Katechéza/Čnosti

Úvod

Čo je to cnosť?

„Cnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní“ (KKC 1803). Aj sv. Gregor Nyssenský nám objasňuje, prečo treba viesť čnostný život: „Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu.“

Vedieť voliť dobro a odolávať pokušeniam, to je praktický život nadobúdania čností. „Cnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.“ (KKC 1804)

Čnosti a sloboda

„Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro“ (KKC 1804).

Koľko omylov nachádzame okolo seba aj v nás samých, keď hovoríme o slobode! Avšak Pavlovo „,Všetko smiem.’ Ale nie všetko osoží“ hovorí o skutočnom ovládaní sa a o riadení svojho života spod zorného uhla večných Božích právd. Poznáme predsa pravdu našich otcov: „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže“, a ak hovoríme o čnostiach, tak platí zásada, že Boh stavia na ľudskej prirodzenosti.

Ježišovo vyvolenie si napr. Petra za prvého z apoštolov bol z ľudského hľadiska skoro prehratý zápas. Legenda spomína, že keď Ježiš vystúpil do neba, anjeli sa pýtali, kto bude pokračovať v diele evanjelizácie. Keď sa dozvedeli, že apoštoli, nedávali tomu nijakú šancu. Peter so svojimi pozitívnymi aj negatívnymi povahovými črtami však na sebe pracoval a bol dôstojným prvým pápežom. Zasiahnutý Ježišovou láskou, napriek prehrám sa usiloval o napĺňanie Učiteľovho odkazu. A nesklamal. Ako čítame v Skutkoch apoštolov, vedel sa poučiť aj z chýb a v budúcnosti sa im vyhnúť.

Vytrvalosť a dôslednosť v nadobúdaní čností

Nech sa 99-krát niečo nepodarilo, na stý raz sa podarí. Koľko ráz sme si možno povedali, že prídeme na čas na svätú omšu, aby sme si v tichu pred Božou tvárou zhodnotili uplynulý týždeň, uvedomili si, za čo chceme Pánovi ďakovať, o čo ho prosiť. Azda sme si našli aj dosť objektívnych príčin, prečo sme prišli neskoro. Avšak všetko sa začína organizáciou programu a stanovením priorít. Môže sa stať, že prídu nepredvídateľné komplikácie, ale dôležité je usilovať sa a byť vytrvalý. Pomohlo by, keby sme si napríklad povedali: „Akcia sa začína päť minút pred akciou.“ Vytvoríme si tak časovú rezervu, ktorá nás bude motivovať, aby sme boli dôslední. Je potrebné nevzdávať zápas o dobro v sebe, lebo „morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske“ (KKC 1804).

Čnosti sú najlepším svedectvom života

V kresťanskom staroveku sa hlásal blud, že sviatosti, ktoré kňaz vysluhuje v stave hriechu, sú neplatné. Cirkev tento blud odsúdila, sviatosti sú Kristovým darom pre ľudí. Je dobré, a malo by to tak byť, aby kňaz či biskup bol aj osobným svedectvom krásy kresťanského života, lebo pre prijímateľa sviatostí je to veľmi povzbudzujúce a vedie ho to k čnostnému životu. Aj tu platí, že príklady tiahnu.

Sv. František Saleský bol v mladosti človek razantného správania, bol ukážkovým cholerikom. Sám si uvedomoval, že svojím správaním ľudí možno aj odstrašuje, a že ho musí zmeniť. Ľudia, ktorí ho poznali, na sklonku jeho života uznanlivo krútili hlavou, lebo zmenil svoj vzorec správania a dokázal ovládať svoje city. Ľudí do Cirkvi priviedol síce aj rozumovými argumentmi, ale predovšetkým svedectvom svojho života. Nijaká práca nebýva taká únavná a spojená s toľkými prehrami ako práca na sebe. Často prichádza netrpezlivosť, rozladenosť a možno aj konštatovanie: „To nemá zmysel, ja na to nemám!“ Práve keď hovoríme o čnosti, je potrebné nevzdávať sa, ale s Božou pomocou a na základe vlastného rozhodnutia ísť ďalej. Pohľad na skalnaté pobrežie pri búrlivom mori poodhaľuje, čo dokáže trpezlivosť a dôraznosť. Aj ten najtvrdší kameň sa pod neustálym tlakom morskej vody postupne obrusuje.

