Dogmatika/Božia vôľa

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Každá duchovná bytosť musí byť obdarená nielen rozumom a poznaním, ale aj vôľou a chcením. Každá bytosť smeruje k dobru primeranému svojej prirodzenosti. Lenže ináč smerujú k dobru bytosti nerozumné a ináč rozumné. Nerozumné bytosti sú k dobru svojej prirodzenosti určené tak, že nutne k nej smerujú. Táto určitosť sa nazýva u bytostí bez poznania náklonnosťou čiste prirodzenou (appetitus naturalis), u bytostí vybavených zmyslovým poznaním zmyslovou žiadostivosťou (apettitus sensitivus) u bytostí rozumných rozumovou žiadostivosťou čiže vôľou.

Chcenie rozumnej bytosti je životná činnosť a nazýva sa vôľou alebo aj láskou. Rozumná bytosť touto činnosťou smeruje k poznanému dobru, ktoré chce dosiahnuť, ak ho ešte nemá, alebo spočíva v dobre, ktoré už má, vlastní. Keďže Boh je samo nekonečné dobro, preto Božia vôľa nemôže byť vo vlastnom zmysle snahou o dosiahnutie nejakého dobra, ktoré by ešte vôbec nemal. Božia vôľa je teda spokojné spočinutie v sebe samom, ako v nekonečnom Dobre, je láskou, ktorou Boh seba ako nekonečné dobro miluje a všetko zameriava k sebe ako k poslednému cieľu. Vlastnosti Božieho chcenia sú: nekonečná svätosť, sloboda, dobrotivosť, milosrdenstvo, spravodlivosť, pravdovravnosť a vernosť, všemohúcnosť.

ďalej budeme pojednávať o dokonalosti Božej vôle, o jej predmete, rozdelení a napokon o jednotlivých vlastnostiach.

Dokonalosť Božieho chcenia[upraviť]

1. Vatikánsky koncil vyhlásil za článok viery:

„Boh je nekonečný rozumom i vôľou a každou dokonalosťou – Deum esse... intellectu ac voluntate omnique perfectione infinitum“ (DS3001)

Vôľa Božia nespočíva v jednotlivých úkonoch vôľových, ale je totožná s jeho bytím, podstatou, ako jeden, jediný absolútny a zvrchovane slobodný čin.

Písmo sväté hovorí o vznešenosti vôle Božej na mnohých miestach. V slobodnej Božej vôli vidí posledný dôvod svetového poriadku. Starý zákon ukazuje skôr jeho vôľu stvoriteľskú: „Čokoľvek chce Pán, činí na nebi a na zemi, v mori a všetkých vodných hlbinách“ (Ž134,6); Nový zákon ukazuje skôr jeho spásnu vôľu a vyzdvihuje vôľu Božiu ako najvyššiu normu mravnosti: „Kto plní vôľu môjho Otca... vojde do Kráľovstva nebeského“ (Mt7,21); „Otče náš... buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“ (Mt6,10). Por. Múd14,16; Jn4,14; 1Kor1,1,; Ef1,11; 1Tim2,1-5 atď.

Tradícia hovorí jednoznačne o dokonalosti vôle Božej. Otcovia bránia slobodu Božej vôle voči fatalizmu pohanov.

Rozum odôvodňuje nekonečnú dokonalosť Božej vôle zo skutočnosti vôle tvorov. Kde je rozum, tak je aj vôľa. Pretože Boh má najdokonalejší rozum, má aj najdokonalejšiu vôľu. Boh chápe seba úplne a jasne pozná svoju nekonečnú dokonalosť. Ako čistá dokonalosť musí byť vôľa v Bohu formálne vyslovená ale v nekonečnom stupňovaní. Aj kategorický imperatív mravného zákona poukazuje na najvyššiu, nad ľuďmi stojacu vôľu. Na slobodnú, nanajvýš rozumnú a zvrchovanú vôľu Božiu ukazujú aj všetky stvorené veci v prírode, ktoré majú svoj určitý ráz, sú určené k určitej činnosti a vo svojej činnosti sa riadia prírodnými zákonmi.

