Dogmatika/Božie zjavenie

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

50 Človek môže prirodzeným rozumom s istotou spoznať Boha, keď vychádza z jeho diel. Ale jestvuje ešte aj iný prostriedok poznania Boha, ktorý človek nijako nemôže dosiahnuť svojimi vlastnými silami; je to Božie zjavenie.1 Boh sa zo svojho slobodného rozhodnutia zjavuje a dáva človekovi. Robí to takým spôsobom, že mu odhaľuje svoje tajomstvo, svoj láskavý plán, predurčený v Ježišovi Kristovi už od večnosti v prospech všetkých ľudí. Naplno odhaľuje svoj zámer, keď posiela svojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista a Ducha Svätého.

Boh zjavuje svoj "milostivý zámer"[upraviť]

51 "Páčilo sa Bohu vo svojej dobrote a múdrosti zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle, pomocou ktorého majú ľudia skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo Telom, prístup k Otcovi v Duchu Svätom a stávajú sa účastnými na božskej prirodzenosti".2 52 Boh, prebývajúci "v neprístupnom svetle" (1 Tim 6, 16), sa chce deliť o svoj božský život s človekom, ktorého slobodne stvoril, aby skrze svojho jediného Syna z neho urobil adoptívneho syna.3 Tým, že sa Boh sám zjavuje, chce, aby mu ľudia boli schopní odpovedať, poznávať ho a milovať nad všetko, čoho zmôžu len sami od seba.

53 Plán Božieho zjavenia sa uskutočňuje jednak "udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia a navzájom sa objasňujú".4 Obsahuje v sebe zvláštnu "Božiu pedagogiku": Boh sa postupne ozýva človekovi, po etapách ho pripravuje na prijatie nadprirodzeného zjavenia, ktoré koná sám o sebe ,ktoré má vyvrcholiť v osobe a poslaní vteleného Slova, Ježiša Krista.

Svätý Ireneus z Lyonu hovorí viackrát o tejto Božej pedagogike v obraze akoby vzájomného privykania Boha a človeka. "Božie Slovo bývalo v človekovi a stalo sa Synom človeka, aby privykalo človeka chápať Boha a privykať Boha prebývať v človekovi podľa vôle Otcovej".5

Etapy zjavenia[upraviť]

Boh sa dával spoznávať už od počiatku[upraviť]

54 "Boh, ktorý skrze Slovo všetko stvoril a udržuje, poskytuje ľuďom neprestajné svedectvo o sebe už vo stvorených veciach, no chcejúc sprístupniť aj cestu nadprirodzeného spasenia, hneď na počiatku zjavil seba samého prarodičom".6 Pozval ich do dôverného spoločenstva so sebou samým, keď ich obliekol do skvejúcej sa milosti a spravodlivosti.

55 Toto zjavenie neprerušil ani hriech našich prvých rodičov. Boh im po páde dal "nádej na spásu prísľubom vykúpenia a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby dal večný život všetkým, čo hľadajú spásu vytrvalým konaním dobra".7

"Hoci pre svoju neposlušnosť stratil tvoju priazeň, neponechal si ho v moci smrti...Viac ráz si ponúkol ľuďom aj zmluvu...".8

Zmluva s Noemom[upraviť]

56 Keď sa následkom hriechu jednota ľudského pokolenia rozpadla na kúsky, Boh sa snaží najprv zachraňovať ľudstvo tým, že sa obracia na všetky jeho časti. Zmluva s Noemom "po potope9" vyjadruje princíp Božej ekonómie voči "národom", to znamená voči ľuďom, ktorí sa opäť zoskupovali "podľa svojich krajín, jazykov, kmeňov a obyvateľstva" (Gn 10,5).10

57 Tento kozmický, sociálny a súčasne aj náboženský systém plurality národov11, ktorý Božia prozreteľnosť zverila ochrane anjelov12, má krotiť pýchu padnutého ľudstva. Ono, svorné vo svojej skazenosti13, túžilo samé osebe dosiahnuť svoju jednotu na spôsob Bábela.14 Ale, ako následok hriechu15, polyteizmus alebo idolatria (modloslužba) národa a jeho predstaviteľov neprestajne ohrozujú túto provizórnu ekonómiu svojou pohanskou skazenosťou.

58 Zmluva s Noemom bude platiť dovtedy, kým potrvá čas národov16, teda do všeobecného vyhlásenia evanjelia. Biblia vzdáva úctu niekoľkým veľkým postavám "národov": tak "spravodlivý Ábel", "kráľ a kňaz Melchizedech"17 - predobraz Kristov18, spravodliví "Noe, Daniel a Jób" (Ez 14,14). Písmo takto naznačuje, akú výšku svätosti môžu dosiahnuť tí, čo žijú podľa zmluvy s Noemom v očakávaní, že Kristus zhromaždí dovedna "rozptýlené Božie deti" (Jn 11,52).

Boh si vyvolí Abraháma[upraviť]

59 Aby Boh zjednotil rozptýlené ľudstvo, vyberie si Abrama a nariaďuje mu: "Odíď zo zeme svojej a od príbuzenstva svojho a z otcovského domu svojho".19 Urobí tak z neho Abraháma, to znamená, to znamená "otca mnohých národov" (Gn 17,5). "V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme" (Gn 12,3).20

60 Národ, ktorý vzíde z Abraháma, bude opatrovateľom prisľúbenia, ktorého sa dostalo patriarchom; bude vyvoleným národom21, povolaným, aby raz zhromaždil všetky Božie deti v jednote Cirkvi.22 Stane sa koreňom, do ktorého budú zaštepení pohania, keď uveria.23

61 Patriarchovia, proroci a aj iné osobnosti Starého zákona boli a sú uctievané ako svätci vo všetkých liturgických tradíciách Cirkvi.

