Dogmatika/Boží intelekt

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Dokonalosť Božieho poznania[upraviť]

I. Vatikánsky koncil vyhlásil proti panteistom, ktorí Boha považujú za dušu sveta v tvoroch sa rozvíjajúcu a v človekovi sa uvedomujúcu, toto učenie ako článok viery: „Boh je nekonečný rozum - Deus est intellectu unfinitus“ (DS3001).

Táto dogma znamená nekonečnú dokonalosť Božieho poznania - Boh je vševedúci. Božia vševudúcosť pozostáva v tom, že Boh i seba samého i všetko mimo seba večne poznáva tým najdokonalejším spôsobom, t.j. podľa všetkej poznateľnosti (comphensive).

Potvrdzujú to:

Písmo sv. - Dokonalosť Božieho poznania dosvedčuje Písmo sv. nepriamo tým, že často hovorí. ako múdro arozvážne Boh všetko stvoril a zariadil, ako všetko svojou Prozreteľnosťou zachováva a účelne vedie k poslednému cieľu a sám je prameňom všetkého poznania ako pre ľudstvo všeobecne, tak zvlášť prorokov.

Priamo zdôrazňuje Písmo sv. Božiu dokonalosť na mnohých miestach. Označuje Jahveho ako „Boha poznania“ (Vulg,: Deus scientiarum, 1Sam2,3) a vraví o ňom, že „niet miery múdrosti jeho“ (Sapientiae eius non est numerus, Ž146,5). Porov. Iz55,9-10; Sir23,28-29; 42, 19-22; Ž138,1-6 .

Podľa sv Jána „Boh je väčší ako naše srdce a všetko vie“ (1Jn3,20): Sv. Pavol hovorí: „Ó, hĺbka bohatstva a múdrosti a vedomosti Božej! (Rim11,33).

Tradícia - Otcovia jednomyseľne učia o nekonečnej dokonalosti Božieho poznania tým, že všeobecne oslavujú Božiu múdrosť, ktorá sa javí v Božích dielach a v svetovom poriadku, obdivujú Božiu prozreteľnosť a poukazujú na jeho vševedúcosť.

Rozumom možno odôvodniť nekonečnú poznateľnosť Božieho poznania:

a) zo skutočnosti rozumných stvorení. Lebo podľa pomeru medzi príčinou a účinkom, musí táto najvyššia dokonalosť stvorení byť obsiahnutá v Bohu ako v jej príčine a to nekonečným spôsobom. Keď Boh stvoril rozumné bytosti a vybavil ich duševnými schopnosťami, sám tejto schopnosti nemôže nemať. Keď Boh je Prvý Pôvodca všetkého poznania, musí ho mať zo seba v miere nekonečnej.

b) z poriadku a finality sveta, ktorý predpokladá vysoko inteligentného Stvoriteľa a Usporiadateľa.

c) z absolútnej immateriality Boha, lebo immaterialita je základom poznania a stupeň poznávacej schopnosti je určj) ovaný stupňom immateriality (Por. S. th. I 14,1: Cum Deus sit in summo immaterialitatis, sequitur quod ipse sit in summo cognitionis.).

Z nekonečnej dokonalosti Božieho poznania vyplývajú tieto pravdy:

1. Božie poznanie je absolútne aktuálne. To znamená, že Božie poznanie je jediný, nedeliteľný a večný akt, alebo pohľad, ktorým Boh všetko preniká. Pretože Boh je čistá skutočnosť Bytia (actus purus), v jeho poznaní nie je žiadny prechod od potentie k aktu, žiadny habitus, žiadna a žiaden pokrok od známeho k neznámemu. Poznanie Božie nie je ani potenciálne, ani habituálne, ani skucesívne, ani sukcesívne, ani diskurzívne. Jeho poznanie je totožné s jeho podstatou. Boh neusudzuje zo zjavov na ich príčiny, nepostupuje od jedného poznatku k druhému, ale všetko poznáva bez postupnosti jediným čírym aktom, ktorým všetko priamo vidí a preniká. Teda u Boha nie je možné, aby nadobudol nové vedomosti, alebo ich zabudol, aby si spomínal a bádal a dohadoval aby prechádzal z nečinnosti alebo postupoval od jedného aktu k druhému.

Písmo sv. toto Božie poznanie častejšie nazýva videnie, hľadenie na veci (por. Gen 1,31; Sir 23,29; Mt 6,4; Heb 4,12); por. STh I,14,7.)

2. Božie poznanie je subsistentné, t. zn., že Boh nevlastní len poznávaciu činnosť ale on sám je svojím poznaním. Jeho poznanie je v dôsledku jeho absolútnej jednoduchosti vecne identické s jeho podstatou (intellectio subsistens). ( or. I 18,3 ad 2: Deus est suum intelligere; I14.4: Intelligere Dei est eius substantia).

