Dogmatika/Magistérium: Vyznania viery

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Apoštolské vyznanie viery[upraviť]

  • Dnešná forma Apoštolského vyznania viery, ako sa tu predkladá sa ujala v 9. storočí v celej západnej cirkvi predovšetkým pod vplyvom Karola Veľkého, za ktorého bolo Vyznanie viery začlenené do ríšskeho zákonníka. Znenie však pravdepodobne pochádza už z 5. st.
  • No už dávnejšie predtým jestvovali viaceré formy Vyznania viery, ktoré boli len málo odchodné od dnešnej formy a siahajú až do druhého kresťanského storočia. Stará tradícia, že Vyznanie viery zostavili apoštoli čoskoro po Kristovom nanebovstúpení, sa nedá historicky zdôvodniť.

Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za (vlády) Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil k tým, čo sú v podsvetí (slov. liturgická forma: "zostúpil k zosnulým"), tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. Verím v Ducha Svätého, v svätú cirkev katolícku (všeobecnú), v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela, v život večný.

Vyznanie viery 1. Nicejského koncilu (325)[upraviť]

  • Arius (zomrel r. 336) popieral bytnostnú rovnosť druhej Božskej Osoby s Otcom: Slovo bolo pred začiatkom času slobodne stvorené od Otca. - Vtelenie podľa Aria nespočíva v tom, že Slovo prijalo plnú ľudskú priordzenosť s telom a dušou, ale že prijalo iba telo. Arius bol definitívne odsúdený Prvým nicejským koncilom.
  • Pravú vieru v bytnostnú rovnosť Syna s Otcom zhrnul koncil do vyznania viery, ku ktorému pripojil odsúdenie Ariových najpodstatnejších bludov. Vysvetľujúcim rozšírením Nicejského vyznania viery je Epifaniovo vyznanie viery.

Veríme v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa všetkých viditeľných a neviditeľných vecí, a v jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho ako jednorodeného, splodeného od Otca, to jest z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvorené, čo je na nebi a čo je na zemi, ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil (z neba), vtelil sa a stal sa človekom, trpel a na tretí deň vstal z mŕtvych, vstúpil do neba a príde súdiť živých a mŕtvych. a v Ducha Svätého.

Tých však, čo hovoria, že Syn Boží "bol, kedy nebol" a "predtým, ako sa narodil, nebol", a že bol utvorený z toho, čo nebolo, alebo z nejakej inej podstaty alebo bytnosti (hypostasis, usia), alebo že Syn Boží je premenlivý alebo nestály, katolícka Cirkev exkomunikuje.

Nicejsko-konstantinopolské vyznanie viery(381)[upraviť]

Veríme v jedného Boha, Otca všemohúceho, učiniteľa neba i zeme, všetkých (vecí) viditeľných i neviditeľných. A v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, z Otca splodeného pred všetkými vekmi, Boha z Boha, svetlo zo svetla, Boha pravého z Boha pravého, splodeného, nie učineného, tej istej bytnosti s Otcom; skrze ktorého je všetko učinené; ktorý pre nás ľudí a pre naše spasenie zostúpil z nebies a vtelil sa z Ducha Svätého a z Márie Panny a stal sa človekom, bol tiež za nás ukrižovaný pod Pontským Pilátom, trpel a bol pochovaný. A vstal z mŕtvych tretieho dňa podľa Písem, a vstúpil na nebesia a sedí na pravici Otcovej a op仝 príde so slávou súdiť živých i mŕtvych, ktorého kráľovstvu nebude konca. A v Ducha Svätého, Pána a oživovateľa, ktorý z Otca a Syna vychádza, ktorý s Otcom a Synom je zároveň uctievaný a oslavovaný, ktorý hovoril cez Prorokov; a jednu svätú všeobecnú a apoštolskú cirkev. Vyznávame jeden krst na odpustenie hriechov a očakávame vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen. (prevzaté)

Vyznanie viery Epifánia (okolo roku 374)[upraviť]

  • Toto vyznanie viery je jedno z vysvetľujúcich rozšírení Nicejského vyznania viery. Je významné preto, že jeho autor Epifánius (zomrel r. 403) mal dôležité postavenie a ako biskup na Cypre mal úzke kontakty so všetkými cirkvami v oblasti Stredozemného mora.