Boh formuje Izrael ako svoj ľud[upraviť]

62 Po patriarchoch Boh vedie Izrael ako svoj ľud, keď ho vyslobodil z Egypta. Uzavrel s ním Zmluvu na hore Sinaj a prostredníctvom Mojžiša mu dal svoj zákon, aby Boha poznal a slúžil mu ako jedinému a pravému Bohu, prozreteľnému Otcovi a spravodlivému sudcovi, a tak očakával prisľúbeného Mesiáša.24

63 Izrael je kňazský Boží ľud25, ktorý "vzýva meno Pánovo" (Dt 28,10). Je to národ tých, "ku ktorým sa Boh najprv prihováral"26, národ "starších bratov" vo viere Abrahámovej.

64 Boh formuje svoj národ prostredníctvom prorokov v nádeji na spásu, v očakávaní novej a večnej Zmluvy, určenej všetkým ľuďom27a zapísanej do ich sŕdc.28 Proroci ohlasujú úplné vykúpenie Božieho ľudu, očistenie od všetkej jeho nevery29, spásu, ktorá zahrnie všetky národy. 30 Budú to predovšetkým chudobní a pokorní v Pánovi31, ktorí ponesú túto nádej. Sväté ženy, ako napríklad Sára, Rebeka, Ráchel, Miriam, Debora, Anna, Judita, Ester, zachovávali živú nádej v spásu Izraela. Jej načistejším predobrazom je Mária.32

Ježiš Kristus - Prostredník a Plnosť celého zjavenia33[upraviť]

Boh povedal všetko vo svojom Slove[upraviť]

65 "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi" (Hebr 1,1-2). Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, je tým jediným, dokonalým a neprevýšiteľným Slovom Otca. V ňom hovorí všetko a okrem neho nebude už nikdy nijaké iné slovo. Svätý Ján z Kríža to po množstve iných autorov vyjadruje jasne, keď komentuje Pavlov list Hebrejom (1,1-2):

Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediným a definitívnym Slovom, razom nám týmto svojím jediným Slovom povedal a zjavil všetko, takže už nemá čo povedať...Čo predtým hovoril po častiach prorokom, nám povedal celé vo svojom Synovi, keď nám ho celého daroval. Preto keby sa teraz niekto chcel vypytovať Boha na niečo alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, myslím, nebolo by to len opovážlivé, ale urážal by Boha tým, že neupiera svoje oči na Krista, ale mimo neho žiada nejakú vec alebo novotu.34

Iné zjavenie viac už nebude[upraviť]

66 "Kresťanská ekonómia spásy ako nová a konečná Zmluva sa nikdy nepominie a už sa nemá očakávať nijaké nové verejné zjavenie pred slávnym príchodom nášho Pána Ježiša Krista".35 Napriek tomu, že je zjavenie ukončené, nie je vysvetlené v úplnosti; je úlohou kresťanskej viery, aby z neho postupne v priebehu stáročí získavala celý jeho obsah.

67 V dejinách sa vyskytli zjavenia, ktoré sa označujú ako "súkromné" a niektoré z nich cirkevná autorita uznala ako pravé. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou je nie "vylepšovať" či "dopĺňať" konečné zjavenie Kristovo ale majú pomáhať plnšie v ňom žiť v istej historickej epoche. Cit veriacich pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi dokáže rozoznať a prijať, čo v týchto zjaveniach predstavuje autentickú Kristovu výzvu alebo výzvu jeho svätých voči Cirkvi. Kresťanská viera nemôže prijať "zjavenia", ktoré si robia nárok prekračovať alebo opravovať zjavenie, ktorého naplnením je Kristus. To je prípad niektorých nekresťanských náboženstiev a niektorých novších siekt, ktoré sa zakladajú na takýchto "zjaveniach".

ZHRNUTIE[upraviť]

68 Boh sa z lásky zjavil a dal človekovi. Takto prináša definitívnu a celkom postačujúcu odpoveď na otázky, ktoré si človek kladie o zmysle a cieli svojho života.

69 Boh sa zjavil človekovi a postupne mu sprostredkúval svoje vlastné tajomstvo prostredníctvom skutkov a slov.

70 Okrem svedectva, ktoré Boh o sebe dáva stvorenými vecami, zjavil sa aj sám našim prarodičom. Hovoril s nimi, po páde im prisľúbil spásu a ponúkol im svoju zmluvu.36

71 Boh uzavrel s Noemom večnú zmluvu medzi sebou a všetkými žijúcimi bytosťami.37 Bude trvať až do skončenia sveta.

72 Boh si vyvolil Abraháma a uzavrel zmluvu s ním a s jeho potomstvom. Z neho vytvoril svoj národ, ktorému prostredníctvom Mojžiša zjavil svoj zákon. Účinkovaním prorokov ho pripravoval na prijatie spásy, určenej celému ľudstvu.

73 Boh sa celkom zjavil, keď poslal svojho vlastného Syna, v ktorom uzavrel svoju zmluvu naveky. Ona je konečným Slovom Otca a po ňom už nebude viac žiadne iné zjavenie.