Boh všetko poznáva svojou podstatou. U nás ľudí je poznávacia schopnosť niečo iného ako vlastné poznanie. Poznanie vzniká z poznnávacej mohutnosti ako akcidentálna vlastnosť, pripojí sa k nej a tak ju zdokonaľuje. Jeden poznávací akt u nás vznikne a druhý zmizne. U absolútne jednoduchého Boha je podstata, rozum a poznávací akt jedno a to isté, takže Boh poznáva všetko jedným čírym aktom, ktorý nevychádza z Božej podstaty, ale je samotná Božia podstata. Preto hovorí Písmo sv. o Bohu „ja múdrosť“ (Prís 8,12). - „Múdrosť, umelkyňa všetkých vecí ma o tom poučila“ (Múdr 7,21). - „Múdrosť Božia je výdych moci Božej a je čistý výron slávy Vševládneho (Múdr 7,25). Pán Ježiš hovorí o sebe: „Ja som Pravda“ (Jn 14,6). Božie poznanie je teda tak večné, jednoduché a nezmeniteľné ako Božia podstata.

3. Božie poznanie je komprehenzívne. t. zn., že Boh poznáva podľa všetkej poznateľnosti, výstižne, úplne, dokonale. Z nekonečnosti jeho poznávacej schopnosti vyplýva, že úplne vyčerpáva svoju nekonečnú poznateľnosť a tým chápe sám seba. (por. I14,3: Tak veľká je schopnosť Boha v poznaní, ako jeho skutočnosť v bytí...). Boh nepoznáva len účinky a príčiny, ale veci ako sú samy v sebe. Jeho poznanie je absolútne jasné a podrobné, isté, určité a neomylné. U Boha niet viery, lebo všetko vidí priamo, niet omylu, lebo je Pravda sama, u Boha niet pochybnosti a pravdepodobnosti. Písmo sv. dosvedč11. uje komprehenzívny charakter Božieho poznania v 1 Kor 2,10. „Duch prebáda všetko, aj najhlbšie tajomstvá Božie“ Por. Mt 11,27; 1 Jn 1,5.

4. Božie poznanie je absolútne nezávislé na mimobožských veciach. Boh poznávajúc celú svoju podstatu, poznáva vo svojej podstate a zo svojej podstaty, takže na ničom mimo seba nezávisí. Stvorené veci, ktoré Boh svojim poznaním preniká, nie sú príčinou (causa determinans) a dôvodom tohoto poznania, ale len predmetom a cieľom (terminus) Božieho poznania.

Rovnako Boh nepoznáva mimobožské objekty zvonka vtlačenými obrazmi poznania (species intelligibiles); lebo intelekt, ktorý poznáva skrze obraz poznania od neho rozdielny, má sa k tomu obrazu ako potencia k aktu. Boh je však actus purus.

Všetko mimo Boha existujúce Boh poznáva vo svojej vlastnej podstate, pretože je pre skutočné veci causa exemplaris a causa efficiens, len pre možné veci je causa exemplaris. Tým, že vyčerpávajúcim spôsobom poznáva svoju príčinnosť, poznáva tým aj všetky účinky, ktoré z nej vznikajú alebo môžu vzniknúť a to práve tak komprehenzívne, ako sám seba. 1 Jn 1,5: „Boh je Svetlo a niet v ňom nijakej tmy“.

Človek poznáva tým, že do svojho rozumu vtláča podobu poznávaného predmetu, čo sa menuje „species expressa“. K tomu ale potrebuje predchádzajúcu dispozíciu, ktorú menujeme „species impressa“ a tá ostáva v rozume, aj keď tento ďalej rozmýšľa o poznávanom predmete. Predmet v rozume, ktorý formuje podobu poznávaného predmetu menujeme „predmet formálny“. Predmet, ktorý poznávame, hoci nekoná vplyv na rozum, menujeme „predmet materiálny“. Podobnosť predmetu a predchádzajúca dispozícia tvoria spolu „medium in quo“.

Pretože Boh je „úplná jednoduchosť“, preto v ňom je podoba, dispozícia a podstata jedno a to isté. „Medium quo“ Božieho poznania je Božia podstata, ktorou Boh dokonale poznáva ako seba samého, tak i všetko, čo je mimo neho. Veci mimo Boha sú iba „materiálnym predmetom“ Božieho poznania a nie „formálnym predmetom“, lebo Boha zvonku nič nedeterminuje pri poznávaní. Božia podstata je „predmetom quasi formálnym“ poznania Božieho.

Predmet, ktorý poznáme, vedie nás k poznaniu iných vecí, nazývame „medium objectivum“. Predmet, v ktorom keď ho poznáme, bez uvažovania poznáme iný predmet, menujeme „medium in quo“. Predmet, v ktorom keď ho poznáme uvažovaním, poznávame aj iný predmet, menujeme „medium quo“.

Teológovia súhlasne učia, že Boh seba poznáva bezprostredne, bez „media in quo“. Ostatné prostriedky sú podstatou Božou (Por. I14,2). Všetci teológovia pripúšťajú, že Boh poznáva všetko mimo seba vo svojej vlastnej podstate ako v „mediu quo“ svojho poznania. Ináč by poznania Boha záviselo od samých vecí. Božia podstata je najdokonalejší prostriedok, ktorým Boží rozum bez uvažovania používa najdokonalejšia poznanie vecí. Z povedaného je zrejmé, že náš rozum nie je ako rozum Boží. Bohu pripisujeme rozum skutočne a formálne, ale za to len analogicky.

