Dogmatika/Magistérium: Jeden a Trojjediný Boh

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

List pápeža Dionýza biskupovi Dionýzovi z Alexandrie (okolo roku 260)[upraviť]

  • Dionýz, biskup v Alexandrii okolo polovice tretieho storočia, bojoval predovšetkým proti bludu sabelianizmu, ktorý pre prísnosť viery v jedného Boha zdegradoval trojosobovosť Boha na holý trojnásobný spôsob prejavenia sa Boha. V polemike s týmto bludom Dionýz kládol príliš veľký dôraz na skutočné odlišnosti medzi Božskými Osobami a tak mu jeho protivníci vyčítali vieru v troch Bohov. Sporná otázka bola predložená pápežovi Dionýzovi v Ríme a dala podnet na vydanie prvého významného rozhodnutia cirkevného magistéria o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Proti Sabeliovi zdôrazňuje skutočnosť troch Božských Osôb, no práve tak rozhodne zavrhuje akúkoľvek vieru v troch Bohov a učí so všetkou jasnosťou pravé božstvo Krista.

Jednota a trojosobnosť v Bohu[upraviť]

[...] Je však na mieste vysloviť sa teraz aj proti tým, ktorí najvznešenejšie vieroučné hlásanie Božej Cirkvi, totiž (božskú) monarchiu delia a priam trhajú na akési tri sily, oddelené bytosti a na tri božstvá a tak ju rozkladajú. Počul som totiž, že sú u vás niektorí hlásatelia a učitelia Božieho slova, ktorí zastávajú tieto názory. Tí sa vzhľadom na názory Sabelia nachádzajú takpovediac na opačnej strane. Ten sa totiž rúha, keď hovorí, že Otec je Synom a naopak. Tí však hlásajú v určitom zmysle troch Bohov, keď svätú Jednotu rozdeľujú na tri rozličné, od seba úplne oddelené bytosti (hypostaseis). Je totiž potrebné, aby Slovo Božie bolo spojené s Bohom všetkých vecí a aby aj Duch Svätý zostával a prebýval v Bohu: tak sa teda musí Božská Trojica naprosto zbiehať a rezumovať do jedného určitého vrcholu, t.j. do všemohúceho Boha všetkých vecí. A preto učenie nerozumného Marciona, ktorý božskú monarchiu trhá a delí na tri princípy, je diabolským učením, nie však učením pravých Kristových učeníkov alebo tých, ktorí v učení Vykupiteľovom nachádzajú potešenie. Tí totiž vedia presne, že Sväté Písmo ohlasuje Trojicu, ale že ani Starý, ani Nový zákon neučí, že sú traja Bohovia. (Potom nasleduje výklad učenia, že Boží Syn nie je stvorený, ale od večnosti plodený Otcom.)

Preto neslobodno obdivuhodnú a Božiu jednotu deliť na tri božstvá a ani zmenšovať dôstojnosť a zvrchovanú veľkosť Pána výrazom stvorenie, ale treba veriť v Boha Otca všemohúceho i v Ježiša Krista, jeho Syna a v Ducha Svätého, že Slovo (Logos) je spojené s Bohom všetkých vecí. Lebo ono povedalo: "Ja a Otec sme jedno" (Jn 10,30) a "Ja som v Otcovi a Otec vo mne" (Jn 14,10). Takto sa totiž zachová jednak Božská Trojica, ako aj sväté ohlasovanie o monarchii celistvé.

Nicejsko-Konstantinopolské vyznanie viery (r. 381)[upraviť]

Toto Vyznanie viery je odpoveďou na bludné učenie, ktoré popieralo božstvo Ducha Svätého. Vyznanie viery, ktoré Konstantinopolský koncil (381) buď už prevzal ako pevnú formulu, alebo ju on sám zredigoval ako formulu vyznania viery, zdôrazňuje božstvo Ducha Svätého. Nazýva ho "Pánom" a slávi ho ako "Oživovateľa", t.j. ako prameň božského života v človekovi. Ešte dnes je to formula vyznania viery, ktorá je spoločná Západu a oddelénému Východu. V západnej cirkvi bola vložená do svätej omše.

Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za (vlády) Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých a mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca. Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca (i Syna). Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov. Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.

[Slovo "Filioque" (i Syna) bolo ponajprv vložené do Vyznania viery v Španielsku. V časoch karolovskej dynastie bolo používané v celom Francúzsku, ale až na žiadosť cisára Henricha II. Svätého ho v rímskej Cirkvi do Vyznania viery definitívne vložil Benedikt VIII.]

Rímska synoda za pápeža Damaza I. (r. 382)[upraviť]

Arius popieral Kristovo božstvo. Po Nicejskom koncile sa za ťažkých bojov pravá viera pomaly presadila. Čoskoro však vznikol nový blud, ktorý popieral božstvo Ducha Svätého. Najdôležitejšími vieroučnými dekrétmi, ktoré vyznávali vieru v božstvo Ducha Svätého, sú tézy pápeža Damaza a Vyznanie viery Konstantinopolského koncilu.

1. Uvaľujeme exkomunikáciu na tých, ktorí nevyznávajú celkom slobodne, že (Duch Svätý) má s Otcom a Synom jednu a tú istú moc a podstatu.

2. Takisto uvaľujeme exkomunikáciu na tých, ktorí nasledujúc Sabeliov omyl hovoria, že Otec je ten istý ako aj Syn.

3. Uvaľujeme exkomunikáciu na Aria a Euonyma, ktorí s rovnakou trúfalosťou, hoci odlišnou rečou tvrdia, že Syn a Duch Svätý sú stvorenia. [...]

10. Kto nevyznáva, že Otec je vždy a Syn je vždy a Duch Svätý je vždy, je heretik.

11. Kto nevyznáva, že Syn je zrodený z Otca, t.j. z jeho božskej podstaty, je heretik.

12. Kto nevyznáva, že Boží Syn je pravý Boh, ako je jeho Otec pravý Boh, že všetko môže a všetko vie a je rovný s Otcom, je heretik.

13. Kto hovorí, že (Syn) v čase, keď na zemi prebýval v tele, nebol s Otcom v nebi, je heretik.

16. Kto nevyznáva, že Duch Svätý je práve tak ako Syn opravdivo a vlastne z Otca, že je z božskej podstaty a že je pravý Boh, je heretik.

17. Kto nevyznáva, že Duch Svätý môže všetko, že všetko vie a že je všadeprítomný ako aj Syn a Otec, je heretik.

18. Kto hovorí, že Duch Svätý je tvor alebo že je stvorený Synom, je heretik.

19. Kto nevyznáva, že Otec stvoril všetko, t.j. veci viditeľné a neviditeľné, skrze Syna a svojho Ducha Svätého, je heretik.

20. Kto nevyznáva tri opravdivé osoby Otca, Syna a Ducha Svätého, ktoré sú si navzájom rovnaké, ktoré sú stále živé, obsahujúce všetko viditeľné a neviditeľné, ktoré všetko môžu, všetko súdia, všetko oživujú, všetko tvoria, všetko zachraňujú, je heretik.

