Katechéza/Evanjelizačné kázania 4

História postavenia laikov v Cirkvi od založenia Cirkvi po koniec stredoveku

V tomto článku sa venujem vývoju chápania pojmu laik v histórii Cirkvi. Na začiatku vysvetľujem pojem laik, ktorého korene slova nájdeme v Starom zákone a následne aj v Novom zákone. Po vysvetlení biblických základov tohto pojmu prechádzam postupne k tomu, ako boli chápaní laici v rannej cirkvi a aký mali vplyv na dianie v nej. V tretej kapitole sa venujem postaveniu laika po Milánskom edikte, kde zodpovednosť laikov sa prejavuje najmä účasťou na voľbách duchovenstva. V štvrtej kapitole som sa zameral na vznik nového mníšskeho hnutia v Cirkvi, ktoré povstalo z laikov. Záverečnú kapitolu sa venujem miestu laika v Cirkvi v čase stredoveku, ktorý bol charakteristický hlavne investitúrou a túžbou po návrate k cirkvi chudobných.

Biblické základy pojmu laik

Niektorí dnešní teológovia sa pri interpretácii pojmu laik opierajú o Septuagintu, kde sa vyskytuje pojem laos, čo je označenie pre celý boží ľud Izrael. Laos je ľud nie hocaký, ale ľud vyvolený Bohom. Septuaginta pre iné národy používa pojem ethné (národy). Laos je teda náboženský pojem. Pár prípadov sa síce v Septuaginte nájde, kde laos znamená masu ľudí v protiklade k ich vodcom (napr. Ex 19,24; Jer 26,7)1, ale tie sú v absolútnej menšine oproti prvému uvedenému prípadu. V Novom zákone sa pojem laos vyskytuje predovšetkým v Evanjeliu sv. Lukáša a liste Hebrejom. Laos sa myslí ako zhromaždenie davu ľudí (Mt 27,25) 2.

Druhé použitie pojmu laos v NZ3 je to isté ako v Septuaginte, teda ľud Izrael. Popri týchto významoch sa pojem laos používa aj úplne novým spôsobom a to na pojem kresťanskej obce (Sk 15,14)4. Boh si sám povolal ľud (laos) z pohanov (ethné). Jeremiášovo proroctvo sa spĺňa na kresťanskej obci (Hebr 8,10) 5. V prvom liste Petrovom6 sa pojmy ľud a kráľovské kňazstvo vzťahujú na celú obec a na všetkých veriacich. Ľud je kňazstvo a kňazstvo tvorí ľud. Laici nestoja v protiklade kňazom. Pomer použitia pojmu laos v NZ ako množstvo ľudí, prostí ľud, ľud Izrael oproti použitiu tohto pojmu na kresťanskú obec je asi deväť k jednej. Dnešný pojem laik sa nezakladá na slove laos ale laikos tj. patriaci k ľudu. V mimobiblickej gréčtine sa toto slovo vzťahuje na bežných ľudí v protiklade k vládcom. Najprv však tieto pojmy boli používané pre veci, ktoré nie sú používané pri kulte, nemajú teda vzťah k bohoslužbe. V Septuaginte takúto terminológiu nenájdeme, dá sa ale doložiť z iných prekladov do gréčtiny. V prvej knihe Samuelovej sa hovorí o obyčajnom (laikos) chlebe. Niekde je zase ľud označený ako laikos (Iz 24,2; OZ 4,9) 7. V NZ sa pojem laikos nevyskytuje. rozlišovanie svätého od bežného je v NZ prekonané. Ježišom je všetko posvätené, nič už nie je laikos, teda vylúčené z bohoslužby. Rozdiel medzi ľudom cirkvi a vedúcimi nie je nikde vyjadrený pojmom laikos. O ľude sa hovorí pozitívnymi pojmami ako veriaci, pokrstení, posvätení. Takže kresťanská základňa nedostala špeciálne pomenovanie, ale skôr dostali pomenovanie rôzne služby v Cirkvi. Takisto aj čo sa týka služby, nerobí Písmo rozdiel medzi vedúcimi a ľudom. Vyzývaní sú všetci z Božieho ľudu, aby ohlasovali moc a veľké skutky Boha (1Pt 2,9) slovom (1Pt 3,15) a živým príkladom (1Pt 2,12). Ohlasovaním evanjelia sú poverení všetci (1Kor 14,23). Peter očakáva od žien, že svojim životom a kresťanským zmýšľaním získajú pre vieru svojich kresťanských mužov. V Hebr 6,12 sa predpokladá, že dlhšie veriaci kresťan, sa stane poslom viery pre druhých. Justín v tretej hlave Dialógu s Tryfónom píše o misijnom kázaní laikov. Origenes v traktáte Proti Celsovi 3,55, píše o gnostikovi Celsovi, ktorý vyčíta kresťanom, že ešte aj remeselníci vyvíjajú činnosť, aby šírili kresťanstvo. Cirkevný historik Eusébius píše, že biskupi požiadali Origenesa, hoci ešte nebol svätený, aby verejne v chráme vyučoval Písmam.8 „Jednota je základným prvkom Cirkvi. Diferencovanie je až na druhom mieste. Cirkev nie je cirkvou pápeža, biskupov a kňazov ku ktorej sa laici iba pridružujú.“9

