Dogmatika/Verbum 4-4

4. ZVELEBUJEM ŤA, OTČE, PÁN NEBA I ZEME (Mt 11,25)

Zjavenie trojičného tajomstva Božieho v Novom Zákone, svedectvo synoptikov a Skutkov apoštolov.

1.Zjavenie Otca

Keď sa priblížila "plnosť času", starozákonný Boží ľud si naplno uvedomil, že Boh je jeho Otcom i každého z veriacich. V rabínskych spisoch nachádzame o tom mnohé doklady, ba i doslovnú formulu. "Náš Otec, ktorý si na nebesiach."

Ježiš Kristus nadväzuje na toto chápanie a spĺňa to najlepšie, čo je v židovskom uvažovaní o Božom otcovstve. Sťa chudobný zo žalmu, pre ktorého spoločenstvo ľudí čistého srdca predstavuje pokolenie Božích synov (porov. Ž 73,1.15), aj Ježiš má na mysli určité spoločenstvo utvorené z "najmenších" (Mt 11,25), ktorým Otec zjavuje svoje tajomstvá a z ktorých každý je osobitne synom Boha (Mt 6,4). Ježiš učí: " Vy ste svetlo sveta. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach." (Mt 5,14.16) "Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec." (Mt 5,48) "Dajte si pozor, a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Ale... aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec, ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti." (Mt 6,1.4) "Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvert a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti." (Mt 6,6) "Váš Otec nebeský predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť..." (Mt 6,32-33)

No Ježiš uvádza celkom nový pohľad, ktorý prekračuje aj univerzalizmus, ku ktorému dospel určitý prúd neskorého židovstva. Tento prúd síce spájal otcovstvo Boha s jeho vlastnosťami stvoriteľa, ale z toho ešte neuzatváral, že Boh je Otcom všetkých ľudí a že všetci ľudia sú bratia. Takisto si síce predstavoval, že Božie zľutovanie sa rozprestiera "na každé telo" (Sir 18,13), no vo všeobecnosti dodával, že iba Boží synovia, to znamená spravodliví Izraela dostávajú plný účinok tohoto zľutovania. Tento prúd iba na nich aplikuje tému (Dt 8,5) "Jahveho výchovy", inšpirovanej otcovskou láskou. Naproti tomu podľa Ježišovho chápania spoločenstvo "najmenších", dovtedy obmedzené iba na kajúcich židov, ktorí spĺňajú Otcovu vôľu, bude obsahovať aj pohanov (Mt 25,32), ktorí nahradia "synov kráľovstva" (Mt 8,12). Lebo "Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane, ´ vojde do kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach." (Mt 7,21).

Ježiš zjavuje, že Boh je jeho Otcom v jedinečnom zmysle. Ukazuje to tým spôsobom, že striktne rozlišuje medzi výrazmi "môj Otec" (Mt 7,21; 11,27; Lk 2,49;) a "váš Otec" (Mt 5,45, 6,1; 7,11...). Inokedy sa predstavuje ako "pravý Syn" (Mk 13,32), ako najmilší, to znamená jediný Syn, a najmä, že vyjadruje vedomie jednoty medzi sebou a Otcom, že on prenika do všetkých tajomstiev Otca. "Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik iba Syn a ten komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Mt 11,27)

Keď poučuje učeníkov, hovorí takto: "Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach." (Mt 18,10) V podobenstve o stratenej ovci hovorí: "Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých." (Mt 18,14) "A zasa vám hovorím. Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach." (Mt 18,19) Ježiš jedinečným spôsobom zjavuje Otca vo svojej modlitbe plnej dôvernosti. " V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: "« Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme... Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko...»" (Lk 10,21n) Ježiš plesá, raduje sa v Duchu Svätom a tak sa prihovára Otcovi; je to modlitba radosti a dôvery. Trojičný Boží život je radostné tajomstvo. Z Ježišovej modlitby môžeme aspoň zdiaľky vytušiť, aké sú vnútrobožské vzťahy.