Veríme v jedného Boha, všemohúceho Otca, Stvoriteľa všetkých neviditeľných a viditeľných vecí, a v jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, splodeného od Boha Otca, Jednorodeného, t. j. z podstaty (usia) od Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty (rovnopodstatného, homousios) s Otcom, skrze ktorého bolo všetko utvorené, čo je v nebi a na zemi, viditeľné a neviditeľné, ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil (z neba) a stal sa telom, t. j. dokonale sa narodil zo svätej, vždy panenskej Márie skrze Ducha Svätého. Stal sa človekom, t. j. prijal dokonale ľudskú prirodzenosť, totiž dušu, telo a ducha a všetko, čo patrí k človekovi okrem hriechu, a síce bez semena nejakého muža, a nie akoby prebýval v nejakom človekovi, ale sám sebe si utvoril telo do posvätnej jednoty. Nie tak, ako inšpiroval prorokov a v nich hovoril a pôsobil, ale stal sa dokonale človekom. Lebo "Slovo sa stalo telom" bez toho, aby sa podrobil nejakej zmene alebo premenil svoje božstvo na ľudskú prirodzenosť, ale si ju spojil do jednoty so svojím svätým dokonalým božstvom. Lebo on je jeden Pán, Ježiš Kristus, a nie dvaja. Ten istý je Boh, ten istý je Pán, ten istý je Kráľ. Je to ten istý, čo trpel v tele a vstal z mŕtvych a vystúpil do neba so svojím telom a sedí v sláve po pravici Otca a príde s tým istým telom, aby súdil živých a mŕtvych. A jeho kráľovstvu nebude konca.

Veríme aj v Ducha Svätého, ktorý hovoril v Zákone a kázal v prorokoch a zostúpil k Jordánu, hovoril v apoštoloch a prebýva vo veriacich. Veríme v neho v tom zmysle, že on je duch svätý, Duch Boží, dokonalý Duch, Duch potešiteľ, nestvorený, vychádzajúci od Otca a prijatý od Syna. V neho veríme. Veríme aj v jednu, katolícku a apoštolskú cirkev a v jeden krst pokánia, vo vzkriesenie mŕtvych, v spravodlivý súd pre duše a telá, v nebeské kráľovstvo a v život večný.

Tých však, čo tvrdia, že bol nejaký čas, keď nebolo Syna alebo Ducha Svätého, alebo že boli utvorení z ničoho alebo z nejakej inej podstaty (úsia) alebo bytnosti (hypostasis), ako aj tých, čo hovoria, že Syn Boží alebo Duch svätý sú premenliví a zmeniteľní, katolícka a apoštolská Cirkev a naša matka ich exkomunikuje. Takisto exkomunikujeme tých, čo nevyznávajú vzkriesenie mŕtvych, ako aj všetky bludy, ktoré nesúhlasia s touto svätou vierou. Pretože však vy, milovaní, a vaše deti, takto veríte, a chcete zachovávať prikázania, ktoré z toho vyplývajú, dúfame, že sa za nás modlíte, aby sme vždy mali účasť na spoločenstve práve tejto viery vo vernom zachovávaní všetkých jej prikázaní. Modlite sa za nás, vy a každý, čo vyznávate túto vieru a zachovávate prikázania Pánove v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi, skrze ktorého a s ktorým nech je česť Otcovi s Duchom Svätým po všetky veky. Amen.

"Atanázovské" vyznanie viery[upraviť]

  • Takzvané Atanázovské vyznanie viery, podľa začiatočného slova nazvané aj "Quicumque", nepochádza od sv. Atanáza, ale bolo zredigované medzi koncom 4. a koncom 6. st. najprv v latinčine. Autorom je azda sv. Ambróz. Obsahuje jednu z najjasnejších formulácií tajomstva Najsvätejšej Trojice a Vtelenia.

Kto chce byť spasený, musí sa predovšetkým pridržiavať katolíckej viery. Kto by ju v jej celosti a neporušiteľnosti nezachovával, bezpochyby naveky zahynie.

