Chápanie národa a národnej identity vo filozofii štúrovcov

Ľudovít Štúr

Wikikniha Chápenie národa a národnej identity vo filozofii štúrovcov je výsledok rigoróznej práce ThDr. PhDr. Mgr. Ondreja Miškoviča, LL.M. v študijnom odbore sociálna filozofia (PhDr.). Práca v Centrálnom registri záverečných prác dosiahla zhodu deväť percent s už publikovanými prácami.

Pamätajúc na historické a filozofické dedičstvo, ktoré slovenskému národu zanechali štúrovci, bola vytvorená rigorózna práca s názvom Chápanie národa a národnej identity vo filozofii štúrovcov. Prácu tvoria tri kapitoly s tromi prílohami, ktoré poskytujú podpoklady pre ďalší výskum v tejto oblasti. Prvá kapitola sa zaoberá dejinným vývojom filozofie, od kodifikácie slovenčiny Bernolákom až po vznik prvej Československej republiky. Druhá kapitola analyzuje identitu národa, ktorú aplikuje do myšlienkových okruhov pre lepšie pochopenie myslenia štúrovcov. Tretia kapitola skúma vplyvné elementy na ich myslenie. Prílohy práce sa zameriavajú na chronologický vývoj, výroky štúrovcov a na ďalšiu literatúru z oblasti histórie, filozofie ale i cirkvi. Práca je založená na historickom a filozofickom dedičstve Ľudovíta Štúra a jeho generácii. Podali sme historický vývoj národnej filozofie od prvej kodifikácie slovenčiny po vznik prvej Československej republiky. Analyzovali sme identitu národa v časoch pôsobenia štúrovcov a elementy, ktoré vplývali na ich myslenie. Rigorózna práca predstavuje historicko-filozofický exkurz štúrovskej filozofie a taktiež podáva nové možnosti jej interpretácie.

Úvodné slovo autora

Ľudovít Štúr veril, že práve jednotná reč bude nástrojom zjednotenia slovenského národa. Doba v ktorej žil mu priniesla i oponentov; slovenských katolíkov, ktorí písali bernolákovčinou; evanjelikov, ktorí používali slovakizovanú češtinu; ale aj Čechov, ktorí chceli Slovákov naučiť hovoriť česky. Dnes už ťažko povedať, či Ľudovít Štúr pomýšľal nad autonómnym štátom Slovákov. V knihe Slovanstvo a svet budúcnosti (1851), ktorú by sme mohli označovať za jeho filozofický a politický testament, sa prikláňa k Rusku, v ktorom kritizuje a odmieta západnú demokraciu. Bližšia mu je vláda silného panovníka ako slabý parlament. Bez Ľudovíta Štúra a prvej Československej republiky by sme dnes hovorili, mysleli a žili úplne inak a podstatu tohto veľkého skutku pre Slovákov nájdeme v rigoróznej práci Chápanie národa a národnej identity vo filozofii štúrovcov.

Rigorózna práca, ktorá je venovaná štúrovcom a ich národnej filozofií je rozdelená do troch kapitol a troch príloh. Prvá kapitola sa venuje analýze historicko-filozofického pozadia štúrovcov a vymedzeniu ich filozofie v kontexte dejín formovania slovenského národa. Druhá kapitola sa upriamuje na národ, ktorý sa stáročiami vyvíjal a tento vývoj pokračuje v podobných líniách doteraz. V tejto kapitole nájdeme kategórie národa a národnej identity spolu s ich obhajobou vo filozofii štúrovcov. Tretia kapitola bola najťažšia na prípravu a v nej nájdeme syntézu jednotlivých svetonázorových prúdov, ktoré ovplyvňovali štúrovcov a aj tie, ktorých sami boli autori.

Prvú prílohu práce tvorí chronologický prehľad štúrovského obdobia, ktorý vytvára celok s prvou kapitolou o historicko-filozofickom pozadí štúrovcov. Príloha je doplnená o poznámky k jednotlivým udalostiam s prehľadným zoradením. Druhá príloha práce je zbierkou výrokov štúrovcov, zameraných na národ a národnú identitu. Príloha nadväzuje na druhú a tretiu kapitolu práce a poskytuje pohľad do filozofickej i literárnej tvorby štúrovcov. Tretia príloha obsahuje zoznam dostupných publikácií, ktoré sa venujú štúrovskej epoche a pre čitateľa buduje katalóg pre ďalší výskum tejto filozofie.

V rigoróznej práci sme čerpali, okrem iných autorov, najmä z publikácií samotných štúrovcov, ktoré sa stali aj predmetom skúmania pre celkovú komparáciu ich filozofického myslenia.

Historicko-filozofický kontext štúrovcov

Štúrovská filozofia je nepopierateľne jednou z najdôležitejších v tvorbe národného povedomia slovenského národa. Prvá kapitola rigoróznej práce združuje prehľad pohľadov na toto obdobie dejín. Skúmaním odbornej literatúry prichádzame na to, že pohľady autorov sa na toto obdobie rôznia. Venujeme sa otázkam, ktoré doposiaľ neboli komplexne zhodnotené a zaznamenané, ako napríklad, ktorí predstavitelia patria ku štúrovcom a ako sa táto skupina formovala. Cieľom prvej kapitoly je vymedzenie filozofie na základe kultúrnych a historických pomerov, ktoré doliehali na štúrovcov. Neostávame však len pri vymedzení, ale taktiež sa pokúšame toto obdobie zhodnotiť, a navrhnúť vymedzenia na základe uskutočneného výskumu rigoróznej práce.

Univerzita v Halle, kde Ľudovít Štúr študoval

Vymedzenia filozofie štúrovcov

Filozofické vymedzenie štúrovcov formovali významne tri dôležité faktory. Prvým bol čas, ktorý strávili predstavitelia a prívrženci štúrovcov s osobnosťou Ľudovíta Štúra. Druhým faktorom boli životy samotných osobnosti, ktoré s ním prišli do kontaktu a tretie delenie bolo najzložitejšie a prelínalo sa celými dejinami štúrovcov a tým bolo delenie na základe ideí, alebo lepšie povedané cieľov, ktoré táto generácia mala.

Rigorózna práca skúma život, filozofiu a dielo 34 národovcov, za ktorých sa považuje: Juraj Bánik, Ján Botto, Karol Braxatoris, Benjamín Pravoslav Červenák, Pavol Dobšinský, Mikuláš Dohnány, Mikuláš Štefan Ferienčík, Samuel Ferjenčík, Ján Francisci-Rimavský, Michal Miloslav Hodža, Samo Bohdan Hroboň, Jozef Miloslav Hurban, Samo Chalupka, Ján Kalinčiak, Adam Kardoss, Jozef Kozáček, Janko Kráľ, Ján Kučera, Karol Kuzmány, Daniel Maróthy, Janko Matúška, Samuel Medvecký, Bohuš Nosák Nezabudov, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Alexander Rotarides, Andrej Sládkovič, August Horislav Škultéty, Samuel Dobroslav Štefanovič, Samuel Štúr, Samuel Tomášik, Jonáš Záborský, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský a Ctiboh Zoch. Osobnosti dejín slovenského národa nájdeme v tejto prvej kapitole v prehľadnom delení, no práca neostáva len pri delení, poskytuje možné riešenia ohraničenia štúrovskej epochy.

Chronologické vymedzenie filozofie štúrovcov

Skúmaním odbornej literatúry prichádzame na to, že žiadna z nich neponúka presné určenie štúrovskej epochy a najčastejšie sa toto obdobie opiera práve o život Ľudovíta Štúra.

Chronologické delenie štúrovskej filozofie môžeme v prvom kroku ohraničiť dvomi dôležitými rokmi, ktoré formovali slovenskú štátnosť. Prvým je 1787, kedy sa Anton Bernolák pokúsil o prvú kodifikovanú slovenčinu a druhým je rok 1918, kedy vznikla ČSR. Prvé možné delenie, môžeme nazvať chronologické vymedzenie a definujeme ho na základe života osobnosti Ľ. Štúra v slovenských dejinách.

Chronologické vymedzenie filozofie štúrovcov delíme na:

a, Obdobie slovenských dejín pred narodením Ľ. Štúra (1787-1814),

b, Obdobie slovenských dejín počas života Ľ. Štúra (1815-1856),

c, Obdobie slovenských dejín po smrti Ľ. Štúra (1857-1918).

Osobnosť Ľ. Štúra tvorí základ ďalších delení a v práci sa dozvedáme, že nie všetky názory, ktoré mal Štúr boli jednotné a prijaté štúrovcami. Jeho život bol obdobím obhajoby týchto myšlienok, svetonázoru a celej filozofie.

Biografické vymedzenie filozofie štúrovcov

Druhým vymedzením je biografické vymedzenie na základe žijúcich predstaviteľov štúrovskej generácie, ktoré delíme do piatich okruhov. V týchto obdobiach sa združujú najdôležitejšie udalosti štúrovcov a pomenovať ich môžeme na základe prevládajúcich skutočností tejto skupiny.

Biografické vymedzenie štúrovcov:

a, Natívne obdobie, kedy je žijúcich menej ako 17 štúrovcov (1794-1818),

b, Študijne obdobie, kedy je žijúcich 17 a viac žijúcich štúrovcov (1819-1828),

c, Štúrovské obdobie, kedy je 34 žijúcich štúrovcov (1829-1840),

d, Publikačné obdobie, kedy je žijúcich 17 a viac žijúcich štúrovcov (1841-1877),

e, Mortálnom obdobie, kedy žije menej ako 17 štúrovcov (1878-1910).

Biogradické vymedzenie filozofie štúrovcov narozdiel od chronologického vymedzenia poskytuje záber na užšie obdobie slovenských dejín a napovedá nám pri skúmaní ich filozofie v akom stave práve štúrovská generácia bola.

Ideové vymedzenie filozofie štúrovcov

V štúrovskej skupine badať vo viacerých dejinných epochách pnutia, ktoré ich rozdeľovali, ale i v mnohom formovali do národnej filozofie. Významným delením, ktoré obhajujeme v práci je vymedzenie na základe formovania národa a jeho ideí na tri obdobia, do ktorých dejinného vymedzenia zaradzujeme i predstaviteľov národnej filozofie štúrovcov.

Ideové vymedzenie filozofie štúrovcov delíme v rigoróznej práci na:

a, Obdobie kodifikácie slovenčiny v rokoch 1787 až 1845 - Predstaviteľmi tohto obdobia sú Ľudovít Štúr, Michal Hodža a Jozef Hurban, ktorých právom označujeme ako otcov slovenského národa. Epocha začína Bernolákovým prvým pokusom o kodifikáciu spisovnej slovenčiny až po kodifikáciu štúrovskej spisovnej slovenčiny. K nim je potrebné pridať ďalších, ktorí sa aktívne podieľali na emancipácií nielen slovenskej kultúry, ale aj politického života a preto po období vytváraní jazyka prichádza čas na jeho šírenie.

b, Obdobie národných buditeľov v rokoch 1846 až 1856 - Druhé obdobie neprinieslo o nič pokojnejšiu atmosféru. Toto obdobie začína rok po kodifikácii spisovnej slovenčiny a končí smrťou Ľ. Štúra. Osobnosti, ktoré zaradzujeme do tohto obdobia sú: Ján Kalinčiak, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Ján Botto, Janko Matúška, August Horislav Škultéty, Samo Tomášik, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Francisci-Rimavský a Samo Bohdan Hroboň.

c, Obdobie predstaviteľov priamo inšpirovaných štúrovskou generáciou - Tretie obdobie, ktoré trvalo od roku 1857, po rok 1910. Po vzniku ČSR sa tiež stretávame s odvolávaním na štúrovskú filozofiu, avšak nie v takej miere ako do tohto obdobia. Do tejto kategórie v rigoróznej práci sa zaradzuje: Juraj Bánik, Karol Braxatoris, Benjamín Pravoslav Červenák, Mikuláš Dohnány, Mikuláš Štefan Ferienčík, Samuel Ferjenčík, Adam Kardoss, Jozef Kozáček, Ján Kučera, Karol Kuzmány, Daniel Maróthy, Samuel Medvecký, Bohuš Nosák Nezabudov, Ján Alexander Rotarides, Samuel Dobroslav Štefanovič, Samuel Štúr, Jonáš Záborský, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský a Ctiboh Zoch.

Súhrn týchto delení tvorí syntézu všetkých publikácií a zistení, ktoré nájdeme v rigoróznej práci, zároveň však ponúka riešenie na aké skupiny štúrovcov môžeme rozdeliť, čo nám v konečnom dôsledku pomáha pochopiť aj ich filozofiu v danom období.

Ovplyvňujúce faktory filozofie štúrovcov

Vplyv, ktorý pozitívne vplýval na štúrovcov z Hegelovej filozofie ich vyzbrojoval metódou a podnietil k vlastnému, tvorivému riešeniu problematiky národnobuditeľskej praxe, pokiaľ im pomáhala otvárať perspektívy do budúcnosti slovanských národov a riešiť im pritom na výške dobového poznania aj otázky človeka a spoločnosti, dejinného vývinu a zmyslu ľudského života vôbec.

Slováci, študujúci v Nemecku pred Ľudovítom Štúrom, prišli už do styku s Hegelovou filozofiou. Ján Kollár ju odmietol pre abstraktné odborníctvo a odtrhnutosť od života, Karol Kuzmány a neskôr i Samo Bohdan Hroboň sa jej báli pre náboženský relativizmus a antihumanistické dôsledky, ktoré viali na nich z Hegelovho panteistického monizmu a historickej dialektiky. Naopak Štúr, obdarený väčším zmyslom pre abstraktno-logické myslenie, pre systematickosť, duchovnú tvorivosť a vysoké ideály, našiel v Hegelovom systéme odpoveď na otázky, na ktoré sústreďoval svoje záujmy.

Ako Palkovičov zástupca na Katedre pre slovanské dejiny a jazykovedu chcel mať jasný názor nielen o učive, ktoré prednášal, ale aj o mieste slovanských národov vo svetových dejinách a ich perspektívach do budúcnosti z hľadiska reálnych možností týchto národov v súčasnosti.

Pozitívny výsledok filozofického poučenia štúrovcov sa na Hegelovi sa prejavil vo významnom konštatovaní Ľudovíta Štúra „k spojeniu, k zjednoteniu vedie hádka“ (ŠTÚR, Ľ.: Slovo ku krajanom slovenským, 1846). Všetky epochy, v ktorých je život rozvírený, v ktorých sa staré jednoty rozpadávajú a nové tvoria, sú vyplnené zákonite bojom či skôr povedané nerovným zápasom a práve to vedie opäť k vyššiemu zjednoteniu. Napokon je treba povedať, že styk s racionalizmom v mnohom znáročnil Štúrovo filozofické myslenie a pojmovo ho pripravil pre pochopenie a prijatie filozofie Hegela.

Vplyv filozofie Wilhelma Friedricha Hegela na filozofiu štúrovcov

Iniciátorom Heglovskej filozofickej orientácie na Slovensku bol hlavne Ľudovít Štúr, ideologický a politický tvorca buržoáznodemokratickej koncepcie národného programu v jeho revolučnom období. Počiatky ideového formovania Ľudovíta Štúra, spadajúce do obdobia štúdia na bratislavskom lýceu, sú charakterizované po filozofickej stránke racionalistickým stanoviskom. Dôležité je si ujasniť, o aký racionalizmus Štúrovi ide a ako sa u štúrovcoch racionalizmus prejavuje. Je to dôležité najmä preto, že v súvislosti s neskorším Štúrovým prechodom do pozície idealizmu od Wilhelma Friedricha Hegela vzniká často mienka, akoby tento čin bol krokom späť, na škodu celého ďalšieho myšlienkového vývinu v slovenskom národe.

Ľudovít Štúr metodologicky uvažuje o dejinách podobne ako Hegel. Najprv postaví tézu, že idea ako duch v nich panuje, potom vysvetľuje povahu ducha a teda cieľ dejín, ďalej určuje prostriedky, ktoré duch používa v dejinách, aby sa realizoval záujmy, vášne, potreby ľudí, veľké osobnosti. Napokon analyzuje formy, kde sa uskutočňuje najdokonalejšie. Najnižší stupeň je subjektívny duch v človeku. V subjektívnom duchu sa rozumný účel ducha objavuje najmä v indivíduách, ktoré sú nositeľmi nadosobných záujmov, vo významných osobnostiach, v jedinečných obciach. Obec, pospolitosť, štát sú doménou objektívneho ducha. Štúr ich označuje, podobne ako Hegel, za najdokonalejšiu formu uskutočnenia sa ducha v dejinách alebo za prostriedky rozvíjania vyšších elementov ľudského bytia. Tu sa potvrdzuje sloboda ducha, pretože v spojení s inými indivíduami človek premáha svoje prírodné pudy a svoju subjektívnu vôľu spája s objektívnou, vyššou, rozumnou vôľou, v ktorej sa manifestuje spoločná podstata všeobecných záujmov ľudí ukrytá v oddelených potrebách jednotlivcov.

Štúrova myseľ mala religiózne ustrojenie. Texty, ktorými žil, osobitne Hegelove a texty ruských slovanofilov, si Štúr osvojoval s náboženským zaujatím a zápalom. Pietistická náboženská vrúcnosť sa uňho transformovala v národný cit.

Osvietenský racionalistický prúd, ktorý prichádza vo filozofii s nástupom mladej západoeurópskej buržoázie a ktorý obnovuje antickú, stredovekom popretú silu ľudského rozumu, slávil svoje najväčšie triumfy vo francúzskej filozofii 18. storočia. Darilo sa mu najmä tam, kde dospel k materialistickému zavŕšeniu. Osvietenský racionalistický prúd vyrástol na nebezpečného protivníka náboženstva a ostrého kritika spoločenského poriadku. V Európe, kde buržoázia nedosiahla nikdy také sociálne vyhrotenie, stratil aj osvietenský racionalizmus ideové ostrie. Najmä na Slovensku, kde vývin udalostí v každom smere bol o niekoľko desiatok rokov pozadu, dožíval aj racionalizmus už v značne skostnatenej a formalistickej podobe. Z kritického ducha osvietenského racionalizmu, z jeho odmietania akýchkoľvek dogiem, či už cirkevných alebo právnych, ktoré neprešli súdom rozumu, zostala u nás v staršom osvietenskom prúde, najmä po Francúzskej revolúcii, skôr snaha o rozumové osvetlenie niektorých problémov náboženstva a rozumový výklad niektorých spoločenských vzťahov, než ich dôsledné odmietanie. Jeho najaktívnejšia zložka bol boj proti poverám a predsudkom. Stačí spomenúť účinkovanie Učenej spoločnosti malohontskej, ktorá v čase Štúrovej mladosti pestovala síce aj zaujímavú teoretickú problematiku, no v značnej odtrhnutosti od života a aktuálnych potrieb národa. V mladšej generácii osvietenských racionalistov zmenil sa racionalizmus na školskú metodologickú schému, na ktorej sa žiaci výborne cvičili v logike a v diskutovaní, ktorá však nedávala odpoveď na pálčivé problémy života, človeka i národa.

Sám Ľudovít Štúr sa zoznámil s racionalizmom v tejto podobe na bratislavskom lýceu. Kozmopolitický a nehistorický charakter racionalizmu, ako ho prednášali bratislavskí profesori odpudzoval mladého, národne už uvedomelého Štúra nezáujmom o národné otázky a filozofickým formalizmom a bol jednou z hlavných príčin neskoršieho rozchodu Ľudovíta Štúra s týmto smerom.

Alegorická forma, do ktorej Štúr vlieva národného ducha, má podobu ženy - mnohonásobnej matky, akoby matriošky. Navonok nešťastnej, pohrúženej do večného smútku nad ruinami a troskami, ale čím hlbšie vo vnútri, tým je vitálnejšou a ľudovejšou. Takáto alegória matky, ktorá rodí a plače, a zomiera, zodpovedá obrodeneckej podobe slovenskej národnej tvorby. Až keď ju básnik zahalí do plášťa slavianofilskej ideológie a spojí herderovsko-kollárovskú víziu Slovanstva s romantickým ponímaním ľudovosti, začne matka nielen žiť, ale aj dávať život, a to podľa vyššej národnej mravnosti. Romantický kult ľudovosti v spojení so slavianofilskou ideológiou sa v poézii Ľudovíta Štúra stáva garantom existencie slovenského národa, ako aj šancou, aby sa pôvodný periférny priestor, prenesený do centra národného života, stal miestom zrodu nového národného vodcu, ktorý prinavráti Slovákom tak pamäť, ako i priestor.

Štúr nevyvodil z Hegela také radikálne konzekvencie, akých sa obávali niektorí jeho priatelia. Jednako k dejinám pristupuje s dvoma významnými antropologickými predpokladmi. S predpokladom ich zákonitého priebehu, implicitne obsiahnutým v nevyhnutnom vývine ducha k uvedomeniu si svojej rozumnej podstaty ale i s predpokladom bytosti vnútorne konvergujúcej s tendenciou ducha k rozumu a slobode a schopnej vo svojom vlastnom konaní ich objektivizovať. Takouto bytosťou je človek, sebauvedomená bytosť, obsahujúca vo fakte svojho duchovna, vedomia, reálny moment rozumu a slobody, spočiatku síce potenciálny, no postupne sa uskutočňujúci a rozvíjajúci.

V roku 1848 sa Štúr revolučne zradikalizoval, čo vyvrcholilo na Slovanskom kongrese v Prahe v máji 1848, kde sa stal miláčikom domáceho publika a mladej generácie českého národného hnutia. Po stroskotaní revolúcie v rokoch 1848 až 1849 však zmenil stratégiu a stal sa prívržencom jednotného slovanského štátu, ktorý videl v cárskom Rusku. V Rakúsku ostal, z jeho hľadiska logicky, politickým disidentom. Veľmi sa o tom nehovorí, ale Ľudovít Štúr dostal po roku 1849 ponuku pracovať ako tajomník na bratislavskom krajinskom súde, čo nebolo zlé miesto. V roku 1851 ju však odmietol.

Pri všetkej vedeckej sploštenosti zapôsobil racionalizmus na slovenskú študujúcu mládež aj podnetne. Už skutočnosť, že sa voľne diskutovalo o náboženských veciach, o základných princípoch poznania, konania a mravnosti, viedla ich k túžbe po poznaní samej podstaty javov. Upozornení nadhodenými problémami neuspokojovali sa výkladom profesorov, ale siahli po samých prameňoch osvietenskej filozofie. Ľudovít Štúr si tiež prešiel štúdiom francúzskych osvietencov, encyklopedistov, poznal francúzskych materialistov a ich politický radikalizmus. V samých začiatkoch svojho vývinu sa nadchýnal najmä pod vplyvom nedávnych politických udalostí v Európe a v blízkom Poľsku, týmto myšlienkovým aj politickým radikalizmom. Preto možno povedať, že myšlienky osvietenského racionalizmu mali v prvom vývinovom období na Štúra závažný vplyv, aj keď sa ku gnozeologickému materializmu ani tu neprepracoval. Bránili mu v tom tradičné formy myslenia u nás, kde náboženstvo hralo ešte vždy aj u inteligencie závažnú úlohu a kde rozvoj prírodných vied nebol ešte rozvinutý.

Konkrétnu povahu Štúrovho vtedajšieho racionalizmu je však pomerne ťažké zrekonštruovať, lebo jeho tvorba v tomto období je prevažne básnická, tematikou kotviaca v myšlienkach národných a slovanských a svojím duchom už blízka historizujúcemu romantizmu. Možno preto usudzovať, že toto obdobie je u Ľudovíta Štúra obdobím svetonázorového dozrievania. Štúrov racionalizmus nie je výrazom osobnej zrelosti, ale skôr filozofiou školou, bytostne však neprežitou, takže už tu sa prejavujú nábehy k hľadaniu nového typu svetonázoru. Nepochybne kladným výsledkom Štúrovho styku s racionalizmom je získanie rozumového stanoviska vo veciach náboženských a cirkevných a neskoršie prijatie Heglovho idealizmu na jednej strane síce znamenalo upevnenie Štúrovho fideizmu, na druhej strane však to už nezvrátilo jeho vecný, v mnohých súvislostiach i kritický postoj k náboženstvu a tradičnému domácemu teologizovaniu.

Od roku 1836, keď začal Ľudovít Štúr prednášať ako zástupca profesora Juraja Palkoviča slovanskú históriu, videl jasne, že s princípmi metafyzického racionalizmu sa v histórii ďaleko nezájde. Abstraktnosť, nehistorickosť a nezáujem o problémy národného života znemožňovali v jeho očiach použitie racionalizmu na problémy slovanskej histórie. A tu práve dielo Jána Kollára, ktorý bol duchovným učiteľom Štúrovej generácie, upozornilo ho na plodné perspektívy použitia filozofie nemeckých idealistov na rozpracovanie spomenutých národných problémov.

Pre nedominantné slovanské národy bolo lákavé byť súčasťou slovanskej kultúry, zaštítiť sa veľkou slovanskou rodinou pri presadzovaní sa voči dominantným národom a cítiť ochrannú funkciu Slovanstva. Vedomie príslušnosti k slovanskej rodine formovali skupiny vzdelancov prostredníctvom poukazovania na vyspelosť kultúry, ktorú jednotlivé slovanské národy formovali počas generácií. Väčšina z nich sa javili ako nehistorické národy, preto byť súčasťou takejto veľkej etnickej skupiny sa pre predstaviteľov malých národov javilo ako výhodné. Verili, že ich postavenie ako minority sa posilní práve autoritou mnohopočetného Slovanstva. Slovanstvo ako nadnárodné zoskupenie zohrávalo úlohu novej identity.

Okrem Kollárovho vplyvu a neskoršieho Štúrovho priameho styku s Heglovou filozofiou na hallskej univerzite je potrebné upozorniť aj na okolnosť, že Heglovo učenie v tomto čase preniklo už skoro do všetkých slovanských kultúr a silne tam zapustilo korene. Ľudovít Štúr, pre ktorého je od mladosti charakteristický živý styk so slovanskými ideologickými predstaviteľmi, bol teda na Hegela upozorňovaný z viacerých strán.

V Čechách nadväzovali napríklad na Hegela autori ako František Klácel a Augustín Smetana, z ktorých najmä Klácelove hegeliánske náhľady na vývin histórie a potom aj Slovanstva našli ohlas aj u slovenskej národne uve­domelej mládeže. Konkrétnejšie vplýval Klácel na Hurbana, kým Štú­rovi boli ako vzor bližší ruskí a poľskí hegeliáni.

Nadšenie štúrovcov za filozofický idealizmus malo aj hlboké objektívne korene väziace v triednej povahe a v súčasnom sociálnom a kultúrnom stave slovenského národa. Duchovná oblasť im bola do určitej miery kompenzáciou za všetky iné neprístupné odbory činnosti, ako oblasť ekonomickú, technickú a prírodovednú. V hospodársky nerozvi­tých a politicky stiesnených pomeroch sa štúrovci chytali myšlienok a ideálov, ktoré boli náchylní považovať za hlavné hybné sily premeny a vývinu spoločnosti. Myšlienky a ideály pokladali v duchu Ľudovíta Štúra za zástavy, okolo ktorých sa zbiehajú oddanci a ktoré svojou silou vedia nahradiť i množstvo. Ľudovít Štúr sa na túto tému vyjadril nasledovne: „Nie počet, nie hŕba ale duch je podstata vecí a všetko to, čo z ducha ide.“ (ŠTÚR, Ľ.: Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, 1846).

Heglova mystifikácia skutočnosti, jeho náhľad, že prvotné a v dejinách predovšetkým existujúce sú duchovné prejavy národov, ktoré zostanú skutočnými, aj keď národy zaniknú, inšpirovala Ľudovíta Štúra k vlastnej, idealistický nadnesenej koncepcii o duchovnom obrodení Slovanov a Slovanmi celého ľudstva. Táto viera v silu myšlienky a duchovných prejavov vôbec bola Štúrovi bohatým zdrojom sily na premáhanie vlastnej domácej biedy a nemohúcnosti aj majákom lepšej a slávnejšej budúcnosti počtom malého, no duchom veľkého slovenského národa.

Kollárovým prostredníctvom a spomínanými vplyvmi bol Ľudovít Štúr na Hegela vlastne len upozornený. Bezprostrednejšie sa s Heglovým dielom zoznámil počas pobytu na univerzite v Halle v rokoch 1838 až 1840. Heglovo dielo uchvátilo Ľudovíta Štúra aj osobne svojou systémovosťou, všeobjímajúcnosťou a všetky javy prenikajúcou metódou, svojím učením o všesvetovom duchu a jeho konkretizácii v dejinách národov. U Štúra sa v obdive k Heglovi spájal teda osobný vedecký záujem so záujmom príslušníka, národa, bojujúceho za slobodu a právo na vlastnú históriu.

Americký psychológ a filozof Sam Keen hovorí, že náš život je formovaný, ale aj deformovaný príbehmi, ktoré o sebe rozprávame, i ktoré o sebe píšeme. Život každého človeka je podľa Keena mýtickou cestou, na ktorej spoznávame sami seba, zoznamujúc sa so všetkými týmito autonaráciami. Ak to neurobíme, ak nebudeme schopní oddeliť seba skutočného od seba mýtického, nikdy sa nestaneme subjektom svojho vlastného života. Treba výrazne podčiarknuť, že v Štúrových listoch sa takmer nestretávame s pokusmi nejakej auto-de-mystifikácie. Každé ďalšie odhalenie v tomto epištolámom diskurze sa dokonca určitým spôsobom upevňuje pôvodnú dosť kompaktnú naráciu o národe a jeho ústrednom hrdinovi. Kľúčovými pojmami, ktoré tvoria automytologizačnú stratégiu v Štúrových listoch, sú moc a sila, izolácia a vymedzenie. Štúrovo presvedčenie, že práve on je tým najdôležitejším cieľom maďarských útokov, je ešte posilnené prístupom jeho priateľov, žiakov a obdivovateľov.

Štúrov vzťah ku Heglovi obsahoval nielen jeho objektívne determinanty, ale aj subjektívne momenty spočívajúce v samej povahe Štúrovej osobnosti. Ľudovít Štúr bol sangvinicko-cholerickej povahy, so všetkými kladmi a nedostatkami takéhoto tem­peramentu. Emotívny, vzletný, rýchlo prístupný citovému vzplanutiu dal sa unášať vysokými ideálmi a vedel zapáliť za ne aj svoje okolie. Táto jeho vlastnosť mala aj svoj rub. Štúrove ideály boli často utopické, neuskutočniteľné a ich nositeľ neústupčivý, ľahkoverný a často nie dosť kritický, čo vzbudzovalo neraz konflikty nielen v ňom samom, ale aj v kruhu jeho priateľov a spolupracovníkov.

Utopizmus a mesianizmus išli v romantizme často ruka v ruke, aj keď vytvára­li podľa rozličnej sociálnej a triednej vyhranenosti a národnopolitickej zanietenosti bohatú typológiu od výrazne progresívnych polôh cez podoby synkretické až po konzervatívno-retardačné. Miera ich progresívnosti sa určuje podľa toho, či tieto utopické alebo mesianistické posolstvá boli v službe obrany vyšších, humánnejších teoretických princípov a životných ideálov, než aké praktizovala represívna spoločnosť, sprofanizované náboženstvo a dehumanizovaná kultúra.

Ľudovít Štúr vie, že náboženstvo nesmie byť brzdou vývinu ľudstva a nesmie podväzovať aktivitu človeka. Ako hegeliáni stavia celú filozofiu dejín na poznatku, že vývin histórie je priamo viazaný na spoločenskú činnosť človeka. Táto je zase podmienená jeho záujmami a vôľou, ktoré sú skutočnými hybnými silami historického diania. Bolo by hlúposťou, podľa Štúra sa nazdávať, že „je to beh sveta, keď sa ten, čo v obci nižšie stojí, potlačí a všetky ťarchy musí niesť, naproti tomu ten, čo sa v občianskom živote povznesie, práva dostane a v úcte stojí.“ (ŠTÚR, Ľ.: Slovanstvo: Život národov, 1849).

Jozef Miloslav Hurban bol popri Štúrovi najaktívnejší a najvýznamnejší predstaviteľ ideológie slovenského národnoobrodenského programu v jeho vrcholnej fáze, v štyridsiatych rokoch, a rozhodujúci spiritus movens revolučných vystúpení Slovákov v rokoch 1848 až 1849. V otázke filozofickej orientácie si Hurban a Štúr boli veľmi blízki. Delili ich však mnohé rozdiely, vyplývajúce z ich celkom odlišnej temperamentovo-osobnostnej štruktúry, ale aj z iného typu ideovej prípravy a životnej profesionálnej činnosti. Ide nielen o prvenstvo a učiteľstvo Štúra v sprostredkovaní Hegela svojmu mladšiemu priateľovi Hurbanovi, ale aj o fakt, že v porovnaní so Štúrovou systematickosťou a trvalou zaujatosťou Hegela a filozofiou má Hurbanovo vzplanutie k Heglovi a filozofii svoje limity. Popri začiatočnom osvojení Heglovho systému a jadra dialektickej metódy boja protikladov neodolal Hurban ani iným filozofickým zdrojom, a ako kňaz, najmä tradične chápanému náboženstvu. V predrevolučnom období to však nijako neznižovalo Hurbanov prínos k samostatnej aplikácii filozofie a hegelizmu.

V Heglovi našiel Štúr jedinečný prameň pre vyžitie svojich osobnostných predpokladov, intímnych túžob, lyrického, mladíckeho pátosu i náboženského cítenia, ktoré v ňom žilo aj napriek občasným racionalistickým pochybnostiam. Ak máme na mysli vtedajšie spoločenské a kultúrne dianie na Slovensku, v rodine i v škole, je pochopiteľné, že Štúrovi bol bytostne bližší idealizmus s jeho tradičnou vierou v primárnosť a nadradenosť ducha a duchovných hodnôt, s jeho metafyzickými ideálmi dobra, pravdy a krásy, s jeho dôverou v konečnú platnosť božského riadenia sveta, než mechanický materializmus, opierajúci sa o prírodu a jej zákony, alebo osvietenský racionalizmus, skláňajúci sa jedine pred silou ľudského rozumu. Heglova filozofia, ako na to poukazuje aj Hurban, rozozvučala naplno struny Štúrovej bytosti, dala mu východisko zo subjektívnych túžob a objektívnych potrieb, umožnila spojenie obidvoch týchto pólov ľudskej aktivity v jeden osobne, až nadosobný cieľ a svojou protirečivou podstatou pôsobila nie menej protirečivo na myslenie mladého Ľudovíta Štúra a štúrovcov.

Závažnou príčinou Štúrovho príklonu k Heglovi bola aj súčasná situácia v sociálnych pomeroch Európy a jeho triedna príslušnosť. V čase Štúrovho vystúpenia buržoázia vo väčšine západoeurópskych štátov už ustúpila z počiatočných pokrokových pozícií. Vo filozofii sa vystriedal osvietenský racionalizmus a materializmus Humnovým skepti­cizmom a Kantovým kriticizmom a rozkvitla tak romantická filozofia.

Slovenská buržoázia popri najrozličnejších odlišujúcich znakoch súvisela s buržoáziou iných krajín svojím všeobecným charakterom. Pre neskoré vystúpenie a hospodársku nevyvinutosť zastihla ju už na začiatku vlna odlevu revolučnosti. Príznačne vyjadruje Ľudovít Štúr tento postoj svojej triedy k vývinu udalostí v Európe.

V myslení štúrovcov možno tak nájsť určitú blízkosť najvýznamnejším európskym ideovým prúdom nového veku, najmä osobitný syntetizujúci postoj k ideám osvietenstva a nemeckej klasickej filozofie. Spája ich s nimi predovšetkým príbuznosť ideologická, snaha premeniť feudalizmom spútanú spoločnosť, potlačený národ a odľudšteného človeka na kvalitatívne nové veličiny. Bezprostredne osvietenský vzťah k životu a potrebám spoločenskej praxe sa u nich prejavujú v otvorenej kritike a nenávisti k spoločenským i duchovným praktikám feudalizmu. Svojím bojom z pozície ďalšieho rozvinutia a zmnoženia života nesleduje nič iné, ako poukázať na nevyhnutnosť premeny starých, pre súčasný život a ľudstvo neadekvátnych poriadkov na skutočnosť takého typu, za akú bojovali všetci osvietenci. Preto aj ich osvetové akcie, boj za vzdelanie ľudu, za školy, vlastný spisovný jazyk, za noviny a literatúru, za industrializáciu krajiny a vôbec za pokrokové buržoázne formy života nesú pečať osvietenského obrodného snaženia.

Ľudovít Štúr neprevzal Heglovu filozofiu bez kritiky. Rozdiely medzi ním a Hegelom sa týkali pohľadu na vývoj národov a podstatu náboženstva. V náboženskom živote Ľudovít Štúr videl odzrkadlenie národa a spravodlivosti, ktorá je od Boha. V Štúrových verejných prejavoch sa jeho vzťah k Bohu a cirkvi dosť jasne prejavuje.[8] Štúr konštruuje predpoveď slovanskej budúcnosti v podobe naratívu pozostávajúceho z prehľadu o slovanskom staroveku, vzostupe a úpadku Západu, ako aj predpokladu slovanského Východu prebrať štafetu svetodejinného národa. Štúr preberá od Hegela myšlienku svetodejinných národov a ich postupnosti. S Hegelom sa však rozchádza v otázke významu protestantizmu ako duchovného princípu svetových dejín. Protestantizmus kritizuje zo slovanofilského hľadiska ako individualistické, jednote i jednomyseľnosti neslúžiace náboženstvo a nahrádza ho pravoslávím. Štúr sa vlastne vzdáva protestantského náboženstva, nie je však známe, že by sa ho bol osobne formálne vzdal.

Profesor Július Filo tvrdí, že aj keď Ľudovít Štúr vo svojich estetických názoroch veľmi závisel od Hegela, predsa jeho náhľad predstavuje oproti nemu plus v tom, že kladie náboženstvo pred umenie a zdôrazňuje jeho oveľa zásadnejší význam pre utváranie uvedomelého étosu človeka.

Výskumom Hegelovej filozofie prichádzame na tri základné inšpirácie, ktoré ovplyvňovali štúrovskú filozofiu, boli nimi: Zákonitá realizácia ducha v dejinách, dejinné chápanie človeka a duchovné chápanie spoločnosti a práce.

Zákonitá realizácia ducha v dejinách, ktorej zdrojom a zárukou objektívnej historickej zákonitosti je svetový duch, v ktorom je už od začiatku potenciálne obsiahnutý celý plán dejín a rovnako aj špecifická úloha jednotlivých národov na tvorbe tohto plánu; úlohou jednotlivých národov je dosiahnutie sebauskutočnenia v dejinách vlastnou tvorivou aktivitou. Štúrov rozvrh slovanskej budúcnosti vychádza z idey Ruska ako jediného, jednotného štátu všetkých Slovanov. Štúr v ňom odobril trojjediný princíp samoderžavtu, tj. absolutistickej, despotickej monarchie. Nahradil katolícku a anjelickú cirkev pravoslávím, podporoval forklúziu Židov v slovenskej spoločnosti, navrhol používanie ruského jazyka ako spoločného literárneho jazyka a jediného jazyka verejnej komunikácie, určeného na „porozumenie, rozvoj ducha a spoločné konanie“, pričom jednotlivým „kmeňom“ prisúdil i ich zvyky, tvorbu literatúry a predovšetkým poézie.

Druhou išpiráciou bolo „dejinné chápanie človeka,“ podľa ktorého skutočný zrod človeka nastáva v dejinnom procese, v spoločenskej praxi a v konkrétnom zápase ľudí o historickú sebarealizáciu. Človek sa stáva človekom len v spoločnosti a je taký, aká je spoločnosť. Spoločnosť je „ako taká“ abstrakciou a jej reálna podoba, formy, premeny a vývoj sú závislé na tvorivej aktivite ľudí, ktorí v nej žijú. V kontexte európskej reality vyzdvihuje Štúr najmä remeselnú zručnosť svojich ich krajanov. Pozitívne vidí Slovákov aj v kontexte uhorskej spoločnosti, lebo krajinu zásobujú rôznymi druhmi tovarov a remeselnými výrobkami ako drevené nádoby a náradie.

Ako nasledovník Hegela Štúr od neho preberá aj obraz Indie načrtnutý vo Filozofii dejín. Hegelove vyjadrenia o Indii sú z historického ale i filologického hľadiska nepresné. Nedajú sa merať štandardmi akademickej objektivity. Hegelov záujem o Indiu treba vidieť v súvislosti s nemeckým romantickým očarovaním Indiou. Hegel ju nazýval krajinou túžby, lebo mnohí sa po stáročia chceli zmocniť jej bohatstva a múdrosti. Na rozdiel od romantikov Hegel uprel svoj pohľad na súčasnosť a začlenil Indiu do oblúka smerovania dejín, ktorý si predstavoval. Hegel preto neglorifikuje počiatok. Štúr však v šľapajach Hegela Indom upiera nielen existenciu vlastnej vôle, zákonov a morálky, ale aj histórie. Napriek svojmu principiálne negatívnemu pohľadu na Indiu, ktorý vychádzal z jeho hegeliánskej filozofie dejín, Štúrov obdiv patril sanskrtskej gramatike. Priznával, že je na takej úrovni, na akej gramatiku nemá ani jeden vzdelaný európsky národ. Ale aj tu nezapiera princíp, na základe ktorého posudzoval celú indickú kultúru a spoločnosť.

Pre Štúra boli udalosti a výsledok z búrlivého revolučného obdobia cenzúrou, ktorá zmenila jeho pohľad na národnú otázku. Premenila sa mu zo slovenskej na slovanskú. Pôvodný slovenský národotvorný projekt sa rozpustil v slovanskom. Štúr svoje myšlienky zhrnul v spise, ktorý nazval Slovanstvo a svet budúcnosti. Nepriťahovala ho nedávna minulosť, podujal sa formovať budúcnosť. Jeho prístup sa tak odlišuje od Hegelovho, ktorý filozoficky poznával v dejinách to, čo bolo vývojovo hotové a dokončené, Štúr však predpovedá to, čo bude alebo má byť.

Treťou ovplyvňujúcou skutočnosťou pre filozofiu štúrovcov bolo „duchovné chápanie spoločnosti a práce“, kedy sa chápe práca ako výsledky duchovnej tvorby. Spoločnosť je najvyšším duchovným i kultúrno-morálnym povedomím jednoty národa. V Rusku Štúr identifikuje organický systém vládnutia, kde medzi panovníkom a jeho ľudom existuje jednota a dôvera v dobré úmysly vládcu ako otca v rodine. Štúr konštatuje, že v rukách jednej inštitúcie je možnosť badať spoločnosť ako organickú i produktívnu. Rovnako spojenie politickej a cirkevnej moci, pravoslávie, pokladá za „slovanské náboženstvo“, za taký typ náboženstva, ktorý nestojí v opozícii voči vláde.

Zaujímavý je postoj Hegela, ktorý je v rozpore s postojom romantikov. Hegel uprel svoj pohľad na súčasnosť a začlenil Indiu do oblúka smerovania dejín, ktorý si predstavoval. Hegel preto neglorifikuje počiatok. Duch svetových dejín postupuje k väčšiemu bohatstvu a väčšej dokonalosti. To, čo je na začiatku, nemôže byť bohatšie a dokonalejšie. India je teda krajinou východu, počiatku, ale zároveň aj krajinou detstva. Podľa Hegela sa nemusíme a nemáme vracať k Východu, ktorý je vecou minulosti.

Hlavný dôvod toho, že sa Georgovi Wilhelmovi Friedrichoovi Hegelovi a nemeckej filozofii od Johanna Gottfrieda von Herdera neskôr podarilo zdôvodniť vývin v dejinách, a tak poňať ich ako proces progresívne a rozumne sa rozvíjajúci, vidí Ľudovít Štúr v idealistickom monizme tejto filozofie. Kým osvietenci vraj prenášali materialistické mechanické zákony platné v prírode aj na oblasť histórie, a tým si zahatali cestu k pochopeniu tvorivej podstaty historicko-spoločenského procesu, Hegel položil za základný princíp svetového diania ducha, ideu, ktorá vo svojom večnom pohybe všetko tvorí, dáva všetkému zmysel a všetkému poriadok.

Vplyv filozofie Johanna Gottfrieda von Herdera na filozofiu štúrovcov

Požiadavkám a túžbam Ľudovíta Štúra vyhovovala ideálne nemecká filozofia typu Johanna Gottfrieda von Herdera, ktorý sa našim obrodencom javil ako apoštol Slovanstva i humanity. Bol prívržencom Heglovho typu, ktorý svojou historickou dialektikou dovoľoval zaradiť aj Slovanstvo do vývinovej stupnice ľudstva a tým nepriamo podnietil temer u všetkých podrobených slovanských národov vznik silného historického optimizmu, ktorý sa stal významným obranným prostriedkom týchto národov v ich boji za slobodu. Ľudovít Štúr je unášaný duchom nemeckej filozofie, keď herderovsky zdôvodňuje potrebu nového života v záujme rozvinutia jeho podstaty spoločnej celému ľudstvu.[23]

V Herderovom opise osudu slovanských národov hrali teoreticky veľkú úlohu argumenty prírodno-genetické, geograficko-klimatické a faktor času, z konfigurácie týchto prvkov predpovedal im do budúcnosti rozkvet i historické poslanie. Táto teória bola pre Slovákov morálne a psychicky povzbudivá a neodhaľovala však filozoficky žriedlo ich životného pohybu priamo v autonómnom duchu, v subjekte národa, v jeho vlastnej samobytnosti.[24] Štúrova fascinácia Hegelom, tkvela v objave, že zo stanoviska filozofie absolútneho ducha možno vysvetliť princíp samotvorenia celej a každej skutočnosti aj jej najnepatrnejšej časti autentickejšie, než to robili racionalistické osvietenské systémy a Herderov panteistický organicizmus.[25]

Nemeckej filozofii je Ľudovít Štúr príbuzný, keď zdôrazňuje nevyhnutnosť realizácie poznania v čin, keď heglovsky načrtáva obraz historického vývinu ľudstva, aby ním pozdvihol súčasné hnutie slovenského národa na úroveň zákonitých historických javov a aby dal vedecky zdôvodnené perspektívy jeho budúcemu vývinu.[26]

Tieto podnety a poznatky vošli do Štúrovho myslenia v takej podobe a v takej miere, ako to zodpovedalo jeho vlastným zámerom. Ako u Jána Kollára nejde vo vzťahu k Herderovi o pasívny receptívny akt, nestojí ani Štúr k Hegelovi a ostatným svojim dobovým predlohám vo vzťahu epigóna a bezprofilového stúpenca. Ukazuje sa to na analýze jeho filozofických náhľadov, ktoré už svojím jedinečným charakterom zaradenia do programu obrodenia slovenského života, poukazujú aj na minulosť v slovanských koreňoch a Štúrovu budúcu vlastnú mysliteľskú koncepciu.[27]

Ján Kalinčiak, jeden zo štúrovcov, vo svojom článku s názvom Slovo pánovi Lichardovi píše: „Herder takto urobil revolúciu v nemeckom básnictve, on povýšil prirodzenú poéziu na stanovisko jej náležajúce; teórie svoje ospravedlnil ale najmä tým, že zozbieral najlepšiu národnú poéziu všetkých takého dačo majúcich národov a vydal ich na svetlo k úžasu na svoje školy pyšných Nemcov; on poznal i poéziu slovanskú lepšie ako tí Staroslováci, čo len skandovať sa naučili.“ (KALINČIAK, J.: Slovo pánovi Lichardovi, 1846). Miesto Herdera preto je vo filozofií štúrovcov veľmi podstatné, ako aj ich samotné uvedomenie odkazu, ktorý im vo svojej filozofii zanechal.

Štúr operuje herderovským pojmom ľudu ako spoločenstva jazyka, v ktorom sa vyjadruje individuálny spôsob bytia etnického kolektívu, takýto typ organickej ľudovosti sa zakladá na idealizovaní a romantizovaní reálneho života. V tomto prístupe možno vidiel určitú odlišnosť od postojov slovenských protestantských osvietencov, ktorí propagovali mentálne, sociálne a hospodárke povznesenie a vzdelanie príslušníkov ľudových vrstiev ako indivíduí, sledujúc šírenie urbánnych noriem a mestskej kultúry.[28]

Ľudovít Štúr mal veľmi blízko k revolučným demokratom, obdivom k Rusku, jeho ľudu a vierou, že Rusko príde na pomoc utláčaným slovanským národom v boji za národne upovedomenie.[29]

Štúrovci, ktorí sa prepracovali pojmovou sústavou Hegelovej Fenomenológie ducha,[30] Filozofie dejín, Estetiky i Logiky[31], objavili vnútornú súvislosť tejto filozofie s politikou, s dejinami a životnými problémami svojej doby vôbec. Veľký obdiv Ľudovíta Štúra ku Hegelovi pramení priamo v skutočnosti, že v Hegelovej filozofii našiel jedinečnú teoretickú výzbroj pre rozpracovanie aktuálnych otázok slovenského života a slovanskej histórie. Pod vplyvom tohto učenia pochopil hlboko aj otázku účasti filozofie v spoločenskej praxi.[32]

Do odchodu Ľudovíta Štúra na hallské štúdiá sa v odpovedi na filozofické otázky materiálovo i filozoficky orientoval v okruhu prameňov šafárikovsko-kollárovských. Filozofickou autoritou mu v tomto období bol vo veciach Slovanstva prostredníctvom Kollára Herder. Humanistický cieľ ľudstva a Slovanstva zostal v Štúrovej filozofii dejín trvalým základom aj po jeho príklone k heglovskej historickej koncepcii, hoci ona tento postulát relativizovala. Rovnako v Štúrovej filozofii reči a v názore na slovanskú poéziu a ľudovú tvorbu, ako sa prejavujú v Náuke reči slovenskej (1846) a O národných povestiach a piesňach plemien slovanských (1854), heglovské vplyvy sa navrstvujú na pôvodnejšiu inšpiráciu herderovskú. Na druhej strane až vo svetle Heglovej filozofie ducha a historickej dialektiky nadobudli pre Štúra prvky herderizmu význam reálnych argumentov pre tvrdenie, že sa Slovania môžu stali skutočnou historickou a humanizujúcou silou v dejinách.[33]

V historických aj filozofických rukopisoch i v celom rade menších prác Hegel naznačuje, ako je filozofia prostredníctvom histórie, umenia i politiky, ktorým poskytuje metodologickú základňu a hodnotiace princípy, je zainteresovaná nielen na vysvetľovaní minulosti, ale aj na vytváraní súčasnosti a budúcnosti. Filozofia nie je nejaké mŕtve učenie, nie je to súhrn poučiek a poznatkov. Filozofia je aktívna myšlienka, ktorá oživuje a do vzájomného vzťahu uvádza izolované javy, mechanicky nahromadené fakty, problémy, osoby a ich osudy. Tým však filozofia prekračuje rámec do seba uzavretej vedy a stáva sa vnútorným momentom aj iných vedných disciplín, ako histórie, estetiky, politiky a ideovej činnosti ľudí vôbec.[34]

Herder patril k bavorským iluminátom. V spoločenstve iluminátov išlo o tajné spoločenstvo, ktorého členom bol aj Goethe. Ilumináti sa usilovali prostredníctvom osvietenstva a zlepšením mravov zrušiť, aby ľudia vládli ľuďom, a stavali sa proti katolíckej cirkvi. Ilumináti boli opradení množstvom mýtov a sprisahaneckých teórií. Herder sa nevyjadroval o svojej príslušnosti k iluminátom, no v liste slobodomurárom sa priznal k vlastnej príslušnosti k slobodomurárom.[35]

Ľudovít Štúr poznal svetovú literatúru, najmä nemeckú, otcom ktorej bol v nemalej miere práve Johann Gottfried von Herder. V argumentoch Ľudovíta Štúra nájdeme určitú ozvenu Herderových pohľadov vyslovených v Listoch na podporu ľudskosti, kde konštatuje, že práve najnižšie triedy sú najvernejšími strážcami materinskej reči. Herder už jasne hovorí, že iba materinským jazykom možno národ ako celok vychovávať, ním možno udržiavať čisté mravy a poriadok. Kto však opovrhuje jazykom svojho národa, zneuctieva najšľachetnejšie publikum a stáva sa jeho nepriateľom. Kto jazyk národa pestuje, ten prispieva k jeho vzdelaniu a posilneniu, ten prispieva k zachovaniu jeho jednoty.[36] Slovenská národná kultúra sa v 19. storočí ešte len formuje a kompletizuje a nachádza sa na stupni, kedy sa sústreďuje na zaistenie svojej jednoty a usporiadanie.[37]

Vplyv Herdera na štúrovskú filozofiu badať v štyroch smeroch. Podľa herderovskej filozofie vývoj nie je náhodný, dejiny ľudstva sú súčasťou celej slnečnej sústavy, vývoj národov určuje ich odlišný charakter a vnútorná sila združuje spoločenstvo.

