Dogmatika/Magistérium: Dedičný hriech

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

DEDIČNÝ HRIECH

Človek je od prvopočiatku svojich dejín Bohom povolaný, aby mal účasť na Božom nadprirodzenom živote. Tento nadprirodzený život je aj po stvorení slobodným darom, nezaslúženým a mimo akéhokoľvek nároku zo strany nejakej stvorenej bytosti. Avšak, keď tento dar bol už raz daný, je aj požiadavkou na slobodu človeka, ktorý túto nadprirodzenú milosť môže prijať, alebo ju ťažkým hriechom na vlastné nešťastie odmietnuť. Už prvý človek Božiu posväcujúcu milosť odmietol. Hriech sa tak stal dedičným hriechom celého ľudstva, ale ani hriech človeka nemôže zrušiť spásnu Božiu vôľu. Aj po hriechu a napriek hriechu zostáva každý človek povolaný k spoločenstvu s Bohom a k účasti na jeho nadprirodzenom živote v Ježišovi Kristovi. Táto spása, ktorú daroval Boh, musí byť, pravdaže, prijatá vo svete, ktorý je hriechom znetvorený, a v ňom musí byť uskutočnená. A tak cirkevné učenie o nadprirodzenom povolaní celého ľudstva zahŕňa tieto základné pravdy: učenie o pôvodnom stave človeka, učenie o dedičnom hriechu a učenie o pretrvávajúcej spásnej Božej vôli zahŕňajúcej všetkých ľudí. Učenie o pôvodnom stave človek a nevyslovuje len to, že ľudská prirodzenosť, stvorená Bohom je dobrá, ale na prvom mieste nadprirodzené pozdvihnutie človeka: dejiny ľudstva nikdy nejestvovali iba ako „prirodzené“ dejiny, dejiny ľudstva sú vždy dejinami spásy a nešťastia, rozhodnutia za )Boha alebo proti nemu. Cirkev okrem toho učí aj to, že človek podľa Božej vôle mal vlastniť nezaslúžené dary, ktoré sú nad nárokmi jeho prirodzenosti a sú od Boha slobodne darované. Tieto dary, v protiklade k nadprirodzenej milosti, sa nazývajú mimoprirodzené, pretože nepatria síce ľudskej prirodzenosti bytostne, predsa však by mohli pripadnúť nejakej bytosti obdarenej duchom podľa prirodzenosti, ako je sloboda od smrti a zlej žiadostivosti. Adam, „človek“, svojím hriechom nielen odmietol samu Božiu milosť, ale s posväcujúcou milosťou aj Bohom chcené milosti pôvodného stavu. Hriech ( a jeho následky) zasahuje nielen samého Adama, ale spôsobuje dedičný hriech, onú bezmilostnosť, ktorá existuje už aj pred akýmkoľvek osobným rozhodnutím proti Božej vôli, táto bezmilostnosť, s výnimkou Ježiša Krista a Márie, zasahuje všetkých ľudí, robí ich analogicky k osobnému hriechu hriešnikmi, potrebujúcimi vykúpenie v Ježišovi Kristovi. Skutočnosť dedičného hriechu musela Cirkev obhajovať predovšetkým proti pelagianizmu, ktorý vo svojom morálnom kázaní čakal iba od úkonu vôle človek a zachovávanie božích prikázaní a pritom popieral potrebu Bohom darovaného pozdvihnutia celého ľudského konania do oblasti nadprirodzenosti. Naproti tomu cirkev učí úplnú neschopnosť človek vlastnými silami dosiahnuť nadprirodzený cieľ. Dedičný hriech znamená teda stratu, ktorú človek vlastným úsilím nikdy nemôže nahradiť. Potrebu krstiť deti „ na odpustenie hriechov“ pelagianizmus takisto popieral. V čase reformácie musela Cirkev obhajovať, že ľudská prirodzenosť skúmaná sama osobe je aj napriek dedičnému hriechu dobrá. Človek je síce stratou nadprirodzeného pozdvihnutia olúpený o svoje vystrojenie na bezprostredné osobné spoločenstvo života s Trojjediným Bohom a v dôsledku straty mimoprirodzených darov dosahuje aj zdokonalenie svojich prirodzených vlôh omnoho ťažšie, ako sa to malo pôvodne diať podľa Božej vôle. Avšak vnútorné dobro jeho holej prirodzenosti ako takej, ako aj základná sloboda vôle človek a zostali zachované. Aj padnutá prirodzenosť človeka je schopná z Božej milosti opäť prijať stratené dobrá nadprirodzenosti. Správne učenie o dedičnom hriechu je podstatným predpokladom učenia o ospravodlivení, ako zas naopak, Lutherovo učenie o dedičnom hriechu a rovnako učenie refomátorov predstavujú vlastne iba výsek z protestantského učenia o ospravodlivení. Pretože však hriech človeka nemôže zmariť spásnu Božiu vôľu, určenie toho, čo „prirodzený“ človek dokáže, je ťažké, pretože „prirodzený“ v tom zmysle neznamená, že človek sa nachádza mimo poriadku spásy a milosti, a tak aj mimo možnosti spásy. Spásna Božia vôľa je skutočnosť spásy v človekovi prinajmenej ako spásna možnosť. Učenie o všeobecnej spásnej Božej vôli je síce také staré ako Cirkev sama, ale konkretizované bolo pomerne neskoro, a to ponajprv na krste túžby: túžba prijať sviatosť krstu a patriť do pravej Kristovej Cirkvi môže v prípade nevyhnutnosti nahradiť krst a (v tomto zmysle) spôsobiť členstvo v Cirkvi. Že táto túžba, ak sú dané viera a láska, nemusí byť prejavená výslovne, ale že stačí, keď je implicitná, bolo vyhlásené v roku 1949 Svätým ofíciom. Druhý vatikánsky koncil učí výslovne toto: Boh darúva svoju milosť umožňujúcu nadprirodzenú spásu aj tým, ktorí bez viny (ešte) nedošli k výslovnému uznaniu Božej existencie bolo evanjelium a Cirkev (ešte) nepoznajú: teda tým, ktorí žijú podľa svojho svedomia. Dejinnospásna funkcia Cirkvi týmto učením nič nestráca, pretože mimo Cirkvi a sviatostí Bohom darovanú milosť je vždy milosťou prasviatosti Ježiša Krista a jeho Cirkvi: každá milosť je dynamicky zameraná na plné cirkevné spoločenstvo.