Katolícka viera je však táto: uctievame si jedného boha v Trojici a Trojicu v jednote bez zmiešania Osôb a bez oddeľovania podstaty (substantia). Iná je totiž osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého. Avšak Otec a Syn a duch svätý majú iba jedno božstvo, rovnakú slávu, súvečnú vznešenosť. Ako (je) Otec, tak (je) Syn, tak (je) Duch Svätý: nestvorený Otec, nestvorený Syn, nestvorený Duch svätý. Večný Otec, večný Syn, večný Duch Svätý. A predsa nie sú to traja Veční, ale jeden Večný, ako ani traja Nestvorení ani traja Nezmerní, ale jeden Nestvorený, jeden Nezmerný. Takisto všemohúci Otec, všemohúci Syn, všemohúci Duch Svätý, a predsa nie sú to traja Všemonúci, ale jeden Všemohúci. Tak je Otec Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh, a predsa nie sú to traja Bohovia, ale len jeden Boh. Tak je Otec Pán, Syn Pán, Duch Svätý Pán, a predsa nie sú to traja Páni, ale len jeden Pán. Pretože ako podľa kresťanskej pravdy vyznávame každú Osobu jednotlivo ako Boha a Pána, tak nám katolícka viera zakazuje, aby sme hovorili o troch Bohoch alebo Pánoch. Otec nie je nikým utvorený ani stvorený, ani splodený. Syn nie je samým Otcom ani utvorený, ani stvorený, ale splodený. Duch Svätý nie je Otcom a Synom ani utvorený, ani stvorený, ani splodený, ale vychádzajúci. Je teda jeden Otec, nie traja Otcovia, jeden Syn, nie traja Synovia, jeden Duch Svätý, nie traja Duchovia Svätí. A v tejto trojjedinosti nič nie je skôr alebo neskôr, nič nie je väčšie alebo menšia, ale všetky tri Osoby sú si rovnako večné a rovnako veľké. A tak treba vo všetkom, ako už bolo vyššie povedané, i uctievať jednotu v Trojici i Trojicu v jednote. Kto teda chce byť spasený, nech toto verí o Trojici.

Ale k večnej spáse je ďalej potrebné úprimne veriť aj vo vtelenie nášho Pána Ježiša Krista. Teda pravá viera je toto: Musíme veriť a vyznávať, že náš Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, je boh a človek. ako Boh je splodený z podstaty Otca od večnosti, a ako človek je zrodený z podstaty matky v čase. Dokonalý Boh, dokonalý človek, pozostávajúci z rozumovej duše a z ľudského tela. Rovný s Otcom čo do božstva, menší ako Otec čo do ľudskosti. A hoci je boh a človek súčasne, nie sú to dvaja, ale jeden Kristus. Jeden je však nie zmenou božstva na telo, ale že boh prijal ľudskosť. Jeden naskrze nie zmiešaním podstaty, ale jednotou osoby, lebo ako rozumová duša a telo tvoria iba jedného človeka, tak je aj Boh a človek iba jeden Kristus, ktorý za nás trpel pre našu spásu, zostúpil k tým, čo sú v podsvetí, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil do neba, sedí po pravici Otca. Odtiaľ príde súdiť živých a mŕtvych. Pri jeho príchode všetci ľudia vstanú vo svojich telách a vydajú počet zo svojich vlastných skutkov. A tí, čo robili dobre, vojdú do večného života, tí však, čo robili zlé, do večného ohňa. Toto je katolícka viera. Kto ju úprimne a pevne nevyznáva, nemôže byť spasený.

Vyznanie viery jedenástej synody v Tolede (675)[upraviť]

Vyznanie viery 4. Lateránskeho koncilu (1215)[upraviť]

Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je iba jeden pravy, večný, nezmerný a nezmeniteľný, nepochopiteľný a nevysloviteľný Boh: Otec, Syn a Duch Svätý: tri osoby, ale jedna bytnosť (essentia), podstata (substantia) a úplne jednoduchá prirodzenosť (natura): Otec nie je od nikoho, Syn je od jediného Otca a Duch Svätý rovnako od obidvoch: bez začiatku, stále a bez konca plodiaci Otec, plodený Syn a vychádzajúci Duch Svätý: tej istej podstaty a tej istej dokonalosti, tej istej všemohúcnosti a tej istej večnosti, jeden pôvod všetkých vecí, stvoriteľ viditeľných a neviditeľných, duchovných a telesných. Vo svojej všemohúcej sile na začiatku časov stvoril z ničoho rovnakým spôsobom obidva poriadky stvorenia, duchovný a telesný, t. j. svet anjelov a pozemský svet, a potom svet človeka, ktorý je do určitej miery utvorený z obidvoch,pretože pozostáva z ducha a tela. diabol totiž a iní zlí duchovia boli čo do svojej prirodzenosti Bohom stvorení ako dobrí, ale stali sa zlými sami zo seba. Človek však zhrešil na nahováranie diabla. Táto Svätá Trojica, nerozdelená v spoločnej bytnosti (essentia) a rozlíšiteľná podľa vlastností osôb, ponajprv skrze Mojžiša a svätých prorokov a iných svojich služobníkov, udelila podľa dokonale usporiadaného plánu na (jednotlivé) časy spásen učenie ľudskému pokoleniu.

Napokon však jednorodený Syn Boží Ježiš Kristus, vtelený spoločne celou Trojicou, počatý Máriou vždy Pannou za spoluúčinkovania Ducha Svätého, stanúc sa pravým človekom, pozostávajúcim z rozumovej duše a ľudského tela, jednou osobou v dvoch prirodzenostia, ukázal cestu života ešte zjavnejšie. On, jeden a ten istý, je podľa božstva nesmrteľný a neschopný trpieť, a podľa ľudskosti sa stal schopným trpieť a stal sa smrteľným. Ba pre spásu ľudského pokolenia trpel na dreve kríža a zomrel. Zostúpil k tým, čo sú v podsvetí, vstal z mŕtvych a vstúpil do neba. Pritom zostúpil vo svojej duši a vstal v tele a vystúpil súčasne v oboch. Na konci vekov príde, bude súdiť živých a mŕtvych a každému, tak zatrateným, ako aj vyvoleným, odplatí podľa ich skutkov. Títo všetci vstanú vo vlastných telách, ktoré tu nosili, aby jedni dostali s diablom večný trest a drhí s Kristom večnú slávu, podľa dobrých alebo zlých skutkov.

Je iba jedna všeobecná Cirkev veriacich, mimo ktorej nebude vôbec nikto spasený. V nej je Ježiš Kristus kňazom a obetou súčasne. Jeho telo a krv sa opravdivo nachádzajú v Oltárnej sivatosti pod podobami chleba a vína, keď sa Božou mocou chlieb premieňa na telo a víno na krv: aby sme my prijali z jeho, čo on prijal z nášho, aby sa tak zavŕšila tajomná jednota. Túto sviatosť nemôže vykonať nikto, iba kňaz, ktorý bol náležite vysvätený, podľa moci kľúčov Cirkvi, ktoré udelil apoštolom a ich nástupcom sám Ježiš Kristus. Sviatosť krstu sa však uskutočňuje vo vode za vzývania Boha a nerozdielnej Trojice, toži Otca i Syna i Ducha Svätého. Osoží na spásu deťom a dospelým, hoci ho náležite udeľuje ktokoľvek podľa spôsobu Cirkvi. Keň niekto po krste upadne do hriechu, môže byť opäť uzdravený pravým pokáním. Nielen panny a celibátnici, ale aj manželia sú hodni dospieť k večnej spáse, len nech sú pravou vierou a dobrým životom milí Bohu.

Vyznanie viery Michala Paleologosa (1274)[upraviť]

  • Cisár Michal Paleologos vyvrátil r. 1261 latinské cisárstvo, ktoré roku 1204 nastolili v Konstantinopole križiaci, a obnovil východorímsku ríšu. Ešte raz sa pokúsil o pripojenie oddelných východných cirkví k Rímu. Na 4. zasadnutí Druhého lyonského koncilu r. 1274 sa vyslanci východorímskeho cisára zaviazali na formulu vyznania viery, ktorú r. 1267 pápež Klement IV. predložil cisárovi a zväčša bola nazývaná podľa Michala Paleologosa.
  • Prvá časť vyznania viery obsahuje s malým obmenami formulu viery, ktorú ešte pred odtrhnutím Východu poslal Lev IX. Petrovi z Antiochie a ktorá s väčšinou svojcih zložiek siaha až do 5. stor. (statuta ecclesiae antiqua). Druhá časť obsahuje učenia, ktoré v polemike s Východom hrali dôležitú úlohu. význam Vyznania viery spočíva práve v tomto jasnom podaní odchodných učení vzhľadom na oddelený Východ.
  • (Toto vyznanie viery bolo s dodatkami prevzaté Florentským koncilom.)

