Dogmatika/Verbum 3-2
2. SKÚSTE A PRESVEDČTE SA, AKÝ DOBRÝ JE PÁN (Ž 34,9)
[upraviť]Skúsenosť Boba
1. Skúsenosť Boha ako aktuálny problém
Dnes sa veľa hovorí o skúsenosti Boha (die Gotteserfahrung, Expérience de Dieu): myslí sa tým skúsenosť, ktorú môže mať človek o Bohu, o jeho prítomnosti. Otázka dnes ide ešte ďalej: či je možná taká skúsenosť a či je vôbec vysloviteľná. Veriaci sa odvolávajú na túto skúsenosť, keď tvrdia, že sa s Bohom stretli, že sa s ním rozprávajú, že ho milujú, že žijú v jeho prítomnosti. Neveriaci zasa udávajú ako dôvod svojho postoja nedostatok skúsenosti, že Boha nevideli, nepočuli, nezistili, jednoducho že nespadá do našej skúsenosti, že jeho existenciu si nemožno skúsenosťou overiť. A je tu tiež silná vrstva ľudí, ktorí sa úprimne sťažujú, že Boh je pre nich vzdialený, neprítomný, že „necítia“ jeho prítomnosť vo svojom svete a živote.
Ľudia vždy hľadali záruku pre svoje postoje a rozhodnutia, a videli ju vo vlastnej skúsenosti. To sa uplatňuje i v náboženskom postoji, vo viere v Boha. Pavol to vyslovil s celou rozhodnosťou: „Viem, komu som uveril, a som presvedčený...“ (2 Tim 1,12) Nábožnosť ako vzťah k Bohu nevyrastá prvotne z teórie, ale z náboženskej skúsenosti. Ľudia sa obracajú na Boha, uctievajú ho preto, lebo skúsili silu a moc jeho prítomnosti, lebo prežívajú závislosť od neho. O reálnej hodnote tejto skúsenosti nebolo v minulosti pochybností: veď‘ taká skúsenosť zachycovala a prenikala celého človeka. Ťažkosti s náboženskou skúsenosťou a jej hodnotou sa začínajú v novoveku. Racionalistická filozofia upiera skúsenosti hodnotu pravdivosti; záruku a istotu pravdy vidí v čistých pojmoch a v ich logickej jednote. Naproti tomu anglický empirizmus vyzdvihuje skúsenosť, a to zmyslovú skúsenosť ako jediný prameň pravdivosti a záruku istoty (pravda, iba empirickej). Problém poznania a skúsenosti nastolil s celou naliehavosťou I. Kant, keď vyhlásil: pojmy bez skúsenosti sú prázdne, skúsenosť bez pojmov je slepá. Túto zásadu dôsledne aplikoval aj na ideu Boha: táto nemá objektívnu hodnotu, lebo nemáme zodpovednú skúsenosť Boha. Dnes je otázka skúsenosti Boha ešte naliehavejšia. Vzdelanie a výchova v školách sú zamerané empiricky, normou pravdivosti je prírodovedecké poznanie a technický úžitok. Poznanie vychádza zo skúsenosti a overuje sa experimentom, skúsenostným procesom. Tak sa utvára súčasná mentalita: všetko si overiť skúsenosťou, pričom sa myslí iba na zmyslami získanú a pokusmi overiteľnú skúsenosť. - Na druhej strane otázka skúsenosti sa stala aktuálnou aj rozvojom psychológie; tá vyzdvihuje význam zážitkov a skúsenosti pre formovanie ľudskej osoby, v aplikácii na náboženstvo vyzdvihuje prvoradý význam náboženských zážitkov a skúseností.
Aj v dejinách teológie môžeme postrehnúť dva prúdy: jeden prúd, scholastický, prízvukoval pojmovú jasnosť a presnosť, logickú súvislosť, snažil sa čo najpresnejšie rozumom uchopiť pravdu o Bohu. Druhý prúd, zameraný viac mysticky, sa skôr obracal na skúsenosť srdca, prežíval tajomstvo Boha cestou očisťovania, osvietenia a zjednotenia. Tak máme nielen scholastickú teológiu, ale i teológiu mystickú, teológiu srdca. Príručky teológie budili dojem, že teológia je čisto záležitosťou racionálneho poznania. Dnes o to viac pociťujeme potrebu teológie srdca.
Ako vidno, v pozadí otázky o skúsenosti Boha stojí gnozeologický problém: vzťah skúsenosti a racionálneho poznania. Problém vzniká vtedy, keď‘ sa tieto dve zložky ľudskej existencie začnú stavať proti sebe, alebo vylučovať jedna druhú. V skutočnosti sú obe zložky korelatívne, odkázané jedna na druhú. Ľudská skúsenosť sa vyjadruje myslením v pojmoch a na vyššom stupni teóriou, a zasa samo myslenie je základnou ľudskou skúsenosťou. V Aristotelovej i Tomášovej teórii poznania naše pojmy sú vždy viazané na skúsenosť: získavajú sa abstrakciou zo skúsenosti. Tento vzťah poznania a skúsenosti platí aj v náboženskej oblasti. Kresťanská viera sa nezakladá na čisto logických úvahách, ale na živej skúsenosti Boha, na Božom zjavení a na Božom diele spásy, no táto skúsenosť si nutne žiada byť vyslovená, poznaná a zdieľaná. Pritom skúsenosť Boha je celostná, zasahuje celého človeka, všetky jeho zložky: poznanie, vôľu, citový život i zmysly. Teda náboženská skúsenosť, a najmä skúsenosť Boha, si vyžaduje a obsahuje v sebe poznanie, a poznanie Boha je súčasne aj skúsenosťou Boha.
V prvej téme sa hovorilo o tom, ako sa človek pýta na Boha, ako ho hľadá. Už táto otázka o Bohu a hľadanie je základnou skúsenosťou Boha: Boha skusujeme ako Neznámeho a pritom Hľadaného. Teda otázka, hľadanie a skúsenosť patria pospolu. Keď sa teraz osobitne zamýšľame nad skúsenosťou Boha, tým sa na neho znovu pýtame a znovu ho hľadáme. Teda téma o skúsenosti Boha sa svojím obsahom i postupom zhoduje s predchádzajúcou: osobitný je však jej vyhranený aspekt skúsenosti.