PRENÁŠANIE BOŽIEHO TAJOMSTVA[upraviť]

74 Boh "chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu" (l Tim 2,4), to znamená, aby poznali Ježiša Krista.38 Je teda potrebné, aby sa Ježiš Kristus ohlasoval všetkým národom a všetkým ľuďom, a tak aby Božie zjavenie dosiahlo až všetky končiny zeme: Boh vo svojej veľkej dobrotivosti rozhodol, aby sa všetko, čo zjavil na spásu národov, navždy zachovalo neporušené a prechádzalo z pokolenia na pokolenie.39

Apoštolská tradícia[upraviť]

75 "Pán Kristus, v ktorom sa dovršuje všetko zjavenie najvyššieho Boha, keď doplnil a ohlasoval vlastnými ústami Evanjelium na počiatku prisľúbené prorokmi, prikázal svojim apoštolom, aby ako zdroj všetkej spasiteľnej pravdy a celého mravného poriadku všetkým ľuďom hlásali božie dary."40

Apoštolské ohlasovanie pokračuje v nástupcoch apoštolov[upraviť]

Podľa Pánovho príkazu sa evanjelium prenášalo dvoma spôsobmi:

  • Ústne prostredníctvom apoštolov, "ktorí ohlasovaním slova v príkladoch a poučeniach podali všetko, čo sa dozvedeli z Kristových úst, zo styku s ním a z jeho skutkov, alebo čo poznali pod vplyvom Ducha Svätého";
  • Písmom "prostredníctvom týchto apoštolov a ľudí z ich prostredia, čo z vnuknutia tohože Ducha Svätého prenášali blahozvesť spasenia písaným slovom".41 (Cfr. KKC 76)

77 "Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi navždy neporušené a živé, apoštoli zanechali ako svojich nástupcov biskupov a zverili im svoje poslanie v učiteľskom úrade".42 A naozaj "Kázanie apoštolov, ktoré je osobitným spôsobom vyjadrené v inšpirovaných knihách, sa malo zachovať nepretržitým nástupníctvom až do konca časov".43

78 Tento živý prenos, uskutočňovaný v Duchu Svätom, sa nazýva Tradíciou, aby sa odlíšil od Svätého písma, napriek ich pevnému spojeniu. Pomocou tradície "Cirkev vo svojom učení, živote a kulte ustavične udržiava a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím ona sama je a všetko, čo verí".44 "Učenie svätých Otcov dosvedčuje oživujúcu prítomnosť tohto podania, ktorého bohatstvá prenikajú do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi".45

79 Tak sebaoznamovanie Boha Otca, ktoré urobil skrze svoje Slovo v Duchu Svätom, zostáva neprestajne prítomné a účinkujúce v Cirkvi: "Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestáva ani teraz vo svojom rozhovore s Nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého sa živý ohlas evanjelia ozýva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, privádza veriacich k všetkej pravde a dáva v nich bohato prebývať Kristovmu slovu".46

Vzťah medzi Tradíciou a Svätým písmom[upraviť]

Spoločný prameň - dva rozdielne spôsoby prenášania[upraviť]

80 "Sú vo vzájomnom úzkom súvise a spojení. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu".47 Obidve sprítomňujú a zúrodňujú v Cirkvi tajomstvo Krista, ktorý sľúbil, že zostane so svojimi "po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20).

81 Písmo sväté je Božie slovo, ktoré bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého".

Posvätná Tradícia je Božie slovo, ktoré Pán Kristus a Duch Svätý zveril apoštolom, neporušené odovzdávali svojim nástupcom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili".

82 Z toho vyplýva,že Cirkev, ktorej bolo zverené prenášanie a vysvetľovanie zjavenia, "nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené jedine zo Svätého písma.Z toho dôvodu jedno i druhé treba prijímať a rešpektovať s rovnakou nábožnou úctou".48

Apoštolská tradícia a cirkevné tradície[upraviť]

83 Tradícia, o ktorej sa tu hovorí, pochádza od apoštolov a odovzdáva to, čo oni prijali z vyučovania a príkladu Ježiša a čo ich naučil Duch Svätý. Prvá generácia kresťanov skutočne ešte nemala napísaný Nový zákon , a tento sám svedčí o postupoch živej tradície.

Musíme tu však rozlišovať "tradície" teologické, mravoučné, liturgické alebo odovzdávanie pobožností, ako tieto vznikali v priebehu čias v miestnych cirkvách. Predstavujú zvláštne formy, v ktorých veľká tradícia nadobúda výrazy, prispôsobené rozličným miestam a rozdielnym obdobiam. Jedine v jej svetle sa môžu udržiavať, meniť alebo tiež opúšťať pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi.

Vysvetľovanie dedičstva viery[upraviť]

Dedičstvo viery zverené celej Cirkvi

84 "Posvätné dedičstvo" (1 Tim 6,20)49 viery (depositum fidei), ktoré obsahuje posvätná Tradícia a Sväté písmo, bolo cez apoštolov zverené Cirkvi ako celku. "Všetok svätý ľud spolu so svojimi pastiermi tým, že sa ho pridržiava, zotrváva v učení apoštolov, v spoločnom nažívaní, v lámaní chleba a v modlitbách, takže sa vytvára jedinečná jednomyseľnosť medzi pastiermi a veriacimi v pridŕžaní sa, praktizovaní a vyznávaní prijatej viery".50

Učiteľský úrad Cirkvi

85 "Úloha hodnoverne vysvetľovať písané alebo ústne zachované Božie slovo je zverené jedine živému učiteľskému úradu Cirkvi, ktorý vykonáva svoju moc v mene Ježiša Krista"51, to znamená biskupom v spoločenstve s Petrovým nástupcom, rímskym biskupom.

