Dogmatika/Magistérium: Zjavenie a viera

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Tézy podpísané Bautainom (1840)[upraviť]

  • Bautain (1796-1867), profesor v Štrasburgu, je hlavným predstaviteľom fideizmu. Pod hlbokým vplyvom Kantovej filozofie a skúsenosti pri vlastnom návrate k viere, ako aj z pastorálnych dôvodov hľadal pramene našich náboženských a mravných poznatkov výlučne v Božom zjavení. Potom sa vzdal možnosti, že by sa po ceste čisto prirodzeného poznania dalo dôjsť k istote o existencii Boha, a skutočnosti Zjavenia. Brautainovo učenie zavrhol už štrasburský biskup, napokon Bautain musel podpísať tézy, ktoré mu predložil pápež Gregor XVI.
  • Fideizmu je veľmi blízky tradicionalizmus (Bonald, 1754-1840, Bonetty, 1798-1879, pozri. č. 11-13, Lamenais, 1782-1854). Z tej istej nedôvery voči ľudskému rozumu hľadá v ľudskej tradícii, ktorá vychádza napokon z Prazjavenia, jediný prameň všetkých náboženských a mravných poznatkov.
  • Fideizmus a tradicionalizmus chceli zdôrazniť postavenie viery voči ľudskému rozumu. Avšak práve v záujme viery a Zjavenia sa Cirkev musela ujať práv rozumu.

Rozum a zjavenie[upraviť]

1. Rozumové usudzovanie môže s istotou dokázať existenciu Boha a jeho nekonečnú dokonalosť. Viera, dar z neba, nastupuje až po Zjavení. Nemožno sa preto na ňu vhodne odvolávať proti ateistovi pri dokazovaní existencie Boha.

2. Boží pôvod Zjavenia Mojžišovi sa dokazuje s istotou z ústnej a napísanej tradície synagógy a kresťanstva.

3. Dôkaz (kresťanského Zjavenia) zo zázrakov Ježiša Krista, zmyslami vnímateľný a pre všetkých svedkov presvedčivý, nestratil vôbec nič zo svojej sily a žiary ani pre nasledujúce generácie. Tento dôkaz nachádzame s jeho celou istotou v autentickosti spoľahlivých prameňov Nového zákona, ako aj v ústnej a napísanej tradícii všetkých kresťanov. Touto dvojitou tradíciou musíme dokazovať Zjavenie neveriacemu, ktorý ho odmieta, alebo ho neprijíma, ale túži po ňom.

4. Nemáme vôbec právo očakávať od neveriaceho, aby prijal vzkriesenie nášho božského Vykupiteľa skôr, než mu predložíme isté dôkazy; a tieto dôkazy sa dajú odvodiť z tej istej tradície rozumovými dedukciami.

5. Vo všetkých týchto otázkach rozum predchádza vieru a musí k nej viesť.

6. Hoci sa rozum dedičným hriechom oslabil a zatemnil, predsa mu zostalo dosť svetla a sily, aby nás s istotou viedol k poznaniu existencie Boha a Zjavenia, ktoré dostali židia skrze Mojžiša a kresťania skrze nášho poklonyhodného Bohočloveka.

Encyklika Pápeža Pia IX. Qui pluribus (1846)[upraviť]

  • Encyklika Pia IX. obsahuje výsledky veľkej kontroverzie s fideizmom a tradicionalizmom na jednej strane a racionalizmom v podobe hermesizmu na druhej strane. Ľudský rozum má za úlohu viesť k Zjaveniu, potom sa však musí podriadiť Božiemu slovu. Medzi vierou a vedou nemôže byť nijaké protirečenie, lebo obidve majú svoj prameň v Bohu.
  • Dva základné bludy Georga Hermesa (1775-1831; od roku 1819 profesor dogmatiky v Bonne) boli: 1. na začiatku každého teologického poznania je absolútne pochybovanie; 2. poklad súhlasu pri viere nie je odlišný od podkladu súhlasu pri prirodzených poznatkoch. V obidvoch prípadoch je to vnútorná nevyhnutnosť ľudskej poznávacej mohutnosti, ktorá kvôli zachovaniu ľudskej dôstojnosti núti k súhlasu. Tým sa ruší podstatný rozdiel medzi prirodzeným a nadprirodzeným poriadkom poznávania.

Vyvyšovanie ľudského rozumu[upraviť]

Falošným a nesprávnym dokazovaním sa (racionalistickí teológovia) neprestajne snažia vyzdvihovať silu a vznešenosť ľudského rozumu proti presvätej viere v Krista a odvažujú sa tvrdiť, že táto viera protirečí rozumu. [...] Aj keď je viera nad rozumom, predsa nikdy nemôže byť medzi nimi ozajstný nesúlad alebo protiklad, veď viera, i rozum vyviera z toho istého prameňa nemeniteľnej a večnej pravdy, z veľkého a dobrého Boha, a navzájom sa tak podporujú, že dobre používaný rozum pravdu viery dokazuje, chráni, obhajuje, viera však oslobodzuje rozum od všetkých omylov a dáva mu obdivuhodné svetlo v poznávaní božských vecí, upevňuje ho a privádza k dokonalosti. [...]

Tí nepriatelia Božieho zjavenia, ktorí ľudský pokrok vyvyšujú takýmito chválospevmi, chceli by teraz tento pokrok skryto a opovážlivo zaviesť do katolíckeho náboženstva, ako keby náboženstvo samo nebolo dielom Božím, ale ľudským a či výplodom filozofie, ktorý môže ľudským spôsobom zdokonaľovať. [...]

Úloha rozumu[upraviť]

Keďže naše presväté náboženstvo nebolo vynájdené ľudským rozumom, ale bolo ľuďom ohlásené z Božej dobrotivosti, každý ľahko pochopí, že náboženstvo všetku svoju silu dostáva z autority Boha, ktorý prehovoril, a že nikdy nemôže byť odvodené z ľudského rozumu alebo ním zdokonalené. Aby však ľudský rozum v takej vážnej veci nebol oklamaný a nezablúdil, skutočnosť Božieho zjavenia musí dôkladne preskúmať; tým nadobudne istotu, že Boh prehovoril, a preukáže mu rozumnú bohoslužbu, ako to učí Apoštol (Rim 12,1). Veď v tomto musí mať každý jasné: keď Boh hovorí, musíme mu prejaviť úplnú poslušnosť viery. A nič lepšie nezodpovedá samému rozumu, ako keď sa tým uspokojí a pevne sa pridŕža toho, čo zistí, že bolo zjavené od Boha, ktorý nemôže byť ani oklamaný, ani klamať nemôže.

Máme naporúdzi obdivuhodné a žiarivé dôkazy, ktorými musí byť ľudský rozum dokonale presvedčený, že Kristovo náboženstvo je božské a že "každý začiatok našich článkov viery dostal svoje korene zhora, od Pána neba" (Ján Chryzostom). A tak niet ničoho, čo by bolo istejšie ako naša viera, niet ničoho, čo by bolo bezpečnejšie, niet ničoho, čo by sa mohlo opierať o pevnejšie základy.