2. Základné formy skúsenosti Boha
Keď‘ sme v predchádzajúcej úvahe hovorili o rozličných formách otázky o Bohu a o premnohých cestách k Bohu, tým sme opísali aj základné formy skúsenosti Boha. Tu ich uvedieme prehľadne.
a) Kozmická skúsenosť Boha sa javí ako prvotná v dejinách náboženstiev i vo filozofii. Zodpovedá to bytostnej štruktúre človeka: človek je bytosťou vo svete, vo všetkom závislý od kontaktu, dialógu so svojím svetom: musí akoby vyjsť zo seba, stretnúť sa s niekým alebo niečím, aby poznal seba, aby prežil svoju osobitnosť. Tak i náboženská skúsenosť sa začína rozvíjať z tohto kontaktu so svetom (svet tu chápeme v tom najširšom zmysle: ako predmet alebo partnera priamej skúsenosti). V tomto svete sa človek stretá s niečím tajomným, čo prevyšuje jeho i svet: tajomstvo sily a moci, krásy a hrôzy, tajomstvo pôvodu a zmyslu, života a smrti. Tajomstvo, ktoré je tu, a predsa uniká môjmu priamemu dosahu, skusujem ho, poznávam ho, a predsa ho nemôžem uchopiť: je to Sväté tajomstvo, ktoré vyvoláva úctu. Túto formu náboženskej skúsenosti nazývame kozmickou (kozmos = svet): je to skúsenosť Boha veľmi intenzívna, ale často nevyjasnená, božské tu môže splývať s prírodným a s ľudským, ako je to v prírodných a mýtických náboženstvách. No pritom táto kozmická skúsenosť obsahuje pravú základnú skúsenosť Boha: Boh je ten, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme, od neho závisí celý svet i osudy ľudí, svet i človek zjavujú slávu Boha. Na základe tejto skúsenosti môžu prísť ľudia k poznaniu Boha ako Pôvodcu sveta.
b) Kultová skúsenosť Boha. Náboženský kult sa rodí zo základnej skúsenosti Boha: Boh je tu, a predsa sa ho nemožno priamo dotknúť, priamo ho skúsiť, priamo sa mu oddať. Preto človek odjakživa siaha k symbolickým úkonom, slovám, predmetom, ktoré majú vyjadriť a sprostredkovať jeho vzťah k Bohu. Ľudia kultom vyjadrujú svoju závislosť od Boha, oddanosť Bohu, svoje žiadosti a túžby, úctu a oslavu Boha. V kulte ešte mocnejšie prežívajú prítomnosť Boha, jeho vznešenosť a svätosť, jeho moc a silu. Aj kultová skúsenosť zodpovedá bytostnej štruktúre človeka: je bytosťou spoločenskou, preto i jeho náboženská skúsenosť si tvorí spoločenské formy. Ďalej, človek je obrazná bytosť: je obrazom Božím a je odkázaný na obrazy: vo svojom poznaní i vo svojich túžbach. Preto pomocou obrazov, symbolov vyslovuje to, čo ho presahuje: svoj vzťah k Bohu, v kultových obrazoch a symbolických úkonoch predstavuje a nanovo prežíva skúsenosť svätého Boha. - Pravda, kult ako ľudský útvar podlieha ľudskej obmedzenosti, slabosti a hriešnosti, dejiny svedčia, ako sa v náboženstvách kult zdegeneroval, až sa stal protikultom, urážkou svätého Boha. No tieto zdeformované podoby kultu nemôžu zničiť jeho základný význam: kult zostáva základnou formou skúsenosti Boha, vznešeného a svätého, ktorému sa máme klaňať v duchu a v pravde.
c) Morálna skúsenosť Boha vyrastá zo skúsenosti mravného zákona, ktorý nás zaväzuje vo svedomí. V rozoznávaní dobra a zla, v hlase svedomia, v záväznosti mravného zákona ľudia odjakživa skusovali prítomnosť Boha, Boží hlas, rozkaz jeho vôle Boh je ten, čo súdi ľudské činy, čo riadi ľudské životy, čo odmeňuje alebo trestá. Posledné rozhodnutie, najvyššia moc nad dobrom a zlom patrí do Božej sféry. Je to skúsenosť Boha prístupná každému človekovi, „takže nemajú výhovorky“ (Rim 1,20). Pravda, i táto základná skúsenosť Boha sa môže rozvíjať nielen v pozitívnom zmysle (mravné cnosti ako účasť na Božom živote), ale i v negatívnom smere: zlozvykmi a hriechmi sa prevráti prirodzený zákon a nastolí sa nadvláda lži a nemravnosti. V dualistických náboženstvách sa táto skúsenosť premieta tak, že vedľa dobrého Boha sa pripúšťa aj božstvo Zla. No, i tu treba povedať: napriek všetkej hriešnosti ľudstva, napriek všetkým omylom, ľudia i dnes jasne rozoznávajú mravné hodnoty od mravného zla, ozýva sa v nich svedomie, a to je základná skúsenosť Boha, pred ktorou sa nik nemôže uzavrieť.
d) Mystická skúsenosť Boha: hľadá a skusuje Boha a jeho prítomnosť v najhlbšom vnútri človeka, v jeho srdci. Človek sa v meditácii ponára do seba, objavuje v sebe Božie tajomstvo, chce sa s ním zjednotiť, a tak prekonať ľudskú obmedzenosť, hriešnosť, i samotnú telesnosť a svetskosť. Táto skúsenosť je v základe každej modlitby srdca, svoj vrchol dosahuje v mystických skúsenostiach veľkých náboženských osobností, túžiacich po zjednotení s Bohom. Keď‘ je táto mystická skúsenosť ľudským dielom, vtedy je vystavená i omylom a deformáciám: stráca sa v nej rozlíšenie medzi Bohom a človekom a svetom. No i tak zostáva skúsenosťou Boha jediného a všadeprítomného, skúsenosťou Boha, po ktorom túži ľudské srdce.
e) Historická skúsenosť Boha: Ľudia vo svojich osobných osudoch i v osudoch svojich kmeňov a národov objavovali a prežívali prítomnosť tajomnej sily, ktorá nevychádza ani z prírody, ani z rozhodnutia ľudí, ale často ich všetky poprevracia, prekonáva ich a vládne nad nimi. Keď sa človek pýta: prečo sa mi toto prihodilo, prečo som sa stretol s týmto človekom a odvtedy môj život dostal nepredvídaný smer, prečo tieto životy, prečo táto smrť; keď prežíva nevýslovnú lásku a šťastie, aké si nezaslúžil, keď trpí nepochopiteľnou bolesťou, to všetko môže byť skúsenosťou Boha, ktorý je prítomný a koná v našich osobných dejinách, v našich „osudoch“. A podobnú skúsenosť možno získať pri pohľade na dejiny národov, na ich osudy, na vzostup a pád veľkých impérií, kultúr a civilizácií. Zmysel týchto dejín sa nedá zachytiť len prírodnými a ľudskými parametrami. Človek vtedy skusuje prítomnosť Božieho zámeru v ľudských dejinách, dejinná skúsenosť je základom skúsenosti Boha. Pravda, i táto skúsenosť Boha môže byť zdeformovaná: v mýtických náboženstvách ako božstvo osudu, lásky, nenávisti, ako fatalizmus, v národných históriách dostáva podobu národných božstiev, bojujúcich medzi sebou. No i napriek tomu ľudia dodnes prežívajú Božiu prítomnosť, najmä prítomnosť Božieho súdu v dejinných udalostiach. A dejiny zostávajú svedectvom, že človek má určitú skúsenosť Boha.