Božia vôľa je jeho podstata, lebo čokoľvek v Bohu je, jeho podstata. Podstata Božia je jedinečná, večná, nekonečná a nevyhnutná a taká je aj Božia vôľa. Boh vo svojom chcení je nezávislý od vonkajších vecí, nijaká vec ho nedeterminuje. Božia vôľa je jediný, číry, nezmeniteľný akt, ktorým Boh dobro chce a miluje a pretože ho sám v nekonečnej miere má, sa z neho stále raduje. „Boh je láska“ (1Jn4,8) Boh je ipsum velle, je voluntas, čiže amor subsitens. Čin, ktorým Boh dobro chce a miluje, je vôľa Božia, je láska sama sebou a od seba.

Božia vôľa je absolútne nezávislá. Kým naša vôľa túži po dobre, ktoré nemá (amor concupiscentiae), prekonáva prekážky a ťažkosti, ktoré sa stavajú jej usilovnej snahe po dobre do cesty, premáha ich a až potom, keď dobro dosiahla, ho používa a z neho sa raduje (amor complacentiae). Božia vôľa spočíva s nevýslovnou záľubou a láskou v dobre, ktorým je ona sama. teda na vôľu Božiu nemožno pôsobiť nejaké vonkajšie dobro, aby v nej spôsobilo akt chcenia a pohlo ju. Z toho, že my si nevieme akt chcenia Božieho inak pomyslieť ako tak, že nasleduje a predpokladá akt Božieho poznania, nenasleduje závislosť vôle Božej na jeho rozume. Ako vôľa Božia je podstata Božia, nakoľko vyjadruje vzťah k dobru, tak Boží rozum je tá istá podstata Božia, nakoľko má za svoj predmet pravdu.

Medzi vôľou Božou a vôľou ľudskou je zásadný rozdiel:

a) Božie chcenie je čin podstatný – ľudské chcenie je prípadok, lebo naše chcenie je schopnosť rozdielna od našej podstaty. b) c) Vôľa Božia je nemeniteľná od večnosti. Vôľa Božia je číry čin, lebo je jednoduchá, nemeniteľná a večná. Summa I 18,7. – Ľudská vôľa koná v čase mnohorakými činmi. d) e) Schopnosť vôle Božej je nekonečná – ľudská vôľa trpí na nedostatky. f) Naša vôľa túži po dokonalostiach, ktoré nemáme. Táto náklonnosť sa v nás často mení. Ľudská vôľa závisí od vonkajších vecí. Božia vôľa nemá po čom túžiť v našom zmysle, lebo od večnosti vlastní najvyššie dobro a tým je vôľou Božou milovaná Božia podstata.

Vášne (affectus) v Bohu[upraviť]

Prirodzenosť je vnútorný a posledný princíp činnosti a vášni podmetu, Napr. prirodzenosť ohňa je že páli. Prirodzenosť vyslovuje činnosť. Podstata a prirodzenosť sú objektívne jedno. Prirodzenosť je podstata nakoľko je prvým a základným princípom vášní a činov. Pod vášňou rozumieme pohyb snaživej zmyslovej schopnosti spojený s telesným pohnutím. Keďže je v tele v spojení s dušou, vzniká z vášne primerané hnutie vo vôli. Toto hnutie vôle, čiže duševné hnutie, smeruje k žiadanému dobru alebo zlu. Z takého hnutia vzniká napr. láska – vášeň, túžba – odpor, radosť – smútok, nádej – zúfalstvo, strach – hnev...