22. Kto nevyznáva, že Duchu Svätému, ako aj Synovi a Otcovi, sa musí klaňať každé stvorenie, je heretik.

24. Kto hovorí, že Otec je Boh a jeho Syn je Boh a Duch Svätý je Boh a tým ich rozdeľuje a volá ich Bohmi, a kto ich v dôsledku jedného božstva a jednej sily, ktorá podľa toho, ako veríme a vieme, patrí Otcovi a Synovi a Duchu Svätému, nevolá Bohom; kto vyníma Syna alebo Ducha Svätého a domnieva sa, že Bohom treba volať iba Otca, a kto takto verí v jedného Boha, je heretik vo všetkom, ba je židom. Meno "bohovia" je od Boha dané a darované aj anjelom a všetkým svätým; ohľadom Otca a Syna a Ducha Svätého v dôsledku jedného a toho istého božstva je nám ako predmet viery ukázané a naznačené nie meno "Bohovia", ale "Boh", pretože sme pokrstení iba v Otca a Syna a Ducha Svätého, a nie v mená archanjelov alebo anjelov, ako blúznia heretici, židia alebo aj pohania. Toto je teda spása kresťanov, že veríme v Trojicu, t.j. v Otca a Syna a Ducha Svätého, a pokrstení v ňu bez pochybovania veríme, že jej patrí pravé jedno božstvo a sila, vznešenosť a podstata.

Vyznanie viery jedenástej Toledskej synody (r. 675)[upraviť]

Malé koncilové zhromaždenie iba sedemnástich biskupov v Tolede má pre nás dnes význam vari iba svojím Vyznaním viery, ktoré bolo prečítané pri otvorení koncilu. Hlboká myšlienka a veľmi jasné formulácie dvoch hlavných tajomstiev kresťanstva, Najsvätejšej Trojice a Vtelenia, sú tu zostavené z dávnejších vieroučných dekrétov, najmä šiesteho toledského koncilu, z vyznaní viery, osobitne atanázovského, z diel velkých cirkevných učiteľov, na prvom mieste svätého Augustína a Fulgencia. V dôsledku veľkej vážnosti, ktorú toto vyznanie viery požívalo v nasledujúcich časoch, patrí medzi najvýznamnejšie cirkevné dokumenty.

Vyznávame a veríme, že svätá a nevýslovná Trojica, Otec, Syn, a Duch Svätý, jeden Boh podľa prirodzenosti, má jednu prirodzenosť, jednu vznešenosť a silu.

Tri Osoby

Vyznávame, že Otec nie je splodený, nie je stvorený, ale že je nesplodený. On sám totiž, z ktorého Syn dostáva zrodenie a Duch Svätý vychádzanie, svoj pôvod neodvodzuje od nikoho. On sám je teda prameňom a pôvodcom celého božstva. On sám je aj Otcom svojej bytnosti a zo svojej nevýslovnej podstaty nevysloviteľne splodil Syna, a predsa nesplodil nič iné, než on sám je: Boh Boha, Svetlo splodilo Svetlo; z neho pochádza aj "každé otcovstvo na nebi i na zemi" (Ef 3,15).

Vyznávame aj Syna, ktorý bol zrodený z bytnosti Otca bez počiatku pred vekmi, a predsa nebol učinený: lebo ani Otec nikdy nejestvoval bez Syna ani Syn bez Otca. A predsa Otec nie je splodený zo Syna, ako je Syn splodený z Otca. Syn je teda Boh z Otca, Otec je však Boh, ale nie zo Syna. On je síce Otcom Syna, nie však Boh zo Syna; ten je však Syn z Otca a Boh z Otca. Vo všetkom je však Syn rovný Otcovi, pretože sa nezačal ani neprestal rodiť. Veríme aj to, že je jednej podstaty s Otcom, a preto je aj nazývaný "homousion" s Otcom, t.j. že má jednu podstatu s Otcom; homos v gréčtine znamená "jeden", usia však podstatu a oba výrazy spojené znamenajú "jednej podstaty". Treba veriť, že Syn nie je zrodený alebo splodený z ničoho alebo z nejakej inej podstaty, ale z lona Otcovho, čiže z jeho podstaty. Otec je teda večný, večný je aj Syn. Keďže bol vždy Otcom, mal vždy aj Syna, ktorého bol Otcom. A preto vyznávame, že Syn bol z Otca zrodený bez začiatku. Tohto Syna však preto, že je splodený z Otca, nevoláme odštiepenou čiastkou z jeho prirodzenosti, ale tvrdíme, že dokonalý Otec splodil dokonalého Syna bez umenšenia, bez odštiepenia, pretože iba Syn je Synom podľa prirodzenosti, nie adoptovaním. Musíme aj veriť, že Boh Otec ho nesplodil ani z vôle, ani z nutnosti. V Bohu totiž nemá miesta nijaká nutnosť a u neho ani vôľa nepredpokladá múdrosť.

