Dogmatika/Verbum 3-11
11. SVÄTÝ, SVÄTÝ, SVÄTÝ PÁN BOH VŠEMOHÚCI (Iz 6,3; Zjv 4,8)
[upraviť]Božia svätosť, vznešenosť a veleba
Úvod
Keď stojíme pred Bohom a máme uvažovať o jeho tajomstve, hľadáme k nemu prístup z našej ľudskej skúsenosti, aby sme pomocou analógie a prevýšenia aspoň nejako vyslovili, kto je Boh a aký je. Tak sme vychádzali zo skúsenosti života, poznania, vôle, lásky a dospeli sme k poznaniu, že Boh musí byť plný Život, Svetlo, Pravda, Vôľa, Láska. A taký sa nám Boh zjavuje nielen v prirodzenom svetle rozumu, ale osobitne vo svetle zjavenia, vo svetle Kristovom. Zisťujeme v sebe určitú podobnosť s Bohom, podobnosť obrazu: náš život, poznanie, láska majú svoj prameň v Božom živote, poznaní, láske a sú jeho nedokonalým obrazom.
No zoči-voči Bohu ľudia vždy prežívajú aj niečo, čo sa nedá vysloviť ľudským obrazom, podobou, čo nemá analógiu v našom živote: Boh je celkom inakší než ľudia, je osobitný, nedostižný, božský. Túto skúsenosť a poznanie o Bohu vyslovujeme vyznaním: Boh je svätý. Každá nábožnosť a náboženstvo stojí na tomto uznaní a úcte Svätého Boha. A sám Boh vo svojom zjavení sa zjavuje ako Svätý: starozákonné zjavenie vrcholí vo vízii proroka Izaiáša, ktorý počúva spev nebeskej liturgie (Iz 6,3), a Nový zákon vyúsťuje v Apokalypse do toho istého spevu: „Svätý, Svätý, Svätý Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde!“ (Zjv 4,8)
O božej svätosti budeme uvažovať postupne v štyroch častiach: 1. Ako sa ľudia stretajú so Svätým v náboženskej skúsenosti, ktorá patrí k základným skutočnostiam ľudskej existencie (tu podávame myšlienky R. Guardiniho). 2. Boh zjavuje svoju svätosť a velebu v Starom zákone. 3. Boh zjavuje svoju svätosť v Ježišovi Kristovi. 4. Boh nám daruje účasť na svätosti vo svätej Kristovej Cirkvi.
I. Stretnutie s posvätnom v náboženskej skúsenosti
1. Zážitok posvätna
Posvätno patrí k základným skutočnostiam ľudskej existencie. To však neznačí, že je niečím jednoduchým. Jednoducjé je to, čo sa môže určiť jedným prvkom bytia, jedinou príčinou diania, jedným smerom konania. Nijaká skutočnosť nie je takto jednoduchá, naopak, je vždy komplexná. To platí aj o skutočnosti Posvätna. Ak ju chceme skúmať, musíme počítať, že tu ide o niečo mnohotvárne, bohaté, plné vnútorného napätia. Človek sa stretá s realitou okolo seba. Čo nám objaví pozorná analýza takého stretnutia? Príklad: človek hľadí v tichej noci okolo seba, nad seba. Môžu mu prísť na um zemepisné, astronomické, historické údaje, básnické pocity a obrazy... Za každou skutočnosťou stojí „mlčanie“, tajomné, večné nevýslovné..., to „sväté“, čo nás núti k úctivej poklone. Toto Numinosum – „Božské“ je niečo „Iné“, „nezemské“; je to niečo Tajomné a pritom určité, niečo Cudzie, a predsa hlboko Dôverné.
Tento zážitok Posvätna môže vzniknúť pri stretaní s vecami, s udalosťami, ľuďmi. Tajomstvo sveta, tajomstvo dejinných udalostí, vnútorného sveta človeka, lásky a hnevu, šťastia i nešťastia: to všetko sú skutočnosti nášho jestvovania, pri ktorých sa stretáme s tým tajomným Niečím, ba dokonca – je to Niekto. To tajomné, numinózne–Božské je blízke každej skutočnosti, a predsa od nej odlišné. Má svoju vznešenosť, hrôzu, blaženosť. Odmieta, priťahuje. Nik mu nepredpisuje pravidlá, vždy je Sebou samým.
Na toto stretnutie s ním odpovedá vo vnútri človeka iná vrstva, než je to pri iných stretnutiach. Človekovi sa v tej chvíli ozve to najvnútornejšie a posledné. Odpovedá na to túžbou a potrebou, ktorú môže uspokojiť iba Posvätno. Naplnenie ním nazývame „spásou“. Celkom sa odlišuje od naplnenia, aké prináša jedlo, vlastenectvo, postavenie, láska, poznanie alebo krása. Je to naplnenie, ktoré rozhoduje o zmysle jestvovania a ktoré možno nájsť iba v náboženskej hodnote. Už sám výraz „nábožnosť“ je neredukovateľný: ukazuje, že tu ide o prvotný a základný fenomén. Čo je subjektívnym nositeľom, akoby „orgánom“ tohto náboženského zážitku? Hovorí sa o tušení, pocite, o srdci, o duši... Používané slová naznačujú, že v náboženskom zážitku je zasiahnutý celý človek, človek ako celok vo svojej podstate, vo svojom jadre.