Laik v rannej cirkvi

Pojem laikos sa používal v bežnom židovstve a to je aj určitý most, po ktorom si slovo laik našlo cestu do kresťanskej Cirkvi. Prvý list Klementov napísaný v roku 96 v jednom vysvetľovaní radov židovskej obce: „Predpísané sú úkony prislúchajúce veľkňazovi, vymedzená pôsobnosť kňazov, a tak isto aj služba, ktorú konajú leviti. Laik je viazaný predpismi, stanovenými pre laika.“10 Tu je pojem laikos prenesený z veci na človeka. toto rozdelenie nájdeme aj v popisoch židovskej, starozákonnej synagógy. Takéto delenie sa postupne prenieslo aj do cirkvi. Zvláštny význam pre ranno-kresťanské chápanie úradu a tým aj vytvorenie laického stavu, mal stret s gnostikmi. Príkladom toho sú Ignác Antiochijský a Irenej z Lyonu. Ignác bol okolo roku 110 odvlečený zo Sýrie do Ríma a hodený divej zveri. Na svojej ceste do Ríma napísal sedem listov, ktoré okrem iného sú aj dokladom poriadku v kresťanskej obci v tej dobe. V týchto listoch sa dočítame ako sa miesto starého kolegiálneho riadenia cirkvi nastupuje monarchistický episkopát. Jediný biskup spolu s presbytermi a diakonmi riadi Cirkev. „Biskup musí byť jeden, lebo aj cirkev je jedna. V osobe biskupa je jednota cirkvi viditeľná a zrejmá. Biskup v obci reprezentuje Krista. Stojí v jej strede. Ako je biskup nesený samotným Kristom, tak nesiem sám biskup obec. Kde je biskup, tam je Cirkev. Cirkev je s biskupom zjednotený ľud.11 Pre veriacich z toho plynie, že nesmú nič bez biskupa robiť. U Ignáca nemá táto koncepcia biskupskej služby však žiadne autoritátorské prvky. Tieto myšlienky napísal na ceste k mučeníctvu, kedy sú človeku mocenské ambície úplne vzdialené. Ako ale mohol prísť na takúto teológiu episkopátu? V pozadí týchto výrokov stojí konflikt s gnózou. Gnóza chápala kresťanstvo duchovne a spirituálne. Vynechávala historické telesné a hmotné skutočnosti o ktorých si myslela, že sú negatívne a snažila sa ich prekonať. Gnostikovia si nárokovali zvláštne poznanie, bezprostredný prístup k Bohu. Hmotné pre nich nemalo význam. Táto tendencia niesla v sebe nebezpečenstvo, že sa kresťanská obec rozdelí na osvietených kresťanov, ktorí už nemusia veriť, lebo majú poznanie a vidia a na cirkevných kresťanov, ktorí potrebujú vieru. Takýto konflikt viedol Ignáca k zdôrazneniu biskupského úradu. Kresťanstvo totiž nie je akýmsi vnútorným osvietením, ale je o Ježišovi - historickej postave a Cirkev je hmatateľná v konkrétnych osobách a to biskupoch. Medzi kresťanmi sa pohybovali aj ľudia, ktorí o sebe tvrdili, že majú tajné poznanie priamo od Ježiša a toto poznanie sa odovzdávalo k kruhoch osvietených kresťanov. V protiklade na to Irenej naviazal pravú kresťanskú tradíciu na cirkevný úrad. Podľa jeho mienky je pravá tradícia tam, kde existuje apoštolská postupnosť. Apoštoli ustanovili svojich žiakov, ktorí mali ďalej odovzdávať náuku. Iba tu možno dostať pravé učenie. Okrem tejto skutočnosti, od začiatku 3. storočia slovo brat, ako vzájomné označenie kresťanov ustupuje do úzadia. Napríklad Cyprián oslovenie brat nepoužíva pre hocakého kresťana, ale iba pre biskupov a klerikov.12 Asi o sto rokov neskôr hovorí Klement Alexandrijský o kňazoch, diakonoch a laikoch. Vysvetľuje, že Pavol povolil manželstvo jedného muža iba s jednou ženou, kňazom, diakonom a laikom. Origenes rozdeľuje laikov a klerikov. Hovorí o klerikoch, ktorí si myslia, že sú niečím viac, že kľudne ich môže Boh zatratiť a nejeden laik môže byť blahoslavený.13 Vyššie uvedená veta, ktorú o laikoch povedal Klement po latinsky znie: „Plebeius homo laicis praeceptis datus est.“14 Plebs sa stáva termínom pre laikov. Tertulián označoval pojmom laik tých, čo nemajú v Cirkvi úrad, teda nekňazov. Rozlišoval ordo sacerdolatis od ordo ecclesiae. Obidva stavy pre neho sú ale tak tesne spojené, že zo zákazu, aby biskup vstupoval do druhého manželstva, odvodzuje, že to nie je dovolené ani laikom. „Čo nie sme my laici kňazmi? To, čo tvorí rozdiel medzi hierarchiou (ordo) a ľudom (plebs) autorita a predsedníctvo v zhromaždení. Tam, kde nie je klérus prítomný, obetuješ ty, krstíš ty, si svojim vlastným kňazom. Veď tam, kde sú traja (veriaci) je Cirkev. (ubi tres, ibi Eclesia).“15 Pojem ordo mal v rímskom impériu význam spoločenskej triedy. Ordo senátorov, ordo jazdcov, ordo plebs. Prenesenie tohto pojmoslovia do Cirkvi ukazuje, že nositelia úradu sa postupne vyčlenili v samostatnú skupinu a tým sa z ordo plebs a skupiny klerikov utvorili akoby samostatné uzavreté skupiny.