86 "Tento Učiteľský úrad však nie je nad Božím slovom, ale v jeho službách, lebo učí iba to, čo je tradované, čo z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, sväto zachováva a verne vysvetľuje; a všetko, čo ako od Boha zjavené predkladá veriť, čerpá z tohto jediného pokladu viery".52

87 Veriaci, pripomínajúc si Kristove slová apoštolom: "Kto vás počúva, mňa počúva" (Lk 10,16)53, poslušne prijímajú učenie a smernice, ktoré im v rozličnej podobe dávajú ich pastieri.

Dogmy viery

88 Učiteľský úrad Cirkvi koná plne v súlade s autoritou, ktorú Cirkev dostala od Krista, keď definuje dogmy, to znamená, keď predkladá kresťanskému ľudu v záväznej forme na bezpodmienečný súhlas pravdy viery, ktoré sú obsiahnuté v Božom zjavení alebo také, ktoré s nimi nevyhnutne súvisia.

89 Jestvuje organická väzba medzi naším duchovným životom a dogmami. Dogmy sú svetlá na ceste našej viery, ony ju osvetľujú a robia bezpečnou. A naopak, ak je náš život priamy, aj naša inteligencia a naše srdce budú otvorené prijať svetlo dogiem viery.54

90 Vzájomné spojivá a súvislosť dogiem môžeme nájsť súhrnne v zjavení Kristovho tajomstva.55 "Existuje určitý poriadok, »hierarchia« právd katolíckeho učenia vzhľadom na ich rozličný vzťah k základom kresťanskej viery".56

Nadprirodzený význam viery

91 Všetci veriaci majú účasť na chápaní a prenášaní zjavenej pravdy. Prijali pomazanie Ducha Svätého, ktorý ich poúča57 a vedie "do plnej pravdy" (Jn 16,13).

92 "Spoločenstvo veriacich ...sa vo viere nemôže mýliť a túto svoju vlastnosť prejavuje nadprirodzeným citom všetkého ľudu pre vieru, keď je on »od biskupov až do posledného veriaceho laika« napospol jednomyseľný vo veciach viery a mravov".58

93 "Pomocou tohto citu pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, Boží ľud pod vedením posvätného Učiteľského úradu...sa neochvejne pridŕža viery, ktorú raz navždy dostali svätí, správnym úsudkom do nej preniká a plnšie ju v živote uplatňuje".59

Rast v poznaní.

94 Vďaka pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý umožňuje pochopenie takej skutočností, ako je dedičstvo viery vyjadrené v slovách, môže v Cirkvi rásť život viery:

- "rozjímaním a pričinením veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci"60; osobitným prostriedkom je tu "teologické štúdium, ktoré sa snaží o hlbšie poznanie

zjavenej pravdy"61;

- "hlbším chápaním prežívaných duchovných skutočností"62; "Božie slová a ten, kto ich číta sa navzájom zveľaďujú".63

- "kazateľskou činnosťou tých, čo s biskupským nástupníctvom dostali aj hodnovernú charizmu pravdy".64

95 "Je teda zrejmé, že svätá tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi sú z premúdreho Božieho ustanovenia tak navzájom prepojené a združené, že jedno bez druhého neobstojí a všetko spolu - každé svojím spôsobom - pôsobením toho istého Ducha Svätého účinne prispieva k spáse duší".65

ZHRNUTIE[upraviť]

96 Učenie, ktoré Kristus zveril apoštolom, oni svojím kázaním a spismi, napísanými pod vplyvom Ducha Svätého, prenášajú všetkým generáciám ľudstva až do Kristovho slávneho návratu.

97 "Svätá tradícia a Sväté písmo tvoria jediný posvätný poklad Božieho slova"66, v ktorom putujúca Cirkev akoby v zrkadle pozoruje Boha - prameň všetkých bohatstiev.

98 "Cirkev vo svojom učení, živote a kulte ustavične udržuje a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je a

čo verí".67

99 Vďaka svojmu nadprirodzenému zmyslu pre vieru Boží ľud neprestajne prijíma dar Božieho zjavenia, hlbšie do neho preniká a plnšie ho prežíva.

100 Povinnosť autenticky vysvetlovať Božie slovo bola zverená výlučne Učiteľskému úradu Cirkvi, pápežovi a spoločenstvu biskupov.

SVÄTÉ PÍSMO[upraviť]

I. Kristus - jediné Slovo Svätého písma

101 Aby sa Boh zjavil ľuďom, vo svojej dobrote sa im zhovievavo prihovára ľudskými slovami: "Lebo Božie slová, vyjadrené ľudskými jazykmi, sa pripodobnili ľudskému spôsobu hovorenia, ako keď sa svojho času Slovo večného Otca pripodobnilo ľuďom, vezmúc na seba krehké ľudské telo".68

102 Všetkými slovami Svätého písma Boh nehovorí nič iné iba jediné Slovo, v ktorom sa vyslovuje celý69:

Len si spomeňte, že vo všetkých Písmach sa rozprestiera to isté Božie slovo, že to isté Slovo zaznieva v ústach všetkých svätopiscov, a síce to, ktoré bolo na začiatku Bohom u Boha a ktoré nepotrebovalo slabiky, lebo nepodliehalo času.70

103 Cirkev preto vždy uctievala Božie písma, ako si uctieva aj Pánovo Telo. Neprestajne predstavuje veriacim Chlieb života, ktorý pochádza zo stola Božieho slova a Kristovho Tela.71

104 Vo Svätom písme Cirkev neprestajne nachádza svoju potravu a silu72, pretože z neho neprijíma iba ľudské slová, ale to, čím skutočne je: Božie slovo.73 "Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach a prihovára sa im".74

II. Inšpirácia a pravdivosť Svätého písma

105 Autorom Svätého písma je Boh. "Bohom zjavená pravda vo Svätom písme písomne vyjadrené a zachované, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého.