f) Metafyzická skúsenosť Boha. Človek má nielen skúsenosť sveta a skúsenosť seba, ale súčasne i skúsenosť, že všetky tieto svetské a subjektívne skúsenosti presahuje tým, že hľadá Jednotu všetkého, Príčinu všetkého, Prvý Princíp, Zmysel, Cieľ. Vrcholom toho je ontologická skúsenosť: hlboký zážitok „bytia“, údiv nad tým, že som, že niečo vôbec „je“, úcta k tomu tajomnému Skutočnu, ktoré je. Keď sa hovorí, že filozofia prichádza k poznaniu Boha cestou racionálneho uvažovania, treba k tomu dodať, že základom tohto uvažovania nie sú čisté pojmy, ale práve opísaná metafyzická či ontologická skúsenosť. A výsledkom uvažovania nebude len čisté poznanie, ale súčasne i úcta a prežívanie Boha ako prvého Hýbateľa, Čistej Myšlienky, najvyššieho Dobra, plnej skutočnosti. Aj tu treba dôsledne uplatňovať jednotu poznania a skúsenosti. Na základe metafyzickej skúsenosti grécka vrcholná filozofia očistila ideu Boha od mýtických deformácií a ukázala rozumovú povahu náboženstva, nerozvinula však skúsenosť Božej prítomnosti, blízkosti, lásky. Keď neskôr Cirkev v spisoch svojich učiteľov a teológov prevzala do svojho pokladu postupy vrcholnej gréckej filozofie, stále cítila tento problém: ako zachovať pri jasnom racionálnom uvažovaní o Bohu aj plnú a dôvernú skúsenosť Boha, blízkeho a milujúceho.
Uviedli sme tu niekoľko foriem skúsenosti Boha, ktoré považujeme za základné, dali by sa uviesť aj mnohé iné formy (napr. sociálna, antropologická, negatívna), nakoniec, tieto formy sa navzájom prenikajú v jednej celkovej osobnej skúsenosti, ktorú prežíva každý človek ako svoj osobný vzťah k Bohu. Túto živú a intenzívnu skúsenosť Boha nachádzame nielen v prírodných náboženstvách, ale aj vo vyvinutých kultúrnych náboženstvách a vo filozofii. A v nevídanom bohatstve ju nachádzame v Biblii.
3. Biblická skúsenosť Boha Keď‘ sa zahĺbime do Biblie, hneď pocítime, že je naplnená od začiatku do konca mimoriadnou skúsenosťou Boha: skúsenosťou, akú majú títo ľudia so svojím Bohom, ale tiež - ak tak možno povedať - skúsenosťou, akú má Boh s ľuďmi. Biblická skúsenosť Boha obsahuje v sebe a rozvíja všetky formy, ako sme ich uviedli vyššie, ale robí to v očistenej podobe. Je to skúsenosť nanajvýš osobná: biblický človek prežíva prítomnosť Boha, ktorý ho osobne oslovuje, volá, zachraňuje, zaväzuje. Je to skúsenosť darovaná: nevychádza z človeka, ale z Božej iniciatívy: Boh sám sa dáva svojmu ľudu pocítiť, počuť, okúsiť. Preto môže žalmista zvolať: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“ (Ž 34,9) Je to skúsenosť Boha, dôverne blízkeho, ktorý je tu pri nás, on je Jahve. V tejto dôvernej blízkosti prežíva biblický človek Boha ako milosrdného, láskavého, žiarlivého i trestajúceho, môže o ňom hovoriť v obrazoch ľudskej dôvernej lásky i spravodlivého hnevu. A pritom táto blízkosť a dôvernosť nijako nezatieňuje Božiu transcendenciu: Jahve je Boh svätý, vznešený nad nebesia, večný a všemohúci.
Osobitnou črtou biblickej skúsenosti Boha je jej historickosť: Boh sa dáva poznať svojmu ľudu a dáva mu okúsiť svoju zachraňujúcu moc v dejinách. Je to Boh, ktorý dal prisľúbenia praotcom, Boh, ktorý sa zľutoval nad svojím ľudom, počul jeho plač a vyviedol ho z egyptského otroctva. Je to Boh, ktorý uzaviera v určitej historickej chvíli zmluvu so svojím ľudom, vedie ho verne dejinami svojou ochraňujúcou, žehnajúcou, ale i trestajúcou rukou, dáva mu Zákon života, povzbudzuje ho prisľúbeniami a napomenutiami. To preto, lebo Boh si vyvolil Izraela za svoj ľud, má s ním svoj zámer v dejinách. Biblická skúsenosť Boha je skúsenosťou Božieho zaľúbenia, slobodného rozhodnutia, vyvoľujúcej lásky.
Tieto osobitné črty biblickej skúsenosti Boha prenikajú všetky formy skúsenosti, očisťujú ich a povyšujú. Tak sa v Biblii stretáme s kozmickou skúsenosťou, pravda, očistenou od mýtických prvkov. Biblický človek silno prežíva Božiu prítomnosť a veľkosť, Božiu moc a vznešenosť pri pozorovaní prírodných javov, procesov, ale pritom nikdy nestotožňuje prírodné sily s božstvom, nezbožšťuje svet, neuctieva neosobné sily prírody, ale oslavuje osobného Boha, ktorý všetko stvoril svojím slovom a oživuje svojím Duchom.
Izrael silno prežíval Božiu prítomnosť v kulte: schádza sa na kultové zhromaždenia, má Stánok Zmluvy, neskoršie Chrám, v ktorom je osobitne prítomný Jahve, má modlitby, očisťovacie obrady, obetný kult, má svoje kňazské zriadenie. Ale pritom si uvedomuje, že i tento kult je darom Božím: Boh sám si vyvoľuje kňazský rod, určuje spôsob obetného kultu, rozhoduje o svojom stánku prebývania. Zákaz zobrazovať Boha, robiť si jeho hmotné podoby, chráni duchovnosť kultu a jeho prostrednícku povahu; kult, kňazstvo, chrám sú iba prostriedkami na to, aby ľud prežíval prítomnosť a náklonnosť svojho Boha. Boh všetko toto prevyšuje a nie je viazaný na kult. „Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej tento dom, ktorý som postavil.“ (1 Kr 8,27) Proroci musia bojovať proti bezduchému, samoúčelnému kultu a na vrchole národného nešťastia Ezechiel vidí, ako Pánova sláva opúšťa chrám. Ale tiež vidí v budúcnosti nový chrám s novým kultom, vychádzajúcim z nových sŕdc. Hlboká kultová skúsenosť Boha je vyspievaná v žalmoch. Duša žalmistu túži po nádvoriach Pána, po chvíli, keď ta príde a uzrie Božiu tvár, keď pristúpi k Božiemu oltáru, k Bohu, ktorý ho potešuje od mladosti...
V Biblii je silná aj mravná skúsenosť Boha: mravný zákon, to je Božie slovo, mravné prikázania vychádzajú z Božej vôle, dobrý, spravodlivý je ten človek, čo koná podľa Božích príkazov. Boh sám je najvyššou mravnou dobrotou. Božie rozhodnutia a skutky nevychádzajú zo svojvôle, ale z Božej Múdrosti, Lásky a Milosrdenstva. Zákon, daný na Sinaji, je Božím darom, v ňom je Boh prítomný vo svojom ľude, a kto ho zachováva, ten skusuje Boha prítomného, verného, spravodlivého, ako to ospevujú žalmy o Zákone.