Vývoj nie je náhodný, prebieha podľa určitých zákonitosti. Možno konštatovať, že utopizmus, utopické politické myslenie vzniká v prostredí, ktorého despotické mocenské pomery neumožňujú vývoj, a vôbec politický život, a preto príslušníkom intelektuálnych elít nezostáva iné východisko vymanenia sa spod vplyvu dusivej skutočnosti tupej moci ako filozofia dejín a premýšľanie o jej chode. Jedine minulosť zostáva voľným druhom ďalšieho myslenia.[38]

Podľa ďalšej z filozofických ucelených myšlienok Herdera, dejiny ľudstva sú súčasťou dejín celej slnečnej sústavy. Sú pokračovaním prírody a človek je produktom prírody, zostáva s ňou spojený aj keď sa v dôsledku vzniku štátu od nej odlučuje. Ľudský rod sa stále vyvíja k lepšiemu a dejiny sú procesom sebavytvárania človeka. Dôležitú úlohu v nich zohráva humanita. Štúr nemal skúsenosť s porovnávaním s inými podobami historickej dialektiky spoločenského vývoja vo svete, dosahovaného v inej než svojimi koreňmi pôvodne dobyvateľsko-nomádskej západnej civilizácii. V závere práce sa mu však úplne nehegeliánsky a akoby samočinne, logickým postupom jeho vlastného zdravého rozumu vytvára nový model prirodzenej spoločenskej dialektiky.[39]

Vývoj národov, podľa Herdera, určuje ich odlišný charakter a ducha. Pre Štúra boli udalosti a výsledok revolučného obdobia cezúrou, ktorá zmenila jeho pohľad na národnú otázku. Premenila sa mu zo slovenskej na slovanskú. Pôvodný slovenský národotvomý projekt sa rozpustil v slovanskom. Štúr svoje myšlienky zhrnul v spise, ktorý nazval Slovanstvo a svet budúcnosti. Nepriťahovala ho nedávna minulosť, podujal sa konštruovať budúcnosť. Jeho prístup sa tak odlišuje od Hegelovho, ktorý filozoficky poznával v dejinách to, čo bolo vývojovo hotové a dokončené, Štúr však predpovedá to, čo bude alebo má byť a tak v tomto smere je viac zameraný na Herdera.[40]

Vnútorná sila združujúca ľudí v spoločenstvo, ktorú označujeme v Herderovej filozofii ako duch národa je organická, prirodzená sila, nachádzajúca svoje vyjadrenie v jazyku, s ktorým sa ľudia rodia. Filozof zdôrazňoval individualitu prirodzených národných celkov, ako aj tvorivú silu ducha národa a usiloval sa o zavedenie organickej politiky, ktorá by nepresadzovala záujmy vládcov, ale potreby ovládaných národov. Dá sa pochopiť, že pôvodne iniciatívneho ducha a estéta Škultétyho stereotyp každodenného novinárskeho a redaktorského výkonu postupne menil Štúrov vplyv na historika. Keďže žil prvú polovicu svojho života v 19. a druhú v 20. storočí (1853 - 1948), sám reprezentoval presah z histórie do novej doby. Považoval preto za svoju povinnosť modifikovať svoj výklad dejín v nových podmienkach. Bol nemilo zaskočený okolnosťami, že i v novej republike musí naďalej obhajovať opodstatnenosť slovenčiny, zmysel poslania generácie romantikov a polemizovať s rôznymi nepriateľskými diskurzmi. Vyzdvihoval, čo pozitívne Slováci dosiahli, zaskočený bol však skutočnosťou, že v období, keď už Slováci nie sú vystavení represáliám uhorskej politiky, jeho „obrany“ musia mieriť okrem zástancov čechoslovakizmu aj do vlastných radov. Opäť musel dokazovať, že jeho historická interpretácia dejín, ktorá bola postavená i na Herderovom základe je nenapadnuteľná a stojí na serióznych základoch.[41]

Vplyv filozofie osvietenstva na filozofiu štúrovcov

Z hľadiska účasti filozofie na riešení ideových problémov obrodenia slovenského národa a spoločnosti vstupuje Ľudovít Štúr s ňou do fázy formovania slovenskej romantickej národnej filozofie, teoreticky opretej o nemeckú klasickú filozofiu a predovšetkým o filozofiu Hegela.[42]

Pokiaľ ide o osvietenstvo, Ľudovít Štúr usudzuje, že bolo veľkým omylom osvietenskej filozofie a zvlášť francúzskej revolúcie, keď sa domnievala, že s postupným strácaním záujmu ľudí o náboženstvo sa stratí aj náboženstvo ako také. Neskorší vývin dal Štúrovi za pravdu a korigoval názor osvietenských materialistov a deistov v tom, že sa v náboženstve spoznal aj sociálny jav, ktorý má svoj základ v určitých spoločenských inštitúciách a zvykoch s nimi spojenými.[43]

Rozdielnosť postojov v štúrovskej generácii nebolo dôsledne vecou rozdielnosti politicko-spoločenského prístupu k riešeniu zložitých úloh doby. Hrali tu úlohu aj rôzne osobnostné a iné motivačné aspekty, na základe ktorých sa jednotlivci zapájali osobitne do celkového programu. Vo filozofickej rovine sa to prejavilo rozdielnou modifikáciou romantického svetonázoru a hegelizmu, ktoré tvorili formálne jednotné pozadie rozporov a meniacich sa vnútrogeneračných vzťahov.[44]

V 18. storočí v oblasti svetskej novovekej filozofie vznikali dve základné tendencie: oddeliť filozofiu od teológie (anglickí osvietenci, francúzski materialisti) alebo integrovať obsah kresťanskej viery do filozofického myslenia (nemeckí osvietenci). Táto tendencia zbavovala kresťanskú vieru jej základu. K filozofom, ktorí mali vážny úmysel integrovať kresťanstvo do filozofie, patril predovšetkým Hegel. Heglov pokus o teologickú a filozofickú syntézu z pohľadu kresťanstva však stroskotal.[45]

V programovom článku Veda a Slovenské pohľady v prvom čísle Slovenských pohľadov na vedy, umenie a literatúru sa Jozef Miloslav Hurban pokúsil o výklad zmyslu a noetického princípu slovanskej vedy. Nazval ju životovedou a skutkovedou a za jej základný princíp určil duchovné videnie celej pravdy. Toto stanovisko vyvolalo diskusiu a stalo sa jedným z podnetov na filozofické diferencovanie línie realistov a mesianistov v slovenskom národnoobrodenskom myslení. Ctiboh Zoch sa postavil na stanovisko reálnej, pozitívnej filozofie, neodtrhnutej od života a postulujúcej vecnú, objektívnu a rozumovú metódu, opretú o fakty a skúsenosť. Kritizuje Hurbanovo duchovné videnie ako nejasnosť, zmätenosť, subjektivizmus, profetizmus. Aby filozofia mohla byť prospešná pre slovenský život, musí spĺňať podmienky logických zákonov myslenia; jej predmet musí byť jasný, čo sa týka obsahu i metódy; a jej východisková báza musí byť založená na dokonalom osvojení si a strávení celého predchádzajúceho ľudského poznania.[46]

Protestanský kazatelia v tej dobe zhodne deklarujú, že vzťah k vlasti, k národu a jeho reči sa formuje v školách. Preto na stav vzdelávacích inštitúcií, na raste a rozvoji ktorých im osobitne záleží, nahliadajú kriticky. O nedostatočnej starostlivosti venovanej školám v Uhorsku, čoho príznakom sú nízke platy učiteľov, zlá školská dochádzka, absencia učiteľských spolkov, nízky počet knižníc a nedostatok periodík zameraných na šírenie vzdelanosti upozorňoval i Jozef Miloslav Hurban.[47]

Spočiatku mali štúrovci tendenciu vychádzať z osvietenského poňatia historického vývinu. Vidieť to na mladíckych básnických prejavoch Ľudovíta Štúra, blízkych duchu osvietenského historického pesimizmu. Všetko dianie je podriadené neustálej zmene a zániku, a tak nielen minulosť, ktorá už uplynula, ale aj prítomnosť, ktorú žijeme, je odsúdené na zánik. Všetko to prirodzene budilo v mladých štúrovských básnikoch pocit smútku, rezignácie a nedôvery v pozitívny zmysel dejín.[48]

Vplyvy iných filozofických myslení na filozofiu štúrovcov

Filozofii vďačíme za poznanie logiky dejín a dejinnosti logiky, na základe filozofie vieme pochopiť, prečo najstaršie národy poznávali pravdu iba tušením a cítením, a teda hmlisto, neurčito, to znamená tak, ako zodpovedalo najnižšiemu stupňu schopnosti ducha človeka. Filozofia vysvetľuje, prečo človek na tomto stupni hľadal Boha v bezprostredných prírodných veciach a javoch. Len čo duch človeka našiel obraz svojho tušenia a subjektívnych citov v konkrétnom predmete, začína pracovať obrazotvornosť. Boh obrazotvornosti môže mať navonok rozličnú podobu. Od pohanských náboženstiev cez orientálne, židovské až po grécke náboženstvo. Štefan Launer zaraďuje všetky ostatné náboženstvá k fantazijnému štádiu vývinu ľudského ducha a k predhistorickým podobám kresťanského ducha.[49]

Prevažne sa však vo výskume štúrovcov brali do úvahy len svetonázorové, noetické a pojmovo výrazové rozdielnosti prác. Skúmaním by sme prišli na to, že rozdiely sú však hlbšie, ak sa k štúrovskej generácii pristupuje aj z hľadiska jej politicko-ideologických a spoločensko-praktických postojov. Skúmaním sa však veci komplikujú a ukáže sa, že hranice medzi skupinami sú pohyblivé, že postoje jednotlivých predstaviteľov sa etapovo menia, iné zasa zostávajú naprieč čiastkovým odlišnostiam príbuzné. Prihliadajúc na túto skutočnosť, z hľadiska filozofie sa ukazuje ako podstatná opozícia dvoch filozofických modalít alebo svetonázorových línií v skúmanom období. Kľúčovými sú v ich kázaniach dva pojmy: osvietenosť a mravnosť.[50]

Filozofia je živlom myslenia a logiky. Jozef Miloslav Hurban súhlasí so svojimi nemeckými racionalistickými vzormi Johannom Gottliebom Fichtem a Georgom Wilhelmom Friedrichom Hegelom. Na druhej strane Hurbanovi noeticky ich abstraktné a deduktívne rozumové postupy pri tvorbe systému filozofie nepostačovali. Chýbala mu v nich explicitne vyjadrená spojitosť rozumu s komplexom duchovnej aktivity subjektu v procese poznania, do ktorého zahŕňal ako významného činiteľa aj vieru. Preto sa v tejto otázke väčšmi prikláňal k dávnejšiemu filozofovi Friedrichovi Wilhelmovi Josephovi von Schellingovi a jeho princípu duchovnej intuície než k racionalistickým autorom. Aj pod vplyvom autority tohto filozofa Hurban odmieta v čase vytyčovania úloh filozofickej práce na Slovensku racionalizmus i empirizmus ako jednostranné metodologické a noetické postoje.[51]

Hegelova filozofia však mala na štúrovcov dvojaký vplyv. Ak hovoríme o negatívnom vplyve, tak v nich upevňovala idealizmus a fideizmus, reakčné náhľady na štát, právo a niektoré sociálne javy.[52] Rozdielnosti a opozície obidvoch modalít filozofických koncepcií vnútri štúrovskej generácie sa podriaďovali dvom spoločným vyšším rámcovým skutočnostiam. Prvou bola národnoobrodenská angažovanosť a druhou zaradenosť do epochy romantizmu a nadväznosti na klasické idealistické systémy nemeckej filozofie. Obidve vtláčali určité rodové znaky mysleniu celej generácie.[53]

Vplyv spoločenskej situácie na filozofiu štúrovcov

V čase svojej vrcholnej politickej aktivity prichádza Štúr prvýkrát k jasnému formovaniu postoja k feudalizmu a k vysloveniu požiadavky sociálnej premeny Uhorska.[54] Práve v tejto chvíli badáme aj mnohé politické vplyvy na formovanie štúrovskej generácie filozofov.

Proces politického dospievania mohli štúrovci absolvovať vďaka ich mnohým okolnostiam a konfrontáciám, ktoré ho urýchľovali. Politicky išlo najmä o konfrontáciu s národnooslobodzovacími zápasmi európskych národov, ktoré sa po francúzskej revolúcii roku 1830 a následnom poľskom povstaní v tom istom roku nezadržateľne radikalizovali. Slovenský filozofický a politický pohyb sa do štyridsiatych rokov rozvíjal prevažne vo sfére kultúrnej i národno buditeľskej. Štyridsiate roky priniesli na Slovensku rýchly politický a nacionálny posun.[55]

Vzostupný vývin slovenskej spoločnosti považujú štúrovci za nezlučiteľný s feudalizmom. Kým viac ako tri štvrtiny zeme budú patriť pánom a iba úbohý zvyšok poddanému ľudu, na bedrách ktorého leží pritom všetka práca i poplatky, nemôže na Slovensku nastať nijaké zlepšenie. Preto podľa štúrovcov je načase odstrániť feudalizmus a urbársku služobnosť, ktoré plodia otroctvo, chudobu a nevzdelanosť, a položiť základy demokratickým a humánnym spoločenským vzťahom.[56]

Štefan Marko Daxner ako jeden z popredných slovenských dejateľov z rokov 1848 a taktiež autor textu memorandových žiadostí slovenského národa z roku 1861 s logickou dôslednosťou požadoval aj od kossuthovcov, aby neuplatňovali iba rovnoprávnosť jednotlivcov pred zákonom, ale aby uznali aj rovnoprávnosť národov a národnostných skupín vo vzájomných vzťahoch. K tejto otázke sa vrátil vo svojom spise Hlas zo Slovenska (1861a vo viacerých článkoch publikovaných v Peštbudínskych vedomostiach v šesťdesiatych rokoch, keď otázka národa a národnosti po rakúsko-uhorskom vyrovnaní vystúpila zvlášť ostro do popredia, tak pokladal uznanie práv človeka v obci ako bytosti slobodnej, s druhými seberovnými bytosťami zrovnoprávnenej, v ďalšom pokroku svojom neomylne vedúce k idei národnosti, čiže k povedomiu, že národ ako súčet mnohých, či už bydliskom, rečou a prírodou v jedno spojených slobodných bytností, nemôže mať práva menej, než majú jednotlivci v ňom obsiahnutí. Národnosť je teda práve tak podstatne a nerozdielne s duchom ľudským spojená vlastnosť, ako u jednotlivca povedomie seba samého, práve odtiaľ podľa Štefana Marka Daxnera pochádza snaha právam svojim a druhých uznanie vydobyť.[57]

V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia historik Vladimír Matula výskumom dokázal, že spis Slovanstvo a svet budúcnosti bol ukončený na jar 1851 a nie až v roku 1855, ako sa tradovalo v staršej literatúre. Tento fakt zmenil niekoľko zásadných hodnotení. Dielo tak nemohlo reflektovať medzinárodnú situáciu a dôsledky krymskej vojny. Nebolo pôvodne koncipované ako memorandum určené cárovi alebo nejakej vplyvnej osobe na ruskom dvore. Úmysel dostať rukopis do Ruska a vydať ho tam vznikol až neskôr, pravdepodobne až v roku 1855, po opakovaných pokusoch umiestniť ho do periodík všetkým Slovanom.[58]

Ľudovít Štúr so svojimi činmi, filozofiou a ideológiou je spájajúcim činiteľom elít slovenského národa. Významní slovenskí štátnici neraz vedome nadviazali na duchovné a politické dedičstvo štúrovcov, aby tak zachovali a ďalej rozvíjali kontinuitu slovenského kultúrneho, ideového a politického vývinu.[59]

Okruh podnetov na ujasňovanie programu štúrovskej generácie tvorili sociálne a ekonomické potreby rozvíjajúceho sa kapitalizmu. Pozadie tejto situácie zvýrazňovala nevyhnutnosť urýchliť hospodársky rozvoj slovenskej spoločnosti a vyriešiť na tú dobu zlú situáciu slovenského ľudu, ktorí žil prevažne v poddanstve. Pri riešení otázky charakteru sociálnych premien došlo vnútri väčšiny národnooslobodzovacích hnutí pri presadzovaní buržoáznych požiadaviek k formovaniu opozície liberálnych a radikálnych postojov. Slovenské protifeudálne národné hnutie nezostalo v tomto smere výnimkou. Naoko jednotný program, reprezentovaný politicky a sociálne pozíciou a filozoficky svojráznou adaptáciou hegelizmu od Ľudovíta Štúra, bol iba jednou alternatívou, ktorá sa však medzi inými generačnými koncepciami ukázala ako najlepšie riešenie neľahkej situácie Slovákov.[60]

Skutočnosť, že sa Štúr s predstihom venoval teórii, že ku konkrétnej politickej práci pristupoval s jasným ideovým programom, označovali niektorí interpreti jeho filozofie za istý apriorizmus. Štúr, nadchnutý Hegelom, nekonal podľa potrieb života, ale podľa všeobecných abstraktno-filozofických schém, nezodpovedajúcich slovenským pomerom a potrebám.[61]

Daxner pri úvahách o filozofických problémoch práva sa usiluje najprv vyriešiť problém existencie práva a právneho vedomia. Pýta sa, čo je to právo nezávislé od poznávacieho subjektu, a odpovedá, že slovom právo sa označuje tá idea, ktorá k najposvätnejším ľudského spoločenstva prináleží, prenášajúc ho z panstva slepej prirodzenej nutnosti do ríše slobody a ducha.[62]

Národ a národná identita vo filozofii štúrovcov

Ak chceme definovať národnú filozofiu štúrovcov, musíme sa najprv venovať rozdeleniu kategórii národa a národnej identity. Svojimi špecifickými vlastnosťami, môžeme obom priradiť dôležité vymedzujúce kategórie, na základe ktorých budeme vedieť bližšie definovať myslenie štúrovcov. Národ v sebe zahŕňa jedinečné územie, jazyk, kultúru a hospodársky život, ktoré by sme mohli súhrne vnímať ako historicko-spoločenské dedičstvo. Národná identita v sebe zahŕňa pojmy, ktoré sú viac blízke filozofickému mysleniu a v človeku vzbudzujú predstavivosť a národu dávajú patričný rešpekt a hodnoty v dejinách ľudstva. V rigoróznej práci spomíname najčastejšie opakované kategórie národnej identity v štúrovskej filozofii. Cieľom tejto kapitoly rigoróznej práce je poukázanie symbiózy fungovania národa a formovania jeho národnej identity na našom území. Jednotlivé kategórie národa i národnej identity obhajujeme výrokmi samotných štúrovcov, ktoré boli predmetom výskumnej činnosti a taktiež sú obsahom prílohy rigoróznej práce.

Kategórie tvoriace národ a ich chápanie u štúrovcov

Monument Ľudovíta Štúra v Levoči

Pre ukončenie procesu vytvorenia novodobého národa, bolo potrebné zabezpečiť existenciu jedinečných znakov národa. Týmito znakmi sú: územie, jazyk, vlastná kultúra a hospodársky život. Svojbytnosť slovenského národa sa stala základnou politickou myšlienkou Štúrovej národnej ideológie. Štúrovci boli presvedčení o nevyhnutnosti vydobytia si samostatnosti a potrebe uznania slovenského národa.[1]

Od tridsiatych rokov sa cielene a dlhodobo venoval Ľudovít Štúr štúdiu rôznych tém súvisiacich so slovanským svetom, kultúrou, literatúrou, jazykmi a dejinami slovanských národov. Po revolučnom prevrate sa v päťdesiatych rokoch vrátil k téme, doplnil si podklady, konzultoval či preberal z prác iných autorov rozoberajúcich slovanskú literatúru, dejiny a kultúru.[2]

Podobným humanistickým duchom, ako u jeho nasledovníka Kollára, pochádzajúcim zo starostlivosti o človeka a národ, je naplnená aj ideová činnosť príslušníkov mladšej obrodeneckej generácie štúrovcov. Filozofia štúrovcov sa nachádzala na rozhraní dvoch vekov. Jedného odchádzajúceho, v ktorom otázky človeka, národa či ľudstva sa riešili z hľadiska mocenského a z pozície uzurpácie moci silnejšími privilegovanejšími jednotlivcami, spoločenskými skupinami a národmi. Druhého prichádzajúceho, v ktorom sa právo a spravodlivosť bude prisudzovať každému človeku, bez ohľadu na jeho pôvod, stav alebo akékoľvek iné vonkajšie rozlíšenia a v ktorom rovnosť, bratstvo a sloboda budú synonymami pravej ľudskosti.[3]

V onom starom svete práve pre nadvládu mocenských princípov nad humanistickými mohli sa skutočné ľudské práva rozvíjať iba v nepatrnej miere. Ľudovít Štúr sa v otázke atribútov človeka učí od francúzskych teoretikov prirodzeného práva. Prijíma ich však modifikované už herderovsko-hegelovským vývinovým poňatím slobody a ľudskosti.[4]

Podľa Ľudovíta Štúra je sloboda človeka a vzájomné vzťahy rovnosti a bratstva medzi ľuďmi dané v samej vrodenej ľudskej podstate. Podstata je podľa neho spoločná a rovnaká u všetkých ľudí. Avšak v celkovom prostredí, v ktorom sa človek pohybuje aj medzi prírodnými silami, telesnými vášňami, v ktorom rozhoduje najčastejšie fyzická sila a víťazí brutalita, nemôže byť ani reč o dokonalej slobode, rovnosti a ľudskosti vôbec. Ľudovítovi Štúrovi sú tieto vlastnosti viazané len na život v spoločnosti a sú výsledkom dlhého dejinného a spoločenského vývinu človeka a spoločnosti, v ktorej sa pohybuje. Humanizácia človeka je podmienená stupňom vývinu ľudstva a taktiež stupňom uvedomelosti národa.[5]

Zaujímavý pohľad na striedanie zážitkového a operatívneho naratívneho módu nájdeme v rozprávke Janka Francisciho. Čitateľa vedie k tomu, že rozprávka je celkom priehľadná a oba kódy sa k sebe tesne primkýnajú. Za Voľnorádmi sa skrývajú Slováci, za Psohlavcami Maďari a zmiznutá sloboda a rovnosť je priamym citátom podstatnej zložky základného hesla Francúzskej revolúcie. V tomto zmysle je Francisciho rozprávka nezakrytou, radikálne demokratickou alegóriou.[6]

Základná črta konštituovania buržoáznych národov, sa prejavovala všade úmerne s bojom o národný trh i postupujúcim bojom o národnú osobitnosť, svojbytnú kultúru, jazyk a všetky atribúty, ktoré k pojmu národa patria. Táto zákonitosť sa potvrdila nielen na stupňujúcej sa konfliktnosti slovenského národného hnutia s Maďarmi a Viedňou, ale aj na progresívne sa diferencujúcom postoji k českému národnému hnutiu a modifikácii kollárovskej idey Slovanstva. Základ tohto individualizačného procesu Slovákov umožnil objektívny rozmach sociálnych síl, ktorý sa uskutočňoval v čase nástupu štúrovcov.[7] Kým Ján Kollár ešte písal, že je „hlasom volajúcim na púšti“ (Jn 1, 23), tak Ľudovít Štúr sa stal prvým apoštolom slovenského národa, ktorý sa ho rozhodol nasledovať až pod kríž.

Štúrovský príklon k ľudu, aj keď nie je plebejského pôvodu, je široko teoreticky podložený a úmerne k tomu i precítený.[8] Poznanie i cit k národu štúrovcom diktujú priamo slová ich zakladateľa Ľudovíta Štúra: „Povýšenie slovenčiny na spisovný jazyk musí sa uskutočniť v prvom rade v záujme ľudu, lebo jeho život možno iba vlastným nárečím podchytiť a rozvinúť. Spisovná slovenčina je krásna a bohatá reč slovenského ľudu; nie je ona vyumelkovaná a vylízaná ako iné moderné, kultúrne reči. Je však silná, svieža a bystrá, zachovalá vo svojej jednoduchosti, ako je náš ľud. Je dosiaľ iba rečou obyčajnou, lebo sa len v takomto živote pohybovala; preto ju treba povýšiť, aby sa dostala do vyššieho života a tak sa vzdelávala.“ (ŠTÚR, Ľ.: Slovo ku krajanom slovenským, 1846).

Pospolitosť chápe Ľudovít Štúr ako jednotu tých, ktorí patria a hlásia sa k jednému spoločnému Slovenskému cieľu. Z hľadiska typov jednôt, do ktorých sa ľudia a národy zaraďujú, a to buď prirodzene a dobrovoľne, alebo na základe historických, jej sociálne právnych či mocenských zjednotení, môžu žiť v rozličných pospolitostiach. Potreby ku ktorým ich viažu vždy iné a inak odstupňované putá. Národnú pospolitosť, ktorú Ľudovít Štúr pokladá za najstaršiu, najprirodzenejšiu a najspontánnejšiu, tvoria ľudia jedného pôvodu, spojení jednou rečou, príbuznými mravmi a obyčajami. Táto jednota bola najčastejšie aj základom vzniku obcí a štátnej pospolitosti.[9]

V súvislosti s bojom za spisovnú slovenčinu rozvádza Štúr, možno povedať až fascinujúcim spôsobom, dôležitosť morálnej jednoty národa a jeho pronárodných aktivít. Reč, označuje za symbol národného spojenia a za jeho heslo vôle k životu. Ak národ chce pred svetom dokázať svoju jednotu, svoju silu a vôľu k životu, musí najprv najsilnejšou vôľou rozmetať a roztrhať to, čo jeho zjednoteniu stojí v ceste, a potom sa s chuťou pustiť do práce, neľakať sa obetí a ťažkostí, veď bez veľkých obetí sa v dejinách nič veľkého nevykonalo.[10]

Na Slovensku a najmä Ľudovítovi Štúrovi bolo jasné, že slovenský jazyk sa má čím skôr pretvoriť na nástroj vyššej kultúry s vyššou hodnotou. V jeho vývinovej etape národnej ontogenézy dochádza k exteriorizácii duše národa a postupne sa utvára duch národa. V tomto štádiu jazyk dosahuje ešte vyšší stupeň objektivizácie, prejavujúcej sa najmä vo vedeckom a umelecky vycibrenom jazyku. Toto štádium na Slovensku práve prebieha, no jeho napredovanie spomaľujú kozmopolitné a imperiálne tendencie svetových jazykov, predovšetkým angličtiny. Národný duch sa neukazuje len vo vyššej, objektívnej podobe jazyka, ale aj v duchu spolupatričnosti, ktorý sa prejavuje ako uvedomelý za zodpovednosť za všetkých členov pospolitosti, a to najmä v krízových situáciách národa, ktorého predkami boli Slovania.[11]

Slovania sa musia podľa Štúra pripraviť na sprievodný znak možnosti riešenia slovanskej otázky spôsobom pripojenia sa k Rusku, a tým bude prijatie ruštiny a pravoslávia. Ruština sa stane spoločným jazykom kultúrnej výmeny, podobne ako v jeho súčasnosti bola takýmto jazykom všetkých vzdelancov z radov Slovanov nemčina. Všetky národy by si však mali uchovať svoje národné jazyky, ktoré budú ďalej rozvíjať a zveľaďovať. Na prijatie ruštiny v pozícii hlavného jazyka slovanskej literatúry sa treba podľa Štúra pripraviť, a preto je podľa neho dôležité, aby sa o túto vec vzbudil záujem a hovorilo sa o nej.[12]

Územie ako národnotvorná kategória

Ľudovít Štúr prežil detstvo v romantickom kraji, v pevnom spojení s prírodou. Už vtedy sa v ňom ozýval introvert, zvláštny samotár, na svoj vek s dobre vyvinutým pozorovacím talentom, akoby už s poznaním základov Herderovej filozofie dejín, založenej na úvahe, že vývoj nie je náhodný a prebieha zákonito a ku ktorej neskôr mimoriadne inklinoval. Príroda sa preňho stála inšpiráciou.[13]

V generácií romantických básnikov zohrali Štúrove estetické ideály podnetnú úlohu najmä v tvorbe ideovo náročnej národnobuditeľskej literatúry. V širokom spektre možností, ktoré ponúkala jeho definícia umenia ako objatia ducha s predmetnosťou a ideál ľudovej slovesnosti, uvoľnila sa tvorivosť básnikov a individuálnosť básnických talentov v súlade s rešpektovaním obidvoch pólov, ako ducha i skutočnosti. Niet takmer básnika v tejto štúrovskej generácií, u ktorého by sa vo svojskej forme nerealizoval tento dialektický model. Pokiaľ ide o ducha, išlo zväčša nie o ducha absolútneho, ani abstraktne slovanského, ale ducha reálnych básnických subjektov. Predmetnou sa takisto stala skutočnosť, rodiacej sa pospolitosti mladého Slovenska, slovenskej prírody, radostí a žiaľov slovenského ľudu, ako aj osobných a individuálnych osudov ľudu pod Tatrami. Cez tieto konkrétne národné a spoločenské témy sa slovenskí básnici približovali Štúrovmu estetickému ideálu slovanského básnictva obopínajúceho svojím duchom národ, Slovanstvo i celý ľudský rod.[14]

Ľudovít Štúr, muž ktorý celú svoju filozofiu dejín založil na myšlienke nevyhnutného spoločenského pokroku, striedania nižších historických etáp s vyššími, ktorý sa v otázke boja o národnú osobitosť Slovákov nebál vystúpiť i s novými bojovnými náhľadmi, lebo pochopil, že negácia nie je prejavom iba deštrukcie, ale aj rozvoja života. Ľ. Štúr, vodca národného hnutia Slovákov sa stal v očiach spoločnosti odvážnym buričom a revolucionárom.[15]

Ľ. Štúr nerozpracoval viaceré otázky spoločnosti a národa v prvom rade ako teoretickú problematiku. Vyzdvihol iba niektoré stránky vytvárania sa človeka v procese spoločenského vývinu, a to iba tie, ktoré boli dôležité z hľadiska jeho vlastného národnoobrodeneckého programu. Vlastný zámer bol u Štúra predovšetkým zámer politický, výzva k slovenskému národu, aby sa pretvoril z hromady jednotlivcov starajúcich sa iba o svoje vlastné nižšie, telesné záujmy na pevný, spoločnými národnými a spoločenskými záujmami skĺbený celok. Štúr chcel vyjadriť to, čo inde formuluje jasne politicky[16]a v diele Slovo ku krajanom slovenským sa ku tejto otázke vyjadruje nasledovne: „Krajania, čas je, aby sme sa už prebudili a prebrali, čas je, aby sme sa o samých seba starať začali. Starali sme sa, pravda, aj dosiaľ, ale každý sám o seba, o svoje zemské šťastie, lež toľko aj bolo jednotlivcov takých medzi nami, čo by sa boli pod časom týmto, keď sme sami o seba nedbali, i týmto zemským šťastím náležíte zaopatrili. Málo bolo i takých, len ledakde! Starať sa už musíme raz sami o seba ako celok, ako národ, keď celok vyhrá, vyhráme všetci, keď celok bude šťastnejší, budeme všetci, keď národ náš vyššie vystúpi, tým vyššie vystúpime všetci.“ (ŠTÚR, Ľ.: Slovo ku krajanom slovenským, 1846).

Jazyk ako národnotvorná kategória

Spoločenský pokrok a diferenciácia, najprv v rámci kmeňovej veľkomoravskej organizácie na štátnu organizáciu, spôsobili aj rozvoj rôznych štýlov kultúrneho jazyka, používaného na celospoločenské ciele. Pred zavedením staroslovienčiny ako literárneho jazyka je potrebné povedať to, že kultúrny jazyk už jestvoval, ale len v ústnej podobe. Hoci sa zdá, že ani písomné záznamy na tomto území neboli neznáme.[17]

Vznik slovenskej jazykovedy ako vedy o slovenskom jazyku je úzko spojený so slovenským národným obrodením v jeho osvietenskej fáze. Štúr v boji o spisovnú slovenčinu a národnú osobitnosť Slovákov postavil základ i perspektívu vývinu novodobého slovenského národa. Nešlo mu vôbec o nejaké formálne rozlíšenie Slovákov od ostatných slovanských národov, a najmä nie o násilné odtrhnutie sa od Čechov, ako sa to niekedy interpretovalo. Potreba národnej reči mu rástla principiálne s poznatkom o osobitnosti slovenského národa a obidve požiadavky boli podľa neho odrazom konkrétnej situácie v živote Slovákov.[18]

Stránka odôvodňovania spisovnej slovenčiny, v ktorej v plnej sile zaznievajú potreby novej spoločenskej praxe a vyššieho vývinového stupňa slovenského národného hnutia, je u Štúra rozpracovaná premyslene a systematicky. Súčasne nesie znak veľkého zanietenia, vlastného politickým a sociálnym bojovníkom, ktorí pochopili, že presadzujú vec spravodlivú, zákonitú, aj keď pre tých, čo si mysleli, že treba ísť cestou starými ušliapanou, momentálne nepriateľskú a neprijateľnú. Štúr počíta s týmto odporom a preto boli márne všetky opozičné hlasy proti slovenčine nielen z radov Štúrových súčasníkov, ale aj neskorších kritikov jazykovej ako i národnej emancipácie Slovákov.[19]

Aj malý slovenský národ má právo na intenzívnu veľkosť ako národ veľký. Hlavným dôvodom prečo, je prirodzené právo. Ak sa národná reč udržiavala na Slovensku celých tisíc rokov bez písomnej formy, tým že jestvovala a trvá, mala právo získať status živého spisovného jazyka.[20]

Ľudovítovi Štúrovi nešlo ako poznamenáva Jozef Miloslav Hurban, o gramatiku, ani o literatúru, ani o filozofiu, ale o život, ktorý v kultúrno-jazykových podmienkach, aké boli dovtedy na Slovensku, nemal priaznivé podmienky rozvoja vo všetkých spoločenských vrstvách ani v totalite národa. Ohľad na život, bola jediná zákonitosť dejinného vývinu, ktorej štúrovci prepožičali svoj hlas. Štúrovcom sa podarilo v súlade s najprogresívnejšími teoretikmi otázok národa dôjsť k veľmi jasne naznačenej požiadavke práva na samourčenie národa, čo zostáva dodnes základom vedeckého riešenia tohto problému.[21]

Vznik myšlienky slovanskej vzájomnosti a československej spolupatričnosti svedčí o tom, že sa u slovenských národných buditeľov nadobudlo poznanie o nežičlivosti Budapešti a Viedne voči požiadavkám slobodnej národnej existencie Slovákov. Nepriamo i priamo to dokazujú všetky apológie slovenského národa od 18. storočia, ktoré pri obrane jeho autotónomnosti v Uhorsku a rovnoprávnosti s inými národnosťami ríše hľadali podporu a spojenectvo v Slovanstve, ako aj v koordinácii s Čechmi a vypomáhaní si českou kultúrou, českým jazykom.[22]

Ťažké boje aj napriek bratskému národnému chápaniu mal Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban s Jánom Kollárom a prívržencami češtiny po vydaní spisu Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846). Ľudovít Štúr vo svojich novinách a Orle Tatranskom, ako i Hurban v Slovenských pohľadoch obránili slovenčinu proti ďalším útokom a nástrahám. Neskôr zásluhou Michala Miloslava Hodžu bol napísaný fonetický pravopis Štúrov, jednako sa Slováci už natrvalo spojili a slovenčina v dielach básnikov Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča, Sama Chalupku, Jána Bottu, Janka Kalinčiaka a ďalších dovŕšila toto víťazstvo ešte pred rokom 1848 a tým zvíťazila natrvalo.[23] Zavádzanie češtiny môžeme právom označiť ako krok, ktorý kodifikovanie jazyka značne spomaľoval. História ukázala, že sa češtinu nepodarilo so slovenčinou nijako zlúčiť a tým sa vyjavila jedinečnosť národa Slovákov, ako i Čechov.

Okrem Čechov sa nedala v boji proti slovenskému jazyku zahanbiť ani maďarská šľachta. Maďarské antifeudálne hnutie proti Viedni nebolo ochotné akceptovať požiadavky Slovákov, dožadovali sa ochrany a spravodlivosti u zákonného panovníka a jeho vlády, ktorí im bezprostredne nebrali jazyk a viditeľne neohrozovali národ. Viedenský snem za cenu drobných ústupkov manipuloval so svojimi národnosťami [24]Ľudovít Štúr vo svojom spise Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku (1843) napísal: „Z našej strany tešíme sa duchovnému prebudeniu maďarského národa ako našich blížnych a spoluobčanov, s ktorými sme doteraz prežívali trpké i šťastné časy... a želáme mu šťastie na nastúpenej ceste... Ale keď sa niektorý národ opovažuje naliehať na iný národ, aby sa zriekol svojej materinskej reči, a to na taký, ktorý je schopný duchovného vývinu vo vlastnej reči, pácha na ňom najhlbšiu krivdu, lebo mu tým upiera právo vlastnej schopnosti, jeho duševnej prirodzenosti, právo ľud­skosti, ako aj právo na samostatnosť v ľudskom spoločenstve. Lebo národ je údom ľudstva, kým si zachová svoju svojbytnosť.“ (ŠTÚR, Ľ.: Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku, 1843). Negatívne vplyvy jazykového vývoja značne spomaľovali progresívne poňatie samostatného a štátmi uznaného jazyka Slovákov.[25]

Zaujímavé je vysvetlenie faktu Jozefom Miloslavom Hurbanom, že Slováci prešli ako nijaký iný kmeň štádiom slovanským. Jozef Miloslav Hurban v tom videl istú centrickosť slovenského ducha, slovenského jazyka, geografickej polohy Slovenska vo vzťahu k iným slovanským kmeňom, akúsi prítomnosť momentu všeobecnej povahy všetkých slovanských kmeňov v jednotlivom slovenskom kmeni. Svojskou dialektickou terminológiou to Jozef Miloslav Hurban vyjadruje aj tak, že slovenský kmeň má bytostne jednak slovanskú túžbu, jednak ako samostatný chce byť platným členom v spoločnej slovanskej rodine.[26]

Storočie, v ktorom žili štúrovci, bolo obdobím pozitívnych spoločenských zmien. Menili sa zaužívané hodnoty v spoločnosti, typické sú snahy o prekonanie feudalizmu a snahy o industrializáciu. Mení sa i pohľad na človeka, na jeho kultúrnu, jazykovú a národnú identitu.[27]

Ďalším pozitívom, ktoré môžeme nazvať aj ako víťazstvo nad klasicistami sa dosiahlo pomerne veľmi ľahko a veľmi rýchlo. Vznikal rad nových básnických diel v duchu ľudovej piesne, ktorá tu stojí ako hotový model básnickej tvorby a veršovania, vlastný slovenskej literatúre. Špeciálne problémy veršového rytmu sú však štúrovcom vzdialené, technika veršovej tvorby nevyžaduje si u nich teoretické osvetľovanie.[28]

Filozofická interpretácia literatúry umožnila Jozefovi Miloslaovi Hurbanovi názor, že na nej možno ukázať, ako napredovali stopy národného ducha slovenského v spisovateľských dielach minulosti. Podľa jeho chápania vývinovej dialektiky ani v prírode, ani v duchovno-spoločenských procesoch niet skokov, existujú iba kroky, napredovanie a zvraty. Slováci kráčali ťažko, pomaly a zdĺhavo, ale keď sa na to pozrieme filozoficky, z jednotiaceho pohľadu sa dívame na stopy ich minulého života, vidíme, že žili a pokračovali ako jedna mravná osoba. Identita osobnosti sa napriek zmene vývinových podôb jednotlivca či národa dokazuje ich kontinuitným trvaním a dospievaním od chlapčenstva cez mladosť k mužnému veku. Medzi týmito etapami sa vinie a rozpriada vnútorná zákonitá línia, smerujúca podľa všeobecného zákona rastu k činom zodpovedajúcim štádiám vývinu osobnosti. Hurbanovu štadiálnu koncepciu vývinu slovenskej osobnosti, ako ju podal v Slovensku a jeho živote literárnom, sme použili ako inštruktívnu základňu v kapitole o genéze národnej individuality Slovákov.[29]

Kultúra ako národnotvorná kategória

Slovanské národy nazýva Ľudoví Štúr súhrne ako Slovania, Slovanstvo alebo slovanský svet. Slovanov definuje ako citlivých predovšetkým závislých od rodinného života, pričom zdôraznil, že im celkovo, teda všetkým, chýba zjednocujúca a pozdvihujúca myšlienka. Zdôvodnil to hlavne nevhodnosťou predchádzajúcich historických dôb pre rozvinutie plnohodnotného života Slovanov.[30]

V prvej polovici 19. storočia predstavovalo rojčenie o Slovanoch, objavovanie ich sveta, dejín, kultúry, folklóru k sofistikovaným záujmom mnohých vzdelancov, a to nielen slovanského pôvodu. Súčasťou tohto záujmu bolo zbieranie národopisného materiálu, ľudovej slovesnosti a vydávanie takýchto literárnych zbierok vo viacerých národných kultúrach. Pre predstaviteľov slovanských národov žijúcich v postavení nedominantných národov v multietnických súštátiach to bola aktivita, ktorá sledovala nielen spoznávanie vlastných etnických koreňov a vyššej formy národného ducha, ale mala smerovať k zhromaždeniu dôkazov o tvorivosti, životaschopnosti a odlíšiteľnosti Slovanov od iných národov.[31]

Vo svojej štúdii Ľudovít Štúr kladie otázku: „Keď po svetovej vojne prišiel prevrat, Slováci už temer nechodili do škôl. Ale čo by tu bolo bývalo, nech niet od 1840-tych rokov Ľudovíta Štúra i jeho druhov a učeníkov a spisovnej reči slovenskej?“ Jazyk, podobne ako u Štúra, bol pre Škultétyho médium reálneho, prostredníctvom neho sa utvrdzovala národná kultúra.[32]

Hospodársky život ako národnotvorná kategória

Medzi najrušivejšie a negatívne vplyvy hospodárskeho života na štúrovcov by sme mohli pokladať rastúci maďarizačný tlak, potláčame všetkého nemaďarského a obviňovanie z panslavizmu. Toto nútilo Štúra a slovenských vlastencov uvažovať o nových spôsoboch boja a realistickejšej politike. Ani vo vnútri slovenského národného hnutia nepanovala jednota a tak vznikli dva prúdy, jeden na čele ktorého stal Ľudovít Štúr, možno nazvať demokratickým a druhý reprezentovaný staršou generáciou vlastencov okolo Jána Kollára, možno nazvať konzervatívnym. Štúrovci sa vždy hlásili k demokratickým princípom, a tak nepredstavovali nejakú radikálnu politickú skupinu. Vyznávali princípy liberalizmu a boli zástancami pozvoľných vývojových zmien v spoločnosti. [33]

Politicky ide v dobe štúrovcov o štádium vyvrcholenia revolučného programu protifeudálneho oslobodzovacieho hnutia Slovákov. Toto hnutie nesie však naďalej všeobecný charakter a protirečivé znaky svojho predchádzajúceho sociálneho a politického vývinu. Jeho jasný demokratický až ľudový cieľ, reprezentovaný vo filozofii humanistickou ideológiou, sťažovala najmä okolnosť, že nemalo dostatočne rozvinutú ekonomickú bázu, že mu chýbala silná národná buržoázia a šľachta schopná zorganizovať celonárodné hnutie a byť rovnocenným politickým partnerom maďarskému hnutiu na čele s liberálnou šľachtou a radikálnou inteligenciou.[34]

Negatívnym vplyvom na ďalší vývoj samostatného jazyka bol v poštúrovskom období aj čechoslovakizmus, čo bola oficiálna ideológia vládnucich kruhov v prvej ČSR, ktorej základom bola téza o jednotnom československom národe a československom jazyku, v praxi používanom v dvoch variantoch ako čeština a slovenčina. V duchu tejto tézy sa mala reformovať kodifikácia spisovnej slovenčiny tak, aby sa slovenčina mala v budúcnosti s češtinou splynúť, čo nepredstavovalo myšlienku samostatného národa.[35]

Je nevyhnutné prakticky žiť vlastnosťami národa, jazyka, kultúry, sociálneho života, hospodárstva, politických práv atď. K všetkým týmto otázkam zaujal Jozef Miloslav Hurban svojský, aktívnosťou pulzujúci postoj. V porovnaní so Štúrom Hurbanove filozofické názory nie sú tak systematicky rozpracované okrem spomenutých prác, ktoré majú charakter teoreticky programového výkladu. Veľká časť jeho úvah je spontánnou osobnou konfesiou na okraj problémov, ktoré nastoľoval rodiaci sa národný život Slovákov a ich existenčné boje. Preto boli zväčša aj prudkou reakciou na názory a idey, ktoré sa mu videli pre tento mladý organizmus nebezpečné. Stmeľujúcou črtou všetkého, čo Hurban v množstve článkov, glos i beletrie teoreticky formuloval, bola široká téma situačných podmienok slovenského národa a rozličných vzťahov jeho „jastva“ od prírody, ktorú obýva, kultúrno-spoločenských plodov, v ktorých sa spredmetňuje jeho duch, po materiálno-hospodársku a politickú situáciu, ktorá determinuje jeho život.[36]

Jednako Hurban ekonomicko-sociálne otázky nepokladal nikdy za riešiteľné bez prednostného vyriešenia národnej slobody. Ako všetci buržoázni buditelia, aj on si myslí, že náprava hospodársko-sociálneho stavu Slovenska je primárne podmienená jeho národnopolitickým oslobodením. Pre neho niet abstraktnej spoločnosti a bezmenného ľudu: aby sa zmenila sociálna situácia slovenského poddanského ľudu v zmysle hesiel slobody, bratstva a rovnosti, musí žiť predovšetkým ako osobitné, svojské organické národné telo. Agitujúc ľud do povstania, odpovedá sedliakom dožadujúcim sa majetkových práv.[37]

Práve v uzákonení spisovnej slovenčiny, môžeme vidieť splnenie apoštolskej a reformačnej zásady, ktorá nepriamo súvisela aj s mocenskými a politickými cieľmi feudálov. Štúrovi preto právom patrí označenie za „lepšieho filozofa dejín a realistu ako jeho protivníkov.“[38]

Hurban sa teoreticky vyrovnal s faktom, že Slováci nemajú históriu len ako prolegomena k nej, ale presvedčivo dokazoval, že budúcnosť musia mať. Toto presvedčenie mu filozoficky vyplynulo zo sledovania národného rozvoja. Minulosť ducha v literatúre svedčiaceho o jeho odlišnosti od iných slovanských národov, ale najmä z faktu existencie slovenčiny ako živého jazyka, v čom už samom osebe videl empirický znak národa. Preto za neodpustiteľný prečin na ďalšom rozvoji národa a za ohrozenie jeho budúcnosti pokladal popieranie individuálnosti, osobitnosti slovenčiny, a to nielen zo strany Maďarov, ale aj Čechov a mnohých Slovákov. Proti kozmopolitizmu maďarských liberálov, proti unionistickým taktikám maďarskej evanjelickej cirkvi, ale aj proti idei slovanskej vzájomnosti ako čisto ľudskému, humanizujúcemu prostriedku, staval argument, že všetko, k čomu človečenstvo dospelo, dosiahlo iba prostredníctvom snáh a výsledkov živých, rečovo a kultúrne svojbytných národov. Iba ten, kto žije pre národ, žije v pravom zmysle aj pre človečenstvo, kto proti národu a jeho reči pozdvihuje hlas, hreší na celom človečenstve.[39]

V duchu romantických ideálov sa i Hodža vyznáva z náklonnosti k slovenskému národu a jeho reči. Reč pripodobňuje k vzácnemu pokladu, ktorý sa dedí po predkoch, k heslu, ktorým sa národ a jeho príslušníci predstavujú ostatnému svetu, a k zväzku, ktorý ho spája s ľuďmi i s Bohom: ,Já miluji národ svuj, miluji i reč jeho, jakož otcovský jeho, nikdy jen nikdá jen nerozumné odbytelný poklad, jako heslo, nímž se svetu ohlasuje, jako svazek, nímž se človečenstvu a nebi priúčaštňuje.“ (Hodža, 1838, s. 11).[40]

Kategórie tvoriace národnú identitu a ich chápanie u štúrovcov

Národné vedomie ako základná zložka národnej identity reálne existuje len prostredníctvom série interpretačných a identifikačných praktík a tvorí rámce spôsobov vnímania, prostredníctvom ktorých jednotlivci v rámci vnútorne diferencovaného spoločenstva tvarujú vzťah k sebe samým, k iným, k svojim možnostiam a svojim obmedzeniam.[41]

Hlavná otázka, od ktorej vysvetlenia ktorej závisel celý rad ďalších otázok slovanskej identity, bola pre Ľ. Štúra otázka vyriešenia problému slovenskej národnej samostatnosti. Táto myšlienka sa mu nastolila ako výsledok celého národnobuditeľského úsilia od bernolákovcov a Hollého, a to vtedy, keď v reláciách celouhorských a celoríšskych vznikli pre politické vystúpenie Slovákov už vhodné podmienky. J. Kollár nevidel ešte jasne, že v záujme rozvitia národa je nutné vydiferencovať ho zo slovanského celku a preto aj v otázke spisovnej slovenčiny, vzťahu Čechov a Slovákov a slovanských národov vôbec zastával názor o nutnosti podriadiť záujmy čiastok záujmom celku. Ľ. Štúr nevidel už iné východisko zo súčasnej situácie slovenského národa, ako jeho uznanie za osobitný národ so všetkými právami a poctami, ktoré národu prináležia.[42]

Náboženstvo ako kategória národnej identity

Štúrovské snahy o národnú svojbytnosť a vyznanie Boha v chrámoch v rodnom jazyku majú v tomto smere niekoľko vrstiev a nútia zastaviť sa pri viacerých momentoch. Chápanie kresťanstva Ľudovíta Štúra je úzko spojené s myšlienkou istého progresu. Kresťanstvo je výsledkom historického a kultúrneho vývoja, preto nevymedzuje jeho jedinečnosť biblickým zjavením. Napriek tomu ho považuje za najvyššie náboženstvo, ktoré všetky ostatné duchovne a mravne prevyšuje.[43]

Za fasádou abstraktno-logických kategórií Hegelovho systému objavil Štúr ako ontologický základ bytia, dejín i človeka ideu vše tvorivosti ducha. Súčasne v kolosálnej empirickej látke, ako ju podávali Hegelove Dejiny filozofie, Estetika, Filozofia dejín, náboženstva, práva a štátu, s ktorými sa Ľudovít Štúr zoznamoval, predstavoval sa duch a jeho vývinová artikulácia vo vnútornom spojení s reálnym životom, s prírodou, dejinami národov a ľudstva a ich prejavmi. Duch, Boh, idea je imanentná podstata sveta, ktorá plodí svojím protirečivým samopohybom dynamizmus i fenomény celej skutočnosti. Zo stavu začiatočnej abstraktnej všeobecnosti, obsahujúcej potenciálne celý plán skutočnosti, vystupuje duch cez tvorivé napätie a protiklady najprv do svojho inobytia, prírody.[44]

Prvým dôležitým momentom, ktorého sa aj tu treba dotknúť, je otázka oslobodzovania človeka od starých, prežitých ideových, včítane náboženských predstáv a väzieb. V súvislosti s analýzou tejto otázky u Kollára, že osvietenská filozofia nechala po sebe na Slovensku vzácne dedičstvo predovšetkým v podobe deistickej koncepcie človeka, zbaveného nevedomosti a povery, stojaceho na vlastných nohách a nezávislého aspoň vo sfére praktického života od božej milosti a dogmatických autorít. Výchova k tomuto cieľu sa diala síce u nás často v náboženských termínoch, ale jej cieľom bolo posilnenie svetského a pozemského života. Kollár pokračoval v tejto línii a prehĺbil ju. Z jeho osvietenskej opozície proti pasívnemu, jedine na náboženstvo viazanému človeku vyrástla koncepcia človeka aktívneho, veriaceho síce v Boha Stvoriteľa, ale na druhej strane plne zodpovedného za všetko, čo sa na tejto zemi robí, pretože všetko sa tu deje iba cez človeka a pre človeka. V tomto zmysle pokračovali v osvietenských a kollárovských šľapajach aj štúrovci. Dospeli nezvratne k poznaniu o nezlučiteľnosti tradičného náboženského riešenia otázok so súvekými požiadavkami života. V súvislosti s analýzou slovenských pomerov upozornili zásadne na preteologizovanosť nášho života a kritizovali skutočnosť, že bohoslovie bolo skoro jediné, čomu sa slovenskí inteligenti oddávali, hoci je to len jedna stránka života. Vyhlasuje, že človeku nemôže prospieť, ak je jeho život obmedzený iba na náboženstvo a s ním spojené duchovné prejavy.[45] Buditeľ Samo Bohdaň Hroboň, pokladá vzťah národa a Boha za jednotiaci prvok na ceste k mieru, preto sa v svojom diele Dom (1877) vyslovil nasledovne: „A národ s národom v Bohu sa zbratíme, každý svoju rodnú vlasť si založíme.“(HROBOŇ, S. B.: Dom, 1877)

Štúrovcom okrem znalosti jazyka, dejín, filozofie, nemôžeme poprieť ani znalosť teológie. Teológ vedie svoju úvahu v zmysle možnosti prehlbenia a dôslednejšieho praktizovania života viery, filozof bude vnímať uvedené skutočnosti a to sa štúrovcom darilo spájať. Môže sa stať, že fakty, ktoré uvádza, analyzuje a kritizuje filozof, teológ okamžite odmietne. Teológ však ale nemusí strácať na filozofickom myšlienkovom formovaní, predsa vo svojej vízii môže rátať s Božou pomocou.[46] Spojenie teológie, filozofie a vízie slobodného národa bolo pre štúrovcov príznačné.

