Dogmatika/Predpoklady viery

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Otázky dnešného človeka a problém Boha[upraviť]

Naša doba by sa dala charakterizovať ako obdobie krachujúceho sekularizmu. Poznávacími znakmi sekularizácie spoločnosti, ktorého korene siahajú až k Descartesovi (+1650) sú kontrapozícia medzi ‘res cogitans’, ‘res extensa’ (svet), a Bohom.

1. Radikálne antropologická orientácia všetkého objektu poznania: človek je sám sebe najvyššou normou, celý svet vidí zameraný na seba, ako realitu, ktorá mu je k dispozícii.

2. Neustále narastajúce poznanie človeka: zákonitosti objavené a popísané empirickými prírodnými vedami vzbudzujú dojem, že všetky fenomény možno zredukovať na reťazec čisto prírodných kauzalít. Hypotéza ‘Boh’ ako príčina a vysvetlenie nejakého účinku sa javí zbytočná. Il discorso su Dio stráca svoju kredibilitu aj kvôli tomu, že sa v minulosti na neho často odvolávalo unáhlene na vysvetlenie nevysvetliteľného, ktoré sa časom stalo vysvetliteľným.

3. Vedomé a plánované zasahovanie človeka vo všetkych oblastiach života prostredníctvom stále rafinovanejšej techniky. Technický pokrok robí dojem, že svet je nami plne ovládaný.

Na prelome 19-20. storočia sa však viera v technický optimizmus stáva diskutibilnou. Na zmenu tototo povedomia vplývajú:

1. Neustále vystavenie človeka krízam a katastrófam: aj napriek celému pokroku sa až doteraz nedarí odstrániť problém biedy, hladu, choroby, vojny,...

2. Pesimizmus budúcnosti: prírodné bohatstvo nie je nevyčerpateľné a tak aj ekonomický pogres sa bude musieť raz zastaviť. Prevažná časť západného sekularizovaného sveta má pred sebou pesimistický obzor.

3. Diskutovanie o základných hodnotách: nie všetko, čo je technicky možné je aj eticky prípustné. Spoločnosť sa ocitá zoči voči zodpovedným rozhodnutiam, pri ktorých sa treba odvolávať na univerzálne hodnoty. Ich definícia sa však stáva zo dňa na deň zložitejšia.

Tieto skúsenosti možno tiež nazvať sociálnymi skúsenosťami ohraničenosti (del limite). Tak, ako duchu 19. storočia, ktoré bolo charakterizované prírodnými vedami a sekularizáciou zodpovedal nástup moderného ateizmu a humanistickej kritiky náboženstva, tak dnešné zpochybňovanie unilaterálneho zdôrazňovania racionality a techniky sa odráža v rozmanitých nových hnutiach zoskupených pod kolektívnym názvom New Age, ktorého stredobodom napriek jeho fenomenologickej rôznorodosti je v podstate poskytnutie bezpečnosti, pokoja a zmyslu uprostred modernej spoločnosti a jej neistej budúcnosti.

Rozum pripravuje pôdu pre prijatie právd viery[upraviť]

Vzťah medzi zjavením a vierou:

Akcia reakcia.png

Medzi Božím zjavením a vierou je taký vzťah, aký je medzi akciou a reakciou. Viera je totiž odpoveďou na Božie zjavenie.

Aj zjavenie aj viera sú princípmi teológie:

  1. zjavenie je objektívnym princípom teológie
  2. viera je subjektívnym princípom teológie

Viera je nadprirodzený skutok. Avšak nadprirodzené predpokladá prirodzené.

Nie je možná dvojposchodová budova, ktorá nemá prvé poschodie.

  • táto absurdnosť je vo fideizme, kde čistá viera (nadprirodzeno) existuje bez akéhokoľvek vplyvu rozumu (prirodzeno) .

Vieru predchádza rozumová činnosť, ktorá jej pripravuje pôdu.

Vytvárajú sa takzvané PRAEAMBULA FIDEI (predpoklady viery):

  1. existencia Boha
  2. existencia zjavenia

Praeambulá fidei sú prvým poschodím. Možno k nim dospieť s istotou na základe rozumu.