Nájdeme v biblii aj mystickú skúsenosť Boha? Hovorí sa, že predstaviteľom biblickej nábožnosti nie je mystik ale prorok, tým sa stavia do opozície mystická skúsenosť s prorockou. Ak však berieme za charakteristickú črtu mystickej skúsenosti zjednotenie s Bohom, vtedy môžeme hovoriť aj o biblickej mystickej skúsenosti Boha. Pravda, toto mystické zjednotenie nevychádza z vnútra človeka, z jeho meditatívneho ponorenia sa, z vypätia jeho duchovných síl, ale zjednotenie vychádza z Boha: Boh zjednocuje človeka so sebou. Proroci sú ľudia najviac zjednotení s Bohom, sú to Boží mužovia, sú to „mystici“ v najplnšom zmysle, pravda, nie zo svojej vôle a zo svojej sily, ale silou Božieho povolania, mocou Božieho slova a Božieho Ducha. Toto zjednotenie sa uskutočňuje v Biblii nie ako rozplynutie v oceáne božstva, ale ako zmluva medzi Bohom a vyvoleným ľudom, je to zjednotenie, ktoré zachováva Božiu suverénnu vznešenosť i osobitnosť človeka.
Metafyzickú skúsenosť, ako ju poznáme spracovanú v gréckej filozofii, nenachádzame v tejto forme v Biblii, nenájdeme v nej vypracované rozumové dôkazy alebo dlhé rozpravy o Bohu a jeho vlastnostiach. Zato však nájdeme v Biblii silnú existenciálnu skúsenosť Boha: skúsenosť Božej prítomnosti a zachraňujúcej moci v konkrétnom živote jednotlivcov, rodín i celého ľudu. Všetky strachy a nádeje, radosti a úzkosti, skúsenosť hriechu, nespravodlivosti, zloby, skúsenosť života, choroby i smrti, to všetko je pre biblických ľudí súčasne aj skúsenosťou Boha: Boh je Jahve, náš Boh, ktorý je tu pri nás vo všetkých úzkostiach, on je náš Záchranca, Spasiteľ. On je Emanuel, Boh s nami.
Pritom biblická skúsenosť nie je iracionálna, neodôvodnená, či slepá. Naopak, ona sa formuluje vo veľmi jasných výrokoch a postojoch, no tieto výroky a postoje nie sú výsledkom rozvinutého logického uvažovania, ale sú účinkom Božieho slova, sú osvietené Božím svetlom. Biblickí ľudia skusujú Boha vo svetle jeho zjavujúceho slova a mocných skutkov.
4. Skúsenosť Boha v Ježišovi Kristovi Biblická skúsenosť Boha má svoj vrchol a plnosť v Ježišovi Kristovi. Myslíme tým najprv tú skúsenosť, ktorú mal Ježiš ako človek, ktorú zjavil ľuďom a ktorej nás učil. Po druhé je to skúsenosť, ktorú prežívajú veriaci, keď‘ sa stretajú s Bohom v osobe Ježiša Krista, Božieho Syna.
Každý, kto nezaujato číta evanjeliá, musí uznať aspoň to, že Ježiš je Muž Boží, načisto zaujatý Bohom. Jeho Život je jedinou súvislou skúsenosťou Boha Otca. Tento synovský vzťah prežíval v modlitbe, keď ho dôverne oslovoval: »Otče môj...“ (Mt 26,39), »Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme...“ (Mt 11,25n), prežíval ho na verejnosti, keď hovoril o svojom Otcovi a jeho kráľovstve, prežíval ho v utiahnutosti na púšti, v smrteľnej úzkosti v Getsemanskej záhrade a v umieraní na kríži. Jeho pokrmom bob plniť vôľu svojho Otca, osláviť ho na zemi, zjaviť jeho meno ľudom, ohlasovať jeho kráľovstvo, jeho poslaním bolo priviesť stratené ovce, poblúdených synov, hriešnych ľudí k svojmu Otcovi. Kto hľadá ozajstnú, plnú a čistú skúsenosť Boha na tomto svete, nájde ju v Ježišovom živote, smrti a vzkriesení. Pri pohľade na Ježiša ešte i pohanský dôstojník musel zvolať: »Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,39)
V Ježišovi Kristovi nachádzame jednotu a plnosť všetkých foriem skúsenosti Boha, s ktorými sme sa stretli v biblickom i mimobiblickom svete. Ježiš vide! a mocne prežíval lásku svojho Otca v stvorených veciach, keď‘ hovoril o jeho starostlivosti o vtákov a poľné ľalie (Mt 6,25-34), keď‘ hovoril v podobenstvách (Mt 13). Ježišova láska k ľuďom, najmä k tým maličkým a úbohým, svedčí o tom, ako prežíval Božie tajomstvo, ukryté v ľudskom srdci (Mt 18,1-11). Keď‘ sa zúčastňoval na slávnostiach v chráme, prežíval prítomnosť svojho Otca v jeho dome, keď‘ slávil Paschu, prežíval prítomnosť svojho Otca v kulte a v dejinách vyvoleného ľudu. Jeho blahoslavenstvá a celá reč na hore ukazujú najvyššiu morálnu skúsenosť Boha: »Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8) Konečne na kríži Ježiš okúsil a pretrpel najtvrdšiu existenciálnu skúsenosť Boha a zjavil nám, že aj utrpenie a smrť sú skúsenosťou Božej lásky. A po svojom vzkriesení nám Ježiš daroval svojho Ducha, aby sme i my mali účasť na jeho skúsenosti Boha ako Otca. Pavol povie: »Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba! Otče!“ (Rim 8,15) Túto skúsenosť nám vkladá Ježiš do srdca, keď nás učí modliť sa: »Otče náš...“ (Mt 6,9- 13) Odvtedy každá ľudská skúsenosť Boha je určená na to, aby sa zapojila do Ježišovej skúsenosti a zavŕšila sa v jeho sláve. „Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ On 14,6) Naozaj, mimo Ježiša niet iného mena, v ktorom by sme mohli mať túto spasiteľnú skúsenosť Boha (porov. Sk 4,12).