A tak pre učenie o pôvodnom stave človeka, o dedičnom hriechu a pretrávajúcej Božej spásnej vôli vyplývajú z toho tieto hľadiská: Prvý človek bol vystrojený posväcujúcou milosťou, nepodliehal smrti a bol slobodný od žiadostivosti. Tieto dary nepatrili povinne ľudskej prirodzenosti. Adam zhrešil a tým stratil nadprirodzené a mimoprirodzené dary. Adamov hriech prešiel na celé jeho potomstvo a väzí v každom človekovi. Dedičný hriech sa prenáša pôvodom od Adama prostredníctvom plodenia. Dedičný hriech je vôľový na základe slobodného rozhodnutia Adama. Dedičný hriech sa líši od osobného hriechu tým, že mu chýba súhlas, a preto jeho trestom nie je zatratenie, ale iba strata nazerania Boha. Dedičný hriech znamená stratu milosti. Má za následok smrť a žiadostivosť, ďalej oslabenie poznania a vôle, nie však zničenie slobodnej vôle. Dedičný hriech sa zotiera Kristovým zadosťučinením v krste. Kto túži po krste, ale pred krstom umrie, je oslobodený od dedičného hriechu a dosiahne oblažujúce videnie Boha, avšak aj ten, kto bez viny ešte nepozná evanjelium a Cirkev, alebo kto (ešte) nedošiel k uznaniu Božej existencie na základe spásnej Božej vôle, zahrnujúcej všetkých ľudí, môže byť zachránený, ak je u neho nadprirodzená viera a láska. Nekresťanské náboženstvá sú zamerané na Boží ľud, nachádza sa v nich aj to, čo je pravé a dobré.

1. PÔVODNÝ STAV ČLOVEK

KONCIL AFRICKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE V KARTÁGU (418)

Koncil proti Pelágiovi zdôrazňuje, že Adam bol pôvodne vyznačený darom nesmrteľnosti. Kánony koncilu potvrdil pápež Zosimus. Implicitne sa o pôvodnom stave človeka hovorí aj v cirkevných dokumentoch o dedičnom hriechu.

1. Každý, kto hovorí, že Adam, prvý človek, bol utvorený ako smrteľný, takže podľa tela musel zomrieť, či už zhrešil alebo nie, t. j. že musel odísť zo života nie za trest za svoje hriechy, ale z prirodzenej nevyhnutnosti, nech je exkomunikovaný. Prirodzenosť v reči prvých kresťanských storočí neznamená čisto prirodzené sily človeka, nezávisle od nadprirodzených alebo mimoprirodzených darov, ale pôvodný stav človeka pred prvým hriechom. Tento stav zahrnoval prirodzené schopnosti, nadprirodzené pozdvihnutie a mimoprirodzené dary.

OMYLY MICHALA DE BAYA ZAVRHNUTÉ PÁPEŽOM PIOM V. (1567)

V súvislosti so svojím učením o viere M. de Bay (Baius) (1513 -1589) popieral, že by dary, ktoré ozdobovali prvého človeka a ktoré dedičným hriechom stratil, boli bývali mimoprirodzené alebo nadprirodzené. A tak podľa jeho chápania ich strata bola nielen zánikom nezaslúženého vyznačenia, ale bytostným skazením samej ľudskej prirodzenosti osebe. V tomto chápaní sa tento názor veľmi približuje protestantizmu.

21. Pozdvihnutie a povýšenie ľudskej prirodzenosti k účasti na Božej prirodzenosti náležalo k celistvosti pôvodného stavu, a preto ho treba nazvať prirodzeným , a nie nadprirodzeným.

26. Celistvosť prvého stvorenia nie je povýšenie ľudskej prirodzenosti, ktoré by jej nepatrilo, ale je jej prirodzený stav.

55. Boh nemohol od začiatku stvoriť človeka takého, aký sa rodí teraz.

78. Nesmrteľnosť prvého človeka nebola dobrodením milosti, ale prirodzeným stavom.

SYNODA KOLÍNSKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE (1860)

15. hlava: Pôvodný stav človeka

S Tridentským koncilom učíme, že prvý človek bol vystrojený svätosťou a spravodlivosťou. Tento stav pôvodnej spravodlivosti bol nadprirodzený a ľudskej prirodzenosti nepovinovatý, preto Boh mohol stvoriť človeka bez toh, aby ho vystrojil nadprirodzenými darmi.

Nadprirodzené sú tie dary, ktorými je prirodzenosť povýšená do vyššieho poriadku, t. j. ktorými dosahuje dokonalosť, ktorá presahuje jej sily, a tak aj všetko, čo by si akokoľvek mohla nárokovať. Že tento názor o daroch presahujúcich prirodzenosť nie je nejaký planý vynález školy, vieme z úsudku, ktorý vyniesla Svätá stolica o učení Michala de Baya.

Nadprirodzená je teda tá posväcujúca milosť, ktorou bol človek natoľko povýšený nad svoj stav, že sa adoptovaním stal Božím dieťaťom a bol schopný dosiahnuť tú blaženosť, ktorá spočíva v bezprostrednom nazeraní na Boha a presahuje všetky prirodzené schopnosti človeka.

Nadprirodzeným a nepovinovatým bolo aj plné podriadenie žiadostivosti vláde rozumu, čiže ten vznešený dar integrity, ktorým Boh hnutia a túžby duše v človekovi tak usmerňoval, že vždy poslúchali rozkaz rozumu. Pretože človek sa skladá z rozumovej duše a tela, môže sa stať, že sa bude cítiť hnaný do toho, aby dobrá tela vyhľadával viac ako dobrá duše, a že sa žiadostivosť vzbúri, keď sa neudrží na uzde. Nemožno povedať, že by Božia múdrosť a dobrota bola mala nevyhnutne komunikovať ľudskej prirodzenosti tú dokonalú zhodu vyšších a nižších síl, aká bola skutočnej u Adama.