Pomôžeme si ľudskýcm obrazom. Vidíme rozprávať sa skupinku ľudi. Zo spôsobu a atmosféry ich rozhovoru môžeme poznať niečo o ich vzťahoch. Keď začujem dôverné oslovenie a keď vidíme ich rozjasnené tváre, otvorí sa i pre nás ich dôverný svet a máme nejakú účasť na ich vzťahoch. Zjavujú nám, čím sú si navzájom: otcom, matkou, synom, dcérou, bratom... keď počúvame v Ježišovej modlitbe to dôverné oslovenie "Otče", otvára sa nám pohľad do Božieho života, prúdiaceho medzi Otcom a Synom. Už sama zvučnosť a vnútorná hĺbka tohto oslovenia nám zjavuje to hlavné. Tu hovorí Syn, takto môže osloviť iba Syn. "Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." Ježiš nám dáva účasť na svojej synovskej modlitbe. Dáva nám svojho Ducha, aby sme i my mohli volať "Abba! Otče" Že Boh je Otec, môžeme nejako spoznať a prežívať len vtedy, keď s Ježišom a v Ježišovi vyslovíme to tajné, úžasné, sväté a pritom také blízke:"Otče!" Tajomstvo našej spásy je v tom, že môžeme povedať "Otče náš..." Ten istý Ježišov Otec je aj pre nás Otcom, je Pánom neba a zeme, stará sa o vtáky a poľné ľalie a vie, čo potrebujeme. On je Otec, ktorý nás čaká a prijme nás, keď sa obrátime k nemu. Je náš Otec aj vo chvíľach smrteľného zápasu. Môžeme mu oddane povedať: "Otče, nie moja, lež tvoja vôľa nech sa stane." On je pri nás i vtedy, keď sme pribití na kríži. Spolu s Ježišom môžeme oddať svojho ducha do jeho rúk. On je Otec, ktorý nenechá svojho Pomazaného uzrieť porušenie. Aj my sme jeho pomazaní vo sviatostiach Cirkvi, zachráni nás od pokušenia a vyvedie nás z hrobu do svojej slávy. On je Otec, ktorého nám ukáže Syn a pozve nás: "Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo..." (Mt 25,34) Boha ako láskavého Otca zjavil Ježiš v mnohých podobenstvách o Božom kráľovstve. V podobenstve o veľkej večeri pozýva všetkých a pozvaných dáva pozvať ešte raz. V podobenstve o robotníkoch vo vinici ukazuje láskavú štedrosť a dobrotivosť Otca. Keď hovorí o neodbytnej vdove, uzatvára: "A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude ich a bude k nim nevšímavý?" (Lk 18,7)

Veľmi silné sú podobenstvá o božom milosrdenstve. Boh hľadá človeka ako pastier zatúlanú ovečku a ako žena odkotúľaný peniaz (porov.Lk 15,1-10).Ba ide ešte ďalej, vyčkáva syna, ktorý od neho odišiel a všetok majetok premárnil s hriešnicami. Keď ho vidí, ako sa vracia, beží mu v ústrety, aby ho objal a odpustil mu. Taká je láska Boha Otca (porov.Lk 15,11-32).

Lásku Boha Otca až do krajnosti zjavuje Ježiš v podobenstve o nájomníkoch vinice."Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne. Napokon k nim poslal svojho syna,lebo si povedal: ,K môjmu synovi budú mať úctu.´ ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: , To je dedič. Poďte, zabime ho, a jeho dedičstvo bude naše!´ "(Mt 21,33-38) Toto podobenstvo boli veľmi výrečné pre Židov, ktorí dobre pozanli pieseň proroka Izaiáša o vinici (Iz 5,1-7), a tak im bolo zrejmé, že tým hospodárom je sám Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.

2. Ježiš hovorí a koná ako Syn

Ježiš si je vedomý vlastnej vznešenosti. Vedel, že je Boží Syn, a to vo výlučnom zmysle. V synoptických evanjeliách máme o tom množstvo dokladov, tu uvedieme len niektoré. Ježiš nie je obyčajný rabín, ktorý vysvetľuje Písmo. On učí ako ten, čo má moc (Mk 1,22). Na rozdiel od prorokov nevyslovuje jednoducho Boží výrok, ale vyhlasuje: "No ja vám hovorím..."(Mt 5,22.28.34.39.44), a kladie pred svoje vyhlásenia slávnostné potvrdenie: "Veru, veru, hovorím vám", ako odpoveď na slovo, ktoré počuli v tajnosti. Ba opováži sa prirovnávať k slávnym osobnostiam Starého zákona: "A tu je niekto väčší ak Jonáš... a tu je predsa niekto väčší ako Šalamún!" (Mt 12,41n; Lk 11,31n)

Preto obrátiť sa k Bohu znamená nasledovať Ježiša, znamená rozhodnúť sa zaňho alebo proti nemu. "Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje." (Mt 12,30) Počúvať Ježiša znamená počúvať Boha samého, lebo to znamená budovať svoj dom na skale (Mt 7,24). Ale ako sa možno takto rozhodnúť vo vzťahu k Ježišovi, ktorého správanie nás vyvádza z miery? Ježiš to dobre vie: "Blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší." (Mt 11,6)