Sila náboženského zážitku môže byť veľmi odlišná: od vrcholnej náboženskej extázy až po celkom nepatrný závan. Podobne je to s čistotou náboženského zážitku: môže byť veľmi čistý alebo pomiešaný s historickými, estetickými alebo erotickými pocitmi. Môže byť pôvodný alebo iba účasťou na zážitkoch iných. Napríklad mladý dedinský chlapec počuje volanie do Božej služby. Príde do seminára, pozoruje život bohoslovcov pripravujúcich sa na kňazstvo, pripája sa k ich modlitbám. Na nedeľnej asistovanej sv. omši obdivuje slávnostnú liturgiu, ktorá je stretnutím človeka s Bohom. Toto stretnutie umocňuje nádherný spev gregoriánskeho chorálu. Napokon sem ešte pristupuje osobné stretnutie s eucharistickým Spasiteľom. Toto všetko je úžasným náboženským zážitkom, predzvesťou večnej blaženosti. Náboženská skúsenosť nie je izolovaná, či vyňatá z moci človeka. Človek ju môže strážiť, rozvíjať, cvičiť, spracovávať, odovzdávať, ale i falšovať, zanedbávať, vyhýbať sa jej, oslabovať, premeniť ju na filozofiu alebo skepticky rozložiť.
No v každom prípade človek musí zaujať postoj: prijať alebo odmietnuť. Náboženský zážitok nás vyzýva, stavia pred nás mravné požiadavky. Núti nás, aby sme ho brali vážne. Vyzýva nás, aby sme očistili svoj život. Ak človek nenasleduje túto výzvu, môže stratiť náboženskú skúsenosť - zostane mu však pocit, že je chudobnejší. Človek sa môže dokonca pokúsiť zničiť Posvätno a náboženskú skúsenosť. Celkom sa mu to nikdy nepodarí, lebo tu ide o základný prvok ľudskej existencie.
2. Symbolický charakter vecí
Človek vníma tvar vecí: celostným poznaním. Tvar vecí, to nie je len telo, ale prejav vnútra bytosti: napr. tvár človeka.
Všetky veci sa ukazujú ako bezprostredne skutočné a podstatové. Ale súčasne nám dávajú pocítiť, že nie sú tým posledným, sú iba prechodovou stanicou, cez ktorú k nám prichádza to naozaj posledné a najvlastnejšie. Všetky veci sú výrazovými formami tohto Posledného a Ozajstného; to značí, veci majú charakter symbolu. Veci značia seba a súčasne viac ako seba; sú bytosťami i symbolmi. Spoza nich a sponad nich prichádza k nám niečo, zachytí ducha a vedie ho cez ne späť k sebe.
Toto niečo Posledné a Ozajstné je to isté, čo sme prv nazvali „Posvätno“. Podľa Platóna toto Posledné a Ozajstné stojí za všetkými ideami, za všetkou metafyzikou a je to „Agathon“: Dobro, ktoré je u Platóna synonymom božského.
Podobne to chápe Augustín: za vecami stojí „regula aeterna“, večný praobraz; z neho vyžaruje „lux mentis“ do hľadiaceho a vnímajúceho ľudského ducha a vyzdvihuje ho spolu s vecou do onej otvorenosti, ktorú nazývame pravdou. Všetky idey sú svojím pôvodom zjednotené v božskom Logose. A tak ich vyžarovanie zmyslu je vlastne Božím sebadosvedčovaním: Boh cez ne zjavuje seba.
3. Existenciálna hodnota náboženskej skúsenosti
To Numinózne, čo sa zjavuje v náboženskom zážitku, má dvojitý charakter: na jednej strane je osobitne spontánne. Má slobodu iniciatívy, ktorá sa vymyká ľudskému dosahu; nemožno si ju vynútiť. Prejavuje sa bez zistiteľných dôvodov či pravidiel, jedným slovom „zjavuje sa“. Na druhej strane to Numinózne sa dotýka človeka, a to podstatne. Stojí voči nemu nie ako niečo ľubovoľné, čo môže byť alebo nemusí: stojí voči nemu ako niečo, čo odpovedá na čisto podvedomú túžbu vnútornej hĺbky a človek ho prijíma do svojej najvlastnejšej osobnej sféry. To Sväté nie je výtvorom náboženskej potreby, nie je projekciou duševných potrieb. Každá pravá náboženská skúsenosť dáva istotu, že to, s čím sa stretá, je skutočné a má zmysel samo v sebe. O čo sa má nakoniec oprieť poznanie, ak nie o evidenciu nášho vedomia?
Náboženská skutočnosť a jej hodnota dosahujú ten najvyšší stupeň. Tu nachádza človek naplnenie, ktoré mu nemôže dať nejaká iná skutočnosť. Náboženská skutočnosť má charakter toho Ozajstného, definitívneho, absolútneho. Tým však odmocňuje a relativizuje všetko ostatné. Náboženská skutočnosť nevysvetľuje seba, nezdôvodňuje svoj nárok, ale je sama zo seba evidentná.