Z toho bez ťažkosti vyplýva, že nesmrteľnosť tela a jeho sloboda od námah bola nadprirodzeným darom Prirodzenosť tela, ktoré je podrobené rozkladu a a rozpadu, nemá na to nijaký nárok a podľa nijakého právneho nároku nie je povinovatá človekovi.

A tak hovoríme: Kto učí, že múdrosť a dobrota Boha vyžaduje, aby človekovi udelil posväcujúcu milosť, slobodu a žiadostivosti alebo nesmrteľnosť tela, ten blúdi ďaleko od katolíckej pravdy. A takisto (blúdi), čo tvrdí, že sloboda od žiadostivosti nevyhnutne patrí k idei či prirodzenosti človeka, napokon (blúdi) aj ten, čo hovorí, že dary, ktoré boli udelené Adamovi, len preto možno označiť za nadprirodzené, že mu ich dal Boh Stvoriteľ a že si ch nedal človek sám.

2. DEDIČNÝ HRIECH

SYNODA AFRICKEJ CIRKEVNEJ PROVINCIE V KARTÁGU (418)

Na prvé vieroučné dekréty o dedičnom hriechu dal podnet Pelagius. V súvislosti so svojím učením o milosti popieral Pelagius aj dedičný hriech. Pelagious sám sa spočiatku obmedzoval skoro výlučne na kázanie silne voluntaristicky zdôrazňovanej mravnosti. Jeho učeník Caelestiou však vypracovával už v Ríme, kde obaja žili pred vpádom Vizigótov (410), neskôr v Afrike, svoj teologický systém, z ktorého boli počas celej polemiky vybraté sporné vety o dedičnom hriechu a milosti. V roku 416 bol v Kartágu na jednej synode obžalovaný a odsúdený z nasledujúcich bludov: Adam bol stvorený ako smrteľný, bol by zomrel, či by bol zhrešil, alebo nie, Adamov hriech škodil iba jemu samému, nie však ľudskému pokoleniu, deti sa pri narodení nachádzajú v tom istom stave, v akom aj Adam pred hriechom, smrť a hriech Adama nie sú dôvodom, prečo by malo zomrieť celé ľudské pokolenie a ani celé ľudské pokolenie nebude vzkriesené v dôsledku Kristovho vzkriesenia, Zákon vedie práve tak do nebeského kráľovstva ako aj Evanjelium, aj pred Pánovým príchodom boli ľudia bez hriechov. Tieto vety hovoria východiskový bod pre všetky nasledujúce dekréty a odsúdenia, najprv k Kartágu, kde sa v roku 418 viac ako 200 biskupov zhromaždilo na synode, ktorú potom pápež Zosimus potvrdil, neskôr v zozname pápežských vyjadrení ohľadom učenia o milosti a na synode v Orange. Text 2. kánonu synody prevzal Tridentský koncil na 5. zasadnutí, 4. kánon, je uvedený pod č. 356

ZOZNAM PÁPEŽSKÝCH VYJADRENÍ O UČENÍ O VIERE (INDICULUS)

Tento zoznam zostavil okolo polovice 5. storočia Prosper z Akvitánie a hovorí predovšetkým o učení o viere.

1. V Adamovom upadnutí do hriechu stratili všetci ľudia svoju pôvodnú schopnosť a nevinnosť a nikto nemôže z priepasti tejto skazy vystúpiť vlastnou slobodnou vôľou, ako ho len nepozdvihne milosť zľutovaného Boha podľa vyhlásenia bl. pamäti pápeža Innocenta v liste synode v Kartágu: „(Adam) vychutnal kedysi svoju slobodnú vôľu, keď neuvážlivo upotrebil svoje dobrá, zrutil sa do priepasti hriechu, zahynul a nenašiel nič, pomocou čoho by mohol odtiaľ vystúpiť. A tak by bol, oklamaný navždy svojou slobodou, zostal ležať pod ťarchou tejto skazy, keby ho neskôr nebol opäť láskavo pozdvihol príchod Krista, ktorý očistením znovuzrodenia poumýval všetky minulé previnenia v kúpeli jeho krstu.“

DRUHÝ ORANŽSKÝ KONCIL (529)

Tento koncil zaujíma stanovisko voči tzv. semipelagizmu

1. Kto hovorí, že urážkou Adamovho hriechu nebol celý človek, t. j. čo do tela a duše, „zmenený“ na horšie, ale verí že iba telo bolo podrobené skaze, kým sloboda duše zostala nedotknutá, ten je oklamaný Pelagiovým omylom a protirečí Písmu, ktoré hovorí: „Sama duša, ktorá zhrešila, zomrie“ (Ez 18, 20), „Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate?“ (Rim 6, 16), „Každý je otrokom toho, kto sa ho zmocnil.“

2. Kto tvrdí, že Adamov hriech škodil iba jemu samému, nie však aj jeho potomstvu, alebo kto hovorí, že určite iba smrť tela, čo je trest za hriech, a nie aj hriech, ktorý je smrťou duše, skrze jedného človeka prešla na celé ľudské pokolenie, ten pripisuje Bohu nespravodlivosť, lebo protirečí Apoštolovi, ktorý hovorí: „Skrze jediného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“

TRIDENTSKÝ KONCIL, 5. ZASADNUTIE (1546)