Delenie čností

Čnosti sa delia na:

ľudské (kardinálne):
- múdrosť (rozvážnosť)
- spravodlivosť
- mravná sila
- miernosť
božské (teologálne):
- viera
- nádej
- láska

Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych (božských) čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka mať účasť na Božej prirodzenosti. Božské čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Ich pôvodcom je jeden Boh v troch osobách (...) sú základom morálneho konania kresťana. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti. Božské čnosti sú viera, nádej a láska (porov. KKC 1812 - 1813). Tvoria akoby základ ostatných čností, pretože ich stvárňujú a oživujú.

Božské (teologálne) čnosti

Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka. Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a láska. (KKC 1812-1813)

Viera

Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a vo všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. Vierou sa „človek slobodne celý oddáva Bohu“ (Dei Verbum, 5). Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniťBožiu vôľu: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1,17). Živá viera je činná skrze lásku.

Dar viery ostáva tomu, kto proti nej nezhrešil. Ale „viera bez skutkov je mŕtva“ /Jak 2,26/.Viera bez nádeje a lásky nezjednocuje veriaceho naplno s Kristom a nerobí ho živým údom jeho tela.

Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a žiť z nej, ale má ju aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju: „Všetci... majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú“ /2. vatik. koncil, LG, 42/. Služba viere a svedectvo o nej sú potrebné na spásu: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 10,32-33) (KKC 1814-1816).

Nádej

Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie.“ /Hebr 10,23/. Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky.

Kresťanská nádej preberá a završuje nádej vyvoleného národa; tá má svoj pôvod a vzor v nádeji Abraháma, ktorý bol v Izákovi obdarený splnením Božích prisľúbení a očistený skúškou obety. "On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov, podľa slova: „Také bude tvoje potomstvo.“ /Rim 4,18/ (KKC 1817-1819).

Láska

Láska je teologálna čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.

Ježiš robí z lásky nové prikázanie. Tým, že miluje svojich „do krajnosti“ /Jn 13,1/, zjavuje Otcovu lásku, ktorú od neho prijíma. Ked sa učeníci navzájom milujú, napodobňujú Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú. Preto Ježiš hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ /Jn 15,9/. A ďalej: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ /Jn 15,12/. (KKC 1822-1823).

ČISTOTA A VERNOSŤ

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ /Mt 5,8/ „Čistí srdcom“ sú tí, čo svoj rozum a svoju vôľu dávajú do súladu s požiadavkami Božej svätosti, najmä v troch oblastiach: v láske, v čistote alebo sexuálnej poctivosti, v láske k pravde a v pravej viere. Medzi čistotou srdca, tela a viery je vnútorná spätosť:

Veriaci majú veriť v články Vyznania viery, „aby veriac, podriadili sa Bohu, podriadení počestne žili, počestne žijúc, očisťovali si srdce a s očisteným srdcom, chápali, čo veria.“ /Sv. Augustín/ Tým, čo majú „čisté srdce“, je prisľúbené, že uvidia Boha z tváre do tváre a že mu budú podobní. Čistota srdca je predpokladom videnia Boha. Už teraz nás robí schopnými vidieť všetko z hľadiska Boha a prijímať druhého ako „blížneho“; dovoľuje nám vnímať ľudské telo, vlastné i telo blížneho, ako chrám Ducha Svätého, prejav Božej krásy. KKC 2518-2519 Krst udeľuje tomu, kto ho prijíma, milosť očistenia od všetkých hriechov. Ale pokrstený musí naďalej bojovať proti žiadostivosti tela a nezriadeným túžbam. S Božou milosťou dosiahne víťazstvo:

- prostredníctvom čností a daru čistoty, lebo čistota umožňuje milovať úprimným a nerozdeleným srdcom; - prostredníctvom čistého úmyslu, ktorý spočíva v zameraní na pravý cieľ človeka: pokrstený sa snaží prostým okom vo všetkom nájsť a plniť Božiu vôľu; - prostredníctvom čistého pohľadu, vonkajšieho i vnútorného; ovládaním citov a obrazotvornosti, odmietaním akejkoľvek záľuby v nečistých myšlienkach, ktoré pobádajú k odvráteniu sa od cesty Božích prikázaní: „Pohľad vzbudzuje vášeň u nerozumných“ /Múd 15,5/; - prostredníctvom modlitby:

„Myslel som, že zdržanlivosť je vo vlastných silách, o ktorých som si bol vedomý, že ich nemám, keďže som bol taký hlúpy, že som nevedel..., že nik nemôže byť zdržanlivý, ak mu to ty nedáš. Zaiste by si mi to bol dal, keby som bol klopal vnútorným vzdychaním na tvoj sluch a s pevnou vierou zložil na teba svoju starosť.“ /Sv. Augustín, Confessiones, 6,11,20/

KKC 2520 Čistá osoba si zachováva neporušenosť síl života a lásky, ktoré sú v nej uložené. Taká neporušenosť zabezpečuje jednotu osoby a stavia sa proti každému správaniu, ktoré by ju narušilo. Nepripúšťa dvojtvárny život ani dvojzmyselné reči. Čistota predpokladá naučiť sa sebaovládaniu; ktoré je výchovou k ľudskej slobode. Alternatíva je zrejmá: alebo človek ovláda svoje vášne a nadobudne pokoj, alebo sa nechá nimi zotročiť a stane sa nešťastným. „Dôstojnosť človeka si ... vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek nadobúda vtedy, keď sa oslobodí od akéhokoľvek zajatia vášní a ide za svojím cieľom slobodnou voľbou dobra, pričom si účinne a vynachádzavým úsilím zaobstaráva vhodné prostriedky“ /2. vat. koncil, GS, 17/. Čnosť čistoty podlieha základnej čnosti miernosti, ktorá má za cieľ preniknúť rozumom vášne a túžby ľudskej zmyslovosti.

KKC 2338-2339, 2341 Čistota si vyžaduje cudnosť, ktorá je integrálnou súčasťou miernosti. Cudnosť chráni intimitu osoby. Znamená odmietať odhaľovanie toho, čo má zostať skryté. Je zameraná na čistotu a svedčí o jej chúlostivosti. Usmerňuje pohľady a gestá v súlade s dôstojnosťou osôb a vzťahu, ktorý ich spája. Cudnosť chráni tajomstvo osôb a ich lásky. Nabáda k trpezlivosti a umiernenosti v ľúbostnom vzťahu; vyžaduje, aby sa plnili podmienky daru a definitívneho vzájomného záväzku muža a ženy. Cudnosť je skromnosť. Vnuká voľbu oblečenia. Zachováva mlčanie alebo zdržanlivosť tam, kde sa ukazuje nebezpečenstvo nezdravej zvedavosti. Stáva sa diskrétnosťou.

KKC 2521-2522 Čistota má svoje zákony rastu, ktoré prechádzajú stupňami poznačenými nedokonalosťou a veľmi často aj hriechom. Čistý a čnostný človek „sa zo dňa na deň formuje svojimi početnými slobodnými rozhodnutiami. Preto poznáva, miluje a koná morálne dobro podľa stupňov svojho rastu“. /Ján Pavol II.: Familiaris consortio, 34/ Čistota je nanajvýš osobnou úlohou. Zahŕňa aj kultúrne úsilie, pretože „pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé“ /2. vat. koncil, GS, 25/. Čistota predpokladá rešpektovanie práv osoby, najmä práva dostať takú formáciu a výchovu, ktoré rešpektujú morálne a duchovné dimenzie ľudského života. Čistota je morálna čnosť. Je aj Božím darom, milosťou, ovocím Ducha /por. Gal 5,22-23/. Duch Svätý dáva schopnosť napodobňovať Kristovu čistotu tomu, kto bol znovuzrodený vodou krstu. KKC 2343-2345 Kresťanská čistota vyžaduje očistenie spoločenského ovzdušia. Od spoločenských komunikačných prostriedkov žiada také informovanie, ktorý dbá na úctu a diskrétnosť. Čistota srdca oslobodzuje od rozšíreného erotizmu a odmieta predstavenia, ktoré podporujú nezdravú zvedavosť a predstavy protiviace sa slušnosti.