Naznačený charakter existenciálnej hodnoty značí však ešte niečo viac. V náboženskej skúsenosti Posvätno nie je len jednoducho „tu“: má nielen svoj zmysel, ale i svoj smer. Smeruje k človekovi, ktorý prežíva túto skúsenosť. Oslovuje ho, vyzýva ho, aby sa aj on stvoril. Dotýka sa jeho normatívneho stredu svedomia. Náboženská skutočnosť umožňuje účasť, stretnutie, spoločenstvo, naplnenie. To všetko značí: náboženská skúsenosť tvorí „cestu“. Ona nielen ukazuje cestu ako nejaká logika možného vnútorného pohybu, nielenže vedie po nej: ona sama ju utvára, stavia cestu pre každého v jej jedinečnosti. Tvorí „dejiny“, dejiny každého nábožensky žijúceho v jeho osobitosti, rozdielne od svetských dejín. Náboženská skúsenosť otvára tiež svoj „svet“. Preto na každom kroku náboženskej skúsenosti sa objavuje fenomén prestupu, prechodu do toho „iného“: obrátenie, zrieknutie, odlúčenie, znovuzrodenie...
4. Postoj človeka k Svätému Bohu
Keď si bližšie všimneme to, čo sa v rozličných skúsenostiach prejavuje, zbadáme, že vždy ide o To isté, myslí sa To isté. Významové línie obsahu všetkých takých skúseností smerujú k Tomu istému. Čo sa v nich prejavuje, sú rozličné aspekty tej istej Reality: Reality Posvätna.
Toto Posvätné má charakter niečoho „iného“, nesvetského, nezemského, presahujúceho. Stojí voči človekovi „v ďalekej blízkosti“, spoznávame v ňom cieľ i cestu. Preto náboženstvo má charakter prechodu, prekročenia, odvahy: opustiť bezprostredne dané a urobiť skok do iného.
Religiózna skúsenosť a realizácia jeho zmyslu má určité predpoklady a stavia určité podmienky. Náboženská skúsenosť nie je iba vnímaním. Výsledok stretnutia závisí od celkového postoja. Teoretické a kritické skúmanie náboženskej skutočnosti závisí od stupňa a kvality náboženského prežívania. Teória a kritika môžu postupovať s veľkým vedeckým aparátom a pritom v tom Najvlastnejšom môžu byť bezpredmetné, ba nerozumné. Súčinnosťou náboženskej skúsenosti a intelektuálnej práce vznikajú základné určenia, ktoré tvoria jadro pojmu Boha.
Toto Absolútno je na druhej strane svojou podstatou Sväté. Je niečo Iné, Neprípustné, Tajomné, čo stojí oproti všetkému, čo sa nazýva „svet“. Aj táto svätosť sa definuje podľa toho okruhu života, v ktorom človek prežíva náboženskú skúsenosť, keď prežíva toto Posvätné ako svoju Spásu, prichádzajúcu odinakiaľ. Takto sa rozvíja pojem Absolútna v pojem svätého Pôvodcu a Cieľa, svätej Pravdy, a Dobra; svätej Osoby, ktorá si žiada úctu a dáva spoločenstvo; v pojem jedine Dôverného, ktorý nám dáva účasť a naplnenie.
Svätosť je potom veľmi zložitou skutočnosťou, pretože sa dotýka Božej tajomnosti. Ale dotýka sa tiež kultu a morálky, ktorými človek vyjadruje svoj postoj k Svätému Bohu.
Svätosť zahŕňa v sebe pojem čistoty a posvätnosti, ale tieto pojmy zároveň aj prekračuje. Zdá sa, že „svätosť“ je vyhradená neprístupnému Bohu, avšak je ustavične pripisovaná aj stvoreniam. Semitský termín – „godeš“ – znamená „svätá vec“, „svätosť a v pôvodnom význame to značí „odťať“, „oddeliť“. Zrejme v oddelení sa od toho, čo sa označuje ako „profanum“.
„Sväté veci“ sú tie, ktorých sa nesmie dotýkať a ani sa k nim približovať inak, iba dodržiavaním podmienok obradnej čistoty. Sú poznačené zvláštnou silou, tajomnosťou i dôstojnosťou, ktoré svedčia o nadprirodzenosti. „Sväté veci“ vyvolávajú pocity nadšenia a fascinácie, ktoré dovoľujú človekovi uvedomiť si vlastnú malosť pred „Numinosum“.
II. Zjavenie Božej svätosti a veleby v Starom zákone
1. Boh svätý, vznešený a velebný
Sväté písmo chápe Božiu svätosť oveľa bohatšie. Neobmedzuje sa len na to, že ukáže rekacie človeka pri stretnutí sa s Posvätnom; nepodáva svätosť iba tým, že ju prísne oddeľuje od profánneho. Biblia ukazuje „svätosť“ priamo v žriedle – v Bohu, ktorý je Svätý a z ktorého pochádza každá svätosť. Ukazuje nám svätosť, ktorá je hlboko ponorená do tajomstva Božej podstaty, a súčasne je to svätosť, ktorú Boh daruje ľuďom.