Božej prirodzenosti nepripisujeme vášne v ľudskom zmysle, lebo Boh je čistý Duch. Ak je reč v svätom písme o hneve Božom a o iných hnutiach, tak im treba rozumieť ako antropomorfizmom. Zmyslom takýchto textov je, že Božia činnosť má podobnosť s ľudskými citmi. Také, ktoré v sebe neobsahujú žiadnu nedokonalosť, ako láska, radosť, môžeme o Bohu vypovedať ako také, ale v nekonečnom, rýdzo duchovnom zmysle. Iné city, predovšetkým také, ktoré súvisia so zmyslovou žiadostivosťou a zahŕňajú nedokonalosť, môžu byť o Bohu vypovedané len do určitej miery podobnosti. Napr. hnev je totožný s Božou svätosťou, ktorá sa musí prejaviť ako zásadný protiklad proti všetkému zlu. V Písme svätom hnev znamená trestajúcu spravodlivosť Božiu. Tieto antropomorfizmy v Písme zdôrazňujú napokon i Boží život, ako osobnostný ( sú dovolené i preto, že človek je obrazom Božím).

Z afektov Bohu prísluší formálne a skutočne len láska a radosť. Láska je vôľa Božia preto, že Boh sám seba ako nekonečné dobro vždy a neochvejne chce a miluje. Láska j v Bohu reálne identická s jeho podstatou. (1Jn4,8). Radosť alebo blaženosť prísluší Bohu v nekonečnom stupňovaní ostatných afektov; radosť je vôli Božej preto, že Boh z tohto zvrchovaného dobra, ktorým je on sám, sa nekonečne raduje, používa ho a preto je nevýslovne blažený (in se et ex se baetissimus... v sebe a zo seba najblaženejší, DS 3001).

Čo sa týka afektu nenávisti, prísluší Bohu vzhľadom k jeho absolútnej svätosti, nenávisť ohavnosti (odium abominationis), voči hriechu, ale nie nepriateľská nenávisť (odium inimicitiae) voči hriešnikovej osobe. Ž5,7: „krvižíznivca i podvodníka má v ohavnosti Pán“. Múdr11,25: „Lebo všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil, lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol bys to učinil“. Podľa všetkého Boh miluje hriešnika, nakoľko je jeho tvor, ale nenávidí ho, nakoľko prestupuje jeho vôľu; (por. I20,2).

Túžba, ktorá sa vzťahuje k dobru neprítomnému a odpor, ktorý sa vzniká proti zlu hroziacemu, u Boha byť nemôžu, lebo Boh je plnosť všetkého dobra. Keď si odmyslíme z vôle Božej všetky hnutia, potom možno povedať, že Boh tvorom dobre chce a praje a zlo od nich odvracia (Ez33,11).

Nádej a odvaha, strach a zúfalstvo u Boha byť nemôžu, lebo prvé dve predpokladajú ťažkosti a druhé dve predpokladajú nebezpečenstvo. Nemožno ich uviesť do súladu s Božou všemohúcnosťou. Teda keď Písmo sväté pripisuje Bohu hnev, zármutok, ľútosť a pod., sú to antropomorfizmy, obrazné výroky, ktorými Písmo hovorí o Bohu po ľudsky, pripisuje mu ľudské hnutia.

Predmet Božieho chcenia.[upraviť]

1. veta: Boh chce a miluje samého seba ako predmet prvotný. De fide.

Primárnym a formálnym predmetom Božej vôle a Božej lásky je Boh sám. 1. vatikánsky koncil učí: „nutne miluje seba samého – necessario amat seipsum,“ (DS 3025); „je v sebe a zo seba najblaženejší – in se et ex beatissimus“ (DS3001).

Písmo sväté dosvedčuje, že Boh podriadil všetko tvorstvo sebe ako konečnému cieľu. Prísl16,4“ „Pán všetko stvoril pre svoj cieľ“. Zdôrazňuje vzájomnú lásku, ktorou sa milujú tri Božské Osoby. „Toto je môj milý Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo!“ (Mt3,17). – „Otec miluje Syna a všetko dal jemu do rúk“ (Jn3,35; porov. Jn15,9; 17,23).

Láska Boha predovšetkým k sebe samému sa ukazuje tým, že Boh všetky stvorenia stvoril pre svoju slávu (por. Iz43,7; 43,25; Rim11,36; Zjv1,8).