Spojenie Boha s národom, je špecifickým spojením, ktoré sa nachádza u všetkých štúrovcov. Naše tvrdenie obhajujú nasledovné výroky:

•„K svojim národovcom sa pritúlili a vlastnej krvi sa neodcudzovali, aby nenávisťou neotupovali cit rodinný, do ktorého keď sa raz doň červík nesvornosti zaryje, ani Boh viac nepomôže.“ (KALINČIAK, J.: Mládenec slovenský, 1847)

•„Ale nad všetko zaľúb Boha, ľudstvo, národ, vlasť, pravdu, cnosť, poklady

ducha.“ (SLÁDKOVIČ, A.: Ľúbosť, 1856)

•„Hore sa, Slováci! Hore sa! — a Boh dá: bude Slovák ešte, čím býval inohdá. Stojí ešte, stojí Kriváň nad Tatrami: bude Slovák, čím bol medzi národami.“ (CHALUPKA, S.: Bolo i bude, 1868)

• „Nuž zaháj láske Božej dom svoj i rodinu, veď k láske celý národ i všetku otčinu.“ (HROBOŇ, S. B.: Dom, 1877)

U Ľudovíta Štúra, podobne ako u Hegela, zostáva v otázke tvorby dejín možnosť dvojakej interpretácie vzťahu Boh a človek. Vysvetľujúc rozdiel hegelovského monizmu od spinozizmu a filozofického panteizmu vôbec, Štúr to odôvodňuje, že kým u tamtých je Boh vo svete rozptýlený, zatiaľ u Hegela je idea absolútnym sub­jektom, pre ktorý je tento svet, príroda, a teda aj človek a jeho dejinná aktivita iba prostriedok, aby na ňom demonštroval cieľ vlastnej aktivity v sebapoznaniu a sebapotvrdeniu. Ontologický výklad Hegelovej filozofie, z ktorej vychádzala hegelovská pravica. Na druhej strane sú u Štúra, potrebujúceho vo zvrchovanej miere zdôrazniť samostatnosť ľudskej aktivity, aj také for­mulácie, že by absolútna idea, stávajúc sa vedomou len v človeku, zostala bez vedomia človeka a jeho vôle iba neobjavenou formou, a nie skutočnosťou.[47]

V rozprave Život národov (1984) Ľudovít Štúr hovorí, že duch je z Boha, ale súvislosti v ktorých ho jedine možno poznať, svedčia o tom, že to nie je Boh transcendentný svetovému dianiu, ale Boh uskutočňujúci sa v konkrétnych formách duchovného života, akými je umenie, veda či náboženstvo. A čím je v ktorej forme prejavov ducha viac, tým je tento život vyšší, tým je v ňom božský princíp zjavnejší a uvedomelejší. Aby totiž absolútna idea bola skutočnou a pravdivou, musí zo seba vystúpiť, prejsť do svojho protikladu a potom sa vracať opäť k sebe samej.[48]Štúrovci, ako zanietení evanjelici, pokúšali sa Boha hľadať najmä v Svätom Písme.

Juraj Palkovič má najväčšiu zásluhu na literárnom školení Jána Hollého, ktorý bol v rokoch 1802 až 1808 jeho žiakom v trnavskom seminári. Juraj Palkovič už ako profesor na tomto učilišti vštepoval poslucháčom lásku k rodnej reči. Bol v priateľskom styku s Antonom Bernolákom a po jeho smrti sa ujal jeho Slovára. Pripojil k piatim dielom ešte šiesty, urobil korektúry a vlastným nákladom Slovár vydal. Sám preložil Sväté písmo do slovenčiny a vydal ho v rokoch 1829 až 1832.[49] Sväté Písmo v rodnej reči prinieslo najmä pre evanjelické duchovenstvo nové možnosti pastorácie a taktiež stalo sa základom pre národné obrodenie kresťanského národa pod Tatrami.

Schopnosť prinášať obete označuje Ľudovít Štúr za najvýznamnejšiu známku aktívneho zvládnutia života.[50] Náboženstvo, podľa Štúra, nemá iný význam ako viesť ľudí k tomuto cieľu. Konkrétne to znamená, že musí človeka učiť zriekať sa svojvoľnosti a egoizmu, uznávať vyššie a všeobecnejšie ciele, než sú jeho úzke individuálne, musí človeka vychovávať predovšetkým k práci za tieto vyššie ciele, ktoré sú trvalé a vznešené. Musí ďalej učiť ľudí uprednostňovať duchovné pred zmyslovým, všeobecné pred jednotlivým. Pravou náplňou náboženstva sa tak stane vzdelávanie človeka v duchu vysokých mravných a spoločenských ideálov. Výsledkom náboženského vzdelania bude zase správne ponímanie života a schopnosť uvedomele konať svoje povinnosti a brať na seba záväzky.

Svojimi prednáškami sa Ľudovít Štúr dotýkal náboženského myslenia. Po svojom návrate z Halle vysvetľoval Kristovu Reč na vrchu(Mt 5,1-7, 29). Študentom vysvetľoval každý verš, aplikoval ho na súčasnosť a do praktického života veriaceho človeka. Jeden z prítomných študentov sa zmienil, že v prostredí lýcea nebol ešte nikdy takto úprimne zvestovaný Kristus, idea kresťanstva, ako aj krásny svet Syna človeka. Týmto svojím pôsobením ovplyvňoval študentov nielen myšlienkovo, ale aj mravne. Kresťanské zásady Ľudovíta Štúra stáli v pozadí každej činnosti, ktorú vykonával. Vo vzťahu k evanjelickej cirkvi sa naplno prejavili v otázkach Slovenského prestolného prosbopisu (1842), Únie s kalvínmi (1841) a pri zostavovaní Nového Zpéwníka evangelického (1842). Zvolením grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi v Uhorsku zosilnel maďarizačný tlak v cirkvi. Slovenských evanjelikov urážali a napádali na konventoch. Osobnú skúsenosť s tým mal aj Štúr na generálnom konvente v roku 1841. Po tejto skúsenosti sa rozhodol svoje politické ambície celonárodné preskupiť na cirkevné pole, kde sa stal prostredníkom akcie založenej na realistickejšom odhade pomerov a majúcej už svoju vnútornú vývinovú logiku. Štúr bol v pozadí príprav Slovenského prestolného prosbopisu, čiže petície, ktorá bola Štúrovou prvou politickou akciou.[51]

Sväté Písmo sa stalo inšpiráciou a nachádzame v ňom hlavne odkazy na zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, ako je tomu napríklad v diele od Sama Tomášika, kde smrť prirovnáva k spánku slovami: „I môj národ neumrel, lež spí a čaká na dobu svojho slávneho zmŕtvychvstania.“ (TOMÁŠIK, S.: Bašovci na Muránskom zámku, 1864).

Pre okruh subtílnych filozofických odtieňov v chápaní náboženstva je dôležitá Modlitba Pánova (1871) od Andreja Sládkoviča, tiež známa ako Národný Otčenáš.[52] Táto báseň v podstate obsahuje filozofickú exegézu jednotlivých prosieb Otčenáša (Mt 6, 9-13) podloženú nehegelovským duchom. Andrej Sládkovič omnoho osobnejšie ako pragmatický Ľudovít Štúr, ale aj ako racionalistický systematik Hegel.[53] Prijíma panteistickú myš­lienku o Bohu ako živej, slobodnej, tvoriacej a rozumnej sile mohutnosti, z ktorej sa vyrinul svet a celé stvorenstvo. V človeku, v národoch a v ľudstve má prísť na zem kráľovstvo týchto vlastností, lebo, kde sú ony, tam je i kráľovstvo ducha. Vo svojom modlitebnom rozhovore s Bohom, v ktorom je prítomná teistická viera vo vyslyšanie, prosí Sládkovič o príchod vytúženého kráľovstva. Neprosí však ani ako súkromník, ani ako teológ. Medituje ako mysliteľ, konfrontujúci túto Kristom zasľúbenú možnosť kráľovstva ducha na zemi s konkrétnym stavom vlády človeka nad svetom. Charakteristiky ľudskej situácie Andreja Sládkoviča vychádzajú z kritiky mravného stavu a sociálneho bytia ľudstva, v ktorom triumfujú nepokoje a bezprávie, nesloboda a otroctvo, nepravda a neláska. Ľudia, bytosti zrodené pre slobodu a rovnosť, lásku a spravodlivosť, zápasia s otázkou chleba, so slabosťou vlastného tela, s nástrahami nepriateľov, so ľsťou silných a slabosťou ujarmených. Náprava sa naznačuje sa v závere modlitby, je národno-mesianistická. Sládkovič totiž do svojej prosby metaforicky vkladá nádej, že sa človečenstvo napriek týmto protikladom podľa zákona rozumu dvíha k dokonalejšiemu, slobodnejšiemu a slávnejšiemu stavu. Slovanstvo ako vyvolený národ, je nádejou ľudstva, že príde vek pravej slobody a lásky prostredníctvom zjednotenia so zasľúbenou pravdou. Nábožensky vykupiteľskou ideou Modlitby Pánovej sa básnik a hlavne kňaz Andrej Sládkovič vzdialil od Hegelovských racionalistických východísk.[54]

Zachované tlačené kázne vypovedajú v prvom rade o duchovnom založení štúrovských kazateľov. Badáme v nich, že kresťanská viera bola pre ich život smerodajnou a ovplyvňovala zásadne ich životné postoje a náhľady. O hĺbke svojej viery hovorí Michal Miloslav Hodža paradoxne i v protialkoholickej kázni.[55]

Duch človečenstva ako kategória národnej identity

V sociálnych náhľadoch štúrovcov preniká zásadné poznanie o nevyhnutnosti nového stupňa spoločenských vzťahov, zameraných hlavne na kvalitu. Ľudovít Štúr so sympatiou kvituje, že v západných európskych krajinách, kde už národy urobili poriadok so svojimi utláčateľmi, kde sa už rozsypal starý spráchnivený poriadok, vyrovnali sa jednotlivci i národy v otázkach práva a slobody. Štúr v mnohých úvahách dokazuje nevyhnutnosť likvidácie feudalizmu. Tvorba štúrovcov vyjadrovala nekompromisný rozchod s romantizmom a nastolenie nového literárneho a filozofického smeru.[56]

Tvorivá a činná interpretácia ducha je u Jozefa Miloslava Hurbana predhegelovského pôvodu a zostala preňho typická. V styku s hegelizmom, ku ktorému ho priviedlo Štúrovo oduševnenie pre túto filozofiu, spresnil Hurban svoj názor tým, že teoretické filozofovanie o duchu a jeho tvorivosti bez historicko-empirického dôkazu o formách jeho spredmetnenia je nepostačujúce. Filozofiu chápe od tohto momentu ako vedu totalizujúcu poznanie o konkrétnych, zvláštnych, rozčlánkovaných vývinových podobách ducha. Ducha človeka, prírody, dejín, národov, a to na úrovni najvyššieho pojmového vyjadrenia. Metodicky musí byť podľa Hurbana, filozofické poznanie také, že poznatky o veciach vie vyjadriť jasne, zreteľne a v samej podstate.[57]

V súvislosti s kryštalizáciou Štúrovho postoja k otázke ľudského života a pravých humánnych hodnôt sú uvedené zistenia dôležité. Na jednej strane sa ukazuje, že impulzy získané v mladosti stykom s racionalizmom vytvorili v ňom zmysel pre empíriu a pre pozemské potreby života. Vydobyť pre človeka viac slobody v oblasti duchovnej i hospodárskej, rozvinúť aktivitu doteraz zanedbanej masy slovenského ľudu a súčasne sa usilovať o zmenu sociálneho prostredia, bez čoho neboli možné žiadne zmeny v prospech človeka, to sú problémy nespočetných úvah Ľudovíta Štúra v rokoch 1843-1848. Štúr sa pokúša vyložiť túto problematiku teoreticky v prácach Život národov a Život domáci a pospolitý.[58]

Príprava budúcnosti sa začína podľa Hurbana rekapituláciou minulosti, na základe ktorej sa vidia okolnosti a stupne, ktorými už duch Slovákov prešiel, v akých sa teraz nachádza, a poznal sa zvrat, do ktorého má prejsť v najbližšej budúcnosti. Nešťastím Slovákov bol doteraz nedostatok záujmu o seba ako celku. Preto nemajú ešte dosť histórie a poznajú iba bod, z ktorého vyšli. Doteraz Slováci len trpeli, no ľud tým, že trval, pripravoval sa na svoju budúcnosť. Ďalší stupeň rozvoja Slovákov, si podľa Hurbana predpokladá urýchlene odpovedať na otázky: „Ako je Slovák človek? Ako je on Slovan? Čo znamená v Slovanstve? Čo v človečenstve? Či je nulou pred inými číslami alebo nulou za mnohými jednotkami, desiatkami, stovkami a tisíckami? Čo pokladá za dobro? Čo pokladá za zlo?“(HURBAN, J.M.; Rozpomienky, 1854) Lebo ak by sme zabudli na tieto otázky, ľahko by sme stavali dom bez základov. Ale ak si môžeme na tieto otázky odpovedať tak, že odpovede sú základ potrebného vyvíjania sa človečenstva, vtedy nás všetky prekážky musia iba vyššie pozdvihnúť, lebo náš záujem je taký istý ako u človečenstva.[59]

Morálka, svedomie a zmysel života sú všeobecné hodnoty človeka, ktoré reflektujú jeho mravné zásady a následné jeho správanie a konanie. Svedomie vymedzuje osobe hranicu medzi tým, čo sa môže a čo sa nemôže, čo sa nesmie a čo sa smie robiť. Je to zvnútornený systém zákazov a príkazov spoločnosti, v ktorej človek žije. Najvyššia hodnota morálneho prežívania a správania jednotlivca je charakter, a to jadro osobnosti a jej mravná stabilita. V podstate sa z neho vyvodzujú mravné hodnoty, prejavujúce sa v konaní, ktoré tvoria základ morálneho bytia v individuálnom i sociálnom rozmere. Osobitné, individuálne črty osobnosti sú vždy súčasťou živej kultúry a niekedy aj jej vonkajšou prezentáciou.[60]

Vo svojom vývine musí absolútna idea najprv vytvoriť svet prírody, v ktorom je duch neuvedomelý, a potom svet ducha, v ktorom sa bezprostredne prejavuje v duchovnom živote ľudí a národov. Bez tohto vývinu by nebola absolútna idea Boha ani pravdivou, ani skutočnou. Na inom mieste Ľudovít Štúr hovorí: „Najvyššou úlohou ducha je, aby sám seba poznal, čím sa do našich časov zaneprázdňovala história ľudstva, lebo duch je podstatou všetkého a len po úplnom sebapoznaní môže založiť trón poznania na svete.“ (ŠTÚR, Ľ.: Slovanstvo: Život národov, 1849) Duch iba v činnosti preukazuje svoju súcnosť a realizuje seba.[61]

Ľudskú odyseu reflektuje Andrej Sládkovič prostredníctvom názorov týchto postáv ako cestu plnú rozporov, ktorá formou boja opozičných síl postupuje k oslobodzovaniu ducha z nedokonalosti, nástrah zlých vlastností a sklonov ľudstva. Sládkovič sa v tejto skladbe predstavuje ako jeden z osobitne vnímavých dialektikov. Vývinové protirečenia svetového ducha v dejinách človečenstva majú podľa neho nielen podobu objektívnych spoločenských a národných zápasov, ale prebiehajú v individuálnych poryvoch ľudských duší a sŕdc, túžiacich po pravde, kráse a šťastí. Do rozhovoru viery, ktorá sa nad život človeka povznáša k dokonalosti vyššej jednoty a pravdy. Pravdy, ktorá so smútkom hľadí na človečenstvo zmietané protikladmi, prirovnávaných k prírodným živlom. Viera u človeku zasahuje do umenia, poézie, ľudskej fantázie i jeho srdca.[62]

Srdce ako kategória národnej identity

Jazykovedné práce ponúkajú najvrúcnejšie hlásenie Ľudovíta Štúra sa k slovenskému ľudu. Z jeho úst zaznievajú slová: „Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy k činom!“ (ŠTÚR, Ľ.: Slovanstvo a svet budúcnosti, 1851). Tu najjasnejšie vidieť to, že Štúrov vzťah k ľudu nebol v podstate romantického pôvodu, ale výsledkom realistického pohľadu, ktorý odhaduje konkrétnosť danej situácie.[63] Nebolo by správne nevidieť veľký podiel citového zanietenia Ľudovíta Štúra za ľud a národný jazyk. Toto spojenie môžeme právom nazvať srdečným vzťahom.

Podľa mnohých svedectiev bol Ľ. Štúr dobromyseľným človekom, dôveroval ľuďom a možno až pričasto sublimoval telesný svet duchovným ideálom. Bol však dušou aj telom hlavne praktickým politikom. Napriek mesianistickej imaginácii si uvedomoval význam a možnosti moci. Myslel a pracoval politicky. Slovenské národné hnutie kládlo vo forme prosbopisov a žiadostí prvé, hoci nesmelé teritoriálne požiadavky. Osnovanie spisovnej slovenčiny, ktorou chcel Štúr zjednotiť jednotlivé sociálne vrstvy, regióny a vierovyznania, bolo z jeho strany politickým aktom, nevyhnutným pri tvorbe moderného politického národa.[64]

V umení vidí Andrej Sládkovič most vedúci človeka k ideálu pravdy v kráse a láske. Umením sa otvára ľudské srdce a myseľ cnostiam a blaženosti, ním sa rozvíjajú nekonečné bytostné sily človeka, ktoré nosí každé indivíduum potenciálne vo svojej hrudi. Tak to hovorí aj motto, ktoré si Andrej Sládkovič vybral z Hegela k svojej Rodine duchov z roku 1842: „Človek nenosí v sebe iba jedného boha ako svoj pátos, ale ľudské vnútro je veľké a široké. K opravdivému človeku patria mnohí bohovia a zjednocujú v jeho srdci všetky sily, ktoré sú v kruhu bohov navzájom podelené; v hrudi človeka je zhromaždený celý Olymp.“ S vplyvom Hegela súvisel u Sládkoviča aj monistický a panteistický pocit tvorivého všehomíra.[65]

Srdce sa vyskytuje aj v dielach a výrokoch ostatných štúrovcov, za spomenutie stoja tieto najvrúcnejšie:

• „Slováci! žije naša slovenská reč, pokiaľ za národ verné srdce bije.“ (SLÁDKOVIČ, A.: Svätý Martin, 1853)

• „Srdce slovenské, búchajúce v hrudi zapálenej láskou k národu svojmu, vierou v kráľa ochranu, nádejou na skončenie sa skoré mäteže a krvilačných buntovníkov výčiny barbarské, vyhodené bolo razom na studený vozduch a divoké vetry smutných časov!“ (HURBAN, J.M.; Rozpomienky, 1854)

• „Srdce mi žalostí, duša narieka mi: nad národa môjho tisícimi biedami.“ (PAULÍNY-TÓTH, V.: Básne, 1877)

• „Spoj sa v národnej reči tvojej zvukoch, priviň ju k srdcu ako poklad drahý, trúba sa ozve v nadzemských oblakoch a deň ti skvitne nový, krásny, blahý.“ (DOHNÁNY, M.: Dumy, 1844)

Pre štúrovcov je rozvinutých mnoho dejov, nadelených mnoho filozofických učení, nazbieraných mnoho skúseností zo života, politiky ale i lásky. V týchto dejoch je potrebné sa bližšie pozrieť na vyslovené a predvedené skutočnosti a k srdcu si pripustiť nazbieranú skúsenosťou a vďaka nej zmúdrieť, ako to pripomína Ľudovít Štúr: „Za čo inde prudké hádky sa viedli, búrlivé boje stáli, za čo inde mnoho krvi tieklo, to u nás všetko porovnať sa môže bez hádok, bez bojov, to u nás v pokoji môže prejsť do života. Dobre nám v tomto záveji dejov a búrok, pozorovať ale nám treba najväčšmi, aby sme to, čo je na čase, čo je dobré i medzi nami uviedli, s pokrokom dobrým a opravdovým zanovité sa neodpierali, inakšie i nás fujaky zašľahnú. Dosiaľ sme pokračovali na ceste zákonnej a môžeme povedať, vodilo sa nám oproti druhým dobre, pokračujme teda i naďalej na tejto ceste a za nazdávaný zisk neprotivme sa pokrokom dobrým.“ (ŠTÚR, Ľ.: Slovo ku krajanom slovenským, 1846) Výsledok rozvíjania sa života národov, poučenie, ktoré si z minulosti národ zobral a ďalší pokrok, si podľa štúrovcov vyžadoval zrušiť poddanosť a služobnosť urbárom. Pre ľud to nebol spôsob nenásilný, mocovitý, ale cesta zákona, mieru a pokoja.[66]

Buržoázne revolúcie v prvej polovici 19. storočia hlboko zasiahli do života väčšiny európskych národov. Revolúcionári pripomínali požiar, ktorý síce spiatočnícke režimy s najväčšou námahou hasili, no ktorý však naďalej zapaľoval mysle a srdcia ľudí túžiacich po slobode, sociálnej spravodlivosti, po odstránení útlaku, nerovnosti a vykorisťovania.[67]

Ľudovít Štúr stavia Alpy a Tatry do priamej germánsko-slovanskej konfrontácie[68], ako je tomu napríklad v liste Izmailovi Ivanovičovi Sreznevskému: „Tatry nejsou temné, zasmušilé, jak germánske Alpy, ale vážné, svetlé, milostné. V Tatrách máš všecka témér nárečí Slovanská. Z tohoto ohledu bys' Tatry nazvali mohl srdcem Slovanstva, i jak ze srdce cit se i rozlivá a v něm vézí, tak pocit vzájemnosti naši hluboko tkví v ľaliách, z nichž se rozlívati počal poprvé.“[69]

Schopnosť vnímať skutočnosť srdcom je vlastná osobitným spôsobom práve slovanským národom.[70] Všetko je poznačené osobným vzťahom, či už v zápale o národ alebo vo vzájomných vzťahoch, kde práve srdce je orgánom, ktoré cíti všetko, čo sa bytostne dotýka človeka. Vo Svätom Písme srdce zahŕňa plnosť duchovného života a k tej patrí aj celý človek so všetkými svojimi nedostatkami a danosťami. V srdci má sídlo vernosť Bohu[71], ale i národu. Ak je srdce miestom, kde dochádza k životodarnému stretnutiu človeka s Bohom, potom rozvíjanie teológie a spirituality srdca je veľmi dôležité pre samotnú teológiu.[72] Pojem srdca sa často nachádza u mnohých autorov východnej Európy. Duchovní autori hovoria o strážení srdca, o pozornosti upriamenej na srdce, čistote srdca, o modlitbe srdca, ako i o Božej prítomnosti v srdci človeka.[73]

Svetonázorové línie štúrovcov

Ľudovít Štúr na koni.

Koniec 18. storočia je poznačený prvopočiatkami procesu formovania národnej identity, označovanej dobovo ako národné obrodenie. Formovanie českého a slovenského národa prebiehalo súbežne s ostatnými národnými hnutiami v stredoeurópskom priestore. Slovenské národné hnutie tak bolo súčasťou vývoja európskeho nacionalizmu a bolo diferencované na jednotlivé fázy počínajúc vzdelaneckým záujmom o národný jazyk, kultúry a dejiny na konci 18. storočia až po formuláciu politického programu v 19. storočí. V prostredí slovenského národa to bol vôbec prvý politický program orientovaný na národnú spoločnosť. V prvej fáze národného hnutia, kedy dominovali v strednej Európe Herderové idey, podľa ktorých bol národ jednotkou jazykovo-kultúrnou i etnickou, vyvstala otázka, či sú Slováci jeden národ, alebo dva národy. Prvý pokus o kodifikáciu slovenského jazyka vykonal A. Bernolák, ktorý na západoslovenských nárečiach založil spisovnú slovenčinu (tzv. bernolákovčinu). Vyššie menovaný prvý vážny pokus o kodifikáciu spisovnej slovenčiny vyšiel na konci 18. storočia z prostredia katolíckej inteligencie zoskupenej okolo A. Bernoláka. Evanjelická časť inteligencie však tento pokus odmietla.

Prvé politické koncepcie slovenského národa boli formulované v revolučnom roku 1848, kedy sa ukázalo, že český a slovenský politický program sú vzájomne nezlučiteľné. Slováci požadovali vlastný autonómny celok v rámci Uhorska, prípadne samostatnú slovenskú kultúrnu krajinu v rámci Rakúska. Návrh F. Palackého na zjednotenie Slovenska s českými krajinami, prednesený na Slovanskom zjazde, slovenskí politici odmietli.[1] Spolu s jazykovou odlukou v roku 1843 zohrávalo toto odmietnutie najväčšiu úlohu v odklone českého záujmu od Slovenska.[2]

K zásadnej požiadavke národného hnutia došlo až v priebehu prvej svetovej vojny a prvé impulzy vyšli z prostredia zahraničného odboja okolo osoby T. G. Masaryka. Masaryk začal miesto jazykovej jednotky propagovať myšlienku politického československého národa. Táto premena československej národnej jednoty bola pre Slovákov prijateľnejšia a našla ohlas predovšetkým v prostredí mladých slovenských intelektuálov, ktorí študovali v Prahe a vo Viedni a propagovali spoluprácu s Čechmi. Tí sa stretávali predovšetkým v redakcii časopisu Hlas a neskôr, po zrušení Hlasu, v časopise Prúdy.

K prikloneniu sa slovenskej politiky k česko-slovenskej spolupráci prispelo nielen nové hnutie národnej jednoty, ale i skutočnosť, že Slováci museli v Uhorsku od uzákonenia dualizmu v roku 1867 čeliť tvrdej maďarizácii. Postupne preto dochádzalo k opusteniu nádeje na sebarealizáciu i v rámci Uhorska a hľadaniu spolupráce inde.[3]

Vzhľadom na absenciu slovenskej štátnosti v uvedenom období boli úvahy o „národnom“, či „národnoštátnom záujme“ v rovine projekcie vlastných záujmov vo vzťahu k existujúcim štátom.

Chápanie národa vo filozofii štúrovcov

Politické myslenie Ľ. Štúra vo vzťahu k formovaniu národu ovplyvňovala nielen filozofia J. G. Herdera, o ktorej získal poznatky cez osobu J. Kollára, ale ruskí slavianofili (Alexej S. Chomjakov, Konstantin a Ivan Aksakovovcov, P. Vasiljevič Kirejvskij). Ľ. Štúr bol ako evanjelický vzdelanec oboznámený s koncepciami nemeckých filozofov a historikov, súčasne i s romantizujúcim hnutím nemeckej mládeže.

Vysvetlenie, čo je národ podáva Ľ. Štúr v diele Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí (1843), kde tvrdí, že „vedomie seba ako národa je národu i každému zámok bezpečný (...), lebo sebavedomý národ je spojený duchom najsilnejšie, (...) on si na existencií svojej a na poctivom staní medzi inými najviac zakladá, lebo žije duchovne“[4]

Konfesionálna rozpoltenosť kresťanstva v chápaní národa

Štúr si bol vedomý, že konfesionálna rozpoltenosť slovenských evanjelikov a katolíkov má negatívny vplyv na vytvorenie vedomia národa, preto požadoval vznik „bratského spojenia“. Kľúčom k vytvoreniu národa však bola pre Štúra vzdelanosť a spisovný jazyk. Vo svojom spise Kde leží naša bieda (1847) je cítiť vplyv Herderovskej filozofie o ľudovej kultúre (Volkskultur), kedy sa Štúr vyjadruje k biede slovenskej etnickej skupiny. Štúr prakticky vychádza z poznania, že nevzdelanosť, bieda a chudoba slovenského ľudu predstavuje prekážku v ceste k slobode a cnosti. Uvedomuje si, že slovenský ľud potrebuje vzdelanie, ktoré mu bude prístupné v jazyku, ktorému rozumie, t.j. jazyku slovenskom. Spisovný jazyk preto považoval za cestu k lepšej vzdelanosti i slobode. Za základnú premisu tohto spisu môžeme považovať myšlienku, že slobodný, vzdelaný človek dokáže viesť dobrý a plnohodnotný život, ktorý je prospešný i pre ostatných[5]. V kontexte chápania národa môžeme povedať, že Štúr presne identifikoval objektívne faktory nízkeho postavenie Slovákov v Uhorsku.

Svoju myšlienkovú líniu previazanosti vzdelania a slobody Štúr otvorene sformuloval vo svojej reči na Uhorskom sneme 15.01.1984 „za slobodou ide vek náš, za slobodou ide vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej slobody prísne sa vyhľadáva vzdelanosť, bez ktorej sa tamtá (sloboda) vonkoncom uskutočniť nedá“.[6] Chápanie národa bolo preto u Štúra založené na pilieroch slobody, vzdelanosti a hodnôt, ktoré sú príznačné pre rozvinuté národné štáty. Na dosiahnutie týchto cieľov bolo základným predpokladom kodifikácia spisovnej slovenčiny, čo je v súlade s filozofiou západného nacionalizmu.

Formovanie národnej filozofie u štúrovcov

Štúrova koncepcia národov mala ambivalentný charakter. Viditeľný je tu na jednej strane štúrovský nacionalizmus, orientovaný predovšetkým na budúcnosť a zameraný na vytváranie v tom čase neexistujúceho slovenského politického spoločenstva, ako i budovania solidárnych vzťahov v jeho vnútri, súčasne sa však popri všeobecných demokratických požiadavkách Štúr snažil túto snahu legitimizovať i na báze historických argumentov. Národ v ponímaní štúrovskej generácie obsahoval prvky teritoriality a ohraničenia, pretože sa primárne orientoval na obyvateľstvo Uhorska, ktoré používalo dialekty označované ako slovenské.[7]

V tomto kontexte sa u štúrovcov objavujú snahy definovať nielen jazykové a mentálne hranice, ale i ale i „slovenskosť“ za pomoci geografických pojmov, napr. odvolávaním sa na rieku Dunaj, Váh, Hron, pohorie Tatry, ale i na Devín.[8]

Demokratizmus a umocňovanie vedomia spoločnej minulosti je možné vnímať ako odkazovanie na chápanie národa ako spoločenstva suverénneho a vnútorne solidárneho. Už v predrevolučnom období sa v agende hnutia štúrovcov objavili náznaky o masovú mobilizáciu, ku ktoré je možné prisudzovať petícii adresovanej uhorskému snemu o používaní materskej reči v Uhorsku. V tom čase boli pre nich ešte obvyklé predstavovanie sa ako „konštitúcii a kráľovi vždy verní Slováci“, ktorí pociťovali lojalitu nielen voči panovníkovi, ale aj voči Uhorsku[9]. Filozofia národa štúrovcov vychádzala z myšlienky, že „Slováci znášali s ostatnými obyvateľmi uhorskej krajiny rovnaké bremená vo vojne i v pokoji“, preto si i nárokovali na „rovnako spravodlivé nakladanie“ [10]. „Intelektuálny záujem o postavenie slovenského obyvateľstva, ktoré je príznačný pre prvé generácie slovenského národného obrodenia z katolíckeho kruhu A. Bernoláka, alebo evanjelického okruhu J. Kollára a P. J. Šafárika, ktorý je v kontexte periodizácie označovaný za fázu A, teda v ére štúrovcov začína vstupovať do fázy B, t.j. nadobúdať politické podoby, aj keď nedosiahol úroveň fázy C, v ktorej sa národné hnutie stalo masovým a začalo oslovovať najširšie vrstvy spoločnosti“.[11]

Chápanie národa u štúrovcov v revolučnom období

Revolučné jazykové chápanie národa v spojitosti s lojalitou k historickému štátu je u Štúra zjavné predovšetkým v Slovenskom prestolnom prosbopise z roku 1842, v ktorom deklaruje svoju požiadavku na ochranu Slovákov pred maďarizáciou. Na jednej strane tvrdí, že „podľa našej od maďarskej rozdielnej reči sme osobitým národom, ktorý je schopný ďalších pokrokov len vzdelávaním svojej vlastnej reči“, súčasne sa však opakovane hlási k záujmom „spoločnej vlasti“.[12]

V polemikách s grófom K. Zayom Štúr veľmi často používal historické argumenty, primárne argument o autochtónnosti slovenského obyvateľstva. Právo Slovákov na lepší život v porovnaní s tým, aký mali v čase, kedy čelili maďarizačným snahám, Štúr často argumentoval slávou Veľkej Moravy, pretože sa snažil zabrániť vytláčaniu slovenského jazyka z verejného života a zo vzdelávacích inštitúcií. [13] Prestolný prosbopis v kontexte budovania národa poukazuje na to, že na slovenskú otázku bolo nazerané nielen z hľadiska uhorskej politiky a podmienok každodenného života v Uhorsku, ale i v širších európskych súvislostiach. Protest proti zavádzaniu maďarského jazyka a snahu o zachovanie latinčiny v cirkevných dokumentoch bol zdôvodňovaný tým, že „maďarské matriky, výťahy a vysvedčenia z cudziny (...) vracajú ako neupotrebiteľné, zatiaľ čo latinská reč má platnosť v celej Európe“.[14]

Prestolný prosbopis tiež zdôrazňuje potrebu inštitucionalizácie postavenia slovenského jazyka, napr. v súdnych konaniach, či pri cenzúre tlače a katedry slovanskej reči na univerzite v Pešti.[15]

Okrem snáh zabrániť expanzii maďarského jazyka v Uhorsku na úkor jazykov nemaďarského obyvateľstva, bolo v záujme Ľ. Štúra pri budovaní slovenského národa i budovanie slovenských verejných a kultúrnych ustanovizní, na čo mal slúžiť spolok Tatrín.

Konštrukcia slovenskej identity, ktorá sa vymedzovala nielen voči maďarsky hovoriacemu obyvateľstvu Uhorska, ale i voči národu českému, bola otvorenie ohlásená kodifikáciou spisovného slovenského jazyka v roku 1843. Štúrova jazyková odluka je vnímaná z pohľad historikov čisto politicky, ako nutnosť, ktorú bolo potrebné vykonať na obranu proti maďarizácii. „Štúr tak chcel zjednotiť k jednotnej práci národných katolíkov i evanjelikov, a predovšetkým sprístupniť ľuďom politické vzdelanie a povzbudenie. Bolo vidno, že nastáva ťažký boj s Maďarmi o slovenskú budúcnosť“[16]. Tento krok znamenal i rozkol medzi v slovenskom evanjelickom tábore, pretože priaznivci J. Kollára a P. J. Šafárika tento rozkol odsúdili a vyslovili svoj záujem o zotrvanie pri spisovnom jazyku českom. Tento konflikt pretrvával medzi jednotlivými frakciami v čase revolučných rokov 1848-1849 a neskôr. Súčasne však uvedený rozpor, o ktorom svedčia i záznamy napr. dielo Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky, svojim priebehom predznamenal konflikt v oblasti politickej jednoty Slovákov a Čechov, ako medzi stúpencami partikularizmu. Zatiaľ čo P. J. Šafárik argumentoval predovšetkým v obchodnom duchu a vychádzal z ekonomického a sociálneho zaostávania území obývaných Slovákmi v porovnaní s českými krajinami, J. Kollár aktivity štúrovcov odsúdil a spisovnú slovenčinu Štúra označil prívlastkom – nekultúrny jazyk nižších vrstiev[17]. Tento počin z roku 1843 predstavoval dôvod, pre ktorý zastávali kritický postoj voči Ľ. Štúrovi a jeho duchovnému a politickému dedičstvu aj politické elity prvej ČSR, napr. M. Hodža[18].

Revolučné roky 1848-1849 mali za príčinu transformáciu hnutia štúrovskej generácie z roviny intelektuálnej a kultúrnej do roviny politickej. V reakcii na vyhlásenie Uhorského snemu, podľa ktorého v Uhorsku žije iba jeden národ, a to národ maďarský, sa aktivizovali aj politické hnutia nemaďarských národností dožadujúce sa rovnoprávneho postavenia v rámci uhorského štátu. Vrcholom aktivity slovenských predstaviteľov v prvom období revolúcie bolo prijatie Žiadosti slovenského národa v Liptovskom Mikuláši 10. mája 1848, na ktorom bola z pozície Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu otvorená požiadavka na vytvorenie slovenskej politickej reprezentácie v podobe Slovenskej národnej rady.

Žiadosti obsahovali nielen jazykové, ale i teritoriálne a vyššie zmienené inštitucionálne požiadavky, napríklad to, aby popri celouhorskom sneme boli vytvorené národné snemy s právomocami na území definovanom na základe etnických kritérií, či zavedenie jazyka slovenského ako rokovacieho jazyka na územiach obývaných príslušníkmi slovenského etnika, ako i na úrovni obcí, miest a stolíc. Súčasne vyvstala i požiadavka na národné gardy so slovenskými veriteľmi a so slovenčinou ako veliacim jazykom. Revolučným rokom 1848 až 1849 môžeme pripísať i konsolidáciu národnej symboliky.

Napriek tomu, že požiadavky obsiahnuté v Žiadostiach rešpektovali štátoprávny rámec Uhorska, boli v konečnom výsledku odmietnuté, pretože predstavovali narušenie dovtedy unitárneho a nedeliteľného charakteru. Súčasne boli voči iniciátorom Žiadostí vydané represie v podobe zatykača. Význam Žiadostí však spočíva predovšetkým v tom, že obsahovali požiadavku administratívneho ohraničenia slovenského územia a vytvorenia slovenských politických inštitúcií, pričom táto požiadavka bola komunikovaná verejne.

Dôležitý však je i demokratický charakter Žiadostí, ktoré v článku IX nastoľovali požiadavku aktívneho volebného práva pre všetkých uhorských občanov a obyvateľov starších ako dvadsať rokov, ak boli „svojmu rodu verní, zločinstvom a výstupkami nezašpintaní“[19]. Pasívne volebné právo sa malo vzťahovať na každého občana staršieho ako dvadsaťštyri rokov. Rovnako dôležitý bol i článok X, v ktorom je obsiahnutá požiadavka o potrebe slobody tlače a zhromažďovania“. [20]

Z hľadiska koncepcie záujem štúrovcov o dejiny a politickú situáciu ostatných slovanských národov bol determinovaný predovšetkým výskumnou činnosťou L. Štúra ako literárneho historika, ako i jeho skúsenosťami z pobytu v Nemecku.

Štúr si uvedomoval potrebu prezentovať to, čo by sme mohli označovať ak slovenský národ, aj na medzinárodnom fóre, predovšetkým s ohľadom na cenzúru, ktorá panovala v Uhorsku. V roku 1843 vydal v nemeckom Lipsku spis Sťažnosti a žaloby Slovanov na protizákonné prechmaty Maďarov[21].

V 40. rokoch ešte nebolo možné Štúra zaradiť do kategórie protizápadných politikov, najmä z dôvodu, že Slovanom prisudzoval mesianistickú úlohu brániť európske národy proti „islamu“ a formovať duchovné kvality „európskeho života“. Slovanstvo podľa neho bolo „skutočným stvárňovateľom terajšieho spôsobu života len s tým rozdielom do západných stvárňovateľov, že ono tomuto životu prinieslo obete iného druhu, než to oni urobili“[22]. Slovanská idea v tom čase činnosti štúrovcov nebola v rozpore s európanstvom, naopak, predstavovala jeho súčasť, doplnenie.

Revolučné roky 1848/49 priniesli politickú i myšlienkovú radikalizáciu štúrovcov čo sa prejavilo i hľadaní spojencov medzi ostatnými slovenskými národmi v rakúskej monarchii a za jej hranicami.

Odmietnutie Žiadosti slovenského národa a vydanie zatykača na Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. Hodžu malo za následok radikalizáciu myslenia a chápanie národnej otázky mimo štátoprávneho rámca Uhorska. Dôkazom toho je i Štúrov posun smerom k radikálnym revolucionárom. V čase príprav Slovanského zjazdu sa dostal do konfliktu s F. Palackým a P. J. Šafárikom, predovšetkým v otázke ich vzťahu k rakúskemu štátu. Podľa Štúra mal byť prvoradým záujmom slovanských reprezentácií v habsburskej monarchii budúcnosť samotných národov „Čo by nám povedal svet, keby sme o nič viac nestáli, než o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my“. [23] Štúr tak poukazoval na skutočnosť, že politické, ani jazykové požiadavky slovanských reprezentácií doposiaľ zo strany Viedne splnené neboli. Odmietal myšlienku federalizácie a žiadal o vytvorenie „samostatných slovanských obcí ... pod vládou rakúskou“. [24] Svoje predstavy o usporiadaní vzťahov Slovanov s Rakúskom však nekonkretizoval. Na zjazde udržiaval kontakty predovšetkým s ruským revolucionárom Michailom Bakuinom.

Napriek svojej postupnej radikalizácii však Štúr ešte nezastával postoj priamej konfrontácie s vládou Uhorska.

Odmietnutie západu v štúrovskej národnej filozofii

Záverečné obdobie činnosti Ľ. Štúra je spojené predovšetkým s jeho spisom Slovanstvo a svet budúcnosti. Štúrova tendenčnosť k doktríne austroslavizmu prerastala v odmietanie Západu, ktorý si politik spájal s individualizmom, utilitarizmom, pôžitkárstvom a celkovým úpadkom morálky.[25] V konečnej polemike však zavrhol i projekt austroslavizmu, ktorého podporu vyhodnotil ako „dobrovoľné poddanie sa germanizácii“.[26] Cestu k politickému oslobodeniu Slovanov a budovaniu vlastného samostatného národa videl Štúr v spojenectve s Ruskom, ktoré bolo v čase činnosti štúrovcov jediným nezávislým slovanským štátom, vrátane politického zjednotenia, ktoré by prinieslo i prijatie spoločného (pravoslávneho) náboženstva, ako i spoločného komunikačného jazyka medzi jednotlivými slovanskými národmi, t.j. jazyka ruského. Naďalej však v otázke národa zostal stúpencom kollárovskej idey „jednoty v rozličnosti“.[27] Odpor voči západnému liberalizmu, ktorý je možné pripisovať ľahostajným postojom Viedne a Západu k problematike slovanských národov rokoch 1848/49 vyústil do sformovania toho, čo je odbornej literatúre označované termínom „konzervatívny utopizmus“[28], keď si štúrovci považovali za vzor národnej organizácie Slovanov ruskú agrárnu občinu. Súčasne Štúr zdôrazňoval potrebu demokratizácie Ruska, primárne odstránenie poddanstva, ktoré označoval za najväčšie zlo[29], i keď paradoxne, absolutistického panovníka Mikuláša I. považoval za Slovana, ktorý „dobre zvážil potrebu svojho národa“ a „dovidí ďaleko do budúcnosti“.[30]

Štúrov politický program označil historik S. Bombík za „odmietnutie Západu“, zatiaľ čo ďalší slovenský historik V. Matula sa domnieva, že cieľom spisu bolo najmä získať podporu Ruska v otázke emancipácie stredoeurópskych národov, pričom sa odvoláva na skutočnosť, že aj K. Havlíček uvažoval v období 50. rokov 19. storočia o spolupráci s Ruskom[31]. Samotný Hegel nevylučoval, že osobitne Rusko môže v budúcnosti zohrať svetodejinnú úlohu.[32]

Treba dodať, že politika Ľ. Štúra v oblasti chápania a formovania národa nebola jednoznačne kladne prijímaná ani jeho politickými spojencami a priaznivcami, či generačnými nasledovníkmi. V tejto oblasti sú najviac zjavné tri sporné oblasti. Prvou z nich je dilema, či sa idea slovenského národa má uberať samostatnou, alebo československou cestou. Táto sporná oblasť však nebola uzavretá ani v čase prvej polovice 20. storočia, dôkazom čoho je zavádzanie kollárovskej staroslovienčiny do škôl a úradov po roku 1848, vydanie posledných dvoch ročníkov almanachu Nitra (1867, 1877) na pokyn Hurbana v českom jazyku, vrátane sporov medi „čechoslovakistami“ a „autonomistami“ počas prvej Československej republiky, polemiky M. Hodžu a J. Škultétyho o „československom rozkole“[33], ako i slovensko-slovenský spor o samostatnosť v rokoch 1990-1992.

Sporná bola i otázka, či mali slovenskí predstavitelia vyjadriť podporu maďarskej revolúcie proti viedenskému absolutizmu, vzhľadom na skutočnosť, že víťazstvo Viedne nereflektovalo očakávania protagonistov Mladého Slovenska. Táto dilema bola podporovaná i zo strany viacerých Štúrových súčasníkov, napr. M. Hodža, či S. Tomášik. Posledným sporom okolo Ľ. Štúra bola polemika spojená s hlavnými postulátmi diela Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorú odštartovalo jej prvé vydanie v slovenskom jazyku v roku 1993.