Táto viera [...] dostala potvrdenie v narodení, živote, smrti, vzkriesení, v múdrosti, zázrakoch a proroctvách svojho pôvodcu a zavŕšiteľa [...]. Ľudský rozum z týchto žiarivých a takisto úplne pevných dôkazov jasne a zreteľne poznáva Boha ako pôvodcu tejto viery. Ďalej nemôže ísť. Musí úplne odmietnuť každú ťažkosť a každú pochybnosť, zbaviť sa ich a preukázať Bohu plnú poslušnosť viery. Vie totiž iste: všetko, čo táto viera ľuďom predpisuje, aby verili a robili, pochádza od Boha. [...].

Tézy podpísané Bonettym (1855)[upraviť]

Viera a rozum. Možnosti rozumu[upraviť]

1. Hoci je viera nadradená rozumu, nikdy nemôže byť medzi nimi skutočný rozpor alebo protiklad, pretože i viera, i rozum pochádzajú z toho istého nezmeniteľného prameňa pravdy, od veľkého a dobrého Boha, a tak si i navzájom pomáhajú.

2. Rozumové uvažovanie môže s istotou dokázať existenciu Boha, duchovnú povahu duše a slobodu človeka. Viera nastupuje po Zjavení, a preto sa nemožno na ňu vhodne odvolávať pri dokazovaní jestvovania Boha proti ateistovi, pri dokazovaní duchovnej povahy a slobody rozumovej duše proti stúpencom naturalizmu a fatalizmu.

3. Používanie rozumu predchádza vieru a vedie človeka pomocou Zjavenia a milosti k nej.

Omyly ontologistov odsúdené pápežom Piom IX. (1861)[upraviť]

  • Ontologizmus bol pokus rozriešiť problém prirodzeného poznania Boha: naše poznanie musí zodpovedať bytiu. V poriadku bytia je však na prvom mieste Boh, teda aj v našom poznávaní. Tak by teda Boh mal byť to prvé a to najvšeobecnejšie, s čím sa stretá naše poznanie. A vskutku, aj všetky predmety poznania poznávame z hľadiska bytia ako participujúceho na tom, čo je najvšeobecnejšie a najobsiahlejšie, na Bytí, v ktorom sú obsiahnuté všetky veci. Naše poznanie jestvovania Boha nie je teda výsledkom rozumového usudzovania, ale v každom poznaní je chápaný Boh ako absolútne bytie. Najvyššia logická abstrakcia sa tu stotožňuje s posledným princípom jestvovania, s Bohom. Také chápanie skrýva v sebe zárodok panteizmu. Odsúdil ho ponajprv Pius IX. proti Vincenzovi Giobertimu (1801-1852), neskôr ešte raz Lev XIII. proti Antoniovi di Rosmini-Serbati (1797-1855), ktorý ho predložil v novej forme. Vari nikde sa zápas 19. storočia o problém prirodzeného poznania Boha a napokon zápas o problém Zjavenia neprejavuje tak zreteľne ako v ontologizme.

1. Bezprostredné poznanie Boha, aspoň habituálne, je v podstate vlastné každému ľudskému rozumu, takže bez neho nemôže rozum nič spoznať: ono samo je totiž svetlom rozumu.

2. To bytie, ktoré poznávame vo všetkom a bez ktorého nepoznáme nič, je božské Bytie.

3. Všeobecné vo svojej predmetnej skutočnosti sa od Boha vecne neodlišuje.

4. Vrodené poznanie Boha ako Bytia osebe zahŕňa v sebe vynikajúcim spôsobom každé iné poznanie, takže ním implicitne poznávame každé bytie z každého hľadiska, z ktorého je poznateľné.

List pápeža Pia IX. arcibiskupovi v Mníchove- Freisingu proti racionalizmu Frohschammera (1862)[upraviť]

  • Jakob Frohschammer (1821-1893) bol od roku 1855 profesorom filozofie v Mníchove. Pre jeho útoky na scholastickú filozofiu a teológiu pápež Pius IX. v liste mníchovskému arcibiskupovi niektoré jeho spisy odsúdil. V tomto liste sú zavrhnuté základné Frohschammerove bludy. - Každá racionalistická filozofia podlieha pokušeniu chápať vesmír v jeho jednote a ucelenosti a preniknúť aj pravdy nadprirodzeného Zjavenia. Táto filozofia chce z teológie urobiť akúsi filozofiu. Aj Frohschammer podľahol tomuto pokušeniu. Pritom pre vedecký výskum požadoval slobodu, ktorá nepripúšťala nijaké obmedzenie zo strany nejakej vyššej autority.

Hranice a úlohy rozumu[upraviť]

Frohschammer odbočuje od katolíckeho učenia v dvoch veciach: po prvé, keď pripisuje ľudskému rozumu sily, ktoré rozumu ako takému vôbec nepatria; po druhé keď práve tomuto rozumu priznáva slobodu prijímať akúkoľvek domnienku a vždy čokoľvek odvážne tvrdiť, čím sa úplne podkopávajú práva, magistérium a autorita Cirkvi.

Autor totiž predovšetkým učí, že filozofia môže - za predpokladu, že máme o nej správny pojem - správne zachytiť a pochopiť nielen tie kresťanské články viery, ktoré sú spoločné prirodzenému rozumu a viere a predovšetkým utvárajú kresťanské náboženstvo a vieru, totiž nadprirodzený cieľ človeka a všetko, čo s tým súvisí. Aj najväčšie tajomstvo vtelenia Pána patrí do oblasti ľudského rozumu a filozofie, a ľudský rozum môže, keď sa mu tieto predmety ponúknu, pomocou svojich vlastných zásad preniknúť až k ním. [...]

Úlohou filozofie je starostlivo hľadať pravdu a ľudský rozum, ktorý je síce vinou prvého človeka zatemnený, no vôbec nie je vyhasnutý, správne a horlivo zdokonaľovať, osvecovať, a svoj predmet poznania, ako aj mnohé pravdy správne zachytiť, pochopiť, rozvíjať a mnohé z týchto právd, ktoré predkladá viera, ako jestvovanie Boha, prirodzenosť a vlastnosti Boha, dôkazmi, ktoré vychádzajú z jej vlastných princípov, vykladať, zdôvodňovať a obhajovať. Týmto spôsobom pripravuje cestu správnejšie sa aj vierou pridŕžať týchto článkov viery, a aj tie skrytejšie články viery, ktoré môže iba viera zachytiť, do určitej miery otvoriť pre rozumové chápanie.

V tomto určite ťažkom úsilí však nikdy nemožno trpieť, aby sa všetko neuvážene premiešalo a aby sa rozum zmocňoval aj tých vecí, ktoré sú rezervované viere, a aby sa vnášal do nich neporiadok. Existujú totiž celkom isté, všetkým známe hranice, ktoré rozum plným právom nikdy neprekročil a prekročiť ani nemôže. K týmto článkom viery zjavne patrí predovšetkým všetko to, čo sa týka nadprirodzeného pozdvihnutia človeka a jeho nadprirodzeného spoločenstva s Bohom a čo bolo na tento cieľ zjavené. Keďže tieto články viery presahujú prirodzenosť, nemožno ich preto ani prirodzenými princípmi dosiahnuť. [...]

Vety odsúdené pápežom Piom IX: ("SYLLABUS")(1864)[upraviť]

Bludy týkajúce sa možnosti prirodzeného poznania Boha, Zjavenia, povinnosti prejavovať poslušnosť viery voči Zjaveniu vyžadovali vždy ostrejší a rozhodnejší postoj Cirkvi. Definitívna odpoveď na všetky otázky bola daná na Prvom vatikánskom koncile. Avšak predtým pápež Pius IX. zostavil zoznam téz (syllabus), ktorý obsahuje najvýznamnejšie formulácie bludov a pripravuje na ne veľkú odpoveď, ktorú dali biskupi zhromaždení na Prvom vatikánskom koncile.