Po Milánskom edikte

Po Konštantínovom milánskom edikte sa kresťanstvo stáva štátnym náboženstvom a veľa ľudí sa stáva kresťanmi. Pojem laos teraz už postupne nestojí v protiklade k pohanom, ale v protiklade k vedúcim Cirkvi. Laikom je ten, kto nie je kňazom. Čo znamená slovo laik sa stáva pochopiteľným na základe definovania pojmu kňaz alebo klérus. Nenastáva, že by zodpovednosť za Cirkev bola iba v rukách biskupov. Rímsky cisári potrebovali aby cirkev bola z ich politického hľadiska jednotná. ak vznikli nejaké vážne potiaže, zvolali koncil cisári. Týmto koncilom v starej cirkvi predsedal vždy cisár alebo jeho poverenec, príležitostne biskup. Cisár je ochranca a obranca cirkvi, jej jednoty a pravej viery. V tomto období malo spoločenstvo laikov a kléru stále väčšiu váhu ako vzájomné rozdiely. Svedčí o tom spoluúčasť obce pri voľbe svojich nositeľov úradu. Prví Klementov list hovorí o tom, že nositelia úradu, sú dosadzovaní so súhlasom celej obce.16 V Didaché: „Ustanovujte si biskupov a diakonov hodných Pána.“17 Na voľbe rímskeho biskupa sa aktívne zúčastňovala hlasovaním celá obec, čo dosvedčujú dokumenty z 3.stor.. Hypolit Rímsky (rok 230): „Na biskupa je ordinovaný ten, kto je zvolený celým ľudom...so súhlasom všetkých a biskupi môžu na neho vložiť ruky.“18 Cyprián z Kartága si voľbu ľudom za súhlasu susedných biskupov cenil ako znamenie vyvolenia božích kandidátov. Ambróz sa vyjadruje tak ako Cyprián. Pápež Celestín: „Nemôžme ľuďom nútiť za biskupa niekoho, kto mu nie je vhod.“19 Pápež Lev I v roku 458/459 napísal: „Nikto nemôže byť ordinovaný na biskupa, proti vôli kresťanov a bez ich výslovného priania, veď „kto má predsedať všetkým, musí byť od všetkých zvolení.“20 Veriaci boli s biskupom veľmi úzko spätý. Chalcedonský koncil (451) nariadil, že svätenie, ktoré sa nedeje pre konkrétnu obec je neplatné.21

