Dogmatika/Verbum 4-3
3. TY, PANE, SI OTEC NÁŠ (Iz 64,7)[upraviť]
Príprava trojičného zjavenia v Starom zákone
V dejinách možno sledovať obdobie, v ktorom Boh pripravoval národy alebo kultúry na prijatie osobitného zjavenia. Takto potom rozlišujeme všeobecné zjavenie a špeciálne Božie zjavenie. Všeobecné mimobiblické zjavenie má tiež nadprirodzený charakter, ktorý je založený na Božej vôli spasiť všetkých ľudí. Na všeobecné biblické zjavenie nadväzuje v dejinách špeciálne biblické zjavenie, ktoré bolo dané Izraelu a zavŕšené v Ježišovi Kristovi. Až toto zjavenie odhaľuje trojičné zjavenie.
1. Starozákonná viera v jediného Boha ako základ a príprava trojičného zjavenia
Zjavenie Boha v Starom zákone neprestajne smerovalo k tomu, aby Boh, Stvoriteľ a Záchranca, bol uznaný za jedného a jediného Pána, keďže na izraelský ľud často doliehali pokušenia obrátiť sa k pohanským bohom. Izraelský monoteizmus teda nebol výsledkom metafyzickej reflexie, ani politickej integrácie, ani náboženského vývoja, ale je to rozhodné tvrdenie viery. Tento monoteizmus viery sa nemohol znášať s predstavami pripúšťajúcim iných bohov. Až po upevnení monoteizmu sa mohlo len pomaly roztvárať zjavenie Božej trojosobnosti. Totiž obsah trojičného tajomstva nie je v čísle tri, ale v prekypujúcej plnosti života. Prípravu zjavenia trojičného tajomstva nemožno vidieť v hocijakých triádach, ale predovšetkým v čo najčistejšom obraze Boha. A viera v trojjedinosť Boha nemohla vzniknúť v polyteistickej triáde, ale len z viery v jedného a jediného Boha. Takto prípravou na zjavenie trojičného tajomstva bolo stále jasnejšie vedomie jediného Boha a pevná viera v Božiu jedinečnosť. V Starom zákone sa zjavuje nesmierne bohatstvo Božieho života. Napriek tomu poznanie Boha malo určité hranice. Boh sa chápal ako absolútne tajomstvo, ktoré nikto nemôže vidieť bez toho, že by nezomrel. Teda medzi Bohom a jeho služobníkmi bol neprekročiteľný odstup. V dôsledku tejto transcendencie bol Boh absolútne odlišný od človeka. Nadovšetko vznešený a svätý Boh je čistý Duch, kým človek je telo, krehké a pominuteľné ako tráva. Boh zostával pre človeka tajomný a nepochopiteľný, jeho skutočnosť zahaľovali obrazy. Takéto ponímanie očisťovalo Boha od pohanských predstáv a zároveň ako tajomstvo bolo otvorené zjaveniu v Ježišovi Kristovi. Takto prípravou na zjavenie trojičného tajomstva bola aj viera v Božiu transcendenciu.
2. Božie otcovstvo ako príprava trojičného zjavenia
Hoci Boh Izraela je nekonečne veľký a úplne odlišný od človeka, predsa má vzťah k svojmu ľudu ako „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“, „Boh Izraela“, „Svätý Izraela“, „náš Boh“, „môj Boh“, „môj Pán.“
Naviac, Boh zjavuje seba samého prostredníctvom svojho pôsobenia, v ktorom je blízky svojmu ľudu a prítomný v jeho dejinách (Božia imanencia). Stará sa o svoj ľud, poučuje, vychováva, napomína, miluje ho. Boh sa v Starom zákone zjavuje ako Otec svojho ľudu. Raz je predstavený ako pastier, ktorý sa stará o svoje ovce (Ez 34,16), inokedy ako láskavý Otec (Oz 11,1) a zasa ako človek, ktorý miluje (Oz 2,16n). Tieto antropomorfizmy otvárajú jednu črtu Boha: Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz, je schopný zjaviť sa cez ľudské postoje.