Vychádzajúc z uvedeného je zjavné, že Ľ. Štúr prechádzal viacerými fázami vývoja. V období pred revolúciou v roku 1848 zastával pozíciu stúpenca, ktorý mal záujem o budovanie slovenského národa s dôrazom na rešpektovanie platného ústavného a štátoprávneho rámca, neskôr, v rokoch 1848/49 sa stal radikálnym demokratom usilujúcim sa dosiahnuť vytýčené ciele revolučnou cestou. Jeho spojencami sa stali radikálni ľavičiari a revolucionári, ako i konzervatívni polici. U Štúra je zjavný vývin od snahy reformovať a demokratizovať štátny právny rámec Uhorska až po odmietnutie uhorskej štátnosti a snahu o integráciu Slovenska ako osobitného celku v rámci rakúskej štátnosti. V záverečnej fáze svojho prerodu sa stotožňuje s pozíciou konzervatívneho vizionára odmietajúceho liberalizmus, avšak ešte stále schopného prijímať hodnoty demokracie. Prezentované ideové a politické zvraty je však potrebné chápať vo vzťahu s vtedajším politickým kontextom. Štúrova politická činnosť bola preto determinovaná strategickým cieľom v podobe národnopolitickej a občianskej emancipácie. Štúr konal v intenciách slovenského národa.

Na začiatku svojho profesionálneho života vystupoval Ľ. Štúr ako kultúrny učiteľ. Jeho hlavným záujmom bol vznik novej spisovnej slovenčiny, tvorba umeleckých diel, vydávanie Slovenských národných novín. Toto zameranie bolo kultúrne. Avšak, ako sme preukázali, keď bola spisovná slovenčina uznaná ako slovenský spisovný jazyk, začal sa Štúr politicky angažovať. Stal sa poslancom v Uhorskom sneme za mesto Zvolen, spísal Slovenský prestolný prosbopis, inicioval Žiadosti slovenského národa. Po roku 1843 nastalo zjednotenie katolíckeho a evanjelického pohľadu na slovenský spisovný jazyk, čo je spojené s vývojom politickej aktivity na podporu používania vlastnej, osobitej kultúry slovenského národa. Občianska agitácia za slobodné používanie slovenského spisovného jazyka sa tak dostala výrazne do popredia.

Formovaním slovenského národa sa v spolupráci s Ľ. Štúrom venoval i jeho blízky spolupracovník J. Hurban. Hurban ako evanjelický kňaz a spisovateľ vykonával činnosti, ktoré mali najmä kultúrny charakter, ale po kodifikácii spisovnej slovenčiny sa stal prvým predsedom novovytvorenej Slovenskej národnej rady, čím sa dostal i do pozície politického aktivistu. Rovnako bol spoluautorom Žiadostí slovenského národa (1848) a Memoranda slovenského národa (1861). Spolu so Štúrom sa podieľal i na vytvorení viacerých dokumentov zameraných na riešenie otázky chápania slovenskej otázky a národnej identity v zmysle autonómneho postavenia v habsburskej monarchii[34].

Myšlienku fúzie nacionalizmu s dôrazom na minulosť predstavil v spise Slovensko a jeho život literárny. Podľa Hurbana nebola „minulosť pre nás (Slovákov) tou zemou, na ktorej by bol mohol k ovociu dozrievať kvet povedomia národno-slovenského, ale len zemou, na ktorej na koreň a peň samého národa šíril“.[35]

Previazanosť minulosti s postupne sa formujúcim národným hnutím vyjadril Hurban v diele Ľudovít Štúr. Hurban tu spomína i výlet na Devín zo dňa 24. apríla 1836, kde štúrovci odkazovali na minulosť národa slovenského, a ako pripomienku, že slovenské územie patrilo v minulosti národu slovanskému, prijali staré slovanské mená. Tento odkaz na minulosť považujeme za podklad pre neskoršie požiadavky na formovanie slovenského národa.

Štúr nazeral na formovanie národa v kontexte európskeho diania, súčasne venoval veľkú pozornosť aktivitám, ktoré mali prežiť svojich tvorcov (napr. budovanie kultúrnych a národnopolitických inštitúcií). Okrem toho si uvedomoval, že národné hnutie nemôže byť obmedzené len na aktivitu úzkeho okruhu elít, ale na jeho aktivite sa musia podieľať širšie vrstvy obyvateľstva. Napriek tomu, že stúpenci štúrovského hnutia sa nedožili úspešnej realizácie svojich myšlienok v podobe vzniku nezávislej Slovenskej republiky, ich činnosť v 30. a 40. rokoch 19. storočia sú znakom ich diplomatických schopností, ktorými disponovali i napriek tomu, že v tejto oblasti nemali prakticky žiadne skúsenosti. Za zmysel konania štúrovcov pre súčasnosť je možné považovať nielen to, čo robili, ale i akým spôsobom pri dosahovaní svojich cieľov postupovali.

Chápanie národnej identity vo filozofii štúrovcov

Predtým, ako sa začneme zaoberať problematikou slovenskej národnej identity, je potrebné vysvetliť, čo daný termín v spojitosti nami preberanou problematikou v uvedenej kapitole znamená. Identitu je však veľmi zložité presne definovať, preto budú v nasledujúcej časti stručne zhrnuté základné myšlienky tohto konceptu s ohľadom na potreby tejto predkladnej práce.

Definícia identity

Pod pojmom identita rozumieme poznanie o sebe samom, o vzťahu seba k druhým. Identita skúma i odlišnosti a zhody medzi ľuďmi, národmi, štátmi i kontinentmi. Na základe uvedeného je identita vyjadrením určitej harmónie, jednoty, nezameniteľnosti a stálosti voči okoliu.[36] Podľa J. Petrucijovej je identita „procesom a vždy konkrétnym výsledkom interakcie medzi jednotlivcami a prostredím“.[37] Človek si vytvára individuálnu identitu na základe príslušnosti k národu. Človek ako dôstojná bytosť, ktorej identita závisí na národe, musí mať nejakú dôstojnosť rovnako ako jeho národ. Človek je citlivý v zmysle vnímania národa a verí v jeho prestíž. Centrom identity a dôstojnosti je národ.[38]

Ďalším vysvetlením pojmu identita je nasledujúca definícia:

„Koreň pojmu identita tvorí latinský termín idem (to isté, totožné), ktorý so sebou nesie dva neoddeliteľné významy. Prvý odkazuje na absolútnu rovnosť (totožnosť), zatiaľ čo ten druhý predpokladá určitú typickú (osobitosť), ktorá je stála a pretrváva v čase. Pojem „identita“ tak obsahuje dva vymedzujúce aspekty porovnania osôb a vecí: podobnosť a rozdielnosť“.[39]

Definícia národnej identity

Jednou z podôb kolektívnej identity je etnicita, ktorá znamená príslušnosť k určitému národu. Medzi základné znaky národa, ktoré sa v dostupnej odbornej literatúre vyskytujú, patrí spoločné územie, náboženstvo, zvyky, spoločné dejiny, kultúra, jazyk a predovšetkým etnické vedomie ako pocit etnickej skupiny. Tento druh identity podobne charakterizoval slovenský etnológ M. Kaľavkský, ktorý hovorí o etnickej spoločnosti ako o presvedčení vlastnej jedinečnosti.

Etnická identita má samozrejme svoje pozitívne i negatívne faktory. Tými pozitívnymi sú patriotizmus a národná hrdosť, či pocity spoločnej identity, alebo spojenectva pri prekonávaní konfliktov vnútri etnika. Negatívnym prejavom je potom nacionalizmus v zmysle nadraďovania národov nad ostatnými[40]. Identita súvisí nielen s priamym prihlásením k určitej skupine ľudí, ktorí majú spoločné etnické korene, ale znamená tiež symbolické a faktické akty, ktoré sú použité na potvrdenie vlastnej identity[41]. Identita jednotlivých etnických menšín zostáva zachovaná i v prostredí pluralitných názorov, presvedčení a kultúr. Medzi najdôležitejšie úlohy každej spoločnosti je vytvárať také prostredie, v ktorom existuje empatia, porozumenie a ľudská láska[42]. Pre T. H. Eriksena je „etnická identita niečím, čo by malo údajne odkazovať k predstave o spoločnom pôvode (čoby druhu fiktívneho príbuzenstva). Sociálna identifikácia má preto čo dočinenia s tým, k akej skupine jedinec prináleží, a s kým sa identifikuje a s tým, akí ľudia etablujú a zachovávajú hranice medzi nami a nimi a že medzi kultúrou a etnickou identitou neexistuje akýkoľvek jednoduchý a priamy vzťah....“.[43]

Formovanie identity slovenského národa

Otázka národnej identity štúrovcov prichádza predovšetkým s spojitosti s hnutím a aktivitami Ľ. Štúra. Na národnú uvedomelosť štúrovcov spomína v Rozpomiekach J. M. Hurban[44]. Tieto opisy pôsobia tak, akoby sa idea národnej identity zhodovala s predstavami staršej a mladšej generácie.

Situácia generácie štúrovcov, zvlášť Ľ. Štúra je známa a pomerne dobre zmapovaná. Spomínané silnejúce maďarizačné snahy vytvárali tlak na dovtedy rodiace sa hnutie tzv. Slovákov. Vďaka snahám Ľ. Štúra vyvstal proces formovania národnej identity, ktorá však bola v dôsledku viacerých smerov nejednotná. K šíreniu národného obrodenia v rokoch 1848/49 sa pričinili aj snahy ostatných národov v monarchii, silnejúca školská sieť a silnejúce maďarizačné tendencie v Uhorsku.

Šírenie maďarčiny a vytláčanie národných jazykov zo škôl bolo naprotiveň väčšiny maďarských národov v Uhorsku, vrátane bežného obyvateľstva, ktoré často v dôsledku veľkej vzdialenosti od maďarského etnického centra, maďarčine jednoducho nerozumelo. Mnohé protesty boli preto spojené predovšetkým s uznaním používania národných jazykov popri maďarčine, čo však nekorešpondovalo s maďarskými centralizačnými snahami[45].

Prvé zmeny, ktoré sú spojené s formovaním národnej identity štúrovcov prišli s germanizačnými snahami Jozefa II., ktorý mal záujem o zjednotenie celej monarchie pre lepšie fungovanie počiatočnej byrokracie. Do tohto času bola ešte silne rešpektovaná identita obyvateľstva Uhorska[46], ktorý nemusel nazerať na svoj pôvod, alebo rodný jazyk. V celej krajine existovala určitá istota, že sa obyvatelia dohovorili za pomoci latinčiny, ktorú každý na určitom stupni znalostí ovládal. Napriek tomu, že používanie latinského jazyka bolo často ovplyvnené rôznymi dialektmi čo spôsobovalo jeho nejednotnosť či na báze gramatickej, alebo v oblasti slovenskej zásoby, jeho úloha bola kľúčová pre fungovanie celého kráľovstva[47]. Uvedené germanizačné snahy Jozefa II. však vyvolali nespokojnosť, ktorá zasiahla i do radov rozširujúcej sa vrstvy vzdelancov. Mnohé uhorské životy vyjadrovali otvorenú nespokojnosť voči germanizácii a ako alternatívu voči latinskému jazyku neschopného reflektovať význam doby, navrhovali práve jazyk maďarský, ktorý bol v tom čase na vzostupe[48].

V spojitosti s formovaním národnej identity nemožno opomenúť skutočnosť, že Ľ. Štúr, ktorý bol výrazne ovplyvnený rodičovskou výchovou, predovšetkým otcom Samuelom[49], sa narodil a časť života prežil v jednej z etnicky slovenských / slovanských hornouhorských žúp. Liptovská, Nitrianska, Oravská, Šarišská Trenčianska, Turčianska a Zvolenská[50], ktoré tvorili v rámci Uhorska skutočne izolované prostredie, do ktorého takmer neprenikali inojazyčné, či etnické vplyvy. Miera maďarizácie a germanizácie tu bola skutočne najnižšia, rovnako ako počet menšín[51]. S výnimkou modranského prostredia, ktoré bolo čiastočne germanizované[52], nepoznal otec Ľ. Štúra iné prostredie ako slovenské. Jeho matka Anna nepoznala iné pomery ako v trenčianskej župe, preto ju v tejto súvislosti Hurban označoval ako pronárodnú.[53] Vyvstáva preto otázka, či Samuel Štúr súhlasil so smerovaním a národnými ideami svojho syna, ktoré ich rodinu bezprostredne ohrozovali. Istotne nepovažoval synove nazeranie na národnú identitu za nesprávne, predovšetkým v čase maďarizačných snáh K. Zaya, avšak zároveň sa ho dotýkalo i striktné oddelenie novo kodifikovanej slovenčiny a biblickej češtiny/ slovakizovanej češtiny, ktorú otec Ľ. Štúra používal celý život. Okrem toho, že tento čin Ľ. Štúra spôsobil určitú nevraživosť v českom, resp. česko-slovenskom prostredí, prijímali i niektoré veľké osobnosti tej doby tento počin veľmi ťažko[54].

Štúr sa však snažil o zjednotenie všetkých severných Slovanov v Uhorsku pod záštitou národnej integrity. Práve preto si vybral jazykovo najčistejšie prostredie turčiansku župu, resp. nárečie používané v Turčianskom sv. Martine do ktorého prenikali cudzie vplyvy len minimálne. Rozdielnosť a potrebu zjednotenia etnika si Ľ. Štúr uvedomoval najmä v spojitosti s bojom proti maďarizácii a zachovaním istej národnej identity. Jeho cieľom nebolo rozbiť vzťahy medzi českým a slovenským prostredím. Uvedomoval si, že Slováci spoza moravských hraníc sa odlišujú od Slovákov na východe krajiny, preto potreba vzájomného porozumenia bude pre ich zachovanie kľúčová[55].

Formovanie identity československého národa

Spoločenstvá, ktoré sú formované ako národné, preberajú stereotypy, ktoré sú preverené v kmeňových formách. Od 40. rokov 19. storočia tak nachádzal moskovský panslavizmus odozvu u Slovanov, ktorí chceli obhajovať vlastné národné práva. Na takúto obhajobu bola potrebná sila, ktorá by poňala národ ako pokrvné spojenectvo. Toto spojenectvo znamenalo celé Slovanstvo. I štúrovci prijali slovanstvo. Hoci sa Kollár so štúrovcami v otázke, či prijať češtinu za vlastný jazyk rozišli, zakotvilo prijatie jazyka v povedomí Slovákov viac ako u Čechov. Táto idea však stmelila usilovanie Čechov a Slovákov o jeden národ[56]. Okrem rozdielneho prístupu k slovanskej vzájomnosti sa na vzťahu obidvoch národov výrazne podpísalo i rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867. Obidva národy boli zasadené do rozdielnej hospodársko-politickej klímy, s ktorou sa museli vyrovnať. Zatiaľ čo v Čechách a na Morave 70. roky znamenali dobu narastajúcej činorodosti a sebavedomia v politike, vzdelávaní i hospodárstve, na Slovensku nastala najťažšia doba. Tým bolo postavenie sa proti feudálnej moci v roku 1868, kedy nesmeli používať slovenský jazyk, čo viedlo de facto k popretiu existencie celého národa, ako i samotnej národnej identity.

Okrem toho u Čechov korunovácia F. Dobrotivého za českého kráľa znamenala povznesenie národného a historického vedomia a vďaka samospráve obcí a okresov im bolo umožnené využívať spolkové činnosti. Väčšia spoločenská a názorová diferenciácia vytvorila priestor pre vznik politických strán. V porovnaní s tým pre Slovákov bola revolúcia v roku 1848 stratová, pretože uhorskí magnáti previedli svoje veľkostatky cez revolúciu, takže ľudia boli stále bezzemkami a pri malom počte slovenských novín poňatie oslobodeneckého boja malo za následok rozpory medzi slovenskou inteligenciou[57].

Na rozdiel od iných národov existovalo u Čechov a Slovákov vedomie vzájomnej blízkosti, ktoré pôsobilo vždy integračne. Do 18. storočia nebola u obidvoch národov otázka národnej identity žiadnym spôsobom dôležitá. Za dôležitú bola skôr považovaná identita stavovská. V porovnaní so Slovenskom však v Česku existovalo vedomie „českosti“, ktoré však bolo chápané výlučne zemsky. S ohľadom na túto skutočnosť, existovalo popri „českosti“ i zemské moravanstvo, ktoré skrývalo zemské a etnické rozdiely. Komplikovanejšia situácia bola na Slovensku, kde stále prežívalo uhorské štátna identita, čo znamenalo, že obyvatelia boli považovaní za tzv. neoddeliteľnú a jedinú uhorskú národnosť. I napriek tomu existovalo u obyvateľov akési vedomie slovanskosti. Na etnické rozdiely na konci 18. a začiatku 19. storočia začala poukazovať až etnografia, ktorá sa zrodila ako nová vedecká disciplína. Práve preto mnohí českí a slovenskí a obrodenskí boli práve národopisci[58].

Proces vytvárania slovenskej národnej identity prebiehal súčasne s formovaním národnej identity Česka. Tento proces bol ovplyvňovaný tiež formovaním moderného národa u maďarského i nemeckého obyvateľstva. Prikloniť sa k českej, alebo nemeckej orientácii bolo osobnou vecou každého občana a to bez ohľadu na ich pôvod.

Hoci česko-nemecké a i slovensko-maďarské oddeľovanie prebiehalo rýchle, vyhraňovanie Slovákov voči Čechom bolo výrazne komplikovanejšie. Ako u Čechov, tak i u Slovákov existovalo súčasne dvojité vedomie, pocit odlišnosti, i blízkosti. Blízkosť bola spôsobená absenciou jazykovej bariéry, ktorá bola umocnená používaním starej češtiny u evanjelikov. Pred definitívnou slovenskou jazykovou odlukou po roku 1843 bola tiež dôležitá absencia kodifikovanej formy spisovného jazyka. Odlišnosťou bolo i to, že obidva národy sa vyvíjali v iných štátnych útvaroch, čo malo za následok inú sociálnu štruktúru a odlišné historické vedomie.

V období prvej polovice 19. storočia sa formovanie národnej identity Čechov a Slovákov odohral v rovine jazykovej a literárnej. Predovšetkým u Čechov sa zvolenie jazykovo chápaného národa objavil slovenským problém. Pretože tamojšie obyvateľstvo hovorilo podobným dialektom, verilo sa, že ide o obyvateľstvo české. Odlíšenie bolo len také, ako miestny dialekt medzi Čechmi a Moravanmi. A tak predstava jazykovej jednoty viedla k myšlienke o existencii jednotného československého národa, avšak v tejto dobe sa ešte o československý národ nejednalo. I keď v prvej polovici 19. storočia mali česko-slovenské vzťahy podobu skôr jazykovú a literárnu, revolučný rok 1848 tieto otázky priniesol do politickej roviny. V Prahe na Slovenskom zjazde zasadli štúrovci spoločne s Čechmi, kde schválili rezolúciu, kedy Slováci a Rusíni boli uznávaní v Uhorsku za národ a používali práva ako ostatné národy[59].

Národná identita štúrovskej generácie

Národná identita s ohľadom na vzájomnosť Čechov a Slovákov bola formovaná viacerými generáciami. Vďaka vplyvu Veľkej francúzskej revolúcie a predovšetkým myšlienok Hegela a Herdera, ktoré objasňovali zrodenie národných štátov, vznikol spor, či na území od Šumavy k Tatrám žije len jeden národ s viacerými nárečiami, alebo dva so samostatnými jazykmi. Prvá línia, ktorá sa vyskytuje, je kollárovská, ktorá považuje ľud pod Tatrami za Čechoslovanov ako jeden z národov slovanských, ktoré medzi sebou majú určitú vzájomnosť. Kollár prvýkrát vzniesol vo svojom spise „O literárnej vzájemnosti mezi kmenmy a nářečími slavskými“ termín vzájomnosť. Druhou líniou bola línia štúrovská, ktorá stavala národnú identitu vo vzťahu k vzájomnosti najskôr na samostatnom nárečí, potom na národnom uvedomení Slovákov na základe spisovného jazyka a ich mieste v európskom a slovanskom kontexte.

Proces neustávajúcej diachrónnej konfrontácie medzi Čechmi a Slovákmi je i dnes ešte intenzívnejší o etnické a jazykové príbuzenstvo. Že jazyk umožnil väčšiu vzájomnosť uvádza i M. Vlček v Dejinách českej literatúry „Slovensko totiž prevzalo niektoré duchovné tradície české, pestovalo ich a do českých zemí ich vracalo hneď, ako politický útlak panujúci napríklad po Bielej hore, alebo počas dusivej cenzúry Metternicha opadol. Obidva národné systémy preto prejavili schopnosť prevziať – v určitom kruhu – riadené usporiadanie druhého systému takpovediac na striedačku“.[60]

Zrejmý pocit, že vlastná neschopnosť nedokáže čeliť odnárodňovaniu, vyvolal potrebu slovenskej inteligencie opierať sa o českú spoločnosť, ktorá bola, čo sa týka obhajoby národných záujmov, viac úspešná. Vlastné vyrovnávanie opozičných a integračných tendencií bolo zložitejšie, pretože české obyvateľstvo malo odlišný typ vlastenectva v porovnaní so Slovákmi: „i keď sú si blízki jazykovo, etnicky, Česi a Slováci mali odlišné dejiny, vnútené im ich rakúskymi a uhorskými vládcami. Čechy a Morava boli najviac pokročilou priemyselnou časťou rakúskej ríše. Slovensko bolo poľnohospodárskym zaostalým kútom uhorskej ríše...“.[61] V národnej identite Čechov a Slovákov je zjavný pocit náklonnosti k zemi, ktorá bola majetkom viacerých národov. Odkaz štúrovskej generácie pri hľadaní národnej identity pretrval i v búrlivom dialógu v čase rozdeľovania obidvoch štátov, kedy bola Slovákov naliehavá potreba vytvoriť si vlastný národ. Krátko po roku 1989 sa československý antagonizmus stal obsahom slovenskej politiky. V tomto období delení obidvoch národov ovládala ich vedomie idea vlastnej národnej identity, ktorú už v minulosti formuloval Ľ. Štúr „ak chceme niečím byť, musíme samostatne niečo začať, samostatne sa zaslúžiť, inak nie je možné, aby sme sa vyslobodili zo svojho živorenia a pozdvihli k väčšej hodnote“.[62]

Záverečné slovo autora

Cieľom rigoróznej práce bolo predstaviť štúrovskú filozofiu vo svetle chápania národa a národnej identity. V rigoróznej práci sme čerpali, okrem iných autorov, najmä z publikácií samotných štúrovcov, ktoré sa stali predmetom skúmania celkovej komparácie ich filozofického myslenia.

Prvá kapitola práce definovala filozofiu štúrovcov z rôznych kritérií. Prvoradým bolo potrebné si určiť vymedzenie tejto filozofie v dejinách, keďže sa historické definície obdobia štúrovcov rôznili. Práca definovala tri vymedzenia na základe chronológie, biografických údajov a ideí. Delenie sa prehlbovalo na menšie časové jednotky, a tak každý jeden rok od roku 1787 po rok 1919 je možné priradiť do troch podkategórií z jedenástich rigoróznou prácou navrhovaných. V prvej kapitole sme sa zamerali na ovplyvňujúce faktory štúrovskej filozofie, kedy sme zistili, že najväčší vplyv na myslenie štúrovcov mali filozofie Wilhelma Friedricha Hegela, Johanna Gottfrieda von Herdera ale i filozofia francúzskeho osvietenstva. Nemalý vplyv mali i ostatné filozofické myslenia a spoločenská situácia, ktorá v tej dobe nebola naklonená novému štátu a myšlienkam na vytvorenie samostatného národa a podvedomia jeho národnej identity. Kapitola zodpovedala na otázku, čo a v akej forme a rozsahu malo vplyv na delenie a formovanie štúrovcov. V prvej prílohe rigoróznej práce obhajujeme svoje tvrdenia na základe historických skutočností.

Druhá kapitola sa upriamila na obhajobu jednotlivých kategórií národa a národnej identity v štúrovskej filozofii. Objavili sme, že štúrovci považujú za kategórie národa územie, jazyk, kultúru a hospodársky život. Dôležitou skutočnosťou ostáva fakt, že práve snaha zachovať týchto päť kategórií ako ich dedičstvo pre slovenský národ trvá do dnešných časov a neprestalo ani po vzniku ČSR v roku 1918. Za základné kategórie národnej identity štúrovcov považujeme v rigoróznej práci náboženstvo, ducha človeka a srdce. Kategórie národnej identity nachádzame prevažne v ich tvorbe a osobnom živote, preto je druhá kapitola naviazaná na druhú prílohu, v ktorej nájdeme výroky štúrovcov, na základe ktorých obhajujeme svoje tvrdenia.

Tretia kapitola rigoróznej práce dala odpovede na celkové chápanie národa a národnej identity a dotkla sa i komparácie jednotlivých ideí predstaviteľov štúrovcov. Pamätajúc na zistené skutočnosti spomínané v práci tu nachádzame vrchol celého nášho výskumu, ktorý sa do hĺbky venuje svetonázoru a formovania ich osobnosti, čo malo vplyv i na slovenské dejiny. Štúrovo myslenie v otázkach národa i jeho angažovanosť za vznik slovenského národa sa postupne formovali a vyvíjali. Počas svojho života Štúr videl ako veľkú prekážku predovšetkým v konfesionálnej rozpoltenosti kresťanstva a chápaní národa, ktorého náboženské spory neviedli k spoločnému cieľu za štát pre všetkých Slovákov, bez rozdielu kresťanskej konfesie. Formovanie národnej filozofie u štúrovcov, ktoré trvalo viac ako storočie vyústilo až do revolučných období, počas ktorých Štúr dospieva k názoru, že je potrebné v mnohom odmietnuť západ a prijať východné chápanie národa. Ľudovít Štúr sa najprv usiloval definovať jazykové a mentálne hranice národa, ako aj samotnú „slovenskosť“. Následne sa snažil vymedziť náš národ, predovšetkým cez uzákonenie slovenského jazyka, ako životaschopného voči maďarskému a českému jazyku. Pre štúrovcov bol v mnohom jednotný slovenský národ riešením sporov. Štúr riešil i niekoľko dilem, a to predovšetkým vzhľadom na budovanie národa. Či sa do tohto nového štátu máme vybrať samostatne alebo s Čechmi, ale i v dileme, či podporiť alebo nepodporiť Maďarov proti Viedni. Zaujímavou skutočnosťou ostáva, že Štúr bol človek, ktorý patril ku evanjelickej cirkvi, žil na území s prevahou katolíckej cirkvi a vo svojich spisoch obdivuje národnosť a štruktúry cirkvi pravoslávnej. V jeho osobe badáme rozbroj ale i zjednotenie celej filozofie tohto obdobia slovenských dejín, ktorého dedičstvo je naším každodenným životom, životom Slovákov a Sloveniek.

Prínosom rigoróznej práce je pre čitateľa komplexné delenie štúrovskej filozofie. Práca je súhrnom doteraz neucelených národno-formačných ideí, ktoré vyústili až do spoločnej snahy Čechov a Slovákov o vlastný štát a vlastnú štátnosť. Výnimočnosťou práce sú spomínané prílohy, v ktorých čitateľ nájde súhrn štúrovskej epochy od jej historického začlenenia po príklady z ich filozofickej, literárnej a najmä pronárodnej tvorby. Tretia príloha poskytuje zoznam ďalšej literatúry, ktorá rozvíja tento výskum štúrovcov a z ktorých zdrojov sme i my čerpali.

Filozofická epocha štúrovcov si zaslúži našu pozornosť a úctu. Malé Slovensko sa vďaka štúrovcom prestalo skrývať pred veľkými svetovými dejinami.

Príloha: Udalosti slovenského národa od roku 1787 po rok 1918

Príloha obsahuje prehľad celej štúrovskej epochy dejín, do ktorých zasiahli svojimi pronárodnými aktivitami. Udalosti slovenského národa v tomto prehľade začíname rokom 1787, kedy prebehla kodifikácia spisovnej slovenčiny Antonom Bernolákom a završujeme ju rokom 1918, vznikom Prvej Československej republiky. Týchto 131 rokov formovalo slovenskú štátnosť, preto sa im osobitne venujeme.

Prehľad je tvorený v nasledujúcej schéme:

ROK Významná udalosť alebo okruh udalosti ako boli: Narodenie, Štúdium, Publikačná činnosť, Politika, Cirkev, Filozofia a Smrť: (Osobnosť, ktorej sa to týkalo, prípadne krátky popis udalosti.)

Prehľad udalostí, ktorý je v prílohe rigoróznej práce, ju obohacuje o výskum a poskytuje čitateľovi užitočnú pomôcku pre orientáciu v biografií a pronárodnej filozofickej tvorbe štúrovcov. Štúrovskej epoche, jej vymedzeniu a charakteristike, sa venujeme bližšie v prvej kapitole rigoróznej práce.

Príloha bola dopĺňaná počas písania práce a obohocovaná o skutočnosti, ktoré neodmysliteľne patria do slovenských dejín. V ďalších podkapitolách rozvíjame delenia na základe týchto informácií. Cieľom tejto prílohy bolo sprehľadnenie štúrovských dejín, na podklade ktorého sme mohli vytvoriť časovú priamku skutočností a porovnať jednolivé delenia štúrovskej generácie.

1787 Kodifikácia spisovnej slovenčiny Antonom Bernolákom (Bola prvá kodifikovaná forma spisovnej slovenčiny s nárokom na celospoločenskú platnosť, podrobne opísaná v normatívnych príručkách. Ustanovil ju Anton Bernolák na základe kultúrnej západoslovenčiny s niektorými prvkami stredoslovenského nárečia a s fonologickým pravopisom.)

1793 Narodenie (Samuel Ferjenčík.)

1794 Narodenie (Samuel Medvecký.)

1797 Narodenie (Mikuláš Ostrolúcky.)

1806 Narodenie (Karol Kuzmány; Karol Braxatoris.)

1807 Narodenie (Jozef Kozáček.)

1811 Narodenie (Michal Miloslav Hodža.)

1812 Narodenie (Samo Chalúpka; Viliam Pauliny-Tóth; Jonáš Záborský.)

1813 Narodenie (Samo Tomášik.)

1815 Narodenie (Ľudovít Štúr.)

1816 Narodenie (Benjamín Pravoslav Červenák.)

1817 Narodenie (Jozef Miloslav Hurban.)

1818 Narodenie(Adam Kardoss; Samuel Štúr ml.; Juraj Bánik.)

1819 Narodenie (August Horislav Škultéty.)

1820 Narodenie (Andrej Sládkovič; Samuel Bohdaň Hroboň.)

1821 Narodenie (Janko Matúška.)

1822 Narodenie (Ján Kalinčiak; Janko Kráľ; Ján Francisci-Rimavský; Ján Kučera; Ján Alexander Rotarides; Samuel Dobroslav Štefanovič.) Štúdium (Samo Chalupka študoval na lýceu v Kežmarku.)

1824 Narodenie (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský; Mikuláš Dohnány.), Štúdium (Samo Chalupka študoval na bratislavskom lýceu filozofiu a teológiu.)

1825 Narodenie (Mikuláš Štefan Ferienčík; Daniel Maróthy.)

1826 Štúdium (Andrej Sládkovič získaval vzdelanie v Krupine do roku 1830; Jozef Miloslav Hurban získaval vzdelanie najprv u otca, a potom navštevoval mestskú školu v Trenčíne.)

1827 Štúdium (Ľudovít Štúr získaval základné vzdelanie, v auguste odchádzal na štúdiá do Rábu, dnešného Györu, kde navštevoval nižšie gymnázium; Ján Francisci-Rimavský navštevoval ľudovú školu v Hnúšti.)

1828 Narodenie (Pavol Dobšinský.), Štúdium (Janko Kráľ získaval základné vzdelanie vo svojom rodisku v Liptovskom Mikuláši, do roku 1834.)

1829 Narodenie (Ján Botto.), Štúdium (Ľudovít Štúr študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave), Publikačná činnosť (Samo Chalupka napísal Repertorium dispositionum, rukopis s básnickými náčrtmi a veršami.), Politika (Ľudovít Štúr sa stal členom Spoločnosti česko-slovenskej; Samo Chalupka patril k iniciátorom vzniku Spoločnosti českoslovanskej, neskoršieho ohniska štúrovcov.), Cirkev (Michal Miloslav Hodža študoval teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove do roku 1832.)

1830 Štúdium (Ján Francisci-Rimavský študoval na latinskej škole v Ožďanoch, až do roku 1834; Samo Tomášik po ukončení vzdelávania pracoval dva roky ako vychovávateľ v Bánréve, no keď jeho otec ochorel, vrátil sa domov a po jeho smrti pôsobil v Chyžnom ako evanjelický farár; Andrej Sládkovič sa zdokonaľoval v maďarčine v Perovčanoch do roku 1831; Jozef Miloslav Hurban navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, kde sa spoznáva s Ľudovítom Štúrom.), Politika (Samo Chalupka sa po vypuknutí povstania poľskej šľachty vydal do Poľska ako dobrovoľník a v nasledujúcom roku bol zranený v bojoch pri Haliči.)

1831 Štúdium (Andrej Sládkovič navštevoval piaristické gymnázium v Krupine do roku 1832.), Publikačná činnosť (Ľudovít Štúr písal svoje prvé básnické pokusy.)

1832 Štúdium (Andrej Sládkovič pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici do roku 1840; Michal Miloslav Hodža študuje teológiu na evanjelickom kolégiu v Bratislave, do roku 1834 a počas štúdia v Bratislave začal pracovať v Spoločnosti reči a literatúry československej.), Politika (Michal Hlaváček založil pri levočskom lýceu podľa bratislavského vzoru Slovenskú spoločnosť.)

1833 Štúdium (Samo Chalupka pokračoval v štúdiu na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni; AugustHorislav Škultéty študoval v Kežmarku až do roku 1836.)

1834 Štúdium (Ľudovít Štúr bol knihovníkom časti školskej knižnice, neskôr uňho nastalo dočasné prerušenie štúdia kvôli vážnej finančnej situácii. Vracal sa do Uhrovca, kde si privyrábal ako pisár na panstve grófa Karola Zaya; súkromne vyučoval v dome bratislavského kupca Schwaigera a taktiež prevzal vyučovanie syntaxistov, tzn. mladších žiakov; Samo Bohdan Hroboň študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, kde sa hneď po príchode zapojil do národnoemancipačných aktivít starších spolužiakov a postupne nadviazal korešpondenčnú komunikáciu s mnohými osobnosťami slovenského kultúrneho života; Ján Francisci-Rimavský študoval na ev. lýceu v Levoči, až do roku 1839; Samo Tomášik odišiel do Nemecka, aby si doplnil vzdelanie, v jeho farnosti ho zastupoval Samo Chalupka.), Publikačná činnosť (Samo Chalupka napísal Koníku moj vraný, Nářek slovenský a Píseň vojenská; Samo Tomášik napísal dielo Hej, Slováci.), Politika (Ľudovít Štúr bol zvolený za tajomníka Spoločnosti česko-slovenskej, po Ctibohovi Zochovi, v tomto roku bol zároveň evidovaný zvýšený počet jej členov. Pokračoval vo významných korešpondenčných aktivitách so zahraničnými, najmä českými učencami.), Cirkev (Michal Miloslav Hodža pôsobil ako vychovávateľ v Rakši a Podrečanoch, taktiež študoval teológiu vo Viedni, do roku 1837, kde bol v roku 1837 vysvätený za kňaza a až do roku 1866 pôsobil ako evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši.)

1835 Štúdium (Ľudovít Štúr prednášal na lýceu starším študentom dejiny Slovanov a ich literatúr; Janko Kráľ navštevoval gymnázium v Šajavskom Gemeri.), Publikačná činnosť (Samo Bohdan Hroboň napísal do rukopisného zborníka Liber memorialis societas slavicae prvé básne v češtine v klasicizujúcom duchu, ktoré písal do roku 1839.), Politika (Ľudovít Štúr oslovil Jozefa Hurbana a získal ho pre národnú vec; stal sa podpredsedom Spoločnosti česko-slovenskej.)

1836 Pamätná slávnosť na Devíne (Slávnosť pod vedením Ľudovíta Štúra, na ktorej sa zaviazali službe národu a prijali slovanské mená.), Štúdium (Ľudovít Štúr bol ako zástupca profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej prednáša Dejepis všeslovanskej literatúry; AugustHorislav Škultéty študoval teológiu, filozofiu, históriu, prírodné vedy a filológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde patril medzi najnadanejších a najaktívnejších študentov, do roku 1839.), Publikačná činnosť (Ľudovít Štúr v prvom ročníku; v periodiku Hronky vydal prvú tlačenú báseň Óda na Hronku; Samovi Chalupkovi vyšli v almanachu Plody prvé básnické zbierky; Samo Bohdan Hroboň uverejnil svoj prvý preklad z latinčiny a prvý folkloristický zápis.), Politika (Pod vedenímĽudovíta Štúra stále rástol počet členov Spoločnosti česko-slovenskej; Michal Miloslav Hodža napísal Meč krivdy.), Smrť (otec Sama Chalupku zomrel, zaujal jeho miesto v rodnej Hornej Lehote, kde pôsobil až do svojej smrti.)

1837 Štúdium (Sama Bohdana Hroboňa prijali do Nemeckého študentského samovzdelávacieho spolku; Janko Kráľ sa zapísal na lýceum v Levoči, kde študoval do roku 1841.), Publikačná činnosť (Ľudovít Štúr pokračoval v písaní článkov do novín a časopisov, ako sú Tatranka, Hronka, české Květy, Časopis českého museum, chorvátska Danica, poľský Tygodnik literacki a iné; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Hronka.), Politika (Zákaz Spoločnosti česko-slovenskej, ktorý bol vynesený po študentských nepokojoch, odohrávajúcich sa na lýceu; Ľudovít Štúr založil Ústav reči a literatúry českoslovanskej, v rámci ktorého pokračovala aktivita Spoločnosti; Samo Chalupka je člen tajného mladoslovanského spolku Vzájomnosť; Jozef Miloslav Hurban bol aktívnym členom tajného spolku Vzájomnosť a vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov, napísal taktiež Žalospěv na smrt Jana Volka.)

1838 Štúdium (Andrej Sládkovič pôsobil ako pomocný učiteľ v Ladzanoch.), Publikačná činnosť (Ľudovít Štúr v pražských Květoch uverejňoval cyklus básní Dumky večerní, až do augusta 1840; Michal Miloslav Hodža napísal Úvod Sl. B. Kazatele do Cirkwe ewangelické Wrbicko-Swato-Mikulášské a Průwod téže Cjrkwe..., Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Květy, až do roku 1845, po roku 1838 sa stal Hurban popri Bohuslavovi Nosákovi a B. P. Červenákovi najvýznamnejším slovenským dopisovateľom pražských Květov.), Politika (Ľudovít Štúr sa zastavil v Prahe a v kruhu českých vlastencov pobudol vyše mesiaca.), Filozofia (Ľudovít Štúr odchádza z Bratislavy na vysokoškolské štúdium, zapísal sa na univerzitu v Halle, kde študoval predovšetkým jazykovedu, históriu a filozofiu. Bol ovplyvnený najmä Hegelovým a Herderovým dielom.)

1839 Štúdium (Ján Kalinčiak študoval v Záturčí, Necpaloch, Gemeri a v tomto roku prichádza do Levoče; Samo Bohdan Hroboň prešiel na evanjelické lýceum do Bratislavy a začal si písať denník, v ktorom pokračoval až do svojej smrti, keď nadobudol rozsah 8000 strán; Ján Francisci-Rimavský študoval na ev. lýceu v Bratislave, až do roku 1843. Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom. Andrej Sládkovič vyučoval v dome Pavla Pišla v Banskej Štiavnici, kde spoznal Marínu Pišlovú - o ktorej napísal dielo Marína; AugustHorislav Škultéty zastupoval vo funkcii námestníka profesora Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry českoslovanskej.), Publikačná činnosť (Ľudovít Štúr počas štúdií v Halle navštívil kraje Lužických Srbov a z tejto cesty napísal cestopis Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839, ktorý vyšiel v Časopise Českého musea v roku 1839; precestoval kraj Slovanov - Hornú a Dolnú Lužicu a napísal o nich cestopis Cesta do Lužíc vykonaná na jar 1839, ktorý vyšiel v Časopise českého musea.), Politika (Janko Matúška sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej.)

1840 Štúdium (Ľudovít Štúrpracuje opäť ako zástupca prof. Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, prednáša gramatiku a slovanské dejiny, pokračuje aj v činnosti v Ústave reči a literatúry českoslovanskej.), Cirkev (Michal Miloslav Hodža bol dekanom liptovského seniorátu a vyslancom na dištriktuálne konventy, o rok neskôr člen redakcie evanjelického Spěvníka.)

1841 Štúdium (Samo Bohdan Hroboň odišiel spolu so svojím starším bratom Ľudovítom študovať na nemeckú univerzitu do Halle; Janko Kráľ študoval na lýceu v Kežmarku, kde ho učil Ján Benedikti, až do roku 1842.), Publikačná činnosť (Ľudovít Štúr napísal dielo Starý a nový věk Slováků v staročeštine, ktoré vyšlo prvýkrát až v roku 1935 v origináli, po slovensky prvýkrát v roku 1994; Ján Kalinčiak vydáva diela Cesta na knížecí pole, Poslední počestnosť spící dýmky; Jozef Miloslav Hurban napísal Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách.), Politika (Ľudovít Štúr rozvinul aktivitu pre vydávanie slovenských politických novín, píše obranné a polemické spisy, napísal Starý a nový vek Slovákov; Andrej Sládkovič sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie slovenského národného divadla v Sobotišti.), Cirkev (August Horislav Škultéty bol kaplánom u superintendenta Pavla Jozeffyho v Tisovci, kde veľmi aktívne prežil sedem rokov.), Smrť (Benjamín Pravoslav Červenák.)

1842 Štúdium (Andrej Sládkovič navštevoval Evanjelické lýceum v Bratislave; Andrej Sládkovič pôsobil ako vychovávateľ v Hodruši, po návrate zo štúdií v Halle sa stal vychovávateľom v rodine Pavla Bezegha v Rybároch; Janko Kráľ sa zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave.), Publikačná činnosť (Ján Kalinčiak vydávabásne Králův stůl, príspevok vyšiel v časopise Tatranka, i básne V lúčivom zasadnutí, Velebnému otcovi Slovákov Jánovi Hollému, vydáva povesť Bozkovci; Samo Chalupka sa venuje tvorbe duchovnej poézie a ľudovýchovnej spisbe a náboženskými piesňami prispel do Zpěvníka evanjelického; Andrej Sládkovič napísal diela K Nitře, Potěcha, Ctibor, Sôvety v rodine Dušanovej; AugustHorislav Škultéty počas pôsobenia v Tisovci, bol spoluzostavovateľom Zpěvníka evangelického, do ktorého prispel 7 piesňami; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Česká včela, Slovanský pozorník, almanach Nitra.), Politika (Ľudovít Štúr je iniciátorom rekurzu na panovnícky dvor vo Viedni, aby vláda zastavila národnostné perzekúcie zo strany Maďarov - Slovenského prestolného prosbopisu, ďalšia neúspešná žiadosť o povolenie novín; Michal Miloslav Hodža bol členom posolstva slovenských evanjelických vzdelancov k rakúskemu cisárovi; Jozef Miloslav Hurban napísal Osudové Nitry, Svadba krále velkomoravského.)

1843 Deň vzkriesenia slovenčiny14. februára (V úzkom kruhu priateľov sa Štúr vyslovil za nevyhnutnosť prijať nový spisovný jazyk, ktorý by zjednotil všetkých Slovákov.), Stretnutie na fare v Hlbokom 11. - 16. júla (Ľudovít Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža sa dohodli na nutnosti novej kodifikácie spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenského nárečia.), ŠŠtúdium (Ľudovít Štúr bol definitívne pozbavený funkcie zástupcu prof. Palkoviča, čoho dôsledkom bol protestný odchod 22 študentov z Bratislavy v marci 1844 a 13 z nich sa zapisuje na lýceum v Levoči; Ján Francisci-Rimavský zložil kandidátsku skúšku z teológie; Andrej Sládkovič študoval teológiu na univerzite v Halle, do roku 1844; Ján Botto študuje na lýceu v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej., )j.), Politika (Na evanjelickom lýceu zasadala komisia na vyšetrovanie proti Ústavu reči a literatúry českoslovanskej, ktorej bol podrobený aj Ľudovít Štúr. Obvinenia sa vzťahovali na vec „zrady uhorskej vlasti“. Vychádza v Lipsku Štúrov obranný spis Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov.)

1844 Štúdium (Janko Kráľ spolu s ďalšími 22 študentmi podpísal list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a profesora, na čo odišiel spolu s ďalšími 13 najvernejšími študentmi do Levoče, šiel po stopách národného hrdinu – Juraja Jánošíka v Malohonte, na Kokave a v Klenovci, potom aj v jeho rodisku – v Terchovej. Z týchto ciest odišiel pravdepodobne do Pešti, kde robil skúšky a zrejme už vtedy sa zamestnal ako pisár v kancelárii advokáta Alexandra Boleslavína Vrchovského; Janko Matúška odišiel zo školy na protest proti prepusteniu Ľudovíta Štúra a odišiel pracovať ako vychovávateľ do Oravského Podzámku.), Publikačná činnosť (Ľudovít Štúrpíše Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, spis vyšiel v roku 1846, vyšla ich literárna príloha Orol tatranský, ktorá vychádzala do 6. júna 1848, Ľudovít Štúrvydal vo Viedni brožúru Devätnáste storočie a maďarizmus; Ján Francisci-Rimavský vydal báseň Ohlas, Janko Podhorský a Svojim vrstovňíkom na pamjatku, prvú tlačená publikáciu v štúrovskej slovenčine; Janko Matúška napísal slová budúcej slovenskej hymny Nad Tatrou sa blýska, taktiež napísal diela Púchovská skala (Nitra), Svätý zákon, Hrdoš, Klára Zachová, Kozia skala, Sokolíček, Plavý, Preletel sokolík nad tichým Dunajom, Slepý starec, Po dolinách, Vzdychy spod Lysice, Pomsta, Hrdosť, Próza, Zhoda liptovská; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Jahrbücher für slawische Literatur, taktiež napísal Prechádzky po považskom svete, Prítomnosť a obrazy zo života tatranského.), Politika (Do Viedne je podaný nový Slovenský prestolný prosbopis, opäť bez výraznejšieho úspechu; Ľudovít Štúr sa zúčastnil zakladajúceho zhromaždenia celonárodného spolku Tatrín; Samo Chalupka je člen štúrovského spolku Tatrín; Michal Miloslav Hodža sa stal prvým predsedom spolku Tatrín.)

1845 Štúdium (Ján Francisci-Rimavský pokračoval v štúdiu na prešovskom kolégiu.), Publikačná činnosť (Ľudovít Štúr vydal vo Viedni polemický spis Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus - Devätnáste storočie a maďarizmus; Vyšlo prvé číslo Štúrových Slovenských národných novín, ktoré vychádzali do 9. júna 1848; Ján Kalinčiak vydáva povesť Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky; Ján Francisci-Rimavský vydal Slovenskje povesti, 1. diel; Janko Kráľ napísal diela Jedna žiadosť, Jedna žiadosť, Kvety, Ej, medzi dolinami, Žíznim, mám studničku, Pierko, Zverbovaný II., Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Moja pieseň, Pieseň bez mena, Pesnička na kare ku cti zosnulému Jankovi Tomesovi, Vysokourodzenému pánovi Ďurkovi Košuthovi, Povesť, Kristus, Skamenelý, Kríž a čiapka, Bezbožné dievky, Kvet, Husár, Orol vták, Duma bratislavská, Dve staré pesničky, Orol; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Orol tatranský, taktiež napísal Svatoplukovci: aneb Pád říše Velkomoravské.)

1846 Štúdium (Ján Kalinčiak pôsobil vďaka Štúrovej intervencii ako učiteľ filozofie a rektor na gymnáziu v Modre.)

Publikačná činnosť (Ľudovít Štúr vydal diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej; Ján Kalinčiak vydávabásne Bojovník, Krakoviaky, Márii od Jána; Pozdravenie, Rada Moja mladosť, Smutný pohreb, Legenda o hlavatém Fríckovi, Králik, Pěvec, Šuhaj zabitý, On parlera de sa gloire; taktiež vydáva rukopisy Na Silvestra, Túženie, Triolety a Humoreska a Reštaurácia; Samo Tomášik napísal dielo Hladomra, ktorá bola prvou slovenskou prózou; Andrej Sládkovič napísal dielo Marína, básnickú skladbu, ktorá je so svojimi 291 strofami najdlhšou ľúbostnou básňou na svete; Ján Botto sa zúčastnil na založení rukopisného časopisu levočských študentov Holubica s prílohou Sokol; Ján Botto napísal Báj na Dunaji; Pieseň Jánošíkova, Báj Maginhradu, Báj Turca, Povesť bez konca; Janko Matúška napísal dielo Sirotinec; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, taktiež napísal Olejkár, Rázmocký kúpeľ, Unia čili spojení lutheranů s kalviny v Uhrách, Zněuctění památky Dra Martiha Luthera.), Politika (Ľudovít Štúr v Zemianskom Podhradí sa zoznámil so zemianskou rodinou Ostrolúckych, ktorá mu neskôr pomohla získať poslanecký mandát v uhorskom sneme.)

1847 Štúdium (Andrej Sládkovič bol vysvätený za kňaza a ešte v tom roku začal pôsobiť ako evanjelický farár v Hrochoti.), Publikačná činnosť (Ján Botto napísal K mladosti, Poklad Tatier, Obraz Slovenska Orol, Orol vták, Balady Dva hroby, Z vysokých javorov lístočky padajú, Tajný šuhaj, Práčka na Rimave, Rimavín, Žltá ľalia, Ctibor, Margita a Besná, Lucijný stolček, Vlastenecké a príležitostné básne, Vojenské piesne, Duma nad Dunajom, K holubici; AugustHorislav Škultéty spolu s Jonatanom Dobroslovam Čipkom a Štefanom Markom Daxnerom vydal dva zväzky Zorničky, zábavníka pre dietky, prvého diela pre deti napísaného v spisovnej slovenčine; Jozef Miloslav Hurban napísal novelu Od Silvestra do Troch kráľov, taktiež napísal Korytnické poháriky.), Politika (Ľudovít Štúr sa uchádza o poslanecký mandát za slobodné kráľovské mesto Zvolen a tridsaťdvaročný Štúr sa stáva poslancom uhoského snemu; Ján Kalinčiak vydáva povesť Mládenec slovenský, vyšla v časopise Orol tatránski; Svätý Duch.)