Preto Ježiš musí odôvodniť svoj nárok. Nie tým, že sa odchýli od svojej totožnosti, ale tým, že zjaví, že má jedinečný vzťah k Otcovi. Rozpráva sa s Bohom ako so svojím Otcom (Mk 14,36) a, nadväzujúc na tradíciu proroka Daniela (Dan 2,24-30), opováži sa povedať, že tajomstvá sú mu zjavené, lebo je "Synom" v jedinečnom vzťahu k "Otcovi" (Mt 11,25nn). Predsa si však neprivlastňuje poznanie všetkých vecí (Mk 13,32) a svoju vôľu podrobuje Otcovej vôli (Mt 20,28). Predsa však seba vyníma z radu Božích vyslancov (Mk 12,6) a Božie kráľovstvo stotožňuje so svojou vlastnou osobou. Takto napríklad pripomína podobenstvo o rozsievačovi (Mt 13,3-9). Na Ježišovo výlučné synovstvo poukazuje jeho správanie k chudobným a hriešnikom, symbol postoja samého Boha (Lk 15).

"Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba a zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik´ iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Mt 11,25n, Lk 10,22, Mk 12,1-22) Tu hovorí historický Ježiš o sebe samom a je si plne vedomý, že má plnosť Ducha (Lk 4,18). V ňom prišla Božia vláda a je v ňom prítomná. On je tým, na ktorom sa rozhodne spása a zatratenie ľudí (Mk 13,9-13). Kto sa ho zriekne, prepadne súdu (Mt 11,20-24). Má moc nad chorobou, smrťou a hriechom. Uzdravenia, ktoré robí, sú znakom jeho moci odpúšťať hriechy (Mk 2, 1-12). Je autentickým vysvetľovateľom Zákona. Avšak výraz "Syn" sám osebe by podľa svojho formálneho obsahu ešte nezaručil podstatnú patričnosť Ježiša k Bohu. Ale to sa zaručuje spôsobom, akým Ježiš predstavuje svoje synovstvo. Privlastňuje si plné moci a oprávnenia, ktoré podľa viery jeho poslucháčov patria len Bohu (Mk 10,28-31). U synoptikov sa titul Boží Syn často spája s titulom Kristus (Mt 16,16; Mk 14,61n) a javí sa v prvom rade ako mesiášsky titul. Práve preto je vystavený nepochopeniu, ktoré Ježiš musí odstrániť. Už na počiatku verejnej činnosti scéna pokúšania ukazuje na protiklad medzi dvoma výkladmi tohto titulu. Pre Satana byť Božím Synom značí zabezpečiť si zázračnú moc a nezraniteľnú ochranu (Mt 4,3.6). Pre Ježiša to značí hľadať pokrm a ochranu jedine v Božej vôli (Mt 4,4.7). Ježiš odmieta akýkoľvek náznak zemského mesianizmu a už tým začína ukazovať nerozlučné puto, ktoré ho spája s Otcom. Takisto sa Ježiš stavia voči vyhláseniam posadnutých (Mk 3,11; 5,7). Tieto ukazujú u tých duchov určité, i keď nechcené, uznanie jeho osoby (Mk 1,34). Ale ich vyhlásenia sú dvojznačné, a preto im Ježiš prikazuje mlčať. Petrovo vyznanie viery: " Ty si Mesiáš, Syn živého Boha" vychádza z hodnoverného súhlasu viery (Mt 16,16) a evanjelista, kktorý o tom podáva správu, môže dať bez ťažkosti vyznaniu celý jeho kresťanský zmysel. No i tak, Ježiš chce hneď predísť určitému nedorozumeniu: jeho titul mu nezabezpečí osud pozemskej slávy; Syn človeka bude musieť trpieť a zomrieť, aby vstúpil do svojej slávy (Mt 16,21).

Keď mu napokon Kajfáš slávnostne kladie zásadnú otázku "Si Mesiáš, Boží Syn?" (Mt 26,63), Ježiš cíti, že tento výraz by sa ešte i teraz mohol chápať v zmysle pozemského mesianizmu. Preto odpovedá nepriamo, keď otvára inú perspektívu: vyhlasuje, že príde ako najvyšší sudca, a to s výzorom Syna človeka. Tak dáva titulom Mesiáš a Syn človeka naozaj božský dosah, ktorý dobre vyzdvihuje Lukášovo evanjelium: "Si teda Boží Syn? - Vy sami hovoríte, že som." (Lk 22,70). Je to paradoxné zjavenie: Ježiš obraný o všetko a zdanlivo opustený od Boha, zachováva si svoje nároky nedotknuté. Až do smrti si zostane istý o svojom Otcovi (Lk 23,46). Táto smrť tiež definitívne odstránila každú dvojznačnosť. Keď evanjelisti podávajú správu o vyznaní stotníka (Mk 15,39), tým vyzdvihujú, že kríž je počiatkom kresťanskej viery.

