Katechéza/Evanjelizácia

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Čo je evanjelizácia a prečo je nutná?[upraviť]

Slovo ‘evanjelizácia’ sa dnes čoraz častejšie používa v rozličnom kontexte a v mnohých významoch. Preto na úvod musíme poznať najdôležitejšie a najčastejšie sa vyskytujúce významy tohoto pojmu. Iba potom budeme môcť ukázať, prečo takto chápaná evanjelizácia je absolútne nutná pre svet a prečo ju majú všetci kresťania brať ako povinnosť.

Význam slova ‘evanjelizácia’[upraviť]

Slovo evanjelizácia pochádza od podstatného mena ‘evanjelium’, prípadne od slovesa ‘evanjelizovať’. Slovo ‘evanjelium’ je gréckeho pôvodu (euangelion) a doslova znamená: dobrá (radostná) zvesť. Tento všeobecný pojem bol prijatý na označenie konkrétnej udalosti. Tou udalosťou je príchod Božieho Syna, Ježiša Krista na zem a ním uskutočnené dielo spásy ľudstva skrze smrť na kríži, zmŕtvychvstanie a zoslanie Ducha Svätého. Evanjelium je prvou zvesťou o tejto udalosti, ktorú nám zanechali prví svedkovia. Naproti tomu evanjelizovanie, alebo evanjelizácia, to nie je iba odovzanie tejto zvesti stále novým okruhom a pokoleniam ľudstva, ale aj ich začleňovanie do hlásanej skutočnosti, osoby Ježiša Krista a jeho spasiteľného diela, aby sa všetci mohli stať účastnými na tomto diele a mohli užívať z jeho plodov.

Slovo ‘evanjelizáca’ je dnes najčastejšie používané v troch významoch:

1. Vo všeobecnom a plnom význame sa používa ako zámena za slová ‘misie’ a ‘apoštolát’ a znamená všetku činnosť, ktorá akýmkoľvek spôsobom vplýva na premenu sveta v súlade so zámerom Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa. Obsah pojmu ‘evanjelizácia’ možno teda vyjadriť tou istou opisnou definíciou, ktorú koncilový Dekrét o laickom apoštoláte používa pre pojem apoštolát «Cirkev sa zrodila nato, aby šírením Kristovho Kráľovstva po celej zemi na slávu Boha Otca urobila všetkých ľudí účastnými spásonosného vykúpenia, a ich prostredníctvom účinne viedla celý svet ku Kristovi. Každá činnosť tajomného Tela zameraná na tento cieľ sa volá apoštolát, ktorý Cirkev uskutočňuje pomocou všetkých svojich údov» (DLA 2). V tomto širokom a plnom význame používa termín ‘evanjelizácia’ aj Apoštolská exhortácia Pavla VI. ‘Evangelium nuntiandi’ (EN). V 18 bode tohoto dokumentu čítame: «Evanjelizovať znamená pre Cirkev prinášať radostnú zvesť celému ľudstvu, ľudí vnútorne pretvárať a vytvárať z nich nové ľudstvo: „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21,5). Ale nové ľudstvo nie je možné bez nových ľudí, totiž nových skrze krst a život podľa evanjelia. Účelom evanjelizácie je práve dosiahnuť túto vnútornú premenu a ak treba, nejako ju vyjadriť slovom. Správnejšie by sa to dalo povedať, že Cirkev evanjelizuje vtedy, keď sa snaží obrátiť osobné a kolektívne ľudské svedomie jedine silou a božskou mocou posolstva, ktoré hlása a ak sa usiluje premeniť aj všetku činnosť, ktorú títo ľudia vykonávajú, spolu s ich životom a prostredím, v ktorom žijú.» Podobne široko chápe evanjelizáciu Svetová rada cirkví, ako o tom svedčí nasledujúci citát z deklarácie druhého zhromaždenia tejto Rady: «Sám Ježiš Kristus je evanjeliom, ktoré hlásame. On je tiež tým, ktorý ho zvestuje... Evanjelizovať znamená zúčastniť sa na živote Krista a na jeho službe vo svete... Evanjelizovať znamená privádzať osoby ku Kristovi, Spasiteľovi a Pánovi, aby mali účasť na jeho večnom živote».