Sv. Gregor Nys. pekne hovorí: „Božstvo je poznanie seba a poznanie sa stáva láskou, lebo poznanie je krásne samo sebou.“ (De anima et resur., PG 46, 49). Keď už stvorená bytosť oplýva najväčšou výsadou, že dokáže Boha milovať, tým menej Boh, ktorého vôľa je láska, nemôže seba nemilovať.

Formálnym predmetom Božej vôle je takisto Boh sám. Dôvodom a motívom (pohnútkou), prečo Boh miluje seba nemôže byť inšie, ako On sám, ako najdokonalejšie dobro. Veci mimo seba Boh nemôže chcieť pre ich dobrotu, lebo potom by taká vec bola príčinou aktu Božej vôle a Boh by na nej závisel (por. Pris 16,4). Boh chce a miluje veci v tej miere, ako si to zasluhujú. Najväčšie, zvrchované absolútne dobro je Boh sám, kým všetko ostatné je natoľko dobré, nakoľko má účasť na dobrote Božej, je napodobnením, odbleskom Božej dobroty, nakoľko je stvorené Bohom.

veta: Boh chce a miluje všetky veci mimo seba ako predmet druhotný.

1. Vatikánsky koncil učí, že povolal k životu všetky tvory najslobodnejšou vôľou

(liberrimo, consilio, voluntate ab omni necessitate libera, DS 3002, 3025).

Písmo sväté vyzdvihuje lásku Boha k jeho stvoreniam. „Lebo všetko, čo je, miluješ, a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil“ (Mud 11,25). Por. Iz49,15; Jer 31,3; Pris 8,31; Zjav 5, 11 a i.

Láska Boha k tvorom je láska záľuby (amor complacentiae), t.j. Boh miluje tvory, nakoľko sú konečným spôsobom účastné na jeho dokonalostiach a majú v ňom svoj konečný cieľ. Láska Boha k tvorom je ďalej láskou blahosklonnosti (amor benevolentiae), t.j. Boh miluje tvory láskou, ktorá neprijíma, ale dáva a preto je nanajvýš nesebecká, nezištná. Veci mimo Boha nemôžu byť príčinou a dôvodom, prečo ich Boh chce a miluje, ale len predmetom a cieľom, ktorý Boh chce. Kým my, nejakú vec chceme preto, že je, alebo že sa nám vidí byť dobrá a preto nás jej dobrota láka a imponuje, žiadna vec mimo Boha nemôže pohnúť jeho dobrotu, aby ju chcel a miloval. Vždy je to nekonečná dobrota Božia, pre ktorú Boh chce z nej niečo tvorom udeliť a takto spôsobiť všetku ich dobrotu. Láska Božia nie je vyvolaná dobrotou tvorov, ale sama je príčinou stvorenej dobroty (I 20,2 Amor Dei est infudens et creans bonitatem in rebus.) „A táto láska nezakladá sa na tom, že by sme my najprv milovali Boha, ale že on si nás zamiloval” (1 Jn 4,10).

Podľa toho, či Boh dáva viac dobre jednému tvorovi ako inému, hovoríme, že Boh miluje jedného tvora viac ako iného. Tým však nemožno rozumieť, žeby Boh miloval jedného tvora vrúcnejšie ako iného, lebo akt ktorým Boh miluje seba a všetko mimo seba, je jediný, nedeliteľný a večný, t.j. podstata Božia. Stupeň lásky Boha k tvorom je vnútro – božskom akte jeden a ten istý, v mimobožskom účinkuje však rozdielny podľa stupňa láskyhodnosti.

V tvorovch teda Boh miluje svoju dokonalosť, ktorú síce tvory nezväčšujú, ale ju participujú a prejavujú. Spomedzi tvorov Boh najviac miluje tie rozumné bytosti, ktoré majú posväcujúcu milosť. Lebo tie majú zvláštnu účasť na Božej svätosti, sú Božími priateľmi a Boha milujú nadprirodzenou láskou.

veta: Boh nemôže chcieť priamo ani fyzické ani mravné zlo.