Boh je svätý a zjavuje sa ľuďom ako svätý. Aby mohol človek dôstojne uctiť svätého Boha, Boh sa mu ukazuje ako svätý vo svojej sláve. Túto svätú slávu zjavuje Boh už v diele stvorenia, osobitne ju zjavil vyvolenému ľudu pri uzavretí Zmluvy na Sinaji a vo víziách prorokov. Nakoniec sa Boh zjavil Svätý vo svojom svätom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý nám daroval svojho Svätého Ducha, aby sme i my boli svätí a nepoškvrnení. Milosťou Ducha Svätého sa Božia láska darúva ľuďom, víťazí v nich nad hriechom a všetko vnútorne posväcuje: ľudí, miesta i časy.
Podľa svedectva Písma Boh zjavuje svoju svätosť v dvojitej podobe: vo svojej svätej velebe a sláve a moci je nekonečne povznesený nad všetko, čo nie je Boh; no súčasne sa skláňa v láskavom zľutovaní k človeku, aby mu odpustil vinu a preniesol ho do oblasti svojej svätosti. Toto starozákonné zjavenie Božej svätosti sa završuje v Novom zákone: Boh, ktorý býva v neprístupnom svetle, je Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista a v ňom i nás prijíma za svojich synov a dáva nám Ducha svätosti.
Sväté písmo ukazuje tento činný charakter Božej svätosti, keď hovorí o tom, ako Boh zasahuje do dejín sveta, osobitne do dejín svojho ľudu, a robí z nich sväté dejiny spásy. Jahve je „Svätý Izraela“ (Iz 1,4), lebo vyvolením a Zmluvou robí z neho svoje vlastníctvo, svätý ľud. Požiadavka mravnej čistoty a svätosti vyplýva z tejto príslušnosti Svätému Bohu.
Starý zákon pozná a prežíva zjavenie Božej svätosti v diele stvorenia. Žalmista ospevuje Božiu velebu v búrke a vyzýva nás: „Vzdávajte Pánovi, synovia Boží, vzdávajte Pánovi slávu a moc! Vzdávajte Pánovi slávu hodnu jeho mena, v posvätnom rúchu klaňajte sa Pánovi.“ (Ž 29,1n) Tým nádvorím svätosti je nebo, ožiarené bleskami. Podobne ospevuje Božiu svätosť Ž 96; 98. Na Jóbove žaloby Boh prehovorí k nemu z lona búrky a zjavuje mu svoju velebnú svätosť v diele stvorenia (Jób 38-41). U Izaiáša sám Boh vyzýva ľudí, aby uznali jeho svätosť, zjavenú v stvorení: „Komuže ma teda chcete prirovnať? Budem mu podobný? – vraví Svätý. Zdvihnite si nahor oči a viďte: Ktože ich stvoril?“ (Iz 40,25n)
Najhlbšou náboženskou skúsenosťou starozákonného ľudu bolo zjavenie Božej svätosti pri uzavretí Zmluvy na Sinaji (Ex 19,3-26). Božia svätosť sa tu ukazuje ako tajomná sila, vyvolávajúca strach a hrôzu, pripravená zničiť každého, kto by sa odvážil k nej priblížiť. No súčasne je to sila, ktorá posväcuje národ, požehnáva ho, dáva mu Zákon svätosti: „Ak zachováte moju zmluvu..., budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom!“ (Ex 19,5n) Tento svätý a žiarlivý Boh nielen trestá neverných, ale ešte viac preukazuje milosrdenstvo až do tisíceho pokolenia tým, čo ho milujú a zachovávajú jeho príkazy. (Ex 20,5n) Druhým vrcholom starozákonného zjavenia Božej svätosti je vízia proroka Izaiáša. Jahve sa zjavuje prorokovi vo svätyni ako Kráľ nekonečnej velebnosti: jeho sláva napĺňa nebo i zem; nebeské bytosti vzdávajú poklonu jeho svätosti a spievajú: „Svätý, Svätý, Svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. Tu som povedal: „Beda mi, áno, som stratený, …a moje oči videli kráľa, Pána zástupov.“ (Iz 6, 1-5) Prorok sa vidí zničený zjavením Božej svätosti. V skutočnosti však Boh takto očisťuje proroka a dáva mu sväté poslanie: „Choď a povedz tomu ľudu…“ (Iz 6,9) Nedostupný, svätý Boh vypĺňa priepasť, ktorá je medzi ním a jeho stvorením: On je „Svätý Izraela“ (Iz 10,20: 12,6...). Svätý Boh je radosťou, silou, oporou, záchrancom svojho ľudu, s ktorým uzavrel Zmluvu. Ešte i vtedy, keď Boh karhá a trestá svoj ľud, zjavuje na ňom žiarlivú moc svojej svätosti: "Vykupiteľom ti bude Svätý Izraelov...Na krátku chvíľu som ťa opustil a veľkým zľutovaním si ťa pritiahnem. V návale hnevu som schoval svoju tvár nakrátko pred tebou, večným zmilovaním som sa nad tebou zľutoval" (Iz 54, 5-8). "Keď zhromaždím synov Izraela..., ukážem na nich pred očami národov, že som svätý." (Ez 28, 25)
Teda Božia svätosť vo svetle starozákonného zjavenia obsahuje všetko, čím Boh je v plnosti svojho života, moci, slávy a dobroty. Svätosť nie je len jedným prívlastkom Božím, ale označuje samého Boha. Preto jeho Meno je sväté, nesmie sa vysloviť nadarmo, neúctivo (Ex 20,7). Tí však, čo sú verní Pánovi a vyčkávajú ho, dôverujú v jeho sväté meno(Ž 33,21). V Starom zákone meno Jahve a Svätý sú synonymá (Ž 71, 22; Hab 3,3; Iz 5,24). Preto tiež, keď Jahve prisahá na seba samého, prisahá na svoju svätosť (Am 4,2).