Ľudia, čo vierou prijímajú Ježišovu skúsenosť Boha ako nášho Otca, prežívajú celkom novú skúsenosť: Boh je ten, ktorý sa zjavuje v Ježišových slovách a mocných skutkoch. Božiu blízkosť, dobrotu, milosrdenstvo prežívajú v Ježišovej osobe, v jeho posolstve o Božom kráľovstve, ktoré prichádza s ním, v jeho odpúšťajúcej láske, v jeho vrcholnej obete za nás. Boh je Otec, ktorý posiela svojho Syna Ježiša, aby nikto nezahynul, ale mal večný život (porov. Jn 3,16). V Ježišovi môžu veriaci okúsiť a prežívať, ako Boh miluje svet. Je to skúsenosť Boha, ktorý nás zachraňuje uponížením a poslušnosťou svojho Syna, v ktorom sa nám doslova dáva. Vrcholná skúsenosť Boha v Starom zákone, ako ju vyslovil žalmista:
„Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“, sa doslova realizuje vtedy, keď Ježiš hovorí: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Mt 26,27; Lk 22,19). Je to skúsenosť, chudobných, hladných a smädných hľadačov Boha, stretajú sa s ním a skusujú jeho dobrotu v Ježišovi Kristovi. V Ježišovi máme tiež záruku, že táto skúsenosť Boha nie je len chvíľková, ale má v sebe večný život: „Kto je moje telo..., má večný Život.“ (Jn 6,54)
Túto skúsenosť Boha v Ježišovi Kristovi môžeme prežívať preto, lebo Otec o ňom vyhlásil: „Toto je môj milovaný Syn...“ (Mt 3,17), lebo mu dal všetku moc na nebi i na zemi (Mt 28,18): moc nad prírodou, ľuďmi i anjelmi, moc uzdravovať, kriesiť mŕtvych, moc odpúšťať hriechy a zvíťaziť nad Zlým, lebo nebol ponechaný v podsvetí, ale ho vzkriesil a povýšil na svoju pravicu (porov. Sk 2,3lnn). Stretáme sa s Bohom v Ježišovi Kristovi, lebo On povedal: ‚Ja a Otec sme jedno.“ (Jn 10,30) „Kto vidí mňa, vidí Otca... Ja som v Otcovi a Otec vo mne.“ (Jn 14,9n) Môžeme prežívať blízkosť a lásku Otca v Ježišovi Kristovi, lebo nám daroval svojho Ducha, v ktorom voláme: Abba! Otče! (mm 8,15)
5. Skúsenosť Boha v Kristovej Cirkvi Prvotná Cirkev, naplnená a pohýnaná Duchom Svätým, hlboko prežíva túto synovskú skúsenosť Boha Otca, ktorú nám otvoril a sprístupnil Ježiš Kristus. Pavlove listy prekypujú touto skúsenosťou: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista... v ňom si nás... vyvolil... a predurčil, aby sme sa... stali jeho synmi...“ (Ef 1 ‚3n) Boh „nás miluje... a nič nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8,37.39). Svoje mystické zjednotenie s Bohom dáva najavo výkrikom: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus!“ (Gal 2,20) Ján zasa vo svojom Prvom liste takto podáva skúsenosť učeníkov: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1 Jn 1,ln) Vrcholnou skúsenosťou Boha je láska, lebo „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4,16). Táto skúsenosť má svoj prameň v Bohu: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn 4,19)
Táto skúsenosť Boha, ktorá sa rodí z „nášho spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“ (1 Jn 1,3), je každodenným pokrmom nového Božieho ľudu, Kristovej Cirkvi. Cirkev ju žije vo svojom kulte, osobitne vo sviatostiach, ktoré sú reálnymi znakmi milostivej Božej prítomnosti, prežíva ju mravným Životom podľa evanjelia, počínajúc obrátením, cez cnostný život až po najvyššie svedectvo lásky v mučeníctve a v obete života za bratov. Osobitnou skúsenosťou Boha je služba lásky najúbohejším: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40)
Spisy cirkevných otcov, najmä ich krstné katechézy, svedčia o tom, ako Cirkev uvádzala nových veriacich do tejto svojej skúsenosti Boha. Krstná katechéza sa neobmedzila na poučenie, ale bola to „mystagogia“, uvádzala ich do tajomstiev, ako v nich majú prežívať spasiteľnú prítomnosť Boha. Pritom otcovia hojne používajú udalosti Starého zákona ako predobrazy a ukazujú, ako sa biblické predobrazy vyplnili v Ježišovi Kristovi, ako sa skúsenosti biblického ľudu naplno rozvíjajú v novom Božom ľude. Apologéti 2. stor. a po nich otcovia používajú aj kozmickú skúsenosť Boha, najmä v spisoch určených pre tých, čo sú mimo Cirkvi, pritom sú však veľmi prísni a odmietaví voči mýtickým deformáciám tejto skúsenosti. Zato ochotne preberajú metafyzickú skúsenosť a morálnu skúsenosť Boha, ako ju vypracovala grécka filozofia, najmä platonizmus a stoicizmus. Filozofické poznanie nestavajú mimo skúsenosti, ale začleňujú ho ako určitú hodnotu do kresťanskej skúsenosti viery. Hodnotia ho ako hľadanie a túžbu po Bohu tých ľudí, čo ešte neuzreli Svetlo Kristovo. - Celkom osobitným dokladom kresťanskej skúsenosti Boha sú Augustínove Vyznania a Rozhovoĺy duše s Bohom (Solilo quia). V nich nájdeme všetky formy skúsenosti Boha, od kozmickej cez ontologickú až po blaženú skúsenosť v Ježišovi Kristovi.
Kresťanská skúsenosť Boha si tvorila bohaté formy aj v stredoveku: môžeme ich obdivovať v stredovekých katedrálach, v mystických spisoch, a najmä na postavách vtedajších svätcov. Život sv. Františka z Assisi po jeho obrátení je jednou súvislou skúsenosťou Boha v premnohých formách, od kozmickej skúsenosti v Bratovi Slnku a Sestre Lune, cez mystiku Pani Chudoby až po zjednotenie s Ježišom Kristom v jeho stigmách: je to akoby skúsenosť Božej prítomnosti na vlastnom tele.
No nielen mystiku, ale i scholastiku by sme mali pozitívnejšie hodnotiť, a to ako kresťanskú skúsenosť Boha, ktorá si našla tento vrcholný intelektuálny výraz. Povrchným pozorovateľom sa scholastika javí ako čisto abstraktná racionálna konštrukcia, ako prísne logické racionálne uvažovanie o Bohu, správne síce, ale neživotné, bez vzťahu ku skúsenosti. V skutočnosti scholastika vyrástla z veľmi silného a hlbokého zážitku Boha, a na ňom stála, jemu chcela slúžiť a rozvíjať ho; toto autori teologických súm považovali za samozrejmé a predpokladali to. No na rozhodujúcich miestach to aj výslovne uvádzajú. Vezmime si ako príklad „Cesty“ sv. Tomáša Akvinského, ktoré vedú k poznaniu Božej existencie: tieto cesty vychádzajú zo skúsenosti a na konci zasa vyúsťujú do nej. Východiskom každej z piatich Tomášových ciest je určitá metafyzická skúsenosť, to značí taká skúsenosť, ktorá presahuje prírodu ako takú (fysis), a dotýka sa celej skutočnosti; je to celostná skúsenosť zo strany človeka, zachycuje jeho zmysly i citovú oblasť, rozumové poznanie i vôľu. Takou skúsenosťou je napr. skúsenosť pohybu, príčinnej závislosti, náhodnosti, poriadku, rozumovej cieľovosti. Z tejto metafyzickej skúsenosti Tomáš rozumovou úvahou vystupuje až k poznaniu, že musí jestvovať Prvý Hýbateľ, Prvá Príčina, Absolútne Bytie, Dokonalá Bytosť, Najvyšší Rozum. Ako vidno, ide tu o skutočnú cestu, výstup, o radikálnu intelektuálnu skúsenosť, nielen o číru logiku. A výsledok svojho uvažovania Tomáš ihneď napája na všeľudskú náboženskú skúsenosť, keď každú z ciest zakončuje vetou: „a to všetci nazývajú Bohom“, to značí Prvého Hýbateľa, Prvú Príčinu...