2. V užšom význame evanjelizáciou sa označuje prvé ohlasovanie Dobrej zvesti o spáse v Kristovi tým, ktorí ju ešte nepočuli, resp. neprijali. Exhortácia ‘Evangelii nuntiandi’ (č. 17) hovorí: «Preto sa mohla evanjelizácia definovať ako hlásanie Krista tým, ktorí ho ešte nepoznajú». Túto definíciu evanjelizácie však exhortácia považuje za neúplnú a na inom mieste ju nazýva predevanjelizáciou: «Od zoslania Ducha Svätého sa Cirkev podujala konať svoje prvotné poslanie, prevzaté od svojho Zakladateľa, ktoré spočívalo v tom, že hlásalo Ježiša Krista a jeho evanjelium tým, čo Spasiteľa ani jeho evanjelium nepoznali... toto prvé posolstvo o Ježišovi Kristovi sa začalo mnohostrannou a rozličnou činnosťou ktorá sa nazýva niekedy ‘predevanjelizáciou’. Ale pravdupovediac, ona je už evanjelizáciou, hoci podľa stupňa dokonalosti je v začiatkoch a ešte neúplná.» (EN 51)

Takto chápaná evanjelizácia je teda určitou etapou na ceste stávania sa kresťanom, ktorá predchádza katechumenát. Katechumenát je obdobím systematickej priúčaniu sa kresťanskému životu a prípravy na krst. Pokoncilový dokument ‘Ordo initiationis christianae adultorum’, ktorý prinavracia Cirkvi dnešných čias inštitúciu starokresťanského katechumenátu, výrazne odlišuje etapu evanjelizácie pred katechumenátom a nazýva ju tiež predkatechumenátom. Taktiež súčasná tradícia protestantských cirkví pozná evanjelizáciu vo vyššie uvedenom zmysle, a ešte dôkladnejšie v nej odlišuje určité stupne či etapy duchovných premien, definované ako prebudenie, obrátenie a obnovenie.

3. V špeciálnom význame evanjelizácia označuje konkrétnu špecifickú akciu smerujúcu priamo k dosiahnutiu cieľov spojených s vyššie uvedenou etapou evanjelizácie v procese stávania sa kresťanom. Takúto špecifickú akciu vypracovali najmä protestantské cirkvi. V tejto oblasti majú veľa cenných skúseností. Rozlišujú individuálnu a kolektívnu evanjelizáciu. Tá druhá sa delí na masovú, zahňujúcu od niekoľko do niekoľko desiatok tisíc účastníkov a na obyčajnú. V súčastnosti k najznámejším masovým evanjelizáciam patria evanjelizácie uskutočňované neobyčajne talentovaným baptistickým kazateľom Billy Grahamom a ním založeným špeciálnym združením. Vypracoval metódu masovej evanjelizácie, ktorá sa s istými zmenami používa takmer všade. Každá masová evanjelizácia zahrňuje tri etapy: prípravu, evanjeliačnú pobožnosť a etapu utvrdenia a prehĺbenia výsledkov evanjelizácie. Samotné evanjelizačné pobožnosti sa skladajú z úvodnej (modlitby, piesne, svedectvá), hlavnej (evanjelizačná kázeň) a záverečnej časti (konkrétna výzva k rozhodnutiu prijať Krista, prejavenie rozhodnutia).