Veríme tiež, že Duch Svätý, tretia osoba v Trojici, je jeden a ten istý Boh s Bohom Otcom a Synom, jednej podstaty a aj jednej prirodzenosti; nie je však splodený alebo stvorený, ale pochádza z obidvoch, je Duchom obidvoch. Veríme, že tento Duch Svätý nie je ani nesplodený, ani splodený. Keby sme ho totiž nazývali nesplodeným, povedali by sme, že sú dvaja Otcovia; keby sme ho však nazvali splodeným, dávali by sme najavo, že hlásame dvoch Synov. On však nie je Duchom iba Otca ani iba Syna, ale je Duchom súčasne Otca i Syna. On totiž nevychádza od Otca na Syna, ani nevychádza od Syna na posvätenie stvorenia, ale vychádza od obidvoch, pretože musí byť považovaný za lásku čiže svätosť oboch. Veríme, že tento Duch Svätý je posielaný od oboch, ako Syn od Otca. Ale nie je považovaný za menšieho od Otca a Syna, ako to Syn v dôsledku prijatého tela o sebe svedčí, že je menší ako Otec a Duch Svätý.

Toto je podaný výklad o Svätej Trojici, ktorú treba s vierou nazývať, nie Trojnásobnosťou, ale Trojicou. A ani to nie je správne povedané, že v jednom Bohu je Trojica, ale že jeden Boh je Trojica. V menách Osôb, ktoré vyjadrujú vzťah, Otec sa vzťahuje na Syna, Syn na Otca, Duch Svätý na obidvoch. A hoci sa podľa vzťahu nazývajú troma osobami, predsa veríme v jednu prirodzenosť a či podstatu.

Jedna podstata

Hoci vyznávame tri osoby, predsa nevyznávame tri podstaty, ale jednu podstatu a tri Osoby. Keďže Otec je Otcom, je ním nie vzhľadom na seba, ale na Otca. Podobne aj Duch Svätý nie je Duchom Svätým vzhľadom na seba, ale je ním vzhľadom na Otca a Syna, a to tak, že je nazývaný Duchom Otca a Syna. Keď však hovoríme Boh, vtedy nevyjadrujeme vzťah k druhému, ako je vzťah Otca k Synovi alebo Syna k Otcovi alebo Ducha Svätého k Otcovi a Synovi, lebo Boh vyjadruje osobitne vzťah k sebe samému. Ak sa nás teda spýtajú na jednotlivé osoby, musíme povedať, že sú Boh. Otec sa teda volá Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh, a to jednotlivo. Preto však nie sú to traja Bohovia, ale jeden Boh. Taktisto je Otec nazývaný všemohúci, Syn všemohúci, Duch Svätý Všemohúci, a to jednotlivo; nie sú však traja všemohúci, ako vyznávame jedno Svetlo a jeden Princíp. Vyznávame teda a veríme, že každá jednotlivá Osoba je naplno Boh a že všetky tri Osoby spolu sú jeden Boh. Patrí im jedno, čiže nerozdelené a rovnaké božstvo, vznešenosť, čiže moc, ktorá sa v jednotlivých neumenšuje a v troch nezväčšuje. Nie je totiž menšia, keď sa každá jednotlivá Osoba nazýva Boh, a nie je väčšia, keď všetky tri Osoby sa spolu nazývajú Boh.