Náboženská skúsenosť v novoveku je silne poznačená pocitom úzkosti a neistoty. Ľudia majú pocit, že sa postupne rútia a rozpadajú všetky poriadky, ktoré dovtedy platili za nedotknuté. Predstava kozmického poriadku je otrasená novým heliocentrickým systémom; myšlienkový systém scholastiky sa rozpadol a je nahradený novými metodickými princípmi Descarta a Bacona; náboženský poriadok je otrasený reformáciou a nastane dlhé obdobie náboženských vojen a zmätkov; neskoršie francúzska revolúcia odstraňuje feudálny spoločenský poriadok a nastupujúca industrializácia prináša nový ekonomický poriadok. Ľudia tak strácajú istotu a ochranu v objektívnom vonkajšom poriadku, preto sa obracajú do svojho vnútra a hľadajú istotu vo svojom srdci. Vo filozofii Descartes nachádza poslednú istotu vo svojom mysliacom Ja, anglická filozofia zasa v zmyslovej skúsenosti, Kant sa podujíma na Kritiku ľudských poznávacích schopností.
Je pochopiteľné, že týmto antropologickým obratom do vnútra človeka je poznačená v novoveku aj skúsenosť Boha. Človek sa obracia do seba, vidí svoj hriešny stav, prežíva úzkosti a hľadá cestu k Bohu Záchrancovi. Túžba po tejto vnútornej náboženskej skúsenosti bola pri zrode reformácie (vnútorné boje a úzkosti Martina Luthera). No takisto aj katolícka obnova sa rodí z vnútornej skúsenosti Boha. Sv. Ignác z Loyoly prežíva duchovnú krízu, obracia sa do seba, uťahuje sa do samoty, vidí svoje hriechy a prežíva bolesť, úzkosť a ľútosť. Je to hlboká skúsenosť Boha v srdci hriešneho človeka. A je zaujímavé, táto skúsenosť v oboch prípadoch sa dostáva ku Kristovi na Kríži: u Luthera je to teológia Kríža, u Ignáca je to rozhovor s Ukrižovaným Kristom na záver rozjímania o hriechu. Potom sa však cesty rozchádzajú: na jednej strane je to protest proti cirkevnej hierarchii, u Ignáca je to nasledovanie Krista pod zástavou Kríža v práci a boji o Božie kráľovstvo. Ignácove duchovné cvičenia sú ozajstnou školou kresťanskej skúsenosti Boha; všetko je v nich zamerané na to, aby človek nazeral, poznával, cítil, miloval nášho Pána, je to nová forma intenzívnej skúsenosti Boha.
Tridentský koncil je významný nielen svojimi vieroučnými výrokmi, ale tiež obnovou a reformou kultu, to je obnovou kultovej skúsenosti Boha. Veď povrchnosť a neporiadky vo výkone bohoslužby, najmä pri vysluhovaní sviatostí, boli jedným z hlavných podnetov kritiky a protestu. Jasné učenie Tridentského koncilu o hodnote sviatostí ako Božích znakov, v ktorých sa stretáme s Bohom, najmä o reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii, ďalej obnova liturgie, cirkevnej disciplíny kňazskej výchovy, to všetko prispelo k tomu, že veriaci znovu hlbšie prežívali milostivú prítomnosť Boha v živote, a najmä v bohoslužbe Cirkvi.
Aj mystická skúsenosť Boha má svojich predstaviteľov v Cirkvi v novoveku: sú to španielski mystici (sv. Terézia z Avily a sv. Ján z Kríža) a potom francúzska mystika so svojou školou duchovnosti. To sa prejavuje aj v teológii, kde vedľa obnovenej scholastiky sa rozvíja aj teológia srdca, najmä vo Francúzsku.
Nové podnety pre štúdium a zhodnotenie náboženskej skúsenosti prichádzajú s rozvojom misií. Misionári v Indii a v Číne sa stretajú s náboženskou skúsenosťou východných náboženstiev, ktorá má svoju tradíciu a pevné formy. Nastoľuje sa otázka, čo možno z tejto skúsenosti Boha prijať ako hodnotné a zlučiteľné s kresťanským zjavením.
Po osvietenských tendenciách, ktoré chceli prekonať náboženskú skúsenosť čistým, „osvieteným“ rozumom, prichádza obdobie romantizmu, ktorý zasa všetko stavia na citovej skúsenosti. To sa odrazí aj v teológii. F. Schleiermacher v protestantskej teológii znovu postavil náboženskú skúsenosť do popredia, až natoľko, že celé náboženstvo zaradil do sféry citu. V katolíckej teológii 19. stor. sa uplatnila najmä obnovená scholastika, no vedľa nej sa začína rozvíjať aj druhý prúd, ktorý vyzdvihuje kresťanskú skúsenosť, jeho predstaviteľom je J. H. Newman. V našom storočí veľkým teológom náboženskej skúsenosti bol R. Guardini. Z týchto teologických prúdov sa rozvinulo v Cirkvi liturgické a biblické hnutie, ktoré chce sprístupniť ľuďom biblické a liturgické pramene pravej skúsenosti Boha.
Druhý vatikánsky koncil, keď sa rozhodol pre pastorálny charakter, musel venovať osobitnú pozornosť náboženskej skúsenosti, najmä otázkam, ako dnešní ľudia prežívajú vzťah k Bohu, akú majú skúsenosť Boha a ako im v nej pomáhať. Znovu vyzdvihuje a obnovuje posvätnú liturgiu ako stály zdroj kultovej skúsenosti Boha. Osobitne sa venuje tajomstvu Cirkvi, ktorá je putujúcim ľudom Božím, zjednoteným láskou Otca a Syna a Ducha Svätého; len v Cirkvi môžeme mať túto plnú skúsenosť lásky trojjediného Boha. S úctou hovorí o náboženskej skúsenosti v nekresťanských náboženstvách. A v konštitúcii Radosť a nádej sa prihovára súčasným ľuďom, že jedine Boh dáva vyčerpávajúcu odpoveď‘ na otázky života a smrti. Úlohou Cirkvi v tomto svete, zasiahnutom ateizmom, je „sprítomňovať a takrečeno urobiť viditeľným Boha Otca a jeho vteleného Syna, pod vedením Ducha Svätého... svedectvom živej a zrelej viery“ (GeS 21).