1848 Žiadosti Slovenského národa 10. - 11. mája (Štúr v Liptovskom Sv. Mikuláši, bol jedným z navrhovateľov Žiadostí slovenského národa, verejné vyhlásenie Žiadostí slovenského národa v Ondrašovských kúpeľoch, pri dnešnej mikulášskej stanici. Znenie Žiadostí prečítal J. Francisci.), Publikačná činnosť (Ján Kalinčiak vydáva diela Cesta na knížecí pole, Poslední počestnosť spící dýmky Serbianka, poviedka zo srbsko-tureckých bojov, vyšlo mu to v časopise Orol tatránski; Viliam Pauliny-Tóth vydal Vek slobody a premeny najnovšie, politicko-agitačnú brožúru; Andrej Sládkovič napísal dielo Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, rapsodická báseň, ktorou vítal revolúciu v rokoch 1848 – 1849, ďalej diela Nehaňte ľud môj, báseň, Hron, More, Morava, Krajanom, Mládenec; Janko Kráľ napísal báseň Krajinská pieseň, je jedna zo štyroch revolučných básní. Prvýkrát odtlačená anonymne na letáku z júna 1848. Vznikla pri Kráľovom burcovaní hontianskych želiarov do revolučných vzbúr; Michal Miloslav Hodža napísal dielo Šenk pálenčený (Andraščík), Něpi Pálenku, to ge „nezabi“, Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, spis na obranu slovenčiny, Epigenes slovenicus - Potomok slovenský, Hlas k národu slovenskému, proklamácia, Větín o slovenčině, Der Slowak - v preklade Slovák, spis určený neslovanskej verejnosti, ktorú informuje o požiadavkach slovenského národa a slovenskom národnom hnutí; AugustHorislav Škultéty bol farárom v Dlhej Vsi a v rokoch 1850-1852 v Rozložnej, kde pracoval na vydaní Slovenských povestí.), Politika (Ľudovít Štúr na pozvanie J. V. Friča pricestoval Štúr do Prahy, kde na svoju stranu v boji za slovenčinu získal českých študentov, združených v spolku Slávie, zo Štúrovej iniciatívy bola v Prahe založená Slovanská Lipa, spolok na podporu vzájomnej súdržnosti Slovanov; vydanie zatykača na Štúra, Hurbana a Hodžu zo strany maďarskej vlády; zúčastnil sa Slovanského zjazdu v Prahe; Cesta do Záhrebu, keď Slovanský zjazd v Prahe prerušili boje; Štúrov príchod do Viedne a prípravy na ozbrojené povstanie. Štúr s dobrovoľníkmi prešli severnú časť Slovenska od Čadce po Prešov; Samo Bohdan Hroboň v revolúcii v okolí Svätej Mary poburoval ľud, aby si od zemepánov pýtal hory; Ján Francisci-Rimavský organizoval národné gardy. Bol odsúdený do väzenia a po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu; Janko Kráľ napísal z Vrchovského kancelárie list Samovi Bohdanovi Hroboňovi, po prvých impulzoch revolúcie ponáhľal na Slovensko, do hontianskych dolín a aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom; V tomto roku je v platnosti zákaz Jednoty mládeže slovenskej; Janko Matúška zorganizoval slovenské národnooslobodzovacie hnutie; Michal Miloslav Hodža mal veľkú zásluhu na uskutočnení schôdze národovcov, stal sa členom prvej Slovenskej národnej rady, taktiež bol i aktívnym účastníkom slovenských dobrovoľníckych výprav; Jozef Miloslav Hurban bol jednou z hlavných postáv Slovenského povstania, vďaka jeho neúnavnej práci sa konal v Brezovej pod Bradlom veľký národnorevolučný míting, stal sa spolupredsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu.), Filozofia (Ľudovít Štúr výzva k národu vydaním diela Čo kazí Slovákov.), Smrť (Ján Kučera.)

1849 Publikačná činnosť (Janko Kráľ napísal dielo Jarná pieseň, báseň vznikla pravdepodobne v marci roku 1849 po Kráľovom návrate z väzenia do Liptovského Mikuláša, kde začal organizovať dobrovoľníkov pre slovenské povstalecké vojsko, báseň Šahy napísal v Hulíne 28. mája 1849. Popisuje v nej všetko, čo cítil, myslel a konal, keď viedol ľud do povstania a bol uväznený v Šahách a Pešti, kde čakal na smrť.), Politika (Rozpustenie dobrovoľníckeho zboru v Bratislave. Ľudovít Štúr sa utiahol k rodičom do Uhrovca. Viliam Pauliny-Tóth sa stal dôstojníkom slovenského povstaleckého vojska; Andrej Sládkovič bol zaistený a vyšetrovaný; Janko Kráľ je väznený, od 16. marca pobudol znova v Liptovskom Mikuláši, kde dočasne velil v liptovskomikulášskom stoličnom dome dobrovoľníkom a národnej garde, v septembri roku 1849 sa znova zúčastnil revolučných bojov v Krupine ako kapitán slovenských dobrovoľníkov, 21. novembra skončil túto službu a odišiel do Pešti.)

1850 Publikačná činnosť (Viliam Pauliny-Tóth vydal Zlatý prsteň, epickú historickú povesť, jeho zrejme najrozsiahlejšie dielo.), Politika (Povolenie spolku Tatrín; Janko Kráľ vykonával prechodne funkciu námestníka hlavného slúžneho a sudcu v Modrom Kameni.)

1851 Publikačná činnosť (Ján Kalinčiak vydáva polemiku o Žehrách od J. Záborského; Janko Kráľ napísal do Slovenských novín 5 článkov, v ktorých reagoval na politické pomery v Novohradskej stolici. V tomto čase si márne vymáhal a hľadal svoje rukopisy veršom z hontianskeho archívu v Šahách, ktoré boli zrejme už vtedy nezvestné; Jozef Miloslav Hurban napísal dielo Karel Štúr.), Filozofia (Ľudovít Štúr dokončil filozofické dielo Das Slawenthum und dieWelt der Zukunft - Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré však prvýkrát vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade Slavjanstvo i mir buduščago, neskôr v roku 1931 v pôvodnom znení a až v roku 1993 vyšlo v slovenčine.), Politika (Janko Matúška začal pracovať v štátnej službe.), Smrť (Smrť Ľudovítovho brata Karola. Aby sa postaral o jeho sedem detí, presťahoval sa Ľudovít k jeho rodine do Modry. Jeho slobodu obmedzoval policajný dozor. 27. júla - zomrel jeho otec Samuel Štúr, matka sa potom presťahovala do Trenčína.),

1852 Publikačná činnosť (Ľudovít Štúr dokončil spis O národních písních a pověstech plemen slovanských, vydaný v Prahe v roku 1853; Ján Kalinčiak vydáva povesť Knieža liptovské; Jozef Miloslav Hurban napísal dielo Pán Daniel Lichard jako mstitel smrti Kollárovej.), Smrť (Mikuláš Dohnány)

1853 Publikačná činnosť (Ľudovít Štúr vydáva v Bratislave básnicku zbierku Spevy a piesne; Andrej Sládkovič napísal diela Detvan a Znovuzrodenec; Jozef Miloslav Hurban napísal dielo Slovenskí žiaci.), Politika (Ján Francisci-Rimavský pôsobil ako župný komisár v Debrecíne do roku 1859.), Smrť (Adela Ostrolúcka; Anna Štúrová, matka Ľudovíta Štúra.)

1854 Publikačná činnosť (Ján Kalinčiak vydáva recenziu knihy O národných povestiach a piesnach plemien slovanských od Ľ. Štúra, taktiež vydáva Rozpomienky na Andreja Sládkoviča, prvý hlboký rozbor Sládkovičovej tvorby, najmä Maríny a Detvana, vyšlo mu to v časopise Sokol; Samo Bohdan Hroboň písal ľúbostné listy Márii Števlíkovej a neskôr aj istému sielnickému sedliackemu dievčaťu menom Zuzka.), Politika (Ľudovít Štúr pri odhalení pomníka Jánovi Hollému na Dobrej Vode vystúpil ako rečník. Na pamiatku slovenského barda zložil báseň. Ľudovít Štúr tajne navštívil srbské knieža Michala Obrenoviča na jeho majetkoch v Ivanke pri Dunaji; Janko Kráľ v Lučenci vyšetroval odbojníkov a zbehov, ale neskôr pôsobil ako podriadený stoličný úradník v Balážskych Ďarmotách, kde pracoval až do tohto roku; Janko Kráľ pracoval ako okresný adjunkt pri slúžnovskom úrade preložený do Čadce.)

1855 Publikačná činnosť (Jozef Miloslav Hurban napísal dielo Nauka náboženství křesťanského.), Smrť (Samuel Ferjenčík.)

1856 Štúdium (Samo Tomášik sa stal dozorcom škôl a pričinil sa o založenie prvého slovenského gymnázia v Revúcej.), Publikačná činnosť (Michal Miloslav Hodža napísal dielo Matora.), Smrť (Ľudovít Štúr sanešťastne sa postrelil na poľovačke za Modrou - v posledných chvíľach jeho života pri ňom stál najmä priateľ Ján Kalinčiak, ktorý v tom čase pôsobil v Modre, pohreb sa konal 16. januára v Modre.)

1857 Publikačná činnosť (Samo Bohdan Hroboň napísal dielo Slovenskje iskrice)

1858 Publikačná činnosť (Andrej Sládkovič napísal dielo Milica; Ján Botto napísal Krížne cesty; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika almanach Concordia.), Štúdium (Ján Kalinčiak je od tohto roku do 1869 riaditeľom na gymnáziu v Sliezskom Tešíne, kde sa stretával s M. M. Hodžom.)

1860 Štúdium (Jozef Miloslav Hurban dokončil ďalšie vzdelávanie a získal titul PhDr., ThDr. h. c.), Publikačná činnosť (Michal Miloslav Hodža vydal prvý slovenský Šlabikár; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Evanjelické cirkevné noviny a taktiež napísal dielo Cirkevní světlo ve tmách času přítomného.), Politika (Ján Francisci-Rimavský sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady; Janko Kráľ ho znova preložili do Kláštora pod Znievom, kde pôsobil ako okresný súdny adjunkt.)

1861 Publikačná činnosť (Samo Bohdan Hroboň napísal dielo Slovopieseň; Ján Francisci-Rimavský 1863 bol šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí do roku 1863; Ján Francisci-Rimavský bol predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a po jej založení doživotným čestným podpredsedom; Andrej Sládkovič napísal dielo Svätomartiniáda; Janko Kráľ požiadal o preloženie na slúžnovský úrad do Mošoviec, ale podžupan Turčianskej stolice mu požiadavku po konzultácii s predstavenstvom Liptovskej stolice zamietol a aktívne zúčastňoval na memorandovom zhromaždení; Ján Botto napísal Nad mohylou J. Kollára, Dumka na blahú pamäť Sládkovičovu, Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy, K hodom Slávy; Jozef Miloslav Hurban napísal dielo Cirkev evanjelicko-lutheránska v jejich vnitřních živlech a bojích na světe, dielo, za ktoré získal doktorát z teológie na lipskej univerzite, Die Kirchenparteien und die Kirche, Gottšalk a Piesne nateraz.), Filozofia (Mikuláš Štefan Ferienčík napísal dielo Filozof a poeta.), Politika (Samo Chalupka je spolutvorca Memoranda národa slovenského; Jozef Miloslav Hurban sa stalspolutvorcom Memoranda národa slovenského.), Smrť (Samuel Štúr ml.)

1862 Publikačná činnosť (Ján Kalinčiak vydáva Vlastný životopis, Stratené diela a povesti Lenka Turzovna, Matúš Trenčiansky, Stará matka, Teória a kritika; Viliam Pauliny-Tóth vydal dielo Trinásta pieseň, Škola života, Kocúrkovský bál a národné dielo Jánošík; Ján Botto publikoval dielo Smrť Jánošíkova, o Alžbete Báthoryčke a Ľudové povesti; Michal Miloslav Hodža napísal Slavomiersky, Dohowor o tom, čo sä robi w Cirkwi ewanjelickej augspurgského wyznania, wedený w Cirkwi ewanj. a.w. Wrbicko-Swäto-Mikulášskej, Dohovor druhy o tom, čo sa robí v Cirkvi Evanjelickej augšpurského vyznania..., Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Černokňažník, Lipa.), Politika (AugustHorislav Škultéty sa stal členom prípravného výboru pre založenie Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.)

1863 Publikačná činnosť (Samo Bohdan Hroboň napísal dielo Slovo o Goethem a Hegelovi ako filozoficko-estetickú úvahu; Andrej Sládkovič napísal dielo Pamiatka pre deň 4. augusta, Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí; Michal Miloslav Hodža napísal Protestant proti protestantským unistům v církvi evanjelické a.v. v Uhřích; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Cirkevné listy, taktiež napísal dielo Svědectví pravdy sedmi starších cirkve ev. a v. Něm. lupčanské.), Politika (Samo Chalupka je spoluzakladateľ Matice slovenskej; Michal Miloslav Hodža bol zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej.)

1864 Publikačná činnosť (Ján Kalinčiak vydáva povesť Mních; Samo Chalupka napísal Mor ho! Samo Tomášik napísal dielo Bašovci na Muránskom zámku; Viliam Pauliny-Tóth vydal dielo Náš človek; Andrej Sládkovič napísal dielo Lipa cyrilo-metodejská; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Slovenská čítanka, taktiež napísal dielo Sedm hromů.), Politika (Ján Francisci-Rimavský bol županom Liptovskej stolice, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v Revúcej, do roku 1865.)

1865 Publikačná činnosť (Samo Tomášik napísal dielo Sečovci, veľmoži gemerskí; Viliam Pauliny-Tóth vydal dielo Politika oportunity, Slovenský Vlastimil alebo meru otázok a odpovedí o terajších záležitostiach národa slovenského, Kráľova žena.)

1866 Publikačná činnosť (Viliam Pauliny-Tóth vydal dielo Dvaja Justhovci, Kyčina, Staré i nové piesne Viliama Podolského; Andrej Sládkovič napísal dielo Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; Michal Miloslav Hodža napísal Unterthänigsten Promemoria über die Kirchlichen Angelengenhaiten in Ungarn bei den Slowaken der ev. lut. Confesions.), Cirkev (Michal Miloslav Hodža sa stal vikárom patentálnej evanjelickej cirkvi v Martine, no nakoľko sa podieľal na tzv. patentálnych bojoch, t. j. zápase o tzv. patent, cisárske nariadenie o usporiadaní cirkevných pomerov, bol suspendovaný a nútený opustiť faru; Jozef Miloslav Hurban bol superintendentom slovenských evanjelických patentálnych cirkví.), Smrť (Karol Kuzmány.)

1867 Publikačná činnosť (Samo Tomášik napísal dielo Vešelínovo dobytie Muráňa; Viliam Pauliny-Tóth vydal dielo Slovenský pravopis, Pansláv, Tatarský plen.), Politika (Andrej Sládkovič stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorého úlohou bolo vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh.), Smrť (Mikuláš Ostrolúcky.)

1868 Publikačná činnosť (Samo Chalupka napísal Spevy, básnická zbierka; obsahovala napr. diela: Likavský väzeň (pôvodný názov Jánošíkova náumka); Kráľohoľská; Branko; Kozák (pôvodný názov Syn vojny); Turčín Poničan; Boj pri Jelšave; Odboj Kupov; Vojenská; Juhoslovanom; Bolo i bude; Večer pod Tatrou; Při návratu do vlasti; Smutek, báseň; Toužba po vlasti; Má vlast; Turčín Poničan; Ján Francisci-Rimavský vydal Vzájomné pomocnice; Viliam Pauliny-Tóth vydal dielo Trenčiansky Matúš; Jozef Miloslav Hurban napísal dielo Dra Martina Luthera malý katechizmus.), Politika (Janka Kráľa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, zbavili aj tohto skromného úradu v Zlatých Moravciach a preto si musel rýchlo urobiť advokátsku skúšku. biografie, autobiografie a korešpondencie sa zachovali len útržky. Známych je jeho 10 listov. Všetky listy vyšli v kompletnom prepise v Literárnom archíve.)

1869 Publikačná činnosť (Andrej Sládkovič napísal dielo Duma pohronia.), Politika (Jozef Miloslav Hurban bol uväznený na 6 mesiacov a odsúdený na pokutu 239 zlatých.), Smrť (Karol Braxatoris.)

1870 Publikačná činnosť (Ján Kalinčiak vydáva povesť Orava; Samo Tomášik napísal dielo Odboj Vešelínov; Viliam Pauliny-Tóth vydal dielo Besiedky, išlo o 4-dielny súbor jeho pôvodnej i preloženej poézie, ktorú zbieral už od roku 1866; Viliam Pauliny-Tóth vydal dielo Volebné rozpomienky, Tri dni zo Štúrovho života, Listy ku slovenskému Tomášovi; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Letopis Matice slovenskej, Tábor.), Politika (Ján Francisci-Rimavský sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku v Martine, a bol ním až do roku 1898; Janko Matúška je správcom kancelárie súdu v Dolnom Kubíne.), Smrť (Michal Miloslav Hodža.)

1871 Publikačná činnosť (Ján Kalinčiak vydáva súborné dielo jeho prác v siedmich zväzkoch; Ján Francisci-Rimavský vydal Poviedky pre slovenské dietky a Zorničku; prekladá dielo Shakespeare, W.: Láska zdolá všetko alebo Skrotená divočka; Viliam Pauliny-Tóth bol zodpovedným redaktorom Národných novín, v ktorých taktiež publikoval svoje práce, až do roku 1874; Andrej Sládkovič napísal dielo Spisy básnické Andreja Sládkoviča, súbor poézia, ktorou sa stal „prvým básnikom“ Slovenska; Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Stráž na Sione.), Politika (Viliam Pauliny-Tóth bol prvým predsedom Slovenskej Národnej Strany, až do roku 1875.), Smrť (Ján Kalinčiak.)

1872 Publikačná činnosť (Samo Bohdan Hroboň napísal dielo Svätopompej; Samo Tomášik napísal dielo Pamäti gemersko-malohontské, faktografická próza; dejiny Gemera; Viliam Pauliny-Tóth vydal dielo Listy k židom.), Politika (Ján Francisci-Rimavský sa natrvalo presťahoval do Martina, no zostáva v ústraní od kultúrneho, spoločenského i politického diania.), Smrť (Andrej Sládkovič.)

1873 Publikačná činnosť (Samo Tomášik napísal dielo Malkotenti; Jozef Miloslav Hurban napísal dielo O vývině řádneho manželstva a jako se zásadně chovati má cirkev evanjelicko-luteránska v krajine, v které je platný rychářsky sobáš?)

1874 Publikačná činnosť (Samo Bohdan Hroboň napísal dielo Prosbopej slovenskjeho chorľavca-žobráka; Janko Kráľ napísal báseň Rodina slovanská, je posledná publikovaná Kráľová báseň.)

1875 Politika (Jozef Miloslav Hurban bol znovu uväznený, tentoraz na tri mesiace, a dôvodom jeho uväznenia bol jeho politický článok v Cirkevných listoch.)

1876 Publikačná činnosť (Samo Tomášik napísal dielo Kuruci; Viliam Pauliny-Tóth vydal dielo Slovenské bájeslovie.), Smrť (Janko Kráľ; Jonáš Záborský;Samuel Medvecký.)

1877 Publikačná činnosť (Viliam Pauliny-Tóth napísal dielo Básne Viliama Paulinyho-Tótha, zbierka básní, ktorú pripravila jeho dcéra Mária a vyšla až po jeho smrti; Jozef Miloslav Hurban vydal dielo Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba.), Smrť (Janko Matúška; Jozef Kozáček.)

1878 Publikačná činnosť (Samo Bohdan Hroboň napísal dielo Pejan víťazný.) Smrť (Daniel Maróthy)

1880 Publikačná činnosť (Ján Francisci-Rimavský prekladá dielo Börnstein, H.: Oklamaní klamári a Fredro, A.: Dámy a husári; Ján Botto napísal Spevy Jána Bottu, súbor jeho poézie, Ohlas ukrajinskej dumky, Krakoviaky, Pochod juhoslovanský, Ohlas srbskej piesne, Čachtická pani.)

1881 Smrť (Ján Botto; Mikuláš Štefan Ferienčík.)

1882 Publikačná činnosť (Jozef Miloslav Hurban prispieval do periodika Ruch.)

1883 Publikačná činnosť (Samo Tomášik napísal dielo Denkwürdigkeiten des Muranyer Schlosses, mit Bezug auf die Vaterländische Geschichte, faktografické dejiny muránskeho zámku.), Smrť (Samo Chalúpka.)

1885 Smrť (Pavol Dobšinský)

1887 Smrť (Samo Tomášik; Viliam Pauliny-Tóth.)

1888 Publikačná činnosť (Samo Tomášik napísal dielo Básně a písně.), SSmrť (Jozef Miloslav Hurban.)

1889 Publikačná činnosť (Ján Francisci-Rimavský vydal Iskry zo zaviatej pahreby.), Smrť (Adam Kardoss)

1892 Smrť (August Horislav Škultéty.)

1894 Smrť (Samuel Bohdaň Hroboň.)

1895 Publikačná činnosť (Ján Francisci-Rimavský vydal Nákres povstania, ustrojenia, vyvinovania sa a výsledku účinkovania kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku v Turčianskom Svätom Martine a jeho kníhtlačiarne za prvých dvadsaťpäť rokov (1870 – 1894) jeho jestvovania.)

1897 Publikačná činnosť (Ján Francisci-Rimavský vydal Črty z doby moysesovskej, dielo o osudoch Š. Moysesa, prvého predsedu Matice slovenskej pri príležitosti jeho 100. narodenín.)

1899 Publikačná činnosť (Ján Francisci-Rimavský vydal Vyšetrovanie Slovenského ústavu na evanj. lyceume v Prešporku r. 1843 a Osvedčenie Štefana Marka Daxnera.)

1900 Publikačná činnosť (Ján Francisci-Rimavský prekladá dielo Benedix, R.: Nežné príbuzenstvo a Hrúza, čo sa robí.), Smrť (Ján Alexander Rotarides)

1901 Smrť (Juraj Bánik)

1904 Publikačná činnosť (Ján Francisci-Rimavský vydal Vlastný životopis.)

1905 Smrť (Ján Francisci-Rimavský.)

1908 Smrť (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský.)

1910 Smrť (Samuel Dobroslav Štefanovič.)

1914 Začiatok 1. svetovej vojny (28. júla)

1918 Vznik prvej Československej republiky (28. októbra)

Príloha: Vymedzenia predstaviteľov štúrovcov na základe časovej priamky

Výskumom udalostí slovenského národa od roku 1787 po rok 1918 sme sa dopracovali k možnému časovému vymedzeniu štúrovského obdobia, ktoré je u viacerých autorov definované rôzne. Základným vymedzením narodenia a smrti sa nám osudy všetkých štúrovcov spájajú do osobnosti Ľudovít Štúra, po ktorom toto obdobie nesie pomenovanie. Cieľom tejto prílohy bolo vytvorenie vymedzenia štúrovského obdobia na základe doterajších štúdií z rôznych vedných disciplín, od histórie, filozofie až po jazykovedu, ktoré prehľadne zobrazujeme v časovej priamke, na základe ktorej obhajujeme svoje tvrdenia.

Rigorózna práca zahrňuje 34 predstaviteľov štúrovskej generácie, historicky prvý narodený bol Samuel Ferjenčík v roku 1793 a ako posledný zomrel Samuel Dobroslav Štefanovič v roku 1910. Štúrovci sa v priemere dožívali 60 rokov, najviac 88 rokov sa dožil Samuel Dobroslav Štefanovič a najmenej 26 rokov sa dožil Benjamín Pravoslav Červenák. Životy štúrovcov sa spojili v jedenástich rokoch v rozmedzí 1829 až 1840. Vymedzenie štúrovského obdobia na základe časovej priamky navrhujeme trojaké, ktoré viac rozvíjame v prvej kapitole rigoróznej práce:

Portrét Ľudovíta Štúra na slovenskej 10 korúnačke z roku 1943

Chronologické vymedzenie na základe života Ľudovíta Štúra v slovenských dejinách

a, Obdobie slovenských dejín pred narodením Ľudovíta Štúra (1787-1814)

b, Obdobie slovenských dejín počas života Ľudovíta Štúra (1815-1856)

c, Obdobie slovenských dejín po smrti Ľudovíta Štúra (1857-1918)

Biografické vymedzenie na základe žijúcich predstaviteľov štúrovskej generácie

a, Natívne obdobie, tzn. menej ako 17 žijúcich štúrovcov (1794-1818)

b, Študijne obdobie, tzn. 17 a viac žijúcich štúrovcov (1819-1828)

c, Štúrovské obdobie, tzn. 34 žijúcich štúrovcov (1829-1840)

d, Publikačné obdobie, tzn. 17 a viac žijúcich štúrovcov (1841-1877)

e, Mortálne obdobie, tzn. menej ako 17 žijúcich štúrovcov (1878-1910)

Ideové vymedzenie na základe formovania národa

a, Obdobie kodifikácie slovenčiny (1787-1845)

b, Obdobie národných buditeľov (1846-1856)

c, Obdobie priamo inšpirovaných štúrovskou generáciou (1857-1910)

Príloha: Výroky štúrovcov o národe a národnej identite

Príloha obsahujevýroky štúrovcov, ktoré sa vzťahujú na národ a národnú identitu, ktorých kategórie rozoberáme v rigoróznej práci.Výroky sú radené abecedne podľa priezviska autora v nasledujúcej schéme:

Meno a Priezvisko štúrovca

Poradové číslo „Výrok s vyznačeným slovom poukazujúcim na národ alebo národnú identitu.“(Meno autora; Názov diela; Rok publikovania)

Celkový počet výrokov obsiahnutých v prílohe je 859 u 25 štúrovcoch. Skúmanie prebiehalo vo všetkých dostupných dielach štúrovcov. Najviac výrokov, celkovo 148 sme našli u Jozefa Miloslava Hurbana a najmenej, celkovo 1 u Jozefa Kozáčeka.

Spomínané výroky, sú pre čitateľa obohatením v pochopení národnej tvorby štúrovcov a taktiež dôležitým prameňom ďalšieho výskumu v tejto oblasti. Cieľom tejto prílohy je potvrdenie spomínaných kategórií v rigoróznej práci v dielach štúrovcov.

Ján Botto

Ján Botto

1. „A čo je to za človeka, keď mrieť treba, čo uteká, čo mu milšia biedna hlava, než národa jeho sláva? Pánu Bohu prisahám, že svoj národ nenehám.“ (Ján Botto; Pochod; 1868)

2. „A diela božie také krásne, a národ drahý - v nevoli.“ (Ján Botto; Schytili ma…; 1848)

3. „Aj, národ! - On to mladý syn Slávy - pomaly sa zbiera hore.“ (Ján Botto; 6. lipeň 1861; 1861)

4. „Daj im, Bože, oslávenia! Pánu Bohu prisahám, za vlasť, národ život dám!“ (Ján Botto; Pochod; 1868)

5. „Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo - jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.“ (Ján Botto; Margita a Besná; 1847)

6. „Hlas zvona na deň búri, múti vás, čo zo sna budí národy?“ (Ján Botto; Ohlas na „Hlas z Martina“; 1861)

7. „Hoj, bo ktože upúta národ povedomý? On junák jedným hnutím všetky putá zlomí!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

8. „Kto brať mne moc nad národami? Kto brániť mi v nebo sa vzniesť?“ (Ján Botto; Sen Babylonov; 1873)

9. „Ľahko bedárov vyplatí tento svet, čo žili márnej hrude, hmyz to - dnes je, zajtra ho niet; no, kto národu žil, s národom žiť bude!“ (Ján Botto; Na blahú pamäť Sládkovičovi; 1855)

10. „Národ náš je Slávy synom: hor’ sa tedy k slávnym činom!“ (Ján Botto; Pochod juhoslovanský; 1868)

11. „No túž, no lietaj si len - až ta, kde nik nebou: pieseň má a národ môj poletí za Tebou!“ (Ján Botto; Na pamäť M. H.; 1863)

12. „Oj, choďte do boja s divými Turkami, keď vlasť ochránite, náš národ aj s nami!“ (Ján Botto; Z vysokých javorov lístočky padajú; 1846)

13. „Oj, pozrite ho, bratia národy! On k srdcu vás všetkých vinie,pozdravuje vás slovom slobody - on s vami žije i hynie!“ (Ján Botto; 6. lipeň 1861; 1861)

14. „Oko sa jeho dvíha hor’ do neba, v prsiach nadšenie i viera: a národ živý, Otče, večne Teba v pamäť svú vďačnú zaviera!“ (Ján Botto; Strossmayerovi; 1869)

15. „On zradil národ, otčinu: kosti zradca nespočinú!“ (Ján Botto; Krížne cesty; 1852)

16. „Pôjdeme my na ten sobáš v žiare slnka, v hromov hluku, ponad svetom, Janík, podáš bielej kráľke pravú ruku. Zaznie pieseň oslávenia, rozlejú sa zemou zore; svet zlý padne na kolená - a národ náš vstane hore!“ (Ján Botto; Smrť Jánošíkova; 1862)

17. „Sláva Ti, Otče! Tys’ vyrkol to slovo, primreté na rtoch národu: Slovanusrdce udrelo nanovo za zlatú jeho slobodu.“ (Ján Botto; Strossmayerovi; 1869)

18. „Snáď tak ľud ten to rúcho zemeplazov zložía zmení sa, premení v národ prebudený!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

19. „Tak mrel národ zakliaty mnoho, mnoho rokov, bo nebolo Mojžiša, nebolo prorokov.“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

20. „Tak pokoj, pokoj tomuto hlasu, bo hlas ten z neba pochodí, slúchajte hlas ten, hlas ducha času, slúchajte všetky národy!“ (Ján Botto; Ohlas na „Hlas z Martina“; 1861)

21. „Tak v zorách dňa nového vstáva národ mladý.“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

22. „To tvoj, národ môj, pustý dom, to rakev matky tvojej v ňom, to deti tvoje - tvoje potešenie - na smetisko vyhodené!“ (Ján Botto; Čí to tam…; 1883)

23. „Tu zreve vrah slobody vo vzteku divokom: beda tomu národu i jeho prorokom!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

24. „Ty lietavaš s vekami široko, s vekami od národa k národu, od národa zapadajúceho k národu len v hrobe hnijúcemu.“ (Ján Botto; K Životu; 1846)

25. „Ucti, miluj národ mladý!“ (Ján Botto; 6. lipeň 1861; 1861)

26. „Už všetko stíchlo, už pieseň skončená, scengali a národ padá na kolená.“ (Ján Botto; Lucijný stolček; 1850)

27. „Vojdiž! - Tu tvoje voľné pole, tu oltár, oheň, čistý zdroj, tu národ, junač dobrej vôle - tu štít i pravdy strašná zbroj!“ (Ján Botto; K hodom slávy; 1880)

28. „Voľnosť, národ, česť i viera - za to junák rád umiera.“ (Ján Botto; Pochod juhoslovanský; 1868)

29. „Von sa - národ môj - hučí zvon!“ (Ján Botto; 4. august 1863; 1863)

30. „Však raz ľud ten to rúcho zemeplazov zložía zmení sa, premení v národ prebudený!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)

31. „Zomriem za vlasť, aj za národ slávne ak hrdina, a spomínať bude večne ten svet tvojho syna!“ (Ján Botto; Dva hroby; 1880)

32. „Za bleskom hromu bežia národy, volajúc: To deň svobody!“ (Ján Botto; Znamä; 1848)

Benjamín Pravoslav Červenák

33. „Naša reč bude opäť obohatená niekoľko sto starými slovami. Ľudovít zbiera pre neho do národopisnej mapy mená slovanských dedín v Lužici. Máme tu pri sebe i dvoch Slovanov z Lužice, bratov, ktorým dávame hodiny z českoslovenčiny. Často nám rozprávajú o neslýchane neľudskom zaobchádzaní Nemcov s Lužičanmi, o akom sa svetu ani snívať nemohlo.“ (Benjamín Pravoslav Červenák;Zrcadlo Slovenska, Budapešť roku 1844;1844)

34. „Střední, to jest měšťanský, průmyslný, kupecký stav, tento pramen vzdělanosti, štěstí a pravého rozkvětu národů, náležitě se vyvine, že sedlský stav, dosavad pohaněný, podle pochopu svého zkvěte a své určení jak třeba pocítí a v obci dosáhne.“ (Benjamín Pravoslav Červenák;Zrcadlo Slovenska, Budapešť roku 1844;1844)

Pavol Dobšinský

35. „Jak dojimami a obrazmi prírody nie len ozdobovať ale aj budiť chce ľud náš v sebe i u druhých city a pomysly krásy, miloty, radosti, žiaľu atď., o tom svedčia najlepšie prostonárodné piesne dávňajšie i novšie.“ (Pavol Dobšinský; Úvahy o slovenských povestiach; 1872)

36. „Jako my a každý jednotlivec žil aj národ náš doby svojho detinstva, duch jeho stál na stupni prvého prebudenia.“ (Pavol Dobšinský; Úvahy o slovenských povestiach; 1872)

37. „Národ hneď za doby prvšej mladosti svojej bol umelcom a básnikom.“ (Pavol Dobšinský; Úvahy o slovenských povestiach; 1872)

38. „Národyslovanské vládnu napospol velikými a drahocennými pokladmi svojej zvláštnej národnej poézie.“ (Pavol Dobšinský; Prostonárodné slovenské povesti; 1883)

39. „Pred oltárom tisovským slúžieva bohu vyvolený syn národa nášho, olejom slávy i trpkosti jeho pomazaný a jemu posvätený kňaz, jeden z tých, ktorý nás životom svätej národa veci zasväteným vykúpili.“ (Pavol Dobšinský; Púť po otčine roku 1846; 1846)

40. „Svojeť usilovala sa zaujať ducha národa a pomknúť na ceste pokroku. Bolo to prvýraz za časov Cyrillo-Methodejských, za časov uvádzania kresťanstva, písem svatých i bohoslužby a učenia v reči národnej.“ (Pavol Dobšinský; Úvahy o slovenských povestiach; 1872)

41. „To prijmite do každého domu, tomu náruč otvorte a k srdcu ho priviňte tak, ako svoj vlastný drahý národný poklad.“ (Pavol Dobšinský; Prostonárodné slovenské povesti; 1883)

Mikuláš Dohnány

42. „Ako Ľudovít Štúr vedel preniknúť ducha mládeže, videli sme na mládencoch slovenských, ktorí pre urazenie národnosti svojej zanechajúc hojne požívané dobrodenie škôl prešporských, v tuhej zime na ďalekú púť sa vystrojili.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

43. „Blúdil náš národ ako slepý v noci a už o našej smrti povesť lieta!“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

44. „Bože národov, pozri na nás z neba, pošli jednoty národnej anjela.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

45. „Či chce vystúpiť medzi národami, že svoje oči do sveta napína?“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

46. „Človek je k rozumnej slobode stvorený, teda i národy. A predsa bolo to tak dlho, čo národy k slobode prísť nemohli.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

47. „Čože tebe, národ slovenský, ukrytý pod Tatrami, bojaci sa oko svoje do sveta pozdvihnúť a na slnko, čo na nebi sveta európskeho vystupuje, pohľad svoj obrátiť, čože tebe národy tieto povedia?“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

48. „Medzi slávou zveličeným národom francúzskym sa viac slávnych mužov nachádzalo, ktorí o Slovanstve krásne písali.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

49. „Milujte národ i vy, sestry drahé,s rečou buďte úprimné vlastenky,len tak nám skvitnú dni krásne a blahé,keď vy budete horlivé Slovenky.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

50. „Národ môj drahý, kde tvoje pomníky, deje činnosti, slávy veľkosti? Ktoré stoletie, ktorý vek veliký svedčí o tvojich skutkoch a mužnosti?“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

51. „Národ môj drahý, preto ty omdlievaš, keď do cudzieho život svoj vylievaš, ako ten Váh vlny jeho.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

52. „Národ náš v zbúrených vlnách nezahynul, lebo mal vodcov zmužilých, správcov múdrych, ktorí vyhnuli sa náramným prúdom a obišli besné, ich pohltiť sa hroziace skaliská.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

53. „Národ potrebuje roky, kým vyrastie, a storočia, kým ku kvetu príde.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

54. „Národ, ktorý sa sám neopúšťa, nebýva opustený.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

55. „Národ, pôsobivší na ľudstvo, neprichádza skrz cudzie školy a náuky k veľkosti a sláve. Ako jednotlivca nerobia školy a učitelia veľkým, ale čas, okolnosti, príležitosť a vnuknutie jeho vlastného génia, tak je to aj s národom.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

56. „Národy všetky pod teba sa zložia a popod krídla holuba sivého.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

57. „Nech vykvitne naša sloboda, nech žije náš kráľ, nech Boh dá národu nášmu lepšie dni!“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

58. „Nízkosť nemôže zniesť svoje opovrhnutie, a preto každého jej sa odriekajúceho, nasilu chce odvrhnúť do kaluže, v ktorej sama peleší. Kto obstojí pred jej ohňami a vydrží besnotu jej hnevu, ten si zaslúži palmu víťazstva, či je jednotlivec, či celý národ.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

59. „Opravdivá to reč slobodných Tatry synov, ktorí najprv akoby vystúpili na pole bojov, osvedčujú života svojho námery. Slovensko už malo život. Národ sa cítil byť národom.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

60. „Slobodný národ je povedomý svojej slobody!“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

61. „Slobodný národ musí byť vzdelaný.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

62. „Slobodný národ takto žiť musí.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

63. „Slováci dakedy za svoj národný život povstanú.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

64. „Slováci sa už predsa poznávajú, národ náš tichý okovy strháva.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

65. „Slováci! s nábožnou mysľou začínam písať vašu históriu. Za tisíc rokov ona bola pretrhnutá; lebo vy ste neboli povedomým národom, ale iba ľudia živoriaci sa, cudzincom slúžiaci, cudzincov poslúchajúci.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

66. „Slovenské žiadosti, ktorými by sa všeobecná vôľa národa bola vyslovila, po všetkých slovenských stoliciach sa chystali; bolo to ale vždy iba roztrhaných jednotlivcov počínanie.“ (Mikuláš Dohnány; História povstania slovenského z roku 1848; 1849)

67. „Spoj sa v národnejreči tvojej zvukoch,priviň ju k srdcu ako poklad drahý,trúba sa ozve v nadzemských oblakocha deň ti skvitne nový, krásny, blahý.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

68. „Spojte sa, verní národa synovia, láskou a vôľou, pevnou ako skaly; spojiť sa naši zabudli otcovia, preto tak dlho v nevoli driemali.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

69. „Veda vyvedie človeka i národ zo zákrutin a zmätkov týchto časových, uspokojac náhľadom vyšším do duchovného sveta, skormútenú myseľ človeka. Ona mu ukáže, že skrz tieto rozmanitosti sa tvorí život a pri ohni odporov takýchto dozrieva ovocie dokonalosti ľudskej.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

70. „Veky zahrmia spevom rachotiacim a Sláva trúchli nad génia hrobom, duch jeho večný večne je tvoriacim, zostavá hviezdou budúcim národom.“ (Mikuláš Dohnány; Dumy; 1844)

Mikuláš Štefan Ferienčík

71. „Ale ja (Irma) som tomu nie vina, žila som, ako som bola vychovaná; ale teraz vidím, že som blúdila ako všetci tí, čo svoj národ opúšťajú.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Irma; 1899)

72. „Bav sa veselo nevinnými hrami a čistými piesňami slovenskými; po zábave čaká ťa čin a boj na dedičnej roli národa!“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Irma; 1899)

73. „Brat môj, kto nemá chuti, ľahko vykrúti, hovorí naše národné porekadlo.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Bratia; 1863)

74. „Ej, či ľahkomyseľne považuješ svet, zabúdaš na povinnosti svoje ako národovec slovanský, zabúdaš, čo si dlžen národu.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Bratia; 1863)

75. „Mesto je to neveľké, lebo Slovák veľké mestá neľúbi, v ktorých sa ráz národný i obyčaj starootcovská tak ľahko tratí.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Irma; 1899)

76. „Národnosť, povedomosť národného povolania je tá medzera, ktorú cit srdca nemôže vyplniť.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Irma; 1899)

77. „Neznal zábavy, vyjmúc ktorá bola duchom národným oviata.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Bratia; 1863)

78. „Povedz mi, čo si vykonal pre národ?“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Bratia; 1863)

79. „Rozmýšľal som mnoho a dlho o tom, a prišiel som k tomu výsledku, že musím použiť okolnosti a posvätiť sa bezodkladne službe národa!“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Bratia; 1863)

80. „Samí Slováci, ktorí sme sa chytili zbroja za prestol a práva národa. Iste vstúpiš i ty do našich radov.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Bratia; 1863)

81. „Šťastie im tam a nám tu, doma pod Tatrami postup a zdar národnému životu prajeme!“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Irma; 1899)

82. „Veďte ma, kam chcete, nech to len bude v službe národa.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Bratia; 1863)

83. „Za národnú vec posmievaným byť je tiež sláva!“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Irma; 1899)

84. „Žeň sa, nedbám, ale ver mi, stratený si pre národ, a škoda ťa.“ (Mikuláš Štefan Ferienčík;Bratia; 1863)

Ján Francisci-Rimavský

85. „To je naša svätá povinnosť za náboženstvo, národ a vlasť, keď na to príde, aj život náš položiť.“ (Ján Francisci-Rimavský; Janko Podhorský; 1844)

86. „Pokoj mi! neznáte, čo je to sloboda, slobode učte sa od môjho národa.“ (Ján Francisci-Rimavský; Iskry zo zaviatej pahreby; 1889)

87. „Vystúpením biskupa Moysesa bol národ slovenský, ako elektrickou iskrou obživený, sladkými nádejami naplnený a do práce na národnom poli oduševnený, uchvátený.“ (Ján Francisci-Rimavský; Črty z doby moysesovskej; 1897)

88. „Vidno z týchto premien, že pre Slovákov nič nemalo byť povolené, čo by menovalo sa národným a slovenský národ za národ uznávalo, ani nič dovolené, čo bolo by oprávnené medzi Slovákmi vyvinúť rozsiahlejšiu a intenzívnejšiu činnosť národnú.“ (Ján Francisci-Rimavský; Črty z doby moysesovskej; 1897)

89. „Ty duchu zvečnelý, ži zvečnelý vo vďačnej pamiatke svojho úbohého slovenskéhonároda od vekov do vekov!“ (Ján Francisci-Rimavský; Črty z doby moysesovskej; 1897)

Michal Miloslav Hodža

90. „A budeme trebárs až hen do súdneho dňa, v ňom sa naša prelomí sudba tá národná.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

91. „A či nám aj pamiatky starobylých národov neohlašujú, že od pameti sveta výstupok tento, za potravu všetkej hamby a potupy, za žriedlo něštěstia a neresti, za hniezdo pluhavstva a diabolstva i považovali i zkusovali?“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

92. „A čo je už na Vás Slováci, ak sťe ňje horší ako druhje národi v Uhrjech - teda sťe veru ňje lepší“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

93. „A čo národ, to človek a čo človek, to reč, bez toho my, ale aj vy, ste bez toho preč.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

94. „A čo ty chceš, mužu, s tým tvojím národom? Daromnejšieho niet pod nebeským zvodom.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

95. „A duch svätokoruny štefanskej ti povie, kam ťa tvorca národov uhorských sám zovie.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

96. „A keď povjem človek kresťan, rozumjem aj národ: lebo každí národ je človek.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

97. „A ktorí človek lebo národ ňedbá o svoju osvetu a vzďelanosť, ten tím sebä zotročuje, ten prináleží do času pred Kristom a je učiňení starí Adam, starí hrješňík.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

98. „A preto ako začňem, tak ňeprestaňem hovoriť, že jestli ktorí národ a ľud zasluhuje všetko možnuo bozskej i ľudskej vuoli pestovaňja, vzďelávaňja, zveľaďeňja, jestli ktorí národ a ľud vidatnú ale dosjal zaňedbanú rolu srdca svojho má; jestli ktorí národ a kmen práve pre svoju dobrotu, ňje psotu ale večituo života radostnjeho požehnaňja zaslúžiu - teda to je národ Slovenskí, to ľudSlovenskí. Ej dobrjemu tedi dobruo slovo!“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

99. „A preto sa aj pokoleňja toto menuje národom jedním velikím, lebo je národ jedneho slova; keď naproťi tomu inšje pokoleňja europejskje na vjacej národov príbudzních sa rozchádzajú.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

100. „A tá roveň, prvšie spolubožstvie, národ je môj, mojeť to najprvšia.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

101. „A tá roveň, prvšie spolubožstvie, národ je môj, mojeť to najprvšia.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

102. „A to láska k národu len tým duchom bytnie, bárs i z rodolásky prv sama v sebe citnie.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

103. „A vtedi dobre súďime - ňezabudnúc pritom na okolnosťi, príbehi národov, ňestraťjac pri tom lásku zo srdca, ktorá často skorej pravdi duojďe vnuknuťím, ako rozum všetkím úsilím.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

104. „Aby sluha - Slovák sebe i národuvy slúžil na svete gazdovskú slobodu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

105. „Ale nenie pri neješ, a len bude vtedy, keď syn Božej všelásky prejde všetky sledy a ju samu dostihne v svetlo slávoloži,ona jedna k výbave národu osoží.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

106. „Aňi ňech nám to ňikdo ňehovorí, že keď v Uhrjech maďárská reč aj z privoleňja Najviššej Vládi najvetšje právo krajinskuo dostala, že keď vedľa zákona vo višších a nižších školách panuvať buďe, že nám Slovákom národnosťi hoďina už odbila.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

107. „Aňi ňepočúvajme národňích naších odporňikov daromnje reči, keď stvárajú nás, že mi Slováci slavjanstvujúc, t.j. národnosťou našou k celjemu Slavjanstvu sa pričitujúc, Všesláviu ako našu si velebjac, Boh vje akjeho hrjechu vlasťenskjeho sa dopúšťame.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

108. „Bez Slováka Uhra niet na zemi ni v nebi, to je národ Štefanov večne jednožrebí.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

109. „Bolí ma môj národ, vy, otcovia jeho, zaslúžil lebo nie sám si toľko zlého.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

110. „Božej milosťi nádoba je každí človek, podla svojho spuosobu; a tak i národ.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

111. „Či tým ada vybavil jedno kliatby číslo, ktorej množstvo nesčetné nad národom zvislo?“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

112. „Čím lepšje ktorí národ túto povinnosť života poznáva, tím je osvjeťeňejší, čím ju lepšje koná, tím je vzďelaňejší.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

113. „Čo prípadov ohavných smutných nam StarýZákon pripomína! čo historia národov iných o tom rozprávia.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

114. „Hahá, vojta národný, „kebská“ je to snaha, komu svet je „kebyšte“, tomu hovno siaha.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

115. „Hávede národov nech si má ten synak, čo slúžil, mrel za nich, keď nevedel inak.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

116. „Hej, nevedel ani on, ani Raro jeho, že ten osteň vyniká z citu detinského, a ten že zas korenie hlboko v národu, kde mu všetku zničili živobytu zhodu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

117. „Hejže, dom, hejže, národ môj, čas i vek ťarcha zárod tvoj, svet i duch viac ti neduží,nebo ni peklo neslúži.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

118. „Ho (Jánošíka) zahlušila len táto valaška, lebo to je naša národná porážka.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

119. „Choďte, vraj, po svete a učte národy krstiac ich, že tak, vraj, zniknú moje zvody.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

120. „Chvál každí duch Hospoďina! a ja ho chválím; - každí národ sa nám tak ozvať muože.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

121. „Ja teba jedného zo všetkých tvojich mám, za celý ťa národ ten jedného nedám.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

122. „Je to pravda, je to spravodlivosť! Oba, i ja i môj národ celý!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

123. „Jeden je jediný muž-človek len samý, proti nemu sú nič všech národov chámy,on je len slobodný a ja chcem len jeho, ním len bytniem, dužiem do božstva mojeho.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

124. „Jedným duchom, jedným dychom človek sa prerodil, myslí, cíti, chce, akoby národ svoj oslobodil.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

125. „Každjemu kdo má buďe danuo; ale tomu, ktorí ňemá, i to čo má buďe vzatuo, t. j. každjemu národu a človeku ktorí má národnosť bude danuo i človečenstvo; ale tomu národu a človeku ktorí ňemá národnosťi i to málo človečenstva, čo má, bude vzatuo.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

126. „Kebi ňjekdo povedau: národ ako národ, to je ňič, ale človek je všetko vo všetkom, míliu bi sa tak, ako ten kdo bi hovoriu, že kvet ako kvet, je ňič, ale bilina je všetko.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

127. „Keď by sa kto priznával k inému národu - pod pokutou to nesmie i nemá slobodu. Keď je národ len jeden i jedna reč bude, a to síce po Božom i po ľudskom súde.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

128. „Keď hľaďjac na národnosťi po evropejskom tomto sveťe našom sa obzreme; teda najďeme tri hlavňje pokoleňja národov, ňje len v Europe ale i v druhích čjastkach sveta panujúce.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

129. „Keď iné národy v Európe spanilej budú pániť vedbe, ume ušľachtile“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

130. „Keď má každí národ povinnosť, teda má i právo; lebo veť už povinnosť je právo. Má tedi aj Slovák pri svojej povinnosťi národňej svoje právo, a to je právo národnosťi.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

131. „Keď nám už odmalička tak sa svet priekoril a života prvšiu stať národnú spotvoril.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

132. „Keď národ ňemá národnosťi, menujme to naroďenstvom (krátko a); keď má národnosť, nazovme to nároďenstvom (dlhím á).“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

133. „Koho by tak chcel mať ako seba? A so mnou jednorečný národ môj!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

134. „Kto ho v sebe rodí, ten svoj národ ľúbi; takto rodoláska skutky diabla hubí.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

135. „Kto si dobrý, Sloven si, sebou sám verestuj za to slovo a činom v národe ho zvestuj.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

136. „Ktorí národ v Európe sa proťi tejto povinnosťi (povinnosti osvety slovenskej) sprječiu, každí s velikou škodou a bolesťou zmudrjeť museu.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

137. „Lebo kresťanstvo je práve najnárodňejšje náboženstvo preto, že všetki národí v jednotu vjeri shromazďuje; a tak všetki národnosťi v pravej jednoťe Svatoducha oslavuje.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

138. „Lebo všetko na to vichoďí: každí národ ako každí človek, má svoju zlú i dobrú stránku; má tje i Slovák obe, s tím rozďjelom, že čo Slovák od jakživa zlím nazívau, druhím národom to boli vihovorenje, dovolenje zviki.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

139. „Má velikí smisel človečenstva, lebo Slovák sa dosjal aňi národom ňechceu menuvať, on sa len človekom cíťiu; preto aňi ňeslíchau o národnosťi; preto národňja hrdoba mu je hrjech.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