2. Prítomnosť svätého Boha vo vyvolenom ľude
Vyslobodenie z egyptského otroctva, uzavretie Zmluvy a vyhlásenie Zákona, putovanie púšťou a zaujatie prisľúbenej krajiny zjavovali ľudu, že Boh je s nimi, je prítomný v ich živote a v ich spoločenstve. Pravda, Boh pri všetkej náklonnosti je prítomný uprostred nich vždy ako Svätý. Preto si nárokuje výlučné právo na kult a poslušnosť, aby iba jeho Jediného vyznávali ako Svätého, aby uctili jeho Sväté Meno a zasvätili sviatočný deň. Zmluva a Zákon, stánok a archa, chrám a kult, to sú formy, ktorými prebýva Božia svätosť uprostred svojho ľudu a robí z neho svätý ľud. Podrobné kultové predpisy, najmä predpisy o rituálnej čistote v Knihe Levitikus, sú výrazom úcty voči svätému Bohu, uctievanému v starozákonnom kulte. Správne konaná liturgia zjavuje Božiu slávu a velebu: "Nato Mojžiš a Áron vošli do stánku zjavenia a keď vyšli von, požehnali ľud. Tu sa zjavila všetkému ľudu Pánova sláva..." (Lv 9,23) Pravda, kult iba vtedy zjavuje Božiu svätosť a slávu, keď obsahuje poslušnosť Zákonu, hlbokú vieru a mravnú čistotu. "Zachovávajte moje príkazy a konajte podľa nich! Ja som Pán! Neznesväcujte moje sväté meno! Chcem byť ucitevaný ako svätý uprostred Izraelitov! Ja som Pán, ktorý vás posväcujem..." (Lv 22,31n) A Izaiáš privoláva svojim: "Pána zástupov, toho majte za Svätého! On je vašou bázňou a vaším strachom. " (Iz 8,13)
Svätý Boh svojou prítomnosťou posväcuje svoj ľud, jeho krajinu, stánok zjavenia, chrám: vyhradzuje si osoby (kňazov, levitov, prvorodených, prorokov), obetné dary a určité časy (soboty, sviatky, jubilejné roky). Toto všetko sa zasväcuje Bohu osobitnými obradmi: osoby a veci sa stávajú posvätnými podľa toho, ako silno sú zviazané s úctou Boha. No svätosť týchto osôb a vecí nie je to isté, čo svätosť Boha. Treba rozlišovať medzi pravou svätosťou, ktorá je vlastná Bohu, a posvätením, ktorým sa určité veci a osoby vyberajú z profánneho života a určujú pre kultové uctievanie Boha.
3. Izrael - svätý ľud
Boh svojou prítomnosťou, Zmluvou a Zákonom robi z Izraela svoj osobitný majetok, kráľovské kňazstvo a svätý národ (Ex 19, 5n). Boh putuje s týmto ľudom dejinami a robí z nich sväté dejiny. Ešte i vtedy, ked ľud zlyhá a hreší, Boh ho neopustí. "Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. Nevylejem svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim, veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba:..." (Oz 11, 9) Táto aktívna prítomnosť Svätého Boha prináša ľudu opravdivú dôstojnosť, reálnu svätosť, ktorá zaväzuje ľud k morálnej svätosti. Boh vyhlasuje zákon nato, aby posvätil ľud, a ľud má na to odpovedať skutočným úsilím po posvätení. Najprv sa má očistiť od všetkej nečistoty, ktorá sa prieči Božej svätosti, iba tak môže mať účasť na uzavretí Zmluvy (Ex 19, 10-15). Nakoniec však skutočné očistenie je Božím dielom, iba on môže očistiť srdce: "Zmiluj sa, Bože, nado mnou..., úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu... Bože, stvor vo mne srdce čisté..." (Ž 51)
Proroci osobitne prízvukujú, že na to, aby sme sa Bohu páčili, nestačia samotné obety za hriechy: "Obmyte, očistite sa, odstráňte spred očí zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému..." (Iz 1,16n) Prikázanie svätosti: "Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý!" (Lv 19,2) žiada nielen kultovú, rituálnu čistotu, ale hlavne svätosť života podľa Božieho zákona. Na to sa zameriava aj sapienciálna literatúra a žalmy. Bázeň pred Bohom je postoj, ktorý vyvoláva Božia svätosť v srdciach veriacich: "Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán: šťastný človek, čo sa utieka k nemu. Vy, jeho svätí, bojte sa Pána, veď bohabojní núdzu nemajú." (Ž 34,9n)
III. Boh zjavuje svoju svätosť v Ježišovi Kristovi
1. Ježiš - Svätý Boží
Boh, ktorý zázračne zjavoval svoju svätosť v Starom zákone a posväcoval svoj vyvolený ľud, pripravoval ľudské srdcia na najvyššie zjavenie svojej svätosti: keď sa zjaví ako Svätý Otec (Jn 17,11), vo svojom svätom Synovi (Jn 6,69), a zošle nám Svätého Ducha (Jn 14, 26). V zoslaní Ducha Svätého završuje novozákonné zjavenie Božej svätosti. Kresťanská svätosť je účasťou na svätosti Otca skrze Syna v Duchu Svätom.
