Dogmatika/Dogmy

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Etymológia[upraviť]

Slovo dogma pochádza z gréckeho „to dedogmenon“ - to, čo je pevne stanovené. Pôvodne znamená nielen nejakú domnienku, mienku, ale aj určité rozhodnutie, zásadu, autoritatívny príkaz, ustanovenie vo vede alebo v štátnom živote.

Vo Svätom písme sa v gréckom texte slovo dogma vyskytuje v tom istom význame. (Est 3, 9; Dan 2, 13; Lk 2, 1; Sk 16, 4; 17, 7 atď.)

Cirkevní otcovia prvých storočí nazývali dogmami určité pevné zásady viery a mravov. Sv. Ignác, mučeník, napomína kresťanov v Magnézii, aby sa utvrdili o dogmách Pána a apoštolov. V 4. storočí sa rozumeli dogmami najmä pravdy viery.

V dnešnom rečovom používaní cirkvi a teológie (jednoznačne od 18. storočia) je dogma výrokom, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery, teda výrokom, ktorý cirkev výslovne prostredníctvom riadneho učiteľského úradu alebo pápežskou alebo koncilovou definíciou vyhlasuje za zjavený od Boha tak, že jeho popretie je herézou.

Teologická definícia[upraviť]

Dogma je Bohom zjavená a Cirkvou vyhlásená pravda viery.

1. vatikánsky koncil výslovne učí: «Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo je obsiahnuté v Božom slove napísanom alebo ústne zachovanom a čo Cirkev slávnostným vyhlásením alebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom ako Bohom zjavené predkladá veriť».

K formálnemu pojmu dogmy patria dva rozhodujúce momenty. Pravda musí byť:

  • Bohom zjavená
  • Cirkvou vyhlásená

Bohom zjavená pravda[upraviť]

Dogmatický výrok musí patriť k Božiemu, úradnému (kodifikovanému), kresťanskému zjaveniu (na rozdiel od súkromného zjavenia) a preto musí byť obsiahnutý v Božom slove (bezprostredné formálne zjavenie). Dotyčná zjavená pravda musí byť explicitne alebo implicitne Bohom zjavená a preto sa musí nachádzať v prameňoch zjavenia: v Písme alebo Tradícii.

Pravda môže byť zjavená explicitne, ale aj implicitne. Za zjavené treba považovať nielen tie pravdy a udalosti, u ktorých sa to stalo explicitne, napr.: „A Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14), ale aj také, ktoré sú v Božom zjavení implicitne, ako časť v celku, takže ich možno jednoduchým výkladom zo Zjavenia vyvodiť. Tak v explicitne zjavenom ústrednom článku viery: Syn Boží sa stal človekom, je zahrnutá ďalšia zjavená pravda: Vtelený Syn Boží má ľudské telo a dušu.

Nezjavená pravda nemôže byť Cirkvou vyhlásená za dogmu, nemôže sa stať článkom viery. Božskou vierou treba prijímať a uznávať len to, čo Boh zjavil a preto len neomylná Božia autorita môže byť dôvodom pre božskú vieru.

Cirkvou vyhlásená pravda[upraviť]

Dogmatický výrok musí byť výslovne a definitívne predložený Cirkvou ako zjavená pravda. Tento moment je vonkajší, pretože vyhlásením učiteľského úradu sa nič podstatné k zjavenej pravde nepridáva, len sa podáva záruka, že tá alebo oná pravda je skutočne Bohom zjavená.

Dogma sa vo svojom absolútnom a zaväzujúcom nároku obracia na podstatu slobodného človeka. Je teda pravda, ktorú možno správne počuť a pochopiť len v slobodnom rozhodnutí úkonu viery. Človek má však vždy ‘dogmatickú’ existenciu, nakoľko ako duch nemôže bez sebazničenia poprieť určité pravdy (aj historického charakteru), i keď sú možno v ňom dané v predvedeckej alebo aj implicitnej podobe. Dejinné zjavenie a jeho prijatie nie je teda v rozpore s prirodzenosťou človeka podstatu dogmy nemožno odvodzovať jedine z abstraktného pojmu možného oznámenia pravdy Bohom, ale z toho, čo Boh skrze Krista fakticky človekovi povedal a o človekovi ustanovil:

  • zjavenie nie je iba reč, ale aj udalosť spásy, nakoľko sa Boh sám zdeľuje a toto zdelenie samo si tvorí subjekt, ktorý ho poslušne prijíma a výslovne ‘poslúcha’, totiž Cirkev. V tom zmysle dogma nie je podstatne iba výrokom ‘o’ niečom, ale ako prijatá v milosti (ktorou Boh dáva sám seba), udalosťou samou, ktorá sa v nej ohlasuje a je pojmovo vyjadrená;
  • toto sebazdelenie (autokomunikácia) Boha dosiahlo svoje konečné, eschatologické štádium (zjavenie je uzavreté);
  • dogma má podstatne cirkevný a oficiálny charakter, pretože samo zjavenie, ktoré je jej podkladom, bolo adresované Cirkvi; na druhej strane dogma hmatateľne ukazuje jednotu Cirkvi a tým je formou trvalej platnosti Božieho slova, adresovaného Cirkvi a Cirkvou zachovávaného;
  • dogma je aj život, nakoľko sa v nej uskutočňuje Božie sebazdelenie, pretože ju možno pochopiť len v samej skutočnosti toho, čomu sa verí (milosť).


Potrebujeme dogmy?[upraviť]

Články kresťanskej viery nie sú filozofické postrehy, nepodliehajú revízii ani opravám. Kresťanské dogmy ktoré sa zhŕňajú do jedinej - do vtelenia Ježiša Krista, „Syna živého Boha“, nie sú nezlučiteľné so slobodou. Práve naopak. Iba Boh nás môže zachrániť od determinizmu, predurčenia, a akt viery je tým najslobodnejším aktom, čo môže vykonať ľudská bytosť, lebo ju k tomu nič nenúti.

Pravdy viery nie sú návody, nadiktované dajakou najvyššou autoritou, sú to posolstvá nekonečnej lásky, obsahujúce všetku nádej. Môžeme ich prijímať i čítať rozličnými spôsobmi. Majú tú vlastnosť, že každý ich uvedomelý príjemca sa stáva jedinečnou, nenahraditeľnou a odlišnou osobou. Môžeme ich prijať ako prísľuby, alebo ich môžeme zavrhnúť.

Napokon, dogma je teologické predstavenie tajomstva a tajomstvo je prirodzenou potravou rozumu: sama veda kráča od tajomstva k tajomstvu, hľadá príčinu bytia, stále sa k nej približuje a nikdy ju nedosiahne. Práve táto príťažlivosť robí z tajomstva čosi oveľa viac, ako je záhada čakajúca na rozlúštenie. Mení ho na prameň duchovného života.

Rozdelenie dogiem[upraviť]

Hoci treba zásadne udržať princíp formálnej rovnocennosti dogiem, pretože všetky články viery ako Bohom zjavené sú rovnako pravdivé a záväzné, predsa je odôvodnené rozlišovať dogmy:

podľa obsahu:

  • dogmy všeobecné (k nim patria fundamentálne pravdy kresťanstva, základné články viery);
  • dogmy špeciálne (ostatné články viery, jednotlivé pravdy, ktoré z nich vyplývajú);

podľa vzťahu k rozumu:

  • dogmy čisté (nepochopiteľné tajomstvá, poznáme ich len na základe Božieho zjavenia: napr. Trojosobnosť Boha);
  • dogmy zmiešané (možno ich pochopiť ľudským rozumom: napr. existencia Boha);

podľa cirkevného vyhlásenia

  • dogmy formálne (učiteľským úradom predložené veriť ako zjavené pravdy);
  • dogmy materiálne (týmto chýba cirkevné vyhlásenie, pretože nie sú dogmami v prísnom zmysle slova);

podľa potrebnosti ku spáse

  • dogmy nutné (musia sa veriť explicitne, aby sme dosiahli večnú spásu);
  • dogmy nie nevyhnutné (stačí na ne implicitná viera).

Vývoj dogiem[upraviť]

Katolícka Cirkev uznáva, že Boh podával ľuďom pravdu stále plnším spôsobom a zodpovedajúcim vývoju človeka (progresívne). Bolo obdobie tzv. prvotného zjavenia, udeleného prvým ľuďom, ktoré bolo určené celému ľudstvu. V patriarchálnej dobe sa dostáva Božie zjavenie vyvoleným jednotlivcom (Abrahámovi a jeho potomkom).

Božia Prozreteľnosť vedie ľudstvo od Mojžiša až po Krista akoby dvomi cestami:

  1. Prvotné zjavenie, spojené s duchovným úsilím a vôbec s kultúrou pomaly sa vyvíjajúceho človeka, sa stalo údelom prevažnej časti ľudí.
  2. Neveľký vyvolený národ bol zasa povolaný k tomu, aby uchovával a rozvíjal zvláštne náboženské idey, ktoré mu boli dané v Božom zjavení prostredníctvom Mojžiša a prorokov.