Vtedy sa spätne osvetlí nejeden tajomný výrok, kde Ježiš zjavil povahu svojich vzťahov s Bohom. Zoči-voči Bohu je jednoducho "Syn". Je to dôverná formula, ktorá mu dovoľuje obracať sa k Bohu oslovením "Abba!Otče!" (Mk 14,36). Medzi Bohom a ním vládne hlboká dôvernosť, ktorá predpokladá dokonalé vzájomné poznanie a vzájomnú výmenu vo všetkom (Mt 11,25n). Takto dáva Ježiš plný význam Božím vyhláseniam: "Ty si môj Syn" (Mk 1,11; 9,7).

Apoštoli práve cez Ježišovo vzkriesenie konečne pochopili tajomstvo jeho Božieho synovstva: vzkriesením sa splnil 2.žalm, vzkriesením Boh potvrdil Ježišove nároky pred Kajfášom a na kríži. Od turíčneho dňa obsahom apoštolského svedectva a vyznania kresťanskej viery je "Ježiš, Boží Syn" (Sk 8,37; 9,20). Keď Matúš a Lukáš podávajú Ježišovo detstvo, citlivo vyzdvihujú túto tému (Mt 2,15; Lk 1,35).

3. Ježiš hovorí a koná v Duchu Svätom

Prítomnosť Ducha v Ježišovi, zjavená v krste, siaha až k samému pôvodu jeho bytia. Pokrstenie Ježiša nie je scénou povolania, ale investitúrou Mesiáša, jeho uvedením do úradu. Boh tu predstavuje svojho Syna, svojho služobníka, ktorého uchovával v skrytosti. Ján Krstiteľ bol naplnený Duchom Svätým tri mesiace pred narodením. V Ježišovi neformuje Duch nejakú novú osobnosť býva v ňom a dáva mu jestvovať od prvej chvíle od materského lona robí z Ježiša Božieho Syna. Obe evanjeliá detstva vyzdvihujú túto prvotnú činnosť (Mt 1,20 Lk 1,35). Lukášovo evanjelium tým, že porovnáva zvestovanie Márii s predošlými zvestovaniami, jasne vyzdvihuje, že táto činnosť je niečím väčším než zasvätením Samsona (Sdc 13,5), Samuela (1 Sam 1,11) a Jána Krstiteľa (Lk 1,15) všetci traja boli zasvätení Bohu už od svojho počatia spôsobom viac alebo menej celostným a priamym. Ježiš však bez sprostredkovania nejakého obradu, bez zásahu človeka, jedine činnosťou Ducha Svätého v Márii je nielen zasvätený Bohu, ale je svätý celým svojím bytím (Lk 1,35).

Ježiš celým svojím správaním zjavuje činnosť Ducha v sebe (Lk 4,14). V Duchu sa postaví proti Diablovi (Mt 4,1) a vyslobodí jeho obete (Mt 12,28). V Duchu prináša chudobným radostnú zvesť a Božie slovo (Lk 4,18). V Duchu má prístup k Otcovi (Lk 10, 21). Jeho zázraky, ktoré víťazia nad zlom a smrťou, sila a pravda jeho slova, jeho bezprostredná dôvernosť s Otcom, to všetko dokazuje, že na ňom "spočíva Duch" (Iz 61,1) a že on je Mesiáš Spasiteľ, očakávaný Prorok a milovaný Služobník.