Vzťah mníšskeho a laického stavu

Rozhodujúci význam pre vznik laického stavu mala idea mníšskeho života. Začiatky mníšstva spájame s odchodom sv. Antona do púšte okolo roku 250, kde začal žiť ako pustovník. Postupne s ak nemu pridávalo viac a viac ľudí. Toto hnutie bolo tvorené kresťanmi, ktorý nezastávali žiadnu kňazskú funkciu. Postavenie mnícha nebolo definované v tom čase nejakým úradom. Kňazi napríklad slúžili pri oltári a to ich určovalo. Mnísi ale spočiatku liturgický život neviedli. Neboli to pôvodne klerici, ale nadšení laici. Chceli v spoločenstve s evanjeliovými radami sa zasvätiť Bohu. Mníšsky ideál znamenal nežiť pre svet a podľa sveta, ale viesť život v najvyššej možnej miere pre Boha. Medzi mníchmi a klerikmi sa zreteľné rozlišovalo. Mníchom sa stáva človek, ktorý sa zriekol sveta a klerikom je ten, kto je svätený pre posvätnú službu. Zaujímavo to formuloval Kasián (+435): „Mních musí predovšetkým utiecť biskupovi a žene.“22 Vznik mníšskeho stavu a jeho odchod z kresťanských obcí, mal pre kresťanstvo dva dôležité významy. Mnísi tvorili pre cirkev kvas, ktorý mal pre ňu veľký význam. Na druhej strane sa ale z kresťanským obcí izolovala v určitej miere askéza a prísna odovzdanosť Bohu. Mnísi teda vznikli bez cirkevného úradu, ale čoskoro sa s úradom cirkvi spojili. V pozadí stála požiadavka, aby tí čo stoja pri oltári, mali ducha a čnosti mníchov. V jednom Hieronymovom texte sa píše: Grécke slovo kléros znamená vylosovaný podiel. „A tak človek nesúci meno klerik, je podielom Pána alebo má Pána za podiel.“23 Spoločným znakom mníchov a klerikov bola od 4.stor. tonzúra. Ideál mníšskeho života sa takto postupne prenášal na kňazov a kňazské funkcie nositeľov úradu sa stávali i úlohou mníchov. Takto klerici a mnísi zrastali do jedného stavu a mníšske hnutie stratilo charakter „laického hnutia“. Proti nim stála masa veriacich, ktorý nesmeli a nemohli, neboli schopní sa zaoberať svätými vecami. Zostali vo svete a Bohu vôbec neslúžia. Skrátka obyčajní laici, prostý ľud. V 6. sor., pod vplyvom novoplatónskeho myslenia prevláda názor, ktorého pôvodcom je Pseudo-dionyzius: „Takto určený poriadok (mnísi, laici, katechumeni na jednej. biskupi, kňazi a diakoni na druhej strane) nemožno obrátiť; praktická aktivita patrí len tým, ktorí svojim pôsobením vedú k dokonalosti (perficientes), zatiaľ čo tým, ktorí majú byť zdokonalení (perficiendi), prináleží, jedine postavenie prijímajúcich.“24