Teda táto Svätá Trojica, ktorá je jedným a pravým Bohom, neodhliadla od čísla, ale ani nie je pojatá číslom. Vo vzťahu Osôb totiž vidieť počet, ale v božskej podstate sa nedá chápať nič, čo by sa dalo počítať. Teda iba v tom, že sú korelatívne, naznačujú číslo; a nepoznajú nijaké číslo v tom, v čom sú si korelatívne, lebo tejto Svätej Trojici patrí jedno meno vzhľadom na prirodzenosť takým spôsobom, že sa ono v troch osobách nedá používať v množnom čísle. V dôsledku toho takto veríme, čo je povedané vo svätých Písmach: "Veľký je náš Pán, veľká je jeho moc a jeho múdrosť nemôže obsiahnuť nijaké číslo." (Ž 146,5)

Jednota nie je totožnosť

Hoci sme povedali, že tieto tri Osoby sú jeden Boh, predsa nemožno povedať, že Otec je ten istý ako Syn, alebo že Syn je ten istý ako Otec, alebo že Duch Svätý je Otec alebo Syn. Otec totiž nie je ten istý ako Syn, ani Syn nie je ten istý ako Otec, ani Duch Svätý nie je ten istý ako Otec alebo Syn, hoci Otec je to isté čo aj Syn, to isté je Syn čo aj Otec, to isté je Otec a Syn čo aj Duch Svätý, totiž podľa prirodzenosti jeden Boh. Keď totiž hovoríme, že Otec nie je ten istý ako Syn, berieme zreteľ na rozličnosť Osôb. Keď však hovoríme, že Otec je to isté čo aj Syn, Syn to isté čo aj Otec, Duch Svätý to isté čo aj Otec a Syn, vtedy sa to vzťahuje na prirodzenosť, v dôsledku ktorej je on Boh, alebo sa vzťahuje na podstatu, lebo oni sú čo do podstaty jedno. Rozlišujeme totiž Osoby, nerozdeľujeme božstvo.

Trojicu teda spoznávame v rozlišovaní Osôb; jednotu však vyznávame v dôsledku prirodzenosti alebo podstaty. Títo traja sú teda jedno čo do prirodzenosti, nie čo do Osoby.

Rozličnosť nie je oddelenosť

Napriek tomu neslobodno považovať tieto tri Osoby za oddeliteľné od seba, lebo - ako veríme - ani jedna pred druhou, ani jedna po druhej, ani jedna bez druhej nikdy nejestvovala. Sú totiž neoddeliteľné vo svojom bytí a účinkovaní. - Veríme totiž, že medzi plodiacim Otcom a plodeným Synom alebo vychádzajúcim Duchom Svätým nebol nijaký časový interval, v ktorom by buď plodiaci bol niekedy pred plodeným, alebo plodiaci bol bez plodeného, alebo Duch Svätý vo svojom vychádzaní bol neskorší ako Otec a Syn. Preto teda vyznávame a veríme, že táto Svätá Trojica je nerozdeliteľná a nezmiešaná. Hovoríme podľa učenia našich predkov o týchto troch Osobách, aby ako také boli uznávané, a nie aby boli rozdeľované. Všimnime si, čo hovorí Sväté písmo o Múdrosti: "Ona je žiarou večného svetla." (Múd 7,26) Ako pozorujeme, že žiara je neoddeliteľná od svetla, vyznávame tiež, že Syna nemožno oddeliť od Otca. A hoci teda tieto tri Osoby, ktoré vlastnia jednu a nerozdeliteľnú prirodzenosť, nezamieňame, predsa ich preto vôbec nenazývame oddeliteľnými.

Tak nám to sama Trojica láskavo očividne ukázala, veď práve aj v týchto menách, v ktorých majú byť podľa jej želania Osoby jednotlivo poznávané, nie je prípustné, aby sa jedna dala pochopiť bez druhej. Veď Otec sa nedá pochopiť bez Syna, a niet Syna bez Otca. Veď sám vzťah v slovnom označení Osoby nedovoľuje oddeľovať osoby, a hoci tento vzťah nemenuje súčasne všetky, poukazuje predsa súčasne na všetky. Nikto nemôže počuť jedno z týchto mien, aby v ňom nebol nútený počuť aj druhé. Hoci sú teda títo traja jedno a toto jedno traja, predsa každej jednej Osobe zostáva jej osobitnosť. Otcovi pripadá totiž večnosť bez zrodenia, Synovi večnosť so zrodením, Duchu Svätému vychádzanie bez zrodenia s večnosťou. [...]