Ľudský rozum rozhoduje jedine sám, bez akéhokoľvek ohľadu na Boha, čo je pravdivé a nepravdivé, dobré a zlé. On je sám sebe zákonom a svojimi prirodzenými silami stačí zabezpečiť šťastie ľudí a národov.

Všetky pravdy náboženstva sa odvodzujú od prirodzenej schopnosti ľudského rozumu; rozum je preto prvou normou, podľa ktorej človek môže a má dosiahnuť poznanie všetkých právd a každého poriadku.

Božie Zjavenie je nedokonalé a preto podlieha stálemu a neohraničenému pokroku, ktorý má zodpovedať pokroku ľudského rozumu.

Keďže ľudský rozum sa nachádza na tej istej rovine ako náboženstvo, teologické disciplíny sa musia práve tak preberať ako filozofické.

Všetky články viery kresťanského náboženstva sú bez akéhokoľvek rozdielu predmetom prirodzeného poznania či filozofie. Keď sa ľudský rozum čisto historickým vývinom zdokonalí, môže pomocou svojich prirodzených síl a zásad dôjsť k pravému poznaniu všetkých, i tých najtajomnejších článkov viery. Podmienkou je jedine to, aby sa mu tieto články viery predložili ako predmet.

Prvý vatikánsky koncil, 3.zasadnutie (1870)[upraviť]

VIEROUČNÁ KONŠTITÚCIA O KATOLÍCKEJ VIERE

Z viacerých schém (predlôh), ktoré mal Prvý vatikánsky koncil spracovať, boli dokončené len dve veľké dogmatické konštitúcie. Bola to prvá časť schémy o katolíckej viere (druhá časť obsahovala rozpravu o rozličných dogmatických parciálnych otázkach) a rozhodujúca časť zo schémy o Cirkvi: primát neomylnosti rímskeho pápeža. Tým sú iste úradnou vieroučnou konštitúciopu potvrdené obidva najdôležitejšie odseky schém. V štyroch hlavách Konštitúcie o katolíckej viere a v zodpovedajúcich vieroučných pravidlách (kánonoch), ktoré boli prijaté na 3. zasadnutí koncilu, Cirkev vykladá svoju náuku o viere proti podstatným bludom 19. storočia, proti materializmu, racionalizmu, panteizmu, ale aj proti nebezpečným prúdom tradicionalizmu a fideizmu.

Druhá z týchto štyroch hláv obsahuje základné pravdy, ktoré určujú vzťah medzi ľudským rozumom a Božím zjavením: po prvé schopnosť ľudského rozumu s jeho prirodzenými silami spoznať jestvovanie a vlastnosti Boha, Stvoriteľa a Pána mravného poriadku; po druhé skutočnosť Zjavenia; po tretie zmysel Zjavenia.

Tretia hlava hovorí o odpovedi človeka na Božie zjavenie, o viere.

Vo štvrtej hlave o viere a poznaní ide o dôsledky z druhej a tretej hlavy.

2. hlava: Zjavenie

Prirodzená spoznateľnosť Boha

Svätá matka Cirkev sa pevne pridržiava toho a učí: Boha, základ a cieľ všetkých vecí, možno s istotou spoznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu. "Jeho neviditeľná bytosť sa totiž dá vybadať a spoznať zo stvorených vecí." (Rim 1,20)

Nadprirodzené Zjavenie

Predsa sa však páčilo jeho múdrosti a dobrote inou, a to nadprirodzenou cestou zjaviť ľudskému pokoleniu seba samého a večné rozhodnutia svojej vôle. Tak hovorí Apoštol: "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi." (Hebr 1,1 nasl.)

Tomuto Božiemu zjaveniu treba pripísať, že to, čo z božských vecí samo osebe nie je nedostupné ľudskému rozumu, aj v súčasnom položení ľudského pokolenia môžu všetci spoznať ľahko, s plnou istotou a bez akéhokoľvek bludu.

Predsa však Zjavenie je potrebné nie z toho dôvodu, ale preto, že Boh vo svojej nekonečnej dobrote určil človeka pre nadprirodzený cieľ, totiž pre účasť na božských dobrách, ktoré úpne presahujú každú ľudskú predstavu: "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ... čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú." (1 Kor 2,9)

3. hlava: Viera

Pojem viery

Keďže človek je od Boha ako svojho Stvoriteľa a Pána celkom závislý a stvorený rozum je úplne podriadený nestvorenej Pravde, sme povinní zjavujúcemu Bohu preukazovať vo viere plnú poslušnosť rozumu a vôle. O tejto viere, ktorá je "začiatkom ľudskej spásy", katolícka Cirkev vyznáva, že je nadprirodzenou cnosťou, ktorou na podnet a s pomocou Božej milosti veríme, že to, čo zjavil, je pravdivé, nie však preto, že by sme do vnútornej pravdy vecí prenikli prirodzeným svetlom rozumu, ale že za tým stojí autorita zajavujúceho Boha samého, ktorý nemôže ani klamať, ani byť klamaný. "Viera je," ako hovorí Apoštol, "základom toho, čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme." (Hebr 11,1)

Rozumové zdôvodnenie viery

Aby však aj napriek tomu poslušnosť našej viery zodpovedala rozumu, Boh chcel spojiť vnútornú pomoc Ducha Svätého s vonkajšími prejavmi svojho Zjavenia, totiž s božskými dielami, predovšetkým so zázrakmi a proroctvami. Keďže ony znamenite dokazujú Božiu všemohúcnosť a nezmerné poznanie, celkom iste sú spoľahlivými znameniami Božieho zjavenia, ktoré sú prispôsobené chápaniu všetkým. Preto Mojžiš, proroci a celkom osobitne Kristus Pán vykonali mnohé a zjavné zázraky a predpovedali budúce veci. O apoštoloch čítame: "Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali." (Mk 16,20) A opäť je napísané: "Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste." (2Pt 1,19)

Viera ako dielo milosti

Hoci súhlas viery nie je vôbec nejakým slepým hnutím ducha, predsa nikto nemôže "dať súhlas na ohlasovanie evanjelia", ako je to potrebné na dosiahnutie spásy, "bez osvietenia a vnuknutia Ducha Svätého, ktorý dáva všetkým pocítiť slasť zo súhlasu a z prijatia viery" (Druhý koncil v Orange, 7. pravidlo viery). Hoci sa viera neprejaví činorodo v láske, predsa je ona sama osebe darom Božím a úkon viery je dielom zameraným na spásu, ktorým človek Bohu samému preukazuje slobodnú poslušnosť, keď na jeho milosť, ktorej môže aj odporovať, dáva súhlas a s ňou spolupracuje.

Predmet viery

Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko, čo obsahuje Božie slovo, či napísané alebo tradované, a Cirkev to v slávnostnom rozhodnutí alebo v obyčajnom a všeobecnom ohlasovaní viery predkladá veriť ako Bohom zjavené.

Potreba viery pre spásu

Pretože "bez viery je nemožné páčiť sa Bohu" (Hebr 11,6) a dostať sa do spoločenstva jeho synov, nikto nikdy bez nej nenašiel ospravodlivenie a nikto nedosiahne večnú spásu, ak v nej nevytrvá až do konca (Mt 10,22).