Chápanie Boha ako Otca príležitostne obsahuje v sebe myšlienku silného svätého tvorenia, ktoré je základom trvalej otcovskej lásky Boha. „Teraz však, Pane, ty si otec náš, my hlinou sme len a ty si tvorca náš a dielom tvojich rúk sme my všetci.“ (Iz. 64,7) Božie otcovstvo sa spočiatku chápe kolektívne. Teda Boh sa pôvodne poníma ako Otec Izraela. Izraelský národ ako celok sa pokladal za jednorodeného Božieho syna medzi všetkými národmi zeme. Počnúc Dávidom sa otcovstvo Jahveho osobitne vyžaduje pre kráľa (2 Sam 7,14n; 89,27n), cez ktorého Božia priazeň zasahuje celý národ, ktorý on reprezentuje. Aplikácia Božieho otcovstva na jednotlivca sa vyskytuje u niektorých žalmistov (Ž 27,10; 103,13) a u niektorých učiteľov múdrosti (Prís 3,12; Sir 23, 1-4), ktorí každého spravodlivého pokladajú za Božieho syna, čiže za predmet láskavej Božej starostlivosti.
Oslovenie Boha ako Otca, podkladom ktorého bola zmluva, v raných starozákonných dobách bývalo zriedkavejšie. Častejšie sa vyskytovalo až po zajatí, najmä v modlitbách. Pred príchodom kresťanskej éry si Izrael plne uvedomoval, že Boh je Otcom svojho ľudu a každého z jeho veriacich. Vtedy názov Otec bol častý v rabínskych spisoch, v ktorých sa nachádza aj doslovná formula „Náš Otec, ktorý si na nebesiach“. Zriedkavý bol len v apokalypsách a v qumránskych spisoch, akiste v dôsledku jeho používania v helenizme.
Táto viera v Božiu imanenciu bola prípravou na zjavenie trojičného tajomstva. Totiž poznanie Boha ako Otca môže otvoriť prístup k Božej trojosobnosti, ak vezmeme do úvahy slovo „syn“. Starozákonný obraz otca a syna načrtáva predzvesť vzťahu, ktorý spája Boha Otca s jeho jediným Synom Ježišom Kristom. Starozákonné texty o synovstve kráľov takisto pripravujú zjavenie jediného synovstva Mesiáša, ktorého postava sa začína črtať prostredníctvom judejských kráľov. Napokon ani nie je natoľko dôležité používanie slova „Otec“. Rozhodujúce je, že jednorodený Syn Ježiš preberá toto starozákonné vyznanie (Mk 12,28n), slávnostne sa k nemu priznáva a vyhlasuje Boha otcov ako svojho a nášho Otca.
3. Božie slovo a Božia múdrosť ako náznaky zjavenia druhej Božskej osoby
a) Božie slovo
Boh dáva starozákonnému ľudu svoje slovo. Božie slovo v Starom zákone nie je predmetom nejakej abstraktnej úvahy, ale vždy nejaký fakt zo skúsenosti. Toto slovo má tri aspekty: zjavenie, zákon a prisľúbenie. Tieto tri aspekty Božieho slova idú spolu a vzájomne sa podmieňujú v priebehu celého Starého zákona.
Boh dáva svoje slovo svojmu ľudu v zmluve. Prehovoril už k otcom, potom k Mojžišovi, aby ho Izrael spoznal ako jediného. Svojím slovom zjavuje seba i svoju činnosť, napríklad: „Ja som Jahve, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny.“ (Ex 20,2) V zmluve dáva Boh svoje slovo vyvolenia a prisľúbenia Izraelu, ktorého oddelil od pohanských národov a vyhradil si ho výlučne pre seba. Izrael bude jeho ľudom, bude mu slúžiť svojím kultom, stane sa jeho kráľovstvom a Jahve mu za to zaručuje svoju pomoc a ochranu.