Štvrtý lateránsky koncil (r. 1215)[upraviť]

Viac ako štyristo biskupov sa na výzvu Inocenta III. zhromaždilo na 12. všeobecný koncil v rímskom Lateráne. Proti bludom, predovšetkým albigencov, bolo sformulované slávnostné Vyznanie viery, ktoré obsahuje základné pravdy o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Okrem toho sa kocil obrátil proti Joachimovi de Fiore (1130-1191), ktorý sa vo svojom učení o Najsvätejšej Trojici vyslovil proti Petrovi Lombardovi. Koncil potvrdil Petrovo učenie, ktoré sa v nasledujúcom období stalo základom scholastickej teológie.

Prvá hlava: Katolícka viera

Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je len jeden pravý, večný, nezmerný, nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevysloviteľný Boh: Otec, Syn a Duch Svätý; síce tri Osoby, ale jedna bytnosť, podstata čiže úplne jednoduchá prirodzenosť; Otec od nikoho, Syn od jediného Otca a Duch Svätý od oboch vychádzajúci; tej istej podstaty, tej istej rovnosti, tej istej všemohúcnosti, tej istej večnosti. Jeden princíp všetkých vecí. [...]

Druhá hlava: Omyl opáta Joachima

My však so schválením koncilu veríme a vyznávame s Petrom Lombardom, že je jedna najvyššia, nepochopiteľná a nevysloviteľná bytnosť, ktorá je opravdivo Otec, Syn a Duch Svätý; súčasne tri Osoby a každá jednotlivo z nich je Osoba, a preto je v Bohu iba jedna Trojica a nijaká Štvorica. Pretože každá z troch Osôb je onou bytnosťou, to jest podstatou, bytnosťou a či božskou prirodzenosťou. Táto bytosť sama je princípom všetkých vecí; okrem nej nemôže byť iný princíp. Táto bytosť nie je plodiaca, ani splodená ani vychádzajúca, ale je to Otec, ktorý plodí, je to Syn, ktorý je plodený a je to Duch Svätý, ktorý vychádza. Takto sa zachová rozlíšenie v osobách a jednota v prirodzenosti.

Hoci teda "iný je Otec, iný Syn, iný Duch Svätý, nie však niečo iné" (Gregor Naziánsky), to však, čo je Otec, je celkom to isté Syn a Duch Svätý. A tak podľa pravej a katolíckej viery vyznávame, že sú jednej podstaty. Otec totiž večným plodením Syna dáva mu svoju podstatu, podľa jeho vlastného svedectva: Čo mi dal Otec, je väčšie od všetkého (Jn 10,29). Nemožno povedať, že časť svojej podstaty dal jemu a že si časť ponechal pre seba, pretože podstata Otca je nedeliteľná, lebo je úplne jednoduchá. Nemožno však ani povedať, že Otec plodením priniesol svoju podstatu na Syna, priam ako keby ju bol dal tak Synovi, že by si ju nebol ponechal pre seba; inak by bol on sám prestal byť podstatou. Je teda jasné, že Syn vo svojom zrodení bez akéhokoľvek obmedzenia dostal podstatu Otca, a že tak Otec a Syn majú tú istú podstatu. A tak je Otec, Syn a Duch Svätý, pochádzajúci od obidvoch, tá istá bytosť.