Milosť vytrvania vo viere

K tomuto svedectvu (ktoré Cirkev svojou existenciou vydáva o nadprirodzenosti Zjavenia) pristupuje účinná podpora od moci zhora. Veď dobrotivý Pán svojou milosťou blúdiacich prebúdza a pomáha im, aby mohli dôjsť k poznaniu pravdy (1Tim 2,4), a tých, čo "z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla" (porov. 1Pt 2,9), posilňuje svojou milosťou, aby v tomto svetle vytrvali, lebo ich neopúšťa, ak ho oni sami neopustia.

Preto sa ľudia, čo sa raz pomocou nebeského daru milosti pripojili ku katolíckej pravde, nenachádzajú v tom istom položení ako tí, čo vedení ľudskými mienkami vyznávajú falošné náboženstvo. Tí totiž, čo prijali vieru pod cirkevným magistériom, nikdy nemôžu mať oprávnený dôvod zameniť túto vieru za inú, alebo o nej pochybovať. Preto "vo vďačnosti voči Bohu Otcovi, ktorý nás urobil hodnými mať so svätými účasť na údele Svetla" (Kol 1,12) nemáme zanedbávať túto veľkú spásu, ale sa máme "pozerať na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery" (Hebr 12,2) a "pridržiavať sa neochvejného vyznávania našej nádeje" (Hebr 10,23).

4. hlava: Viera a rozum

Dvojaký poriadok náboženského poznania

Katolícka Cirkev sa vždy jednomyseľne pridržiavala a pridržiava toho, že sú dva poriadky poznávania, odchodné nielen z hľadiska poznávacej schopnosti, ale aj z hľadiska predmetu. Odchodné z hľadiska schopnosti: v jednom poriadku poznávame prirodzeným rozumom, v druhom božskou vierou; odchodné z hľadiska predmetu, lebo okrem toho, k čomu môže dospieť prirodzený rozum, sa nám predkladá veriť v tajomstvá skryté v Bohu, ktoré by sa nedostali do okruhu nášho poznania, keby nám ich Boh nebol zjavil. Tak svedčí svätý Pavol, že pohania poznávajú Boha zo "stvorených vecí" (Rim 1,20); keď však hovorí o milosti a pravde, ktorá prišla "skrze Ježiša Krista" (Jn 1,17), vyhlasuje: "Hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá, a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nik z kniežat tohoto veku ju nepoznal [...] Nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny." (1Kor 2,7.8.10) A sám Jednorodený zvelebuje Otca, že tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým" (Mt 11,25).

Úloha a hranice rozumu

Keď však vierou osvietený rozum horlivo, nábožne a triezvo skúma, Božou milosťou dosahuje určité chápanie, a síce veľmi plodné, a to tak obdobnosťou (analógiou) z toho, čo poznáva prirodzene, ako aj zo súvisu tajomstiev medzi sebou a s posledným cieľom človeka. Nikdy sa však nestane schopným, aby pravdy viery plne prenikol, ako to môže urobiť v prípade právd, ktoré tvoria jeho vlastný predmet. Božské tajomstvá totiž svojou povahou tak presahujú stvorený rozum, že aj potom, keď ich Zjavenie odovzdalo a viera prijala, závojom viery samej zostávajú prikryté, ba priam zahalené temnotou, kým v tomto smrteľnom živote "sme vzdialení od Pána; lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní" (2Kor 5,6 nasl.).

Rozum a viera si nemôžu protirečiť

Hoci viera stojí nad rozumom, medzi rozumom a vierou nikdy nemôže dôjsť ku skutočnému rozporu, pretože ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, ľudskej duši dal svetlo rozumu. Boh však nemôže poprieť sám seba a pravda nikdy nemôže protirečiť pravde. Holé zdanie nejakého takého protirečenia pochádza zväčša z toho, že pravdy viery sa nechápu alebo nevysvetľujú v zmysle Cirkvi, alebo sa výmysly rozličných mienok vydávajú za výdobytky rozumu. "Každé tvrdenie, ktoré protirečí pravde osvietenej viery, vyhlasujeme za celkom falošné." (piaty lateránsky koncil)

Keďže Cirkev s apoštolskou službou ďalšieho ohlasovania viery dostala aj úlohu ochraňovať poklad viery, má od Boha aj právo a povinnosť to, čo sa neprávom nazýva vedou (1Tim 6,20), verejne zavrhovať, aby nikto nebol oklamaný "filozofiou a prázdnym mámením" (Kol 2,8). Preto ani jeden veriaci v Krista nesmie také názory, o ktorých sa zistí, že protirečia učeniu viery - najmä keď ich Cirkev zavrhne -, brániť ako pravé výdobytky vedy; naopak, musí ich považovať za bludy, ktoré klamú tým, že predstierajú pravdu.

Obojstranná pomoc viery a rozumu

Viera a rozum nielenže si navzájom nikdy nemôžu protirečiť, ale naopak, navzájom si pomáhajú. Veď správne používaný rozum dokazuje základy viery a rozum osvietený vierou rozvíja vedu o božských veciach; viera zase oslobodzuje od omylov, chráni pred nimi rozum a vystrojuje ho mnohými poznatkami.

Cirkev a kultúra

Cirkev sa preto ani zďaleka nestavia na odpor pestovaniu ľudskej kultúry a vedy, ona ich mnohorakým spôsobom podporuje a napomáha. Veľmi dobre pozná výhody, ktoré z nich vyplývajú pre ľudský život, a má ich v úcte. Ba vyznáva, že tak ako vyšli od "Boha, Pána každého poznania" (porov. 1Kr 2,3), s jeho milosťou aj privádzajú k nemu, keď sa správne pestujú. A Cirkev ani nezakazuje, aby také vedy používali vo svojej oblasti svoje vlastné zásady a metódy. Avšak pri všetkom uznávaní tejto oprávnenej slobody starostlivo varuje, aby si neosvojovali bludy, protirečiace božskému učeniu, alebo aby neprekračovali hranice vlastnej kompetencie a nezasahovali do oblasti viery a tam nevyvolávali zmätok.

Prvé rozvíjanie viery a poznania

Učenie viery, ktoré zjavil Boh, nebolo predložené ako nejaký filozofický systém, ktorý sa má ľudským úsilím zdokonaľovať, ale ako božský poklad, zverený Kristovej neveste, aby ho verne ochraňovala a neomylne vysvetľovala. A preto sa aj musí stále zachovať ten zmysel posvätných právd viery, ako bol raz svätou matkou Cirkvou vysvetlený. Nikdy neslobodno odstúpiť od tohto zmyslu pod zámienkou a v mene nejakého vyššieho chápania. "A tak nech rastie a mocne sa rozvíja poznanie, veda a múdrosť tak u každého jedného, ako aj v celku, tak v jednotlivom človekovi, ako aj v celej Cirkvi zodpovedajúco stupňom ľudského života a generácií, ale im primereným spôsobom, totiž v tej istej náuke viery, v tom istom zmysle a v tom istom chápaní." (Vincent z Leriny)

Kánony o náboženskom poznaní

Kánony k 2. hlave: Kánon 1. Proti fideizmu a tradicionalzmu. Kánon 2. Proti deizmu. Kánon 3. Proti tvrdeniu o objektívnom vývoji dogiem. Kánony k 3. hlave: Kánon 1 a 2. Proti autonómnemu racionalizmu. Kánon 3. O predpokladoch viery: proti fideizmu a tradicionalizmu. Kánon 4. O dokázateľnosti Zjavenia zázrakmi: proti fideizmu. Kánon 5. O slobode viery: proti Hermesovi. Kánon 6. Proti absolútnemu pochybovaniu ako začiatku poznania: proti Hermesovi. Kánony k 4. hlave: O vzťahu nadprirodzenej viery a prirodzeného poznania: proti racionalizmu.