V tradícii katolíckej Cirkvi boli doteraz neznáme evanjelizačné akcie tohoto typu, ale v podstate tomu istému cieľu slúžili ľudové misie a farské rekolekcie. Momentálne sa ukazuje potreba dať týmto akciám charakter viac evanjelizačný a tu môžeme využiť veľa skúseností našich bratov z iných kresťanských cirkví. Pojmom ‘evanjelizačné rekolekcie’ rozumieme vlastne tradičné farské rekolekcie nasmerované k evanjelizačnému obsahu a obohatené skúsenosťami z evanjelizačnýh akcií iných cirkví.

Nutnosť evanjelizácie a jej príjemcovia[upraviť]

«Úloha ohlasovať evanjelium je milosť a vlastné povolanie Cirkvi a vyjadruje jej pravú povahu. Cirkev je tu pre hlásanie evanjelia.» (EN 14). Táto povinnosť má všeobecný charakter. «Ježišove slová, ktorými prikázal svojim apoštolom, aby ohlasovali evanjelium, majú všeobecnú platnosť a nepoznajú nijaké obmedzenie. Vysvitá to z jeho posledných slov v evanjeliu sv. Marka „Iďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkému stvoreniu“. (Mk 16,15). Cirkev neprestajne v sebe oživuje vedomie svojho najhlbšieho poslania, ktoré jej dal priamo Božský Majster týmito slovami: ...do celého sveta... všetkému stvoreniu...» (EN 49-50)

Povinnosť a nutnosť evanjelizácie vo všeobecnom rozmere nevyžaduje žiadne zdôvodnenie, iba ak pripomenutie v prípadoch, keď sa zanedbáva. Vzniká však otázka, či je potrebné evanjelizovanie kresťanov, ktorí už boli pokrstení a patria do Cirkvi. Nemá sa evanelizácia zamerať iba na pohanov a neveriacich, ktorí ešte nikdy nepočuli Dobrú zvesť o Ježišovi Kristovi?

Evanjelizácia katolíkov, ktorí sú pokrstení a principiálne patria do Cirkvi je nevyhnutná z nasledovných dôvodov:

1. Ak má Cirkev podniknúť misiu evanjelizácie vo svete, tak musí najprv nepretržite evanjelizovať samu seba. «Cirkev, ako zvestovateľka evanjelia začína svoje dielo tým, že sama sebe ohlasuje evanjelium. Lebo ako spoločenstvo veriacich a tiež ako spoločenstvo nádeje, ktorá sa má prejavovať životom a odovzdávať aj druhým, ako aj spoločenstvo bratskej lásky, neustále cíti potrebu počúvať to, v čo verí, aj dôvody svojej nádeje, aj nový príkaz lásky. Ako Boží ľud, zapojený do sveta a často pokúšaný modlami, sama neprestajne musí počúvať ohlasovanie ‘Božích divov’ (Sk 2,11), ktoré ju obrátili k Bohu, aby ju Pán znovu volal a zhromažďoval. Skrátka Cirkev musí neustále počúvať zvestovanie evanjelia, aby si mohla zachovať čerstvú silu oduševnene ho ohlasovať. Druhý Vatikánsky koncil pripomenul a synoda biskupov v r. 1974 pevne zahrnula túto náuku o Cirkvi, ktorá nepretržitou konverziou a obnovou sama sebe ohlasuje evanjelium, aby ho mohla hodnoverne ohlasovať ľudstvu.» (EN 15)