Stredovek

Na konci cirkevného staroveku bolo teda zreteľné odlíšenie laikov od kléru, ale obidva stavy fungovali vnútri spoločného rámca univerzálnej cirkvi, a neboli protikladne štruktúrované. Dôkazom toho je aj to, že klerici aj neklerici mali svoje funkcie v štáte, cirkvi alebo v spoločnosti. Biskupi a opáti zaujímali kľúčové pozície v správe a zákonodarstve ríše a hrali ústrednú rolu pri voľbe kráľov a cisárov. Na druhej strane rôzni laickí panovníci a kniežatá vlastnili kostoly, pri ktorých bol klér a mohli disponovať s týmto klérom ako si zmysleli. Ordinácia na kňaza, ktorého navrhol svetský panovník nesmela byť biskupom odmietnutá. Podobne pri menovaní biskupa hral dôležitú úlohu kráľ. Kráľ dosadzoval biskupov, dával im prsteň a berlu ako znak ich jurisdickie a prijímal od nich prísahu vernosti.

„Ako ukazujú dejiny cirkvi, neprotirečí nijakej zjavenej pravde a ani zmyslu cirkevného života, ak sa laci zúčastňujú na voľbe pápeža, biskupa, farára, ak spolurozhodujú v oblasti finančnej správy.“25 V stredoveku boli králi chápaní ako králi v SZ. Takto sa svätenia a pomazania kráľom považovali všeobecne za sviatosti. Táto harmónia vzťahov bola zničená až za Henricha IV a pápeža Gregora VII v 11. stor.. Gregor chcel reformovať cirkev a to predovšetkým klérus. Jeho boj bol zameraný hlavne proti simonii26 a nikolaitizmu27. Gregor si chcel právo dosadzovať biskupov rezervovať výhradne pre seba. Bojoval za libertas ecclesiae28. Toto by však otriaslo najmä Nemeckým kráľovstvom. Významné chrámy boli totiž v Nemecku obdarované privilégiami a ríšskym bohatsvom. Centrálna správa sa udržiavala hlavne z povinných odvodov cirkvi. V ríšskych prelátoch, ktorých kráľ menoval na biskupské stolce, mal veľkú oporu. Ak by sa mala uskutočniť Gregorova reforma, tak by sa Nemecko defacto dostalo do pápežovej moci. Greger týmto spôsobom zasiahol do poriadku, na ktorom stála ranne stredoveká ústava štátu a cirkvi. Henrich IV obžaloval pápeža, že jedná proti vernosti a viere a dal ho v januári 1076 na ríšskej synode vo Wormse zosadiť. Gregor na to uvalil na Henricha kliatbu, čím jeho poddaných oslobodil od prísahy vernosti a zakázal, aby mu ktokoľvek slúžil ako kráľovi. Takto pápež odmietol základňu na ktorej spolu v súlade žila cirkev a štát, cisár a pápež, klérus a laici. Vydal dokument Dictatus Papae. Tento dokument obsahoval okrem iného, tieto nároky: Jedine on (pápež), môže zosadzovať a znovu dosadzovať biskupov. Jedine on môže podľa potreby doby vydávať nové zákony, zakladať nové obce(biskupstvá), z kláštora vytvoriť opátstvo a naopak, rozdeliť bohaté biskupstvá a zlučovať chudobné. Jedine on smie nosiť cisársky odznak. Iba jemu panovníci všetci panovníci bozkávajú nohy. Môže zosadiť cisára. Žiadny koncil sa bez jeho ustanovenia nemôže nazývať „všeobecný“. Nikto nemôže zrušiť jeho výrok. Svoj výrok môže zrušiť iba on sám. Nemôže byť nikým súdený. Kánonický posvätený rímsky biskup sa zásluhou svätého Petra stáva nepochybne svätým. Môže poddaných oslobodiť od vernosti zlým vládcom.29