Kánony k 2. hlave: Zjavenie

1. Ten, kto tvrdí, že jedného a pravého Boha, nášho Stvoriteľa a Pána, nemožno prirodzeným svetlom ľudského rozumu pomocou toho, čo bolo stvorené, s istotou poznať, nech je exkomunikovaný. 2. Ten, kto tvrdí, že je nemožné, alebo že nie je vhodné, aby bol človek o Bohu a o úcte, ktorú je mu človek povinný preukazovať, poučený božským Zjavením, nech je exkomunikovaný. 3. Ten, kto tvrdí, že človek nemôže byť Bohom pozdvihnutý k takému poznaniu a k takej dokonalosti, ktoré prevyšujú prirodzené poznanie a prirodzenú dokonalosť, ale že môže a musí dôjsť k vlastneniu každej pravdy a dobra sám od seba nepretržitým pokrokom, nech je exkomunikovaný.

Kánony k 3. hlave: Viera

1. Ten, kto tvrdí, že ľudský rozum je natoľko nezávislý, že mu vieru Boh nemôže rozkázať, nech je exkomunikovaný. 2. Ten, kto tvrdí, že božská viera nie je odchodná od prirodzeného poznania o Bohu a o mravných veciach a že sa preto k božskej viere nevyžaduje, aby sa zjavená pravda verila s ohľadom na autoritu zjavujúceho Boha, nech je exkomunikovaný. 3. Ten, kto tvrdí, že božské Zjavenie sa vonkajšími znakmi nemôže stať hodneverným, a preto ono musí ľudí pohýnať k viere čisto vnútornou skúsenosťou každého jedného alebo osobným vnuknutím, nech je exkomunikovaný. 4. Ten, kto tvrdí, že sa nemôžu diať nijaké zázraky, a preto všetky správy o nich, aj tie, ktoré sa nachádzajú vo Svätom písme, treba odkázať medzi legendy a mýty, alebo že zázraky nikdy nemožno celkom iste spoznať a že nikdy sa nemôže nimi platne dokázať božský pôvod kresťanského náboženstva, nech je exkomunikovaný. 5. Ten, kto tvrdí, že súhlas na kresťanskú vieru nie je slobodný, ale že nevyhnutne vyplýva z dôkazov ľudského rozumu, alebo že Božia milosť je potrebná len k živej viere, ktorá je činorodá v láske (Gal 5,6), nech je exkomunikovaný. 6. Ten, kto tvrdí, že veriaci a tí, čo ešte nedospeli k jedine správnej viere, sa nachádzajú v tom istom položení, takže katolíci by mali oprávnený dôvod odvolať svoj súhlas s vierou, ktorú už prijali pod cirkevným magistériom, a podrobiť ju pochybovaniu, kým neabsolvujú vedecký dôkaz hodnovernosti a pravdivosti svojej viery, nech je exkomunikovaný.

Kánony k 4. hlave: Viera a poznanie

1. Ten, kto tvrdí, že v Božom zjavení niet pravých tajomstiev vo vlastnom zmysle, ale že všetky články viery možno správne vzdelaným rozumom pochopiť a dokázať z prirodzených zásad, nech je exkomunikovaný. 2. Ten, kto tvrdí, že ľudské vedy treba rozvíjať s takou slobodou, že ich tvrdenia, aj keď protirečia zjavenému učeniu, musia byť prijímané ako pravé a Cirkev ich nemôže zavrhnúť, nech je exkomunikovaný. 3. Ten, kto tvrdí, že sa môže stať, že v súlade s pokrokom vo vede sa musí dať článkom viery predkladaným Cirkvou iný zmysel, než ako ho chápala a chápe Cirkev, nech je exkomunikovaný.

Rosminiho tézy odsúdené pápežom Levom XIII. (1887)[upraviť]

1. V poriadku stvorených vecí sa ľudskému rozumu zjavuje bezprostredne čosi božské, totiž také, čo patrí k Božskej prirodzenosti.

5. Bytie, ktoré človek vníma, musí mať čosi z nevyhnutného a večného bytia, čosi z tvoriacej, určujúcej a završujúcej príčiny všetkých náhodných vecí; a to je Boh.

Prísaha proti modernizmu predpísaná pápežom Piom X. (1910)[upraviť]

"Modernizmus" je súhrnný názov pre rozličné pokusy zmieriť kresťanské náboženstvo s výsledkami agnostickej filozofie a racionalistickej historickej vedy a vôbec so všetkými tými oblasťami kultúry, ktoré sa vo svojom postupnom vývoji stále viac odcudzovali náboženskej oblasti, alebo sa k nej stavali nepriateľsky. Modernizmom v užšom zmysle, ako sa chápe tu, sú tie systémy, ktoré sa pri tomto pokuse vzdali všetkých postojov napadnutých racionalizmom a hľadali pre náboženstvo nové zdôvodnenie, no nie už v historickej skutočnosti Kristovej osoby a v jeho diele alebo vôbec v nejakej absolútne platnej pravde, ale jedine vnútri človeka. Kým teda modernizmus na jednej strane v novom zdôvodnení náboženstva sa postavil proti nenáboženskému racionalizmu, na druhej strane odstránil všetky základy kresťanstva ako zjaveného náboženstva. Po opakovaných parciálnych opatreniach proti modernizmu zaujal pápež Pius X. v dekréte Lamentabili (1907), v ktorom sú vypočítané najzávažnejšie tézy modernizmu, stanovisko voči modernizmu. Encyklika Pascendi (1907) podáva obšírny opis celého systému, nakoľko, pravda, pri mnohorakosti modernizmu možno vôbec hovoriť o nejakom systéme, a na záver stručne sumarizuje hlavné bludy a ich vyvrátenie. V modernizme našli svoje posledné vyjadrenie vari všetky chybné pokusy 19. storočia, ktoré chceli uspokojivo riešiť problém Zjavenia a jeho zdôvodnenia. V roku 1910 pápež Pius X. požadoval od celého kléru, činného v pastorácii alebo vo vyučovaní, zloženie prísahy, ktorá obsahovala zavrhnutie všetkých podstatných modernistických bludov vzhľadom na Zjavenie a Tradíciu. Hoci tzv. "protimodernistická prísaha" bola v roku 1967 odvolaná, formula prísahy je dôležitá preto, lebo podáva stručné zhrnutie modernistických bludov. Pre ucelenosť ju tu uvádzame v úplnosti, hoci mnohé časti patria do 2. hlavy tejto knihy.

Prijímam a pridržiavam sa pevne všetkého a každej jednotlivosti, čo bolo neomylným magistériom Cirkvi určené, ustanovené a vysvetlené, najmä tie časti učenia, ktoré sú v priamom protiklade k bludom súčasnej doby.