Naša svätá matka Cirkev pokladá totiž na základe apoštolskej viery za sväté a kánonické knihy Starého a Nového zákona v ich celosti i so všetkými ich časťami, pretože boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého a majú za pôvodcu Boha a ako také boli zverené Cirkvi".75

106 Boh inšpiroval ľudských autorov posvätných kníh: "Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí, ktorých použil tak, že oni plne uplatnili svoje schopnosti a vlastnosti a on sám účinkoval v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční pôvodcovia všetko to a len to, čo on sám chcel".76

107 Inšpirované knihy učia pravdu. "Keďže teda všetko, čo inšpirovaní autori, čiže svätopisci tvrdia, treba pokladať za výrok Ducha Svätého, treba uznať, že knihy Svätého písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh zaznačenú na naše spasenie".77

108 Pritom však kresťanská viera je nie "náboženstvom knihy". Kresťanstvo je náboženstvom Božieho "Slova", a to "nie písaného a nemého, ale Slova vteleného a živého".78 Aby nezostala len mŕtvym písmenom, treba, aby Kristus, večné Slovo živého Boha skrze Ducha Svätého nám "otvoril myseľ, aby sme porozumeli Písmu" (Lk 24, 45).

III. Duch Svätý je interprétom Písma

109 Vo Svätom písme sa Boh prihovára človekovi ľudským spôsobom. Aby človek správne pochopil Sväté písmo, "musí pozorne skúmať, čo nám Boh chcel povedať", musí sa usilovať pochopiť, "čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré vyjaviť ich slovami".79

110 Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si všímať dobové podmienky, podmienky rozvoja kultúry, "literárne druhy", ktoré sa v príslušnej epoche vývinu využívali, spôsob dobového myslenia, cítenia a vyjadrovania. "Lebo iným spôsobom sa pravda podáva a vyjadruje v rozmanitých historických textoch; inak v textoch prorockých, inak v básnických, prípadne v iných vyjadrovacích formách".80

111 Ale pretože je Sväté písmo inšpirované, jestvuje aj iný princíp správnej interpretácie, ktorý je nie menej závažný ako predchádzajúce. Bez neho by Sväté písmo zostávalo mŕtvou literou: "Sväté písmo treba čítať a vysvetľovať vo svetle toho istého Ducha, v ktorom bolo napísané".81

II. vatikánsky koncil uvádza tri kritériá na interpretáciu Svätého písma v tom Duchu, v akom bolo inšpirované82:

112 1. Venovať v prvom rade veľkú pozornosť "obsahu a jednote celého Písma". Lebo čo ako sú rozičné knihy, z ktorých sa skladá, je jedným z dôvodov jednoty Božieho plánu, ktorého stredobodom a srdcom, otvoreným počas svojej Veľkej noci, je Ježiš Kristus.83

Kristovým srdcom84 sa nazýva Sväté písmo, ktoré nám umožňuje spoznávať Kristovo srdce. Toto srdce bolo pred utrpením zatvorené, lebo bolo zahalené Písmo. Ale Písmo sa otvorilo po umučení, lebo tí, čo odvtedy vlastnia jeho poznanie, uvažujú a rozoznávajú, akým spôsobom sa majú vykladať proroctvá.85

113 2. Čítať Sväté písmo v "živej tradícii celej Cirkvi".

Podľa slov cirkevných Otcov je "vo Svätom písme významnejší jeho vnútorný zmysel ako materiálne prostriedky, ktorými sa tento Cirkvou potvrdený zmysel vyjadruje". Cirkev totiž prenáša vo svojej tradícii živú pamiatku Božieho slova a je to Duch Svätý, ktorý jej umožňuje interpretáciu Svätého písma ako duchovný dar, ktorým Cirkev v duchovnom zmysle obdarúva.86

114 3. Treba dbať na "analógiu viery".87 "Analógiou viery sa rozumie súdržnosť právd viery navzájom a tiež v celkovom pláne Zjavenia.

Zmysel Písma

115 Podľa starej tradície možno rozlišovať dvojaký zmysel Svätého písma: doslovný a duchovný. Duchovný sa ďalej delí na význam alegorický, mravný a anagogický (mystický). Hlboká zhoda týchto štyroch významov zabezpečuje živému čítaniu Svätého písma v Cirkvi všetky jeho plné bohatstvo. 116 Literárny (doslovný) zmysel: Tento vyplýva zo slov Písma, ako ho odhaľuje exegéza podľa pravidiel správnej interpretácie. "Každý zmysel Svätého písma má oporu v literárnom zmysle.88

117 Duchovný zmysel. Vďaka jednote Božieho plánu nielen text Svätého písma, ale aj reality a príbehy, o ktorých hovorí, môžu byť znakmi.

1. Zmysel alegorický. Príbehy môžeme hlbšie pochopiť, keď spoznáme ich zmysel v Kristovi; napríklad prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva a tak aj krstu.89

2. Zmysel mravný. Udalosti, o ktorých sa vo Svätpm Písme hovorí, nás musia viesť ku správnemu konaniu. Boli napísané "pre naše poučenie" (1 Kor 10,18).90

3. Anagogický (mystický) zmysel. Skutočnosti a príbehy sa tiež môžu chápať v ich večnom význame ako také, ktoré nás vedú (gr. anagoge) do našej Vlasti. Tak napríklad Cirkev je na zemi znakom nebeského Jeruzalema.91

118 Stredoveké dvojveršie zhŕňa všetky štyri: "Literárny zmysel učí udalostiam, alegorický, čo treba veriť, mravný určuje, čo máme robiť, anagogický ukazuje, kam máme smerovať" (voľný preklad z latinčiny).