140. „Mňa nič do národa, mňa len do človeka - keď z prameňa pijem, načo mi je rieka?“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

141. „Môj je národ, to ja viem - ktorí nechcú stánia zvodného s ním v otčine, nech si v pekle pánia.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

142. „Na to razom zamĺkne, mlčiaci len čuje, čo sa mu tam národy na koleso snuje.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

143. „Na to sme my - bo vieme, kde je žriedlo pekla, z nehož neresť národná táto sa roztiekla.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

144. „Nad hlavami oboch nás cudzinský meč visí, jedna neresť národná oboch zmieriť misí!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

145. „Najďeme i to potom, že mi Slováci v našej slovenskej národnosťi máme istú Slavjanskú národnosť, ktorá je národnosť svetová.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

146. „Národ náš ešťe aňi prujším pomišleňím ňeprišjeu na plňeňja tej povinnosťi, ktorú sin Boží takto visloviu: - Tak svjeť svetlo Vaše pred ľuďmí, abi ľuďja viďeli Vaše dobrje skutki, a chválili Boha.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

147. „Národa nebude nikdá slobodného, dokiaľ bude svetom tento svet, celého.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

148. „Národikresťanskje prirovnávame ku mjere kresťanskej pravdi, do ktorej musí rásť každí človek, a tak i celuo človečenstvo. Hovoríme tedi tento lebo tento národ ňje je ešťe tak uľuďení, ňjet ešťe tolko pekních činov, viborních mužov, slávuích národovcov, - akobi malo a mohlo biť, alebo je u toho, lebo u onjeho národa. U tohoto národu je ňje tak bezpeční človek so svojím právom, imaňím, svojou osobou, svojím obchodom atď. ako u tamtoho, kďe sú isťejšje, rozšíreňejšje práva, pevnje zákoni, snadná prísluha spravedlnosťí.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

149. „Národňejpovinnosťislovenskej muože sa zlášťe, dá sa najlepšje, má sa povinnovaťe, musí sa bezohľadňe zadosť urobiť vo Slovenčiňe.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

150. „Národnosť Slovenská je pre Slováka ďaleko duostojňejšja, ako maďarská.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

151. „Národomilnou pripíja si vôľou,hej, na budúcnosť skorú tak sa strojínároda sudbu zdoliť svojou doľou,aby vybudnul týmto svoju vinu,by zabudol svet zbojníka zločinu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

152. „Národy nech si má ten synak jedinný, čo krv svoju vylial za ich sprosté viny.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

153. „Nazdávaťe sa snaď, že mi náš národ celkom ospravodlňujeme?“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

154. „Nehoda, nehoda, môjho mi národa, veru nás je tomu zlému svetu škoda.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

155. „Neodvráti nikdá ku cudzej cudzine, zostane si doma v národnej rodine.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

156. „Nie to podstrel zloducha, to je materského srdca priecit, za národ svoj rozčúleného.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

157. „Ňje je to dávno, čo aj medzi Slovákmi probovali ňjektorí jednu lebo druhú povinnosť národňú spolkí konať.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

158. „Nuž či náš lud krestanský sa nestau otrokom toho národu, ktorý svoju kliatbu eště neprestáu, národu židovského?“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

159. „Ó, pastieri národov, Spasiteli drahý, vij palicou tvojich úst nad takými vrahy!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

160. „Odrieka sa cudziny a strojí doma byta celý svet prežitý v kútoch štyroch zabyť: zabyť na ten jeden byt s národom rodinným a večnosť si začasniť bytom jednočinným.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

161. „Opilec rozšiřuje, jako peklo duši svú a jest jako smrt, kteráž se nemůže nasýtiti, byť pak shromaždil všecky národy a shrnul k sobě všecky lidi.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

162. „Opilstvo bolo od počiatku čosi vraždivého a mordárského, proti čomu celé národy, v lepšom citu svojom sa mocně opierali.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

163. „Otázka tedi tá „či má každí národ právo národnosťi“, muože sa aj tak zvrtnúť: či mu ho ňjekdo muože vzjať?“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

164. „Otčina, národ, novým sa mu krikom osudu valne do útroby tisnú, prísahy slova domižným prienikom, v srdci a v mysli cez, na cez mu blysnú.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

165. „Ozviže sa, národu duša, lásky sluchu, vyslovže sa národný na vôličin duchu!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

166. „Pravda, ako Slovák je každjemu národu dobrí, spravodliví, ľudskí - tak naopak ňemuože biť abi jemu druhí takí boli.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

167. „Primerajme že tedi mjeru pravdi k národom kresťanskím, najďeme že všaďe chibuje, a to skoro jednako.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

168. „Prišli s listy vonehdá poslovia z Onódu, aký posmech nášmu tam, stal sa, vraj, národu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

169. „Ráno, milé ráno, kedyže nám svitneš, svete náš, národ náš, kedyže nám skvitneš?“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

170. „Sám je so sebou, a predsa nechce byť len pre seba, v národe drepie, čiaha do neba svojej povinnosti potrebou.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

171. „Samým synom môjho materského rodu, synom svojským, činným i môjho národu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

172. „Sloboda je Bohčlovek, človek, národ každý, a vy svojmu národu hotujete vraždy.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

173. „Slováci, národ ktoriemu cudzí svet, ako celému Slovanstvu, dost už nespravedlivých hán, prezivuok, špínt sa napriliepau.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

174. „Slovák bol prvší Uhor už od tisíc rokov, a vy ste tí poslední, bez chvály, bez sokov, ani si vás nechcejú, čo sa k nim plichtíte, národ sa vás odkľaje, z nehož pochodíte.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

175. „Slovák má povinnosť osveti a vzďelanosťi teda tak, ako ju má každí človek a národ, má povinnosť kresťanstva.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

176. „Spätná sláva jedna, jedna samá doľa, národu toho je a bude nevôľa.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

177. „Sto národov za to dám, ja som jednorodný s národom tým, ktorý vie večne byť slobodný.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

178. „Tak i ten kdo povje, že je Slavjan, visloviu si hňeď i to, že je človek národu, ktorí je v rozličních obcach a vlasťach predca len ten jeden. Lebo, čo národ to človek, a čo človek to národ.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

180. „Tak je Slovák nečlovek, nenárod a neľud, bo ho takým učinil samopanský prelud.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

181. „Tak si doľu vydolím v národe i dome, tak si vôľu vyvolím v šťastí i pohrome.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

182. „Tak si doma v národe celom, živom samý, tvojou vôľou ide vše, čo je súco, s nami.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

183. „Tatrín je jedon spolok Slovenskí pre osvetu a vzďelanosť národuslovenskjeho.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

184. „Teraz sme už len, čo sme, keď máme reč vlastnú, len tak môžme uvidieť tú vlasť našu šťastnú, lebo národ, čo svojej reči nemá, taký na svete je povrheľ, pribyš ledajaký.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

185. „To je naša národná verných synov tajna, ktorú sudby zakrýva ruka tatrohájna.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

186. „To je privyk života k rabstvu i v národe - bárs ho v putách nevidíš, poznáš ho po chode!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

187. „To je ten kresťanský národ, čo z vedomu bude slúžiť Bohu, svetu, ledakomu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

188. „To sa hrozne mýlite - v národe a ľudu možnú tejto neresti máte len pozbudu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

189. „To ten kalich sveta, z nehož všetky pili národy v tom svete, čo len z tela žili.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

190. „To ti bude sláva národná u chátry, prachobahnoválska pomedzi tie Tatry.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

191. „Trnie, tŕpne Jánošík, do seba sa hrždí, národy mu koleso pod tou ťarchou vrždí.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

192. „Tú si milosť zaslúžiť, to nám, bratia, treba, pre náš národ väčšieho netreba nám neba.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

193. „Tu si sama démonov a bohov s národami jejich ľúbodeťmi tuto jala, najala tam k službe, zareťaziac vo dvore ich svojom, ako gazda - pastier stádo svoje.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

194. „Tvoj národ slovenský, mužu Jánošíku, vieš, akú národnú hotuje ti díku?“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

195. „Tvoja matka vlastná, čo ťa očankala, teba muža - ako švŕľa učuškala, z národného svojstva, rodáckej hlupázne, z otrockej kresťanskej viery, bohobázne.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

196. „Už prestáva byť tak prívetivým, rozpravným, pohostinným, dobročínným - slovom prestáva byt sebe vlastným, čistojaděrným Slovákom, a stáva sa už, ani nevediac, akýmsi druhým, vysileným, prepaluvaným národom a ludom.“ (Michal Miloslav Hodža; Něpi pálenku!; 1845)

197. „V krajine tej, ktorá sa uhorskou menuje, kde Sloven od dvetisíc už rokov bytuje, že, vraj, nieto národa iného, len jeden, a to že je uhorský národ, iný žiaden.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

198. „V naroďenstve takom postavení národ sám o sebe ňič ňevje, sám na sebä ňič ňedá, sám sebä ňecíťi, ňeváži; ba často sám sebä hlúpe ňenáviďí.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

199. „V návalu národov cudzích Sloven tento vihinúv; ale jeho vlastňí najbližší brat, tak rečeno z dvojčat jednorodní je Sloven, ktorí sa teraz menuje Slovák.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

200. „Veleduché mu za národ úmysly v Róžkiných riasach jak tienky zavisli.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

201. „Viac mne je s jediným, tým, kto muž slobody, ako vás i s vaším Bohom je, národy!“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

202. „Viď a veď jak šarkanom v osvete sa lieta. Predsa si sa nadaril už raz pre tú vedu. No tu skončíš národnú ľudosvojskú biedu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

203. „Videl, skúsil národy, schodil s ním sveta kus, z Uhier celé Slováky, Moravu, do Rakús.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

204. „Vina som, vina som, za voľnosť národu, keď nemožno za ňu svätieť, hreším za slobodu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

205. „Vôľa mi je v tom žiali, bo myslím, že viacej ničím dostáť nemôžem láske mojej spiacej, láske vernej k národu, ktorá dejstva horu trebuje - a ja nemám nič, len sĺz pokoru.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

206. „Vôľa mi je v tom žiali, ó, kebych vybavil ťažký osud národa tým a ho oslávil, nech by žiaľom sa rozlial na tú rieku Hrona a za to si tak tiekol, tiekol do neskona.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

207. „Všetki tjeto národnosťi hlavňje, v tejto Bohom vivolenej Európe muožu ba musja mať každá osobitňe svoje zvláštno určeňja národnosťi v jednokresťanskom človečenstve.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

208. „Všetko samí pangharti, čo sa hanbiť budú za svoj národ akoby za svetskú ostudu.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

209. „Z národov sa nerodia, rodia sa len z práva, i tak od národov ich delí vrava, sprava. Národ sú len zemani, iní nerod, neľud, jehož právo toľko je, koľko stádu želuď, ktoré musí rado byť, že sa mu pásť dajútam, kde sami pre seba jedni všetko majú.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

210. „Z výšin Fatry turianskej do vzduchu pustoty vytúži si Jánošík národné tesknoty.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

211. „Za stotisíc vám chlapov o tri roky stojím - moje Tatier poklady, ja sám ich ozbrojím, môj je národ, bo ja mám len sám ducha jeho a vás ním chcem vykúpiť z pekla cudzinského, ak vy toho prijmete ducha národného, lebo ja som bohosyn otca slovenského.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

212. „Za ten čas sa ukáže, či nám v nebi žitia a národu našemu na tom svete bytia.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

213. „Zasa hovorja tí, čo nám národnosť maďarskú naťískajú, že preto musíme biť Maďarmí, lebo - vraj práva a slobodí uhorskích zákonov a porjadkov užívame.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

214. „Zmieriť otcov slávnych hnevné stíny, zbaviť národ krutej od cudziny.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

215. „Zumie, zdumie duša tá - zrozumie, zsvedomie, volí doľu národnú – sčlovekoduchomie.“ (Michal Miloslav Hodža; Matora; 1853)

216. „Žičíme to každjemu národu, bohdaj bi mau svojích prorokov zavše; lebo národ bez prorokov a viňiga bez kolíkov - to je jedno.“ (Michal Miloslav Hodža; Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; 1847)

Samo Bohdan Hroboň

217. „A bes, čo nám väzní národné poklady, i anjel, čo stráži raja nám záhrady, odomknú na rozkaz boží ti závory.“ (Samo Bohdan Hroboň; K orlovi II.; 1877)

218. „A hriech otročí národy - Bo svobody niet bez Syna Prabozskjeho svobodina..“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

219. „A národ pekla vstal ako Syn boží, ktorý i v sitne nebo si založí…“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

220. „A národ s národom v Bohu sa zbratíme, každý svoju rodnú vlasť si založíme.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

221. „A trebas chorieť, chudobnieť budete, vospolnou láskou zase sa zmôžete, z rodiny v obec a národ zrastiete.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

222. „A vesmier boží všetek sa mi stratí, kým sa mi Pán Boh v národe nevráti.“(Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

223. „Ako hviezda z neba padajúca, ako duby víchrom vyvalené, ako lode v búrke zatopené, ako obeť vetrami hasnúca, ako orol bleskom porazený, ako prorok ohňom umučený, tak umiera boží milenec, svätý národu mládenec.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

224. „Až dokiaľ, ó, Hospodine! dáš zožierať telo svoje a dušu svojich národov v Abrahámu zdedičených, vo prabožstvo v Synu vzatých?“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

225. „Blahoslavený človek - národ boží, čo si hnev Otca na lásku zosoží.“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

226. „Bolo národ k srdcu pružiť, bojar – ľud – cár sa sodružiť, bolo bratov priholubiť, so Slavianstvom sa sosliubiť.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

227. „Bolo národu dať dýchnuť a mužíkov serdce slýchnuť.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

228. „Dosť mi je pusto, národ môj, bez teba,bo nemám Boha, nemám ani seba.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

229. „Ešte ťa vidím, brat môj oslávený, ako sa púšťaš so smrťou v zápasy, volá ťa v život národ potupený, volajú jeho budúcnosti hlasy.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

230. „Hor sa! národ bohoslovný, Jana, Mary mien milovný.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice; 1897)

231. „Je to Bohom daná istota slovenského srdca i ducha, že všetky slavianske reči a rázreči, rody a rázrody sú len jedno slovo a jeden národ a že to, čo Boh pred vekami umyslel a zosnuval, žiadna politika neprekazí.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice;1857)

232. „Každý verný rodák pri ňom sa ohrieva, pri ňom za svoj národ Bohu sa modlieva.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

233. „Len dobrí a múdri nech s Bohom panujú, cirkev, obec, školu i národ spravujú.“ (Samo Bohdan Hroboň; Grúňovka spievaná v lete 1877; 1877)

234. „Moja túžba hory láme, borí zámky medené, moja viera svety tvorí, i národy vzbudené.“(Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

235. „Napokon Rus a Slovän napospol je národ robotný, trpiaci, poslušný, nábožný, sedliacky, zemský; vydaný zvodôm a násilnosti dvojrohjeho barana zemskjeho, ktorý ho núti klaňať sa dráku a potvore a v rúchu owčom divamí priemyslu zvádza k životu nekresťanskjemu a neslovanskjemu.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

236. „Národ zemský si vzděláva, Svätozákonom trestáva.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

237. „Narodil sa z vody národ syn slobody, zatriasol vrahami, svätil sa vojnami.“ (Samo Bohdan Hroboň; Prietaj;1862)

238. „Nedivujte sa, národy, že i Slavian, syn slobody.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

239. „Nech ti rastú v sile, kráse, vo národu svojho riase, v Božom i svetskom umení, vo viere i vo vedení.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

240. „Nezabúdaj, Bože, Nemcom tým zlobivým, čo nám Nitru svätú dali vrahom divým. Aby nám ju rozrúcali a náš národ zmorduvali.“(Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

241. „Ním pohltanye národy - Čakaj Slovän, deň slobody!“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

242. „Nuž zaháj láske Božej dom svoj i rodinu, veď k láske celý národ i všetku otčinu.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

243. „Oj, Slovák, Slovän! národ prazakliaty, hriechom, osudom a tyranstvom spiaty.“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

244. „Oj, už takej biedy Slovan viacej mať nebudeš, ale za ňou žobrák - národ večne plakať budeš.“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

245. „On svoj národ ochraňuje. Dňom i nocou zaň bojuje.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

246. „Pusť úžas na pýchy plemä; zrúť veľmore hromobitia na rúhavé národy, na besúnske potvory.“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

247. „Slovopieseň tak spieva o zjavenom Slove Božom akoby to hlavně bolo pre Slováka, Sloväna od Boha danuo: ale ako my, tak má právo a povolaniä každý národ v tom sa nájsť, a preto je povedanuo Slovänu - S tebou vernye Christorody.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

248. „Tam s' už národu žiť i mreť začínal a hroby otcov myšlienkou odklínal.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské básne štyridsiatych a päťdesiatych rokov; 1878)

249. „Tam, kde národ všeslaviansky a ľud boží všekresťanský, bratoľúbne, vrahoborne, svätodušne, jednosvorne, v jeden svet sa sníma zase, v Christosrdca ľúbohlase.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice;1857)

250. „Tys' žil aj umrel slávne a všetky národy na hrob tvoj ti vylejú slzy vďačnej zhody.“ (Samo Bohdan Hroboň; Komenský; 1877)

251. „V číry vozduch voznesená, S rodom zemským nesverená Bez národu a rodiny Slaví časy a hodiny; Vo svätých sa oslavuje“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovopieseň;1861)

252. „Veľhroboviská kultúrnych národov, zožretých chlipnou satana slobodou nech vám vodrúzia do očiu prst Boha!“ (Samo Bohdan Hroboň; Svätopomstopej;1872)

253. „Vznestes' dumy v Duchu Pána, všenárodná Slav - Slajána.“ (Samo Bohdan Hroboň; Slovenské iskrice ;1857)

254. „Za ich a národa blaho, čo by ako prišlo draho, obetuj všetko i seba, žebys’ dedil slávu neba.“ (Samo Bohdan Hroboň; Dom; 1877)

255. „Zbúra buď nám svätá za práva národa, zo zbúranej spury skvitne nám sloboda.“ (Samo Bohdan Hroboň; Grúňovka spievaná v lete; 1877)

Jozef Miloslav Hurban

256. „A ak by sa slovenskýnárod mal vytvoriť zo zákonov, prečo sa potom donucuje k daniam predpísaným zákonmi? Dúfajme však, že naši nepriatelia poznajú pravdu a prestanú náš národ urážať a krivdiť mu.“ (Jozef Miloslav Hurban; Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách; 1841)

257. „A keď sa kedy stane, že podrobí, aby si národ spravil porekadlo, že padli len tí do turskej poroby, ktorí sihotské stratili zrkadlo.“ (Jozef Miloslav Hurban; Zrínsky na Sihoti; 1853)

258. „A Metod vedel obnoviť v srdci národa dôveru k Svätoplukovi, ktorá začala upadať.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

259. „A moje srdce plakalo úpenlivo, lebo myseľ sa mi zapodievala akýmsi tušením, že aj tam, kam sa uberám, kvíli môj národ.“ (Jozef Miloslav Hurban; Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách; 1841)

260. „A my sme o toľko vyšší od našich dedov v slovenskom povedomí, o koľko vyslovenejšie chceme byť dačo vo svete ako Slováci.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

261. „A národ svôj slávny tiež nezapredá.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

262. „A predsa chce slepiť oči histórii, dávajúc maľovať a opisovať svoje junáctvo, ktoré výlučne národu náleží.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

263. „A Slovák miluvať v národu chce vlasť, Vo vlasti za národ žiť a život klásť; Vlast si vziať nedá, A národ svôj slávny tiež nezapredá.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

264. „A tak je nádej, že naša národnosť čoskoro dostane zástupcu aj na sneme.“ (Jozef Miloslav Hurban; Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách; 1841)

265. „A tu mu vždy jeho Mária stála pred očami ako anjel, čo sa na jeho cesty bude dívať a schvaľovať plameň jeho ducha, blkotajúce skutky. Ešte väčšmi ako doma poznal tu medzi brehmi rieky historického života svoje poslanie a poslanie svojho národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

266. „A v častých zmenách ludí a vekov maj. Na očach svôjho národu obyčaj.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

267. „Aby bol tento život národov zaokrúhlený, dokonalý, vracia sa on vždy k sebe, lebo len tak postupuje ďalej a len tak vyčerpáva zo seba poklady, v sebe ukryté a kladie ich na oltár človečenstva.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

268. „Ach ako sme sa nad dušou najdenou, Láskou k národu žive prebudenou.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

269. „Ach, ale ako zahojím rany svojho národa, keď mi hrozia nové vojny a búrky od mocného nemeckého cisára?“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

270. „Aj my sme národ.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

271. „Aj my teda musíme sa už raz naučiť byť Slovákmi. A najprv to musíte urobiť vy, učení a osvietení ľudia slovenskí. Lebo od vás ide dobrý tón po strunách národného života“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

272. „Aj vy, mestá svetoslávne, vo vás som bol a vo vás som sa učil poznať koleso osudu národov, ktoré uteká z národa na národ.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

273. „Ak ma národ naozaj tak miluje, prečo to všeobecné plesanie, že Mojmír sa stal kráľom?“(Jozef Miloslav Hurban; Svätoplukovci; 1839)

274. „Ak ty nepohneš krielama sa k letu - Beda národu, beda bude svetu!“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

275. „Aké krásne kraje, aká pohodlná šírosť pre šťastný národ! Aké cesty pre obchod! Aký šťastný by tu mohol byť národ! Aké veľké pokolenie, oplývajúce pokladmi celého sveta, kvitlo tu kedysi! A teraz? Národ žobrákov! Za taký krátky čas takto zopsiť, takto na mizinu priviesť kvitnúci národ!“(Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1848)

276. „Ako by národy povstávali proti tomu, kto práva ich bráni alebo uzákoňuje!“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

277. „Ako iné národy rozkladaním so svojím udusovali život susedných národov, tak aj menšie slovanské kmene dlho boli bujnejšími ratolesťami susedných kmeňov k večnej tôni odsúdené.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

278. „Ako sa národ sám v sebe vzdelal, stvoril a duchovne vyvinul, ako konečne prišiel k dokonalému poznaniu i uskutočneniu svojho určenia a povolania, to poznávame podľa tých osôb, ktoré svoje hlavy znali pozdvihnúť k vyšším krajom cnosti a statočnosti vojenskej, mestskej, vednej, cirkevnej a literárnej.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

279. „Ale čože už osoží ten život snársky veľkému národu, keď hrmí celým svetom a dolieha na ostrovy a k všetkým pohanom slovo Boha živého: ,Vzývať ma bude a vyslyším ho, ja s ním budem v súžení, vytrhnem a oslávim ho. Dĺžkou dní ho nasýtim a ukážem mu spasenie svoje!“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

280. „Ale duch oboch letel za medze a hranice prítomnosti, do nevyspytateľnej ríše budúcich osudov krajiny a národa.“ (Jozef Miloslav Hurban; Olejkár; 1846)

281. „Ale súc synom, nešťastného národa, ktorý ešte iba hľadá svojho odklínača, hlivejúc vo snách mŕtvoty a slúžiac bohom aj rodom cudzím, k večnému svojmu zármutku nesmiem ani len na chvíľu svoju rozkoš hľadať.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

282. „Ale tento rok je spolu so svojím okresom času tak pamätný, že keď sa dáme o ňom pilne rozmýšľať, skoro nájdeme, že on je pre celé ďaleko rozľahlé Slovansko a národy tohto plemena dôležitý.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

283. „Bol stratégom, ktorý vedel nepriateľov našej veci raz poraziť, inokedy zahanbiť, potom zasa zosmiešniť, čo bolo v národnom rozvoji a v spoločenskom živote pravou soľou a korením.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

284. „Celá jeho osobnosť sa stratila v týchto pravdivých svetoch obce a náboženstva, cirkvi a národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

285. „Či nemohla byť vykúpená sloboda národa bez takého veľkého krviprelievania!“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

286. „Človečenstvo dáva k tomuto stavaniu materiál aj staviteľov a vrchných správcov tejto stavby. Národy sú takíto stavitelia a správcovia.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

287. „Človečenstvo sa v národach svojich jako slnko v pableskoch chce dvíhať: ale obmedzenje sa národi, neznajúce svoje povolaňja dokonale preňiknúť, si osvedomiť, poznať, za svoje vlastnuo uznať! Ale tu vstávajú proroci, luďja múdri, duchom viším od Boha osvjeťení, tí volajú národi k životu.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

288. „Čo je to za božská milosť poznávať, cíťiť, misljeť, milovať, túžiť, modliť sa; horeť láskou k umeňú, k vlasťi, národu; vinachádzať novje veci, formi, stroje, ba práve krajíni, národi, reči, čjastki sveta; spojuvať sa s cudzími vlasťami, luďmi, národmi, zemami?“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

289. „Čo mu v Kremnici chýbalo, bol čerstvý potok národných vôd, v ktorom žijú pstruhy.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

290. „Čo národy kedy vytvorili, to je ich pravda, ich podstata, ich duch a princíp, to sú ony samy.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

291. „Čo v ňom máš, národ môj, to teraz vidíš.“(Jozef Miloslav Hurban; Svätoplukovci; 1839)

292. „Ďalej nemôžem zamlčať jednu predôležitú vec, ktorá až doteraz bola u nás celkom zanedbaná. Rozumiem tu prírodné vedy, ktoré my najlepšie môžeme použiť pre dobro národa. Skumné vedy sú pre nás ako pre ľud citlivého národa suché, napriek tomu musia byť postavené živlom naším.“ (Jozef Miloslav Hurban; Životopis Benjamina Pravoslava Červenáka; 1844)

293. „Duch národa je jeden subjekt, ako jeden človek, jedna osoba.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

294. „Dvojaký osud postretáva národy pri takomto hľadaní znakov a šľapají svojho minulého života: jedny totiž majú svoje šľapaje poznačené, iné ich nemajú.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

295. „Evanjelické duchovenstvo a učiteľstvo na Slovensku, najhoršie odmeňované za svoje práce, vdovy a siroty nachádzajúce sa v najsmutnejšom položení, poskytlo najviac obrancov národnej veci od najstarších čias až po terajšie.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

296. „Hoci sa zdalo, že Svätopluk zabúda na svoju slávu, nemohol mu ani prudký oheň lásky zacloniť slávu jeho národa.“ (Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

297. „Hovorilo sa, hovorilo ešte všeličo, ale ja len toľko vyrozumel som pre seba, že národ slovenský na Stadionovi žiadneho priateľa nemá.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

298. „I krajina mi kvitne, Keď mi národ zkvetá, Keď mi národ hynie - Nechce sa mi sveta.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

299. „I národná vedomosť i duchovný vývoj takto nachádzali v Štúrovi svojho najlepšieho majstra a mládež s veľkým osohom pokračovala vo svojich štúdiách.“(Jozef Miloslav Hurban; Karol Štúr. Nástin jeho života a ducha; 1873)

300. „Jadro národa ho chce. Sám Matúš bol pôvodcom korunovania a s ním všetko zemianstvo, okrem tam niekoľkých.“ (Jozef Miloslav Hurban; Olejkár; 1846)

301. „Jak tam mať dieťa a jak sestry bratov, Tak ty zamiluj národ láskou svätou!“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

302. „Je to v historii ňevídanuo, abi jeden národ tak bou zbavení v šetkej podpori, verejnosťi ústavou, jako náš.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

303. „Jeden národ, jedna reč z rôznych končín ďalekej Slávie pozdravovaly sa navzájom v blízkosti svätyne všetkým tak drahej, pri cieli najvrelejších túžob a žiadostí svojich, pod hradom a pavézou svojich nádejí.“(Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1848)

304. „Jeden raz direktne k študovaniu mapy Slovenska, ktorú sme zhotovili, aby jasno a na dlani ležalo každému, aké dôležité priestranstvo zaujíma národ náš v zemi svojej otcovskej.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

305. „K nebu hľadí pevec nášho básnika; je to pevec slovenský. Tu je vyjadrený celý nový svet, svet myšlienky zvláštneho názoru. A to dodáva básnikom posvätenie za vyšších kňazov národného kostola idey.“ (Jozef Miloslav Hurban; Básně A. H. Škultétyho, Básne Ľ. Žellu a Ozvěna Tatry K. Štúra; 1873)

306. „Každí národ vzďelanjeho sveta vichádza zo svojich starích hraňíc a rozširuje svoje srdce, svoje túžbi a náďeje, a stavja si vetšje divadlo, ces ktoruo preleťja jeho úmisli v podobe skutkou velikích, slávních, pametních.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

307. „Každý Slovan prebudený k národnému životu hľadá hneď aj spoločnosť; kde je veľa národných vzdelancov, tam je aj spoločenský život krajší, a kde je on, tam nájdeš i vzdelanosť napospol väčšiu.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovanské piesne; 1873)

308. „Keď nik z novších európskych národov nemal ešte Písmo sväté v materinskom jazyku preložené, vtedy sme už toto jadro života my Slováci mali a v domácom jazyku čítali o veľkých divoch božích.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

309. „Keď však národ prešiel nižšie cesty svojho vyvíjania sa a postavil sa na vyššie stanovište, nesmie svoje prv urobené kroky potupovať, ale ich ospravedlňovať, hľadieť na ne, nachádzať a poznávať v nich svojho ducha, aby sa tak dosiahla jednota zvukov.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

310. „Kmeň má byť v národe to, čo národ v človečenstve.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

311. „Kráčaj teda, môj najdrahší, tam, kde budeš môcť najviacej nazbierať kvetov ducha, ktorými ovenčíš národ svoj.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

312. „Lebo nám národ utláčali páni, Lebo ho chabo zrádzali mešťani.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

313. „Lebo nám národ utláčali páni, Lebo ho chabo zrádzali mešťani.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

314. „Len on nemal byť slobodným národom, Len on nemal mať školy, súdy, snemy, Len Slovák, Rusín slobody nehodným Mal sa stať preto, že nechcel byť nemý!“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

315. „Len, pravda, táto celosť národná je masou bez riadu a skladu.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

316. „Lež nemá tak viacej - svedok je Bôh - byť! Národom Boh dal vlast a právo v nej žiť; Národ vlasť najde, Vlasť však bez národu na veky zajde.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

317. „Matúš si zastal k severnému oknu a hádzal ostrým zrakom po ďalekej kráľovskej obore, ktorá sa rozprestierala konča zámku na severnú stranu, a jeho duša pohrúžila sa zas do hlbokého nazerania na budúcnosť slovenskéhonároda.“ (Jozef Miloslav Hurban; Olejkár; 1846)

318. „Metod, ktorý zahorel láskou k slovenskémunárodu, prisľúbil, že sa všemožne pousiluje, aby sa Svätopluk nezaplietol do týchto osídiel.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

319. „Miluj vlast, kde národ tvôj sa oslavil. A potom tisíc liet služby vybavil.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

320. „My neboráci ešte sme ani len národom nie a ty by si už rád videl naše národné zástavy viať na oceáne sveta!“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

321. „My nesvorní Slávové! Toto sa prenieslo aj na mladšie pokolenia, a to nešťastne, lebo sa to stalo práve v tom veku, v ktorom sa duch národa, zaprataný v nízkej podstatnosti obyčajného života, začal rozrážať a rozdeľovať na jednotlivých duchov.“(Jozef Miloslav Hurban; Básně A. H. Škultétyho, Básne Ľ. Žellu a Ozvěna Tatry K. Štúra; 1873)

322. „My sa síce ešte nemôžeme v našej minulosti obracať a prehŕňať tým spôsobom, akým to robia starnúce národy vo svojich takzvaných konzervatívnych lexikách, tie národy, ktorých život už skoro iba v tom záleží, aby svoje veci do poriadku uviedli, ktoré národy sa teda už iba minulosťou zaoberajú a moc prítomnej hodiny na napísanie - aby som sa tak vyjadril - dokonalého testamentu užívajú a vynakladajú.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

323. „My žili presvedčeniu svojmu a láske našej k národu slovenskému.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

324. „Mýliš sa, kráľ môj, ak sa nazdáš, že ti národ pre tvoj čin, hoci hriešny, nedôveruje.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

325. „Myseľ národa bola navnadená, pohnutá, rozjarená, ale neuspokojená. A jeho zvedavosť deň čo deň rástla a rozmáhala sa.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

326. „Najkrásňejšje zjaveňja v terajšom čase na sveťe sú: láska k osveťe a známosťam, a láska národou k sebu samím a svojím krajom.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

327. „Národ mi je ten človek v ňom, ktorý najlepšie určenie v ňom poznáva, touto známosťou jeho cesty osvecuje a svoj život kladie na oltár jeho cti, slávy a šťastia!“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

328. „Národ nás potrebuje.“ (Jozef Miloslav Hurban; Životopis Benjamina Pravoslava Červenáka; 1844)

329. „Národ náš hlboko padol, to ja, ak nie lepšie ako ty, teda iste tak dobre zakusujem.“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

330. „Národ náš, kedykoľvek ho pritisli ťažké osudy o stenu stávajúcich pomerov, voždy s túžbou a nádejou hľadel ku trónu kráľa svojho, ktorého tlak necítil na sebe, ale cítil tlak osôb a stránok, ktoré sa pýšili menami národnými.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

331. „Národslovenský zná len jednu Bytču a jednu Bytčicu. Načo vtískať do úst národu hlúposť a chudobu iného národa?“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

332. „Národi ale, ktorje už ces dlhje veki pripravuvali príchod terajších časou, ktorje velkuo požehnaňja rozosjali mocnou svojou rukou po polách, rolách, ďeďinách, lúkach života ludskjeho, ktorje vileťeli, jako smelje orli nad oblaki svet krijúce - národi tjeto ešťe aj teraz vštkje sebou stvorenje moci, sveti, sili, spuosobnosťi požičjavajú novšjemu svetu k obživeňú, ku krásňejšemu tužjeb ludskích v skutok uveďeňú.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

333. „Národi očúvajú hlas: ale pálenuo morí a marí zrozumeňja, cit, ducha, vuolu, a oňi padajú naspeť ta, odkjal ích hlas prorockí dvíha.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

334. „Národné spevy z Kollárových Spievaniek bývali chlapcovým milým čítaním.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

335. „Národy kresťanské, ktoré nás dosiaľ nenávidely pre hrubú modloslužbu, ktorej sme boli oddaní, vojdú s nami v mocné a šťastné spolky: a tak národy na zemi, anjeli a Matka Božia v nebi budú sa nad tým radovať!“(Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1848)

336. „Národy nič iné nevytvorili než to, na čo boli silou svojho vnútra, svojím tajomným hnutím, svojím prorockým tušením podnecované, hnané, ba tak povediac nútené.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

337. „Náš národ je nešťastná figúra v histórii!“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

338. „Nebolo pre ňu nič strašnejšie ako ohavné meno odrodilca a bála sa svojho syna vydať do nebezpečenstva odrodenia sa vlastnému národu, čo by sa bolo mohlo ľahko stať, keby ho bola poslala medzi Maďarov v dospelejšom veku.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

339. „Nechaj to tak; len Boh dáva národom víťazstvo a má právo i smrťou trestať ľudské hriechy.“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

340. „Nechceli my znať svet cudzý národu, Volili svojej samoty slobodu.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

341. „Nič nepodnikol pre oslobodenie národa, ibaže s ním súcítil a miloval ho, zaprel však seba aj svoju myšlienku, žil utiahnuto ako každý biedny filister, ktorému sa nikdy nesníva o príkrych osudoch národa, a predsa ho fanatickí vrahovia jeho národa takto preháňali.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

342. „Nje mňe, lež tomu najvišjemu Darcovi, ňech je česť a chvála, ktorí v nás vzbudzuje misel ku obecnjemu národou dobrjemu užitočnú (Porov. 1 Kor 4,7).“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

343. „No veď je mne nie história tam bachant, z ktorého sa dominus spectabilis históriu učili, ale to večné žitie ducha v národoch a v človečenstve. A toto hrozne kričí o biedach, ranách a hrôzach spôsobených nášmu národu pálenkou.“ (Jozef Miloslav Hurban; Korytnické poháriky alebo Veselé chvíle nezdravého človeka; 1847)

344. „No, boh ma už sem doniesol. Tu budem žiť tomuto svetlu môjho národa. Všetko bude patriť môjmu národu, čo mi dal svet a čo mi boh ešte dať mieni.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

345. „Obyvateľ Kamčatky a Grónska nikdy nebude národom so svetovou históriou pre tú svoju prírodu.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

346. „On tvôj vprevadí národ do svatyne A teba celú zachová rodine.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

347. „On utlačených je spása národov, On jejích v boji víťazným vojvodou!“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

348. „On utlačených je spása národov, On jejích v boji víťazným vojvodou!“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

349. „Opäť odpadol zelený list zo slovanskejlipy v Tatrách, a táto strata je tým citeľnejšia, čím trudnejšie a žalostnejšie časy žije národslovenský.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

350. „Osamotení zostávajú iba tí, čo kepeň po vetre obracajú, ani sem ani tam nenáležiac. Teraz čo chce žiť, musí mať farbu aj vôňu národnosti.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

351. „Otcovia národ biedny nám nechali, Sami ho ani dobre nepoznali,“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

352. „Otcovia národ biedny nám nechali, Sami ho ani dobre nepoznali.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

353. „Otec môj drahý, spravodlivý boh večnej lásky, večného pokoja, boh môj a všetkých národov nech ma potresce, ak len slovo z celej dnešnej trúchlohry nášho domu komu poviem.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

354. „Pauliny obracal na seba zrak celého národa od svojej ranej mladosti až po predčasný hrob.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

355. „Plakával vo svojom zadumaní nad celým národom, kdekoľvek ho videl v nejakej neresti.“ (Jozef Miloslav Hurban; Karol Štúr. Nástin jeho života a ducha; 1873)

356. „Po svojom upadnutí ako národ neprestávali síce byť Slovákmi, ale ich život bol viac len živorenie biedne, telesné, somatické. Istým a neklamúcim dôvodom toho je, že sa tak zaraz vplietli do pásma histórie cudzieho plemena.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

357. „Počiatky všetkých národov sa kládli nevedomky, tlakom vonkajších príhod napomáhané; ale ďalšie stavanie na nich bolo dokonávané vždy s väčším a väčším povedomím.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

358. „Pokoril nepriateľov, upevnil mocné zväzky s priateľmi, zažal v národe svetlo pravdy a osvety, a tak stvrdil slávu svojho mena na večné časy.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

359. „Posvätím sa teda celkom tebe, národ môj.“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

360. „Povedomie národné, ktoré je chcieť seba ako národ, vyslovovať svoje určenie a povolanie na svete, značiť svoju cestu, ako celku národného, literatúrou, povedomie takéto nie je k nájdeniu v celom tomto veku.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

361. „Poznaj seba, volá každí národ k sebe samjemu.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

362. „Pôjdem za túžbami môjho ducha, pôjdem rozvíjať všetky schopnosti môjho ducha, aby som ich potom už dokonalé položil všetky na oltár tejto večnej vlasti národa povolaného a vyvoleného.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

363. „Preneste sa ale, nech ešte niečo o Vašom mlčaní poviem, do nášho položenia, v ktorom od najmilšieho na svete, od vlasti a národa oddialení, naskrze nič o veciach ľudu slovenského sa nedozvieme, a pýtajte sa seba samého, či by ste ináč mohli hovoriť.“ (Jozef Miloslav Hurban; Životopis Benjamina Pravoslava Červenáka; 1844)

364. „Rastislav pozdravil nové veky svojho národa obmytím seba tým svätým kúpeľom nového zrodenia sa z vody a Ducha svätého, obrátiac sa na vieru kresťanskú.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

365. „S takýmito ľuďmi by sa azda dalo predsa vykonať niečo dobrého pre národ!“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

366. „Samy národné sviatky slovanské pripadaly práve na ten istý čas, keď i kresťania svätievali svoje hlavné sviatky“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

367. „Slovania ránski videli vo Svantovítovi ochrancu svojho národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1848)

368. „Som Slovák síc utrápený, Ale vierou spasený, Nebude ma kliať môj národ Ani kráľ môj slávený.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

369. „Spája tak (Sládkovič) oheň svojej lásky s vyššími túžbami zacielenými na lepšiu skutočnosť národného blaha.“(Jozef Miloslav Hurban; Marína; 1846)

370. „Srdceslovenské, búchajúce v hrudi zapálenej láskou k národu svojmu, vierou v kráľa ochranu, nádejou na skončenie sa skoré mäteže a krvilačných buntovníkov výčiny barbarské, vyhodené bolo razom na studený vozduch a divoké vetry smutných časov!“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

371. „Svätopluk nevedel, čo je láska. Jedinou hviezdou jeho života bola láska k národu, tá mu osvetľovala priepasti aj trhliny, nad ktorými sa vznášal, aj výsosť závratnej slávy, ku ktorej túžil povzniesť seba aj národ.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

372. „Svojím kmeňovstvom musíš pôsobiť na svet svojho národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

373. „Synovia šľachty alebo inak majetných meštianskych a sedliackych rodičov na Slovensku chabo a ničomne sa stránia vlastného národa a pomáhajú ho potlačiť a vyhubiť. Výnimky sú dosiaľ zriedkavé.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

374. „Synovia šľachty alebo inak majetných meštianskych a sedliackych rodičov na Slovensku chabo a ničomne sa stránia vlastného národa a pomáhajú ho potlačiť a vyhubiť. Výnimky sú dosiaľ zriedkavé.“ (Jozef Miloslav Hurban; Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba; 1873)

375. „Tak si národ radšej volil pohanskú slobodu než kresťanské otroctvo, a preto Česi zostávali pri svojom slovanskom pohanstve.“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

376. „Tak ty zamiluj národ láskou svätou!“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

377. „Tam ťa čaká rozkoš a veselosť! Čuj ten hukot mora! Von sa už dvíhajú nepokoriteľné vlny života tvojho národa! To bohovia spásy hýbajú národom.“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

378. „Tam vidí národ seba, kde sa preukázal; svojho ducha, kde ho spredmetnil. Teda história národov - čo je iné, než vychádzanie ducha zo seba samého na tento svet skutočný, bezprostredný, objektívny.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

379. „Teda národov sa bála pieseň, a nie kráľov, po božskom práve kráľovavších. Varovná pieseň neprerazila hruď národa, národ v svojej hmote surovej zveril sa národom a národy mu skutočne zapečatili zvony slobody, ako ich pečatia vo veľký týždeň utrpenia Kristovho.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

380. „Teraz, ako vieš už z inokiaľ, nasleduje druhý krok, čiže vystúpenie do zvláštnosti. Túto zvláštnosť Tatier už môžeš poznávať v Slávy dcere, v Starožitnostiach, v Hollého básňach, v našich národných spievankách.“(Jozef Miloslav Hurban; Prítomnosť a obrazy zo života tatranského; 1844)

381. „Tu by bola nečinnosť zradou na národe.“ (Jozef Miloslav Hurban; Rozpomienky; 1859)

382. „Tu tieto naše Bruchoslavice sú naozajstná kvintesencia zo slovenského národa.“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

383. „Tu v pošmúrnych kláštorných stenách (Rajhrad) svietia utešené hviezdy našej národnosti.“ (Jozef Miloslav Hurban; Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách; 1841)

384. „Tuhým dorážaním Maďarov na Slovákov sa slovenskánárodnosť prebudila; čas nám ukáže, aké dieťa času sa zrodí z tohto silného boja.“ (Jozef Miloslav Hurban; Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách; 1841)

385. „Tvoj spev je sirota daná národu na opateru a útechu.“(Jozef Miloslav Hurban; Karol Štúr. Nástin jeho života a ducha; 1873)

386. „Ty mi nadhadzuješ, že vždy len nariekam na náš národ. A čože je príčina môjho náreku, či nie to isté, čo ty vravíš? Či je to nie hanba a potupa pre náš národ, že sa tak sám opúšťa, že nemá synov, ktorým by šlo o jeho česť; a keď sa aj vyberú jednotlivci so zápalistou vôľou, teda si po nich sám blatom hádže, alebo hádzať skálie na nich dovoľuje. Haj, hanba! fuj a posmech na taký národ!“(Jozef Miloslav Hurban; Od Silvestra do Troch kráľov; 1875)

387. „Ty sa mohútne zobuď a podvihni, Treba ťa v sveta a národa výhni.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

388. „Ty Si Rusínov naučil smelosti, S odvahou štepiac lásku ku národu, Smial Si sa smiechu a sverepej zlosti, Metals do očí právo na slobodu.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

389. „Uvedomiť si ten bod, v ktorom sa náš národ spája so svetom, vidieť miesto, kde stojíme vo svete a človečenstve, preniknúť všetky stupne, akými dodnes prešiel duch nášho ľudu - to je naše úsilie.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

390. „Už sa schyľovalo k ránu, no Svätopluk na spánok ani nepomyslel. Neskôr sa natiahol na kráľovské lôžko, aby ďalej rozmýšľal. Ale bdel iba napoly; blažené sny mu prúdili mysľou. Videl svoj národ blažený!“(Jozef Miloslav Hurban; Svadba kráľa veľkomoravského; 1875)

391. „V novších časoch vidíme ale u všetkých národov európskych, že sú im známosti a literatúra nie konečným cieľom života, ale iba zbrojou nebeskou, ktorou si dobývajú ten vyšší Jeruzalem slávy, cti a národného spasenia.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

392. „V poslednom čase, v ktorom toľko národov dvíha svoj hlas, toľko národov sa v histórii svojej prehŕňa, v ktorom tak často počujeme o bojoch národov vedených o ich práva, zvláštnosti, svojstvá, v tomto poslednom čase pozdvihuje svoj hlas aj kmeň slovenský, obývajúci Tatry.“(Jozef Miloslav Hurban; Predslov k Červenákovmu Zrcadlu Slovenska; 1873)

393. „Veď všetci dobre vieme, ako sme horko-ťažko prišli k dákej slovenskej knižke, ako prehorko-preťažko sme sa prebúdzali k svojej národnosti.“(Jozef Miloslav Hurban; Zornička; 1846)

394. „Ver mi predsa, ver, že veselý život je jediný súci živel pre človeka i národ.“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

395. „Viďmeže v tom prst boží a pokývnutie vlády sveta a národov.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

396. „Viera, sloboda, bratstvo a blahobyt, Právo národa, vzdelanost, osveta.“ (Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

397. „Vládni s nami, láska tvoja ťa bude posilňovať v ťažkých bojoch a pri veľkých obetiach, ktoré nám dovedna prichodí prinášať národu.“(Jozef Miloslav Hurban; Svätoplukovci; 1839)

398. „Však už aňi sama láska k životu, která je u Slováka vjac, jako bár u ktorjeho národa vivinutá, neuvládze ho z toho pekla vitrhnúť.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních; 1846)

399. „Všetci mu museli slúžiť, on bol všade a slúžil všetkým, všetko poznal a najlepšie svoj národ, všetkým bol osožný a najväčšmi poslúžil svojmu národu!“ (Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1861)

400. „Vytri tieto piesne, vytrieš cudnosť z národa, prestaň oslavovať lásku a ženbu kresťanskú, rozostaviaš bordely po dedinách a mestečkách tak ako po tých veľkých mestách, odkiaľ sa piesne o láske a ženbe dávno vysťahovali.“ (Jozef Miloslav Hurban; Slovensko a jeho život literárny; 1872)

401. „Vzdelanosť národa spoznáš podľa stupňa v ňom rozvinutého spoločenského života.“(Jozef Miloslav Hurban; Slovanské piesne; 1873)

402. „Za slovenský národ, Uhorskú krajinu, Za ohnište svoje A vernú rodinu.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

403. „Zaklínam ťa tvojou láskou k vlasti, hrobom milovaného otca, aby si obhajoval národy pred zradou a otroctvom a súdil spravodlivo na zlatom slovanskom tróne.“(Jozef Miloslav Hurban; Svätoplukovci; 1839)

404. „Ži potom národu svojmu v pojmoch a náukách veku tvojho, ako oni žili v pojmoch a náukách veku svojho.“(Jozef Miloslav Hurban; Gottšalk; 1848)

405. „Život si len zachráň Od ohňa i vody, Národ môj, tak staneš Hodným sa slobody.“(Jozef Miloslav Hurban; Piesne na teraz; 1861)

Samo Chalupka

406. „A ja sa ti, národe môj,svätým Bohom božím, čím nezlomím jarmo tvoje,zbroj tento nezložím.“ (Samo Chalupka; Vojenská; 1868)

407. „A môj Slovän ešte raz bystré hodil zrakyponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

408. „A náš kraj sa zas osvieži a vykvitne kvetom novým: Jasný Váh i Hron pobeží spevným poľom Slovákovým.“ (Samo Chalupka; Smútok; 1868)

409. „A surmity hrajú Slovákom ku sláve: oj, bol vám to za boj, ten boj pri Jelšave.“ (Samo Chalupka; Boj pri Jelšave; 1861)

410. „A tá naša rodinka, tá slovänská čata, už vám je zôkol - vôkol od vrahov obstatá.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

411. „Ani sa tam blesky na kríž neblýskajú: to naši Slováci šabľami zvíjajú.“ (Samo Chalupka; Boj pri Jelšave; 1861)

412. „Bude, ako Boh dá!“ - Slovák mu odvetí: „A pýcha zlým dýcha, a do zlého letí.“ (Samo Chalupka; Bombura; 1868)

413. „Bulo dobre - ale dávno: žil na svete Slovák slávno; oj, žil si on vo slobode, ako ryba v tichej vode.“ (Samo Chalupka; Branko; 1868)

414. „Dobre, dobre sme chodili: Maďarov sme si podbili, a Slováci sa nedali, preto sme ich zrabovali.“ (Samo Chalupka; Turčín Poničan; 1868)

415. „Hen slovenskáTatra, tam bystrý Váh beží; tam moja dedinka v šírom poli leží.“ (Samo Chalupka; Vojín na úmore; 1868)

416. „Hoj, len ti náš Slovák sivka raz otočila ku Maďarovi od boku priskočil: a vtom buchlo, ako keď strela nebeská stovekô dubisko na horách roztrieska.“(Samo Chalupka; Bombura; 1868)

417. „Hore sa, Slováci! Hore sa! - a Boh dá: bude Slovák ešte, čím býval inohdá. Stojí ešte, stojí Kriváň nad Tatrami: bude Slovák, čím bol medzi národami.“ (Samo Chalupka; Bolo i bude; 1868)

418. „Hrob ten pre nás zrada čierna, Do tej zemi vykopala, Ktorej krev slovenská verná Ňeraz v obeť už sa liala.“ (Samo Chalupka; Smútok; 1868)

419. „Kopijami kole a šabľami seká: a Slovák víťazí a Turčín uteká.“ (Samo Chalupka; Boj pri Jelšave; 1861)

