Dogmatika/Hypostatická únia
Podľa svedectva Svätého písma je Kristus opravdivý Boh a opravdivý človek. Jednému Kristovi sa pripisujú dva rady predikátov: jeden Božský a jeden ľudský. Pretože sa mu pripisujú fyzické atribúty obidvoch prirodzenosti, musia obidve prirodzenosti patriť jednému a tomu istému fyzickému subjektu. Zvlášť dopopredia vystupuje Kristova fyzická jednota, keď sa o osobe, nazvanej podľa znakov Božskej prirodzenosti vypovedajú ľudské vlastnosti a o osobe, nazvanej podľa znakov ľudskej prirodzenosti, vypovedajú Božské vlastnosti. V jednej vete je často ten istý jeden Kristus označený aj ako Boh aj ako človek. Napr.: „Slovo telom sa stalo. (Jn 1,14) Vtelenie Slova v Jánovom evanjeliu treba chápať tak, že Boží Logos sa stal človekom bez toho, žeby prestal byť Bohom. Logos je preto podľa vtelenia majiteľom Božej a súčasne ľudskej prirodzenosti – Bohočlovekom. Ježiš o sebe vyjavil božské alebo ľudské vlastnosti, vždy hovoril o jednej bytosti, o jednej osobe. Apoštoli podobne sa vyslovujú o jednej Ježišovej osobe. Podľa Listu Filipanom prijal ten istý Kristus, hoci bol božskej prirodzenosti, a preto bol rovný Bohu – prirodzenosť sluhu a stal sa podobným a rovným ostatným ľuďom. Zbavenie sa, nemôžeme chápať pre absolútnu nezmeniteľnosť Boha ako zrieknutie sa Božej prirodzenosti, ale len zrieknutie sa Božej slávy. K božej prirodzenosti, ktorú si podržal, pribral ľudskú prirodzenosť. Nemohol prestať byť Božím Synom, ale mohol prijať prirodzenosť sluhu. Pekne to vyjadril sv. Tomáš: „Nezriekol sa božskej prirodzenosti, ale prijal ľudskú prirodzenosť.“ V podobe sluhu sa objaviaci Kristus je Božská osoba, ktorá vlastní, tak božskú ako aj ľudskú prirodzenosť.
Aj v Tradícií sa uvádza Kristus ako jeden a ten istý podmet a vlastník Božských a ľudských prísudkov, Božskej a ľudskej prirodzenosti. Cirkevní otcovia venujú hypostatickej únií veľkú pozornosť, čoho dôkazom je aj dôležitosť tohto pojmu v kristológii. Sv. Ignác Antiochijský píše nasledovne: „Mária nosila v živote nášho Boha, Ježiša Krista“. Otcovia sa odvolávajú na cirkevné vyznania viery, v ktorých sa o tom istom Kristovi vraví, že je Božím Synom a že sa narodil z Panny Márie. Východné symboly viery zvlášť dôrazne vyzdvihujú Kristovu jednotu.
Pred Efezským koncilom otcovia nepoúživajú o spojení obidvoch prirodzenosti v jednej osobe Krista presné a dokonalé názvy. Vlastnú vec však poznali, ako to dokazujú ich výroky, v ktorých tomu istému Ježišovi Kristovi pripisujú Božské a ľudské vlastnosti. Latinskí Otcovia pod Tertuliánovým vplyvom dospeli k jasnej trinitárnej a kristologickej terminológii. Tertulián píše: „Vidíme dvojaký stav nezmiešaný, ale v jednej osobe spojený, Boha a človeka...“
Sv. Ambróz o Kristovej osobe hovorí nasledovne: „Určite nie je iný z Otca a iný z Panny, ale ten istý ináč z Otca a ináč z Panny.“ Nejasné výroky Otcov, ktoré niekedy použili v súvislosti s touto dogmou, je potrebné vykladať podľa jasných a určitých výrokov na iných miestach, kde sa pravoverne vyjadrovali. Skutočnosť, že sa takéto výroky vyskytli, možno vysvetliť tým, že ešte v tomto období nebola ustálená teologická terminológia, a preto sa mohlo stať, že sa použil aj menej vhodný výraz.