Medzi rozumom Božím a ľudským je podstatný rozdiel:

a) Ľudské poznanie je prípadkové - Božie poznanie je podstatné

b) Náš rozum koná cez skutky následné a prechodné, cez pojmy úsudky a rozmýšľania avšak čin rozumu Božieho je absolútne jednoduchý, totožný s Božou podstatou, ktorá je absolútne jednoduchá.

c) Ľudský rozum v jeho činnosti determinujú poznávané veci - Rozum Boží determinuje iba Božia podstata, ktorá pre svoju absolútnu duchovnosť je dokonale poznateľná.

Takto je Božia podstata aj podmetom aj predmetom Božieho poznania.

Predmet a rozdelenie Božieho poznania[upraviť]

Zdôraznili sme, že Boh poznáva všetko, čo vôbec možno poznať, a to čo najdokonalejšie, je vševedúci. Teológovia rozlišujú primárny a sekundárny predmet Božieho poznania. Primárnym predmetom je Božia podstata, sekundárnym predmetom Božieho poznania je tiež Božia podstata, ktorá je analogicky nezmeniteľná pre nekonečné množstvo možných vecí.

I. Vatikánsky koncil vyhlásil o Bohu nielen to, že „je nekonečný rozum“, ale aj „všetko je obnažené a odkryté jeho očiam“ (Heb4,13), aj tie veci, ktoré sa v budúcnosti stanú slobodnou činnosťou tvorov“ (DS 3003).

1. veta: Boh poznáva predovšetkým sám seba komprehenzívne. (scientia contemplationis).

Boh nenadobudol sebapoznanie až v človekovi, ako tvrdia panteisti, ani seba nepozná tým, že poznáva podstatu a činnosť tvorov ako tvrdil Günther. Ale Boh má najdokonalejšie sebavedomie a najjasnejšie sebapoznanie sám zo seba od večnosti, takže sebapoznanie a sebavedomie je u Boha jedna a tá istá vec. Boh je prvý a hlavný predmet (obiectum primarium) svojho poznania v tom zmysle, že je nevýslovne nad svet vyvýšený (transcedens) a sám je dôvodom a príčinou, že stvorené veci jestvujú a že ich možno poznať. Všetko, čo je mimo Boha, môže byť len druhotným predmetom jeho poznania (obiectum secundarium).

Boh poznáva sám seba bezprostredne, t.j. bez nejakého medium quo (čiže skrze predmet, poznaním ktorého sa dospeje k poznaniu iného predmetu). Medium sub quo (=lumen rationis) a medium quo (=species entelligibilis) sú pri akte Božieho poznávania identické s Božou podstatou (Por. I14,2: Deus se per seipsum intelligit.).

Potvrdzujú to:

Písmo sv. - Dosvedčuje sebapoznanie Božie na všetkých tých miestach, kde podáva zjavné pravdy o Božej existencii, bytnosti a činnosti. Jedine Bohu pripisuje Písmo sv. takú znalosť seba samého, ktorá nekonečne prevyšuje každú inú. „Nikto nepozná Syna iba Otec, ani Otca nikto nepozná iba Syn a komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11,27). Duch (Boží) prebáda všetko, aj najhlbšie tajomstvá Božie“ (1 Kor2,10). Por. Lk 10,22; Jn 19,15.

Tradícia - Minucius Felix hovorí: „len jemu samému (Bohu) je známa jeho veľkosť. Tertulián píše: Nesmierne je známe len samé sebe.

Rozum priznáva Bohu najdokonalejšie sebapoznanie a sebavedomie preto, že Boh , Boh poznáva svoju podstatu úplne výstižne (comprehesive), pojem ktorý má Boh sám o sebe, zodpovedá skutočnosti a nie je v ňom nič záhadného ani temného. Práve v dôsledku toho, že Boh poznáva svoju podstatu výstižne, je jeho poznanie nekonečne dokonalé a skutočne božské a poznanie stvorených vecí ho nemôže zdokonaliť. Preto je Boh - ako hovoria teológovia - formálnym predmetom svojho poznania. V tomto sebapoznaní je Boh celkom nezávislý na stvorených veciach, pretože poznáva seba v sebe a skrze seba, keď vidí priamo svoju podstatu. Keby Boh nepoznal úplne svoju bytosť, jeho poznanie by nebolo dokonalé a tak i jeho bytie by nebolo dokonalé, keďže jeho poznanie je totožné s bytím.

2. veta: Okrem seba pozná Boh všetky veci skutočné, ktoré kedy jestvovali, jestvujú, alebo budú jestvovať - teda veci minulé, prítomné a budúce. Scientia visionis). De fide.