119 "Je úlohou exegétov pričiniť sa podľa naznačených zásad o dôkladnnejšie pochopenie a vysvetľovanie Svätého písma, aby na základe predchádzajúcich výskumov mohlo dozrieť rozhodnutie Cirkvi. Lebo všetko, čo sa týka vysvetľovania Svätého písma, podlieha konečnému odobreniu Cirkvi, ktorá má od Boha poverenie a úlohu uchovávať a vysvetľovať Božie slovo".92

Neveril by som evanjeliu, keby ma k tomu nepobádala autorita Cirkvi - (Ego vero evangelio non crederem, nisi

me catholicae Ecclesiae commoveret auctoritas).93

Kánon Svätého písma[upraviť]

120 Cirkev vie iba za pomoci apoštolskej tradície rozoznávať, ktoré spisy sa majú započítavať do zoznamu Posvätných kníh.94 Celý tento zoznam sa nazýva "Kánonom" Svätého písma. Starý zákon tvorí celkom 46 spisov - kníh (alebo 45, ak sa Kniha proroka Jeremiáša a Kniha Náreky počítajú ako jedna) a Nový zákon celkom 27 kníh.95

Knihy Starého zákona:

Genezis (Gn), Exodus (Ex), Levitikus (Lv), Numeri (Nm), Deuteronómium (Dt), Kniha Jozue (Joz), Kniha Sudcov (Sdc), Kniha Rút (Rút), Prvá kniha Samuelova (1 Sam), Druhá kniha Samuelova (2 Sam), Prvá kniha Kráľov (1 Kr), Druhá kniha Kráľov (2 Kr), Prvá kniha Kroník (1 Krn), Druhá kniha Kroník (2 Krn), Kniha Ezdrášova (Ezd), Kniha Nehemiášova (Neh), Kniha Tobiáš (Tob), Kniha Judita (Jud), Kniha Ester (Est), Kniha Jób (Jób), Kniha Žalmov (Ž), Kníha Prísloví (Prís), Kniha Kazateľ (Kaz), Pieseň Piesní (Pies), Kniha Múdrosti (Múd), Kniha Sirachovho syna (Sir), Kniha proroka Izaiáša (Iz), Kniha proroka Jeremiáša (Jer), Kniha Náreky (Nár), knihy prorokov: Barucha (Bar), Ezechiela (Ez), Daniela (Dan), Ozeáša (Oz), Joela (Jo), Amosa (Am), Abdiáša (Abd), Jonáša (Jon), Micheáša (Mich), Nahuma (Nah), Habakuka (Hab), Sofoniáša (Sof), Agea Ag), Zachariáša (Zach), Malachiáša (Mal) a dve knihy Machabejcov: Prvá kniha Machabejcov (1 Mak), Druhá kniha Machabejcov (2 Mak).

Knihy Nového zákona:

Evanjelium podľa Matúša (Mt), podľa Marka (Mk), podľa Lukáša (Lk), podľa Jána (Jn); Skutky apoštolov (Sk); Listy svätého Pavla: Rimanom (Rim), Prvý a Druhý Korinťanom (1 Kor,2 Kor), Galaťanom (Gal), Efezanom (Ef), Filipanom (Flp), Kolosanom (Kol), Prvý a Druhý Solúnčanom, (1 Sol, 2 Sol), Prvý a Druhý Timotejovi (1 Tim, 2 Tim), Títovi (Tít), Filemonovi (Flm), Hebrejom (Hebr); Jakubov list (Jak); Prvý a Druhý Petrov list (1 Pt, 2 Pt), Prvý, Druhý a Tretí Jánov list (1 Jn, 2 Jn, 3 Jn), Júdov list (Júd), Zjavenie apoštola Jána (Zjv).

Starý zákon

121 Starý zákon je neoddeliteľnou súčasťou Svätého písma. Jeho knihy sú božsky inšpirované a uchovávajú si trvalú hodnotu96, pretože Stará zmluva nebola nikdy odvolaná.

122 "Starozákonný plán spásy bol zameraný predovšetkým na to, aby pripravil príchod Krista, Vykupiteľa sveta". Knihy Starého zákona totiž, "hoci obsahujú aj veci nedokonalé a prechodné", dávajú napriek tomu najavo skutočnú Božiu pedagogiku..."Nachádzajú sa v nich vznešené náuky o Bohu a spasiteľná múdrosť o ľudskom živote, ale tiež jedinečné poklady modlitieb a napokon je v nich skryté tajomstvo nášho spasenia".97

123 Kresťania si ctia Starý zákon ako skutočné Božie slovo. Cirkev vždy odhodlane odmietala myšlienku zavrhnúť ho pod zámienkou, že ho nahradil Nový zákon (marcionizmus).

Nový zákon

124 "Božie slovo, ktoré je prejavom Božej moci na spásu každého veriaceho, je prítomné a preukazuje svoju silu vynikajúcim spôsobom v spisoch Nového zákona".98 Tieto písma nám podávajú konečnú pravdu o Božom zjavení. Ich ústrednou postavou je Ježiš Kristus, vtelený Boží Syn; obsahujú jeho činy, jeho náuku, jeho utrpenie a oslávenie ako aj začiatky jeho Cirkvi pod vplyvom pôsobenia Ducha Svätého.99

125 Evanjeliá sú stredobodom celého Svätého písma, "pretože sú hlavným svedectvom o živote a učení vteleného Slova, nášho Spasiteľa".100

126 Pri vzniku evanjelií rozoznávame tri etapy:

1. Život a Ježišovo učenie. Cirkev rozhodne tvrdí, že štyri evanjeliá, "ktorých historickú pravdivosť bez akejkoľvek pochybnosti hlása, verne podávajú to, čo Ježiš, Boží Syn, počas svojho života medzi ľuďmi, pokiaľ nevstúpil na nebesia, skutočne vykonal a učil na večnú spásu ľudí".