Po prvé: Vyznávam, že Boha, pôvod a cieľ všetkých vecí, možno prirodzeným svetlom rozumu z toho, čo "bolo stvorené", t.j. z viditeľných diel stvorenia, ako príčinu cez účinok s istotou spoznať a aj dokázať.

Po druhé: Prijímam a uznávam vonkajšie dôkazy Zjavenia, t.j. Božie diela, predovšetkým zázraky a proroctvá, za celkom isté znamenia božského pôvodu kresťanského náboženstva. Pevne sa pridržiavam toho, že sú čo najlepšie prispôsobené duchu všetkých čias a chápavosti všetkých ľudí, a to aj v súčasnosti.

Po tretie: Pevne verím, že Cirkev, srážkyňa a učiteľka zjaveného slova, bola založená samým pravým a historickým Kristom počas jeho pozemského života bezprostredne a priamo, a že bola vybudovaná na Petrovi, prvom z apoštolskej hierarchie, a na nepretržitom rade jeho nástupcov.

Po štvrté: Úprimne prijímam učenie viery, ktoré sa dostalo od apoštolov cez pravoverných Otcov stále v tom istom zmysle a v tom istom význame až k nám. Preto úplne zavrhujem bludársky výmysel akéhosi vývoja článkov viery, ktoré vraj prechádzajú od jedného zmyslu k druhému, a tento zmysel je odchodný od toho, ktorý kedysi mala Cirkev. Takisto zavrhujem každý blud, snažiaci sa nahradiť božský, Kristovej neveste odovzdaný poklad, ktorý má ona verne chrániť, nejakým výplodom filozofického myslenia alebo výplodom ľudského povedomia, ktoré sa ľudským úsilím postupne formovalo a v budúcnosti sa má v neohraničenom pokroku zdokonaľovať.

Po piate: Pridržiavam sa celkom pevne toho a úprimne vyznávam, že viera nie je nejaký slepý náboženský pocit, ktorý vyviera z temnôt podvedomia pod tlakom srdca a náklonnosti mravne sformovanej vôle, ale že je skutočným súhlasom rozumu s pravdou, prijatou zvonka "z počutia": týmto súhlasom považujeme to, čo nám osobný Boh, náš Stvoriteľ a Pán, vyhlásil a zjavil, za pravdivé, a to pre autoritu Boha zvrchovane pravdovravného.

S patričnou úctou sa podriaďujem a celým srdcom sa pripájam k všetkým odsúdeniam a predpisom, ako sa nachádzajú v encyklike Pascendi a v dekréte Lamentabili, najmä so zreteľom na to, čo sa vzťahuje na tzv. dejiny dogiem. Zavrhujem aj blud tých, čo tvrdia, že viera predkladaná Cirkvou môže protirečiť dejinám a katolícke články viery, ako sa chápu dnes, by sa nemohli dať do súladu so začiatkami krasťanského náboženstva, ako sa skutočne odvíjali.

Odsudzujem a zavrhujem aj mienku tých, čo hovoria, že vzdelaný kresťan žije dvojitú existenciu, jednu veriaceho a druhú historika, ako keby historikovi bolo dovolené zastávať to, čo protirečí pravde viery veriaceho, alebo stanoviť predpoklady, z ktorých by vyplývalo, že články viery sú falošné alebo pochybné, len nech sa priamo nepopierajú.

Zavrhujem takisto ten spôsob posudzovania a vysvetľovania Svätého písma, ktorý nedbá na tradíciu Cirkvi, na obdobnosť viery ("analogia fidei") a normy Svätej stolice, osvojuje si výmysly racionalistov a uznáva práve tak nedovolene, ako aj neuvážene textovú kritiku za jedinú a najvyššiu normu.

Zavrhujem aj mienku tých, čo sa pridržiavajú toho, že učiteľ teologickej historickej vedy alebo spisovateľ na tomto poli by sa mal najprv vzdať každej predpojatej mienky o nadprirodzenom pôvode katolíckej tradície alebo o božskom prisľúbení pomoci v trvalom zachovaní každej jednej zjavenej pravdy. Spisy jednotlivých Otcov by sa mali vysvetľovať podľa čisto vedeckých zásad, pričom sa vylučuje akákoľvek cirkevná autorita, a s tou istou slobodou úsudku, s akou sa zvyčajne skúma akákoľvek mimocirkevná historická pamiatka.

Napokon vyznávam celkom všeobecne: úplne sa dištancujem od bludu, ktorý modernistov vedie k tvrdeniu, že v posvätnej Tradícii sa nenachádza nič božské, alebo - a to je ešte horšie - to božské chápu v panteistickom zmysle, takže už nič iné neostáva, iba holá a jednoduchá skutočnosť, ktorá sa nachádza na tej istej rovine ako aj obyčajné udalosti dejín, totiž to, že ľudia vlastným úsilím, svojou starostlivosťou a rozumom pokračovali v nasledujúcich vekoch v škole, ktorú založil Kristus a jeho apoštoli. A preto sa pevne pridržiavam a až do posledného dychu svojho života sa budem pridržiavať viery Otcov v bezpečný dar pravdy, ktorý je, bol a stále bude v následnosti biskupskej služby od čias apoštolov, takže nie to je predmetom viery, čo by sa mohlo zodpovedajúc kultúre každého jedného veku zdať lepšie a primeranejšie, ale to, že nikdy nebola inak predmetom viery, nikdy sa inak nechápala absolútna a nemeniteľná pravda, ktorú od začiatku ohlasovali apoštoli. Sľubujem, že toto všetko budem verne, úplne a úprimne zachovávať a nedotknute chrániť, a že sa ani v učení, ani slovom, ani písmom od toho neodchýlim. Tak sľubujem, tak prisahám, tak nech mi pomáha Boh a tieto sväté Evanjeliá.

Encyklika pápeža PIA XII. Humani generis (1950)[upraviť]

12. augusta 1950 vydal pápež Pius XII. veľkú encykliku (skoro na spôsob sylabu, v ktorom sa vymenúvajú zavrhnuté tézy) "o niektorých falošných názoroch, ktoré ohrozujú samotné základy katolíckej Cirkvi", ako encyklika sama predstavuje svoju tému. Je namierená proti tým tendenciám v teológii a filozofii, ktoré sa predovšetkým vo Francúzsku tu a tam vynárali ("Nouvelle Théologie"), pričom však netvorili nijaký vlastný "systém". A preto je aj paleta tém encykliky veľmi pestrá. Najdôležitejšie pasáže z nej prinášame na príslušných miestach našej systematickej práce (porov. menný a vecný register). Tu najprv citujeme dva odseky, z ktorých jeden vyzdvihuje možnosti a hranice poznania "preambúl viery", ktoré možno poznať iba samým svetlom prirodzeného rozumu, pričom sa však nepopiera, že vskutku aktualizované poznanie v reálnom poriadku spásy je nadprirodzený, milosťou nevyhnutne podporovaný spásny čin. Druhý text hovorí o možnosti, a predovšetkým o hraniciach určitej zmeny teológie, pojmového formulovania Božieho zjavenia a o normovaní tohto vývoja dogiem a teológie cirkevným megistériom (o tom viac v č. 460, 461).