Ježiš je Svätý Boží nielen pre svoju mravnú čistotu a oddanosť Bohu; on je Svätý Boží lebo je Syn Boží; on vlastní Božiu svätosť. Ako Svätý Syn, počatý z Ducha Svätého, prichádza na svet: "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn." (Lk 1,35) Preto Mária velebí mocného Boha, ktorý jej urobil veľké veci a jeho meno je sväté. (Lk 1, 49)
Pri krste Otec zjavuje svätosť "milovaného Syna": Zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica." (Lk 3,22) Neskôr Peter v kázni pred Kornéliom hovorí o tom: „Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým." (Sk 10,38) "Ježiš...plný Ducha Svätého" (Lk 4,1) zjavuje svoju svätosť slovom i skutkom. Jeho evanjelium o Božom kráľovstve a jeho zázraky sú dôkazmi nielen jeho božskej moci, ale tiež jeho svätosti. Zoči-voči nemu sa človek cíti hriešny, ako sa cíti hriešny pred tvárou svätého Boha: "Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny. " (Lk 5,8) Ježišova svätosť sa zjavuje najmä v jeho postoji voči hriechu a vláde Zlého; keď vyháňa nečistých duchov, tí kričia: "Viem, kto si: Boží Svätý. " (Mk 1, 24)
Apoštoli poznali a uverili v Ježišovu svätosť, tak ako uverili v jeho Božie synovstvo. Peter pri Cézarei vyznáva: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha" (Mt 16,16); po rozmnožení chleba a eucharistickej reči vyznáva: "My sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý" (Jn 6,69). Teda Boží Syn a Svätý Boží sú rovnocenné mená. Prvotná Cirkev v Jeruzaleme často používa tento výraz. Peter v druhej reči hovorí o Ježišovi ako Služobníkovi, ktorý i v utrpení zjavoval svoju svätosť: "Vy ste zapreli Svätého a Spravodlivého, ...Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych" (Sk 3,14n). A prvá cirkevná obec sa modlí: "Pane, ...daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy.“ (Sk 4,29n) Pavol v úvodnom pozdrave Listu Rimanom hovorí, že Ježiš Kristus, náš Pán „podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1,3). Ježiša „Božia pravica povýšila a keď od Otca dostal prisľúbeného Ducha Svätého, vylial ho, ako sami vidíte a počujete“ (Sk 2,33). Preto ten, čo sedí po pravici Boha, sa môže nazývať „Svätý“ ako sám Boh (Zjv 3,7) a anjeli a blažení v nebi mu volajú: „svätý a pravdivý“ (Zjv 6,10).
Teda Ježišova svätosť nie je len mravnou svätosťou, akou sa vyznačovali svätí mužovia Starého zákona. Je to svätosť Božia, svätosť Syna, ktorý môže Boha osloviť: „Svätý Otče...“ (Jn 17,11). Ježiš je svätý bytostne, svojou božskou prirodzenosťou: potom i jeho ľudská prirodzenosť hypostatickým spojením je svätá a hodna úcty. A cez ňu posväcuje i nás: „Pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení...“ (Jn 17,19)
2. Ježiš zjavuje svätosť Otca
Boha v jeho tajomnej svätosti nikto nikdy nevidel: zjavil nám ju jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom (porov. Jn 1, 18). Boží Syn prišiel na svet zjaviť nie svoju svätosť, ale svätosť Otca, podobne ako prišiel plniť vôľu svojho Otca (Jn 5,30). Ohlasuje Božie kráľovstvo, v ktorom sa má „posvätiť meno Otcovo“ (Mt 6,9). Vnútorne ho stravuje horlivosť za dom Otca, za jeho posvätnosť, preto vyháňa z chrámu predavačov (Jn 2,13-17). Ohlasuje blaženstvo čistých srdcom, lebo oni uvidia Boha, v jeho svätosti a velebe. No najviac nám zjavuje svätosť svojho Otca vo svojej modlitbe: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme.“ (Mt 11,25) „Svätý Otče, zachovaj i vo svojom mene...Posväť ich pravdou...pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn 17,11-19) Ježiš nám zjavuje Otcovu svätosť v jej nedostižnej velebe i v jej hrejivej blízkosti ľudskému srdcu. Božia svätosť nie je ničivou silou, ale vznešenou velebou nášho Otca, ktorý nás miluje a posväcuje. Úcta k svätému Bohu sa stáva synovskou úctou, a svätý Boh sa k nám skláňa ako milujúci Otec.