  • nemožno veriť, ak nie sme vopred presvedčení, že Boh je a že k nám hovorí. (to platí pre všetkých ľudí, nie je však nevyhnutné pre jednotlivcov)

1. Vatikánsky koncil hovorí , že súhlas viery nemá byť slepým hnutím ducha ale poslušnosťou v zhode s rozumom .

K pravdám viery síce nie je možné dospieť svojim rozumom. Je však možné presvedčiť sa, že je rozumné veriť. Možno dokázať, že rozum má svoje limity (viem, že nič neviem), na ktorých prekonanie je potrebné neomylné zjavenie.

1. Vatikánsky koncil na to hovorí: zdravý rozum nám predkladá základy viery.

  • Ide o základy (praeambula fidei), na ktorých viera buduje (prvé poschodie), o ktoré sa opiera.
Budova.png

Koncil dodáva akým spôsobom možno rozumom dospieť k existencii zjavenia: prostredníctvom rozumného preskúmania svedectiev a vonkajších znakov (tieto sa v teológii označujú ako motívy kredibility): Kto by tvrdil, že Božiemu zjaveniu nedávajú vierohodnosť vonkajšie znaky, a že ľudia môžu dospieť k viere len na základe vnútornej skúsenosti alebo súkromnej inšpirácie každého, nech je exkomunikovaný.

Ž 93,5

  • Veľmi vieryhodné sú tvoje svedectvá. Tvojmu domu, Pane, patrí posvätná úcta po všetky časy.

Motívy kredibility sú:

  • vnútorné (subjektívne)
subjektívne motívy kredibility to sú tzv. dôvody srdca. Sám Ježiš vplýval na vieru ľudí nielen svojimi zázrakmi (vonkajšie motívy), ale aj dojmom, ktoré vzbudzovali jeho kázne, fascinoval svojou osobou, dobrotou, milosrdenstvom. Koľko konverzií spôsobí osobné hrdinstvo jedného mučeníka, katolícky kult, slovo, či príklad jediného misionára.
  • vonkajšie (zázraky, proroctvá)
Boh chcel, aby nás okrem vnútornej pomoci Ducha Svätého doprevádzali tiež vonkajšie dôkazy jeho zjavenia, teda božské činy: v prvom rade zázraky a proroctvá. Tieto jasne demonštrujú Božiu všemohúcnosť a nekonečnú múdrosť a sú istými znakmi Božieho zjavenia, dostupné každému intelektu.

Tieto vonkajšie znaky kredibility koncil nazýva istými znakmi, dostupnými každému človeku. K preambulám fidei nemusí dospieť každý osobne filozofickou úvahou alebo overovaním vonkajších motívov kredibility. Je možné ju totiž prijať aj od iných osôb. Každý však osobne musí mať pred prijatím právd viery presvedčenie, že Boh nám to zjavil (a teda, že je a k nám hovorí).

Mk 16,20; 2Pt 17-19

  • (apoštoli) sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.
  • On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: "Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie." A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu. Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu...

Existencia Boha[upraviť]

Prirodzené poznanie Boha[upraviť]

Boh, počiatok a konečný cieľ všetkých stvorení môže byť s istotou poznaný prostredníctvom prirodzeného svetla rozumu zo stvorených vecí. (de fide)

Koncil tu definuje možnosť poznať Boha rozumom a nie, že všetci ľudia ho takto poznávajú. Nevylučuje teda, že väčšina ľudí prichádza k poznaniu Boha nie zo stvorených vecí, ale prostredníctvom výchovy.

Dôkazy existencie Boha zo stvorených vecí:

  • kozmologické
  • antropologické

Definícia viery

Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. Prirodzené poznanie Boha vo Sv. Písme V Starom Zákone Izraeliti necítili potrebu nástojiť na prirodzenom poznaní Boha, pretože jeho existenciu prijímali z nadprirodzeného zjavenia: «z mocných skutkov». Neskôr v kontakte s pohanskou neverou však potvrdzujú, že je možné aj bez zjavenia spoznávať Boha - a to zo stvorených vecí:

Múdr 13,1-5

  • Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu, ktorým chýbala znalosť Boha, ktorí z viditteľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela, ale oheň, vietor, či letmý vzduch, hviezdny kruh, či vodu náramnú, alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet. Keď už, zvedení krásou, pokladali ich za bohov, nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán; veď ich stvoril prapôvodca krásy. A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas, mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca. Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ.

