Dogmatika/Mária vzatá do neba

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Prvého novembra 1950 pápež Pius XII. vyhlasuje mariánsku dogmu o Nanebovzatí ako štvrtú v dejinách, po dogmách o Máriinom božskom materstve, o jej večnom panenstve a o jej Nepoškvrnenom počatí. Dogma bola vyhlásená na základe mnohých žiadostí po predbežnej konzultácii svetového episkopátu o jedno storočie neskôr ako dogma o Nepoškvrnenej vyhlásená pápežom Piom IX: v r. 1854. Obidve tieto dogmy charakterizuje fakt, že nemajú vyslovene biblický základ, ale opierajú sa o tradíciu Cirkvi, ktorá počas storočí verila a slávila tieto mariánske výsady na základe „zmyslu pre vieru“ kresťanov katolíkov, t. j. na základe spoločných ustanovení týkajúcich sa týchto právd viery zo strany Cirkvi.

Čo predkladá našej viere dogma o Nanebovzatí Panny Márie?[upraviť]

Text dogmatickej definície hovorí: „Nepoškvrnená Božia rodička, vždy Panna Mária, po zavŕšení svojho pozemského života, bola vzatá telom a dušou do nebeskej slávy.“ Prichodí nám teda veriť, že Mária na konci života nepoznala skazonosný účinok smrti, ale bola vzatá do neba živá, a vošla do Božej slávy v jednote svojej osoby, t. j. telom a dušou. Táto definícia nachádza prirodzené doplnenie v encyklike Ad Coeli Regina, ktorú pápež PiusXII. vyhlásil o štyri roky neskôr. Vyhlasuje ňou Máriinu kráľovskú dôstojnosť a vznešenosť slávy, ktorá jej bola daná.

Text dogmy o Nanebovzatí nám jednoznačne nehovorí, či Mária zomrela alebo nie, ale používa vhodný výraz (po zavŕšení pozemského života). Existuje totiž teologická hypotéza, ktorá pripúšťa, že Mária nezomrela, ale prešla do nebeskej slávy bez toho, že by bola telesne zomrela, ale stalo sa tak iba v spánku. Toto vysvetľuje, prečo pred ustanovením slávnostného Nanebovzatia, sa slávi Máriino usnutie (Dormitio). Toto presvedčenie sa opiera o jednoduchú teologickú úvahu ako logický vývoj dogmy o Nepoškvrnenej: ak smrť je dôsledkom dedičného hriechu a ak Mária je bez hriechu, tak teda Mária nezomrela.

Dnes sme schopní lepšie definovať otázku Máriinej smrti[upraviť]

Uvádzame úvahu Gianniho Calzaniho podľa jeho knihy „Mária:“ Domnienka, že Mária nezomrela, sa nám zdá naivná, ba až podcenená voči Márii. Predovšetkým dôkladné štúdium nie celkom hodnoverných textov evanjelia, t. j. takých, ktoré Cirkev nepovažuje za inšpirované, ktoré však predstavujú antické svedectvá viery prvých storočí, všetky súhlasne tvrdia, že Mária skutočne zomrela prirodzenou smrťou v Jeruzaleme za prítomnosti apoštolov a že bola pochovaná v Getsemani. Od V. až VI. storočia máme stále početnejšie svedectvá cirkevných otcov. Takmer všetci pripúšťajú Máriinu smrť, alebo sa aspoň zdŕžajú upresnenia. Až do moderného obdobia zaznamenávame jednotný názor, že zomrela. Dnes teológia objavuje dôležité tvrdenia o Máriinej smrti: či verná učeníčka Pána ho nemala nasledovať až do konca a vstúpiť ako Kristus do tajomstva smrti, aby vyšla z neho, ako On, oslávená Zmŕtvychvstaním? Tak smrť užšie spája Pannu Máriu so svojím Synom, aby sa mohla až do hĺbky zúčastniť veľkonočného tajomstva smrti a zmŕtvychvstania svojho Syna.

Aký význam má pre náš život viery tajomstvo Máriinho Nanebovzatia?[upraviť]

Predovšetkým dôvod k nádeji v spásu. Mária Nanebovzatá je svedok konečnej slávy, tej, čo sa splní na konci časov. Ona je prvým plodom vykúpenia, je plným uskutočnením spásy, ktoré Boh chce pre každú dušu. Veľký teológ minulého storočia Karl Rahner hovorí, že Mária je ikonou toho, čo Boh chcel urobiť z človeka na začiatku a toho, čo urobí z človeka na konci. Panna, ako obraz človeka plne uskutočneného v Bohu, nám hovorí čím z milosti v nebeskom kráľovstve budeme. Zaiste, Mária nás predchádza v sláve ako časovo, lebo už do nej vstúpila, tak kvalitatívne, lebo my nebudeme oslávení ako ona. Budeme jej však určite podobní, lebo nás združuje tá istá ľudská povaha a sme spasení rovnakou spasiteľskou Kristovou mocou. Máriino Nanebovzatie je radostná predtucha slávy, ktorá sa aj nám dostane. Je to znamenie, ktoré udržuje našu nádej, že raz aj my budeme úplne premenení v Bohu.

Máriino Nanebovzatie nám dáva dôveru v budúcnosť[upraviť]

Čas neplynie naslepo, ale smeruje k splneniu Božej slávy. Tento svet, ktorý, zdá sa, že sa rúti do priepasti, je nepremožiteľne poznačený Božou spásou, ktorá sa naplno prejaví na konci, tak ako sa prejavila v Márii. Dejiny nekončia v bezodnej priepasti, ani v tme nihilizmu. Na konci dejín je oslávená žena, spasené ľudstvo, zavŕšenie každej udalosti v Kristovi, ktorý zahŕňa v sebe všetky veci.

Kresťanský postoj voči budúcnosti musí niesť znamenie radikálneho optimizmu.

Nemusíme sa obávať toho, čo nám prinesie budúcnosť, ale máme ísť v ústrety budúcnosti s pozitívnym postojom plným dôvery. Poďme v ústrety Božiemu kráľovstvu, poďme v ústrety Panne odetej v nebeskej sláve. Mária nech je pre nás istotou konečného zavŕšenia, pocitom dejín. Nech je impulzom, aby sme dobre využili čas, v ktorom nám Boh chcel záväzne a zodpovedne priblížiť Božie kráľovstvo.

Nanebovzatá Mária je pre nás darom.

Je útechou vo chvíľach utrpenia a obáv, je oporou našej kresťanskej nádeje. Spojme náš život viery s ňou, ktorá je našou slávnou Matkou, modlime sa s ňou a s ňou kráčajme po cestách času. Panna je s nami. Jej Nanebovzatie nám ju nevzďaľuje, naopak, ona sprevádza naše pozemské putovanie a pod dohľadom materskej lásky čaká na nás, aby sa tešila svojej kráse, aby sa zúčastňovala na svojej sláve, aby s ňou rozjímala a chválila veľkoleposť Boha, ktorý sa so svojím Božským životom a svätosťou chcel podeliť so všetkými svojimi deťmi. Mária je prvým stvorením odetým slávou. Avšak vedľa nej, v úzkom spojení s ňou, nájde každý z nás svoje miesto v nebeskej sláve. Boh nás miluje, chce nás mať pri sebe, premenených, rovnako ako miloval a chcel mať pri sebe premenenú Nazaretskú Pannu. Otvorme srdce Bohu, žime v radostnej nádeji, poďme v ústrety Nanebovzatej do nebeskej slávy.



  • Tento článok pôvodne čerpal zo zdroja: Medžugorské ozveny, č. 164, autor Massimiliano Curletti.