Kvantitatívny (substanciálny) vývoj dogiem – je to progresívne podávanie Božích právd v Božom zjavení. Uskutočnil sa od prvotného zjavenia až po smrť posledného z apoštolov, prípadne po napísanie poslednej knihy Svätého písma;

Kvalitatívny (akcidentálny) vývoj – začína od zavŕšenia kvantitatívneho vývoja. Tento vývoj nespočíva v zmene prostriedkov spásy a zvlášť inštitúcie Cirkvi. Nariadenia, ktoré vydal Kristus, keď ustanovil Cirkev a sviatosti, potrvajú až do konca vekov, to znamená až do všeobecného súdu nad ľudstvom a obnovenia zeme. Vývoj dogiem od smrti posledného z apoštolov nespočíva ako predtým v pridávaní nových právd alebo v podstatnej zmene obsahu predošlého zjavenia - to by bol relativizmus, nezlučiteľný s ideou neomylného a nezmeniteľného Boha. Čo Boh zjavil ako pravdu, to zostáva pravdou naveky.

Pokrok dogmy v kresťanskom náboženstve[upraviť]

  • zdroj (Z Prvého kommonitória svätého kňaza Vincenta Lerinského (Cap. 23: PL 50, 667-668) - Liturgia hodín, 2. čítanie pre piatok 27. týždňa cezročného obdobia, napr. pre rok 2006)

Nejestvuje v Kristovej Cirkvi nijaký pokrok v náboženstve? Samozrejme, že jestvuje a veľmi veľký. Lebo kto tak závidí ľuďom a nenávidí Boha, aby tomu chcel zabrániť? Ale tak, že je to naozaj pokrok viery, nie zmena. Ak je totiž pokrokom to, že sa každá vec sama v sebe vzmáha, a zmenou, že sa niečo premení z jedného na druhé. Treba teda, aby rástlo a veľmi mocne napredovalo chápanie, poznanie, múdrosť tak jednotlivcov, ako aj všetkých, tak jedného človeka, ako aj celej Cirkvi, postupom času a vekov, ale iba vo svojom druhu, čiže v tej istej dogme, v tom istom zmysle a v tom istom obsahu. Náboženstvo duše má napodobňovať spôsoby tela. Ono postupom rokov rozvíja a zväčšuje svoje časti, no pritom zostáva tým, čím bolo. Je veľký rozdiel medzi kvetom mladosti a zrelou starobou. A predsa sa starcami stávajú tí istí, čo boli mladíkmi. Hoci sa stav a telesný vzhľad jedného a toho istého človeka mení, je to stále jedna a tá istá prirodzenosť, jedna a tá istá osoba.

Údy dojčiat sú malé, údy mladíkov veľké, ale sú to tie isté údy. Koľko končatín má dieťa, toľko má aj muž. A ak sú také, ktoré vznikajú v dospelejšom veku, sú už zasiate vo forme semena. Takže sa neskôr u starcov nezjaví nič nové, čo by už predtým nebolo ukryté v deťoch. Preto niet pochybnosti, že to je zákonité a správne pravidlo pokroku, že to je pevný a prekrásny poriadok rastu, že u väčších vyšší vek vždy dotvára tie časti a tvary, ktoré v malých pripravila múdrosť Stvoriteľa. Keby sa však vzhľad človeka postupne zmenil na nejakú podobu, ktorá nezodpovedá jeho druhu, či už by sa k počtu údov niečo pridalo alebo od neho ubralo, nevyhnutne by celé telo buď zahynulo, alebo by bolo nenormálne, alebo by aspoň zoslablo. Tak sa patrí, aby sa aj dogma kresťanského náboženstva riadila týmito zákonmi pokroku, čiže aby sa rokmi upevňovala, časom rozširovala a vekom zošľachťovala. Naši predkovia siali odpradávna na tomto poli Cirkvi pšeničné semená viery. Je veľmi nespravodlivé a nenáležité, ak my, ich potomci namiesto pravého obilia pravdy zberáme podvrhnutý kúkoľ bludu. A zasa je správne a dôsledné, ak si prvé a posledné navzájom neodporujú, takže z rastu pšeničného učenia žneme aj úrodu pšeničnej dogmy. A keď sa postupom času niečo z tých prvotných semien vyvinie, že sa tomu aj teraz tešíme a ďalej sa o to staráme.