6. Skúsenosť Boha ako problém dnešných ľudí Ako vidno z postupu našej úvahy, jestvujú mnohé formy skúsenosti Boha, akými ľudia v rôznych dobách a kultúrach prežívali prítomnosť tajomstva Boha vo svojom svete, v živote i v dejinách; táto skúsenosť sa nachádza aj v najvyšších formách filozofického myslenia, osobitne bohaté formy nájdeme v Cirkvi. A predsa sa dnešní ľudia často sťažujú na „neprítomnosť Boha“, že nemôžu mať o ňom a s ním skúsenosť, že sa s ním nestretli. V čom je problém? Či naozaj všetky formy skúsenosti Boha sú dnes neúčinné, neprístupné, nepresvedčivé? Ako rozoznávať pravú skúsenosť Boha od iluzórnej? Ako hovoriť o tejto skúsenosti dnes, ako ju zdieľať iným ľuďom?
Prvým dôvodom tohto nedostatku skúsenosti Boha je jednostranná orientácia dnešných ľudí na zmyslovú skúsenosť ako jedinú formu skúsenosti. Proti takej orientácii treba prízvukovať, že skúsenosť Boha nie je, ani nemôže byť zmyslová; nie je to empirická skúsenosť v zmysle prírodných vied; nedá sa ľubovoľne vyvolávať, overovať, testovať. Istotne, Boh pri oslovení človeka môže použiť i zmyslami vnímateľné javy, ale tieto javy samy osebe ešte nehovoria jednoznačne o Bohu, napríklad zázraky: vidia ich a pozorujú mnohí, veriaci i neveriaci, ale skúsenosť Boha, jeho moci a lásky prežívajú iba tí, čo ich prijímajú vo viere. »Veríte, že to môžem urobiť?“ (Mt 9,28)
Ďalej, skúsenosť Boha sa nemôže obmedziť iba na mystickú skúsenosť v plnom zmysle, prístupnú len niektorým nábožensky nadaným ľuďom. Mystická skúsenosť je len jednou formou, má svoje poslanie v dejinách náboženstva a zjavenia, no ona sama nemôže nahradiť alebo zastúpiť základné formy skúsenosti Boha, možné a prístupné všetkým ľuďom: veď Boh je Bohom všetkých, „pre neho všetci žijú“ (Lk 20,38). — Takisto skúsenosť Boha nemožno uzavrieť len do oblasti citu: v afektívnej oblasti sa nedá presne vymedziť nejaký špecifický náboženský cit, najmä, náboženská skúsenosť presahuje vždy do poznania a rozhodnutia, do oblasti rozumu a vôle.
Z toho vyplýva, že pravá náboženská skúsenosť Boha musí byť celostná: to značí, že človek ju prežíva celou bytosťou, ona zachycuje a preniká všetky schopnosti: zmysly, city, rozum i vôľu. Taký je biblický význam poznania Boha, kde poznať značí prežívať celou bytosťou. Každá jednostrannosť oslabuje túto skúsenosť. - Ďalej, skúsenosť Boha musí byť radikálna: tu ide o všetko, v nej človek prežíva zmysel svojho života i všetkého, čo je. Taká je skúsenosť veľkých biblických osobností, Abraháma, Mojžiša, Jeremiáša, Jóba... Toto je zmysel Ježišovho nároku: opustiť všetko, stratiť svoj život... Najplnšia náboženská skúsenosť sa vyslovuje radikálnou oddanosťou: „Bože, ty si môj BOH! Otče môj! Boh môj a moje všetko!“ Taká skúsenosť bola možná nielen v dávnych dobách, ale je otvorená aj pre dnešných ľudí, dokiaľ‘ sú schopní milovať a darovať sa.
Často počúvame na adresu náboženskej skúsenosti sebavedomé výroky o tom, aký je moderný človek vzdelaný, že nemôže naivne prijímať to či ono, že prekonal detské štádium, že je kritický a pod. V takých výrokoch sa neraz ukrýva zámer nanútiť nejaký »nový“ pohľad ako jedine správny, zveličuje sa osobitnosť súčasnej situácie a zabúda sa na to spoločné a nevyhnutné, čo je údelom všetkých ľudí. A k tomuto základnému údelu patrí i skúsenosť Boha. Preto si dávne formy tejto skúsenosti zachovávajú svoju hodnotu i dnes, len ich treba správne včleniť do osobného života. Ba vyššie vzdelanie a bohatšie informácie umožňujú dnešným ľuďom ešte bohatšiu a intenzívnejšiu skúsenosť Boha, než mali dávni predkovia.
Uvedieme ako príklad kozmickú skúsenosť Boha, keď sa človek stretá s tajomstvom Boha v sile, zákonitosti, účelnosti a kráse prírody; táto skúsenosť bola dobrá nielen pre primitívnych ľudí, žijúcich v bezprostrednom citovom vzťahu k prírode, ale je možná aj dnešným ľuďom, odborníkom v prírodných vedách, ako o tom svedčí viera významných vedcov. Istotne, ich viera už nie je numinóznym uctievaním prírody, Boh nie je pre nich súčasťou prírody. Dnešný vedec nebude robiť ani priame dôkazy Božej existencie v rámci svojej vedy. Ale zato môže mať veľmi hlboký zážitok Boha vždy väčšieho a tajomnejšieho, než sú všetky veľkosti a tajomnosti prírody. Tu už nejde o vedecké dokazovanie, ale o celkový postoj vedca ako človeka k celej skutočnosti a k jej tajomstvu, a v tom sa uskutočňuje skúsenosť Boha. Teilhardova vízia kozmického vývoja ku bodu Omega vyviera z kozmickej skúsenosti Boha, ktorý stvoril všetko pre Krista a v Kristovi. - Oprávnenosť kozmickej skúsenosti vyplýva aj z antropológie. Človek je bytosťou vo svete, patrí do tohto sveta, je naň odkázaný. Preto ľudská skúsenosť Boha musí mať aj kozmické črty. Každé radikálne desakralizovanie sveta, radikálna sekularizácia, vedie nakoniec k praktickému popieraniu Boha.
To isté treba povedať o morálnej skúsenosti Boha. Každý človek, i ten dnešný, rozoznáva mravné dobro od zla a prežíva záväznosť mravného zákona vo svedomí. Kto prijíma mravný zákon a koná podľa svedomia, kto uznáva absolútnu hodnotu mravného dobra, ten už má základnú skúsenosť Boha, „čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia“ (Rim 2,15). Aj taký kritický duch ako I. Kant nakoniec uznáva existenciu Boha ako podmienku mravnosti, ako postulát praktického rozumu. Práve morálne problémy (a často tragédie) privádzajú dnešných ľudí k Bohu nielen ako k Zákonodarcovi ale ako k Záchrancovi.