Otcovia pri vysvetľovaní nestorianizmu poukazujú na následky základného nestoriánskeho bludu njmä v učení o Eucharistii. Podľa nestoriánov, Kristovo utrpenie, keďže je dielom obyčajného človeka, je zbavené svojej nekonečnej ceny, ktorá je nutným predpokladom vykúpenia. Potom Kristovo telo v Eucharistii nie je „životodarné“, lebo nie je „vlastným telom Boha – Slova“.
Sv. Cyril Alexandrijský proti nestoriánom používal formuláciu: „Jedna vtelená prirodzenosť Božieho Slova.“ Pod prirodzenosťou chápal tak ako jeho odporcovia prirodzenosť samú v sebe – hypostázu. Táto formula pohádza z vyznania viery „O vtelení Božieho Slova“, ktoré Apolinár z Laodicey odovzdal cisárovi Joviniánovi, a ktoré bolo rozšírené pod menom sv. Atanáza II. Carihradský koncil vzal túto formulu do ochrany. Teda Ježiš Kristus - Boh i človek – je jeden a ten istý podmet, majiteľ a nositeľ oboch prirodzenosti, Božskej i ľudskej, teda jediná osoba. Táto jediná osoba Krista – Boh i človek – je Božská osoba večného Božieho Slova, jednorodeného a vlastného Božieho Syna.
Rozum
Ľudský rozum jasne vníma, že keď je Kristus Bohom i človekom v jednej osobe, môže byť iba Božskou osobou. Lebo Boh nemôže byť bez svojej vlastnej osobnosti, ani sa nemôže nijako meniť. Preto sa tak stal človekom, že neprestal byť Bohom, ani nič nestratil, ale prijal ľudskú prirodzenosť do jednoty svojej Božskej osoby večného Slova.
V kristológii pre charakterizovanie druhej Božskej osoby sú dôležitými pojmami: osoba a prirodzenosť.
Výraz hypostazis sa v dnešnej filozofii nepoužíva. V minulosti toto slovo označovalo všetko v sebe a skrze seba stojace bytie a mienil sa ním ontologicky základ pre existujúce bytie. Pre jeho abstraktnosť tento ojem môžeme ťažko presne vysvetliť. V trinitárnej kristológii v 4. a 5. storočí môže mať rovnaký význam ako osoba, ak je použitý pre Božskú osobu.
Výraz Božská prirodzenosť sa môže javiť ako rozporný, ak predpokladáme moderný pojem prirodzenosti. Boh na základe svojej absolútnej transcendentnosti nemôže byť porovnávaný s inými „prirodzenosťami“ a odlišovaný od nich. Neexistuje žiadny pojem prirodzenosti, ktorý by mohol byť použitý rovnakým spôsobom pre Boha a pre svetské veci.
Chalcedon chce osobou Krista poukázať na jeho „kto“, prirodzenosťou na jeho „čo“: ako „kto“ je len Jeden, ako „čo“ je Boh a človek. Aj v najnovších dokumentoch Magistéria sa používajú pojmy osoba a prirodzenosť v zmysle Chalcedonského koncilu. Tak prichádzame k pojmu hypostatická únia – osobné spojenie.
Hypostatická únia je učenie, ktoré hovorí, že božská a ľudská prirodzenosť Ježiša Krista sú spojené v jednej osobe a to v Druhej božskej osobe. Začiatkom vtelenia, čiže utvorenie Kristovej ľudskej prirodzenosti, ako aj začiatkom hypostatickej únie, je zvestovanie anjela Panne Márii a jej súhlas, kedy sa uskutočnilo to, čo Sväté písmo vyjadruje slovami: „A Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami.“
Osobné spojenie je spojenie Božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Toto spojenie dvoch prirodzenosti v druhej Božskej osobe spočíva v tom, že obe prirodzenosti sú kompletné, úplné, nezmiešané a rozdielne, avšak nerozlučiteľné a podstatne spojené jednotou Božskej osoby večného Božieho Slova.