Možnosti a ťažkosti racionálnej fundamentálnej teológie

Ľudskému duchu neraz môže byť ťažké utvoriť si istý úsudok aj s ohľadom na "hodnovernosť" katolíckej viery, hoci Boh poskytol mnohé a veľmi udivujúce znamenia, pomocou ktorých sa dá aj prirodzeným svetlom rozumu naisto dokázať božský pôvod kresťanského náboženstva. Veď človek zvedený predsudkami, hnaný náruživosťami a zvrátenou vôľou sa môže uzavrieť a odporovať nielen danej evidencii vonkajších znamení, ale aj nadprirodzeným vnuknutiam, ktoré Boh vlieva do našich sŕdc.

Vyvoláva sa pochybnosť, či ľudský rozum je schopný dokázať existenciu osobného Boha, a to dôkazmi prevzatými zo stvorených vecí, bez pomoci Božieho "zjavenia" a Božej milosti; popiera sa, že by svet mal začiatok; tvrdí sa, že stvorenie sveta je nevyhnutné, lebo vyplýva zo štedrosti Božej lásky; takisto sa upiera Božie večné a neomylné predpoznanie slobodných činov ľudí: sú to všetko veci, ktoré protirečia vyhláseniam Vatikánskeho koncilu. Niektorí nadhodili aj otázku, či anjeli sú tvory s charakterom osoby; či je hmota podstatne odchodná od ducha.

Možnosť a hranice "historickosti" teológie

Čo sa týka teológie, niektorí sa zameriavajú na to, aby zmysel dogiem čo najviac oslabili a dogmu oslobodili od toho spôsobu vyjadrovania, ktorý je v Cirkvi oddávna zaužívaný, a oslobodili ju od filozofických pojmov, zaužívaných u katolíckych učencov, a miesto toho sa pri výklade katolíckej náuky vracajú k spôsobu vyjadrovania Svätého písma a cirkevných Otcov. Úfajú, že až keď dogma bude očistená od prvkov, ktoré vraj s Božím zjavením súvisia iba navonok, iba potom sa bude môcť dogma porovnávať s výhľadom na úspech s náukovými názormi tých, čo sú odlúčení od Cirkvi, a takto že sa krok za krokom dôjde k vzájomnému vyrovnaniu medzi katolíckou dogmou a názormi inovercov.

Keď sa raz katolícke učenie dostane do tohto stavu, otvorí sa - tak sa domnievajú - cesta, na ktorej sa podľa požiadaviek dnešnej situácie bude môcť aj dogma vyjadriť v pojmoch modernej filozofie, či je to imanentizmus, idealizmus, existencializmus alebo akýkoľvek iný systém. To sa môže a musí - zdôrazňujú tí odvážnejší - urobiť aj preto, lebo podľa ich mienky sa tajomstvá viery nikdy nedajú vyjadriť plne priliehavými, ale len takzvanými "aproximatívnymi" (približnými) a stále sa meniacimi pojmami, ktorými sa síce pravda do určitej miery akosi naznačuje, ale nevyhnutne aj deformuje. Nepovažujú preto za nerozumné, ale za úplne potrebné, aby teológia podľa rozličných filozofických systémov, ktoré v priebehu vekov používala ako nástroje, staré pojmy nahrádzala novými. Takto sa podarí, síce rozličnými, by v určitom ohľade dokonca protikladnými, no podľa ich mienky rovnocennými spôsobmi vyjadriť tie isté božské pravdy, ako to zodpovedá prirodzenosti človeka. Dodávajú ešte, že dejiny dogiem sa zakladajú na tom, že poukazujú na rozličné formy, ako nasledovali za sebou, do ktorých sa vraj zjavené pravdy odievali podľa rozličných náukových systémov a názorov, ako sa ony v priebehu vekov vynárali.

Z predchádzajúceho výkladu je jasné, že takéto úsilie k dogmatickému "relativizmu" nielen vedú, ale že ho naozaj obsahujú. [...] Každý vidí, že tieto odborné výrazy, ktoré sa používajú v školách a ktoré používa aj samo magistérium Cirkvi, možno zdokonaliť a vycibriť; okrem toho je známe, že v používaní týchto výrazov nebola Cirkev vždy konštantná. Aj to je jasné, že Cirkev sa nemôže viazať na hocijaký filozofický systém, ktorý má len krátkodobú životnosť. To však, čo katolícky teológovia sformulovali jednomyseľne vo viacstoročnej práci, a dospeli k určitému chápaniu dogmy, nespočíva vôbec na takom nestálom základe. Spočíva totiž na princípoch a pojmoch, ktoré vyplývajú zo správneho chápania stvorených vecí; pri nadobúdaní a formovaní týchto poznatkov žiarilo božské Zjavenie ľudskému duchu prostredníctvom Cirkvi ako hviezda. Preto nie je divné, že niektoré také pojmy ekumenické koncily nielenže používali, ale ich aj slávnostne ustanovili, takže nie je dovolené od nich odstúpiť.

Mužovia neobyčajnej duchovnej sily a svätosti v stáročnej práci pod bedlivým dozorom cirkevného magistéria, a nie bez osvietenia a vedenia Ducha Svätého pochopili, vyjadrili a postupne zdokonaľovali mnoho cenných vecí, aby pravdy viery vyjadrili stále presnejšie. Toto všetko nechať bokom, odmietnuť alebo zbaviť jeho vnútornej hodnoty a namiesto toho používať pojmy, ktoré spočívajú na neistých predpokladoch, a používať premenlivé a nepresné výrazy novej filozofie, ktoré ako poľné kvety dnes sú a zajtra zvädnú, je nielen zvrchovane nemúdre, ale do určitej miery to znamená urobiť z dogmy vetrom klátenú trstinu. Pohŕdanie výrazmi a pojmami, ktoré používajú scholastickí teológovia, vedie prirodzene k tomu, že sa takzvanej špekulatívnej teológii odoberá sila, pretože tí, čo tak postupujú, zastávajú názor, že neposkytuje nijakú pravú istotu, lebo sa opiera o teologické uvažovanie.

Význam scholastickej filozofie

Preto treba čo najhlbšie ľutovať, že dnes mnohí podceňujú v Cirkvi prijatú a uznanú filozofiu a bez zahanbenia ju čo do formy označujú za zastaranú a čo do spôsobu uvažovania za racionalistickú. Stále tvrdia, že táto naša filozofia neprávom zastáva názor, že môže existovať absolútne pravá metafyzika, kým naproti tomu uisťujú, že vraj pravdy, najmä transcendentné, nemôžu byť priliehavejšie vyjadrené než disparátnymi tvrdeniami, ktoré sa navzájom dopĺňajú, hoci sa voči sebe nachádzajú v určitom protiklade. Filozofia, ktorá sa vyučuje na našich školách, by s jej presnými pojmovými definíciami a s jej jasnými rozlišovaniami mohla teda slúžiť - a to pripúšťajú - ako príprava na scholastickú teológiu, ako príprava, ktorá je vynikajúco prispôsobená duchu stredoveku, no neposkytuje spôsob filozofovania, ktorý zodpovedá našej modernej kultúre a jej potrebám. Ďalej sa namieta, že "philosophia perennis" je výlučne filozofiou nemeniteľných podstát, kým naproti tomu moderný duch musí byť zameraný na existenciu jednotlivých vecí a na život, ktorý sa nachádza v ustavičnom toku. Kým sa takto znevažuje naša filozofia, vychvaľujú sa naproti tomu iné filozofické systémy či už staroveké, alebo novoveké, či národov Východu alebo Západu, a to takým spôsobom, že každá filozofia a každý duchovný prúd je za predpokladu istých rozhodne nevyhnutných spresnení a dodatkov zlučiteľný s katolíckou dogmou. A predsa ani jeden katolík nemôže pochybovať o tom, že tento názor je skrz-naskrz falošný, najmä keď sa vezmú do úvahy problémy takého imanentizmu, idealizmu, historického alebo dialektického materializmu, alebo aj existencionalistickej filozofie, či sa už priznávajú k ateizmu, alebo sa prinajmenej stavajú proti hodnote metafyzického uvažovania.