Sv. Pavol

Podľa sv. Pavla možno prirodzene poznávať Boha tromi spôsobmi. V poriadku:

  1. fyzickom
  2. morálnom
  3. historickom

ad 1:

Rim 1,18-20

  • Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky.

ad 2:

prirodzený zákon zaväzuje pohanov Rim 2,14-16

  • A keď pohania, ktorí nemajú (Mojžišov) zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojih srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch.

ad 3:

Boh zjavuje pohanom svoju prozreteľnosť Sk 14,15-17; 17,26-27

  • Hlásame vám evanjelium, aby ste sa od týchto márností (= idolatria) obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem, i more a všetko, čo je v nich. On v minulých pokoleniach nechal všetky národy ísť svojou cestou, ale bez svedectva o sebe samom neostával, lebo dobre robil: z neba vám dával dážď a úrodné časy a napĺňal vaše srdcia pokrmom a radosťou.
  • z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko.

Justín

Logos má vo svete svoje stopy (logos spermatikos)

Tertulián Okrem kozmologického dôkazu podáva tiež psychologický (vnútorný). Ľudská duša prirodzene (inštinktívne) prahne po Bohu.

Augustín Nechoď von, vstúp do seba samého, pravda prebýva vo vnútornom človekovi. Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe.

Kant Existencia Boha je postulátom praktického rozumu.

Tomáš Akvinský

Päť ciest prirodzeného poznania Boha:

  1. z pohybu
  2. z účinnej príčiny
  3. z kontingentnosti vecí
  4. zo stupňov bytí
  5. z poriadku vecí

Podloženie dogmy o prirodzenom poznaní Boha

Starý Zákon: Existencia Boha bola tak evidentná, že všetky udalosti slúžili ako kontakt s ním. V každej veci bolo poznať Boha. Ž 148,7-10

  • Chváľ Pána, tvorstvo pozemské: obludy morské a všetky hlbiny, oheň, kamenec, sneh a dym, víchrica, čo jeho slovo poslúcha, vrchy a všetky pahorky, ovocné stromy a všetky cédre, divá zver a všetok dobytok, plazy a okrídlené vtáctvo.

Iz 55,12

  • Vrchy a kopce prepuknú v jasot pred vami a všetky poľné stromy budú tlieskať rukami. Na mieste bodľačia vyrastie cyprus, na mieste pŕhľavy vyrastie myrta. To bude Pánovi na slávu, na večný pomník, ktorý nezhynie.

Jób 38-41

Mal 1,11

  • od východu slnka až po západ je veľké moje meno medzi národmi...

Môže poznanie sveta odvádzdať od Boha? Prečo? Idolatria (viď Schmaus 153)

Kozmologický problém

tri riešenia:

  1. svet nemá žiadnu príčinu, dôvod ani finalitu. Posledné otázky človeka nemajú zmysel a niet na ne žiadnej odpovede, lebo za svetom nestojí nič
    • pozitivistický ateizmus súčasného materializmu a nihilizmu
  2. existencia sveta má svoj dôvod, jeho základom je vyššia inteligencia. Za svetom (alebo vo svete) je čosi (alebo ktosi), ale nemá mi čo povedať.
    • racionalistický alebo existencionalistický indiferentizmus, kompatibilný s panteizmom alebo panlogizmom, z nábož. hľadiska obsiahnutý v hinduizme a budhizme
  3. dôvod a zmysel sveta je v osobnom Bytí, ktoré má v sebe všetky odpovede na posledné otázky človeka. Za svetom (zoči-voči mne) je osoba, ktorá mi má čo povedať.
    • náboženská pozícia židovstva, kresťanstva a islamu

Pascal analyzuje tieto 3 pozície takto:

  1. popiera sa existencia Boha
  2. zastáva sa akýsi druh neznámej osoby (Deus faber)
  3. zastáva sa existencia Boha, s ktorým človek môže komunikovať (Deus sapiens)

Barthovské odmietnutie prirodzenej teológie[upraviť]

Toto odmietnutie je pre Bartha zásadnou vecou a nachádza sa na mnohých miestach jeho diela. Barth udáva dva dôvody pre odmietnutie náuky I. Vatikánckeho Koncilu:

  1. dôvod- ak rozdelíme poznateľnosť Boha na dve časti (Boh prirodzene poznateľný rozumom na základe stvorenia a poznateľný vo svojom tajomstve skrze Zjavenie) potom nutne dospejeme k rozdeleniu Boha, k oddeleniu Boha Stvoriteľa od Boha Spasiteľa, čo robí Zjavenie zbytočným.
  2. rozhodujúci dôvod- prirodzená teológia si nárokuje na poznanie existencie a esencie Boha ešte skôr ako sa Boh zjaví v udalosti svojho zjavenia (je to Barthove slávne popretie princípu analogia entis, ktorý Barth chápe tak, akoby Boh aj človek boli nezávisle na milosti a na hriechu zahrnutí do všeobecného pojmu bytia, takže „Boh by bol poznateľný bez Boha, teda bez akéhokoľvek zvláštneho božského zásahu.“ Takýto Boh je „idolom“

Potom starostlivo študuje a kritizuje dôvody, ktoré sú uvádzané na ospravedlnenie prirodzenej teológie. Na nasledovné dôvody Barth odpovedá:

1.dôvod- počas dejín ľudia de facto mnohými spôsobmi dospeli k určitému poznaniu Boha bez toho daru zjavenia. Barth to pripúšťa, ale odpovedá dôrazným tvrdením, že takýto Boh je obyčajným idolom, jedným z idolov, s ktorými nám Písmo zakazuje stotožniť pravého Boha.

2.dôvod- viac pedagogický, pastoračný- ide o snahu nájsť priestor pre porozumenie, spoločný základ pre diskusiu s neveriacim svetom. Barth odpovedá, že neexistuje žiadne rozhodnutie, ktoré by predchádzalo rozhodnutie prijať Zjavenie a práve k takémuto rozhodnutiu je potrebné priviesť človeka, aby sme ho pripravili na prijatie viery:

„Človek, ktorý sa rozhoduje medzi vierou a nevierou, tak nerobí na základe akéhosi predchádzajúceho rozhodnutia, ktorého by bol schopný i bez zásahu zjavenia. Rozhoduje sa preto, že sa s ním stretol sám Boh a to mení všetko.“

Vychádzajúc z tohto, Barth veľmi správne popiera pedagogickú hodnotu takého postupu, ktorý by partnera klamal, pretože by pred ním zakrýval to, čo od neho viera skutočne požaduje.

3.dôvod- mnohé svedectvá Písma, ktoré akoby nás viedli k tomu, aby sme pripustili prirodzenú teológiu. Barth najprv otvorene priznáva ich váhu, ale vzápätí popiera, žeby význam príslušných pasáží bol skutočne taký; inak by totiž Písmo protirečilo samo sebe (podľa Bartha)

Tvrdá Barthova kritika katolíckej pozície a zvlášť idey prirodzenej teológie sv. Tomáša obsahuje významné percento nepochopenia. (Chavannes)

Barth teda popiera možnosť a platnosť prirodzenej teológie, ktorú chápe ako protiklad k zjaveniu Boha v Ježišovi Kristovi, jedinej cesty, po ktorej človek môže dôjsť k poznaniu pravého Boha.

Odpoveď na Barthove námietky[upraviť]

Nie je pravdou, žeby prirodzená teológia urobila zjavenie zbytočným, žeby nahradila nezaslúžený Boží dar úsilím rozumu, „takže by bol Boh poznateľný bez Boha“ a žeby dospela k falošnému Bohu, „idolu“, ktorý by vylučoval Jahveho. Prirodzené poznanie nemôže samo o sebe dospieť k Bohu Spasiteľovi, pretože spása závisí na absolútne slobodnej Božej iniciatíve, ktorú nie je možné spoznať a priori. Jediný zmysel prirodzeného poznania je pripravovať na prijatie Zjavenia. Človek má k takejto príprave reálnu schopnosť vo svojej prirodzenosti. Neznamená to, žeby Zjavenie prestalo byť nezaslúženým darom Boha. Veď rozum je Božím darom a svetlo, ktoré je mu vlastné, rovnako pochádza od Boha. Okrem toho božský úkon sebazjavenia- sebadarovanie v zjavení- začína stvorením človeka „na obraz Boha“, takže vôbec nejde o uchopenie bytia a esencie Boha, ktoré by predchádzali Bohu, ktorý sa zjavuje v udalosti zjavenia. O predchádzaní možno hovoriť iba v tom zmysle, že stvorenie (Boží čin!) predchádza udalosť zjavenia; predchádza ju, ale smeruje k nej a je ako príprava jej časťou.