Veríme vo Svätú Trojicu, v Otca i Syna i Ducha Svätého. V jedného všemohúceho boha. (Veríme, že) celé božstvo v Trojici je jednej bytnosti a jednej podstaty, jednej večnosti a jednej všemohúcnosti. Že má jednu vôľu, jednu moc a jednu vznešenosť. Že je stvoriteľom všetkého stvorenstva. Od nej pochádza všetko, v nej je všetko a skrze ňu je všetko, čo je v nebi a na zemi, viditeľné a neviditeľné, telesné a duchovné. Veríme tiež, že každá jednotlivá osoba v Trojici je jeden pravý, úplný a dokonalý Boh.

Veríme aj v samého Syna Božieho, v Slovo božie, že je od večnosti zrodený z Otca, jednej podsty, jednej všemohúcnosti, s Otcom rovného v božstve vo všetkom. V čase bol z ducha Svätého a z Márie Panny narodený s rozumovou dušou. Mal tak dve zrodenia: jedno večné zrodenie z Otca, druhé časné z matky. On je pravý Boh a pravý človek, skutočne a dokonale v každej prirodzenosti, nie však adoptívny syn, nie je zdanlivý, ale jeden a jediný Syn Boží, existujúci v dvoch prirodzenostiach a spočívajúci z dvoch prirodzeností, t. j. z božskej a ľudskej, v jednote jednej osoby. V božstve nie je schopný trpieť a je nesmrteľný, ale vo svojej ľudskosti tpel za nás a za naše spasenie v skutočnom telesnom utrpení, umrel a bol pochovaný. Zostúpil k tým, čo sú v podsvetí, tretieho dňa vstal z mŕtvych v pravom vzkriesení tela. Na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení vystúpil so svojím vzkrieseným telom a s dušou do neba, kde sedí po pravici Boha Otca. Odtiľ príde súdiť živých a mŕtvych, aby každéhomu dal odplatu podľa jeho skutokov, či boli dobré alebo zlé.

Veríme aj v Ducha Svätého, ktorý je úplný, dokonalý a pravý Boh, pochádzajúci z Otca i Syna, a Otcovi a Synovi vo všetkom rovný, v podstate, všemohúcnosti, večnosti. veríme, že táto Svätá Trojica nie sú traja Bohovia, ale jeden jediný, všemohúci, večný, neviditeľný a nemeniteľný Boh.

Veríme, že svätou, katolíckou, apoštolskou je jedna a pravá Cirkev, v ktorej je jeden svätý krst a jedno pravé odpustenie všetkých hriechov. veríme aj v pravé vzkriesenie tohto tela, ktoré teraz nosíme, a v život večný.

Veríme, že všemohúci Boh a Pán je jeden a ten istý pôvodca Novej a starej zmluvy, Zákona, Prorokov a Apoštolov. toto je pravá katolícka viera. Jej sa pridŕža a ju ohlasuje v uvedených článkoch svätá rímska Cirkev.

Avšak pre rozličné omyly, ktoré jedni zavádzajú z nevedomosti, iní zlomyseľne, hovorí a káže: Všetci, čo po krste upadnú do hriechov, nesmú byť opätovne pokrstení, ale dosahujú odpustenie svojich hriechov pravým pokáním. Ak však odišli zo sveta v pravej kajúcnosti v láske skôr, ako hodným ovocím pokánia zadosťučinili za vykonané alebo zanedbané skutky, ich duše budú po smrti očistené trestami očistcovými a či trestami katerzie. Na zmierenie týchto trestov im osožia sufráciá žijúcich veriacich, totiž obety omše, modlitby, almužny a iné nábožné skutky, ktoré zvyčajne vykonávajú veriaci za iných veriacich v súhlase s ustanoveniami Cirkvi. - Avšak duše všetkých tých, ktorí sa po prijatí krstu nepoškvrnili vôbec nijakým hriechom, a aj tie duše, ktoré boli po poškvrnení hriechom ešte počas života alebo po smrti - ako to bolo vyššie uvedené - očistené, sú hneď prijaté do neba (a hľadia na samého Boha, Trojjediného, ako je, predsa však jedni dokonalejšie než druhí, podľa odchodnosti zásluh - dodatok Florentskéh koncilu). Avšak duše tých, čo umreli v smrteľnom alebo v samom dedičnom hriechu, ihneď zostupujú do pekla, dodstávajú však nerovnaké tresty.

