Dogmatika/Poznanie Boha
Túžba po Bohu[upraviť]
1 Gaudium et spes 19, 1
2 Tamže
3 Porov. tamže, 19-21
4 Porov. Mt 13,22
5 Porov. Gn 3,8-10
6 Porov. Jon 1,3
7 Sv.Augustín, Vyznania 1,1,1
Cfr. KKC 27-30
Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha; Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neustále hľadá:
Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka k spoločenstvu s Bohom. Človek je pozvaný k dialógu s Bohom už od momentu svojho vzniku. Veď jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky stvoril a že ho z lásky neprestajne udržuje. A žije plne podľa pravdy, iba ak slobodne túto lásku uzná a oddá sa svojmu Stvoriteľovi.[1]
V priebehu svojich dejín až dodnes ľudia rôznym spôsobom prejavili toto hľadanie Boha svojím veriacim postojom a svojim náboženským správaním sa (modlitby, obety, kulty, meditácie atď.). Tieto výrazové formy napriek nejasnostiam, ktoré môžu obsahovať, sú natoľko všeobecné, že človeka možno nazvať náboženskou bytosťou:
Boh "urobil z jedného celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme" (Sk 17,26-28).
Lenže na "toto dôverné a životné spojenie s Bohom"[2] môže človek zabudnúť, môže oň nedbať, ba dokonca ho výslovne odmietnuť. Takéto postoje môžu mať veľmi rozličné príčiny[3]: vzbura voči zlu vo svete, náboženská nevedomosť alebo ľahostajnosť, starosť o svetské veci a bohatstvá[4], zlý príklad veriacich, myšlienkové prúdy nepriateľské voči náboženstvu a nakoniec postoj hriešneho človeka, ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom[5] a uteká pred jeho volaním.[6]
"Nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána" (Ž 105,3). Hoci človek môže zabudnúť na Boha a môže ho aj odmietnuť, on neprestáva pozývať každého, aby ho hľadal, aby žil a našiel šťastie. Toto hľadanie však vyžaduje od človeka úsilie celej jeho inteligencie, úprimnosť vôle, "poctivé srdce" a tiež svedectvo iných, ktorí sú príkladom hľadania Boha.
Veľký si, Pane, a veľmi chvályhodný; veľká je tvoja moc a múdrosť tvoja je nekonečná. Teba chce chváliť človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, človek, nosiaci v sebe svoju smrteľnosť, svedectvo svojho hriechu, svedectvo o tom, ako sa ty, Bože, protivíš pyšným. A človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, jednako ťa chce chváliť. Ty sám pôsobíš, aby to, keď ťa chváli, človeku prinášalo radosť, lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.[7]
Prístupové cesty k poznaniu Boha[upraviť]
8 Porov. Sk 14,15.17; 17,27-18; Múdr 13,1-9
9 Sv. Augustín, Sermones 241, 2
10 Gaudium et spes 18, 1
11 Sv.Tomáš Akvinský, Summa theologiae I, 2, 3
Cfr. KKC 31-35
Človek stvorený na Boží obraz a je pozvaný Boha poznávať a milovať, keď Boha hľadá, objavuje aj "cesty", spôsoby ako k poznávaniu Boha pristupovať. Nazývajú sa tiež "dôkazy jestvovania Boha". Nie sú to však dôkazy, aké využívajú napríklad prírodné vedy. Tu ide o dôkazy v zmysle "súhrnných a presvedčivých argumentov", ktorými možno dosiahnuť úplnú istotu.
Východiskovým bodom týchto "ciest" približovania sa k Bohu je stvorenie: materiálny svet a ľudská osoba.
Svet: počnúc pohybom a vznikom, náhodnou možnosťou, poriadkom a krásou sveta môžeme poznávať Boha ako počiatok a cieľ celého vesmíru.