420. „Lež večná meno toho nech ovenčí sláva, kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

421. „Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil a osudy národov v ruku jeho vložil: ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete: medzi národy jeho či jeden nájdete, ktorý by putá minul abo nezahynul, akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

422. „Nad Kráľovou hoľoučierne mraky stali, ten náš milý národ v ťažkom nám je žiali. V tom našom národezle to tam, nedobre: krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre. Do Kráľovej holi bijú hromy z neba: Hoj, ktože zastane, národ náš, za teba?“ (Samo Chalupka; Kráľohoľská; 1868)

423. „Národslovenský, kňazstvo i staršina naša, kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša. Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, to je zem naša, daná Slovänom od Boha.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

424. „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som: to jediná moja vina, a okrem tej žiadna iná.“ (Samo Chalupka; Branko; 1868)

425. „Slovákovi svätá je kráľova hlava: on z ďaky krv svoju zaň dával i dáva.“ (Samo Chalupka; Bombura; 1868)

426. „Slovän na svojom seje, i žne len na svojom, cudzie nežiada.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

427. „Som vojak od rodu; neumriem v pokoji, umriem ja vo svätom za môj národ boji.“ (Samo Chalupka; Kozák; 1868)

428. „Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, lež Slovän nečítava vrahov na bojišti, ale morí.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

429. „Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,čo strežú slovenskéhonároda čierťaže.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

430. „Už Maďar z paripy sa valía čudská jeho krev zem slovenskú kalí; a on, čo toť hanu na Slováka kydal, sám on krivú dušu pred Slovákom vydal.“(Samo Chalupka; Bombura; 1868)

431. „Váh i Hron Slovensko rosí, Slováci doň slzy ronia; Matka Tatra smútok nosí, jej deťom do hrobu zvonia.“ (Samo Chalupka; Smútok; 1868)

432. „Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá, tá zem hrobom každému vrahovi stane sa.“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

433. „Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, vďačne lejú vernú krv po osudnom poli: oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!“ (Samo Chalupka; Mor Ho!; 1864)

Ján Kalinčiak

434. „A predsa tá pravda pravdou ostane, ktorú som už pred mnohými rokmi v Pohľadoch vyslovil, že každý národ má svoj vlastný typ i v spôsoboch poézie, a ako vlastné druhy poézie, tak i vlastné metrum.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

435. „A teraz žijeme zo dňa na deň a neznáme, na čom stojíme, ako tí neznajú, čo nad osudmi národov rozhodujú; čo zajtra príde, neznajú tí sami, a či to nezatratia zajtra, čo dnes sami ustanovili, to neznajú tiež oni sami.“ (Ján Kalinčiak; Listy Jozefovi M. Hurbanovi; 1860)

436. „Aby sa to stalo, aby národ náš slovanský na poli tomto Grékov a Germánov, nielen dohonil, ale dakedy, daj, bože, i predstihol.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

437. „Aj my chceme byť mohutnými vedou, keď si chceme dôstojne zastať v rade národov, a túto v Orle našom na základe trudov synov národa nášho prebúdzať a pestovať zamýšľame prostriedkom prirodzeným: Od srdca k mysli.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

438. „Ak sa ale kto na našu mienku o charaktere poézie opýta, povieme mu, aby pozrel na charakter národa a našich národných piesní.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

439. „Ako sa napríklad veda alebo svetový poriadok neviaže výlučne na žiadne indivíduum, na nijaký vek ani národ, tak sa ani práca ducha neviaže vôbec na nič. “ (Ján Kalinčiak; Reči študentstvu; 1860)

440. „Básnik ti ukazuje na sklené dvierka, ktorými do duše ľudskej národa a ľudstva sa pohliadnuť môžeš.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

441. „Bo si ty sám seba dlžen svojmu národu a nie sláve osobnej!“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

442. „Bolo na Slovensku veľké ticho, národ skoro nič za seba nerobil i bol považovaný za vyhrheľa ľudstva.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

443. „Budeme vás dozaista i za hrobom obživovať a budeme i potom pyšní, keď česť a uznanie národa slovenského vaším pôsobením bude vydobyté.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

444. „Bujarosť Martina je bujarosť národa slovenského, ako sám náš básnik spieva: No dobre sa maj, druh môj driečny! Spevca rodinná postava! Z nízkosti takto tvorí duch večný trón, kde si sláva sedáva.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

445. „Česť teda Krupine, bo je predmetom národných piesní, a zvlášť česť jej, že je kolískou medoústeho Ondreja Sládkoviča.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

446. „Ďalej a hlavne je to však preto, lebo reči starých národov, ktoré tvoria hlavný moment gymnaziálneho vzdelávania, majú na sebe pečať takého sveta, ktorý nepoklesol ešte natoľko do abstrakcií ako moderný svet, a práve preto sa stal obrazom jednoty myšlienky s jej vonkajšou formou.“ (Ján Kalinčiak; Reči študentstvu; 1858)

447. „Detvan bude skalka k budove tej priložená, ktorú staviaš i ty, t. j. k budove cti a zvelebe národa slovenského.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

448. „Doprajteže teda národu nášmu ďalšej obživy takejto, akú požívajú už oddávna a nepretržene cudzie nám národy.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

449. „Dych géniov nie efemérnych, vládnuť majúcich dušami ľudskými na dlhé časy bez zmeny, neustále zahrieva národy, ľudstvo tiché bez toho, žeby kto pomyslel, odkiaľ by životná tá potrava - ktorou sa duch jeho zosilňuje - pochádzala.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

450. „Ha, poznám ja vaše náruživosti, poznám ja vašu národnú nenávisť! Vy Uhri súc, by ste mali byť pyšní, že Štajersko, Korutánsko, Rakúsy a Morava teraz zväčšujú vlasť vašu a mali by ste znať, že panovník nad národy sebe zverenými spravodlivo panovať a v dobách rozhodných nie na osobné pletky, ale na zásluhy a schopnosti hľadieť musí.“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

451. „Herder takto urobil revolúciu v nemeckom básnictve, on povýšil prirodzenú poéziu na stanovisko jej náležajúce; teórie svoje ospravedlnil ale najmä tým, že zozbieral najlepšiu národnú poéziu všetkých takého dačo majúcich národov a vydal ich na svetlo k úžasu na svoje školy pyšných Nemcov; on poznal i poéziu slovanskú lepšie ako tí Staroslováci, čo len skandovať sa naučili.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

452. „Hľadaj silu sám v sebe a vydaj svedectvo potom o sile národa, tak ti nebude treba pochybovať o sile jeho.“ (Ján Kalinčiak; List Samoslavovi B. Hroboňovi; 1858)

453. „Hodža pôsobil za celého žitia svojho za národslovenský, neopustiac ani na vlas presvedčenie svoje, čo ho naostatok do vyhnanstva priviedlo.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

454. „Chce (Trenčiansky) za kríž a národ všetko podstúpiť, že sa chce podrobiť vodcom v každom ohľade, že zatracuje každé myslenie, každé pomyslenie na to, čo sa nesrovnáva s prísahou jeho.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

455. „I zatrepotal rok 1848 mohutnými krídlami i zašumel nad hlavami celého pokolenia a všetkých národov, i nebolo vtedy mnoho vzdelanejších ľudí v Európe, ktorým by sa neboli mená: Štúr, Hurban, Hodža známejšími nestali.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

456. „Istotne by to však bolo mylné uvažovanie, ak by niekto chcel tvrdiť, že iba to môže mať pre národ nejaký osoh, čo je písané v jeho jazyku, lebo aj to je zásluhou národa, keď vedecky vzdeláva svojich synov, neviažuc sa ani na národnosť, ani na jazyk, pretože on už tým samým berie podiel v dejinách a vývine človečenstva, tým tiež prináša kamienky na budovu k zušľachteniu ľudstva smerujúcu a poukazuje na to, že jeho národ iba neberie, nečerpá, neťaží, ale aj dáva a prináša svoju hrivnu do tej studnice, z ktorej môže každý čerpať. A to je taktiež národná zásluha a zároveň aj svedectvo o duchu a životnej sile jedného alebo druhého kmeňa, a hoci by sa to napokon všetko ani nehodilo do histórie jazyka, teda zaiste do histórie vzdelanosti a národného pokroku.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

457. „Ja by som mu, pravda, ničím podobným odpovedať nemohol, ale súc priateľom múdrosti národnej, porekadiel a výlevov citu prostých ľudí, národnej piesni, odpovedám: Ani ich nebolo, ani ich nebude, takých kamarátov, keď sa my minieme. (...)“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

458. „Ja som sa inakšie naučil o nej myslieť; ja som myslel a myslím, že je vzkriesenie života národov medzi všetkými života podmienkami také vznešené ako slnko medzi nebeskými hviezdami.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

459. „Jedno za druhým umĺkajú naveky ústa, predtým hlásavšie národu slovenskému, aby neopúšťal sám seba. Medzi takých mužov prislúcha i Michal Hodža. Keď teda budúcnosť slovenskéhonároda do tvojich rúk prísť musí, vylej slzy nad rakvou Hodžovou, pomodli sa, skloň hlavu nad prachom a popolom i ničotou tela jeho, ale pros pritom pána boha, aby dopustiť ráčil, žeby duch Hodžov kroky tvoje v službe národa nastúpené korunoval a požehnával. Bo keď ťa i tento občerstvovať nebude, daromná je práca tvoja.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

460. „K svojim národovcom sa pritúlili a vlastnej krvi sa neodcudzovali, aby nenávisťou neotupovali cit rodinný, do ktorého keď sa raz doň červík nesvornosti zaryje, ani Boh viac nepomôže.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

461. „Každý básnik napospol stojí sám pre seba a každý básnik jedného národa, i čo do formy i čo do matérie, toho národa, ktorého je synom.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

462. „Každý národ má svoj špecificky vlastný beh myšlienok a obrazotvornosti; isté tóny i isté zostavenie slov, isté metrum viac lahodí uchu jeho ako niečo iné.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

463. „Každý národ má svoje básnictvo nielen čo sa obsahu, ale čo sa i formy dotýka.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

464. „Každý národ, ktorý niečo drží na seba, neľahko opúšťa svoje – hoc aké bludné – presvedčenie, neprijíma odrazu pravdy, hoc aké spasiteľné, lebo sa to len dlhými bojmi, dlhým životom uviesť a verejnú všeobecnú mienku získať si môže, čo je veľké, pravdivé, vznešené.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

465. „Keby si naši národovci všimli napr. nemeckú mytológiu Grimmovu, určite by videli, ako môžu i takéto pletky, ako vravíme, obživiť vedu.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

466. „Keď je každé dielo umelecké výtvor obrazotvornosti jednotlivca s farbitosťou charakteru národného, ktorého žiaden človek zo seba striasť nemôže: musí mať umelectvo a najmä poézia u rozličných národov i svoju vlastnú formu.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

467. „Keď slovanské básne pre slovanskýnárod píšeš, nedosiahneš dokonalosť, hoc by sto ráz „duch tvůj v spolku a tovaryšství duchů klassických pěstován a vychován byl“, keď neudrieš na tú žilku, ktorá tvojím národom prebieha.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

468. „Kollár nás vo svojej Talianskej ceste a v Staroitálii slovanskej, len zo samej zaľúbenosti k národu svojmu mnoho ráz Slovanstvo vetriac i tam, kde ho nebolo, poblúdil na zácestia, aby len národu svojmu akú-takú znamenitosť v predošlosti mohol zaistiť.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

469. „Koniec hádky sa hneď urobil, lebo medzi národom zahučalo: Hospodine, vyslyš prosby naše a zmiluj sa nad nami!“ (Ján Kalinčiak; Serbianka; 1847)

470. „Lebo ja som vychovanec vojny, muž prostý, otvrdnutý, neodstupujúci ani na krok od pravdy; ale ty si dobrý, lebo necítiš biedu národa v srdci oviatom blahoslavenstvom dvorským.“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

471. „Ľudia a národy zjavujú sa na tejto božej pôde ako meteory alebo ako fatamorgána a po troške času zase klesajú do svojej predošlej ničoty, a to napriek svojim úsiliam, činom a pyšnému povedomiu, vzdor svojej radosti i utrpeniu. Ľudia, národy často zboria vo svojom nerozume ovocie svojich tisícročných námah a dlho to potrvá, kým nejaký nový fénix, ktorého vidieť im je však odopreté, znova povstane z ich popola so široko, široko rozprestretými peruťami.“ (Ján Kalinčiak; Reči študentstvu; 1860)

472. „Má národ každý istý muzikálny takt, ktorý síce aj inostranným príjemný byť môže, ale predsa na cudzej pôde pre zneodpovedavosť istej muzikálnej vlastnej sympatie sa do sŕdc ľudu vlúdiť, ich obživiť, obkriepiť a zvelebiť nezdolá.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

473. „Marína bola, hoci jediná doteraz čisto-lyrická podarená báseň slovenská, v očiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ opravdivo zaujatý, takými vecami sa zapodievať nemá.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

474. „Matka podaniami o rodinách zemianskych celej Turčianskej stolice od nepamäti sveta a povesťami národnými ustavične zošľachťovala detinstvo moje.“ (Ján Kalinčiak; Vlastný životopis; 1862)

475. „Mnísi monastiera svätého Jovana boli pobožní ľudia; ale tichosť ich života, ich ukrytosť pred svetom im dodávala príležitosť na hlboké pocítenie hany svojho národa, na dumné premýšľanie o stave vlastnéhoľudu.“ (Ján Kalinčiak; Serbianka; 1847)

476. „Moja mienka bola vždy tá, že pieseň a povest národná síce charakterizuje názor sveta, spôsob myslenia, cit, letoru, ruch duše istého národa a že vždy musí byť základom umenia národného, ale predsa preto - nikdy nie je umením.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

477. „My každý plod umelecký považujúc zo stanoviska docela rozličného, zo stanoviska, o ktorom u vzdelaných národov dnešnej Európy viac docela žiadnej pochybnosti nieto, umelectvu a najmä básnictvu privlastňujúc celkom inšiu cenu.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

478. „My sa omladiny našej nebojíme, ale radšej želáme, aby ona na pleciach našich začala budovať paláce ku zvelebe národa slovenského.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

479. „My sme uznali pravdivosť slov jeho (Sama Chalupku), ale čiastka tá národa nášho, ktorá práve mala byť povzbudená slovami jeho, ostala taká, aká bola predtým.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

480. „My známe, že jeden každý národ musí všetky genetické fázy svojho vývinu prejsť, že musí na vede a umení tisícročia pracovať: kým dačo tak dokonalého a veľkého vyvedie ako velikáši literárni západnej Európy.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

481. „My, prejdúc málo histórie literatúr európskych, najmä ale nemeckej, sme spozorovali, že kdekoľvek sa snahy literárne zvrátili na cesty od génia národasvojho odchodné, vždy literatúra klesala, všetky snahy literárne sa kolotali sem-tam bez, toho, že by dačo znamenitejšieho boli vyviedli.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

482. „Národ má právo starať sa sám o seba, keď sa jeho hlava oň nestará!“ (Ján Kalinčiak; Knieža liptovské; 1852)

483. „Národ nemá sily vzoprieť sa Turkovi; a keď sa raz taká pieseň zaryje do srdca národa, potom tento letí v hotové nešťastie nepomysliac, že si tým len zle robí.“ (Ján Kalinčiak; Serbianka; 1847)

484. „Národ slovenský je ten, ktorý my z milosti božej akožto úda človečenstva na dejište svetové privádzame.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

485. „Národy svoje držal medzi sebou v svornosti. Sila jeho vojska a múdrosť jeho rady záležala síce zo Slovákov, navzdor tomu ale on ani Slováka Maďarovi a Nemcovi, ani týchto onomu ubližovať nedopúšťal.“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

486. „Naša celá povaha je druhá ako u iných národov; my nie sme ani Gréci, ani Rimania, ani Germáni a tak nie je ani ich poézia naša.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

487. „Nečestné je vlastnovoľne svoje krky pod podnož druhého poddávať, nečestné je národu padlému zabúdať, že ešte niečo iné jesto nad každodenný život.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

488. „Neskrývajú sa viacej, nesmútia viacej ľudia slovenskí, ale vo vážnom pokoji, s tichou mysľou povstávajú z ničoty svojej a vystupujú odhodlane proti nepriateľom viery a národa.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

489. „No ďalej ho zvádza jeho obrazotvorná myseľ; vidí on svoj národ v budúcnosti slnečnou slávou ligotať sa, vidí statočný kmeň moravský a kmeň zbrataných Čechov a Slovákov vznášať sa na vrcholec svojej slávy.“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

490. „Nuž ako mu mám zveriť vedenie mojej strany, národ za mňa zaväzovať, sľub vernosti prijímať v mojom mene, keď on prísahám svojim neverí alebo aspoň na ne nič nedáva?“ (Ján Kalinčiak; Knieža liptovské; 1852)

491. „Odrazu vidí sokola, čo chce zdrapiť zajačka zajka, a ľúto mu je i toho chudáka - zajka. Vidíte, to je temperament slovenského národa.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

492. „Oni (filozofi) sú nám len natoľko pravdou, nakoľko sme cez nich prejsť, nad ich učenie sa povýšiť a na nich nový svet pravdy, nový svet vedectva založiť museli; osobnosť ale Homéra, Euripida, Sofokla, tá žije v ich dielach u všetkých národov sveta cenu majúc.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

493. „Ostatne nechcem ja tu odpierať cenu básnickú ani Hollému, ani Kollárovi, ani Sládkovičovi preto, že neveľmi šetria formy poézie našej národnej; viem ja tiež robiť rozdiel medzi poéziou ľudovou, národnou a vznešenejšou, umeleckou, v ktorej si básnik hranice pohybovania duše svojej, t. j. formy, sám volí a géniom svojím i národ k tomu za nejaký čas je vstave mravne prinútiť, aby on vo formách jeho hľadal formy pohybovania piesne svojej. - Na to sú géniovia.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

494. „Otec môj drahý, nerúhaj sa kráľovi vôľou národa vyvolenému! Pomysli na svätosť práva.“ (Ján Kalinčiak; Milkov hrob; 1845)

495. „Piesne slovenské, povesti národnie nič iné neznajú, ako tichú domácnosť a maľovky lásky.“ (Ján Kalinčiak; Láska a pomsta; 1873)

496. „Po boji pri Prešporku, kde podľahli synovia Svätoplukovi, zapadlo, onemelo Slovensko: lebo národ, zčiastky utlačený, zčiastky horami oddelený, sám v prvom ohlušení sa nehýbal k životu. Ale najväčšia tejto veci príčina bola, že jednoduchý život národa, rovnakosť ľudu si nevedela vytvoriť hlavu, v ktorej by sa boly sjednotily sily národné.“ (Ján Kalinčiak; Mládenec slovenský; 1847)

497. „Podobne aj zákon, ovládajúci celé spoločnosti a grupy národov vznikol podobne len následkom snahy jednotlivých ľudí po slobode vôle.“ (Ján Kalinčiak; Reči študentstvu; 1860)

498. „Poézia ľudová život a zmysel kriesi, chová, posilňuje; poézia umelecká život zvelebuje, okrášľuje, vynáša a národu nie nateraz, ani vlastne výlučne na vnútro, ale naveky a navždy česť dáva.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

499. „Poloha kraja bola vždy takého rázu, aký naši predkovia alebo iné, našu krajinu obývajúce národy potrebovali k svojim modloslužbám, pohrebištiam, hradištiam, ohradám atď. Takú polohu potom označovali jej mená. A teda podľa takýchto mien, ktoré sú a aj musia byť alebo slovanské alebo inonárodné, vždy by sa s najväčšou istotou mohlo určiť, pokiaľ sa rozprestierali hranice toho alebo onoho národa, bývajúceho za starodávnych čias v našej krajine.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

500. „Práve ako keď vlastnú vedu mať chceme, musíme mať vlastných vedomcov: tak i keď vlastné umenie mať chceme, musíme mať vlastných umelcov, a všetko národ náš nekonečne mnoho prác, nekonečne mnoho potu stáť musí, a pokiaľ si umenie v potu tvári nestvoríme sami, iste nám ho ani národná pieseň, ani národná povesť nedá.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

501. „Pretože je básnictvo najvyššie odvetvie umenia, tak mal byť i národ slovanský na najvyššom stupni stojacím len preto, že jeho národná pieseň až podnes trvá a má vyššie značenie, viac pohyblivosti, viac elastiky ako pieseň iných súčasných národov.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

502. „Proletár európsky, národslovenský, vzal na seba podobu zakliateho hrdinu i vystanovil mužov troch, ktorým bolo ohnistými literami na paveze napísané: Ešče Slováci žijú! - Svet sa naučil ctiť odhodlanosť mužskú neohrozených jednotlivcov, ale spolu i naučil sa vážiť národ taký, čo je vstave podobných jednotlivcov pri podobných pomeroch vykázať.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

503. „Slavieslav pravý: Ej Bože můj je ti to radost být takého dobrého národa synem jako je naš, je mírny dobrý schopný a ponaučny.“(Ján Kalinčiak; Cesta na knížecí pole; 1841)

504. „Svetu je teraz fígeľ, pravda, všetko; vierolomnosť, úlisnosť, násilie, spôsobnosť k ich prevedeniu sa v terajších časoch tak v Európe, ako v Amerike za najvyššiu múdrosť drží, a najmenej sa pritom, pravda, právo ľudské a národné bohom dané do ohľadu berie, len keď je forma pritom zachovaná.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

505. „Štúr ale zabudol, že aj iné národy majú národnú pieseň a že nie je všetko slovanské, čo je národné.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

506. „Tak zhynula sláva naša, ako tá hviezda a bohzná, či sa zas kedy skvieť bude na oblohe národov.“ (Ján Kalinčiak; Bozkovci; 1842)

507. „Ten gágor prepadne peklu, ktorý sa osmelí hanu váľať na svoj vlastný národ!“ (Ján Kalinčiak; Serbianka; 1847)

508. „U Grékov bol svet zovňajší hlavným faktorom celého života národného.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

509. „Udriem na Zápoľu, keď bude moje dielo dokonané; on má za sebou národ, musíme mu priazeň u národa odňať, prečo som schválne predložil zhromaždeniu svoje žaloby proti nemu.“ (Ján Kalinčiak; Knieža liptovské; 1852)

510. „V historickom románe nemajú ďalej tendenciózne slová žiadneho významu ako v sociálnom, bo v nich horuje len dej a dej sám, v ktorom sa pohybovanie osôb v rúchu veku národa a kraja svojho na dejisko uvádzajú.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

511. „V Chorvátsku sa ozvalo staré vojenské heslo chorvátskeho národa: „Vivat Banus cum Croatis!“ i odišli Uhri s Chorváty v najlepšej zhode pod zástava,mi kráľa Ondreja do Svätej zeme.“ (Ján Kalinčiak; Mních; 1864)

512. „V národoch živá vždy robí vloha - dúfajme! Rod náš z pomoci boha velebnou kvitne nádejou.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

513. „Veda a umenie je žulová skala, na ktorej buduje si národ slovenský chrámy k službe človečenstva, k službe božej, ktorá ale pozostávajúc z rozličných, od seba síce rozdielnych, ale predsa do jedného zvarených zrniek.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

514. „Vo zvykoch a obyčajach sa zobrazuje najmä národný ráz a vlastnosti, akými sa ten alebo onen kmeň odlišuje a oddeľuje od iných kmeňov ľudských pokolení.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

515. „Všetko ale to bolo zo samej horlivosti slovenskej; bol to výpuk snahy vznešenej za zvelebenie národa svojho, len náhľady o spôsobe boli rozličné.“ (Ján Kalinčiak; Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča; 1854)

516. „Z pohľadu tohto ľudu nášmu za potravu slúži pieseň a povesť národná, ony sú uňho zábava a luxus žitia; my ale, pomaly odrastajúc i piesni i povesti národnej, túžime za náhradou toho, čo nám bolo najsladšou pochúťkou duševnou v detinstve našom.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

517. „Začali sme viac, ako by to sily naše mohli zmôcť. Práve preto radím, aby sa činnosť naša časopisecká, ako je to len možné, sústredila, a tak i najlepšie ovocie národu podávala.“ (Ján Kalinčiak; Články a úvahy; 1862)

Jozef Kozáček

518. „Zvolen je kraj, ktorý ma zrodil aj živí. Je moja žiarivá domovina z ktorej plynie mnohé moje vychovanie a návyky – je mi klenotnica drahocenností, tesne so mnou spojená rozličnými príbuzenskými putami, ktorých veľkú časť už hrob ukrýva vo vidine radostného vzkriesenia za vlasť, druhú veru časť Pán života doposiaľ uchováva v období nášho vratkého pobytu.“ (Jozef Kozáček; Oznam patronátu vo Zvolene; 1847)

Janko Kráľ

519. „A proto vzdorujem podělit vlastním se dědictvím, neb to dědictví jest národa, vlasti naší.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

520. „A v zmatenosti tupé proti rozkazu vše započína, takže místo soka národa bratra kolí.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

521. „Ať jsem sám spravoval, ať i jsem je ve oslavě řídil, končiny ať zvětšil ve všehomíře celém, než to svěřené od národa mého, někdy míru jemužto jsem přísahu pravdy složil, žeť budu zastávať práva své vlasti slovanské a ke její vešké vždy blaženosti konat.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

523. „Časom i národ i bôža skapalo, ani pamiatky viac v našom století.“ (Janko Kráľ; Dva orly; 1865)

524. „Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku deti prosia o jednu národnú pesničku.“ (Janko Kráľ; Zakliata panna vo Váhu a divný Janko; 1844)

525. „Divákov, zamianstva, národa sila, strach; väzeň poviazaný kráča v ťažkých putách bránou do temného žalára vedený, vartám najprísnejší rozkaz poručený: Bľachy poopátrať, rabom nože pobraťa na dvere hrubé čiernu udrieť pečať.“ (Janko Kráľ; Šahy; 1852)

526. „Hore, za česť, slobodu slovenskéhonárodu!“ (Janko Kráľ; Slovo; 1861)

527. „Horvát, Čech, Polák v jeden národ splývá, jeden zpěv slavný všude se ozývá a Slovan plesá, že po bludech mnohých svým cílům žije, vzývá bohů svojich.“ (Janko Kráľ; Duma Kollárova; 1852)

528. „Hrady, vrchy tieto božej tajomnosti sú, stoja, trvajú od večnej dávnosti, trvajú i budú, kým naše myslenia nepríde národné z tmy do osvietenia.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

529. „Hriech je aj tá pieseň, každý ruch, každý vzťah; aj ten cit národný chce nám už vyrvať vrah.“ (Janko Kráľ; Duma slovenská; 1860)

530. „I můj národ vzývá tebe, bude věčně vzývati, jak by odstrčen od nebe mohl ve tmě zůstati!“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

531. „Ja som nie z nemeckej, nie z maďarskej krvi, môj národslovenský na svete je prvý.“ (Janko Kráľ; Kristus; 1849)

532. „Jak dříví zachová jen oheň, tělo potrava slušná, tak svornost božská národy obživuje.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

533. „Jen láska, svornost hotuje hrady, národu silno stvětší ruk udělat může i více počet.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

534. „Krásné nebe, modré nebe, jenž dnem světlým vývodíš, každý národ tě velebí za světlo, jež mu plodíš.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

535. „Kto si Slovák z duše, z rodu, teraz sa hlás ku národu.“ (Janko Kráľ; Slovo; 1861)

536. „Mnohá medzi svetom a národom povesť, uprchlá z konečnej záhuby krajín, miest, výklad na zaniklé jedinký dejiny, tiahne ak’ pútnica z krajny do krajiny.“ (Janko Kráľ; Šahy; 1852)

537. „Modlitba čistého Bohu milá, modlitba srdečná prosto letí - žehnanie národné moci veľkej, mocnejšie ak’ všetka v svete kára.“ (Janko Kráľ; Rozprávka o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi; 1844)

538. „Na tej rovine, chrastím zarastenej, národ si staval života základy, nádejou, vierou čistou naplnený, z celého sveta naznášal poklady bôžaťu svojmu, svojej budúcnosti, nadával hrúzu všeliakych obetí.“ (Janko Kráľ; Dva orly; 1865)

539. „Na tom mieste čudná vyrástla si skala, ktorá upomína môj národ nevinný, že sa rodí v mukách i koná bez viny.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

540. „Národe můj vzácný, krále si tehdy vyvol!“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

541. „Národy jiné jakoby nebyly, my jsme na světě sami tolik žili.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

542. „Národy nejhrozšího nepřítele lehce přemohou, než nepřítele úst nikdo nemůže vymoct.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

543. „Ne v sobě i z vlastních zásluh se chlubte, na národ všecky skutky vaše k pýše nechejte, vyložte jeho.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

544. „Netrasme sa, nebojme, nestojme ak’ steny, i za slovenskýnárod je ten svet stvorený!“ (Janko Kráľ; Tri vŕšky; 1845)

545. „Než kdy to žádá vlast, by sloužil k ochraně, ke cti, a kdy schopného k berle uznáva její, já slýchám řeči jej jak řeč svěcenou v světě tomto a všecken já jsem národa mého otrok.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

546. „Nie je to požehnanie chlieb, nie statok, nie je to požehnanie tichá domácnosť, oplývajúca (so) všetkým, ale požehnanie viery a lásky jednému každému k všetkému tomu, čo je vaše, k národu.“ (Janko Kráľ; Žatva; 1845)

547. „O národoch mnohých niet už ani chýru, len ty nepodliehaš živlu ani víru.“ (Janko Kráľ; Dva orly; 1865)

548. „On ide popredku, s ním statní junáci, naňho hľadia všetci úprimní Slováci - bratia Srbi, Česi, celý slávskynárod, vraj vykúpi Tatru a jej otrocký rod.“ (Janko Kráľ; Duma dvoch bratov; 1844)

549. „Poďte teraz na žatvu druhú, na žatvu svojho národa.“ (Janko Kráľ; Žatva; 1845)

550. „Pohostinná lipaslavská strojí hody, prijíma do lona susedné národy.“ (Janko Kráľ; Duma slovenská; 1860)

551. „Pustiny jak zvlažují šíré ode parna potůčky, tak zvlažuje krajiny, národy láska čilá.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

552. „Raduj sa národ rozmetený, neznajúci o sebe, vyhodený druhými ľuďmi na smetisko, do hnoja, aby ním polia povozené boli, pole cudzie, pole Satana.“ (Janko Kráľ; Žatva; 1845)

553. „S krivdami von! tie netajme, práva si národné hájme; nebojme sa žiadnej moci, inakšie sme len otroci.“ (Janko Kráľ; Slovo; 1861)

554. „Skorej osud zmetie národy, vlasť zhynie, kliatby tej slovanskej žiaden vrah neminie.“ (Janko Kráľ; Duma slovenská; 1860)

555. „Slávu nebeskú, dôstojnosť božiu v hrmení, v bleskoch a v Slove, národ tak čaká, dobre nezájde, na všetky slová Kristove.“ (Janko Kráľ; Kristus; 1844)

556. „Ten kdo trůny bořil, lidskou krev darmo vyléval, po světě nešťastnou války pochodni nosil, ten porobu slušnou buď Gót, buď Skýta zasloužil, jenž mír pravdy tupí, národy poškvrňuje.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

557. „Ty nezavážiš, národ nezaváži, čo sa na kúsky potrhá, poláme.“ (Janko Kráľ; Dva orly; 1865)

558. „Veľmi smutnú pieseň v národe veselom.“ (Janko Kráľ; Výlomky z Jánošíka; 1838)

559. „Vtom „amen“ povie a medzi národ svetlý z oltára zostúpi: Ľudkovia dobrí, dušičky moje! Vstaňte horeká, pokoj vám! Viera prenáša hory a vrchy, od Boha k vám sem prichádzam.“ (Janko Kráľ; Kristus; 1844)

560. „Vtom „amen“ povie a medzi národ svetlý z oltára zostúpi: Ľudkovia dobrí, dušičky moje! Vstaňte horeká, pokoj vám! Viera prenáša hory a vrchy, od Boha k vám sem prichádzam.“ (Janko Kráľ; Dva orly; 1865)

561. „Vy ste národ potlačený, vy ste národ biedny, vy ste národ chudobný, ale Pán je mocný, Pán je silný, Pán má hromy.“ (Janko Kráľ; Žatva; 1845)

562. „Za svoj národ bojovať.“ (Janko Kráľ; Ponášky; 1845)

563. „Za štít vzal zemi, peklo, hněvné nebe, by vzkřísil národ, neb zahladil sebe.“ (Janko Kráľ; Duma Kollárova; 1852)

564. „Zabudni každý jeden na svoj dom, na svoju ženu, zabudni na seba. Znáš dobre každý, čo je to za hostina. Zabudni ako na klamlivý sen a poď na druhú hostinu, na hostinu viery, lásky k národu.“ (Janko Kráľ; Žatva; 1845)

565. „Zákony vlasti naší staroslavné k národu láska - srdce vlastní své slýchati táto velí, zač i vy, mí synové, své vlasti pokořte se veždy, né nad ní vojové jak sluhy držte sobě.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

566. „Zasvěcené v rodu svěcené buď všecko i vůdci národovu - právem vyzvati může i rod.“ (Janko Kráľ; Smrt Světopolka, krále Velko-Moravského; 1843)

Karol Kuzmány

567. „Ale veru i básnici by si mali väčšmi vážiť národný spôsob, alebo jedine podľa neho skladať svoje básne, a to i čo do formy, i čo do látky.“ (Karol Kuzmány;Ladislav; 1834)

568. „Budúcnosť Srbska, ako i všetkých ilýrskych Slovanov, prebudených už k národnému životu, je iste veľká. Tam ešte nikto neunikol svojmu národu, a to ani v mravnom, ani v duševnom ohľade. Veľkú časť ich náboženstva tvorí láska k vlasti a k národu.“ (Karol Kuzmány;Ladislav; 1834)

569. „Čokoľvek u nás vynikne, to sa samo odtrhne od národa, a inam presadí, takže náš pospolitý ľud nemá nijakého iného prospechu zo vzdelanosti vyšších vrstiev, iba ak ten, že sa tiež stáva dychtivým po cudzom.“ (Karol Kuzmány;Ladislav; 1834)

570. „Čože sa môže prirovnať našim slovanským prostonárodným piesňam?“ (Karol Kuzmány;Ladislav; 1834)

571. „Do zbroja, Slovania, za národ a slávu, bleskom hromov divých na pomstu krvavú“ (Karol Kuzmány; Na deň 16. marca 1848; 1848)

572. „Hej, či ty tvoj národ verne znáš?“ (Karol Kuzmány; Na deň 16. marca 1848; 1848)

573. „Chtiac ubiť národ, zrazu si onemel a na vlastnej si šibeni scepenel!“ (Karol Kuzmány; Básne zo 60-tych rokov; 1857)

574. „Já svolávám národ do Soboru, by pastýře volil sobě národ.“ (Karol Kuzmány;Verše drobné; 1835)

575. „Je to veru vec hodná úvahy, že krásne umenia vznikli, vzrástli a zdokonalili sa u všetkých národov v službe náboženstva.“ (Karol Kuzmány;Ladislav; 1834)

576. „K národu môjmu nepredieraj sa mi!“ (Karol Kuzmány;Verše drobné; 1835)

577. „Matkou mou jen sláva jest národu.“ (Karol Kuzmány;Básne z 30-tych rokov; 1834)

578. „Miluj národ horlivo.“ (Karol Kuzmány; Básne zo 60-tych rokov; 1857)

579. „Mir ti, i tvojmu národu!“ (Karol Kuzmány; Básne zo 60-tych rokov; 1857)

580. „Mnohí mudráci chcú tento národ potupiť, vyčítajúc mu surovosť mravov a duchovnú nevzdelanosť.“ (Karol Kuzmány;Ladislav; 1834)

581. „Pravoslavný národ to Slováci: Ó, kdes ty má pravoslavná choti, Pravoslavná choti má, Slovensko?“ (Karol Kuzmány;Verše drobné; 1835)

582. „Prines kameň k stavaniu tomu: život národnosti vernej.“ (Karol Kuzmány; Básne zo 60-tych rokov; 1857)

583. „Sláva! Sláva kráľovi a sláva národu!“ (Karol Kuzmány;Verše drobné; 1835)

584. „Slávim ťa, došlý od Vltavy brehov k tatranským výškam, ty anjel národa, čo mu svetlo do tmy bludiska i potechu v hryzotách prinášaš.“ (Karol Kuzmány;Ladislav; 1834)

585. „Som Slovák, moja krv kypí, keď had na môj národ sipí, a surma zaznie do boja ochrániť voľnosť pokoja.“ (Karol Kuzmány;Ladislav; 1834)

586. „Stál som na brehu hrobu, z ktorého temer po dvoch tisícročiach národ, čo do počtu neveľký, ale vo svojom dávnoveku honosiaci sa najväčšou slávou medzi všetkými národmi sveta a tou slávou akoby zaviaty, povstal.“ (Karol Kuzmány;Ladislav; 1834)

587. „Súď vás Boh, národy, čo ste nás hubili; Slovák, nikdy nebuď poškvrnený pomstou.“ (Karol Kuzmány;Ladislav; 1834)

588. „Tajdi mi z očú s podvodnými klamy, k národu môjmu nepredieraj sa mi!“ (Karol Kuzmány; Básne zo 60-tych rokov; 1857)

589. „Už je v ľudstve po ľuďoch veta: Zhynie ten slovenský národ!“ (Karol Kuzmány;Verše drobné; 1835)

590. „Verím, slovenský ľud že je národom.“ (Karol Kuzmány;Verše drobné; 1835)

591. „Všudy pozdrav milého Slováka, zbuď v něm oheň lásky, oheň lásky ku své milé reči; zbuď v něm oheň lásky, oheň lásky ku svému národu!“ (Karol Kuzmány; Básnické preklady; 1863)

592. „Zemän, mešťan i sedliak bude brat bratovi, keď za národ zahorí srdce Slovákovi.“ (Karol Kuzmány;Verše drobné; 1835)

Daniel Maróthy

593. „Jeden objimať Národ buďeme, A v objímáňi tom si padňeme Jeden v druhjeho náručja.“ (Daniel Maróthy; Dvojaká ľúbosť; 1851)

594. „Milujťe Boha, Národ a sebä.“ (Daniel Maróthy; Dvojaká ľúbosť; 1851)

595. „No, nášho Ľudovíta nekonečná láska k národu a k jeho nádeji - mládeži slovenskej - postarala sa o to, aby sme celkom opustení a osiralí neboli.“ (Daniel Maróthy; Rozpomienky na dni peknej mladosti; 1851)

596. „Pravda i zaspali mnohí, i hlivejú mnohí, i odpadli mnohí z tých, ktorých Štiavnica a Bratislava odchovaly na verných prsiach svojich; i hlásia sa mnohí pokrytsky k nám a vydávajú sa za našich — ale hadov chovajú pre národ náš, v odcudzenej, odnárodnenej, zpotvorenej pereputi!“ (Daniel Maróthy; Rozpomienky na dni peknej mladosti; 1851)

597. „Velikí Národ vstupuje!“ (Daniel Maróthy; Dvojaká ľúbosť; 1851)

Janko Matúška

598. „Ale ešte milšie za národ bojovať.“ (Janko Matúška; Výhled s Kozího vrchu; 1843)

599. „Ale že bolo pre národslovenský, ľahko sa uhádne z jeho jednania, z jeho rečí, z jeho horlivosti.“ (Janko Matúška; Shoda liptovská; 1844)

600. „Daktorí povstávali, iní ešte kľačali, v citoch nábožných myšlienkou národnou sa zaoberajúc.“ (Janko Matúška; Shoda liptovská; 1844)

601. „Hľaď na každého slovenského syna, Ako za Teba k nebi zrak napína.“ (Janko Matúška; Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843; 1843)

602. „Lež tam ich málo - a tu národ celý.“ (Janko Matúška; Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843; 1843)

603. „Mrtvé Slovensko - tma nad ním panuje, Kriváň oblačný zmrzlé snehy kryjú - Kto nám ohníčka, ach, kto nám rozduje? Víťazi zašli, otcovia už hnijú.“ (Janko Matúška; Vysoceurozenému Pánu Pánu Jurkovi Košuthovi na Nový rok; 1843)

604. „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú: Nebojme sa, bratia, veď sa ony ztratia, Slováci ožijú. To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo, Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, Aby sa prebralo. Už Slovensko vstáva, putá si strháva: Hej, rodina milá, hodina odbila, Žije matka Sláva! Ešte jedle rastú na kriváňskej strane: Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí A medzi nás stane.“ (Janko Matúška; Nad Tatrou sa blýska; 1844)

605. „Nepochyboval som ja o vašom slovenskom srdci.“ (Janko Matúška; Shoda liptovská; 1844)

606. „Plávajúc v citoch národných, zabudnul na lásku.“ (Janko Matúška; Shoda liptovská; 1844)

607. „Toť ten Slovenska hrbitov národní, Jehož zpomínkou zrak se rozpovodní.“ (Janko Matúška; Výhled s Kozího vrchu; 1843)

608. „Tu sme sa sišli na národnie pole, Kde dávno zhasla sláva Slovákova, Synovia padli do cudzej nevole, Tu snáď i krypta pre nich už hotová.“ (Janko Matúška; Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843; 1843)

609. „Ty si len samotná, a tam národ celý -Vidíš, jak lietajú nad ním divé strely!“ (Janko Matúška; Lúčenie; 1843)

610. „Veď ťa slovenské ruky založily.“ (Janko Matúška; Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9/9 1843; 1843)

611. „Za Bílou horu v tichém větrů vání, Podat slovenskéSlovákovi přání.“ (Janko Matúška; Ku jmeninám Dvoj. Pana Jozefa Hurbana; 1843)

612. „Zpívej Slovensku, ží nám, Matce Slávě, Ží dlouho šťastně, dobrý Miloslavě!“ (Janko Matúška; Ku jmeninám Dvoj. Pana Jozefa Hurbana; 1843)

Bohuš Nosák Nezabudov

613. „A kraj i národ Tatrami objatý. Od tisícročia k porobe zakliaty.“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Na mohyle Štefana Moysesa; 1844)

614. „Ja ti na to neodpoviem, odpovedz si sám; Pilnému len národu ja požehnanie dám!“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Ozvuky z národných piesní; 1843)

615. „K národu drahému vravíte. Len v tej milej slovenčine?“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Spevy Tatranské; 1842)

616. „Ktorá by za slávu národa a kráľa. Aj ostatnú kvapku krvi svojej dala, Ktorej duch a bystrosť aj teba preletí!“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Orol tatranský; 1842)

617. „Len keď sa poteším z národa potichu. Mne sa nech len slnko, slniečko ligotá A ta sedmoraká v ňom dúha života!“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Spevy Tatranské; 1842)

618. „Moja roľa nie zem, ale národ živý.“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Spevy Tatranské; 1842)

619. „Národ- nad dievčinu, nad perly, nad zlato!“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Spevy Tatranské; 1842)

620. „No držia národu a kráľovi vieru.“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Kamzík; 1847)

621. „Ohník plápolaj! Za národ môj.“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Horí ohník, horí…; 1844)

623. „Tak zmužilý národ za život sa bije, a hoci i podľahne, sláva jeho žije.“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Kamzík; 1847)

624. „Tam nech i národu len oči zatlačia!“ (Bohuš Nosák Nezabudov; Kamzík; 1847)

625. „Znáš-li, kdo tu spasil národ podkřivánský, Nad nímž poletuješ, orle nadtatranský?“(Bohuš Nosák Nezabudov; Pavlu Jozeffymu;1835)

Viliam Pauliny-Tóth

626. „A prečo by som nebol rojčil? Bolo mi dvadsať rokov, žil som ako ryba vo vode, bez starosti, bez žalosti, dostupný každému nežnému citu lásky k poézii, k národu a k spanilým jeho dcéram.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Slovenský pravopis; 1867)

627. „A skutočne, takmer nemožno veríť, že by ten, kto počul jeho reči a zahorel raz svätou láskou k svojmu rodu, mohol kedy zabudnúť na svoj národ.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Povesť o Turovi; 1850)

628. „A ver mi, nie iba rod sám, ale i reč a vychovanie určujú človeka podľa jeho národnosti.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trinásta pieseň; 1862)

629. „Bože daj, aby tak bolo, aby rok 1864 stal sa svedkom stelesnenia rovnoprávnosti národov, svedkom šťastia a slávy národaslovenského!“ (Viliam Pauliny-Tóth; Nový rok; 1864)

630. „Bože, jenž si tiež k obrazu svojmu stvoril národ náš holubičí: výslychu popraj i ľudu Svojmu, keď pomoc prosiac volá, kričí.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

631. „Brata slovenského na národnom poli, ako on pracovať za svoj národ volí.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

632. „Či národ môže byť slobodným, keď mu vytisli jeho reč z verejnosti, z cirkvi, zo škôl a úradov?“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

633. „Či nemáte vlasť, vieru, národ? Či neľúbite svoju domovinu, rodinu, svoj ľud? Či vám je nie pôžitok na jích zveľadku, blahu a sláve dejstvovať?“ (Viliam Pauliny-Tóth; Dva hráči. Pravdivá událosť; 1866)

634. „Čo Ľudovít Štúr bol svojmu národu, čo on vykonal, koľko spiacich prebudil, chladných ohrial a slabých utužil, s akými prekážkami potýkal sa nezdolným duchom, to vieme všetci, ktorí poznáme jeho život.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

635. „Dám kroz príležitostných básnikov našich nabásniť povesti k budeniu povedomia národného.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Listy Maríne Hodžovej; 1870)

636. „Dobre ona vie, že teraz nikomu nejde o vieru, ale o slobodu a život národov.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Tri dni zo Štúrovho života; 1870)

637. „Hodža sa stal tŕňom v oku maďarskej aristokracie najmä v Liptove, ktorá ho chcela zlomiť pre jeho národné zmýšľanie.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Listy Maríne Hodžovej; 1870)

638. „Ja síce, ak treba v čestnom boji vďačne i život položím za svoj národ, ale v rukách takých surových loptošov nemilobohu na šibenici hanebnou smrťou zahynúť, to by som predsa nerád.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Tri dni zo Štúrovho života; 1870)

639. „Je síce verný syn svojho národa, ale nie je samostatný človek.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Politika oportunity; 1865)

640. „K práci zdvihli ruky, aby skutkom žili, mužným činom ducha národ svoj spasili.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

641. „Koľko tu hláv, toľko je odhodlaných hrudi žiť i mrieť za milený národ náš slovenský!“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

642. „Kto nerobí, nepracuje a neupotrebuje sily bohom mu dané, či tela, či duše k dobru rodiny, národa, vlasti, je trupák biedny vo veľkom úle krajiny, nie zveľadku, ale skazy hoden.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Ľudská komédia; 1862)

643. „Ľudovít Štúr je zvláštny, epochu tvoriaci zjav v histórii národaslovenského.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Tri dni zo Štúrovho života; 1870)

644. „Milostivý pane! Najväčšia moja pýcha je, že v tvojom tábore pod slovenskou zástavou slúžim vlasti a národu a verím, že ty, veľmožný pane, dosiaľ spokojný si so mnou. Jedine toto blažiace ma vedomie umožňuje mi teraz predniesť vrúcnu túžbu môjho srdca.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

645. „Možno, veď som nalezenec a ten sa môže hlásiť ku všetkým národom, bo vlastne ani k jednému nepatrí.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trinásta pieseň; 1862)

646. „Najväčší poklad národa je jeho reč.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

647. „Národ plesá, teší sa, hosanna volá, oslavuje šľachtu, ktorá sa upamätala na svoje povinnosti, na rukách by ju nosil, bo patriarchálny ľud slovenský ako otca ctí si i teraz ešte svojho bývalého zemského pána.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Dvaja Justhovci; 1866)

648. „Nekvitne veru národa sláva z násilia, kriku, hmotnosti; národ z národa svojho povstáva, večné rodí sa z večnosti.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Politika oportunity; 1865)

649. „Nie v rukách vládybažných stránok, lež v rukách božích spočívajú osudy národov.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Politika oportunity; 1865)

650. „Obcoval najviac s národovcamislovenskými, pilne čítaval slovenské spisy a tak utužil sa v láske a vernosti k milému národu svojmu.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Politika oportunity; 1865)

651. „Od vekov už stoja sedmoré doliny, v nich žijú národov veľkoduché činy.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

652. „Odpustite, nie som idealista. Viere otcov mojich nehrozí žiadne nebezpečenstvo, a vlasť a národ obídu sa bezo mňa.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Dva hráči. Pravdivá událosť; 1866)

653. „Pre obnovenie a oživenie slávnej pamiatky našich hrdinov v národeslovenskom rozprávať vám idem, drahí rodáci moji, o najslávnejšom, no bohužiaľ i poslednom bohatierovi uhorského Slovenstva - o Trenčianskom Matúšovi.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

654. „Príde čas, v ktorom bojovníci kríža nesprznia hriechmi a svojvôľou svätú voľnosť národov.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Ľudská komédia; 1862)

655. „Sám odklínaš zapadlú slávu Tatier a medzi tŕním kliesniš cestu k blahej budúcnosti nášho národa.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

656. „Splnenie Matúšových nádejí tisícnásobne vynahradí národu to, čo posledný bohatier jeho samostanosti tak žiaľne tušil.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

657. „Srdce mi žalostí, duša narieka mi: nad národa môjho tisíci biedami.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

658. „Sú Slováci, ktorí už ani neveria, že by ten terajší národ, valachov, pltníkov, drotárov a drevorubačov‘ bol mal snáď i nejaký vznešenejší zástoj v dejepise našej milej uhorskej vlasti.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

659. „Škoda a bieda, že je ten národ náš utrýznený, ešte tak ďaleko za inými, že duchov takýchto ani len ponímať nevie, ba čo viac, ešte i „mučí svojich spasiteľov“.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Listy Maríne Hodžovej; 1870)

660. „Ten istý, teraz otupelý, hmotne i duševne zmorený národ, čo teraz tu tak biedne živorí s obťatými ratolesťami sily a zdaru, národ ako holý trup, ako zmŕtvený peň, ten istý národ bol kedysi jarý, bystrý, mohutný, slávny.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

661. „Ten po celý čas svojho života podriadi svoj osobný zisk dobru a spáse národa.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

662. „Tento plný pohár na zdravie národa, by ho nekvárila otroctva nehoda. (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

663. „Toto je pre nás zriedkavá radosť vidieť tak sa vzmáhať národného ducha.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Škola a život; 1862)

664. „Ty určuješ žitie národov sveta, Ty dvíhaš ľud svoj k letom ducha smelým, v Tvej ruke leží voľnosť i osveta.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Básne; 1877)