Tá istá svätá rímska Cirkev pevne verí a pevne tvrdí, že v deň súdu všetci ľudia prídu pred súdnu stolicu Kristovu vo svojich telách, aby vydali počet zo svojch skutkov.

Takisto sa svätá rímska Cirkev pridržiava toho a to učí: je sedem cirkevných sviatostí: jeden krst, o ktorom bola reč vyššie, potom sviatosť birmovania, ktorú udeľujú biskupi vkladaním rúk, keď mažú znovuzrodených, ďalej pokánie, eucharistia a sviatosť rádu, manželstvo a posledné pomazanie, ktoré sa podľa učenia svätého Jakuba udeľuje chorým. Sviatosť Eucharistie vykonáva tá istá Cirkev z nekvaseného chleba a pridržiava sa toho a to učí, že v tejto sviatosti sa chlieb skutočne čo do podstaty premieňa (transsubstantiatur) na telo a víno na krv Pána Ježiša Krista. O manželstve učí, že ani jeden muž nesmie mať súčasne viac žien, ani jedna žena viac mužov. Keď sa však smrťou jedného mažela zákonné manželstvo rozviaže, vtedy hovorí, že v takom prípade je dovolené aj druhé a potom tretie manželstvo, ak nejaká iná kanonická prekážka z nejakej príčiny nie je v ceste.

Svätá rímska cirkev vlastní aj najvyšší a plný primát a vládu nad celou katolíckou Cirkvou. V pravde a pokore si je vedomá, že tento primát prijala od samého Pána v svätom Petrovi, prvom spomedzi apoštolov, ktorého zástupcom je rímsky biskup, s plnosťou moci. A ako je pred všetkými inými zaviazaná brániť pravdu viery, tak sa musia aj všetky skrsnuté otázky o viere rozhodúť jej úsudkom. Na ňu sa môže každý obžalovaný v záležitostiach, ktoré podliehajú cirkevnému fóru, odvolať a vo všetkých kauzách, patriacich pod cirkevné prešetrenie, môže podať rekurz na jej súd. Jej podliehajú všetky cirkvi a jej preukazujú patričnú úctu ich predstavení. Túto plnosť moci však vlastní takým spôsobom, že umožňuje aj iným cirkvám mať účasť na jej starostlivosti. Mnohé z nich, osobitne patriarchálne cirkvi, vystrojila tá istá rímska Cirkev osobitnými privilégiámi, predsa však stále ostáva nedotknutá jej prerogatíva na konciloch, ako aj v iných veciach.

Vyznanie viery Tridentského koncilu (1564)[upraviť]

  • Tridentský koncil požadoval od všetkých cirkevných hodnostárov zloženie vyznania viery a prejav poslušnosti voči rímskemu pápežovi. Formulu na to predpísal Pius IV. najmä na naliehanie sv. Petra Kanízia v bule Iniunctum Nobis a volá sa Tridentské vyznanie viery, ho ho koncil nezredigoval.

Ja (m. a p.) verím a vyznávam pevnou vierou všetko a jednotlivé, čo obsahuje Vyznanie viery, ktoré používa svätá rímska Cirkev. Totiž: (Nasleduje Nicejsko-konstantinopolské vyznanie viery)

Pevne prijímam a viniem sa k apoštolským a cirkevným tradíciám a ostatným obyčajom a ustanoveniam Cirkvi. Takisto uznávam Sväté písmo v tom zmysle, ktorého sa pridržiavala a pridržiava svätá matka Cirkev. Jej patrí usudzovať o pravom zmysle a výklade svätých Písem. Nikdy ich nebudem prijímať a vysvetľovať inak, ale len podľa jednomyseľného súhlasu Otcov.