Kristova ľudská prirodzenosť je prijatá do druhej Božskej osoby – Kristus človek nie je ľudská osoba, ale Božská osoba večného Božieho Syna.
Majiteľom Kristovej ľudskej prirodzenosti, nositeľom a vlastníkom jej činnosti, je druhá Božská osoba.
Článok viery o hypostatickej únii vychádza z dôkazov Ježiša Krista, korý zjavil apoštolom svojimi skutkami, náukou a životom kto je. Tomu zjaveniu zodpovedá viera apoštolov a nazývajú sa svedkami Kristovho života, smrti a zmŕtvychvstania. Apoštoli svedčili o Kristovom božstve i človečenstve, tak ako to s ním prežili v dennom styku. Podľa nich je Kristus podobný ľuďom vo všetkom okrem hriechu a nezriadenej žiadostivosti. Svoju vôľu podriaďoval Otcovej vôli.
Učiteľský úrad Cirkvi pri formulovaní definície článku viery o hypostatickej únii používa slová: prirodzenosť, subsistencia a osoba. Cirkev nedefinovala význam týchto výrazov, ani neoznačila ich vzťah. Z učenia Chalcedónu vyplýva to, že sa nesmie zamieňať výraz osoba s výrazom jednotlivej prirodzenosti. V Bohu je jedno bytie, podstata a prirodzenosť, ale sú v ňom tri subsistencie, hypostázy a osoby. Pre hypostatickú úniu v Kristovi sú dve bytia, podstaty a prirodzenosti a to božská a ľudská, ale je len jedna subsistencia, hypostáza a osoba – a to božská.
Pri vysvetľovaní významu výrazu „existencia“ vo vzťahu k hypostatickej únii sa teológovia delia na skotistov a tomistov. Blahoslavený Ján Duns Scotus pripúšťal medzi bytím a jestvovaním iba logický rozdiel. Z toho prišiel k zaujímavým, ale málo praktickým uzáverom o hypostatickej únii.
Svätý Tomáš pripúšťa medzi bytím a jestvovaním reálny rozdiel. Bytie znamená, že stvorená vec je viac než iná. Jestvovanie znamená, že táto vec je. „Večné bytie Božieho Syna, čo je Božia prirodzenosť, sa stáva bytím človeka, nakoľko Boží Syn prijal v jednote osoby ľudskú prirodzenosť, v Božských osobách niet iného osobného bytia než bytie prirodzenosti. Preto tri osoby majú len jedno bytie. Mali by však trojicu bytia, keby v nich bolo iné bytie osoby a iné bytie prirodzenosti“. Z uvedeného vyplýva, že Kristova ľudská prirodzenosť existuje cez jestvovanie druhej Božskej osoby. Tomistický názor praktickejšie vysvetľuje vykupiteľské dielo Ježiša Krista.
Hypostatická únia znamená subsistovanie druhej Božskej osoby v božskej a ľudskej prirodzenosti. Spojením tvoria tretiu úplnú podstatu. Spojenie Božskej a ľudskej prirodzenosti v Božskej osobe svätý Tomáš vyjadruje nasledovne: „Ľudská prirodzenosť sa pripája k Božskej osobnosti, čiže druhá Božská osoba, vlastniaca vo večnom bytí Božskú prirodzenosť, prijala v čase ľudskú prirodzenosť s časným bytím“.
Z toho vyplývajú charakteristické vlastnosti hypostatickej únie: Je to spojenie nadprirodzené, bezprostredné, nerozdeliteľné a jedinečné.