665. „V túžbe splniť toto prianie, národ obracal svoju pozornosť hlavne na Jóba, muža národu a cirkvi verne oddaného a už i preto vôbec cteného, že po praslici bol vnukom kňaza Svätopluka.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

666. „Viazalo ma dané vám slovo. Slovenská národovkyňa je si vždy slovu verná.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Slovenský pravopis; 1867)

667. „Videla som krvou národov skropený trôn, nad ktorým čierny orol mohutné krýdla rozpínal.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Kyčina; 1866)

668. „Viem, že by nám náš stav uľahčili a zašanovala by sa krv národa.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Ľudská komédia; 1862)

669. „Vychoval som ťa tak, aby si sa užitočným stať mohol vlasti a národu; no, dľa mojej mienky, potrebuješ k tomu všetkému ešte i väčších zkúseností, nežli jich máš dosiaľ, aby si mohol byť národu tým, čím bych ťa ja rád videl.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Povesť o Turovi; 1850)

670. „Vystupovanie národnej stránky nie je vzbura, lež nutná sebaobrana národa a my sme prišli, kráľu, ponúknuť vyrovnať spor s podmienkami čestnými pre obe stránky.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Trenčiansky Matúš; 1868)

671. „Zdravie, česť, viera, rodina, vlasť, národ: to sú preňho iba povedľajšie veci.“ (Viliam Pauliny-Tóth; Dva hráči. Pravdivá událosť; 1866)

Andrej Sládkovič

672. „A kto veľkému národu potom hrob vykope, keď ľudstvo celé utonie v sĺz vlastných potope?“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)

673. „Ako ty, more, v národov rade rod môj sa šíre rozkladá, ako ty, v svojom plamennom hlade, okúsiť voľnosti žiada!“ (Andrej Sládkovič; More; 1848)

674. „Ale keď pravdy, keď lásky nebude, - keď biť by mala ľudslovenský znova kliatba dejov a kliatba výsad, kliatba pýchy a kliatba moci samozvanskej.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

675. „Ale nad všetko zaľúb Boha, ľudstvo, národ, vlasť, pravdu, cnosť, poklady ducha.“ (Andrej Sládkovič; Ľúbosť; 1856)

676. „Ale nechaj mi národ bez hany; národ patrí k veciam svätým!“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)

677. „Ale ten národ surový darmo ozbíja naše poklady, ba aj život a slobodu nám ukradne.“ (Andrej Sládkovič; Mongoli; 1865)

678. „Až ozvú sa zmladené lesy a z mŕtvych vstane národov sloboda!“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)

679. „Celý sa národ o Teba opiera, ľud celý visí na jednom človeku: Čo vie v Tebe žiť! - Veliká úloha velikú silu dá a pomoc z Boha!“ (Andrej Sládkovič; Tomášovi Červenovi; 1869)

680. „Čo je bez reči duch? národ bez ducha? Ale duch musí mať osobnosť svoju.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

681. „Čo sa ľakáte zlata štrngotu v truhliciach zradcov národa? Či sa cvendžania mečov a hrotu ľakala otcov sloboda? Čo má so zlatom veľkosť svedomia? Čo ľúbosť k rodu s panštinou? V lone veľkosti sily sa lomia, s trpkou moc rastie hodinou.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)

682. „Čuj, tábor mládeže zvoní ti piesňou k sláve, hľaď, klaňajú sa ti šedivci národa! (Andrej Sládkovič; Duma pohrobná; 1869)

683. „Čujte, národy! to doby pokánia, bezbožných metie Boh ako hrsť plevy; v prútoch jeho je sila požehnania, jemu zunejú bohatierske spevy.“ (Andrej Sládkovič; Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; 1861)

684. „Ha! zlorečenec, zradca, pokušitel. Spasenjá sveta bezbožní odporňík! Kedi už padneš konečňe v ničotu A zmlkneš večne ku pocťe národom!“ (Andrej Sládkovič; Sôvety v rodine Dušanovej; 1842)

685. „Hej, učiť ide svoj národ vojvoda: Kde žiť nevoľno, tam umrieť sloboda!“ (Andrej Sládkovič; Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; 1861)

686. „Hľaďže, ten smelý obraz povesti, obratnosť vtipu našej nevesty; - myšlienka je veštec dejov: v národoch živá vždy robí vloha; - dúfajme! - rod náš z pomoci Boha velebnou kvitne nádejou.“ (Andrej Sládkovič; Detvan; 1846)

687. „Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň o zlobe vrahov národa; ale nežiada kliatbu a tieseň duchov slovenských sloboda.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1846)

688. „Hreje, už hreje! - pučí sloboda! Vitaj nám, vitaj, Slnko národa!“ (Andrej Sládkovič; Piesne na privítanie biskupa Moysesa v B. Bystrici; 1862)

689. „Chceli, by ich veľa bolo, nás nič, lebo málo: národ náš sa rozveľadil, ich málo zostalo.“ (Andrej Sládkovič; Ohlas; 1869)

690. „Chceli, by ich veľa bolo, nás nič, lebo málo: národ náš sa rozveľadil, ich málo zostalo.“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)

691. „Je Hron môj obraz môjho národa, ale obraz ten predsa len voda, a duch je slovenský národ!“ (Andrej Sládkovič; Marína; 1846)

692. „Jeden vek slávou slávnou ožiari čelo hrdého národa; vek druhý zdúchne tôňu tú z tvári a v rabstvo padne sloboda.“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848

693. „Jedno to, či sa v devu zaľúbiš, či srdce svoje sláve zasľúbiš, či vied ťa zajme obloha, či národu svojmu zasvätíš, či v objem šíry ľudstva zaletíš: len zaľúb vo všetkom Boha!“ (Andrej Sládkovič; Marína; 1846)

694. „Keď jednou hrsťou čiaha v ťažké národa rany, tu druhou hrsťou čiaha v zlaté svoje poklady, v poklady poklad sám jasavý, neprebraný.“ (Andrej Sládkovič; Na deň sv. Tomáša; 1864)

695. „Keď prudké svoje zamútiš vody, cit sa a duch môj zarmúti; v tajomstvách kalných žijú národy, pekné duše osud múti.“ (Andrej Sládkovič; Hron; 1845)

696. „Keď túžba nebeská celý ľud ohreje, pustý slovenskýhrad znovu sa zaskveje; zaveje duch svorný horou slávodetí a kliatby pleva sa v svetošír rozletí.“ (Andrej Sládkovič; Pustý hrad; 1855)

697. „Kto vezme slovo slovenské to? kto hozanesie k otcom vlasti, tam, kde Dunaj nosí slovenské vody a v ohromných putách nad nimi čušia Tatier žuly,v hluku národov večité oddávky svätiac hrdého Budína s mladuchou strojnou v uhorskom diadéme, Pešťou?“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

698. „Marný Tvôj pot a nevďačné mozole, Slovensko, nežírna, studená zem! „ (Andrej Sládkovič; Až posiaľ! a ďalej?; 1855)

699. „Milosti dôjdu kajúci pohania, ale národom niet brány pokánia!“ (Andrej Sládkovič; Omladinám; 1869)

700. „Musela sa postaviť v rad národovpo prvé Slovač zas po toľko vekoch.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

701. „Na Slovensku milom našom trojmý pahor stojí, na prostrednom znak spasenia vesmíra sa dvojí.“ (Andrej Sládkovič; Pamiatka pre deň. 4. augusta; 1855)

702. „Na Slovensku zora svitá, a nám slnko padá, po národe Aurorina, tu Hespera vláda: Ach, ťažko mrieť, keď svet i rod k životu sa budí, ťažko zúfať, keď úfaním kvitne družstvo ľudí: Žiaľ! jasavá hviezda naša strel letmo sa morí za hory! za hory!“ (Andrej Sládkovič; Na mohyle Štefana Záhorského; 1863)

703. „Na všetky strany sparno a zdušno je: sila národov pritisnutá silou zatína zuby a drží stisnuté.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

704. „Národ a vlasť a svornosť a sloboda!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

705. „Národ má v ňom stroj Franklina; slzy nátiskov Váh a Hron kalia? On prosí zaň Hospodina.“ (Andrej Sládkovič; Jánu Seberinimu; 1844)

706. „Národ Nemec zaklial, v kliatbe Maďar drží, ale i tá kliatba už raz sa rozplaší! Viera čistá v Krista národ kliatby zbaví, po toľkých nerestiach znova ho oslávi.“ (Andrej Sládkovič; Pustý hrad; 1855)

707. „Národ sme; Boh tak stvoril nás; dať toto, brať toto márnosť je: ale v zákonoch sveta má stáť, čo v zákone je Boha.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

708. „Národ svoj, Hospodine, pas, požehnaj ho, vyvýš a spas, v búrkach terajšej nezhody otvor mu prístav slobody.“ (Andrej Sládkovič; Duma pohrobná; 1869)

709. „Nechť nás dálka nic nestraší, my vždy zůstaneme naši, ty zde, já tam chci sloužiti národu.“ (Andrej Sládkovič; Nu tedy zůstaň…; 1840)

710. „Nekvitne veru národov sláva z násilia, kriku, hmotnosti; národ z národa svojho povstáva, večné sa rodí z večnosti.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)

711. „Nezaprieš už viac? - však nie? to spasenie duší slovenských nezaprieš, v predsieni Annášov trojím tým: neznám Slováka?!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

712. „Nie, - to vlasť nám, to krajna, náš to dom a v dome tom - praotec s národom!“ (Andrej Sládkovič; Nad mohylou Janka Capku; 1862)

713. „Niet už noci v Slovenskom okolí, duší tisíc žiarou vďaky svieti; hlas jeden len od hole ku holi otcovi znie národa v ústrety: Tys’ otec ten, a my vítame Ťa: nech Ti večnej slávy fakle svieťa!“ (Andrej Sládkovič; Štefanovi Moysesovi; 1862)

714. „Od stola verných vykradli sa zradní Judáši,vyviedli drábov krivdy k záhrade pána slávy, striebrom platili zradu farizejskí tí velikáši,na posmech škľabili pysk kňazi krivohlaví, a národ? národ vrešťal: Kríž, po zákonu!“ (Andrej Sládkovič; Veliký pôst; 1869)

715. „Oj, len v slovenskom národe je „rácha!“ (Andrej Sládkovič; Martinská hus; 1852)

716. „Osemkrát sa už omladili roky,čo pod lipami národ riekol slovo: Mlaď priskákala, opásala boky, nezbedne kričiac: sem prach a olovo!“ (Andrej Sládkovič; Omladinám; 1869)

717. „Poďte počúvať, družice moje, ten národa útleho zvuk, také by snúval z hlasov závoje, keby z hlasov tkával pavúk.“ (Andrej Sládkovič; Detvan; 1846)

718. „Pôjdeme zas od dediny k dedine, od zámku k zámku, od mesta do mesta po tom slovenskom kraji našom!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

719. „Radným pánom byť je len veľký dar z neba, jedným slovom spraví vlasti, sebe slávu, a k tomu národom zlomí tvrdú hlavu!“ (Andrej Sládkovič; Nezaľúbení zaľúbenci; 1863)

720. „Slavianstvo! národe prevelebných rumov, zobudený harfy svätokajnej strunou, uprosený žiaľom vešteckým proroka, obmytý slzami z Bohosyna oka.“ (Andrej Sládkovič; Pamiatka pre deň. 4. augusta; 1863)

721. „Slováci najprv pijú, potom jedia: zvyk rímsky, lež cnosť slovenská je to, žedbá o hlavu prv a potom o brucho.“ (Andrej Sládkovič; Martinská hus; 1852)

722. „Slováci sú Slovensko; celok, národ; uznaný tela úd uhorskej vlasti; jeden z diamantov koruny posvätnej!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

723. „Slováci! žije naša slovenská reč, pokiaľ za národ verné srdce bije.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

724. „Slovák - čo je nie ledaký Slovák -za národ svoj nedá, len to, čo nemá,ba i to ta dá, čo nemá; čujte len!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

725. „Súď, Hospodine Bože, súď národy! Pýcha a krivda obsadili tróny, ach, zle pobožným, zle sa dobrým vodí, päsť a násilie prijíma poklony!“ (Andrej Sládkovič; Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; 1861)

726. „Svätému Martinu, veľmož, čo veľa môže i v krajine, i v národe i sboroch autonomných.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

727. „Svätopluk znemčil svet, neznemčil ducha; pri ňom celé pluky véhlasných, vrelých, učených, povestných, oddaných, smelých, vážnych, vyskúsených, dôverných synov Slovenska, tých, ktorí i mlčať vedia i vedia nemlčať.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

728. „Syn boží vyznal mňa, ja zase jeho, národy menom mojím (Pravduša) sa vencujú.“ (Andrej Sládkovič; Sôvety v rodine Dušanovej; 1842)

729. „Tak pero, ktoré lže proti národom čiaralo, leží v takej, čo nevyschne nikdy barine, plnej žlčou žltou, na posmievača hrobe, vek po veky.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

730. „Tam rozdiel národných mravov, tam mesta a báň úrady, tam zas remeslá a haviarstvo a roľníctvo, tam kus mesta, tam a tam iný kus, tam jazykov dvojnosť, tam susedstvo dvojho a trojho a štvorho v jednom.“ (Andrej Sládkovič; Mongoli; 1865)

731. „Ty skala si: na tej skale vystavím chrám slávy bránam pekelným na zdury; tebe dám kľúče kráľovskej snemovne, otvor a voveď národ vytvorený!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

732. „Uctiť Slavianstvo, uctiť národy! Ruka ruku nech umýva; preč pýcha a vládobažnosť!“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)

733. „V diaľke dudrať začali oblaky, hroziac studeným vetrom povyhášať zápal posvätný a ľadovcom tvrdým stĺcť nivu mladú nádejí slovenských.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

734. „V zorách večerných horiacej slávy tešia sa zbledlé národy, a tône voľnej rabstva ohavy držia za duchov slobody.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)

735. „Velikým pôstom, tisícročným morená duša národa, už prischla ku kosti koža slovenskej postavy: Posť len, posť, Slavian! dosť tebe chlieb a voda za hriechy tisíc liet, za spor tvoj tvrdohlavý, za cudzobažnosť! “ (Andrej Sládkovič; Veliký pôst; 1869)

736. „Viazali národ veliký väzbami, čatami, láska kríža - tak naoko - viala zástavami.“ (Andrej Sládkovič; Pieseň o Samsonovi; 1855)

737. „Vprostred sedem miest maľovaných krajov kľačí národ na kolenách zodraných márnym kolenkovaním vôkol tróna, kľačí v modlitbe krušnej k Bohu-Duchu.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)

738. „Vy to neviete, že duch národov práve takú povahu má: keď má vystúpiť s činnou slobodou, najprv ticho myslí, dumá.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)

739. „Zajasalo sa raz ešte nad mladým rozradovaným okolím Slovenska a v svätý pokoj kmeňa Simeona.“ (Andrej Sládkovič; Martinská hus; 1852)

740. „Zaľúb si devu, čo na lícach krásu mladistvej ruže nosí a čo v duši podobné rose perlovej za rána, city pre národ, pre Boha, pre svet má.“ (Andrej Sládkovič; Ľúbosť; 1856)

741. „Zväzok tých farieb nie je náhoda, tu mi podáva matka príroda dve farby môjho národa.“ (Andrej Sládkovič; Marína; 1846)

742. „Ži človečenstvu, buď verný národu, znaj chlapsky znášať tvrdú nehodu.“ (Andrej Sládkovič; Anjel pokoja; 1861)

August Horislav Škultéty

743. „Osveta sa prelieva do národov zvlášť dobre usporiadanými školami.“(August Horislav Škultéty; Pri otvorení nižšieho gymnázia v Revúcej; 1862)

744. „Preto bolo treba založiť toto slovensko-evanjelické gymnázium, aby sa tu mládež prostriedkom rečislovenskej vzdelávala a pripravovala k životu tak, že by v cirkvi evanjelickej a v slovenskomnárode v stave bola rozširovať osvetu a vzdelanosť, ktorá nám doteraz chybela a chybí.“(August Horislav Škultéty; Pri otvorení nižšieho gymnázia v Revúcej; 1862)

745. „Slováci napriek skutočnosti, že sa takmer celé tisícročie nemohli jazykovo rozvíjať, udržali si svoju materinskú reč.“(August Horislav Škultéty; Národnosť slovenská v Uhřích; 1859)

Ľudovít Velislav Štúr

746. „Ako sa však pozdvihne Slovanstvo a ako sa rozvinie, keď si jasne uvedomí večný vzor v plne prijatom a pochopenom kresťanstve a keď sa tento vzor stane jeho pravdou!“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

747. „Čím národ nižšie stojí, čím hlbšie v živote telesnom je ponorený, tým menej vážnosti má sám k sebe a tým ľahšie si dá so sebou zahrávať a svoje si odnímať, ako i jednotlivý človek v bahne telesného života zaviaznutý je bez vážnosti k sebe samému a ľahko sa za úžitok telesný nielen s telom, ale aj s dušou zapredá.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo: Život národov; 1849)

748. „Čím národ v úplnom ducha svojho rozživotený postavený viac a viac ustáva, tým sa väčšmi uňho k večeru blíži a oči druhých tiež pomaly z neho sa spúšťajú a na druhé vychádzajúce svetlo obracajú.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo: Život národov; 1849)

749. „Človečenstvo sa nenechá zaprieť, a rovnako nie ani mohutný duch časov. Veru naozaj sa zle vzdoruje skutočnému duchu času a jeho požiadavkám. V práve toľkej miere, v ktorej vzdorujúci poznáva mohutného ducha času, poznáva aj čas jeho.“ (Ľudovít Štúr Devätnáste storočie a maďarizmus; 1845)

750. „Hlboko si padol, rod môj, že rozkazy k mukám a k záhube Svojej sám vykonávaš, ktoré by iný odmrštil s nevôľou zvrchovanou. Podhodil si sa nohám šliapateľov Svojich a oni teraz rajtujú s potupou a s výskaním po Tebe.“ (Ľudovít Štúr; Starý a nový vek Slovákov; 1841)

751. „Každý národ má svoj čas pod Božím slnkom, a lipa kvitne až dub už dávno odkvitol.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

752. „Myšlienka Slovanská bola mi od prvej mladosti hviezdou, ona ma zahrievala, obživovala a na veky živiť bude.“ (Ľudovít Štúr; List M. P. Pogodinovi;1846)

753. „Národ, v ktorého duši je hlboko zakorenená úcta k právam každého človeka a pre ktorého je samozrejmosťou, že všetci sú si rovní, nosí v srdci lásku k človeku a nerobí medzi ľuďmi rozdiel a navyše sa aj sám spravuje - len takýto národ môže byť úprimným, otvoreným a čestným národom.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

754. „Národy, ktoré odvrhli Kráľovstvo Božie, spravodlivosť, opravdivé ľudské konanie, zabudli na Boha a zaujímali sa len o to „ostatné“, teda len o svetské veci, rad za radom upadli, a tento výrok sa aj v budúcnosti ukáže ako pravdivý. Vzchopme sa, Slovania!“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

755. „Nazdáva sa (katolícka cirkev), že sa svet uspokojí s formou kresťanstva namiesto jeho obsahu? A myslí si ešte, opierajúc sa o svoju neomylnosť, že bude môcť zostať orákulom národov, keď bude potierať akýkoľvek výskum v duchovnej oblasti...?“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

756. „Nesie vari kresťanstvo vinu na tom, že národy, ktoré ho prijali a ďalej ako prvé šírili, nedokázali celkom vysvetliť jeho zmysel?...Nemali by si tu svoju silu odskúšať aj iné národy? Alebo sú už naše dni spočítané a svet dospel k svojmu koncu?“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

757. „Nielen vlády sú zlé, ale aj ľud je často skazený, a vlády len odrážajú jeho kvality.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

758. „Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy k činom!“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

759. „Po každom lete nastane v prírode jeseň a napokon zima, a táto postupnosť sa objavuje aj vo svetových dejinách. Národy ukonané horúčavou a prácou opúšťajú postupne javisko dejín a nasleduje dejinný nečas, duchovná zima, ktorou sa končí jeden život... Vývoj ľudstva napriek tomu pokračuje, večné pravdy sa nerúcajú, naopak: tak ako sa s príchodom jari príroda po zime prebúdza do bohatého života a začína s obnovenými silami, podobne je tomu aj v živote ľudstva.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

760. „Počuls' plač temný tej našej slávy, stolice nášho národa, kde žila a kde aj dokonala našich praotcov sloboda?“ (Ľudovít Štúr; Spevy bohatierske: Matúš z Trenčína; 1853)

761. „Podľa schopnosti obetovať sa posudzujeme človeka aj národ, a keďže má obeť v živote taký hlboký význam, musí mať svoju obeť aj najvyššia oblasť života, náboženstvo, musí ju zobrazovať a neustále k nej nabádať ducha“. (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

762. „Prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

763. „Preto nech neprejde jediný deň bez toho, aby ste vy, Slovania a synovia týchto kmeňov nevykonali jediný dobrý skutok pre svoj kmeň, obraňujte jeho právo, vzdelávajte ho a nestaňte sa nikdy služobníkmi jeho cudzích vládcov.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

764. „Servilnosť je, keď sa človek vzdáva svojej dôstojnosti a výhod a podrobuje sa vôli iného; o servilnosti možno hovoriť vtedy, keď sa nechá človek z úbohej vypočítavosti zneužívať ako nástroj proti svojmu národu...“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

765. „Slovan nosí všetko v srdci a v duši a dokáže to aj vyjadriť silou prejavu.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

766. „Umenie napospol je jedna z najšľachetnejších stránok ľudstva, v ňom, kde sa ujalo, javí sa lepšia čiastka človeka i národa.“ (Ľudovít Štúr; O národných povestiach a piesňach plemien slovanských; 1853)

767. „V kmeni našom musíme byť Slovania, v národe našom ľudia: to je slávne, požehnané, to je vysoké určenie naše slovanské!“ (Ľudovít Štúr; Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí; 1846)

768. „Zvláštny jav sprevádza pôsobenie veľkých svetodejinných národov, ktoré sa ocitli na výške svojej moci: keď duchovne prevýšia a ovládnu iné národy, pokúšajú sa im vtlačiť pečať svojho ducha“. (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

Samo Tomášik

769. „A keď i ja niečo vykonám pre dobro a slávu národa, bude mi to povedomie najsladšou odmenou!“(Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

770. „Aký je len spevavý tento slovenský národ.“ (Samo Tomášik; Vešelínov odboj; 1870)

771 „Brat môj, toto i mňa veľmi sužuje, a preto tak túžim po svojom drahom národe!“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

772. „Bratia, obnovme tu dané slovo svoje, že budeme za národ náš žiť, bojovať i mrieť!“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

773. „Či snáď náš národ odsúdený je na to, by druhým za nástroj slúžil a za svoje obete krvi i majetku nepožil sám ani za mak slávy a úžitku?“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

774. „Gemeri tie isté národné piesne, porekadlá, detinské hry, povery, obyčaje, ba i tie isté mená ovocných druhov jabĺk a hrušiek, a podobné maličkosti, ako vo vzdialenom a odtrhnutom od nás Šariši a Zemplíne, na znak toho, že sme pred tisícročím boli spolu jedon nerozdielny národ, jedna reč, a dá Bôh i zostaneme.“ (Samo Tomášik; Pamätnosti Gemersko-Malohontské; 1872)

775. „I môj národ neumrel, lež spí a čaká na dobu svojho slávneho zmŕtvychvstania.“ (Samo Tomášik; Bašovci na Muránskom zámku; 1864)

776. „Ja som sa už vyúčtoval s bohom i so sebou. Ako dá boh, nech sa stane jeho vôľa. Keď umriem, za národ umriem!“ (Samo Tomášik; Vešelínov odboj; 1870)

777. „Každý národ má svoju dobu slávy a povýšenia, i dobu poníženia a úpadku. Preto ani jeden národ by sa nemal vypínať v šťastí, lebo ono je vrtkavé a nestále.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

778. „Krv i život za svoj národ vďačne nasadíme, ruka v ruke, ako reťaz v ohni, obstojíme.“ (Samo Tomášik; Malkotenti; 1873)

779. „Kto proti nám, keď boh s nami? On nám medzi národami dal rovné právo, slobodu: bárs vrahovia neprajú nám, kto vezme nám, keď boh dal sám sväté dedičstvo národu?“ (Samo Tomášik; Vešelínovo dobytie Muráňa; 1870)

780. „Kým je ale ten môj krvný národ živý v tejto vlasti, v srdci ho celý nosím a vďačne dám i svoj život za jeho život.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

781. „Lebo ako sa o každom, i najbohatšom jednotlivcovi riecť môže, že pred smrťou nie je blahoslavený, tak i žiaden národ, trebárs by stál na najvyššom vrcholci slávy a moci, nemôže si pomyslieť, že to navždy bude trvať. Oj, bárs by na to pamätali všetky šťastné národy a nekrivdili slabším od seba!“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

782. „Lúčim sa so svetom s vedomím, že som sa snažil žiť verne bohu, môjmu kráľovi a národu.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

783. „Možno i my niekedy pohostinnosť u pobratimných národov budeme hľadať.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

784. „Musím však vyznať, že na celom svete nepoznám taký príklad, ba azda ani medzi divými barbarmi a medzi africkými černochmi sa nenájde taký národ, ktorého by sa vyššia vrstva celkom a natoľko zriekla, že by sa k cudzote chcela priplichtiť, než priznávať sa k svojmu národu.“(Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

785. „My musíme snem zvolať, aby sa národ osvedčil, či chce čestne žiť, a či s hanbou zaniknúť medzi národmi.“ (Samo Tomášik; Vešelínov odboj; 1870)

786. „Náreky a bedákanie počuť na všetky strany a strach je, že toľký národ bez prístrešia a poživne musí hynúť biedou a hladom. Z tej príčiny knieža Rákóczi prosí o rýchlu a výdatnú pomoc.“ (Samo Tomášik; Vešelínov odboj; 1870)

787. „Nech žije sloboda i sláva národa!“ (Samo Tomášik; Hladomra; 1846)

788. „Nič iné nepripomeniem len to, že náš úbohý slovenskýnárod, ktorý sa v minulom storočí začal tak krásne rozvíjať, také utešené pokroky na ceste duševnej osvety a vzdelanosti získavať, a pre tieto búrky a nábožensko-politické povíchrice bol násilne zastavený, ba bude zasa na viac storočí naspäť do duševnej zaostalosti a poľutovaniahodného úpadku sotený.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

789. „On miloval slovenskýnárod, lebo sa medzi ním zrodil, neodcudzil sa mu, ba v jeho jazyku sa najradšej zhováral, lebo si naň privykol a obľúbil si ho od svojho detstva.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

790. „Pozde to bude, pokiaľ Slováci prídu ku svojej národnej povedomosti, ktorú stratili s pádom Matúša Trenčianskeho.“ (Samo Tomášik; Bašovci na Muránskom zámku; 1864)

791. „Pravdu hovorí národná naša piesenka: Kukala kukučka na kosodrevine, čo ti boh usúdil, veru ťa neminie.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

792. „Preto ak by ratolesti uschli alebo by boli neprajným osudom poodtínané, zakrpatie a napokon aj uschne i sám driek i peň národa.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

793. „Rusínsky národ je veľmi potlačený a zotročený.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

794. „Slováci nešťastným osudom stíhaný, ale neohrozený a v boji udatný národ.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

795. „Slovenskému šuhajovi - tomu to, čo sa čistým vinie srdcom k svojeti, čo nelipne, po cudzote neletí, čo je hrdý na česť svojho národu, čo zná brániť jeho práva, slobodu, čo za svoju domovinu, milú vlasť život svoj hotový je v obeť klásť.“ (Samo Tomášik; Malkotenti; 1873)

796. „Uisťujem ctených pánov poslancov, že za nami stojí celý národ ako jeden muž.“ (Samo Tomášik; Vešelínov odboj; 1870)

797. „Upokoj sa, príde čas, v ktorom i my čo voľní orli preletíme chmúrnymi oblakmi ponad Tatry do náručia nášho národa.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

798. „Veď dobre poznám nadšenosť môjho národa za slobodu a jeho hrdinskosť v boji.“(Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

799. „Všetky národy sú povolané, aby za skvelým príkladom Grékov a Latincov povýšili sa na Parnas vzdelanosti a osvety.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

800. „Vždy som sa pokladal za syna slovenského národa.“ (Samo Tomášik; Sečovci, veľmoži gemerskí; 1865)

801. „Za česť a slobodu svojej krvi, svojho národa, ktorá je teraz do prachu hodená a šliapaná, hotový som obetovať kedykoľvek život svoj.“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

802. „Zbohom, národ môj! Brat môj, pozdrav mi rodinu!“ (Samo Tomášik; Kuruci; 1876)

Jonáš Záborský

803. „A Boh dáva svoje požehnanie, slávu tebe a národu voľnosť.“ (Jonáš Záborský;Ďorde Čierny; 1866)

804. „Celý národ viac než jeden človek.“ (Jonáš Záborský;Ďorde Čierny; 1866)

805. „Doprevaďme už národ vyvolený do zeme zasľúbenej.“ (Jonáš Záborský;O siedmich vojvodoch maďarských; 1866)

806. „Hodnosti cirkevné sú tak, ako svetské, odmenou národnej zrady.“ (Jonáš Záborský;Básnici; 1863)

807. „Ja rád umriem za nešťastný národ, keď sa vám ľúbi pustiť neprestupiteľný jarok mučeníckej krvi medzi rozličných obyvateľov tejto zeme.“ (Jonáš Záborský; Mroč; 1864)

808. „Národ a vojsko za teba.“ (Jonáš Záborský;Ďorde Čierny; 1866)

809. „Národ je mojou ženou i rodinou.“ (Jonáš Záborský;Vlastný životopis; 1866)

810. „Národ predo všetkým.“ (Jonáš Záborský;Ďorde Čierny; 1866)

811. „Národ, ktorý za Kollárove básne vydané groše môže považovať za stratenú almužnu, nebol ich nikdy hoden.“ (Jonáš Záborský;Najdúch; 1866)

812. „Naši filologovia a básnici dali ti pri krste svätom národné slovenské meno, čo je vec pre celý svet nadmieru dôležitá.“ (Jonáš Záborský;Faustiáda; 1866)

813. „Od tej chvíle zmocnila sa ma taká národná horlivosť, že sa stala smerodajnou pre celý môj život, podnetom všetkých mojich ďalších skutkov a postupov, keď ten potom, ktorý ma podnietil, opustil národ.“ (Jonáš Záborský;Vlastný životopis; 1866)

814. „Porážky sa striedajú v národoch i víťazstvami, a nie hneďky koniec.“ (Jonáš Záborský;Posledné dni Moravy; 1866)

815. „Sedíte v národe tomto opustenom ako osada večných cudzincov.“ (Jonáš Záborský;Najdúch; 1866)

816. „Utiekať sa k národnej veľkodušnosti má právo len ten, kto aspoň päťdesiatim Maďarom nič nezrobil.“ (Jonáš Záborský;Násmešné listy; 1866)

817. „Zbojnícka sa potom plachá vzbura premení vo riadny boj národný.“ (Jonáš Záborský;Ďorde Čierny; 1866)

Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský

818. „A Boh milostivý, ráčiž vziať tento, pre celý národslovanský a človečenstvo blahodarný ústav i naďalej tak ako podnes pod ochranu svoju. Amen. – Zbohom!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

819. „A keď už o zime hovorím, pripomenúť musím chvály najhodnejší vynález Slovákov, následkom ktorého zasluhuje slovenskýnárod, keď už nie pre inšie, aby v koncerte priemyselných národov slušné miesto zaujímal. Pod tým vynálezom rozumiem kapce.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Deň 22. decembra 1870; 1870)

820. „A počkajte, národ obetovaný, na rok ešte i od motyky platiť budete, i od ražňa.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

821. „Boh nech zdržuje túto drahú hlavu, ktorú miluje celá vlasť a velebí celý národ ako svojho verného ochrancu.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Zlomky z denníka cestovateľa po Chorvátskej; 1878)

822. „Čímže bude ten ľud slovenský v Uhorsku bez reči a bez vzdelanosti svojskej, národnej?“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy a zprávy; 1877)

823. „Chorváti tak ako i Uhri pod časom svojho tunajšieho pobytu pri dvore konali v prospech svojho národa a svojej autonómie.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Päťdesiat rokov slovenského života I,; 1875)

824. „Jeden politický národ, ale bez všetkej politiky.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

825. „Každý iný národ bol by už desať ráz zanikol bez stopy, keby toľké búrky bol podstúpil, čo tento „vyvolený“ (židovský)národ boží.“(Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Zo Slovenska do Ríma; 1865)

826. „Kým sa teraz po svete boje perom i mečom o národné práva vedú a škriepky stoja o národnosť, my ideu túto pri tichosti uskutočňujeme.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy a zprávy; 1877)

827. „Malô i veľkô, chudobnô, bohatô, videl som, videl na vlastné moje okále, ako nevesta oberučná, sťaby verthajmská kasa, v krásnom národnom kroji desiatky niesla na oltár národnej veleby, národa, ktorého je budúcnosť!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

828. „My ale, ktorí sa tej katastrofy nedočkáme, obráťme našu pozornosť k národnostnej otázke a k makovým opekancom.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Svet; 1871)

829. „Najspoľahlivejšia pevnosť - síce to i on uznáva - je láska a oddanosť národov, a preto sa má každý vladár usilovať nadobudnúť si ju štedrosťou, prívetivosťou, spravodlivosťou, ale zvlášť nábožnosťou; ale ak tieto vlastnosti nemá, má sa aspoň takým ukazovať.“(Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Zo Slovenska do Ríma; 1865)

830. „Národné povedomie, do tých čias udriemané latinčinou, začalo sa pevne vyvíjať a šíriť, a tým povstali trenice medzi národnou stránkou.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Päťdesiat rokov slovenského života I,; 1875)

831. „No všetko za národ!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

832. „Okriali sme v mládeži, veď ona je budúcnosťou národa, a za mladi chrabrá mládež je rukojemstvom budúcej slávy národa.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Zo Slovenska do Carihradu; 1878)

833. „Potravných látok je veľká sila, a predsa sú, často pri všetkej svojej rozmanitosti, nedostatočné utíšiť hlad celých národov.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Päťdesiat rokov slovenského života II,; 1877)

834. „Pravý teda patriotizmus nech je založený na základe spravodlivom, na uznaní každej národnosti.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy a zprávy; 1877)

835. „Prirodzená nenútenosť, pôvabnosť, pestrá národnáslovenská mládež, k tomu utešené romantické okolie sťa by rámec; ozaj hodný to obraz, aby ho zvelebil majstrovský štetec.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Lipovianska maša; 1874)

836. „Škoda, že sa ten barbar nejde učiť sem ku Parížu, ako sa tu civilizované dva najosvietenejšie národy vedia škrtiť, rúbať, páliť a vešať.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

837. „Tak sa časy menia. Kto sa veľmi povýši, býva ponížený, kto vysoko stúpa, ten hlboko padá a naopak. Toto nech je mravným poučením pre náš slovenský národ. Každému príde jeho hodinka!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Zo Slovenska do Carihradu; 1878)

838. „Tak som, ďaka buď „prozreteľnosti“, národe môj, i tebe pred svetom poslúžil! – Zbohom!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy Štefana a Ďura Pinku; 1859)

839. „Uspokojte sa, páni, uspokojte národ, lebo tú som ja liečil; za to vám dobre stojím, tá sa do súdneho dňa už viacej nezdvihne!“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Žarty a rozmary; 1871)

840. „Veľa ráz som počul s veľkou radosťou, ako sa i na šťastie Slovákov ohnivo pripíjalo. Hostina sa obyčajne ukončuje zdravkaním za národnosť, jej podporovateľov, ochrancov atď. Panie a panny za týmto od stola vstanú a odoberajú sa do druhej izby. Vtom sa začne spev národných, srdce rozhrievajúcich piesní.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Zlomky z denníka cestovateľa po Chorvátskej; 1878)

841. „Vpravde, kto nosí lásku v svojom srdci za národ, ten čím viacej posvätencov chrámu slovenskej Thalie nachodí, tým viac sa tešiť bude.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Listy a zprávy; 1877)

842. „Všeobecnou vzdelanosťou, železnicami a ďalekopisom tratí sa nám minulosť chytro z očí a s ňou uháňajú pralesy, obyčaje a rýdzosť národná.“ (Gustáv Kazimír Zachenter-Laskomerský;Lipovianska maša; 1874)

Ctiboh Zoch

843. „Ako pamiatka, starožitnosť a dôkaz bývalého života má vznešenú platnosť, ale ako kánon pre národnú reč, podľa ktorého by sa táto celkom musela tvoriť a od neho nijak nesmela odstúpiť, môže a musí platiť len idea reči národnej, ktorá obsahuje v sebe oba živly a konce i mŕtvej a knihovnej i živej a národnej reči.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

845. „Biblia, čo do reči, písaná je rečou svojho veku a zakiaľ tá reč od národnej ďaleko neostala a rozumená byť mohla, držala sa so životom; keď ale reč národná v inej forme behom času sa zjavila, reč biblická ako starožitnosť ostáva a Biblia zasa do novej formy reči prekladať sa musí.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

846. „Či neprestaneme s pokojom a vďačne na jeho múdrom vedení a riadení i nášho národa? Či povieme, že všetky veci dobre učinil, len v našom národe nemal toľko nárečí stvoriť, lebo je to zle, lebo zasa Štúr - povážte si! - jedno nárečie vymyslel?“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

847. „Divné sú i v tom cesty božie, že náš národ tak rozdielnej je od druhých povahy a tak zvláštne má vlastnosti; ale preto nebuďme neuznalí naproti Bohu, štedrému darcovi nášho národa, šľakujme radšej v tom stupaje božstva a iste nájdeme, čo sa nám na prvý pohľad zdá byť škodné a záhubné, ukazujúci prst na veci veliké.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

848. „Každý živý národ, ktorý vydal zo seba znak duchovného života, musí mať dvojakú reč, mŕtvu jednu, druhú živú.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

849. „Keď hľadáme príčiny tej nesvornosti, vieme dobre, že najviac nepriatelia národa nášho, hoc priam často skrze oslepených našincov ju rozsievali a my nie pôvodcovia, ale hádam len rozširovatelia a nájomníci boli nesvornosti.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

850. „Keď sa národ náš tak často pripodobňuje stromu, nemusí sa pripodobňovať len vždy stromu divému, ale už raz i štepenému, na ktorého konároch (haluziach) môže množstvo rozmanitých rodzají ovocia rásť, a bude predsa jeden strom, a vzácnejší, ako ten, kde je len jednaké ovocie. “(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

851. „Kollár sám vo svojich kázňach tvrdí, že mnoho jazykov na svete zvestuje slávu a veľkosť božiu; ak je to pravda, tedy i viac nárečí v národe zvestuje slávu a veľkosť dobrotivého Boha a Otca národa nášho, ktorý chcel, aby sme ho mnohými nárečiami oslavovali.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

852. „Len pri národoch celkom nevzdelaných, vždy na jednom stupni, ak je to možná vec, ostávajúcich, i reč ostáva nepohnutá, vše tá istá, jednotvárna, jednoforemná.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

853. „Národ, ktorý zastane na reči knihovnej a nepokračuje v reči živej, národnej, tým samým už prestáva žiť a dostáva len jedinú stálu, mŕtvu reč, lebo ani duch jeho nepokračuje.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

854. „Nebojte sa tedy, že by skrze túto tak zneuctenú novotu svornosť a láska medzi bratmi národa prestala, lebo práve ona má byť zväzkom novým, čerstvým medzi nami a Čechmi, nech len oni ctia naše tak, ako my ich.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

855. „Nemáme sa tedy čo obávať, že by kmeň slovenský, tak živý, tak hojnými darmi nadaný, preto, že v slovenčine svojej sa vzdelávať bude, vyhynúť alebo od druhých národov skôr znivočený byť mohol.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

856. „Pod rečou národnou tedy rozumiem reč tvoriacu sa v povedomí absolútnej idey národa, reč vyvinujúcu sa tak, ako sa rozvíja idea ducha národa.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

857. „Pri tomto ale preporodení sa reč národná nie tak podľa knihovných foriem spravovať, ako radšej ich z národnej idey tvoriť a na svet priniesť má.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

858. „Pri vzdelávaní reči národnej sa nemôže hľadieť len vždy naspäť na to, aká bola reč tá, ktorou sú knihy písané, ale sa musí pristúpiť napred ku žriedlu, z ktorého tá knihovná reč vytiekla, lebo nie národná reč z knihovnej, ale naopak táto z národnej povstáva a tvorí sa a vždy zas len tam, odkiaľ vyšla, totiž k živej idei reči sa vrátiť musí.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

859. „Ukrutným prenasledovaním potlačený a do vyhnanstva daný národ na všetky strany sa rozptýlil.“(Ctiboh Zoch; Slovo za slovenčinu;1858)

Príloha: Dôležité zdroje o štúrovcoch

Cieľom tejto prílohy bolo vytvoriť prehľad dokumentov na ďalší výskum o histórií a filozofií štúrovského obdobia so zameraním na jednotlivé vedné disciplíny.

Historické publikácie

Bibliografia Ľudovíta Štúra; ORMIS, J. (Martin, 1958)

Dejiny Slovenska a Slovákov; BOKES,F. (Bratislava, 1946)

Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť; PAULÍNY, E. (Bratislava, 1983)

Devín, milý Devín; MATULA, V. (Martin, 2008)

Karel Štúr: Násťin ducha a života jeho; [HURBAN, J. M.], ŠKARNICEL, F. X. (Skalica, 1851)

Knižka o živote Ľudovíta Štúra; SOJKOVA, Z. (Praha, 2005)

Listy Ľudovíta Štúra IV. - Dodatky; MATULA, V. (Bratislava,1999)

Ľudovít Štúr - život a pamätné miesta; MIHALKOVIČOVÁ, B. (Bratislava, 2014)

Ľudovít Štúr 1815 – 1856; RUTTKAY, F. (Bratislava, 1971)

Ľudovít Štúr ako vychovávateľ a bojovník za slovenskú školu; BAKOŠ, Ľ. (Bratislava, 1957)

Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti; SEDLÁK, I. (Martin, 1997)

Ľudovít Štúr. Ľudovít Štúr. Dielo v piatich zväzkoch, AMBRUŠ, J (Bratislava, 1954)

Ľudovít Štúr. Rozpomienky; [HURBAN, J. M.], ŠTOLC, J. (Bratislava, 1958)

Ľudovít Štúr: Kalendárium života a diela 1815–1856; MATOVČÍK, A. (Námestovo, 2014)

Ľudovít Štúr: Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí. DEMMEL, J. (Bratislava, 2015)

Ľudovit Štúr; DEMMEL, J. (Bratislava, 2015)

Ľudovít Štúr; FORST, V. (Praha, 1986)

Ľudovít Štúr; GOLÁŇ, K. (Bratislava, 1956)

Ľudovít Štúr; JURÍČEK, J. (Bratislava, 1971)

Nitra; [HURBAN, J. M.], ŠMID, A. (Bratislava, 1844)

Nové kontexty života a diela Ľudovíta Štúra; MIHALKOVIČOVÁ, B. (Modra, 2012)

Paměti; FRIČ, J. V. (Praha, 1960)

Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej; JÓNA, E. (Bratislava, 1971)

Postavy slovenskej literatúry; BRTÁŇ,R. (Bratislava, 1985)

Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov; HORVÁTH, P. (Bratislava, 1988)

Rudolfí Svedectvo dejín o slovenčine; KRAJČOVIČ. M. (Martin, 1980)

Slovanský sjezd v Praze 1848; ŽÁČEK, V. (Praha, 1958)

Slovenská jar; HUČKO, J. (Bratislava, 1994)

Slovenské povstanie 1848–1849; [DOHNÁNY, M., ŠTEFANOVIČ, S.], pripravil KRAUS, C. (Bratislava, 1988)

Slovenské povstanie roku 1848–1849. I.-V. diel; RAPANT, D. (Bratislava, 1937-1972)

Slovenskje národňje novini. Boje o ich povolenie; VYVÍJALOVÁ, M. (Martin, 1972)

Slovenský ústav v Modre; ZUBÁCKA, I. (Modra, 1991)

Slovo na čase I., II.; ORMIS, J. V. (Bratislava, 1955)

Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi; AMBRUŠ, J. (Martin, 1941)

Tatrín; RAPANT, D. (Bratislava, 1950)

Téma Štúr - problémy a návraty; SOJKOVA, Z. (Praha, 2005)

Trenčín a rodina Štúrovcov; HORVÁTH, P. (Trenčín, 1983)

Uhorsko a spolužitie jeho národov; MÉSÁROŠ, J. (Bratislava, 1996)

Vlastný životopis; [FRANCISCI, J.], ORMIS, J. V. (Bratislava, 1956)

Život a dielo Ľudovíta Štúra; HUČKO, J. (Martin, 1984)

Filozofické publikácie

Dejiny filozofického myslenia na Slovensku I.; SAV (Bratislava, 1987)

Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo; [HODŽA, M. M.], AMBRUŠ, J. (Bratislava, 1970)

Dopisy Ľudevíta Štúra Jaroslavu Pospíšilovi z let 1837-1842. [ŠTÚR, Ľ.] Spracoval PLAČEK, P. (Praha, 1919)

Filozofia štúrovcov. Štúrova filozofia; OSUSKÝ, S. Š (Myjava, 1926)

Listy Ľudovíta Štúra. 1-3. [ŠTÚR, Ľ.] Zostavil AMBRUŠ, J. (Bratislava, 1954-1960)

Listy Ľudovíta Štúra. 4. [ŠTÚR, Ľ.] Zostavil MATULA, V. (Bratislava, 1999)

Ľudovít Štúr ako zakladateľ modernej slovenskej žurnalistiky; RUTTKAY, F.(Bratislava, 1966)

Ľudovít Štúr. Štúdie a eseje; CHMEL, R. (Bratislava, 2015)

Nauka reči slovenskej 1-2. Pripravil DUROVIČ Ľ. a ONDREJOVIČ, S. (Bratislava, 2006)

Názory Ľudovíta Štúra na štát a právo; CHOVANEC, J. (Bratislava, 2005)

Prehľad dejín slovenskej filozofie; SAV (Bratislava, 1965)

Slovanstvo a svet budúcnosti; [ŠTÚR, Ľ.] (Bratislava, 1993)

Smysel slovenského obrodenia; ŠTÚR, S. (Liptovský Mikuláš, 1948)

Spisy; [KALINČIAK, J.], MRÁZ, A. (Martin, 1952)

Štúr, Ľudovít. Politické state a prejavy; SVKL (Bratislava, 1954)

Štúr, Ľudovít. Reči a state; SVKL (Bratislava, 1953)

Štúr, Ľudovít. Slovanstvo a svet budúcnosti; preklad BŽOCH, A. (Bratislava,1993)

Štúr, Stratený syn Slovenska; preklad KONDRÓT,V. (Bratislava, 1982)

Štúrova filozofia života; ČIŽEVSKIJ, D. (Bratislava, 1941)

Štúrova filozofia; OSUSKÝ, S. S. (Bratislava, 1936)

Štúrovci a Hegel; DUPKALA, R. (Prešov, 2000)

Štúrovské pokolenie. Výber z diela; GOLÁŇ, K. (Bratislava, 1964)

Starý a nový vek Slovákov; [ŠTÚR, Ľ.] Preložila PODRACKÁ, D. (Bratislava, 1994)

Stratený syn Slovenska; [ŠTÚR, Ľ.] Prel. KONDRÓT, V. (Bratislava, 1982)

Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov; [ŠTÚR, Ľ.] Preložil GOLÁŇ, K. (Turčiansky Svätý Martin, 1946)

Jazykovedné publikácie

Bibliografia písomníctva slovenského na spôsob slovníka od najstarších čias do konca r. 1900, zv. I. – IV.; MATICA SLOVENSKÁ(Martin, 1929-1934)

Čitateľské pomery na Slovensku v rokoch 1783-1848; MOSENDZOVÁ-PANÁNKOVÁ, M. (Liptovský Mikuláš, 1944)

Dejiny slovenskej literatúry; SAV (Bratislva, 1965)

Kapitoly z dejín slovenského školstva a pedagogiky;UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE(Bratislava, 2000)

Kapitoly zo slovenskej literatúry; VLČEK, P.(Bratislava, 1954)

Literárnoestetická koncepcia Ľudovíta Štúra v prednáškach o poézii slovanskej;ČÚZY, L.(Nitra, 2004)

Ľudovít Štúr a reč slovenská; ONDREJOVIČ, S. (Bratislava, 2007)

O poézii slovanskej; [ŠTÚR, Ľ.], VONGREJ, P. (Martin, 1987)

Poznámky k vývinu slovenskej epickej poézie; ŠMATLÁK, S. (Bratislava, 1957)

Príručka k dejinám spisovnej slovenčiny; KRAJČOVIČ, R. (Bratislava, 1999)

Próza slovenského realizmu;ČEPAN, O. (Bratislava, 2001)

Romantizmus v slovenskej literatúre; PIŠÚT, M. (Bratislava, 1974)

Slovenský literárny romantizmus; KRAUS, C. (Martin, 1999)

Veda a ideológia v dejinách slavistiky; IVANTYŠYNOVÁ, T. (Bratislava, 1998)

Vývin slovenského verša od školy Štúrovej; BAKOŠ, M. (Bratislava, 1968)

Medziodborové publikácie a zborníky

Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848- 1914; BOKEŠ, F. (Bratislava, 1962)

HHradecké dni Ľudovíta Štúra; SOUKUP, F. (Modra, 1996)

Jozef Miloslav Hurban, teológ a filozof; KLÁTIK, M. (Liptovský Mikuláš, 2014)

K problematike slovenského romantizmu; KOSTOLNÁ, E. (Martin, 1973)

Literárne postavy Gemera; BOLFÍK, J. (Martin, 1980)

Ľudovít Štúr a jeho doba. Prínos pre cirkev a národ; KLÁTIK, M. a kol.(Bratislava, 2014)

Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie v dňoch 10. - 11. januára 1996 v Modre - Harmónii v rámci celonárodných podujatí Roka Ľudovíta Štúra; SEDLÁK, I. (Martin, 1997)

Ľudovít Štúr. Život a dielo 1815-1856. Zborník materiálov z konferencie Historického ústavu Slovenskej akadémie vied;MATULA, V. (Bratislava, 1956)

Ľudovít Štúr: vedúca osobnosť národného obrodenia, KLÁTIK, M. (Liptovský Mikuláš, 2014)

Štúr, štúrovci, romantici, obrodenci; ZAJAC, P. (Bratislava, 2016)