Táto veta je článkom viery, ako je zrejmé z vyhlásenia I. Vatikánskeho koncilu. Tu ide najmä o dôkaz, že Boh pozná aj najtajnejšie myšlienky a zámery človeka a že s absolútnou istotou pozná budúce slobodné činy. Toto posledné poznanie (vedomosť) Božia sa nazýva predvídanie (praescientia). Všetko skutočné, hoci nám bolo minulým alebo až budúcim, Boh vidí priamo, lebo jeho život a činnosť nespočíva v okamihoch po sebe nasledujúcich, ale je zároveň celá všetkým časovým rozdielom neustále prítomná.

Potvrdzujú to:

Písmo sv. - Dosvedčuje mnohými výrokmi univerzalitu Božieho poznania.

Sir23,29: „Pán Boh všetko vopred poznal, ako stvoril veci: a tak aj po stvorení všíma si všetkého“.

Božia prozreteľnosť, vzťahujúca sa aj na najmenšie veci, takisto predpokladá ďalekosiahle poznanie. Por. Ž146,4: „Určuje počet hviezd, menuje každú po mene“; 49.11: „Znám všetko vtáctvo nebeské, a čo sa hýbe na poli, ja znám“. Por. Job28,24; Sir1.2n; Mt6.25n; 10,29nn.

Písmo sv. pripisuje Bohu znalosť ľudských sŕdc (kardiognesia). Sk15,8: Boh, ktorý pozná srdcia“. - Ž7,10: „Ty, ktorý skúmaš ľadviny a srdcia“. - 1Kor,28,9: „Pán skúma všetky srdcia a pozná každý výplod mysle“. - Por. Ž68,6; 138,1-6. Znalosť sŕdc je výhradným právom Boha. 3Kral8,39: „Veď ty sám poznáš srdce synov ľudských!“ Pre ľudí je naopak ľudské srdce neprebádateľné (Jer17,9).

Dôkazom pre Božie poznanie budúcich vecí sú nespočetné proroctvá a určité predpovede Starého i Nového zákona. Por. Iz41,23; 46.9-10; Sir42,19; Dn1,42; Jn6,65 a i.

Tradícia - Otcovia sa radi odvolávajú na proroctvá, ktoré čerpali proroci zo zjavenia Božieho. Napr. Tertulián píše: „čo však mám povedať o Božom predvídaní? To má toľko svedkov, koľko je prorokov. Podľa sv. Hieronyma je znalosť budúcich vecí najvlastnejším znakom pravého Boha a je dôsledkom jednoduchého, večného a nezmeniteľného Božieho poznania: Kto totiž nepozná všetku budúcnosť, nie je potom Boh... Komu upieraš znalosť budúcich vecí, tomu odnímaš božstvo“.

Rozum - Keď sa porovnávajú udalosti jedna s druhou, sú alebo minulé, alebo prítomné alebo budúce. Zo strany Boha nič nie je minulé, alebo budúce, ale jemu je všetko prítomné, pretože Boží život je celý zároveň bezo zmien a postupnosti časov, takže sa všetko deje pred jeho očami a on všetko priamo vidí. čokoľvek sa deje v tej alebo onej dobe, je zároveň prítomné s večnosťou, hoci oproti iným dobám je to minulé alebo budúce. Čokoľvek sa deje v celom postupe časov, Boží rozum to vidí vo svojej celej večnosti ako prítomné. Minulosť a budúcnosť je totiž poradie jedného tvora voči druhému (alebo poradie postupných zmien) v časovej postupnosti. U Boha však pre jeho večnosť niet časových rozdielov, jemu je všetko stála prítomnosť, takže všetky veci a všetky časove za sebou nasledujúce udalosti vidí stále razom večne prítomné. Sv Tomáš prirovnáva udalosti, ktoré sa dajú v čase k radu ľudí, idúcich za sebou a Boha k pozorovateľovi, ktorý sa pozerá na tento rad z vysokej veže. Kým jednotlivec, kráčajúci v rade, vidí niektorých pred sebou a niektorých vedľa seba, pozorovateľ na vysokej veži vidí všetkých postupujúcich naraz. Takto je Boh povznesený nad postup časov, je na veži svojej večnosti, ktorá je celá zároveň a z ktorej jediným pohľadom vidí všetok postup časov (STh I,14,13 ad 3).

Neobstojí námietka, že keď Boh predvída budúcu slobodné skutky , tie sa musia stať (lebo Božie predvídanie sa nemôže mýliť), teda tie skutky nie sú slobodné. Tým, že Boh s istotou predvída budúce slobodné činy a tieto neomylne nastanú, nestanú sa tieto činy rutinnými. Touto záhadnou sa hĺbavý ľudský duch od pradávna zaoberá. Napr. Cicero a Marcion ju riešili tak nešťastne, že Bohu predvídanie jednoducho upreli, suciáni tvrdili, že aj toto poznanie Božie sa deje tak, ako postupuje čas, precestíniáni zavrhovali ľudskú slobodu. Každý pokus vyriešiť túto otázku tak, že sa poprie Božie predvídanie alebo ľudská sloboda, je už sám nesprávny.