Boh dáva svoje slovo v Desatore. Totiž Boh dal so zmluvou zároveň aj podmienky, ktoré treba verne zachovať. V dobe zmluvy na Sinaji dal Mojžiš ľudu od Boha prijaté náboženské a mravné zásady, zhrnuté do desiatich slov – Desatora (Ex 20,1-17; Dt 5,6-22).
Boh dáva Izraelu svoje slovo prostredníctvom prorokov. Proroci boli vybraní ľudia, ktorí si jasne uvedomovali, že Boh s nimi hovorí, že sa ich Božie slovo nejako zmocňuje. Pre nich bolo Božie slovo prvoradou vecou, ktorá určovala zmysel ich života. Božie slovo sa im nedávalo na to, aby bolo skryté. Ono bolo posolstvom, ktoré bolo treba odovzdať ďalej, lebo Boh skrze prorokov hovoril s vyvoleným izraelským národom i so všetkými ľuďmi.
Božie slovo osvetľuje skrytý význam dejín vyvoleného národa i sveta. Ono dokáže prekročiť ja hranice času, aby odhalilo budúcnosť. Postupne odhaľuje Izraelu nasledujúcu etapu Božieho zámeru (napr. Gn 15,13-16; Ex 3,7-10: Jozef 1,1-5). Avšak Božie slovo nie je iba zrozumiteľným posolstvom, určeným pre ľudí. Je ja dynamickou silou, ktorá vždy vykoná, čo ohlasuje (Nm 23,19; Iz 55, 10n). Keď Boh hovorí, aj koná. Už prvotný čin Boha Stvoriteľa sa udial vo forme slova (porov. Gn 1). Keď Boh zjavuje prorokom svoje zámery, tak ich potom aj uskutoční. Dejiny dosvedčujú spĺňanie Božích prísľubov (porov. Dt 9,5; Jer 11,5). Teda účinnosť Božieho slova možno vidieť v stvorení, v proroctvách spásy i v dejinách. Takto slovo je mediačnou formou Božieho pôsobenia.
Božie slovo dominuje nad ekonómiou spásy v Starom zákone, lebo ono tvorí dejiny, dáva im zmysel, vzbudzuje život viery u ľudí, ktorým sa dáva ako posolstvo. Táto závažnosť sa niekedy prejavuje v zosobnení Božieho slova v žalmoch, u Deureto-Izaiáša a v sapienciálnej literatúre. S personifikáciou sa stretáme pri slove, ktoré sa zjavuje: „Pane, tvoje slovo trvá naveky ako nebesia...“ (Ž 119,89) Častejšie prípady zosobnenia Božieho slova sú však v Božej činnosti, pri spĺňaní Božích príkazov: „Svoj rozkaz na zem zosielaj, rýchlo sa šíri jeho slovo.“ (Ž 147,15) Alebo: „Zoslal im svoje slovo a uzdravil ich, a vyslobodil ich zo záhuby.“ (Ž 107,20) Podobne aj u Deutero-Izaiáša: „Tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal; a vykoná, k čomu som ho poslal.“ (Iz 55,11) Analogický príklad je v sapienciálnej literatúre: Veď kým všetko objímala tichosť hlboká a noc v rýchlom behu došla do polovice, všemohúce slovo tvoje z neba, z kráľovského trónu, zoskočilo ako tvrdý bojovník doprostriedka zeme, k záhube odsúdenej...Muž bezúhonný...zdolal hnev nie silou tela, ani mocou zbroje, ale slovom podmanil si toho, ktorý trestal tým, že mi bol pripomenul zmluvy, dané otcom, potvrdené prísahou.“ (Múd 18,14.15.22). Z týchto textov už presvitá činnosť Božieho slova na zemi ešte predtým, než by ju Nový zákon zjavil ľuďom v plnosti.