Prejavy Ducha sú v Ježišovi trvalé. Ježiš nemusí prijímať Božie slovo zvonka: čokoľvek hovorí, zjavuje Božie Slovo. Nečaká na vhodnú chvíľu, kedy môže urobiť zázrak, zázrak sa rodí z neho, ako sa rodia z nás najjednoduchšie gestá. Celé novozákonné učenie o Duchu Svätom spočíva na starozákonnom učení. To platí aj o svedectve o Duchu u synoptikov a v Skutkoch apoštolov. Práve skutky sa označujú ako evanjelium o Duchu Svätom. V Starom zákone sa Duch identifikuje s Bohom. Označuje spásonosné pôsobenie Boha vo svete. Je Bohom a je Božou silou. Keďže sila sa prejavuje osobitne utvorením života a jeho udržaním, na Ducha sa hľadí ako na prvotný základ života. To Duch Boží plnou mocou vládne dejinami a v nich pôsobí. Napĺňa a vedie nositeľov zjvenia. Osvecuje prorokov a pohýňa ich, aby hovorili a konali. Duch je silou, ktorá spája Boha s tými, ktorých on vzal do svojej opatery. Mnohokrát sa Duch označuje aj ako základ posvätenia pre jednotlivých veriacich. Dary Ducha sa v Mesiášskom kráľovstve stanú všeobecným majetkom. Preto učenie o Duchu v Starom Zákone má eschatologickú črtu. Na Ducha Božieho sa v Starom zákone vôbec nedívajú ako na osobu. Ale v priebehu času dostáva Boží Duch čoraz viac osobné chápanie. Novozákonná viera v Ducha sa odlišuje od starozákonnej predovšetkým tým, že podľa svedectva Nového zákona Duch, ktorého v Starom zákone očakávali s nádejou ako eschatologický dar spásy, sa podivuhodným spôsobom vylieva na veriacich, že sa teda prisľúbenie splnilo.

V Ježišovom živote a pôsobení hrá Duch rozhodujúcu úlohu. V Ježišovom krste vidia synoptici zostúpenie Ducha na mesiášskeho Božieho Služobníka (Mk 1,10n; Sk 4,27; 10,38). Podľa prisľúbenia Svätého písma na ňom spočíva Duch Pánov. S pomocou Ducha Ježiš zláme diablovu vládu (Mt 12,28; Lk 11,20). Kto chápe jeho pôsobenie ako diablovo dielo, narazí na Ducha Svätého (Mt 12,31n). Ježišovo vzkriesenie sa chápe ako preborenie do sféry Ducha. Ježiš viackrát prisľúbil Ducha. Povedal: "Keď vás budú vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hovoriť." (Lk 12,11nn) Pred nanebovstúpením Ježiš sľúbil Ducha svojim učeníkom (Sk 1,8). V sile Ducha učeníci majú byť svedkami Pána v Jeruzaleme, v Judei, v Samárii a až po okraj sveta. V turíčny deň bol Duch naozaj zoslaný, a to na celú obec veriacich v Krista, zídenú v Jeruzaleme (Sk 2,1-5). Odvtedy on vedie a spravuje Cirkev (Sk 5,3.9.32; 8,14-17; 8,19; 13,2; 15,28; 16,6n; 20,11nn; 21,10n).

Je veľmi poučné, že v Skutkoch apoštolov sa rozlišuje dvojaké pôsobenie Ducha Svätého. Raz sú to výbuchy, lámuce všetky obvyklé poriadky, prevracajúce všetky očakávania, vytrhujúce sa zvnútra tých, ktorých sa Duch zmocnil. Potom sú to zase spôsoby pokojného správania, začleňujúce sa do denného poriadku, zrodené z lásky a idúce v ústrety obci a jednotlivcom. Duch sa dáva v krste a pri vkladaní rúk. Má vedúcu úlohu pre misie (Sk 13,2nn; 16,6n). Často sa Duchu pripisujú osobitné činnosti.

4. Boh Otec zjavuje Ježiša ako svojho Syna v Duchu Svätom

Pri Ježišovom krste Boh zjavuje, kto je Ježiš: je milovaný Syn (Mk 1,9-11). V tej istej chvíli Boh zjavuje seba: Boh je Otec Ježiša Krista, na ktorého zostupuje Duch Svätý. Otvorili sa nebesá - Boh sám otvára pohľad do tajomstva svojho vnútorného života, do lásky Otca k milovanému Synovi, a tá láska zostupuje na neho ako Duch Svätý. Boh hovorí nielen o sebe, ale hovorí v sebe, vyslovuje svoje Slovo, svojho Syna, a hovorí s ním v láske Ducha Svätého. Ježiš vidí zostupovať Ducha Svätého a počúva slová svojho Otca: "Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie." Ježiš svojou ľudskou existenciou zjavuje, akou láskou je Boh v sebe a akú lásku má k nám. Boh je večná láska Otca a Syna v Duchu Svätom a tak nás miluje, že nám dal svojho milovaného Syna.