Sv. Pavol tvrdí, poukazujúc na pohanov: "Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo - možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí" (Rim 1,19-21).[8]
Svätý Augustín hovorí: "Opýtaj sa krásy zeme, skúmaj krásu mora, pozoruj krásu rozprestierajúceho a rozptyľujúceho sa ovzdušia, preskúmaj krásu oblohy...spýtaj sa všetkých vecí. Všetky ti odpovedia: Hľa, aké sme krásne. Ich krása je ich vyznaním (confessio). A kto urobil všetky tie neprestajne sa meniace krásy, ak nie Krásny (Pulcher), ktorý nepodlieha nijakej zmene?".[9]
Človek: svojou otvorenosťou voči pravde a kráse, svojím zmyslom pre dobro a mravnosť, svojou slobodou a hlasom svojho svedomia, svojou ašpiráciou na nekonečno a šťastie sa pýta na jestvovanie Boha. Prostredníctvom týchto prejavov vníma znamenia svojej nesmrteľnej duše: "Zárodok nesmrteľnosti, ktorý nosí v sebe a ktorý sa nedá zredukovať len na hmotu"[10] - duša človeka - nemôže mať iný, jedine božský pôvod.
Svet a človek svedčia, že oni sami nie sú ani svojím prvým princípom, ani svojím posledným cieľom, ale majú účasť na Bytí, ktoré je samé od seba, bez počiatku a bez konca. Takto sa človek môže rozličnými "cestami" priblížiť k poznaniu jestvovania skutočnosti, ktorá je prvou príčinou a posledným cieľom všetkého "a že toto všetko sa nazýva Boh".[11]
Vlohy robia človeka schopným spoznávať existenciu osobného Boha. Ale aby človek mohol vstúpiť do intímneho vzťahu s ním, Boh sa mu chcel zjaviť a dať mu milosť, aby mohol vo viere prijať toto zjavenie. Ale i tak dôkazy jestvovania Boha môžu na vieru pripraviť a ukázať, že viera sa vôbec neprotiví ľudskému rozumu.
Poznanie Boha podľa Cirkvi[upraviť]
12 I. Vatikánsky koncil: Denz.-Schönm: 3004; porov. 3026
Dei Verbum 6
13 Porov. Gn 1,27
14 Pius XII. Humani generis: Denz.-Schönm. 3875
15 Tamže, 3876; porov. I.Vatikánsky koncil: Denz.-Schönm. 3005;
Dei Verbum 6; Sv.Tomáš Akvinský, Summa theologiae I, 1, 1
Cfr. KKC 36-38
"Naša svätá matka Cirkev vyznáva a hlása, že Boha, ktorý je prvopočiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu".[12] Bez tejto schopnosti by človek nemohol prijať Božie zjavenie. Človek túto schopnosť má, lebo je stvorený "na obraz Boží".[13]
V dejinných podmienkach, v ktorých sa človek nachádza, naráža pri poznávaní Boha len samotným svetlom rozumu na značné ťažkosti:
A hoci ľudský rozum, ak máme hovoriť úprimne, skutočne môže svojimi silami a svojím prirodzeným svetlom dospieť k pravému a istému poznaniu osobného Boha, ktorý chráni a riadi svet svojou prozreteľnosťou a tiež aj pomocou prirodzeného zákona,ktorý Boh uložil v našich dušiach, je predsa len veľa prekážok, ktoré zabraňujú účinne používať tento rozum a dosahovať ovocie jeho prirodzenej sily. Lebo pravdy, ktoré sa týkajú Boha a ľudí, absolútne prekračujú poriadok zmyslových vecí. A ak by sa mali transformovať do konania a formovať život, je potrebné, aby sa človek dával a vzdával. Ak si má ľudský duch osvojiť takéto pravdy, pociťuje ťažkosti, ktoré pochádzajú zo strany zmyslov a predstavivosti a tiež zo zlých túžob, majúcich pôvod v prvotnom hriechu. To spôsobuje, že sa v tejto oblasti ľudia ľahko presviedčajú o nesprávnosti alebo aspoň o neistote toho, čo si neželajú aby bolo pravdivé.[14]
Preto človeka musí osvietiť Božie zjavenie, a to nie iba v tom, čo presahuje jeho chápavosť, ale aj v oblasti "náboženských a mravných právd, ktoré samy osebe nie sú ľudskému rozumu neprístupné, aby sa tak mohli v súčasných podmienkach ľudského pokolenia prijímať s pevnou istotou a s pocitom vylúčenia omylu".[15]
Ako hovoriť o Bohu[upraviť]
16 Lit.sv.Jána Zlatoústeho, Anafora
17 IV.Lateránsky koncil: Denz.-Schönm. 806
18 Sv.Tomáš Akvinský, Summa contra gentiles 1, 30
Cfr. KKC 39-43
Keď Cirkev obhajuje schopnosť ľudského rozumu poznávať Boha, vyjadruje tým svoju dôveru v možnosť hovoriť o Bohu všetkým ľuďom a so všetkými ľuďmi. Toto presvedčenie je východiskovým bodom jej dialógu s inými náboženstvami, s filozofiou a s inými vedeckými disciplínami ako aj s neveriacimi a ateistami.
