. Jej liturgia je preniknutá tajomstvom vnútorného života Otca i Syna i Ducha Svätého.
Záver[upraviť]
V Novom zákone sa Božia láska vyjadruje v jedinečnom fakte, ktorého povaha mení danosti situácie: Ježiš ako človek a Boh bude žiť drámu dialógu lásky medzi Bohom a človekom. Ježišov príchod je predovšetkým Otcovým dielom. Po prorokoch a starozákonných prisľúbeniach, „pamätajúc na svoje milosrdenstvo", Boh sa dáva poznať, zjavuje svoju lásku v tom, ktorý je nielen očakávaným Mesiášom - Spasiteľom, ale aj jeho vlastným Synom, ktorého miluje.
Otcova láska sa vtedy vyjadruje takým spôsobom, ktorý sa nedá ničím prekonať. Tak sa uskutočnila nová zmluva a ustanovili sa večné zásnuby Ženícha s ľudstvom. Božia štedrosť, prejavovaná od samých počiatkov Izraela, dosahuje svoj vrchol. Keď človek prijíma Syna, nemôže robiť nič iné, iba vzdať sa akejkoľvek pýchy, akejkoľvek hrdosti, zakladajúcej si na svojej zásluhe. Dar lásky, poskytovaný Otcom, je naskrz nezaslúžený. Tento dar je definitívny, siaha ponad pozemský Ježišov život, ide do krajnosti, lebo Otec súhlasí so smrťou Syna, aby svet mal život a my aby sme boli Božími synmi. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" Jn 3,16), aby ľudia mali večný život. Kto naplno pochopí toto nesmierne tajomstvo Božej lásky?
Keďže jednorodený Syn žije s Otcom v absolútnom dialógu lásky a tak zjavuje, že Otec a on sú jedno od večnosti a že on sám je Boh, umožnil nám poznať Boha, ktorého „nikto nikdy nevidel". Tento Boh, to je on a jeho Otec v jednote Ducha Svätého. A „milovaný učeník", ten, čo skúsil, čo je láska a viera, môže vyjadriť to, čo je bezpochyby posledným slovom všetkých vecí: „Boh je láska." (l Jn 4,8.16) Spomedzi všetkých ľudských slov, s ich bohatstvom a ohraničením, slovo „láska" nám môže najlepšie pomôcť, aby sme nazreli do tajomstva Boha Trojice, do vzájomného darovania Otca, Syna a Ducha Svätého.
Bože a Otče náš, pripravil si nevídané duchovné bohatstvo všetkým, čo ťa milujú, naplň naše srdcia vnútornou láskou, aby sme ťa vždy nadovšetko milovali a dosiahli od teba prisľúbené dedičstvo, ktoré prevyšuje všetky naše túžby. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. (Modlitba dňa 20. nedele "cez rok")
Použitá literatúra:
- Schmaus, M.: Viera Cirkvi.
- H. D. K.: Tajomstvá svätej omše.
- Slovník biblickej teológie.