Keď sa však Pravda (Kristus) modlí k Otcovi za veriacich: "aby boli v nás jedno, ako sme aj my jedno" (Jn 17,22), tak sa tu slovo "jedno" vzhľadom na veriacich berie v tom zmysle, že sa týmto chápe jednota lásky v milosti, avšak vzhľadom na božské Osoby sa chápe jednota totožnosti v prirodzenostri, ako to Pravda hovorí na inom mieste: "Buďte dokonalí, ako je dokonalý aj váš nebeský Otec" (Mt 5,48), čo by jasnejšie povedal: "buďte dokonalí" v dokonalosti milosti, "ako je váš nebeský Otec dokonalý" v dokonalosti prirodzenosti, každý svojím spôsobom. Vzhľadom na Stvoriteľa a stvorenie sa nemôže vysloviť nijaká podobnosť bez toho, aby sa pritom nenaznačila medzi nimi ešte väčšia nepodobnosť. [...]

Florentský koncil (r. 1438 - 1445)[upraviť]

Vieroučný dekrét pre Jakobitov (r. 1442)

Florentský koncil v službách zjednotenia oddeleného Východu s Rímom. Vieroučný dekrét, na ktorom sa mala zakladať jednota viery západnej a východnej cirkvi, musel predovšetkým objasniť učenie o Bohu. Jednotlivé cirkvi Východu boli vždy náchylné k antropomorfným predstavám o Bohu. - Výslovne sa učí aj vychádzanie Ducha Svätého od Otca a Syna. Popieranie vychádzania aj zo Syna bolo jedným z hlavných dôvodov oddelenia východnej cirkvi. Jakobiti, veriaci sýrskej cirkvi, boli už od odsúdenia monofyzitizmu v Chalcedone (r. 451) oddelení od Ríma. Na Florentskom koncile sa opäť zjednotili s materskou cirkvou.

Svätá rímska cirkev, založená slovom nášho Pána a Spasiteľa, pevne verí, vyznáva a ohlasuje jedného, pravého, všemohúceho, nemeniteľného a večného Boha: Otca, Syna a Ducha Svätého, ktorý je jeden v bytnosti, trojitý v Osobách.

Otca nesplodeného, Syna splodeného z Otca, Ducha Svätého vychádzajúceho z Otca a Syna.

Otec nie je Syn ani Duch Svätý; Syn nie je Otec ani Duch Svätý; Duch Svätý nie je Otec ani Syn, ale Otec je len Otec, Syn je len Syn, Duch Svätý je len Duch Svätý. Iba Otec splodil Syna zo svojej podstaty, iba Syn je splodený zo samého Otca, iba Duch Svätý pochádza súčasne z Otca a Syna.

Tieto tri Osoby sú jeden Boh, nie traja Bohovia, lebo títo traja vlastnia jednu podstatu, jednu bytnosť, jednu prirodzenosť, jedno božstvo, jednu nezmernosť, jednu večnosť a všetko je (v nich) jedno okrem toho, kde vzťahy sú si protikladné.

"V dôsledku tejto jednoty je Otec úplne v Synovi, úplne v Duchu Svätom; Duch Svätý je úplne v Otcovi, úplne v Synovi. Čo do večnosti, ani jeden nepredchádza druhého, ani ho neprevyšuje čo do veľkosti, lebo je to večné a bez začiatku, že Duch Svätý vychádza z Otca a Syna. (Fulgentius)

Čokoľvek Otec je alebo čokoľvek má, nemá to od druhého, ale zo seba; a on je začiatok bez začiatku. Čokoľvek Syn je alebo čokoľvek má, má to od Otca a je začiatok začiatku. Čokoľvek Duch Svätý je alebo čokoľvek má, má to súčasne od Otca a Syna. Ale Otec a Syn nie sú dva začiatky Ducha Svätého, ale jeden začiatok, ako ani Otec, Syn a Duch Svätý nie sú tri začiatky stvorenia, ale jeden začiatok. [...]

Zdroj[upraviť]

  • NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria, Dobrá kniha, Trnava 1995, 248-286 (s.132-143).