Neplatí, žeby sme rozdeľovali Boha, keď pripúšťame, že jeden a absolútne jednoduchý Boh môže byť poznaný iba čiastočne. Nejde totiž o priame poznanie, ktorého bezprostredným predmetom by bol Boh, ale poznanie nepriame, týkajúce sa stvorených súcien v ich vzťahoch k Stvoriteľovi. Stvorené veci sa dostatočne podobajú Bohu, aby sme mohli na ich základe vytvoriť o Bohu istú predstavu; Boh sa však nepodobá ani jednej z nich. Barthovský výraz Úplne-Iný sa nedá prijať. Boha poznávame ako nezloženého z častí, ale poznávame ho iba čiastočne, teda potiaľ, pokiaľ sa mu stvorenie podobá; moje poznanie o Bohu, ktoré je zložené, postupné, vždy nedokonalé, vždy zdokonaliteľné postupuje po častiach. Preto zostáva otvorená cesta pre Zjavenie, v ktorom Boh obohacuje a dopĺňa poznanie, ktoré môže človek získať na základe stvorenia. V tomto Zjavení Boh dáva poznať svoje „tajomstvo“, teda to, v čom sa nekonečne líši od stvorenia a čo teda na základe stvorenia nemôže byť poznané.

Neznamená to, žeby získanie prirodzeného poznania Boha predchádzalo prijatie Božieho Slova ako nutný predpoklad. Pravda viery totiž predpokladá tieto prirodzené pravdy „objektívne“, z čoho plynie, že ich veriaci prijíma samotným úkonom viery (napr. keďže verí v Najsvätejšiu Trojicu, musí veriť, že existuje Boh).

Tieto prirodzené pravdy sú tiež časťou Zjavenia, pretože Boh nechcel nechať človeka napospas riziku a ťažkostiam jeho vlastného hľadania, ktoré je neisté a často padne do omylu. Tieto pravdy sú tiež predmetom viery, aj keď nie samostatným, ale časťou tajomstva samotného Boha a tajomstva sebazdieľania ľuďom. Nikto (ani ten, kto si tieto prirodzené pravdy zdôvodnil filozoficky) nemôže vo viere prijať Božie tajomstvo, bez toho, aby tým istým úkonom súčasne neprijímal pravdy, ktoré viera predpokladá. Práve preto sú integrálnou časťou jednotného teologického postupu i tie čisto filozofické dôkazy, s ktorými sa stretávame v Teologickej sume a zvlášť tie, z ktorých sa skladá väčšia časť „De Deo uno“.

K tomu, aby sme verili a aby sme mohli teologicky reflektovať svoju vieru, nie je v žiadnom prípade nutné najprv filozoficky dokazovať pravdy, z ktorých sa skladá prirodzená teológia. Máme tu i poukaz na to, že neistota a váhanie, ktoré viac, či menej oslabujú dôkazy a tvrdenia prirodzenej teológie nepochádzajú z nedostatku objektívnej istoty ale zo situácie subjektu (napr. hriešnosť človeka, nie však Barthov radikálny pesimizmus ohľadom schopností ľudského rozumu).

Nepochopiteľné by bolo, keby pre človeka nebolo možné poznať s istotou, že Boh existuje a aké sú jeho atribúty. To by urobilo nadprirodzenú vieru a posvätnú teológiu nemožnými. V tom prípade by bola viera rozhodnutím, ktoré by na jednej strane bolo rozumu vnútené a na druhej strane by ho musel rozum odmietnuť ako cudzie vo vzťahu k jeho vlastnej činnosti a teda neintegrovateľné. Neexistuje žiadny nutný prechod od abstraktného poznania možnosti poznať Boha alebo od rozumového Boha k prijatiu jeho Slova a nových poznatkov, ktoré prináša; avšak samotný fakt prijatia Božieho Slova je uznaním nielen jeho existencie a atribútov, ale aj možnosti rozumovo ho poznať.