Ján Krstiteľ, očakávajúc Mesiáša, očakáva súčasne Ducha v celej jeho sile. Duch má namiesto ľudských úkonov postaviť neodolateľné Božie konanie: "Ja vás krstím vodou na pokánie... On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom." Z tradičných symbolov Ján ponecháva ten najneprístupnejší, plameň ohňa. Ježiš neodmieta Jánovu predpoveď, ale ju plní spôsobom, ktorý privedie Jána do rozpakov. Prijíma Jánov krst a Duch sa v ňom zjavuje vo forme, ktorá je celkom jednoduchá a súčasne božská, spojená s vodou a vetrom: je to vízia otvoreného neba, odkiaľ zostupuje holubica. Krst vodou, ktorý Ján považuje za prekonaný, sa Ježišovým činom stáva krstom v Duchu. V mužovi, ktorý sa ako neznámy zamiešal medzi hriešnikov, Duch zjavuje prisľúbeného Mesiáša (Lk 3,22) a milovaného Syna (Mk 1,11). Duch ho však zjavuje svojím tajomným spôsobom. Navonok nebadať, že by niečo urobil. Syn koná a dá sa pokrstiť. Otec hovorí Synovi, ale Duch ani nekoná, ani nehovorí. Jeho prítomnosť je však nevyhnutná pre rozhovor medzi Otcom a Synom. Duch, hoci je nepostrádateľný, predsa zostáva nemý a zdanlivo nečinný: nepripojí svoj hlas k Otcovmu hlasu, nepripojí svoje gesto k Ježišovmu činu. Čo teda robí? - Robí to, že sa naplní toto stretnutie: Ježišovi zdieľa slovo zaľúbenia, hrdosti a lásky, ktoré mu prichádza od Otca, a stavia ho do postoja Syna. Duch robí to, že k Otcovi vystupuje Kristovo zasvätenie, prvotiny obety milovaného Syna.

Učeníci uverili v Ježišovo tajomstvo a uvideli otvorené nebesá: apoštoli pri Ježišovom premenení a nanebovstúpení, Štefan pri mučeníckej smrti, Pavol pri obrátení, Ján vo vyhnanstve... Videli a svedčili o Bohu a jeho milovanom Synovi v Duchu Svätom. A všetkých, čo uverili, krstili v mene Otca i Syna i Ducha Svätého...(Mk 16,15-20; Mt 18,16-20) Pri Cézarei na Ježišovu otázku Peter vyznáva Ježišovo božstvo. "«A za koho ma pokladáte vy?» opýta sa ich. Odpovedal Šimon Peter: "«Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.» Ježiš mu riekol: "Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavili telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach." (Mt 16,15-17) Kristovo premenenie je v evanjeliách situované do určitej rozhodujúcej chvíle, totiž do chvíle, v ktorej učeníci uznávajú Ježiša za Mesiáša a v ktorej im on zjavuje, ako sa uskutoční jeho dielo. Jeho oslávením bude vzkriesenie, čo však predpokladá prechod cez utrpenie a smrť (Mt 17,1-9; 16,13-23). Práve tento kontext dáva tejto scéne význam v Kristovom živote a plodnosť v živote kresťana. Kristus sa tu ukazuje ako ten, ktorý uskutočňuje Písma (Lk 24,44) a ich proroctvá o Mesiášovi, Božom Služobníkovi a Synovi človeka. Ježiš si volí za svedkov tejto udalosti tých troch apoštolov, ktorí budú svedkami jeho agónie v Getsemani. Táto scéna pripomína teofánie, ktorých svedkami boli Mojžiš a Eliáš na Božom vrchu (Sinaj - Horeb). Boh neprejavuje iba svoju prítomnosť, keď hovorí z oblaku a z ohňa. No v prítomnosti Mojžiša a Eliáša sa Ježiš ukazuje učeníkom, premenený Božou slávou. Z oblaku zaznieva hlas: "Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie počúvajte ho!" (Mt 17,5) Premenenie potvrdzuje Petrovo vyznanie v Cézarei a potvrdzuje zjavenie Ježiša, ako Syna človeka, trpiaceho a osláveného, ktorého smrť a vzkriesenie budú naplnením Písem. Premenenie zjavuje osobu Ježiša, najmilšieho a transcendentného Syna, ktorý vlastní samu Božiu slávu. Ono poukazuje na Ježiša a na jeho slovo ako na Nový zákon. Ono anticipuje a predobrazuje paschálnu udalosť, ktorá cestou kríža uvedie Krista do plného rozvinutia jeho slávy a do jeho hodnosti ako Syna. Rozhodujúcou skúškou je záverečná skúška, keď sa Ježiš modlí a keď chce, aby sa spolu s ním modlili učeníci na Olivovej hore. Táto chvíľa obsahuje celú kresťanskú modlitbu v synovskej prosbe. "Abba", modlitbu plnú istoty "Nie, čo ja chcem, ale čo ty." (Mk 14,36) Ona aj tápe, podobne ako naše modlitby, keď ide o jej opravdivý predmet. Modlitba je napokon vyslyšaná nad každé očakávanie. Anjelovo posilnenie (Lk 22,43) je bezprostrednou Otcovou odpoveďou pre túto chvíľu. Ježišovo vzkriesenie, táto ústredná chvíľa spásy ľudstva, je odpoveďou na túto modlitbu Bohočloveka, ktorý preberá na seba všetky ľudské prosby v dejinách spásy. Ježiš nielenže prijíma vieru vo vzkriesenie spravodlivých v posledný deň, on si je vedomý, že tajomstvo vzkriesenia má začať práve ním, ktorému Boh dal vládu nad životom a smrťou. Túto moc, ktorú dostal od Otca, prejavuje tak, že vracia život viacerým mŕtvym: Jairova dcéra (Mk 5,21-42), jediný syn naimskej vdovy (Lk 7,11-17). Tieto vzkriesenia, ktoré pripomínajú prorocké zázraky, sú už zastretou predzvesťou jeho vlastného vzkriesenia, ktoré však bude patriť do celkom iného poriadku.