2. Ústne podanie. "Apoštoli totiž po nanebovstúpení Pána odovzdáva svojim poslucháčom to, čo Spasiteľ hovoril a konal, a to aj s hlbším poznaním vecí, ktoré sami vlastnili, poučení slávnymi Kristovými dejmi a osvietení Duchom pravdy".

3. Napísané evanjeliá. "Svätí pôvodcovia napísali teda štyri evanjeliá tak, že urobili výber z mnohých skutočností, ktoré sa zachovali buď ústne alebo už aj písomne, iné zasa synteticky zhrnuli alebo ich vysvetlili so zreteľom na stav miestnych Cirkví, ponechajúc im napokon kazateľskú formu. Vždy však postupovali tak, aby podali o Ježišovi pravdivé a úprimné údaje".101

127 Štyri evanjeliá majú v Cirkvi jedinečné miesto, o čom svedčí úcta, ktorú im vzdáva liturgia, a tiež s ničím neporovnateľná príťažlivosť, ktorou pôsobili na svätcov všetkých čias:

Niet nijakej náuky, ktorá by bola lepšia, vzácnejšia a žiarivejšia, ako sú texty evanjelií. Vážte si a pamätajte, čo náš Pán a učiteľ Ježiš Kristus učil svojimi slovami a uskutočňoval svojimi činmi.102

Sú to nadovšetko evanjeliá, ktoré ma udržiavajú počas modlitieb; v nich nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá duša. Vždy tam nachádzam nové svetlá, skryté a tajomné významy.103

Jednota Starého a Nového zákona

128 Cirkev už od apoštolských čias104 a potom neprestajne vo svojej tradícii vysvetľovala jednotu Božieho plánu v oboch Zákonoch vďaka typológii. S jej pomocou spoznáva v Božích dielach Starého zákona predobrazy toho, čo Boh zavŕšil v plnosti časov v osobe vteleného Syna.

129 Kresťania teda čítajú Starý zákon vo svetle umučeného a zmŕtvychvstalého Krista. Toto typologické čítanie odhaľuje nevyčerpateľný obsah Starého zákona. Nesmie sa zabudnúť na to, že si zachováva vlastnú hodnotu Zjavenia, ktorá sa potvrdila v samotnom našom Pánovi.105 Napokon aj Nový zákon si žiada, aby sa čítal vo svetle Starého zákona. Prvotná kresťanská katechéza túto prax neprestajne zdôrazňovala.106 Podľa starého porekadla sa Nový zákon ukrýva v starom, kým Starý zákon je zahalený v novom: "Nový sa skrýva v starom a starý sa odhaľuje v novom".107

130 Typológia znamená dynamický pohyb k naplneniu Božieho plánu, keď "Boh bude všetko vo všetkom" (1 Kor 15,28). Teda aj povolanie patriarchov a odchod z Egypta, napríklad, nestrácajú svoju vlastnú hodnotu v Božom pláne, hoci sú súčasne iba sprostredkujúcimi etapami.

Sväté písmo v živote Cirkvi[upraviť]

131 "V Božom slove je toľká sila a účinnosť, že je ono oporou a životnou silou pre Cirkev a pre jej deti posilou vo viere, pokrmom pre dušu a čistým, nikdy nevysychajúcim prameňom duchovného života".108 Preto je potrebné, "aby Sväté písmo bolo veriacim čo najprístupnejšie".109

132 "Štúdium Svätého písma nech je ako duša posvätnej teológie. Rovnako vysluhovanie Božieho slova, to znamená pastorálna kazateľská činnosť, katechéza a vôbec každé kresťanské poučovanie, kde výnimočné miesto tu má liturgická homília, nachádza zdravú potravu v tom istom slove Písma".110

133 Cirkev "povzbudzuje neprestajne kresťanov...aby nadobudli častým čítaním Svätého písma »nesmierne vzácne poznanie o Ježišovi Kristovi«" (Flp 3,8). "Lebo kto nepozná Sväté písmo, nepozná Krista" (Sv. Hieronym).111

ZHRNUTIE[upraviť]

134 Celé Sväté písmo je len jedna kniha, a tou jedinou knihou je Kristus. Lebo všetky Božie písma hovoria o Kristovi a všetky sa v Kristovi napĺňajú".112

135 "Sväté písmo obsahuje Božie slovo a pretože je

inšpirované, je skutočne Božím slovom".113

136 Autorom Svätého písma je Boh, ktorý inšpiroval jeho ľudských autorov; v nich a skrze nich koná on. On je tiež zárukou, že ich spisy podávajú spásonosnú pravdu bez omylu.114

137 Interpretácia Svätého písma sa musí robiť s veľkou pozornosťou voči tomu, čo Boh chce zjaviť prostredníctvom svätých autorov pre našu spásu. "Čo pochádza zo Svätého písma, sa dá plne pochopiť iba s pomocou Ducha Svätého".115

138 Cirkev prijíma a uctieva ako inšpirované 46 kníh Starého a 27 kníh Nového zákona.

139 Ústredné miesto majú vo Svätom písme majú štyri evanjeliá, pretože ich stredobodom je Ježiš Kristus.

140 Jednota obidvoch Zákonov vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Starý zákon pripravuje Nový a v Novom sa završuje Starý; obidva sa navzájom vysvetľujú a obidvas sú pravým Božím slovom.