Vyznávam tiež, že v pravom a vlastnom zmysle je sedem sviatostí Novej zmluvy, ktoré boli ustanovené naším Pánom, Ježišom Kristom, a že sú na spásu ľudského pokolenia nevyhnutné, aj keď nie všetky pre každého jednotlivca, totiž: krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, posledné pomazanie, posvätný rád, manželstvo, a že sprostredkúvajú milosť, a spomedzi nich krst, birmovanie a posvätný rád nemôžu byť bez (spáchania) svätokrádeže opakované. Prijímam tiež a schvaľujem Cirkvou prijaté a schválené obyčaje pri slávnostnom udeľovaní vyššie spomenutých sviatostí.

Viniem sa ku všetkému a ku každému jednotlivo, čo bolo na posvätnom Tridentskom koncile definované a vysvetlené o dedičnom hriechu a o ospravodlivení a prijímam to.

Vyznávam ďalej, že sa v omši prináša Bohu vlastná a zmierna obeta za živých a mŕtvych, že v najsvätejšej sviatosti Eucharistie je naozaj, skutočne a podstatne prítomné tleo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána, Ježiša Krista, že sa uskutoč)nuje premena celej podstaty chleba na telo a celej podstaty vína na krv. Túto premenu nazýva katolícka Cirkev premenením podstát (transsubstantiatio). Ďalej vyznávam, že aj len pod jednou podobou sa prijía celý a celostný Kristus a pravá sviatosť.

Pevne sa pridňržam toho, že existuje očistec a že sa dušiam, ktoré sa v ňom nachádzajú, poskytuje pomoc sufrágiami veriach.

Takisto, že si treba svätých, ktorí vládnu spolu s Kristom, uctievať a vzývať ich a že oni predkladajú za nás modlitby Bohu a že treba uctievať ich relikvie. Pevne tvrdím, že si treba podržať obrazy Krista, Bohorodičky vždy Panny, ako aj ostatných svätých a že im treba preukazovať patričnú úctu a uctievanie.

Tvrdím aj to, že Kristus zanechal v Cirkvi moc odpustkov a že ich používanie je pre kresťanský ľud nanajvýš spasiteľné.

Uznávam svätú katolícku a apoštolskú rímsku Cirkev za matku a učiteľku všetkých cirkví. Sľubujem a prísahou potvrdzujem pravú poslušnosť rímskemu veľkňazovi, nástupcovi svätého Petra, prvého spomedzi apoštolov a zástupcu Ježiša Krista.

Podobne nepochybne prijímam a vyznávam všetko ostatné, čo bolo tradované, určené a vysvetlené posvätnými kánonmi a všeobecnými koncilmi, najmä posvätným Tridentským koncilom a (Vatikánskym koncilom) (predovšetkým o primáte rímskeho veľkňaza o jeho neomylnom magistériu). A takisto: všetko, čo je tomu protikladné, všetky bludy, ktoré Cirkev odsudzuje, zavrhuje a postihuje exkomunikáciou, odsudzujem, zavrhujem a súhlasím s exkomunikáciou. (V zátvorkách uvedené miesta boli vložené posv. kongregáciou koncilu a musia byť pri skladní tohto Vyznanie viery odvtedy pripojené.)

Túto pravú katolícku vieru, momo ktorej sa nikto nemôže spasiť, ktorú tu slobodne vyznávam a opravdivo sa jej pridŕžam, chcem vytrvalo s Božou pomocou zachovávať a vyznávať nedotknutú a čistú až do posledného dychu svojho života a budem sa starať, aby sa jej, nakoľko to záleží na mne, moji podriadení alebo tí, ktorí mi budú úradne zverení do starostlivosti, pridržiavali, vyučovali ju a ju kázali. Na to sa ja (m. a p.) zaväzujem, to sľubujem a prisahám. Tak nech mi pomáha Boh a tieto sväté Božie evanjeliá.


  • Zdroj:

NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria, Dobrá kniha, Trnava 1995, 911-940 (s. 441-452).