Otcovia: Origenes, Hieronym a Augustín podávajú celkom iné riešenie tohto základného problému. Sv. Augustín hovorí: „Tak, ako svojou spomienkou nevynútiš, že sa stalo to, čo uplynulo, tak ani Boh svojim predvídaním nevynúti, že sa musí stať to, čo v budúcnosti bude“ (3,4,11). Naše slobodné skutky sa nestanú skutkom preto, že sme sa pre ne slobodne rozhodli. Takéto budúce skutky nie sú účinkom, ale predmetom istého poznania Božieho. Ako v zrkadle, ku ktorému sa slobodne približujem, celkom určite sa objaví v zrkadle Božej vševudúcnosti, ktorou Boh vidí všetko, čo sa deje v ktorejkoľvek dobe. To, že taký skutok nastane, je pravda, a preto ju Boh musí poznať. Ale ako Boh predvída, že sa taký čin stane, predvída aj to, že sa stane podľa slobodného rozhodnutia. Naše činy, pre ktoré sme sa rozhodli, nestanú sa preto, že ich Boh pozná a poznať musí, inakšími.

Táto otázka zamestnávala aj scholastických teológov sv. Tomáš Akvinský hovorí: Ako my, keď sa dívame na niekoho, ktorý sa celkom slobodne prechádza, nespôsobíme, že jeho prechádzka sa stane nutnou, tak neutrpí na svojej slobode ani skutok, pre ktorý sme sa rozhodli, tým, že Boh ho vidí, akonáhle sme sa preň rozhodli. Možno to znázorniť aj týmto prirovnaním: Keď sme prítomní v divadle na dráme, ktorej text poznáme spamäti, herci hrajú všetko, čo my poznáme, ale nehrajú to preto, že my to už dopredu vieme.

Je pravda, že Boh vplýva aj na slobodnú činnosť tvorov, takže rozumné tvory aj svoje slobodné skutky konajú za pomoci tohto Božieho vplyvu. Našu budúcnosť vidí Boh teraz takú, akú si ju sami spravíme použitím alebo odmietnutím milosti.

Praktický záver: Božia vševedúcnosť je nám pohnútkou, aby sme boli svätí aj vo svojich najtajnejších myšlienkach. Spolu nás však potešuje i vedomie, že Boh vidí každú našu poctivú snahu a námahu v plnení jeho vôle.

3. veta: Boh neomylne pozná aj všetky možnosti. (Theol. certum).

Možné, možnosti (possibile, possibilita) je všetko to, čo by Boh mohol uskutočniť svojou ,mocou alebo mocou svojich tvorov. Dôvodom pre možnosti je Boží rozum, ktorým Boh poznáva svoju bytnosť, že môže byť nespočetným spôsobom navonok napodobnená a svoju moc, ktorou môžu byť uskutočnené tieto ideálne vzory vecí.

Písmo sv. - hovorí: „Pán Boh všetko vopred poznal, ako stvoril veci“ (Sir23,29), teda ešte pred stvorením sveta ich poznal ako je možné. „... to, čoho ešte niet, povoláva k bytiu“ (Rim4,17). A keďže Písmo sv. zdôrazňuje, že „u Boha je všetko možné“ (Mt19,26), to znamená že všetky možnosti sú v Bohu večne známe.

Boh teda pozná všetky veci prv, ako ich uskutoční, lebo má ich vzory vo svojej mysli. Pokiaľ sú tieto možnosti čo sa týka ich vzorov v Božej mysli, sú večné a preto sú nutným predmetom Božieho poznania. Časť týchto ideí alebo vzorov uskutočnil Boh stvorením sveta a tak sa stali skutočnosťou. Avšak i to, čo skutočne je, pripúšťa nepočetne iné možnosti a vzťahy, takže možností je nekonečný počet. Pretože Boh poznáva svoju podstatu stále a dokonale, sú možnosti v Božej mysli. A pretože je Božia bytnosť nekonečne dokonalá a preto aj nespočetnými spôsobmi navonok napodobiteľná, je možností nekonečný počet (I14,12).

4. veta: Boh neomylne pozná aj všetky polobudúce skutky. (scientia futuribilium). Sent communis.

Polobudúcim slobodným skutkom nazývame to, čo by nejaký jestvujúci slobodný tvor slobodne konal za určitej podmienky, ale to neurobí, lebo tá podmienka nenastane. Treba o polobudúcich skutkoch hovoriť zvlášť, lebo nie sú ani čírimy možnosťami a ani nepatria do oblasti skutočných vecí. Keďže podmienka, na ktorej závisí uskutočnenie polobudúcich skutkov sa nikdy neuskutoční, majú istotu ideálnu a pomyslovú a sú poznateľné a preto musia byť Bohu známe.

Písmo sv. sa zmieňuje o tom, že Boh pozná polobudúce slobodné skutky tvorov. Nar. Boh odpovedá Dávidovi, že - ak ostane v meste Keile - Saul príde a obyvatelia Keily mu ho vydajú. Dávid preto ušiel z mesta a k Saulovej výprave nedošlo (1Sam23,12-13).