Prví kresťania, ktorí boli postavení tvárou v tvár vedomému oddeleniu „Boha filozofov“, ktorý zodpovedal hľadaniu pravdy, od mýtických bohov náboženstva, sa vedome rozhodli pre pravdu a proti bohom náboženstiev. Preto boli označení za ateistov. (Ratzinger) Ale kresťania Boha filozofov premenili tým, že hneď na začiatku všetkých súcien rozpoznali „Boha ľudí“.

Keby bol Boh filozofov a vedcov iný ako „živý Boh“, keby bol „modlou“ ako hovorí Barth, bolo by pre človeka nemožné prijať Zjavenie, ktoré dostal Abrahám, Izák, Jakub, pretože ho nemôže prijať iným rozumom ako tým, ktorý pracuje vo vede a filozofii. Človek sa však, samozrejme, o tomto jedinom Bohu dozvedá skrze Zjavenie mnoho vecí, ktoré by mu filozofický postup neumožnil.

Otázka Božej existencie v alternatívnych filozofických smeroch a postojoch[upraviť]

Teoretický ateizmus[upraviť]

Teoretickým ateizmom nazývame intelektuálne presvedčenie človeka o tom, že Boh neexistuje. Teoretický ateizmus rozlišujeme:

  • negatívny (nezavinený)
  • pozitívny (zavinený)

Zvláštnymi formami teroetického ateizmu sú:

  • panteizmus
  • materializmus

Je možné úprimné teoretické presvedčenie o tom, že Boh neexistuje? Áno. Avšak nie natrvalo.

Príčiny:

  1. ľudské duchovné i morálne slabosti (zatemnený rozum)
  2. dôkazy existencie Boha nie sú bezprostredné , ale sprostredkované

Človek však nemôže bez vlastnej viny zostať v takomto presvedčení dlhší čas, pretože prirodzené poznanie o existencii Boha je možno pomerne ľahko nadobudnúť z uvažovania o svete a o človeku. Preto niet pre nikoho ospravedlnenia.

Rim 1,19-20

  • Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť... Veď to, čo je v ňom neviditeľné... možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí. Takže nemajú výhovorky.

Praktický ateizmus[upraviť]

Praktický ateizmus znamená žiť, akoby Boh neexistoval.

Príčiny vzniku praktického ateizmu:

  • vzdor (rebélia) proti zlu vo svete
  • nevedomosť
  • náboženská ľahostajnosť (indiferencia)
  • svetské starosti
  • klam bohatstva
  • zlý príklad veriacich (kňazov, katechétov, animátorov, rodičov, priateľov)
  • protináboženské myšlienkové prúdy (podvody, demagógia, klamstvá)
  • tendencia hriešnika schovávať sa zo strachu pred Bohom
  • útek pred Božím povolaním (volaním)

Kto nesie zodpovednosť za vznik praktického ateizmu?

1. kto nekoná podľa svedomia:

  • úmyselne vylučuje Boha zo svojho srdca
  • snaží sa vyhnúť náboženským problémom (pohodlnosť)

2. zodpovednosť veriacich:

  • zanedbávanie výchovy vo viere
  • pomýlený výklad učenia
  • nedostatky života :
    1. náboženského
    2. mravného
    3. spoločenského

Nietzsche (1844-1900)

protiklady: Boh - ľudská sloboda

Podľa neho: Ak by bol Boh, človek by nebol slobodný.

  • ateizmus je u neho východiskom a nie uzáverom
  • namiesto Boha bude Übermensch (nadčlovek)

V knihe Šialenec (§125) píše: "Boh je mŕtvy, a zabili sme ho my - ľudia. Ešte nikdy sa neodohralo nič väčšieho. Všetkým, čo sa narodia po nás (r. 1882) bude patriť vďaka tejto udalosti história, ktorá prevýši všetky predošlé doby." v diele Tak vravel Zarahustra píše: "Aby som sa vám priznal so všetkým, čo mi leží na srdci: Ak by existovali bohovia, ako by som mohol zniesť, že ja nie som bohom!?"