DEKRÉT O DEDIČNOM HRIECHU

Najbližším podnetom na rozpravu o dedičnom hriechu na Tridentskom koncile bolo Lutherovo mylné chápanie, že dedičný hriech spočíva v zlej žiadostivosti, ktorá ostáva v človekovi stále a ani krstom nezaniká, človek ostáva hriešnikom, iba hriech sa mu viac nezapočítava. – Výklad koncilu sa však neuspokojuje s odmietnutím Luthera, ale podáva výklad celého učenia o dedičnom hriechu v súvislosti s ostatnými pravdami viery. Aj pelagiovské bludy boli ešte raz napadnuté a odmietnuté, a takisto aj bludy manichejcov a prisciliánovcov, ktorí u detí zrodených z kresťanských manželov popierali dedičný hriech. Učenie je podané v piatich široko rozvedených vetách a a preberá tieto body: Adamov hriech a jeho dôsledky pre Adama. Prenášanie Adamovho hriechu na jeho potomstvo (výslovné citovanie klasického miesta z Písma – Rim 5, 12 – sa obracia proti Erazmovi, ktorý popieral, že by toto miesto hovorilo o dedičnom hriechu. Zotretie dedičného hriechu jedine skrze utrpenie Kristovo a aplikácia jeho zásluh v krste. Nevyhnutnosť krstu detí. (Za predlohu slúžila druhá veta koncilu v Kartágu roku 418 proti Pelagiovi, ktorá bola prevzatá s menšími úpravami.) Až potiaľto sú dekréty zamerané proti pelagianizmu a príbuzným bludom. Podstata dedičného hriechu: Tu sa nachádza odsúdenie Lutherovho chápania a chápania reformátorov. Definované sú dve pravdy. Prvá: dedičný hriech sa krstom dokonale odstraňuje, druhá: žiadostivosť, ktorá ostáva po krste, nie je hriechom. Dodatok: Mária, jediná výnimka. Druhý článok viery o všeobecnosti dedičného hriechu otvoril rokovanie o jedinej výnimke z dedičného hriechu u Márie. Tento článok viery však ešte neznamená pozitívne ohlásenie učenia o nepoškvrnenom počatí, ale len to, že koncil prízvukovaním všeobecnosti dedičného hriechu nechcel popierať nepoškvrnené počatie.

Aby naša katolícka viera, bez ktorej „je nemožné páčiť sa Bohu“ , očistená od bludov, zostala zachovaná vo svojej čistote celistvá a nepoškvrnená, a aby kresťanský ľud nebol „sem – tam zmietaný hocijakým vetrom klamlivého ľudského učenia“ (Ef 4,14), pretože ten starý had, od začiatku večný nepriateľ ľudského rodu, medzi mnohými zlami, ktorými bola Božia Cirkev v našich časoch znepokojená, vyvolal o dedičnom hriechu a o prostriedku proti nemu nielen nový, ale aj starý spor, posvätný všeobecný a generálny, právoplatne v Duchu Svätom zhromaždený Tridentský koncil, chcejúc blúdiacich povolať späť a váhajúcich posilniť, v nadväznosti na Sväté písmo, na svätých Otcov a uznané koncily a na úsudok a konsenzus samej Cirkvi, o dedičnom hriechu ustanovuje, vyznáva a vyhlasuje:

1. Kto nevyznáva, že keď Adam, prvý človek, prestúpil v raji Božie prikázanie, hneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol ustanovený, pritiahol na seba urážkou tohto hriechu hnev a nemilosť Boha a tak smrť, ktorou mu predtým Boh pohrozil, a so smrťou väzenie pod mocou toho, ktorý potom „vládol nad smrťou“ (Hebr 2, 14), totiž diabol, a touto „urážkou hriechu bol celý Adam, čo do tela a duše, zmenený na horšie“, nech je exkomunikovaný.

2. Kto tvrdí, že Adamov hriech škodil iba jemu samému, nie však jeho potomstvu, a že od Boha prijatú svätosť a spravodlivosť, ktorú stratil, stratil iba pre seba, a nie aj pre nás, alebo že poškvrnený hriechom neposlušnosti preniesol iba „smrť“ a „telesné tresty na celé ľudské pokolenie, a nie aj hriech, ktorý je smrťou duše“, nech je exkomunikovaný, lebo protirečí Apoštolovi, ktorý hovorí: „skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo (v ňom) všetci zhrešili“ (Rim 5, 12)

3. Kto tvrdí, že tento Adamov hriech, ktorý je svojím pôvodom jeden a prenášaný rodom, a nie napodobňovaním, ktorý je prítomný vo všetkých a je vlastný každému, môže byť odstránený skôr silami ľudskej prirodzenosti alebo iným prostriedkom, než zásluhou jedného sprostredkovateľa, nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojej krvi zmieril s Bohom, „stal sa pre nás...spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“ (1Kor 1, 30), alebo kto popiera, že práve táto zásluha Ježiša Krista je aplikovaná sviatosťou krstu, ktorý sa správne udeľuje vo forme Cirkvi, dospelým práve tak ako aj deťom, nech je exkomunikovaný, lebo „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). A preto zaznelo toto slovo: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29), a iné: „Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27).

4. Kto popiera, že novonarodené deti treba pokrstiť, aj keď sa narodili z pokrstených rodičov, alebo kto hovorí, že sú síce krstené na odpustenie hriechov, ale že z Adama nepriťahujú na seba nič z dedičného hriechu, čo by bolo treba na dosiahnutie večného života očistiť v kúpeli znovuzrodenia, z čoho vyplýva, že u nich forma krstu „na odpustenie hriechov“ sa nechápe v pravom, ale v nesprávnom zmysle, nech je exkomunikovaný, lebo to, čo povedal Apoštol: “Skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“ (Rim 5, 12), sa nemá chápať inak, než ako to chápala katolícka Cirkev, ktorá je rozšírená všade. Podľa tohto pravidla viery sú totiž z tradície apoštolov aj deti, ktoré samy ešte nemohli spáchať nijaký hriech, opravdivo krstené na odpustenie hriechov, aby bolo u nich znovuzrodením (regeneratione)očistené to, čo pritiahli na seba splodením (generatione) (Synoda v Kartágu roku 418, 2. kánon), lebo „ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5).

5. Kto popiera, že sa v krste udelenom milosťou nášho Pána Ježiša Krista odpúšťa vina dedičného hriechu, alebo aj tvrdí, že sa neodpúšťa všetko, čo tvorí pravú a vlastnú podstatu hriechu, ale hovorí, že sa to iba zvrchu zoškrabe, alebo sa to nepripočítava, nech je exkomunikovaný, lebo u znovuzrodených Boh nemá v nenávisti nič, lebo „už niet odsúdenia pre tých“ (Rim 8,1), ale vyzliekli si starého človeka a obliekli nového, ktorý je stvorený podľa Boha, stali sa bezchybnými, nepoškvrnenými, čistými nevinnými, a tak pred Bohom milovanými synmi, dedičmi Božími, spoludedičmi Kristovými (Rim 8, 17), takže ich už vôbec nič nezdržiava od vstupu do neba. Že však v pokrstených ostáva žiadostivosť a či „zápalná látka“, to tento posvätný koncil vyznáva a vie. Keďže žiadostivosť bola ponechaná na boj, nemôže škodiť tým, čo nesúhlasia, ale mužne pomocou milosti Ježiša Krista odporujú. Ba kto zápasí podľa pravidiel, bude ovenčený (2 Tim 2, 5). Keď Apoštol túto žiadostivosť niekedy volá „hriechom“, tak posvätný koncil vyhlasuje, že katolícka Cirkev jej pomenovanie ako hriech nikdy nechápala tak, ako keby u znovuzrodených bola skutočným a vlastným hriechom, ale že pochádza z hriechu a na hriech je náklonná. Kto zmýšľa opačne, nech je exkomunikovaný.