b) Božia múdrosť
Starozákonní autori meditujú o múdrosti, ktorá je v Bohu a z ktorej vyviera aj ich múdrosť. Múdrosť ako Božia vlastnosť je určitá božská realita, ktorá existuje odvždy a navždy (Prís 8,22-26; Sir 24,9). Keďže vyšla z úst Najvyššieho ako jeho dych alebo jeho slovo (Sir 24,3), je výdychom Božej moci, vyliatím slávy Všemohúceho, odrazom večného svetla, zrkadlom činnosti Boha, obrazom jeho vynikajúcej hodnoty (Múd 7,25n). Prebýva v nebi (Sir 24,4), je prísediacou na prestole Boha (Múd 9,4), žije s ním v dôvernom priateľstve (Múd 8,3). Božia múdrosť je pri všetkom čo Boh robí vo svete. Bola prítomná pri stvoriteľskej činnosti Boha a hrala sa pri ňom (Prís 8 27-31), ona ďalej riadi vesmír (Múd 8,1). Boh posielal svoju múdrosť v dejinách spásy na zem, kde sa prejavuje v konkrétnej podobe zákona (Sir 24,23-34) a zaručuje ľuďom spásu (Múd 9,18). Múdrosť ako Boží dar sa odlišuje od ľudskej múdrosti. Božia múdrosť je pre ľudí pokladom, prevyšujúcim všetko (Múd 7,7-14). Ona rozdeľuje všetky dobrá (Prís 8,21; Múd 7,11): život a šťastie (Prís 3,13-18; 8,32-36; Sir 14,25-27), bezpečnosť (Prís 3,21-26), milosť a slávu (Prís 4,8n), bohatstvo a spravodlivosť (Prís 8,18n) a všetky cnosti (Múd 8,7n). Ona utvára priateľov Boha (Múd 7,27n). Dôvernosť s ňou sa nelíši od dôvernosti sa samotným Bohom. Oslava Božej múdrosti sa nachádza v žalmoch. Osobitne 111. žalm oslavuje Boha za jeho veľké diela, ktoré zjavujú moc a velebnosť svojho pôvodcu. Božia sláva, ktorá trvá naveky, vyžaduje primeraný postoj človeka: „Bohabojnosť je počiatok múdrosti, a múdro robia všetci, čo ju pestujú.“ (Ž 111,10) Podobný postoj, vyplývajúci z poznania ľudskej krehkosti a pominuteľnosti a podnecujúci bohabojnosť, ktorá je základom všetkej múdrosti, načrtáva aj ďalší žalm: „A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ (Ž 90,12) Na rozdiel od hriešnika, múdrosť je vlastnosťou spravodlivého: „Z úst spravodlivého zaznieva múdrosť a jeho jazyk hovorí, čo je správne.“ (Ž 37,30) Múdrosti učí Boh aj prostredníctvom človeka, ako to dosvedčuje Dávidov kajúci žalm: „Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ.“ (Ž 51,8) Žalmista, ktorý oznamuje, čo sa mu zjavuje, nehovorí sám, ale prostredníctvom neho sa privráva Božia múdrosť: „Moje ústa hovoria múdrosť a moje srdce uvažuje o tom, čo je rozumné.“ (Ž 49,4) V múdroslovnej literatúre je múdrosť personifikovaná. Kult múdrosti u starozákonných pisateľov vo vyhnanstve bol taký veľký, že ju radi zosobňovali, aby jej dali väčšmi vyniknúť. Múdrosť je znázorňovaná ako túžobne hľadaná milovaná osoba (Sir 14,22-25), matka a manželka (Sir 15,2), hostiteľka, ktorá pozýva na hody (Prís 9,1-6), múdrosť žien (Prís 14,1). Vrcholom personifikácie múdrosti je nasledujúci text: „Pán vládol mnou (hneď) od počiatku mojich ciest, prv než bol stvoril od pradávna čokoľvek. Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv ako povstal svet. Nebolo ešte morských priehlbní, keď som sa ja už zrodila, nebolo ešte žriediel obťažených vodami. Prv ako sa vrchy vhrúžili, pred pahorkami som sa zrodila, prv než bol nivy učinil a planiny a prvé hrudy na zemekruhu. Keď zhotovoval nebesia, (bola) som tam, keď odmeriaval klenbu nad priehlbinami morskými, keď upevňoval mraky vo výši, keď dával dužieť žriedlam morskej hlbiny, keď vymedzoval moru jeho hranicu, by vody neprelievali sa cez svoj breh, keď ustaľoval základy zeme, ja som bola uňho chovankou, bola som deň po deň jeho rozkošou a hrala som sa pred ním v každý čas; hrávala som sa na okruhu jeho zeme a moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými.“ (Prís 8,22-31) Múdrosti sa tu pripisujú také vlastnosti, ktoré patria, alebo sa môžu pripisovať iba Bohu. Táto nestvorená, večná múdrosť nebola len na začiatku Božej stvoriteľskej činnosti, ale už od samého počiatku, prv než Boh začal konať navonok. Hoci starozákonné texty ešte nepredstavujú múdrosť ako božskú osobu v zmysle novozákonného zjavenia, predsa pripravujú plnšie zjavenie, skúmajúc hĺbku tajomstva jediného Boha.
4. Boží duch ako príprava trojičného zjavenia
Boží duch v Starom zákone sa dáva rozličným spôsobom. V diele stvorenia sa prejavuje ako tvorivá Božia sila, ktorá na začiatku stvorený chaos premenila na poriadok (kozmos) a dala svetu jeho krásu. (Gn 1,2) Boží duch ako sila pôsobiaca pri stvorení sa osobitne ukazuje utvorením života a jeho udržovaním. Boží duch sa tu teda javí ako prvotný základ života. Boží duch plnou mocou vládne nad dejinami a spásonosne pôsobí vo svete (Ex 33,14-17; Ž 68). V dejinách pretvára ľudské osoby, aby boli schopné konať výnimočné činy, ktoré majú za cieľ posilniť ľud v jeho povolaní a urobiť z neho služobníka a partnera Boha. Podobnú úlohu zohráva v poslaní prorokov, ktorých ako nositeľov zjavenia osvecuje, napĺňa, vedie a pobáda ku konaniu a hovoreniu. Duch dáva prorokom i pochopenie zmyslu a tajomstva svojho pôsobenia. Tu už duch nie je iba sila, ale aj poznanie Boha a jeho ciest (Iz 11,3). Duch otvára prorokov pre Božie slovo, zjavuje im Božiu silu a robí z nich svedkov, sám vydáva svedectvo Bohu. Teda prorok vydáva svedectvo slovu, lebo sa ho zmocnil duch. Ide tu o mocné spojenie ducha so slovom. Boží duch a Božie slovo účinkujú spoločne od začiatku Starého zákona až po jeho záver. Činnosť ducha v prorokoch a Božích služobníkoch má prorocký charakter. Zvestuje, že duch sa vyleje na všetok ľud ako dážď, čo vracia život vysušenej zemi (Iz 32,15; 44,3; Ez 36,25), ako dych života čo oživí vysušené kosti (Ez 37). Izrael znovuzrodený duchom, znovu spozná svojho Boha a Boh znovu nájde svoj ľud (Ez 39,29). Táto starozákonná vízia bola ešte len nádejou, lebo duch ešte nebol daný. Eschatologická črta starozákonného učenia o duchu dosahuje vrchol v predpovedi, že duch bude trvale na Mesiášovi, božom služobníkovi (Iz 61,1; 11,2). Obzvlášť intenzívne sa očakávalo vyliatie ducha v mesiášskej dobe, takže obdobie okolo Ježišovho narodenia možno nazvať plnosťou mesiášskeho času. Boží duch v Starom zákone je nástrojom všetkej Božej činnosti. Ešte sa nezjavuje ako osoba, ale ako Božia sila, ktorá postupom času dostáva stále viac personifikácie.