Zlo v širšom zmysle je nedostatok povinného dobra, teda sa o sebe jestvuje. fyzické zlo je tam, kde nejaká bytosť je zbavená tej dokonalosti, ktorú v poriadku fyzicky má mať.

Vôľa sama o sebe vždy smeruje k dobru, ktoré je jej primerané a preto žiadúce. Keď stvorená vôľa chce nejaké zlo, potom jej túžba po zle vzniká z omylu rozumu, ktorý odhliada od zla a utkvie na nejakej vlastnosti, ktorá sa mu zdá byť dobrou. Vôľa, pre se, sama sebou (priamo) môže chcieť iba dobro. Boh, ktorý je vyvýšený nad každý omyl, zlo nikdy nemôže chcieť priamo, pre zlo samotné.

Keď Boh chce nejaké zlo fyzické (ktoré sa týka neživej prírody a rastlín) a zlo psychické (utrpenie a zahynutie zvierat a ľudí), potom ho chce len nepriamo (per accidens). Nechce zlo preto, že je zlo, ale kvôli nejakému dobru, ktoré je s ním spojené alebo z neho nasleduje. Človek si môže vyvoliť nejaké zlo fyzické, aby dosiahol väčšie fyzické dobro, napr. dá si odrezať chorý úd, aby si zachránil život. Alebo môže chcieť fyzické zlo, aby dosiahol vyššie mravné dobro, napr. umŕtvuje sa, aby sa stal trpezlivým, pokorným, aby získal u Boha zásluhy. Teda aj Boh môže na svoje tvory posielať fyzické zlá, choroby, hlad, utrpenia, smrť, atď., aby skrze tieto zlá preukázal dobrá vyššie, ale nechce takéto zlo priamo. Mud 1, 13: „Boh neučinil smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich. veď On stvoril všetko pre bytie: tvory sveta sú tu pre spásu“. Sir 11, 14: „Dobré i zlé, život i smrť, chudoba i zámožnosť sú od Boha“. Por Sir 39,35n; Am 3. 6.

Mravné zlo, t.j. hriech , ktoré je vedomým a dobrovoľným prestúpením zákona Božieho, teda vždy priamo proti Božej vôli, Boh nemôže chcieť ani per se, ani per accidens. Mravné zlo je zlo absolútne, práve preto, lebo sa vždy prieči vôli Božej a teda aj jeho podstate. Preto ho Boh žiadnym spôsobom nemôže chcieť. Hriech je svojou podstatou popretím Boha. Boh necháva i túto slobodu ľudskej vôli, ale urobil všetko, aby hriech premohol. Hriech je urážka a strata Boha, teda vlastne jediné opravdivé – zlo. Preto ho Boh nechce ani per se ani per accidens, t.j. ani ako cieľ, ani ako prostriedok k cieľu. Tridenský koncil odsúdil opačnú náuku Kalvínovu ako bludnú (DS 1556). Písmo sväté hovorí: „Veď nie si Boh, čo miloval by neprávosť“ (Ž5, 5). Boh len pripustí hriech (permisive solum, DS 1556), pretože rešpektuje slobodnú vôľu človeka (Sir 15, 14nn) a pretože má múdrosť a moc, aby nechal aj zo zla vzísť dobro. Napr. Gen 50,20: „Vy ste síce proti mne snovali zlo, Boh to však obrátil na dobro“. Boh sa tu prejavuje k človekovi dvojakým spôsobom: dobrotou a milosrdenstvom pri ľútosti, a ak k nej nedôjde, potom spravodlivo trestá. Napokon aj morálne zlo musí slúžiť najvyššiemu svetovému cieľu, oslava Boha tým, že zjavuje alebo jeho milosrdenstvo v odpustení alebo jeho spravodlivosť v treste.