2. V dnešných podmienkach sa taktiež ukazuje nutnosť evanjelizácie v užšom význame pre pokrstených a v základe veriacich a praktizujúcich kresťanov. Ich viera totiž zostáva na primitívnej, patrične neprehĺbenej a nezrelej úrovni. Napriek tomu, že neraz i mnoho rokov navštevovali vyučovanie náboženstva a každú nedeľu sa zúčastňujú na bohoslužbách, nedošli ešte k viere v zmysle osobného prijatia Krista ako svojho Spasiteľa. Ich viera prakticky nehrá žiadnu rolu v každodennom živote, nežijú modlitbou a Božím slovom. Predovšetkým nie sú schopní dávať svedectvo viery slovom a skutkom. Skrátka, nedošli dokonca ešte ani k takému stupňu viery a obrátenia, ku ktorému má normálne viesť evanjelizácia ešte pred katechumenátom. V ich živote je teda potrebná druhotná evanjelizácia, resp. doplňujúca evanjelizácia ako uvedenie do obdobia formácie, ktoré ich privedie k zrelej viere (neo- resp. deutero-katechumenát). Potrebu takejto evanjelizácie výrazne potvrdzuje uvedená exhortácia v bode 52: «Na prvom mieste sa hlásanie evanjelia vzťahuje na tých, čo o Ježišovej radostnej zvesti ešte nič nepočuli, ako aj na deti, pre ktoré je vždy nutné, najmä dnes, keď sa rozmnožili toľké príležitosti, pri ktorých sa kresťanský zákon úplne opúšťa. Vzťahuje sa na ľudí, čo boli poznačení svätým krstom, ale žijú mimo akejkoľvek formy kresťanského života, na prostý ľud, ktorý má nejakú vieru, no nepozná jej základy, na vzdelaných, ktorí cítia potrebu poznať Ježiša Krista iným spôsobom, než ako sa im predstavoval v detskom veku a vzťahuje sa i na mnohých iných.»

3. Nakoniec vzniká nutnosť evanjelizácie v užšom zmysle pre veľký a stále narastajúci počet neveriacich a nepraktizujúcich, ktorí síce prijali kedysi krst, ale neboli potom vychovaní vo viere alebo ju z rôznych dôvodov stratili. O týchto dvoch kategóriach ľudí hovorí exhortácia v bode 55 a 56: «Teda ateisti a neveriaci na jednej strane a matrikoví katolíci na strane druhej vyvíjajú odpor, ktorý nemožno podceňovať. Prví odporujú tým, že určitým spôsobom vieru odmietajú a sú neschopní prijať nový poriadok a nový zmysel sveta, života a dejín. To by sa nemohlo stať, keby sa vychádzalo z ‘absolútna’, ktorým je Boh. Druhí sú tvrdošijní vo svojej neposlušnosti a zaujímajú vlastné nepriateľské stanovisko. Tvrdia, že svoj život si vedia zariadiť najlepšie sami: už všetko poznajú, všetko skúsili a preto už takmer neveria. Ateistický sekularizmus a tzv. matrikoví katolíci sa vyskytujú medzi dospelými a mládežou, medzi elitou i v širokých masách, vo všetkých kultúrnych oblastiach, v starých i mladých cirkevných spoločenstvách. Evanjelizačná činnosť nemôže tieto dva svety prehliadnuť, ani sa im vyhnúť. Naopak, neustále musí hľadať primerané prostriedky a cesty, ktoré by ich mohli oboznámiť s Božím zjavením a vierou v Ježiša Krista.»

Ak si to stručne zhrnieme, môžeme zistiť, že v našich miestnych cirkvách (farnostiach) sú tri kategórie ľudí, ktorí vyžadujú evanjelizáciu v užšom zmysle a pre ktorých sú určené evanjelizačné rekolekcie.

1. Ľudia síce pokrstení, ale fakticky neveriaci alebo ľahostajní a nepraktizujúci, ktorí vyžadujú opravdivé obrátenie v zmysle uveriť v Boha a v Ježiša Krista, ktorý nám prináša spásu. 2. Ľudia síce v nejakom zmysle veriaci, nábožní a praktizujúci, ktorí sa však ešte nestretli s Kristom ako svojim osobným Spasiteľom, a ktorí ho neurobili Pánom svojho života. 3. Veriaci kresťania, ktorí túžia prehĺbiť a obnoviť si vieru s cieľom pripraviť sa k lepšiemu svedectvu o nej a jej odovzdávaniu iným v diele evanjelizácie Cirkvi.