Kultová skúsenosť Boha je dnes azda najviac oslabená. Technická civilizácia a ekonomické myslenie udúšajú v ľuďoch zmysel pre symboliku vecí, pre obraz a gesto, pre dôstojnosť slova; to sú výrazové prostriedky kultu. Protináboženská polemika od dôb osvietenstva až dodnes využíva karikatúry kultových úkonov, aby tak zosmiešnila v očiach širokých más náboženskú skúsenosť. Konečne, pôsobí tu i strata náboženského prostredia, kult sa dá prežívať a chápať len v určitom spoločenstve, žiaľ, väčšina našich súčasníkov stratila živý kontakt s náboženským spoločenstvom, i s jeho kultom. - Preto o kultovej skúsenosti Boha možno hovoriť prakticky len s veriacimi. Pravda, i dnes môžu byť prípady náhleho obrátenia, silnej kultovej skúsenosti Boha u tých ľudí, ktorí žili mimo Cirkvi, ale zato si zachovali zmysel pre tajomstvo obrazu: že všetky veci sú nielen vecami, ale i obrazmi vyššej skutočnosti, ktorá je ich vzorom. U väčšiny ľudí sa však žiada určitá príprava, „mystagogia«, ako to bolo v kresťanskom staroveku, aby boli schopní prežívať kultovú skúsenosť Boha.
Grécka filozofia, a po nej scholastika, vychádzali z metafyzickej skúsenosti Boha a vo svojich vrcholných prejavoch dospeli až k ontologickej skúsenosti: Boh je číra Skutočnosť (Actus purus), On je Ten, kto skutočne a plne je. Dnešná existencialistická filozofia znovu objavuje toto ontologické tajomstvo (G. Marcel). Prežíva údiv nad tým, že niečo je, že ja som, že existujem. Takto prežívať ontologické tajomstvo značí skúsenosť Boha, prítomného v našej existencii. Skúsenosť môjho ľudského Ja je vlastne možná len na základe skúsenosti nejakého absolútneho Ty. - Aj tradičné metafyzické „dôkazy“ existencie Boha sa ukážu v jasnejšom svetle, keď‘ sa stanú skúsenosťou Boha, keď‘ sa rozvíjajú na pozadí transcendentálnej skúsenosti: človek prežíva sám seba ako nekonečnú otvorenosť a hĺbku, nekonečný horizont bytia je podmienkou každého jeho poznania a absolútne Dobro podmienkou jeho túžob.
Metafyzická skúsenosť Boha vychádza z poriadku bytia; v takom poriadku všetko má svoje miesto; môže to zvádzať k nesprávnemu chápaniu, že i Boh „má svoje miesto“ pridelené v takom metafyzickom systéme: ako základ a vrchol skutočnosti. Vtedy Boh zostáva vzdialeným základom, nedoziernym vrcholom, ďalekým horizontom. Takého ďalekého Boha, prakticky neprítomného, majú v podvedomí mnohí naši súčasníci. - Tu im treba pomôcť a uviesť ich do historickej skúsenosti Boha, ako nám ju podáva zjavenie vo Svätom písme. V biblickej skúsenosti sa Boh zjavuje a slobodne koná v dejinách jednotlivcov i celého ľudu. Aj dnes je nám Boh blízky, tu prítomný v našich osobných dejinách, v našej situácii; aj dnes sa nám prihovára slovami i skutkami, pravda, nie osamote, ale v spoločenstve svojho ľudu, vo svojej Cirkvi. Naša skúsenosť Boha musí mať aj spoločenský rozmer: Boh je ten, ktorý nás zjednocuje svojou láskou.
Keď‘ je možná skúsenosť Boha v takých bohatých formách, prečo sa teda ľudia sťažujú na neprítomnosť Boha, na nedostatok náboženskej skúsenosti? Korene tohto nedostatku bude treba hľadať v srdci človeka.
Skúsenosť Boha je darovaná skúsenosť, darovaná z lásky, a takú skúsenosť treba prijať s láskou a odpovedať na ňu oddanosťou. Skúsenosť Boha sa nedá vyrobiť, vymyslieť ani vynútiť, iba vďačne prijať. Nie je to indiferentná skúsenosť nejakého predmetu, ale osobná skúsenosť Božieho Ty, ktoré nás zaväzuje a nárokuje si našu lásku, oddanosť, darovanie. - No práve dnešní ľudia majú silné vedomie vlastnej autonómie, vedomie moci nad sebou i nad prírodou, vedomie, že si sami vystačia, tak sa čoraz viac uzavierajú do seba, čím sa izolujú od Boha i od ľudí. No sebestačnosť a uzavretosť je práve opačnou skúsenosťou, lebo skúsenosť Boha vždy predpokladá otvorenosť, ochotu prijať a skúsiť, aký dobrý je Boh.
Konečne, treba uvážiť, že v ľudstve pôsobí tajomstvo hriechu, a to zasahuje a zraňuje i našu skúsenosť Boha. Každý hriech obsahuje v sebe už určitú skúsenosť neprítomnosti Boha, vzdialenosti od Boha, skúsenosť ateizmu. Hriešny život postupne oslabuje, až nakoniec udusí pozitívnu skúsenosť Boha. Pravda, v tej chvíli, keď si človek prizná svoj hriech, keď hľadá záchranu z neho, vtedy sa v ňom rodí nová skúsenosť Boha: hriech je preto hriechom, lebo sa stal pred Bohom. Boh hlasom svedomia usvedčuje človeka z hriechu a tak mu dáva okúsiť svoju prítomnosť. Svedomie je tou všeľudskou skúsenosťou Boha, ktorá je každému nielen dostupná, ale priam vtlačená. No v tejto skúsenosti svieti aj svetlo nádeje, že Boh môže zachrániť, očistiť, odpustiť: je to skúsenosť obrátenia sa k Bohu. My hriešni ľudia iba takto môžeme skúsiť Boha: Boh je Záchranca, Spasiteľ.
Boh, náš Záchranca a Spasiteľ, sa nám daroval v Ježišovi Kristovi, v ňom nám všetko daroval. Kristus je Prostredník medzi nami a Otcom, on nám sprostredkuje pravú a plnú skúsenosť Boha. Posledným prameňom dnešnej krízy, ktorá sa prejavuje nedostatočnou skúsenosťou Boha, „neprítomnosťou Boha“, je ľahostajnosť a nezáujem o Ježiša Krista a jeho evanjelium: A zasa jedinou cestou, ako ju obnoviť a rozvinúť v dnešných ľuďoch, je Ježiš Kristus. Veď‘ on povedal: „Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11,27) Boh, po ktorom od vekov túžili ľudia, ktorého tvár chceli vidieť biblickí otcovia, po ktorom i my túžime a žiadame si okúsiť jeho milosrdnú lásku, je Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal, v ňom nám daroval spásu, v ňom chce zjednotiť všetko, v ňom nám dáva pečať Ducha Svätého (porov. Ef 1,3-14). V Ježišovi Kristovi naozaj môžeme naplno okúsiť a presvedčiť sa, aký dobrý je Boh: je náš Otec.
Použitá literatúra
[upraviť]- Romano Guardini: Náboženstvo a zjavenie.
- Karl Rahner: Či je možná viera v dnešnom svete. (V zborníku: Kresťan v dnešnom svete)
- Karl Rahner: Wer ist das eigentlich GOTT? (Zborník štúdií)
- G. Siewerth: Erfahrung. LThK 3. zv.
- Slovník biblickej teológie. Heslá: Boh, Kult, Poznanie.