K tomu pripája zreteľné predpovede: Syn človaka musí zomrieť a na tretí deň vstať z mŕtvych (Mk 8,31; 9,31; 10,34 a paral.). To je podľa Matúša "Jonášovo znamenie". Syn človeka bude tri dni a tri noci v lone zeme (Mt 12,40). Ani sami dvanásti nechápu túto predpoveď vzkriesenia z mŕtvych. Tým menej ju chápu Ježišovi nepriatelia, pre ktorých je zámienkou, aby dali strážiť jeho hrob (Mt 27,63). Peter pred veľradou dosvedčil: "Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zavraždili. Jeho Boh svojou pravicou povýšil za Vládcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov. A my sme toho svedkami, aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú." (Sk 5,30-32)

5. Viera a krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého

"A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: « O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.» A zhromaždení sa ho pýtali: « Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela? » On im povedal: « Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme. » Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: "Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli odchádzať." (Sk 1,4-11) Ako učeníkov naplnil Duch Svätý, vidno pri smrti diakona Štefana. "Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo; uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: «Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha. » " (Sk 7,55-56)

Sama Trojica sa v synoptických evanjeliách naznačuje na dvoch miestach: v prvom zjavení pri Ježišovom krste a v druhom misijnom príkaze. Pri Ježišovom krste sa spomína aj sám Ježiš, potom Otec a konečne Duch Svätý, ktorý sa z neba spúšťa v podobe holubice. (Mt 3,13; Mk 1,9nn; Lk 3,21n) Krst znamená zjavenie Ježiša ako Božieho Syna, skrze ktorého sa uskutočňuje Božie spasiteľné konanie, majúce význam pre všetkých. V tomto texte môžeme vidieť aj prisľúbené obdarovanie Duchom. Zjavenie pri krste je prvé reálne zjavenie Božej Trojice.

Čo sa stalo v Ježišovom krste, to malo predobrazný význam pre kresťanský krst. Ten sa podľa Ježišovho nariadenia má robiť v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Podľa Matúšovho evanjelia (Mt 28,19) Zmŕtvychvstalý hovorí svojím toto: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal: A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta."Tento text obsahuje formulu krstu. Prvotná Cirkev podľa jednotného svedectva Skutkov apoštolov a sv.Pavla poznala a udeľovala krst aj v mene alebo na meno Ježiš. Vzniká tu otázka, či náš text, tak ako znie, pochádza od zmŕtvychvstalého Ježiša, alebo či sa v ňom neobliekli do formuly pokyny siahajúce až k samému Pánovi, ktoré sa zobrali z praxe toho času. Ak sa stalo toto posledné, v tejto formule krstného príkazu máme určitý stupeň vo vývoji prvokresťanského krstného vyznania. Nijako by to neprotirečilo "pravde evanjelia", keby sa v texte nejaké slovo, ktoré Ježiš povedal pred ukrižovaním, odzrkadľovalo vo formulácii ovplyvnenej kultom a redakciou. Prvotná cirkevná obec tým, že po Turícach hneď a všeobecne prijala krst, je rozhodne presvedčená, že tým spĺňa Pánov príkaz, hoci dnes už nemôžeme s istotou zistiť jeho doslovné znenie.