6. Predsa však ten istý posvätný koncil vyhlasuje, že nie je jeho zámerom, aby do tohto dekrétu, v ktorom sa hovorí o dedičnom hriechu, bola zahrnutá blahoslavená a nepoškvrnená Panna Mária, Bohorodička, ale aby sa zachovávali ustanovenia bl. pamäti Sixta IV. Pod trestami, ktoré obsahujú tieto ustanovenia a ktoré koncil obnovuje.

OMYLY MICHALA DE BAYA ZAVRHUTÉ PÁPEŽOM PIOM V. (1567)

M. de Bay vidí v dedičnom hriechu daný neporiadok ľudskej vôle. Luther hovoril o skazenosti prirodzenosti vo všeobecnosti, de Bay chápe dedičný hriech ani nie tak ako stav padnutej prirodzenosti, ale ako zvrátenosť ľudskej vôle, ktorá je vlastná padnutému človekovi: toto hriešne zameranie, ktoré je vlastné každému človekovi od narodenia, sa ruší iba v uvedomenom obrátení sa k Bohu v čistej láske. – Podľa katolíckeho chápania sa vôľový prvok, ktorý musí byť aj v dedičnom hriechu, pretože on je skutočne hriechom, nachádza nie v jednotlivom človekovi, ale v dobrovoľnom čine Adamovom.

46. K podstate a definícii hriechu nepatrí vôľový prvok a nie je to otázka definície, ale príčiny a pôvodu, či každý hriech musí byť vo vôli.

47. Preto dedičný hriech má naozaj povahu hriechu bez akéhokoľvek vzťahu a ohľadu k vôli, v ktorej mal pôvod.

48. Dedičný hriech je skrze habituálnu vôľu dieťaťa vôľový a habituálne ovláda dieťa tým, že ono nevykonáva nijaké protikladné rozhodnutie vôle.

49. Z habituálne ovládanej vôle vyplýva, že dieťa, ktoré umiera bez sviatostí znovuzrodenia, keď dosiahne užívanie rozumu, vskutku Boha nenávidí, rúha sa Bohu a odporuje Božiemu zákonu.


ENCYKLIKA PÁPEŽA PIA XII. HUMANI GENERIS (1950)

V tomto odseku svojej encykliky zaujíma pápež stanovisko k monogenizmu (pôvod všetkých ľudí z jedného jediného rodičovského páru) a k učeniu o dedičnom hriechu.

Keď sa však hovorí o inej hypotéze, o tzv. polygenizme, deti Cirkvi nepoužívajú takú istú slobodu. Veriaci nemôžu prijať ten názor, ktorého zástanci tvrdia, že buď po Adamovi boli na našej zemi skutoční ľudia, ktorí by z neho ako z prarodiča všetkých cestou prirodzeného plodenia neodvádzali svoj pôvod, alebo meno Adam znamená akési množstvo prarodičov. Nie je totiž jasné, ako by sa taký názor dal zlúčiť s tým, čo učia pramene zjavenej pravdy a akty cirkevného magistéria predkladajú o dedičnom hriechu, ktorý pochádza z hriechu, ktorý naozaj spáchal jeden Adam a ktorý plodením prechádza na všetkých a nachádza sa v každom ako jeho vlastný.

DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 9. ZASADNUTIE (1965)

PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA O CIRKVI V DNEŠNOM SVETE

Prvá kapitola tejto konštitúcie hovorí predovšetkým o dôstojnosti človeka, hovorí však aj o hriechu človeka od začiatku, o skúsenostnej rozpoltenosti človeka medzi dobrom a zlom a o jeho oslobodení z otroctva hriechu skrze Krista. Hoci sa v čl. 13 nepoužíva výraz dedičný hriech, predsa vecne hovorí o dedičnom hriechu a o jeho následkoch.

Hriech

13. Človek však, ktorého Boh stvoril v spravodlivosti, zneužil hneď na začiatku dejín pod vplyvom Zlého svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a chcel dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha. Ľudia síce poznali Boha, ale neoslavovali ho ako Boha, ich nerozumná myseľ sa zatemnila a oni slúžili radšej stvoreniu ako Stvoriteľovi. Čo vieme z Božieho zjavenia, je v súlade so samou skúsenosťou, lebo keď človek skúma svoje srdce, zistí že je náchylný aj na zlé a obklopený všakovakou zlobou, čo nemôže pochádzať od jeho Stvoriteľa, ktorý je dobrý. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svoj základ, porušil aj správny poriadok vo vzťahu k svojmu poslednému cieľu a zároveň všetok súlad tak v sebe samom, ako aj s ostatnými ľuďmi a všetkým stvorenstvom.

Teda človek je rozpoltený sám v sebe, a preto celý individuálny i kolektívny život človeka sa zjaví ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Ba človek zisťuje, že je neschopný sám od seba účinne premáhať nápory zla, takže každý sa cíti akoby spútaný reťazami. No sám Pán prišiel oslobodiť človeka a posilniť ho tým, že ho vnútorne obnovil a vyhodil „knieža tohto sveta“ (Jn 12,31), ktoré ho držalo v područí hriechu . Ináč hriech oklieštil človeka, prekážajúc mu dosiahnuť svoju plnosť. Vo svetle tohto Zjavenia nachádza svoje konečné vysvetlenie vznešené povolanie i hlboká bieda, ktoré ľudia prežívajú.

3. VŠEOBECNÁ SPÁSNA BOŽIA VÔĽA

LIST APOŠTOLSKEJ STOLICE BISKUPOVI Z CREMONY (okolo roku 1140)

Tento list, napísaný pravdepodobne pápežom Inocentom II., je odpoveďou na jeden dopyt biskupa z Cremony, ako je postarané o spásu duše istého kňaza, o ktorom sa až po jeho smrti zistilo, že nebol pokrstený.