3. Ježiš posiela Svätého Ducha
Tento príklon a objatie Božej svätosti sa uskutočňuje v Duchu Svätom. Ježiš, Svätý Boží, prisľubuje účasť na Božej svätosti v Duchu Svätom: „Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko...“ (Jn 14,26). V ňom sa uskutoční to posvätenie v pravde, o ktoré sa modlí Ježiš pred umučením (Jn 17, 19). Zoslaním Ducha Svätého sa Božia láska natrvalo vyliala na tento svet a rozlieva sa v našich srdciach (porov. Rim 5,5). Spoločenstvo veriacich je svätou Cirkvou, naplnenou darmi a charizmami Ducha Svätého. Prítomnosť Ducha Svätého a jeho posväcujúce sily je v Cirkvi trvalá: Cirkev je Božím chrámom, v ktorom sa vzdáva Svätému Bohu dokonalý kult: Kristova obeta posväcuje veriacich a dáva im skutočnú svätosť. V Duchu Svätom sú veriaci „povolaní svätí“ (Rim 1,7).
IV. Boh nám dáva účasť na svätosti v Kristovej Cirkvi
1. Cirkev – svätý ľud Boží
Svätý Boh sa k nám skláňa v Ježišovi Kristovi, aby sme mali účasť na jeho svätosti v Duchu Svätom. Kresťania sú vierou a krstom „pomazaní od Svätého“ (1 Jn 2,20). Boh urobil Ježiša Krista „naším posvätením“ (1 Kor 1,30). Vďaka Svätému Duchu, ktorý v nás prebýva ako v chráme (1 Kor 3, 16), kresťania sú „svätí v Kristovi Ježišovi“ (Flp 1,1). Veriaci sa nazývajú jednoducho „svätí“: najprv tak označovali tých, ktorí boli prítomní pri zoslaní Ducha Svätého („svätí v Jeruzaleme“, Sk 9,13), neskôr Pavol tak oslovuje všetkých veriacich v Achajsku (2 Kor 1,1) a odovzdáva im pozdrav: „Pozdravte sa navzájom svätým bozkom! Pozdravujú vás všetci svätí.“ (2 Kor 13,12) Skrze Ducha Svätého kresťania majú účasť na svätosti samého Boha. Žriedlo ich svätosti je v Božom vyvolení a povolaní. Preto Pavol oslovuje veriacich: „povolaní svätí“ (Rim 1,1), lebo v Kristovi Boh „si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí“ (Ef 1,4), „boli sme označení pečaťou Ducha Svätého“ (Ef 1,13).
Účasť na Božej svätosti sa nám dostáva v spoločenstve svätých, vo svätej Kristovej Cirkvi. „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu... svätú a nepoškvrnenú.“ (Ef 5,25nn) Sv. Peter privoláva veriacim: „A dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva... Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ...“ (1 Pt 2,5-9) Preto už od apoštolských dôb patrí do vyznania viery aj viera „vo svätú Cirkev“. Veď ona je tajomným telom Krista, Svätého Božieho. Oživuje ju Ježišov Svätý Duch. Je Nevestou Kristovou, ktorá v Duchu Svätom očakáva príchod Ženícha. Ona rodí pre život nové sväté pokolenie: krstom privádza na svet Božie deti. Kresťania nemajú svätosť iba prechodne, ale sú svätí bytostne, majú v sebe trvalý zdroj Božej svätosti, ktorým je Duch Svätý, prebývajúci v nás ako v Božích deťoch: v ňom voláme k svätému Bohu: „Abba, Otče“ (Rim 8, 15-18). Táto Božia svätosť v nás sa nazýva posväcujúca milosť: iba silou tejto darovanej, milostivej svätosti sme uschopnení žiť sväto, mravnou svätosťou kresťanského života.