Pokiaľ ide o obsah nášho výrazu, treba povedať, že Otec, Syn a Duch Svätý sa javia ako prameň života sprostredkovaného v krste. Pokrstený sa s nimi spája. Stáva sa im zaviazaným. Teda Trojica nie je zjavená pre ňu samu, ale pre spásu ľudí. Jednako sa text javí ako výrazová podoba metafyzickej Trojice. Otec, Syn a Duch Svätý sú spolu spojení dvojnásobným "á". Teda sa tu o nich svedčí ako o rovnorodých. Ťažkosť však robí apersonálna forma tretieho člena v Trojici. Keďže však slovo "pneuma" (duch) je rovnako zaradené vedľa oboch druhých, zodpovedá pohybu myslenia, ktorý je za formulou, keď aj tretieho člena, napriek gramatickej ťažkosti, chápeme takisto personálne ako oboch prvých členov. Keď však Cirkev neskôr aj Duchu Svätému pripísala osobnú existenciu, ako prvému a druhému členovi, Otcovi a Synovi, táto formula ju na to oprávňuje.

Keď učeníci krstia národy, to nie je magický úkon, ale tým sa po svete roznáša Ježišovo učenie, jeho rozkaz a prítomnosť. Ježišovo učenie má u Matúša pred inými evanjelistami črtu príkazu. Ježiš prináša zákon Mesiáša, usporiadanie života pre nový, budúci Boží svet. To bol obsah reči na hore a iných veľkých rečí, to bol obsah Mt 11,25-30, ale vo svojom učení, so svojím učením a pod svojím učením je prítomný sám Kristus.

Celé Matúšovo evanjelium, ako aj všetky evanjeliá, sú napísané z tejto prítomnosti vyvýšeného Krista. Kde sa ďalej dávajú jeho slová a príkazy, kde je jeho spomienka živá, tam on sám zostáva medzi svojimi. Táto Kristova prítomnosť je však čakaním na dovŕšenie vekov sveta, lebo Kristova kráľovská moc, ktorú dostal pri zmŕtvychvstaní, premôže všetkých nepriateľov a Božia vláda sa ukáže vo svojom dovŕšení. Dovŕšenie behu sveta bolo cieľom už pre kázeň Jána Krstiteľa i cieľom všetkých Ježišových slov o súde a milosti. On bol už na zemi vo svojich slovách a činoch ako Syn človeka, ktorý pri dovŕšení vekov sveta príde z neba a všetko urobí novým. Ako Zmŕtvychvstalý nastúpil vo svojej vláde, a tá mu patrí, hoci boj a hrôzy trvajú, kým trvá doba sveta. Ale dovŕšenie, nový Boží svet, nový svet vzkriesenia je zaručený vo zmŕtvychvstalom Kristovi. V tomto mene trojjediného Boha sme aj my pokrstení: stali sme sa milovanými synmi v Synovi a dostali sme dar Ducha Svätého.Náš život žijeme v mene Otca i Syna i Ducha Svätého: tak začíname a končíme naše dni a roky, naše modlitby a práce, radosti i bolesti. V tomto mene berieme na seba kríž a prijímame výzvu na cestu do večnosti. V mene Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista v Duchu Svätom veríme v odpustenie hriechov a vo večný život. A všetko v našej bohoslužbe prednášame Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom. Tak je náš život vložený do Božieho trojičného života. Nad nami je otvorené nebo a počujeme Otcov hlas: Ty si môj milý syn, dcéra, dieťa, v tebe mám zaľúbenie...

V Ježišovej modlitbe a v modlitbe s ním sa môžeme priblížiť k tajomstvu Otca a Syna v Duchu Svätom. Keď sa zahĺbime do novozákonných textov, zistíme, že výroky o trojičnom živote Božom sú vložené do modlitby: do zjavujúcej Ježišovej modlitby alebo do vyznávajúcej a oslavnej modlitby Cirkvi. Ježišova modlitba: ako dvanásťročný v chráme; modlitba pri krste, na púšti, pri premenení, pri voľbe a poslaní apoštolov, vo večeradle, v Getsemanskej záhrade, modlitba na kríži, pri poslaní apoštolov. Modlitba Cirkvi: liturgické pozdravy, hymny, chválospevy prvotnej Cirkvi. Aj neskoršie v dejinách Cirkvi živým prameňom trojičnej teológie zostáva modlitba Cirkvi, najmä liturgická. V nej naozaj prežívame, poznávame a ponárame sa do tajomstva Boha Otca skrze Syna v Duchu Svätom.

Bože, láskavý Otče,

ty si poslal na svet svojho Syna, večné Slovo pravdy,

a Ducha Svätého, Posvätiteľa,

a tak si zjavil ľuďom

nevyspytateľné tajomstvo božského života; -

daj, aby sme v duchu pravej viery

vyznávali slávu večnej Trojice

a klaňali sa jedinému všemohúcemu Bohu.

(Modlitba dňa zo slávnosti Najsvätejšej Trojice)

Použitá literatúra

Schmaus, M.:Viera Cirkvi.
Slovník biblickej teológie.

Príbuzné projekty