Čo sa týka kňaza, o ktorom si naznačil, že zomrel bez vody krstu, tvrdíme bez váhania: pretože vytrval vo viere svätej matky Cirkvi a vo vyznávaní Ježišovho mena, je od dedičného hriechu oslobodený a dosiahol radosť nebeskej vlasti.

LIST PÁPEŽA INOCENTA III. BISKUPOVI V METACH (METZ) (1206)

V tomto liste odpovedá pápež na túto otázku biskupa z Met: Istý žid, ktorý žil iba medzi židmi, v smrteľnom nebezpečenstve skočil do vody a pokrstil sám seba so slovami: Krstím sa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Je tento krst platný alebo sa musí opakovať? Na to pápež odpovedal:

Pretože medzi krstencom a krstiteľmi musí byť rozdiel, ako je to zrejmé z Pánových slov, spomínaného žida musí opäť niekto pokrstiť. Ak by však taký hneď zomrel, hneď by sa dostal do nebeskej vlasti, hoci nie však v dôsledku sviatosti viery, ale v dôsledku svojej viery vo sviatosť.

PRÍHOVOR PÁPEŽA PIA IX. SINGULARI QUADAM (1854)

V 19. storočí bolo so široko rozšíreným popieraním nadprirodzeného zjavenia Boha spojené aj popieranie Cirkvi ako jediného Bohom daného spoločenstva potrebného na spásu. Indiferentizmus čiže zrovnoprávnenie všetkých foriem náboženstva je len logickým dôsledkom tohto názoru. V cirkevných dokumentoch 19. storočia sa racionalizmus a indiferentizmus stále odsudzuje: zdôratňuje sa potreba Cirkvi na spásu (Extra Eccelesiam nulla salus). Ako však – a tak sa súčasne kladie otázka – je to potom s možnosťou spásy tých, ktorí žijú v nezavinenej nevedomosti ohľadom pravého náboženstva? Tejto otázky sa v magisteriálnych prejavoch ako prvý dotkol pápež Pius IX. Predkladaný dokument je významný preto, lebo sa tu jasne rozlišuje objektívna, Bohom chcená potrebnosť Cirkvi na spásu, a subjektívna vina alebo nevina človeka mimo Cirkvi. Obsahovo opakoval pápež vo svojej encyklike Quanto conficiamur moerore, vydanej roku 1863, vysvetlenia tohto príhovoru.

POTREBNOSŤ CIRKVI NA SPÁSU

Vo viere sa musíme pevne pridržiavať toho, že mimo apoštolskej, rímskej Cirkvi nemôže byť nikto spasený, je to jediná archa spásy a každý, kto do nej nevstúpi, musí v potope zahynúť. Ale práve tak isto sa musíme držať aj toho, že pred očami Pánovými touto vinou nikto nie je postihnutý, kto žije v neprekonateľnej nevedomosti ohľadom pravého náboženstva.

PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 3. ZASADNUTIE (1870)

PRVÁ SCHÉMA KONŠTITÚCIE O KRISTOVEJ CIRKVI

Konciloví teológovia Prvého vatikánskeho koncilu pripravili jednu schému o Cirkvi, o ktorej sa, pravda, už nemohlo rokovať, a tým menej ju schváliť. 6. a 7. hlava tejto schémy hovorí o Cirkvi, ktorá je potrebná na spásu, v 7. hlave sa hovorí aj o možnosti spásy pre tých, čo do Cirkvi nepatria na základe neprekonateľnej nevedomosti.

6. hlava: Cirkev je na dosiahnutie spásy bezpodmienečne potrebná

Kiežby všetci pochopili, ako je táto spoločnosť, Kristova Cirkev, potrebná na spásu. Táto potrebnosť zodpovedá veľkosti spoločenstva a spojeniu s Kristom ako Hlavou a jeho Tajomným telom, lebo nijakú inú obec neživí a neopatruje tak ako svoju Cirkev, len ju, lebo len ju miloval, za ňu vydal seba samého, aby ju posvätil a očistil v krstnom prameni slovom života. Ju chcel mať za svoju vznešenú Cirkev bez poškvrny a vrásky alebo inej chyba, ju chcel mať svätú a nepoškvrnenú A tak učíme: Cirkev nie je nejaká nezáväzná spoločnosť, ohľadom ktorej by pre spásu ľudí bolo ľahostajné, či ju človek pozná alebo nie, či do nej vstúpi alebo ju opustí. Je bezpodmienečne potrebná, a to nielen v dôsledku príkazu nášho Pána, ktorým Vykupiteľ nariadil všetkým národom, aby vstúpili do jeho Cirkvi. Potrebná je aj ako prostriedok, pretože v poriadku spásy, ustanovenom Božou opaterou, nemôže sa dosiahnuť spoločenstvo s Duchom Svätým, účasť na pravde a živote, ak to nie je v Cirkvi a skrze Cirkev, ktorej hlavou je Kristus.

7. hlava: Mimo Cirkvi nemôže byť nikto zachránený

Ďalej je článkom viery: Mimo Cirkvi nemôže byť nikto spasený. Isteže, nie všetci, čo žijú v neprekonateľnej nevedomosti ohľadom Krista a jeho Cirkvi, už na základe tejto nevedomosti by mali byť zatratení. Veď v očiach Pánových nepadá na nich nijaká vina, on chce, aby všetci ľudia boli zachránení a dospeli k poznaniu pravdy. Darúva aj svoju milosť každému, kto sa podľa svojich síl namáha, takže môže dosiahnuť ospravodlivenie a večný život. Túto milosť však nedosiahne nikto, kto je odtrhnutý od jednoty viery alebo od spoločenstva s Cirkvou z vlastnej viny a keď tak aj odchádza z tohto života. Kto nie je v tejto arche, zahynie v potope. A tak zavrhujeme a dištancujem sa od bezbožného učenia o rovnocennosti všetkých náboženstiev, čo odporuje aj ľudskému rozumu. A tak chcú deti tohto sveta odstrániť rozdiel medzi pravým a falošným a hovoria: Dvere do večného života sú otvorené všetkým, nezáleží na tom, z akého náboženstva pochádzajú. Alebo: Ohľadom pravdy nejakého náboženstva je vždy iba väčšia alebo menšia pravdepodobnosť, nikdy však istota. Takisto odsudzujeme bezbožný názor tých, ktorí otvárajú nebeské kráľovstvo pod falošnou zámienkou: je nevhodné a rozhodne nie je na spásu nevyhnutné opustiť náboženstvo, v ktorom sa človek narodil, vyrástol, aj keď je ono falošné. Ba obviňujú Cirkev, ktorá vyhlasuje, že pravým náboženstvom je jedine ona, a ktorá všetky náboženstvá a sekty, ktoré sú odlúčené od jej spoločenstva, odmieta a zavrhuje. Domnievajú sa možno, že nespravodlivosť by mohla mať niekedy účasť na spravodlivosti a temnota na svetle a že by Kristus mohol uzavrieť so satanom nejaký dohovor.