Druhý vatikánsky koncil, 8. zasadnutie (1965)[upraviť]

Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) nechcel, primerane svojmu pastorálnemu zameraniu, definovať nejakú novú dogmu, a tak v jeho konštitúciách a dekrétoch chýbajú anatematizujúce vieroučné kánony, ktoré v predošlých konciloch boli zvyčajné (pozri č. 45 a nasl.). Aj napriek tomu však práve obidve dogmatické konštitúcie - o Božom zjavení a o Cirkvi - predstavujú výpovede najvyššieho cirkevného magistéria, ktoré zaväzujú svedomie tak katolíckeho kresťana, ako aj svedomie učiacej Cirkvi. Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum patrí medzi najnamáhavejšie vypracovaný text Koncilu, lebo v tejto konštitúcii sa diskutovalo o vzťahu Tradície a Písma (pozri č. 146-149), ako aj o otázke správneho chápania Písma (pozri č. 150-151). Menej vášnivo sa, pravda, diskutovalo o 1. hlave, ktorá ešte nehovorí o tradovaní Zjavenia, ale predstavuje reflexiu o pojmoch Zjavenia a viery, a tým prekonáva určité jednostrannosti Tridentského a Prvého vatikánskeho koncilu. Druhý článok 1. hlavy chápe Zjavenie Boha ako zjavenie v dianí, nielen ako zdelenie právd "o" Bohu. Zjavenie je dianie v udalosti, v ktorom sú čin a slovo vnútorne zviazané. Nasledujúci článok sa bezprostredne zaoberá uskutočňovaním Božej spásnej vôle v celých dejinách ľudstva, pričom povolaniu Izraela ako príprave na evanjelium patrí osobitný význam. Vo štvrtom článku sa ohlasuje Ježiš Kristus ako zavŕšiteľ Otcovho spásneho diela, ako naplnenie a záver Zjavenia. V slove a diele Syna Otec skrze Ducha Svätého vyslovil seba samého. Piaty článok je venovaný viere človeka ako odpovedi zjavujúcemu sa Bohu. Vo viere sa celý človek odovzdáva v slobode Bohu. Intelektuálny aspekt viery prichádza na pretras až v šiestom článku.

Prvá hlava: Zjavenie

Pojmové vymedenie Zjavenia

Boh sa vo svojej dobrote a múdrosti rozhodol zjavit seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1,9): že ľudia majú skrze Krista, vtelené Slovo, skrze Ducha Svätého prístup k Otcovi a že sa stávajú účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2,18; 2Pt 1,4). Týmto zjavením sa teda neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15; 1 Tim 1,17) vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11; Jn 15,14-15) a s nimi sa stýka (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Tento proces zjavenia ("revelationis oeconomia") sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami a slová zase ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo. Avšak najhlbšia pravda o Bohu, ako aj o spáse človeka nám týmto zjavením žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia.

Zjavenie v dejinách

Boh, ktorý skrze Slovo všetko tvorí (porov. Jn 1,3) a udržiava, poskytuje ľuďom neprestajné svedectvo o sebe už vo stvorených veciach (porov. Rim 1,19-20). Keďže však chcel otvoriť cestu nadprirodzenej spásy, hneď na začiatku zjavil seba samého prarodičom. Po ich páde im však dal nádej na spásu prisľúbením vykúpenia (porov. Gn 3,15) a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby dal večný život všetkým, čo hľadajú spásu vytrvalým konaním dobra (porov. Rim 2,6-7). Vo svojom čase povolal Abraháma, aby z neho urobil veľký národ (porov. Gn 12,2), a tento národ po patriarchoch poučoval prostredníctvom Mojžiša a prorokov, aby ho spoznali ako jediného živého a pravého Boha, starostlivého Otca a spravodlivého Sudcu a aby očakávali prisľúbeného Spasiteľa. Takýmto spôsobom pripravoval v priebehu vekov cestu evanjelia.

Zavŕšenie Zjavenia v Ježišovi Kristovi

Keď však Boh mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril ústami prorokov, "v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi" (Hebr 1,1-2). Poslal svojho Syna, Večné Slovo, svetlo všetkých ľudí, aby prebýval medzi ľuďmi a zvestoval im tajomstvá Božie (porov. Jn 1,1-18). Ježiš Kristus, Slovo, ktoré sa stalo telom, poslaný "ako človek k ľuďom" (List Diognetovi), "hovorí Božie slová" (Jn 3,34) a završuje dielo spasenia, ktoré mu dal vykonať Otec (porov. Jn 5,36;17,4). Kto vidí jeho, vidí aj Otca (porov. Jn 14,9). Práve on celou svojou existenciou a celým svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje, a tým aj završuje Zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, že totiž Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil k večnému životu. Preto sa kresťanský poriadok spásy ("oeconomia christiana") ako nová a konečná zmluva nikdy nepominie a nemá sa už očakávať nijaké nové verejné zjavenie pred slávnym príchodom Pána Ježiša Krista (porov. 1 Tim 6,14 a Tít 2,13).

Poslušnosť viery ako dielo milosti

Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať "poslušnosť viery" (Rim 16,26; porov. Rim 1,5;2 Kor 10,5-6), ktorou sa celý človek slobodne oddáva Bohu, "podriadiac mu svoj svoj rozum a vôľu" (Prvý vatikánsky koncil, pozri č. 31) a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie. Aby táto viera bola možná, musí ju predchádzať a sprevádzať svojou pomocou Božia milosť; je potrebná aj vnútorná pomoc Ducha Svätého, aby pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril duševný zrak a dal "všetkým pocítiť slasť zo súhlasu a prijatia viery" (prvý vatikánsky koncil, pozri č. 33). Aby sa však chápanie Zjavenia stále prehlbovalo, ten istý Duch Svätý neprestajne zdokonaľuje vieru svojimi darmi.

Viera a rozum

Svojím zjavením chcel Boh vyjaviť a dať poznať seba samého a večné rozhodnutia svojej vôle o spáse človeka, "aby ho urobil účastným božských dobier, ktoré presahujú každú ľudskú predstavu" (Prvý vatikánsky koncil, porov. č. 30). Svätý cirkevný snem vyznáva, že "Boha, prvopočiatok a cieľ všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu" (pozri. Rim 1,20); učí však, že treba pripísať Božiemu zjaveniu, "že aj v súčasnom stave ľudského pokolenia môžu všetci ľahko, s plnou istotou a bez akéhokoľvek omylu poznať všetko, čo samo osebe nie je z božských vecí nedostupné ľudskému rozumu" (Prvý vatikánsky koncil, pozri č. 29).

  • Zdroj: NEUNER, Josef & ROSS, Heinrich, Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria, Dobrá kniha, Trnava 1995, 1-82 (s. 29-54).