Pán Ježiš hovorí: „Ak by sa Týre a Sidone boli stali zázraky... dávno by sa boli v kajúcom rúchu a popolekajali“ (Mt 11,21).

Otcovia často výslovne tvrdili, že Boh celkom určite predvída, čo by sa bolo stalo za určitých podmienok. Preto velebia Božiu Prozreteľnosť, ktorá predčasne odvolá zo sveta tých, o ktorých predvída, žeby sa skazili alebo odníma časné dobrá tým, o ktorých vie, že by ich zneužili ku svojej skaze.

Túto vedomosť Božiu bránili zvlášť preto, lebo dualisti namietali, že Boh, ak je dobrý, nemohol stvoriť ľudí a anjelov, keby bol predvídal ich pád. To, že Boh predvídal ich pád otcovia rozhodne bránili, ale zároveň zdôrazňovali, že Boh ich slobodnú vôľu, ktorá sama o sebe je dobrá, nechcel rušiť ani vtedy, keď predvídal, že ju zneužijú. Takto učili sv. Irenej, Tertulián, sv. Gregor Nys., sv. Ambróz a iní.

Sv Augustín rozhodne odmietal ako nerozumné a Boha nedôstojné závery pelagiánov, ktorí tvrdili, že Boh predvídajúc dobré skutky a hriechy dietok a dospelých, buď ich za to odmeňuje krstnou milosťou a vytrvaním v dobrom až do konca alebo im tieto milosti odopiera? Božie predvídanie však nijako neodopieral.

Veriaci kresťanský ľud bol a je pevne presvedčený, že Boh, ktorý riadi čo najmúdrejšie svet a ľudstvo, celkom určite musí predvídať, čo by sa v určitých prípadoch a za určitých podmienok bolo stalo. Preto sa veriaci modlia k Bohu o časné dobrá, ale vyslyšanie svojich modlitieb ponechávajú Bohu, ktorý najlepšie vie, čo to, o čo prosíme, by nám osožilo ku spaseniu (Por. rímsky katech. IV,2,4).


Nekonečná Božia múdrosť[upraviť]

Múdrosť je praktická vedomosť. Nekonečná múdrosť Boha teda znamená, že Boh nielen teoreticky pozná všetko, ale všetky veci na svete obdivuhodne spravuje, usporaduje a zameriava k sebe ako k poslednému cieľu. Preto sa múdrosť Božia ako vlastnosť teoreticko-praktická prejavuje trojakým smerom, ako:

Stvoriteľská múdrosť (sapiontia creans)[upraviť]

Tak ako umelcova idea osvetľuje a vedie vôľu a činnosť pri vytváraní umeleckého diela, tak aj Božie idey, ktoré sú vecne identické s Božím poznaním, osvetľujú a vedú Božiu vôľu a činnosť pri pôsobení Boha navonok, mimo seba. Božie poznanie v spojení s Božou vôľou je príčinou (causa exemplaris et causa efficiens) všetkýck konečných vecí. Podľa spôsobu vyjadrovania sv. Písma sa toto praktické Božie poznanie nazýva Múdrosťou. Príčinou existencie vecí je stvoriteľská múdrosť (sapientia creatrix). Písmo sv. veľmi často pripomína a oslavuje nekonečnú múdrosť Božiu už pri stvorení jednotlivých bytostí, najmä však pri stvorení človeka: „Boh videl všetko, čo bol učinil, a hľa bolo to veľmi dobré“ (Gen1,31). Ž103,24: „ako je mnoho, Pane, tvojich diel, ty múdrosťou si všetky učinil“. Prisl3,19: „Pán založil zem múdrosťou“. Mudr7,21: „... veď ma o tom poučila múdrosť, umelkyňa všetkých vecí“.

Z Otcov zvlášť sv. Augustín rozvinul náuku o Božích ideách a síce v súvislosti s platónskou náukou o ideách, ktorú kesťansky prispôsobil tým, že Platónom chápané vedľa Boha existujúce večné hypostázy, vložil do Ducha Božieho a prehlásil za večné idey, identické s Božou podstatou, v ktorých Boh poznáva svoju nekonečnosť konečnými, stvorenými vecami. Idey Božie pokladá za príčinu vecí. De Trin. XV.13,22: „Všetky svoje tvory, duchovné i telesné, nepozná preto, že sú, ale (tvory) sú preto, že (Boh) ich pozná. Nebolo ju totiž neznáme, čo stvoril. Pretože teda vedel, stvoril, nie preto, že stvoril, vedel“. Por. S. th. I14,8.

Usporiadajúca múdrosť (sapientia dispones)[upraviť]

Boh stvoril viditeľný svet podľa ideálneho plánu, ktorý mal vo svojom rozume od večnosti. V každom rozumnom pláne a preto aj v diele podľa neho vytvorenom a zriadenom však musia všetky jednotlivé členy a časti plánu, pokiaľ sa týka diela, ovládať jedna myšlienka, ktorá ho určuje a riadi ich vzájomné vzťahy, ich nadradenosť a podradenosť och činnosti atď. A preto aj Božia Múdrosť zoradila a zostavila vo svetovom poriadku všetky jednotlivé veci v jednotný harmonický celok. Dáva veciam účelnosť a poriadok, dáva im zákony(zákonodarná múdrosť) a vedie ich k cieľu(vychovávateľská múdrosť). Tejto usporiadajúcej činnosťi Božej múdrosti pripisuje Písmo sv.: meranie, počítanie, odvažovanie vecí, keď hovorí: „lenže ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ (Mudr11,21).