Pretože naše poznanie je obmedzené, taká istá je aj naša reč o Bohu. O Bohu nemôžeme hovoriť oddelene od stvorenia a môžeme to iba naším obmedzeným spôsobom poznania a myslenia.
Všetky stvorenia majú v sebe určitú podobnosť s Bohom a celkom osobitne ju má človek, stvorený na Boží obraz a podobu. Mnohé dokonalosti stvorení (pravdivosť, dobrota a krása) odrážajú nekonečnú dokonalosť Boha. Boha môžeme teda kvalifikovať na základe dokonalosti jeho tvorov, "lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ" (Múd 13, 5).
Boh presahuje každé stvorenie. Neprestajne teda musíme očisťovať našu reč, zbavovať ju toho, čo je v nej obmedzené, jej obraznosti, nedokonalosti, aby sme si nezamieňali Boha "nevysloviteľného, nepochopiteľného, neviditeľného, neuchopiteľného"[16] s našimi ľudskými predstavami. Naše ľudské slová nikdy nevystihnú tajomstvo Boha.
Keď teda hovoríme o Bohu, naša reč má nevyhnutne ľudský rozmer a podobu. Reálne však zasahuje Boha samotného, pričom ho nemôže vyjadriť v jeho nekonečnej jednoduchosti. Je nevyhnutné pripomenúť, že "medzi Stvoriteľom a stvorením nemožno zdôrazňovať podobnosť v takej miere, aby nepodobnosť medzi nimi nadobudla ešte väčšie rozmery"[17]a že "my nemôžeme pochopiť u Boha, čím je, ale len to, čím nie je, a kde sa nachádzajú iné bytia vo vzťahu k nemu".[18]
ZHRNUTIE[upraviť]
19 Sv.Augustín, Confessiones 10, 28, 39
20 Porov. I.Vatikánsky koncil: Denz.-Schönm. 3026
21 Gaudium et spes 36
Cfr. KKC 44-49
Človek je svojou prirodzenosťou a svojím pozvaním náboženskou bytosťou. Keďže od Boha pochádza, smeruje k nemu a žije ľudsky naplno iba vtedy, keď slobodne prežíva svoj zväzok s ním.
Človek bol stvorený, aby žil v spoločenstve s Bohom, v ktorom nachádza svoje šťastie: "Keď sa celkom primknem k tebe, nikdy nepocítim bolesť ani trápenie; môj život oživne, lebo bude naplnený tebou".[19]
Keď človek počúva posolstvo stvorení a hlas svojho svedomia, môže nadobudnúť istotu o existencii Boha, o príčine a cieli všetkého.
Cirkev učí, že jediný a pravý Boh, náš Stvoriteľ a Pán,
sa dá s istotou spoznať prirodzeným svetlom ľudského rozumu z jeho diel.[20]
O Bohu môžeme hovoriť, že sa podiela na mnohorakých dokonalostiach stvorení, ktoré sú podobnosťami nekonečne dokonalého Boha, i keď našou obmedzenou rečou nemôžeme vyčerpať jeho tajomstvo.
"Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká".[21] Preto sa aj veriaci cítia Kristovou láskou nútení prinášať svetlo živého Boha tým, ktorí ho nepoznajú alebo odmietajú.