Všetko ostatné zlo, ktoré sa objavuje v dejinách sveta a spásy, Boh priamo nechce (čiže chce ho nepriamo). Hovoríme, že dopustí ho. Fyzické zlo dopustí Boh v rámci vyššieho dobra (utrpenie, choroba, duševné trápenie a pod.). Mnohé zlo v prírode je dôsledkom vývoja sveta, podriadenosti celku. Aj dobro jednotlivca niekedy musí ustúpiť všeobecnému dobru.

Ako takéto zlá prijíma veriaci človek? Či už sú to zlá v prírode alebo osobné zlá, veriacemu kresťanovi sú pokáním, skúškou, Božím navštívením. Príležitosťou k odpykaniu trestu, očisteniu, niekedy i trestom, možnosťou pripodobenia sa ku Kristovi, zmierením alebo znakom zvláštneho vyvolenia Božieho.

Poznámka: Keď Písmo sväté hovorí, že Boh zatvrdzuje človeka v zlom (Ex 4, 21; 7,3; Rim 9, 8) alebo vydá hriešnym žiadostiam (Rim 1, 24-28), nechce ho označiť ako vlastného pôvodcu hriechu. Znamená to, že Boh hriech pripustí, t. j. neprekazí pripustenie hriechu neodporuje Božej svätosti, lebo neznamená schvaľovanie hriechu a nie je jeho príčinou. Príčinou hriechu je zneužitie slobodnej vôle. Zatvrdnutosť je trest, ktorý spočíva v odňatí milosti. Sv. Augustín to vyjadril takto: „Tak Boh zaslepuje a zatvrdzuje, že opúšťa a nepomáha“ (desserendo et non adiuvando, In Joan 53,6).

Spôsob a rozdelenie Božieho chcenia[upraviť]

I. Boh je samobytné chcenie (Deus est velle subsistens). To znamená, že Božie chcenie je samo od seba a je totožné s jeho podstatou. Teda Boh jediným, stálym, večným, nekonečne dokonalým chcením miluje seba i všetky ostatné bytosti. Dôvod svojho chcenie má Boh iba v sebe samom. Dôvodom jeho chcenia je len jeho dobrota. Pre svoju dobrotu dáva tvorom – slobodným rozhodnutím – ich bytie a dokonalosti, miluje v nich svoju dokonalosť, ktorej sú tvory v rozličných stupňoch účastné a všetky zameriava na seba ako na konečný cieľ. Jeho nekonečná dobrota je vlastne dôvodom toho, že vyslyší modlitby, trestá hriechy, volá k pokániu, kajúcnikom milosrdne odpúšťa atď.

II. Božie chcenie, keďže je totožné s jeho podstatou, je teda jediné a úplne jednoduché. Aj hovoríme o rôznych činoch Božej vôle, tak rozdelenie je len z našej strany (virtuálne). V tom zmysle telógovia hovoria, že vôľa Božia je nevyhnutná i slobodná, absolútna i podmienená, predchádzajúca i následná, účinná i neúčinná. Aj slobodu vôle Božej rozdeľujú teológovia ľudskou rečou na viacero druhov, aby tak čím dôkladnejšie a výstižnejšie vyslovili nádheru Božej vôle, ktorá v skutočnosti je podstatou Božou. Sloboda vôle Bože sa najkrajšie skvie vo všemohúcnosti Božej, ktorou Boh chce len dobro. Nezávislosť vôle Božej na stvorených veciach javí nám svoj majestát v spravodlivosti a milosrdenstve Božom, lebo ani svojimi Božími skutkami ani svojimi hriechmi nenútime Boha k činnosti, ale skôr dávame Božej vôli príležitosť, aby nás buď spravodlivo potrestal alebo nám láskavo preukázal svoje milosrdenstvo.

Teológovia uvádzajú viaceré rozdelenie Božieho chcenia, t.j. Božej vôle a síce podľa premetu, na ktorý sa vzťahuje. V tomto ohľade sa Božia vôľa rozoznáva:

Nedokončené, treba dopísať...



Použitá literatúra:


  • KANDERA,Pavol, Prednášky zo špeciálnej dogmatiky. Prvý traktát, Bratislava 1996.