Záver[upraviť]
Už v Starom zákone sa zjavuje nesmierne bohatstvo Božieho života. Toto Božie zjavenie má dejinný charakter. Z toho vyplýva, že celý starozákonný dej treba pokladať za východisko zjavenia trojičného tajomstva. Teda Starý zákon pripravoval zjavenie Božej trojosobnosti celkovým svojim vývojom, ktorý nesporne smeruje k plnosti novozákonného zjavenia. Keďže Starý zákon nebol ešte plnosťou, ale len prípravou, preto by nebol správny teologický postup, ktorý by v Starom zákone hľadal údaje o osobách alebo dokonca o trojosobnosti. Prípravou na zjavenie trojičného tajomstva bolo stále jasnejšie vedomie a pevná viera v Božiu jedinečnosť, transcendenciu, ale zároveň i vedomie jeho imanencie. Spojením dvoch protikladných aspektov (transcendencia a imanencia) vzniklo vedomie, že Boh napriek svojej vznešenosti a odlišnosti je prítomný a činný uprostred svojho ľudu. Boh pôsobil v dejinnom konaní jedinečným spôsobom prostredníctvom svojho slova, svojej múdrosti a svojho ducha. Tieto spôsoby mediácie neoddeľujú človeka od Boha, ale ho spájajú. Povšimnutiahodné je, že tieto mediácie sa postupom starozákonného zjavenia stále viac hypostazujú, personifikujú. Zjavenie, ktoré sa začalo v Starom zákone, sa zavŕšilo v Novom zákone. Treba striktne rozlišovať vyjadrovanie Starého zákona od reči Nového zákona. Boh totiž nehovorí tým istým spôsobom v Starom zákone, keď hovorí o svojom Synovi (Hebr 1,1n). V Starom zákone išlo o reč vytvorenú človekom, o vyjadrovanie v predobrazoch. To bolo zrejmé aj prorokom, ktorí sľubovali budúcu spasiteľnú prítomnosť Boha v jeho ľude, ktorá má prevýšiť dovtedajšie spôsoby Božej prítomnosti. V Novom zákone Boh hovorí plnosťou svojho Syna. Jediný Boh, zjavujúci sa v Starom zákone, podľa svedectva Nového zákona posiela svojho Syna, aby spasil svet. Spolu so Synom posiela Ducha Svätého. Teda kľúčovým termínom pre Božie sebazdelenie je tu pojem poslania. Boh zjavuje svoju trojosobnosť pre nás, a nie trojosobnosť Boha v sebe. Boh zjavením trojosobnosti primárne otvára človeku prístup do svojho života a zároveň dáva informáciu o sebe. Starozákonné formy mediácie (slovo, múdrosť, duch) ktoré označujú prebývanie Boha vo svojom ľude, len vo svetle Nového zákona sú prípravou na to tajomné prebývanie, keď Boh je medzi nami vo svojom Synovi a Duchu Svätom. Keď Nový zákon stotožní múdrosť s Kristom, Synom a Slovom Božím, a Božieho ducha s Duchom Svätým, vidno v týchto formách prípravu plného zjavenia. Takto jednota transcendencie a imanencie, ako aj formy mediácie (slovo, múdrosť, duch), to všetko sú „tiene Prichádzajúceho“ (Hebr 10,1).
Použitá literatúra[upraviť]
- Schmaus, M.: Viera Cirkvi.
- Slovník biblickej teológie.
- BIBLIA - BOŽIE SLOVO
Ďalšie dôkazy o Ježišovom božstve a usporiadaní božej trojice:
- Ján14:28 "Počuli ste, že som vám povedal: Odídem a prídem k vám. Keby ste ma milovali, tešili by ste sa, že idem k Otcovi, pretože Otec je väčší ako ja." - o ich rovnosti
- Ján 17:3 "A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista." - Ježiš je jediným pravým Bohom
- Ján 20;17: "Ježiš jej riekol: Nezdržuj ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu." - Ježiš považoval svojho Otca za svojho Boha