LIST SVÄTÉHO OFÍCIA ARCIBISKUPOVI V BOSTONE (1949)

Sväté ofícium poslalo 8. augusta 1949 arcibiskupovi Cushingovi v Bostone list, aby rozhodujúco zasiahlo do kontroverzie (Boston heresy case, Leonhard Feeney), ktorá vznikla v tých rokoch v Amerike ohľadom zmyslu a obsahu axiómy „Extra Ecclesiam nulla salus“ , teda o nevyhnutnosti spásy cez členstvo v Cirkvi. Tento list, ktorého najvážnejšie pasáže tu prinášame, je pozoruhodný nielen preto, že staré učenie o potrebnosti Cirkvi na spásu, ako ho dosiaľ predkladala nielen teológia, ale aj samo magistérium, nanovo zostruje. List spresňuje spôsobom, aký sa dosiaľ vo vyhláseniach magistéria nevyskytol, nakoľko je „votum Ecclesiae“ nevyhnutne potrebné: toto votum môže byť implicitné v dobrej vôli riadiť s a Božou vôľou, pričom, pravda, v ďalších vývodoch sa hovorí, že také „votum“ je len vtedy ospravedlňujúce, keď sa utvára nadprirodzenou vierou a takou istou láskou.

K predmetom, ktoré Cirkev stále ohlasovala a ohlasovať nikdy neprestane, patrí aj ten neomylný výrok, ktorý nás poúča, že „mimo Cirkvi nie je spása“. Túto dogmu treba chápať v tom zmysle, v akom ju chápe sama Cirkev. Cirkev však ponajprv učí, že v tejto veci ide o najprísnejšie prikázanie Ježiša Krista. Medzi prikázaniami Krista však zaujíma nie bezvýznamné miesto to, ktorým sa nám prikazuje, aby sme sa krstom začlenili do Tajomného tela Kristovho, ktorým je Cirkev, a vinuli sa ku Kristovi a jeho zástupcovi, prostredníctvom ktorého on sám na zemi spravuje Cirkev viditeľným spôsobom. Preto spásu nemôže dosiahnuť ten, kto napriek tomu, že vie, že Cirkev bola Kristom božsky ustanovená, odmieta podriadiť sa Cirkvi, alebo odmieta poslušnosť rímskemu veľkňazovi, Kristovmu zástupcovi na zemi. Vykupiteľ však nedal iba prikázanie, aby všetky národy vstúpili do Cirkvi, ale aj ustanovil, že Cirkev je prostriedok spásy, bez ktorého nikto nemôže vstúpiť do nebeského kráľovstva slávy. Vo svojom nekonečnom milosrdenstve však Boh chcel, aby sa účinky tých prostriedkom spásy, ktoré iba Božím ustanovením, nie však z vnútornej nutnosti (samej veci) sú zamerané na konečný cieľ (človeka), aj vtedy mohli dosiahnuť, keď sa tieto prostriedky používajú iba v želaní (in voto) alebo v túžbe (in desiderio).

To isté (ako o krste túžby a sviatosti pokánia na Tridentskom koncile) sa môže svojím spôsobom povedať o Cirkvi, keďže ona je všeobecnou pomocou spásy. Aby totiž niekto mohol dosiahnuť večnú spásu, nevyžaduje sa vždy, aby bol skutočne začlenený do Cirkvi ako úd, ale vyžaduje sa aspoň to, aby patril k nej želaním a túžbou. Toto želanie (votum) nemusí byť vždy explicitné, ako je to u katechumenov, lež keď je človek v zajatí neprekonateľnej nevedomosti, Boh aj implicitné želanie prijíma, ktoré sa takto volá preto , že sa nachádza v tom duševnom rozpoložení, v ktorom človek chce byť v zhode s Božou vôľou. Týmito prezieravými slovami pápež odmieta jednak tých, ktorí z večnej spásy vylučujú všetkých tých, ktorí patrili do Cirkvi iba implicitným želaním, ako aj tých ktorí nepravdivo tvrdia, že ľudia môžu byť rovnako spasení v každom náboženstve. Neslobodno sa však domnievať, že akákoľvek túžba (votum) vstúpiť do Cirkvi stačí na záchranu človeka. Vyžaduje sa totiž, aby túžba, ktorou je niekto zameraný na Cirkev, bola utváraná dokonalou láskou, táto implicitná túžba môže mať účinok iba vtedy, keď má človek nadprirodzenú vieru (porov. Hebr 11, 6)

DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 5. ZASADNUTIE (1964)

DOGMATICKÁ KONŠTITÚCIA O CIRKVI

Druhý vatikánsky koncil sa výslovnejšie než v akomkoľvek inom cirkevnom dokumente predtým zaoberal všeobecnou Božou spásnou vôľou a s tým spojenými otázkami ohľadne možnosti spásy pre nekresťanov a v súvise s hodnotením ich náboženstva. Nekresťanské náboženstvá sa chápu ako pripravovatelia kresťanstva, nachádza sa v nich to, č je pravé a dobré, ktoré sa takým stalo skrze milosť Božiu, na druhej strane však nie sú bez omylu a klamu. Preto misionárska úloha Cirkvi zostáva zachovaná. Jednotlivému nekresťanovi, ba aj ateistovi sa zásadne priznáva možnosť dosiahnuť nadprirodzenú spásu, lebo Boh neodmieta milosť tým, ktorí žijú čestne podľa svojho svedomia. Koncil necháva síce otázku, „ako“ možno mimo kresťanstva dosiahnuť spásu, nezodpovedanú, avšak skutočnosť možnosti spásy je jasne vyslovená vo viacerých dokumentoch. Článok 16 konštitúcie o Cirkvi hovorí podľa poradia o židovskom náboženstve, o islame, o tých, čo evanjelium a Cirkev bez vlastnej viny nepoznajú, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha, a napokon o tej časti ľudstva, ktorá ešte nedošla k výslovnému uznaniu Boha.