Gregor považoval kniežatá kráľov a cisárov za plebs a všetkými prostriedkami sa usiloval o desakralizáciu kráľovstiev. Korunovácie a pomazanie sa nesmeli už považovať za sviatosť. V Gregoriánskej reforme nešlo teda iba o odstránenie neporiadkov ale o pápežov mocenský nárok, a tím o nárok kléru na nadradenosť voči laikom. Laici boli v právach zásadne obmedzení, cirkevné postavenie kráľa bolo znížené, bola zakázaná laická spoveď. Kardinál Humbert da Silva to formuloval takto: „Laici sa majú venovať iba svojim záležitostiam, totiž svetským, a klerici, iba svojim, totiž cirkevným a duchovným. Ako sa klerici nemajú vmiešavať do svetského, tak ani laici do duchovného.“30 Táto zásada si získala značné sympatie laického ľudu a nižšieho kléru, obe tieto skupiny sa bránili vplyvu šľachty na cirkev. Hoci sám Gregor sa opieral v reformách o laikov, vyžadoval od nich poslušnosť sebe ako pápežovi. Táto poslušnosť nemala byť rovnakou mierou poslušnosťou biskupom a kráľom, ale predovšetkým pápežovi. Gregorovi sa tieto požiadavky podarili presadiť iba čiastočne. Vo Wormskom konkordáte z roku 1122, bolo cisárovi priznané právo schvaľovať voľbu ríšskych biskupov a opátov. Nárok pápežov na zvrchovanosť nad všetko svetské bol však odteraz zastávaný bez prerušenia. Vrchol nastal u pápeža Bonifáca VIII. Mal teóriu o dvoch mečoch, podľa ktorých pápež bezprostredne od Ježisa prijal cirkevnú aj svetskú moc. Oba meče, keďže sú v moci Cirkvi, musia byť ňou aj ovládané.31 S tým bol spojený aj nárok pápeža môcť zbavovať kráľom, cisárom a kniežatám delegovanú svetskú moc a požičiavať ju iným. Vo svojej bule Unam sanctam vyhlásil: „Podriadiť sa rímskemu pápežovi je pre všetkých ľudí bezpodmienečne nutné ku spáse.“32.V bule Clericis laicos dokonca prehlásil, že laici sú dnes úhlavným nepriateľom klerikov. Gracián hovorí o dvoch druhoch kresťanov. Jeden sú klerici a osoby zasvätené Bohu, ktoré musia byť oslobodené od všetkého hluku sveta a venujú sa bohoslužbe, rozjímaniu a modlitbe. Druhý sú laici. Im je dovolené vlastniť časné veci, ale iba k užívaniu. Majú dovolené brať si ženy, obhospodarovať zem, súdiť, viesť procesy, dávať obetný dar na oltár, platiť dane a tak môžu byť spasení, ak predsa premôžu neresti dobrými skutkami.33 Týmto je písomne definované jasné rozdelenie cirkvi. Naozajstní kresťania sú klerici. Byť laikom, to je iba ústupok ľudským slabostiam. Manželstvo, napriek tomu, že bolo brané ako sviatosť, bolo prijímané preto, že to inak nejde a nie všetci ľudia sú schopní celibátu. Klerik je celý kresťan. Laik je kresťanom iba potiaľ, pokiaľ je s klerikom v zhode. Tieto popísané tendencie zatlačovali na okraj laika v Cirkvi a hlavne mu odopierali hocakú právomoc v rámci Cirkvi. Toto sa síce dialo, ale musíme to chápať v kontexte doby. Práve v stredoveku mala práca veľkú hodnotu ako realizácia povolania v Božom kráľovstve. Práca bola chápaná ako partnerská časť na stvoriteľskom a udržujúcom božom jednaní.34