KKC 2525 Čistotou sa majú vyznačovať ľudia podľa svojich rozličných stavov: jedni v panenstve alebo v Bohu zasvätenom celibáte, čo je vynikajúci spôsob, ako sa môžu ľahšie oddaťjedine Bohu s nerozdeleným srdcom; druhí zasa takým spôsobom života, ktorý pre všetkých určuje morálny zákon podľa toho, či žijú v manželstve, alebo sú slobodní. Manželia sú povolaní žiť v manželskej čistote. Ostatní zachovávajú čistotu v zdržanlivosti: „Vieme, že čnosť čistoty má tri formy: jednu manželskú, druhú vdovskú a tretiu panenskú. Nevychvaľujeme totiž jednu tak, aby sme vylučovali ostatné... V tomto je disciplína Cirkvi bohatá.“ /Sv. Ambróz/

KKC 2349 Snúbenci sú povolaní zachovávať čistotu v zdržanlivosti. V tejto skúške majú objaviť vzájomnú úctu a učiť sa vernosti a nádeji, že dostanú jeden druhého od Boha. Osobitné prejavy nežnosti, ktoré sú vlastné manželskej láske, si majú vyhradiť pre čas manželstva. Majú si navzájom pomáhať rásť v čistote.

KKC 2350 Tým, že proroci videli zmluvu Boha s Izraelom ako obraz výlučnej a vernej manželskej lásky, pripravovali vedomie vyvoleného ľudu, aby hlbšie chápal jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. Knihy Rút a Tobiáš podávajú dojemné svedectvá o vznešenom chápaní manželstva, a vernosti a nežnosti manželov. V Piesni piesní Tradícia vždy videla jedinečné vyjadrenie ľudskej lásky, lebo je odbleskom Božej lásky, lásky „silnej ako smrť“, ktorú „ani prívaly vody nemôžu uhasiť“ /Pies 8,6-7/

KKC 1611 Kristus je vzor čistoty. Každý pokrstený je povolaný viesť čistý život, a to každý podľa svojho životného stavu. Čistota znamená integráciu sexuality do ľudskej osoby. Predpokladá naučiť sa osobnému sebaovládaniu. Spomedzi hriechov, ktoré sú v závažnom rozpore s čistotou, treba spomenúť onániu (masturbáciu), smilstvo, pornografiu a homosexuálne styky. Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, zahŕňa vernú lásku. Ukladá im povinnosť chrániť nerozlučiteľnosť svojho manželstva.

KKC 2394-2397 Cudzoložstvo a rozvod, polygamia a voľný zväzok (voľná láska) sú ťažkými previneniami proti dôstojnosti manželstva.

KKC 2400 Kristus je stredobodom celého kresťanského života. Spojenie s ním má prednosť pred všetkými ostatnými zväzkami, či už rodinnými, alebo spoločenskými. Už od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí sa zriekli veľkého dobra manželstva, aby nasledovali „Baránka, kamkoľvek ide“ /Zjv 14,4/, aby sa starali o veci Pánove a usilovali sa mu páčiť a aby išli v ústrety Ženíchovi, ktorý prichádza /Mt 25,6/. Sám Kristus pozval niektorých, aby ho nasledovali v tomto spôsobe života, ktorého je on vzorom. Panenstvo pre nebeské kráľovstvo je rozvinutím krstnej milosti, mocným znakom prednosti spojenia s Kristom a vrúcneho očakávania jeho návratu, znakom, ktorý aj pripomína, že manželstvo je skutočnosťou tohto sveta, ktorý sa pomíňa. Oboje - sviatosť manželstva a panenstvo pre Božie kráľovstvo - pochádzajú od samého Pána. On im dáva zmysel a udeľuje im potrebnú milosť, aby sa žili v súlade s jeho vôľou. Úcta k panenstvu pre Božie kráľovstvo a kresťanský zmysel manželstva sú neoddeliteľné a navzájom sa podporujú.

KKC 1618-1620 Láska je formou (stvárňujúcim princípom) všetkých čností. Pod jej vplyvom sa čistota javí ako škola osobného darovania sa. Sebaovládanie je zamerané na sebadarovanie. Čistota vedie toho, kto ju žije, k tomu, aby sa pre blížneho stal svedkom Božej vernosti a nežnosti. KKC 2346 "

Pôvodné zdroje

Príbuzné projekty