2. hlava: Boží ľud

Všeobecná spásna božia vôľa a možnosť spásy pre nekresťanov

16. Napokon i tí, čo ešte neprijali evanjelium, prislúchajú k Božiemu ľudu rozličným spôsobom. A na prvom mieste ten národ, ktorému boli dané zmluvy a prisľúbenia, z ktorého je, podľa tela, aj Kristus, národ milovaný, vyvolený (pre zásluhy) otcov, lebo dary milosti a povolanie Božie nemožno odvolať. Spasiteľný plán však zahŕňa aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, medzi nimi predovšetkým moslimov, čo tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému a milosrdnému Bohu, ktorý bude súdiť ľudí v posledný deň. Boh však nie je ďaleko od ostatných, čo v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, veď on dáva všetkým život, dýchanie a všetko (porov. Sk 17, 25 – 28). A Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť, lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Božia opatera neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť, lebo všetko, čo je u nich dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu cesty k evanjeliu a za dar toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby napokon mal život. Lenže ľudia, oklamaní zlým duchom, sa neraz vo svojom mudrovaní pomiatli a pravdu Božiu zamenili za lož, slúžiac stvoreným veciam viac než Stvoriteľovi, alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha, a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu. Práve preto Cirkev na slávu Božiu a spásu tých všetkých, pamätlivá príkazu Pánovho „Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15), sa horlivo stará o rozvoj misií.

DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 9. ZASADANIE (1965)

DEKRÉT O MISIJNEJ ČINNOSTI CIRKVI

Už nadpis dekrétu chce naznačiť, že misie nie sú okrajovým javom Cirkvi, ale jej podstatnou úlohou. Prvá hlava tohto dekrétu podáva v 8 článkoch teologické zdôvodnenie misijnej činnosti Cirkvi. Článok 7 vidí jeden základ misijnej činnosti v tom ustanovení Božom, v ktorom chcel pre spásu potrebnosť viery, krstu, Cirkvi. Súčasne sa však v úzkej nadväznosti na konštitúciu o Cirkvi vysvetľuje možnosť spásy pre nekresťanov.

1. hlava: Teologické zdôvodnenie

Nevyhnutnosť misií a možnosť spásy pre nekresťanov

7. Opodstatnenie tejto misijnej činnosti sa odvodzuje z vôle Božej, lebo Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2,4 – 5), „a v nikom inom niet spásy“ (Sk 4,12). Preto treba, aby sa všetci obrátili ku Kristovi, keď ho spoznali z kazateľskej činnosti Cirkvi, a aby sa krstom pričlenili k nemu a k Cirkvi, ktorá je jeho telom Veď sám Kristus „výslovne prízvukoval nutnosť viery a krstu a zároveň potvrdil nevyhnutnosť Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby bránou. Preto by sa nemohli spasiť ľudia, ktorí by nechceli vstúpiť do katolíckej Cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú na spásu“. Aj keď teda Boh môže priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej nie je možné páčiť sa Bohu, cestami jedine jemu známymi, predsa má Cirkev povinnosť a zároveň aj sväté právo hlásať evanjelium, a preto misijná činnosť si podržiava dnes ako vždy svoju plnú silu a nevyhnutnosť. Misijnou činnosťou Tajomné telo Kristovo neprestajne sústreďuje a usmerňuje sily na vlastný vzrast. Do tejto činnosti pobáda údy Cirkvi láska, ktorou milujú Boha, a spôsobuje v nich túžbu zúčastňovať sa so všetkými ľuďmi na duchovných dobrách tak terajšieho, ako aj budúceho života.

PASTORÁLNA KONŠTITÚCIA O CIRKVI V DNEŠNOM SVETE

Pastorálna konštitúcia v článku 22 hovorí obšírne v biblických citátoch o tajomstve vteleného Slova, v ktorom jedine sa „opravdivo vysvetľuje tajomstvo človeka“. Pretože Kristus zomrel za všetkých ľudí a je iba jedno povolanie všetkých ľudí, totiž povolanie k účasti na Božskom živote zmŕtvychvstalého Pána, aj nekresťanom sa ponúka možnosť, aby na ceste – známej iba Bohu – boli skrze jeho milosť v spojení s paschálnym tajomstvom.

1. hlava: Dôstojnosť ľudskej osoby

Možnosť účasti všetkých ľudí na paschálnom tajomstve

22. Kresťan, stanúc sa podobným obrazu Syna, prvorodeného medzi všetkými bratmi (porov 8, 29, Kol 1,18), prijíma „prvotiny Ducha“ (Rim 8, 23), ktoré ho robia schopným plniť nový zákon lásky. Skrze tohto Ducha, ktorý je „závdavkom dedičstva (Ef 1,14), celý človek sa vnútorne obnovuje, kým nenastane „vykúpenie tela“ (Rim 8, 23),: „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ (Rim 8, 11). Isteže, na kresťana dolieha potreba a povinnosť bojovať proti zlu v mnohých útrapách a podstúpiť smrť, ale majúc účasť na paschálnom tajomstve, ako je podobný Kristovi vo smrti, tak ide v ústrety vzkrieseniu, posilňovaný nádejou. To neplatí len o tých, čo veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrej vôle, v srdciach ktorých účinkuje neviditeľným spôsobom milosť. Keďže Kristus zomrel za všetkých a keďže konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, t. j. Božie, musíme byť presvedčení, že Duch Svätý všetkým poskytuje možnosť – spôsobom známym jedine Bohu – mať podiel na tomto paschálnom tajomstve. (...)

Zdroj[upraviť]

  • NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria, Dobrá kniha, Trnava 1995, 338-374 (s. 173-197).