2. „Buďte svätí, lebo Ja som svätý“
Výzva k svätosti, daná v Starom zákone, je ešte nástojčivejšia v Novom zákone, keď nás Boh posvätil ako svoje deti v Duchu Svätom. Ježiš Kristus nás vyzýva: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Veriaci v Krista majú žiť „v Božej jednoduchosti a úprimnosti: nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti“ (2 Kor 1,12). „Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás...“ (Ef 5,1) Svätosť kresťanského života, ako ju opisuje sv. Pavol vo svojich listoch, vyrastá z vnútorného zjedotenia s Kristom, zo života „v Kristovi Ježišovi“: to značí „mať účasť na jeho utrpení, byť mu podobný v smrti a tak dosiahnuť vzkriesenie z mŕtvych“ (Flp 3,10n). Kresťanská snaha po mravnej dokonalosti nie je čisto ľudským výkonom, ale je účasťou na Kristovej svätosti a nasledovaním Krista, Svätého Božieho; je účasťou na živote a smrti a vzkriesení Ježiša, nášho Spasiteľa. Preto snaha po svätosti sa prejavuje ako túžba pripodobniť sa Ježišovi vo viere, nádeji a láske; ako prosba o odpustenie hriechov a milosť; ako hlad po Božom slove, ktoré nás posväcuje; ako hlad po chlebe večného života (Jn 6, 35). Kresťanská snaha po svätosti je zameraná do večnosti, do zavŕšenia v druhom príchode Kristovom; má eschatologický ráz. Preto sa kresťania majú stále posväcovať, aby boli pripravaní na príchod Pána: „aby ste boli bez úhony vo svätosti pred Bohom a naším Otcom, keď príde náš Pán Ježiš so všetkými svojimi svätými“ (1 Sol 3,13). Keď Ježiš Kristus odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo, vtedy sa uskutoční definitívne to „spoločenstvo svätých“, „communio sanctorum“, to tajomné zjedinenie sa Svätým Bohom, ku ktorému sme povolaní.
Toto tajomstvo povolania ku svätosti je také významné pre život Cirkvi, že otcovia Druhého vatikánskeho koncilu mu venovali osobitnú kapitolu v dogmatickej Konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium. Boh nás povolal ku svätosti v Ježišovi Kristovi, Synovi Božom, ktorý sa s Otcom i Duchom Svätým zvelebuje ako „jediný Svätý“. On si pridružil Cirkev ako svoje telo a zahrnul ju darmi Ducha Svätého na Božiu slávu. Preto sú v Cirkvi všetci povolaní ku svätosti. Pán Ježiš, božský učiteľ a vzor všetkej dokonalosti, hlásal všetkým svojím učeníkom bez rozdielu v každom životnom povolaní svätosť života, ktorej on sám je pôvodcom a zavŕšením (Mt 5,48). Keďže sa však v mnohom všetci prehrešujeme (Jak 3,2), neprestajne potrebujeme Božie milosrdenstvo a musíme sa každodenne modliť: „a odpusť nám naše viny“ (Mt 6,12). Svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. O dosiahnutie tejto dokonalosti sa majú veriaci usilovať všetkými silami podľa miery, ktorou ich obdaroval Kristus, aby sa stali podobnými jeho obrazu, vo všetkom podrobení Otcovej vôli. Takým spôsobom svätosť Božieho ľudu dozreje v hojné ovocie, ako to skvele dokazujú cirkevné dejiny životmi toľkých svätých (LG 39-40).
3. Úcta a adorácia svätého a velebeného Boha
„Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1 Jn 4,16) Boh však rozlieva svoju lásku v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý nám je daný, teda prvým najpotrebnejším darom je láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížneho kvôli nemu. Aby láska naozaj rástla v duši ako drobné semeno a prinášala ovocie, každý veriaci má rád počúvať Božie slovo, s pomocou Božej milosti uskutočňovať Božiu vôľu, často pristupovať ku sviatostiam, najmä k svätému prijímaniu, a zúčastňovať sa na posvätných úkonoch, ako aj vytrvalo sa venovať modlitbe, sebazapreniu, činorodej bratskej službe a cvičeniu sa vo všetkých cnostiach. Láska totiž ako spojivo dokonalosti a splnenie zákona usmerňuje všetky prostriedky posväcovania, stvárňuje ich a privádza k cieľu (LG 42).
Cirkev celým svojím životom vyznáva Boha ako Svätého a Velebeného; osobitne to však robí v posvätnej liturgii, „aby ďakovala Bohu za tento jeho nevýslovný dar“ (2 Kor 9,15) v Kristovi Ježišovi, na slávu jeho chvály (Ef 1,12), mocou Ducha Svätého (Konštitúcia o posv. liturgii č. 6). V eucharistickej modlitbe Cirkev oslovuje Boha Ježišovým oslovením: „Svätý, svätý, svätý...“ Vo východnej liturgii kňaz po premenení zvolá: „Sväté Svätým.“ V motlitbe Pána Cirkev prosí, aby sa posvätilo Otcovo Meno. Nakoniec sväté prijímanie je „svätou účasťou“, účasťou na Božej svätosti prijatím Tela Ježiša Krista, Svätého Božieho.
Účasťou na posvätnej liturgii a na celom živote svätej Cirkvi sa pripravujeme na Pánov príchod, na definitívne zjavenie Božej svätosti: vtedy sa Cirkev objaví ako „sväté mesto“, nový Jeruzalem (Zjv 21,2) a Pán Ježiš bude oslávený vo svojich svätých (2 Sol 1,10; 2,14). Také je tajomstvo nedostupnej Božej svätosti, darovanej ľuďom.
Použitá literatúra
[upraviť]- Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu.
- Guardini, R.: Náboženstvo a zjavenie.
- Rahner, K.: Malý teologický slovník.
- Léon-Dufour, Xavier: Slovník biblickej teológie.
- J. G. W.: Ježiš zďaleka i zblízka.
- Boublík, V.: Setkání s Ježíšem.