Spôsob vývoja dogiem[upraviť]

Vývoj dogiem spočíva v stále dôkladnejšom prenikaní ľudského rozumu do ich obsahu. Hoci nedokonalo, vyjadrujú neohraničenosť a neobmedzenosť Boha, takže poznateľnosť tejto skutočnosti je neobmedzená a preto dogmy možno chápať stále hlbšie a presnejšie, na zemi však nikdy adekvátnym a celkom jasným spôsobom. Vezmime si napr. dogmu o Najsvätejšej Trojici: bola špekulatívne analyzovaná čiastočne na Nicejskom koncile (r. 325) a na 1. Carihradskom koncile (r. 381), celkove na 4. Lateránskom koncile (r. 1215).

Vývoj dogiem prebieha ďalej takým spôsobom, že zjavené pravdy obsiahnuté v tézach nezreteľne a akoby skryto, stávajú sa v určitom momente pod vplyvom Ducha Svätého zreteľnými vo vedomí Cirkvi. Tak je tomu napr. s mariánskymi dogmami, ako je Nepoškvrnené počatie alebo Nanebovzatie, ktoré sú spojené medzi sebou a s pravdou o Božom materstve Panny Márie.

Podľa niektorých teológov, vývoj dogiem môže spočívať aj vo vyvodzovaní stále nových záverov pomocou zásad nášho rozumu.

Vývoj zjavenej Božej pravdy sa uskutočňuje aj vďaka jej konfrontácii s ľudským poznaním a vôbec kultúrou, ktorá predsa závisí na mnohých činiteľoch a stále podlieha zmenám. Keď nastáva spomenuté stretnutie Božieho poznania, vysloveného pomocou ľudských pojmov, s poznaním získaným úsilím samotného stvoreného rozumu, potom môže dôjsť k rozporom. Nakoniec však dôjde k symbióze a vďaka nej poznávame nielen lepšie život, ale aj prenikáme do obsahu Božej pravdy. Napríklad dnešná spoločnosť umožňuje lepšie pochopiť tajomstvo všeobecnej Cirkvi, ktorá je sociálnou inštitúciou spásy a zároveň doplňuje technickú kultúru.

Na vývoj dogiem môžu mať vplyv nielen nadprirodzené činitele (napr. Duch Svätý), ale aj ľudské, často citovej alebo rozumovej povahy, individuálne alebo sociálne. Náboženské cítenie, ktoré má základ v pravdách už známych, môže sa stať mocným impulzom k tomu, aby objavilo pravdu, ktorá je síce obsiahnutá v Božom zjavení, avšak doposiaľ zostala zahalená. Tu pôsobia určite aj dary Ducha Svätého, zvlášť dar rozumu a vedy.

Vývoj teologických vied, vyplývajúci z prirodzenej aktivity ľudského rozumu a zo zblíženia sa božej pravdy s poznaním získaným rozumom (hlavne filozofiou), prispieva rovnako k lepšiemu prenikaniu do obsahu samotných dogiem, ktoré sú základom teológie, nie sú však s ňou totožné. Nič viac neukazuje na slabosť ľudského rozumu a množstvo filozofických rozporných názorov, a v teológii desiatky i stovky názorov sporných, alebo dokonca sotva alebo vôbec sa nezhodujúcich s tým, čo hovorí Zjavenie. V súvislosti s tým, Cirkev pretože verí, že Božia pravda je objektívna a nezmeniteľná, musela zaujať stanovisko voči mnohým názorom, ktoré sú s touto pravdou v rozpore. Aj tu je príčina stále precíznejšieho chápania dogmy a teda aj jej vývoja.

Rôzne fázy vývoja dogiem[upraviť]

Pravdy, ktoré sú v Božom zjavení obsiahnuté jasne:

  • pravda sa podáva tak, ako je v prameňoch, bez presnej formulácie;
  • objavujú sa spory, týkajúce sa presnosti zjavenej pravdy a prehĺbenia jej poznania;
  • v dobe sporov je pravda objasňovaná, Cirkev jeden z výkladov schvaľuje a dokonca doplňuje a definuje dogmu;

Pravdy, ktoré sú v Božom zjavení obsiahnuté nejasne:

  • prvé obdobie skrytej viery, t. j. vyznávanej v iných pravdách, jasne prijatých. Tak tomu bolo napr. s učením o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie;
  • vznikajú pochybnosti a spory o existencii danej pravdy;
  • ustaľuje sa všeobecná viera a väčšinou nasleduje slávnostné definovanie náuky Cirkvou.

Všeobecne možno hovoriť o troch fázach vo vývoji dogiem:

  • globálna intuícia dogmy;
  • rozumové kvasenie v oblasti viery;
  • jasné odkrytie dotyčnej pravdy a jej prijatie do pokladu viery.