Dogmatika/Osoby v Bohu

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Dôkaz trojosobnosti Boha a jeho jedinosti[upraviť]

Pre veriacich povedať, že „Boh je jeden a zároveň Trojica“ nie je filozofickou tézou, ktorú treba dokázať, ale článkom viery, ktorú vyznávajú. Nie je to jeden z nepodstatných článkov, ale skôr naopak. Z neho pramenia všetky ostatné.

„Tajomstvo Trojice je centrálnym tajomstvom viery a kresťanského života.“

Toto nemôže byť pokus o racionálny dôkaz Trojice. Bez Božieho zjavenia sa uvažovanie o Trojici stáva prázdnym filozofickým teoretizovaním.

Tomáš Aquinský hovorí, že kto sa pokúša o racionálny dôkaz Trojice, kompromituje vieru dvomi spôsobmi:

  • Kompromituje sa jej dôstojnosť (dignitas), pretože tá má za predmet neviditeľné skutočnosti, ktoré ďaleko prevyšujú ľudský rozum
  • Kompromituje sa účinnosť jej ohlasovania. Ak sa totiž používajú na ohlasovanie argumenty čisto rozumové, ktoré same o sebe nedokážu presvedčiť neveriaceho, stávajú sa smiešnymi, vychádzajú na posmech, pretože neveriaci si myslia, že na týchto argumentoch sa zakladá naša viera.

Preto hovorí sv. Tomáš že veci, ktoré sa týkajú našej viery, sa majú dokazovať z Písma, pre tých, čo ho uznávajú. Pre ostatných stačí iba obhájiť, že to, čo veríme, nie je absurdné.

Trojosobnosť Boha sa nevyvodzuje z jednoty, ani jednota z trojosobnosti.

Jednota, trojosobnosť, sú fakty, pričom vychádzame z oboch skôr, ako chápeme ich zmysel. Našou úlohou teda nebude dokázať, že Boh je jeden, alebo že Boh je Trojica. Našou úlohou je poukázať iba na to, či môže jediný Boh existovať v Trojici, bez toho, že by stratil svoju jedinečnosť.

Pojem osoby[upraviť]

Historická retrospektíva[upraviť]

Dve fázy:

  • Keď sa pojem „osoba“ neaplikoval na Boha
  • Keď bol pojem „osoba“ predmetom teologickej trinitárnej reflexie

1. Fáza: prefilozofický pojem osoby Pojem „osoba“ je viazaný na možnosť rozumného, slobodného vôľového konania. Aj Boh otcov, Boh Izraela, Ježišov Boh zapadá do takého chápania osoby, ktosi (un´altro spirituale), kto stojí zoči-voči ľuďom a na ktorého sa môže človek obrátiť (con il TU). Je to akési TY, ktoré stojí zoči-voči človekovi. Grécka filozofia Grécka filozofia platónskeho razenia, nehovorí o Bohu ako osobe. Hovorí sa o božstve (neutrum) o dobre, o jednom. Je priam nevysvetliteľné, žeby toto božstvo sa znížilo zo svojho transcendentna a nadobudlo by také cítenie, ako majú ľudia, žeby ich mohlo milovať. Mohlo byť naopak cieľom výstupu kontemplácie extatického zážitku. Nie však subjektom histórie, osobným partnerom. Je tu jasná grécka tendencia k odstráneniu akejkoľvek antropomorfickej reprezentácie božstva vrátane neutralizácie pohlavie. „To“ božstvo nie „ten“ Boh: „unum, bonum, divinum (nie divinitas). Keď sa hovorí o božských veciach, nachádza sa téma v oblasti posvätna (sacrum) – posvätné božské tajomstvo (tajnosť – secretum), ktoré pre ľudské bytosti zostáva nepochopiteľným.