Vládnuca múdrosť (sapientia gubernans)[upraviť]

Boh svet nielen stvoril a usporiadal o podľa zákonov jednotlivým stvoreným bytostiam, ale musí svet v bytí aj udržiavať aj riadiť jeho činnosť k vytýčenému cieľu. Toto Božie riadenie je rozličné, ináč sa javí u bytostí hmotných a ináč u bytostí slobodných, u ľudí. Božia Múdrosť je teda aj vedúcou a vládnucou múdrosťou. Ako taká splýva s Božou Prozreteľnosťou. Mudr8,1:“Siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie“.

Všeobecná zákonitosť a účelnosť, ktorá sa javí v celom svete - či už fyzickom, alebo mravnom - jasne svedčí o nekonečnej múdrosti Božej.

Rozdelenie Božieho poznania[upraviť]

Hoci Božie poznanie je jedno, jednoduché a nezmeniteľné ako Božia podstata, predsa teológovia rozlišujú vzhľadom na predmety, na ktoré sa Božie poznanie vzťahuje:

1. Poznanie Božie nutné (scientia necesaria) a slobodné (scientia libera). Nutne poznáva Boh sám seba a vzorové idey vecí vo svojej podstate. Slobodne poznáva Boh to, čo závisí na jeho slobodnej vôli. To, že Boh poznáva sám seba nutne, vyplýva z nutnej existencie Božej a že poznáva vzorové idey veci vyplýva z toho, že poznávajúc svoju podstatu výstižne poznáva v nej aj všetky vzory, podľa ktorých sa môžu veci uskutočniť. Teda, ako Boh poznáva nutne sám seba, tak poznáva i všetko, čo je možné. Slobodne poznáva Boh všetky veci, ktoré sú skutočné a to z toho dôvodu, že ich existenciu chcel a spôsobil. Presnejšie teda možno nazvať prvé poznanie absolútne nutné a druhé poznanie podmienečne nutné.

2. Poznanie Božie teoretické (scientia speculativa) a praktické (sc. practica), podľa toho, či vec je len predmetom poznania alebo zároveň Božej činnosti. Boh poznáva seba samého špekulatívne, presnejšie kontemplatívne (sc.contemplativa má preto aj názov) a špekulatívne poznáva aj všetko možné, ktoré sa nikdy neuskutoční. Praktické poznanie pripisujeme Bohu so zreteľom na tie vzorové idey, ktoré Boh stvorením v čase uskutočnil (I14,16). Praktické poznanie je podľa nášho chápania akoby svetlom, v žiare ktorého Boh vykonáva rozhodnutia svojej vôle a nazýva sa múdrosť Božia (Por. Ž123,24; Múdr7,21; Jer10,12.

3. Poznanie Božie schvaľovacie (sc. approbationis) a zavrhovacie (sc. reprobationis) podľa toho, či sa poznanie Božie vzťahuje na dobro alebo na zlo. Boh poznáva a schvaľuje seba plnosť a prameň všetkého dobra a ďalej všetko dobro, ktoré sa vo svete deje. Por. Gn1,31. Boh poznáva zlo, ktoré je ako nedostatok na dobre, ale nechce a neschvaľuje ho, ale zavrhuje a tak, akoby ho nepoznal. Por. Mt7,23; 25,12.

4. Poznanie Božie čírej vedomosti (sc. simplicis inelligetiae) a priame videnie priamej vedomosti (sc. visionis). Číro, jednoduchú vedomosť má Boh o možných veciach, ktoré sa nikdy neuskutočnia a zostávajú v oblasti holej možnosti. Veci, skutočne jestvujúce, prítomné, minulé a budúce, Boh poznáva tak, že ich priamo vidí a preniká. Pretože Boh nebol uskutočnený ako veci stvorené, ale sám seba a číra skutočnosť, Božie sebapoznanie sa preto nazýva kontemlácia.

Medzi obidva predošlé poznania kladú molinisti podľa ľudovíta Molinu (+1600), špa. jezuitu, stredné poznanie alebo vedomosť strednú (sc. media) , ktorou Boh pozná podmienečne budúce slobodné činy. Preto "stredná" , lebo premet jej poznania je akoby medzi možnosťou a skutočnosťou. Týmto poznaním Božím sa snažia molinisti prekonať ťažkosti pri odôvodňovaní náuky o účinnej milosti, totiž to, ako ľudská vôľa, hoci slobodná, predsa neomylne vykoná ten spasiteľný skutok, ku ktorému dal Boh milosť účinnú.

