Dogmatika/Ekumenizmus
Dokument: Dominus Jesus[upraviť]
Je Ježiš Kristus jedinou cestou ku spáse? Toto je otázka, ktorá sa stala v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia predmetom živých teologických diskusií.
Dňa 5. septembra 2000 predložila Kongregácia pre náuku viery dokument Dominus Jesus v ktorom sa dotýka riešenia tejto otázky.
Ide tu o deklaráciu, čiže o vyhlásenie, ktoré nezakladá nové doktríny, ale zdôrazňuje iba to, čo už v minulosti potvrdzoval učiteľský úrad Cirkvi. Nakoľko sa tu jedná o doktrinálny dokument vyslovene schválený pápežom, má teda všeobecnú autoritu a každý veriaci ho má prijímať "s vierou".
Obsah dokumentu[upraviť]
Deklarácia opätovne predkladá tradičné katolícke učenie (doktrínu), ktoré prehlasuje: Plné a definitívne zjavenie Ježiša Krista (č. 5 - 8).
- Toto tvrdenie odporuje téze, ktorá podporuje obmedzený a nedokonalý charakter kresťanského zjavenia a ktoré má byť doplnené inými náboženstvami. Božie tajomstvo teda nie je iba znakom kresťanstva, ale rovnako je prítomné aj v iných náboženstvách.
Dominus Jesus odmieta tieto pozície ako protikladné učeniu Cirkvi a tvrdí, že jedine v Kristovi je plnosť Božieho tajomstva: Ježiš Kristus nemôže byť považovaný iba za jednu z mnohých tvárí prijatých Bohom v dejinách ľudstva.
Jedinečnosť a univerzálnosť Kristovej spásy: všetci sú spasení iba Ježišom Kristom, v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Aj veriaci iných náboženstiev sú spasení skrze Ježiša, i keď nie sú si toho vedomí a nemajú na tom zásluhu ani kultové činy, prítomné v jednotlivých náboženstvách.
Kristova Cirkev existuje v katolíckej Cirkvi, spravovanej Petrovým nástupcom a biskupmi, ktorí ju spravujú spoločne s ním. Kresťanské Cirkvi, i keď nie sú v dokonalom spoločenstve s katolíckou Cirkvou, zostávajú s ňou spojené skrz úzke zväzky, ako je apoštolská následnosť a platná Eucharistia a sú pravými partikulárnymi cirkvami. Preto aj v týchto cirkvách je prítomná Kristova Cirkev a pôsobí v nich.
Toto platí pre ortodoxnú cirkev. Avšak anglikáni a protestanti, ktorí nezachovali platný episkopát a pravú a úplnú podstatu eucharistického tajomstva, nie sú cirkvami v pravom zmysle. Tí, čo boli pokrstení v týchto komunitách, sú však krstom privtelení ku Kristovi a preto sú v istom spojení, i keď nedokonalom, s Cirkvou (č.17). Pre nekresťanov je Kristova spása prístupná z moci milosti, ktorá i keď má s Cirkvou tajomný vzťah, formálne ich do nej nezapočítava (č.20).
Zdôvodnenie dokumentu[upraviť]
Cirkev zdôrazňuje niektoré pravdy viery, reagujúc na isté mylné teologické pozície, ktoré sa stále viac rozširujú v katolíckom svete. Ide najmä o teológiu náboženského pluralizmu, ktorá považuje kresťanské zjavenie za rovné iným náboženstvám a v dôsledku toho znižuje osobu Krista na jedného zo spasiteľov a nie Spasiteľa, t.j. kladie ho na roveň iných "spasiteľov" (napr. Mohamedovi, Budhovi, Konfuciovi a i.) ktorí vo vatikánskom dokumente nie sú výslovne menovaní. V dôsledku toho sa upadá do náboženského relativizmu, keď všetky náboženstvá sa považujú za rovnaké.
Samotný medzináboženský dialóg (s inými náboženstvami) ako aj ekumenický ( s inými kresťanskými vierovyznaniami) riskuje, že bude kompromitovaný, ak nemá jasné potvrdenie vlastnej identity. Cirkev uznáva, že predpoklad dialógu je rovnaká dôstojnosť osôb a rešpektovanie slobody svedomia, avšak nemôže prijať rovnosť jednotlivých doktrín. Kresťan je ako žobrák, ktorý hovorí inému žobrákovi, kde sa spolu môžu najesť. Kresťan vie, kde nájde chlieb, nie preto že by bol lepší ako iní, ale preto, lebo mu to bolo zjavené.
Treba upresniť, že tento dokument vôbec nezastáva názor, že pre veriacich iných náboženstiev niet spásy. Tieto náboženstvá však samé o sebe nie sú spásonosné a nekresťanov iných náboženstiev rovnako spasil Kristus. Zostáva pre nás záhadou, akým spôsobom sa im oznamuje Kristova spása, pretože Slovo Božie i sviatosti sú im cudzie. II. vatikánsky koncil sa obmedzuje na tvrdenie že Boh dáva vedieť svojim spôsobom (č.21).
Reakcie[upraviť]
Kardinál Cassidy, zodpovedný za ekumenický odbor upresňuje, že text je adresovaný akademickému svetu a nie ekumenickému a medzináboženskému. Ide teda o interný dokument. Deklarácia však vzbudila rôzne kritické reakcie ako zo strany predstaviteľov iných náboženstiev, tak aj zo strany iných kresťanských vyznaní. Aj z katolíckej strany nechýbajú takí, čo prejavujú rozpaky, najmä pokiaľ ide o tón istých výrazov ekumenického dialógu, ktorý je sám osebe neobyčajne ťažký. Anglikáni a protestanti tu vidia spochybnené doterajšie ekumenické úspechy dosiahnuté za tieto roky dialógu, najmä pokiaľ ide o koncepciu Cirkvi, ktorá im je upieraná.
Svätý Otec odpovedajúc na tieto obavy zdôraznil, že snaha katolíckej Cirkvi o ekumenický dialóg je neodvolateľná a 1. októbra počas Anjel Pána dodal, že deklarácia mu leží na srdci a vyjadruje rovnaký ekumenický zámer ako jeho encyklika Ut unum sint.
- Tento článok pôvodne čerpal zo zdroja: Medžugorské ozveny, č. 154.