2. fáza Pojem „osoba“ zaviedli do kresťanskej náuky o Bohu modalisti (Sabellius), ktorí hovorili o unus Deus – unus Spiritus; una substantia – una persona. „Osoba“, podľa prefilozofického chápania bola nejaká konkrétna realita, v rámci nejakého rodu (all´interno di un genere), konkrétny objekt, predmet, vec. Proti týmto modalistickým tendenciám Tertulián hovorí o „Tres personae“ a o „una substantia“. Alebo tiež „tres unum sint, non unus“ (traja sú jedno, nie jeden). Zdá sa, že na východe to bol prvý Origenes, ktorý pre „Troch“ použil označenie hypóstáseis. Pre Grékov hypóstasis poukazuje na jedinca (un genere singolo), subjekt atribútov, ktoré nemôže komunikovať iným. Blízkym k pojmu hypóstasis je pojem prósopon, ktorým sa pôvodne označovala maska, ktorú nosili starovekí divadelní herci. Zodpovedá latinskému persona. Hypóstasis gréci odlišujú od pojmu ousía: OUSÍA vyjadruje podstatu, teda to, čo nevyhnutne patrí BYTIU a čo ho robí tým, čím je (quidditas – čosť). Ousía sa tiež mohla nazvať PHÝSIS, ktorá má lingvisticky blízko k „narodiť sa“ a označuje špecifickosť, prirodzenosť bytia od jeho pôvodu (počiatku) (a partire dall´origine). Latini mali tendenciu zamieňať hypóstasis za substantia (bytie, ktoré je samo v sebe, a nie v inom). Na rovnakú úroveň (význam) kládli hypóstasis a ousía. Ariáni rozpútali konflikt keď prehlásili, že tri hypostázy v Bohu sú rozdielneho rangu. Proti tomu Nicejský koncil (325) postavil prehlásenie o substanciálnej jednote Otca a Syna, pričom považoval Otca za centrum (vertice) Božej jednoty.

Latinský západ nedôveroval veľmi pojmu hypóstasis, ktorý ak zodpovedal latinskému substantia viedol k pluralite bohov. Naproti tomu Gréci nedôverovali latinskému pojmu persona, pretože automaticky predpokladali, že vedie k modalizmu, keďže ho už používali modalisti.

Lexikálna unifikácia[upraviť]

Nastala na Carihradskom koncile (553).

  • hovorí sa tam o jedinom božstve, ktoré je ustanovené v troch hypostázach, či osobách (personae).

Lexikálna unifikácia však nebola reálnou zhodou medzi východným a západným chápaním Trojice. Pre latinskú teológiu jednota Boha, jeho jediná substancia, božstvo, bolo čosi impersonálne a prepersonálne (samozrejme nie v takom zmysle, žeby bola reálne odlíšená od troch osôb, alebo žeby im bola preexistentná). Grécka teológia naproti tomu chápe Božiu jednotu personifikovanú: pre nich Otec bol a je jednotou Božej substancie. A tak latinskí teológovia mohli povedať, že Boh je jedno (unum) v Trojici . Gréci zasa: Boh je jeden (unus; eij).

Latinské trinitárne myslenie postupuje od Božej jednoty a hovorí o troch osobách takým spôsobom, v ktorom je latentné nebezpečenstvo modalizmu. Grécka trinitárna teológia postupuje od diferenciácie troch osôb s latentným rizikom triteizmu. Nebezpečenstvo triteizmu ohrozilo aj latinskú teológiu založenú na psychologickej interpretácii Trojice podľa Augustína.

Keď boli interné relácie v Trojici prirovnané k procesu duše, bolo po ich personifikácii prirodzené považovať ich za nezávislé centrá týchto procesov.

Scholastická teológia vysvetľuje pojem osoby prostredníctvom slova „subsistentia“ (subsistovať = existovať konkrétne). Podľa Tomáša Aquinského v Trojici nie sú tri substancie ale tri subsistencie. Jediná Božia substancia existuje v troch relatívne odlišných subsistenciách. Osoby Trojice sú pre Tomáša A. subsistentné relácie (vzťahy). Nové chápanie osoby vzhľadom na staroveké Boetius (524?)

Persona = NATURAE RATIONALIS INDIVIDUA SUBSTANTIA

  • Vyjadruje substancionálnu racionalitu singulárneho bytia reálne existujúceho len ako indivíduum.

Toto chápanie osoby je aplikovateľné na rozličné racionálne bytosti telesné i duchovné (Boh, anjeli, ľudia). Vychádzajúc z tohto ponímania osoby, Boh je iba jediná osoba, keďže je iba jedinou substanciou.