141 "Cirkev vždy mala v úcte Sväté písmo, a to v takej miere ako samotné Telo Pánovo"116: obidve živia a riadia celý kresťanský život. "Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch" (Ž 119,105).117

Pôvodným zdrojom článku je text z Katechizmu Katolíckej cirkvi (číslovanie paragrafov na začiatku riadkov zachované), predbežne je text vložený bezo zmeny, avšak určený na rozvíjanie, dopĺňanie, prípadne syntézu.

1 Porov. I.Vatikánsky koncil: Denz.-Schönm. 3015

2 Dei Verbum 2

3 Porov. Ef 1,4-5

4 Dei Verbum 2

5 Sv.Irenej Lyonský, Adversus haereses 3, 20, 2

6 Dei Verbum 3

7 Tamže

8 Rímsky misál, IV.Eucharistická modlitba

9 Porov. Gn 9,9

10 Porov. Gn 10,20-31

11 Porov. Sk 17,26-27

12 Porov. Dt 4,19;Dt (LXX) 32,8

13 Porov. Múd 10,5

14 Porov. Gn 11,4-6

15 Porov. Rim 1,18-25

16 Porov. Lk 21,24

17 Porov. Gn 14,18

18 Porov. Hebr 7,3

19 Porov. Gn 12,1

20 Porov. Gal 3,8

21 Porov. Rim 11,28

22 Porov. Jn 11,52; 10,16

23 Porov. Rim 11,17-18.24

24 Porov. Dei Verbum 3

25 Porov. Ex 19,6

26 Rímsky misál, Zelený štvrtok - VI. všeobecná modlitba

27 Porov. Iz 2,2-4

28 Porov. Jer 31,31-34; Hebr 10,16

29 Porov. Ez 36

30 Porov. Iz 49,5-6; 53,11

31 Porov. Sof 2,3

32 Porov. Lk 1,38

33 Dei Verbum 2

34 Sv.Ján z Kríža, Salita al moonte Carmelo 22

Porov. Liturgia delle Ore 1

35 Dei Verbum 4

36 Porov. Gn 3,15

37 Porov. Gn 9,16

38 Porov. Jn 14,6

39 Dei Verbum 7

40 Tamže

41 Tamže

42 Tamže

43 Tamže, 8

44 Tamže

45 Tamže

46 Tamže

47 Tamže, 9

48 Tamže

49 Porov. 2 Tim 1,12-14

50 Dei Verbum 10

51 Tamže

52 Tamže

53 Porov. Lumen gentium 20

54 Porov. Jn 8,31-32

55 I.Vatikánsky koncil: Denz.-Schönm. "nexus mysteriorum"

Lumen gentium 25

56 Unitatis redintegratio 11

57 Porov. 1 Jn 2,20.27

58 Lumen gentium 12

59 Tamže

60 Dei Verbum 8

61 Gaudium et spes 62, 7; porov. 44, 2; Dei Verbum 23; 24;

Unitatis redintegratio 4

62 Dei Verbum 8

63 Sv.Greg.Veľký, Homilia in Ezechielem 1, 7, 8

64 Dei Verbum 8

65 Tamže, 10, 3

66 Tamže, 10, 1

67 Tamže, 8

68 Tamže, 13

69 Porov. Hebr 1,1.3

70 Sv.Augustín, Enerratio in Psalmos 103, 4, 1

71 Porov. Dei Verbum 21

72 Porov. tamže, 24

73 Porov. 1 Sol 2,13

74 Dei Verbum 21

75 Tamže, 11

76 Tamže

77 Tamže

78 Sv.Bernard, Homilia super missus est 4, 11

79 Dei Verbum 12, 1

80 Tamže, 12, 2

81 Tamže, 12, 3

82 Tamže

83 Porov. Lk 24,25-27.44-46

84 Porov. Ž 22,15

85 Sv.Tomáš Akvinský, Expositio in Psalmos, 21, 11

86 Origenes, Homiliae in Leviticum 5, 5

87 Porov. Rim 12,6

88 Sv.Tomáš Akvinský, Summa theologiae, I, 1, 10, ad 1

89 Porov. 1 Kor 10,2

90 Porov. Hebr 3-4,11

91 Porov. Zjv 21,1-22,5

92 Dei Verbum 12, 3

93 Sv.Augustín, Contra epstulam Manichaei quam vocant fundamenti 5, 6

94 Porov. Dei Verbum 8, 3

95 Porov. Decretum Damasi: Denz.-Schönm. 179

Florntský koncil (1442): tamže, 1334-1336

Tridentský koncil: tamže, 1501-1504

96 Dei Verbum 14

97 Tamže, 15

98 Tamže, 17

99 Porov. tamže, 20

100 Tamže, 18

101 Tamže, 19

102 Sv.Cezaria, A sainte Richlide et sainte Radegonde:

Sources chrétiennes 345, 480

103 Sv.Terézia Ježišova, Manoscritti autobiografici A, 83

104 Porov. 1 Kor 10,6.11; Hebr 10,l; 1 Pt 3,21

105 Porov. Mk 12,29-31

106 Porov. 1 Kor 5,6-8; 10,1-11

107 Sv.Augustín, Quastiones in Heptateucum 2, 73; porov. Dei Verbum 16

108 Dei Verbum 21

109 Tamže, 22

110 Tamže, 24

111 Tamže, 25

112 Hugo od sv.Viktora, De arca Noe 2, 8

113 Dei Verbum 24

114 Porov. tamže, 11

115 Origines, Homiiae in Exodum 4, 5

116 Dei Verbum 21

117 Porov. Iz 50,4