Tomisti (systém vedecky odôvodnený dominikánskym teológom Dominikom Banezom (+1604). Tečnto druh Božej vedomosti rozhodne odmietajú, hoci jednomyseľne uznávajú, že Boh podmienečne budúce udalosti pozná. Svoje odmietajúce stanovisko ku scienta media molinistov odôvodňujú tomisti tým, že takýto druh Božieho poznania je neodôvodnený a celkom zbytočný. Podľa tomistov buď sa podmienečne budúce udalosti neuskutočnia a potom sú predmetom čírej vedomosti Božej, alebo sa uskutočnia a potom patria do oblasti tých vecí, ktoré duch priamo vidí.

Spôsob Božieho poznania[upraviť]

Boh je samobytné poznanie (Deus est intellectio subsitens). To znamená, že Božie poznanie je samé od seba a je totožné s božskou podstatou. Jeho poznanie je jeho bytie. Boh, teda tým, že je Bohom, poznáva zo seba a v sebe tak seba samého ako aj všetko iné jediným, stálym, večným nekonečne dokonalým poznaním.

Teológovia však ďalej skúmajú, akým spôsobom poskytuje Bohu jeho podstat poznanie vecí, ktoré sa rozličným spôsobom odlišujú od Boha. Na túto otázku teológovia odpovedajú takto:

1. Možnosti pozná Boh tým, že pozná nenapodobiteľnosť svojej podstaty. Lebo možné je všetko to, čoho pojem vyjadruhňje napodobnenie božskej podstaty, nemožné je však to, čoho pojem odporuje Božej podstate (napr. okúhly štvorec).

2, Čo sa ýka skutočne jestvujúcich vecí, tu teológovia rozlišujú:

a) tie jestvujúce veci, ktoré pochádzajú od nutne účinkujúcich druhotných príčin, poznáva Boh vo svoje podstate, nakoľko ona je totožná s Božím rozhodnutím, že stvorí tieto nutne účinkujúce príčiny. Lebo v tomto rozhodnuté poznáva nielen jestvovanie týchto príčin, ale aj všetky účinnky, ktoré z týchto príčin nutne pochádzajú.

b) v otázke slobodných skutkov, ktoré rozumné tvory konali, alebo konať budú, alebo by za určitých okolností slobodne konali (polobudúce skutky), sa mienky teológov rozchádzajú: podľa tomistov Boh tieto slobodné skutky poznáva vo svojich rozhodnutiach, na základe ktorých slobodné tvory slobodne uskutočnia (alebo by za určitých okolností slobodne uskutočnili) tieto Božie rozhodnutia.

Molinisti sú však tej mienky, že mienka tomistov sa nedá zrovnať so skutočnou slobodou rozumných tvorov. Preto molinisti učia toto: slobodné tvory (aj budúce aj polobudúce) majú od večnosti svoju objektívnu určitú pravdivosť (t.j. od večnosti je pravda, čo budú slobodné tvory robiť alebo čo by slobodne robili za istých okolností). Túto objektívnu pravdivosť Božia podstata v sebe odzrkadľuje a tak ju Boh pozná.

Zdá sa, že v položení tejto otázky je istá nepresnosť. Je síce pravda, že na základe postupnosti, ktorá je v stvorených veciach a s ktorými Boh spolujestvuje, môžeme aj o Bohu užívať – analogicky - také výrazy, ktoré naznačujú časovú rozdielnosť. Môžeme teda hovoriť, že Boh predvída budúce slobodné skutky tvorov, že predurčuje spásu človeka, atď. Avšak je isté, že v samom Bohu tejto postupnosti niet. Lebo Bohu – pre jeho večnosť - je všetko prítomné. Teda aj to, čo je pre nás budúce, on vidí ako prítomné. Tým odpadá ťažkosť, ktorá vznikla z toho, že teológovia postavili otázku tak, akoby budúce veci veci boli aj samému Bohu vo vlastnom zmysle budúce. Vynoruje sa tu ešte otázka: Čo je dôvodom toho, že práve tieto slobodné ľudské skutky vzniknú (a nie iné), takže Boh práve tieto vidí? Dôvodom toho je i Boh – ako prvotná príčina – i človek, ktorý – ako slobodná druhotná príčina – sa práve k týmto skutkom odhodlal za súčinnosti Božej.

V tejto otázke treba mať stále na pamäti, že stvoriteľská činnosť Boha (ktorá umožňuje tvorom ich jestvovanie a pôsobenie) a slobodná činnosť človeka nie je na jednej rovine: ani kauzálnej, ani časovej ani inej. Ich vzájomný vzťah my však nemôžeme plne pochopiť. Preto každá naša snaha a mienka, ktorá by chcela úplne objasniť tento vzťah Božej a ľudskej činnosti, musí nutne naraziť na neprekonateľné ťažkosti. (Celý §19 vzatý z: Dr. Štefan Dúbravec: Katolícka dogmatika, SSV, 1978, str.20-21)



Použitá literatúra:


  • KANDERA,Pavol, Prednášky zo špeciálnej dogmatiky. Prvý traktát, Bratislava 1996.