Laici sa ďalej veľmi aktivovali v križiackych výpravách. Križiacke výprave boli vyhlásené pápežom a propagované mníchmi, ale organizácia, riadenie a prevedenie patrili laikom. Laici sami seba chápali ako obrancov Svätej zeme a Jeruzalema. U laikov prevládlo nové vedomie vlastnej dôstojnosti ako kresťanov – bojovníkov za Božiu vec. Základňou pre nich bol ideál života podľa vzoru apoštolov. Ďalší zdroj laickej zbožnosti vznikol z gregoriánskej reformy. Gregor napojil všetku právomoc v Cirkvi na úrad a jeho apoštolskú postupnosť. Každý kňaz je vysvätený niektorým nástupcom apoštolov a tak sa odvodzuje právomoc od apoštolov. Na druhej strane Gregor organizoval ľudové povstania proti simonistickým a nikolaitským kňazom, ktorým upieral kňazský úrad. Podľa neho mali tento úrad neprávom. Ich cirkevné úkony prehlásil za neplatné. Táto myšlienka viedla k tomu, že apoštolskosť úradu sa neprejavuje iba postupnosťou od apoštolov, ale aj životom podľa apoštolov. Kto tak nežije ako apoštol, ten nie je legitímny nástupca apoštolov. Apoštolskosť je otázkou spôsobu života a tým pádom nie je viazaná na stav kléru, ale preukazuje sa skôr životom podľa apoštolov. Táto požiadavka apoštolského života sa spojovala v stredovekej cirkvi s ideálom chudoby. Veď žiadna požiadavka nie je viac v Ježišovom a apoštolskom kázaní viac dôraznejšie predkladaná ako ideál chudoby. Iba ten kto je chudobný, môže byť dobrým kresťanom.35 Na prelome 11. a 12. storočia vznikajú na západe rôzne skupiny, ktoré uskutočňujú svoj život v apoštolskej chudobe. najprv sa podarilo toto hnutie chudobných integrovať do rehoľných štruktúr. Neskôr ale rástli tendencie proti kléru, ktorý žil v bohatstve. Extrémne krídla tohto hnutia spochybňovali právoplatnosť cirkevného úradu a ordináciou prepožičanú právomoc uznávali iba vtedy ak bola podoprená apoštolským spôsobom života. Legalita kňazského úradu, bola posudzovaná podľa dodržovania príkazu chudoby. V extrémnych prípadoch bol bohatý pápež, biskupi, kňazi považovaní za uzurpátorov cirkevnej moci. Toto hnutie chudobných s názvom Katari sa usilovalo o očistu cirkvi. Pre extrémne krídlo chudobných nie sú reprezentantmi Cirkvi kňazi splnomocnení svätením, ale „chudobní pre Krista“, žobráci, mnísi, v každom prípade teda laici. Iba oni môžu hovoriť za Cirkev, kázať a udeľovať sviatosti. Katari boli kruto prenasledovaní pre svoje spochybňovanie kléru a hierarchie. Snahy o čistotu cirkvi sa v tej dobe spájali aj s výkladom dejín opáta Joachima z juhotalianskej Fiore. Joachim delí svetové dejiny na SZ dobu Otca, NZ dobu Syna a v blízkej dobe má prísť doba Ducha. Táto doba Ducha mala vystriedať Cirkev. Zatiaľ čo v dobe Cirkvi je cirkevná moc v rukách cirkevných úradov, pápeža a biskupov, v novej dobe ducha sa zmieri východná a západná cirkev. Horské kázanie bude určovať poriadok sveta a chudobní pre Krista a mnísi sa stanú reprezentanti kresťanstva a nahradia hierarchiu. Duch totiž bude vnútorne prítomný v každom veriacom a každý môže v sebe samom prísť k osvieteniu. Nastane ecclesia spiritualis, bude to cirkev laikov a mníchov.36 Ako sa píše v prvom liste Korinťanom. Všetci, ktorí prijali ducha, sú duchovní ľudia, všetko súdia a sami nie sú nikým súdení.37 Oni sú duchovní a klerici nemajú nad nimi žiadnu moc.

Použitá literatúra:

Sväté Písmo, Slovenský ústav sv.Cyrila a Metoda, Rím 1995.
NEUER, P., Laici a klérus, nakladatelství Vyšehrad, Praha 1997.
SCHMAUS, M., Cirkev, Rímskokatolícka cyrilometodská fakulta Univerzity Komenského v Bratislave 1993.
SCHATZ, K., Dějiny papežského primátu, CDK, Brno 2001.
[1]

Príbuzné projekty