Jednota prirodzeností je trvalá. Čiže Slovo bez toho, že by prestalo byť Slovom, je pravým človekom. Vtelenie neurobilo žiadnu zmenu v Kristovej Božskej prirodzenosti, ale podľa Tradície, Otcov a svätého Pavla je tajomstvom poníženia. Zjavenie učí, že len osoba Syna sa vtelila z Trojice. Tradícia a Magistérium vyhlasujú nezmeniteľnosť Slova v hypostatickej únii. Svätý Tomáš píše: „Treba povedať, že tajomstvo Vtelenia sa nenaplnilo tým, že by sa Boh zmenil vo svojom stave, v ktorom nebol od večnosti, ale tým, že sa novým spôsobom spojil s tvorom alebo jeho t. j. tvora spojil so sebou.“
Vysvetlenie výrazu: zostúpil z nebies. Slovo zostúpilo z neba nie miestnym pohybom, ale pre naše spasenie stvoril Syn s Otcom i Svätým Duchom Kristovu ľudskú prirodzenosť a spojil ju so sebou jednotou osoby, čiže prijatím ľudskej prirodzenosti. Tomu hovoríme hypostaticky. V tomto prípade ľudská prirodzenosť neustanovuje nový podmet, ale subsistuje cez hypostatickú úniu v Božom Synovi. Tradícia, ale tiež sv. Pavol a sv. Ján pripúšťajú akési obmedzenie vôle u vteleného Slova: metafyzické obmedzenie (stvorené a konečné človečenstvo), obmedzenie zámerového poriadku (prijatie vykupiteľskej úlohy cez umučenie a smrť), dobrovoľné obmedzenie (život chudoby, bolesti). Vzťah obmedzenej prirodzenosti ku nekonečnej Božej prirodzenosti nazývame circumincessio. Je potrebné ešte dodať, že prenikanie Božských osôb je dokonalé, vzájomné, nerozlučné a založené na jednote Božskej prirodzenosti. V Kristovi však také prenikanie prirodzenosti nie je dokonalé, lebo nie je vzájomne rovnaké. Božská prirodzenosť je pre Kristovu ľudskú prirodzenosť nepreniknuteľná. Človečenstvo neohraničuje Božiu prirodzenosť, lebo táto ho nekonečne prevyšuje. Pretože Slovo subsistuje v Božskej prirodzenosti, nebolo nijako ohraničované ani pred vtelením, ani po vtelení. Bytostne je Bohom, preto je nekonečná jeho vedomosť, vôľa i sláva ako u každej Božskej osoby.
Pretože Slovo subsistuje v ľudskej prirodzenosti, preniká ju, ale nie tak, aby ju v sebe podstatne premenilo. Ale nakoľko je ľudská prirodzenosť schopná, odovzdáva jej čnosti, dary a všetko potrebné pre vyplnenie vykupiteľského diela. Záverom môžeme zhrnúť, že okolnosť, že Kristus – človek nie je ľudskou osobou, ale Božskou osobou, nenarúša ani úplnosť ani dôstojnosť jeho ľudskej prirodzenosti, ale naopak, znamená jej nekonečnú dôstojnosť. Kristova ľudská prirodzenosť je úplná, takže Kristus je opravdivý človek, i keď nie je ľudskou osobou.
Kristovo človečenstvo má teda všetky súčasti ľudskej prirodzenosti, ale jestvuje iným spôsobom, než ľudské osoby. Jestvuje ako podstatne spojené s osobou večného Slova. Kristus – človek je druhou Božskou osobou, a tým jeho človečenstvo má nekonečnú dôstojnosť Božskej osoby.
Sv. Tomáš to charakterizuje nasledovne: „A tak je on zároveň cestou i cieľom. Cestou podľa ľudskej prirodzenosti, cieľom podľa Božskej. Teda ako človek hovorí: „Ja som cesta“ a ako Boh dodáva: „Pravda a život.“
Ježiš Kristus – opravdivý Boh a opravdivý človek – je len jedna jediná osoba, a to druhá Božská osoba, večný jednorodený Boží Syn. To je dogma, ktorú Cirkev vždy verila a na všeobecných konciloch opätovne vyhlásila. Vo Svätom písme je vyjadrená tým, že tomu istému jednému Kristovi sa pripisujú Božské i ľudské vlastnosti, Božská i ľudská prirodzenosť, jeden a ten istý Ježiš Kristus je aj opravdivý Boh aj opravdivý človek.
- Porov: [1]