Nietzscheho ateizmus je rebéliou, vzburou proti Bohu. Odráža sa na ňom pradávne pokušenie: Budete ako Boh! (Gn)

Agnosticizmus[upraviť]

Téza: existenciu Boha nie je možné metafyzicky dokázať

  • to, čo presahuje senzibilnú skúsenosť je nepoznateľné (neuznáva metafyziku)
  • nepopiera existenciu Boha, len tvrdí, že človek ju nemôže racionálne dokázať

od agnosticizmu je už len malý krok k ateizmu:

  1. čo nemožno vidieť, nemožno poznať
  2. čo nemožno vidieť, neexistuje

z agnosticizmu pochádzajú:

  • konvencionalizmus
  • utilitaristický pragmatizmus

predstavitelia agnosticizmu:

  • T. H. Huxley
  • Kant
  • Hume

Ontologizmus[upraviť]

Téza: existencia Boha je bezprostredne evidentná každému človeku

1. Boh je apriórna intuícia nášho poznania

2. tá je podmienkou akéhokoľvek ďalšieho poznávania

  • Boh je teda prvý nielen v reálnom (onto-) poriadku, ale aj v logickom (logos)

= onto-logizmus

  • dôkazy existencie Boha sú zbytočné

Predstavitelia ontologizmu:

  • Malebranche (+ 1715)
  • Gioberti (+1852)
  • Rosmini

Náuka je nezlúčiteľná s doktrínou Vienenského koncilu, podľa ktorého duša nadobúda nadprirodzené svetlo slávy bezprostredným nazeraním na Boha. Oficiálne odsúdilo ontologizmus Posvätné ofícium v r. 1861 a 1887.

Fideizmus[upraviť]

Téza: existenciu Boha možno poznať len zo zjavenia

  • neprijíma tradičné dôkazy Boha
  • viera je jediným pravým zdrojom poznania. Žiadny iný spôsob poznania (racionálne, zmyslové) nedáva človekovi istotu
  • všetky viery pochádzajú z Božieho prazjavenia, ktoré k nám prichádza cez tradíciu (porovnaj Tradicionalizmus)

Fideizmus má najvyššie vyjadrenie v Lutherovi. Podľa neho úlohou teológie nemá byť poznávanie kresťanských realít, ale žiť s Kristom. Teológia nemá analyzovať a systematizovať zjavené pravdy prostredníctvom rozumového poznania, ale má sa v pevnej viere oddať Kristovi Spasiteľovi. Jeho teológia (tzv. teologia crucis) = radikálna diskontinuita medzi racionálnym poriadkom a kresťanskou vierou. Jediné kritérium kresťanského poriadku je spása skrze kríž. Vedecká teológia (tzv. teologia gloriae), ktorá sa snaží o systematizáciu a súlad medzi rozumom a vierou je podľa neho temnou teológiou (teologia delle tenebre).

Tradicionalizmus[upraviť]

Luis de Bonald (1754-1840) - francúz

dielo: La legislazione primitiva

  • človek nemohol vymyslieť reč, aby vyjadril svoje myšlienky, lebo nič nemožno vymyslieť bez myslenia. Avšak myslieť nemožno bez reči. Človek dostal reč i myslenie ako dar od Boha. Základné pojmy a pravdy teda pochádzajú z prvotného Božieho zjavenia. Tieto sa potom ďalej odovzdávajú spolu s rečou. Tradícia je objektívnou normou pravdy, zatiaľčo rozum nemôže vyprodukovať žiadnu pravdu či istotu.

Modernizmus[upraviť]

tzv. teológia náboženskej skúsenosti

hl. predstaviteľ: Frederico Schleiermacher (+1830)

  • náboženstvo je najvyššou formou náboženského inštinktu
  • dogma je pojmovým vyjadrením, opisom a systematizáciou náboženskej skúsenosti

Existencia zjavenia[upraviť]

Antropologický horizont[upraviť]

Človek vo svojom rozumovom poznaní má isté hranice, ktoré nemôže prekročiť. Sú veci, ktoré vo svojom živote nebude môcť spoznať. Tento limit poznania sa označuje ako antropologický horizont.

Horizont1.png

Veci, ktoré sú nám skryté za týmto horizontom by bolo možné prekonať, keby nám niekto nastavil zrkadlo, pomocou ktorého by sme videli poza horizont. Takéto zrkadlo je Božie zjavenie, ktoré napomáha človekovi poznať veci, na ktoré rozum sám nepríde.

Človek svojim rozumom môže poznať niektoré veci o Bohu: jeho existenciu, jeho vlastnosti, jeho vôľu (prirodzený zákon - skrze svedomie). Sú však veci na ktoré nikdy svojim rozumom nedokáže dať vyhovujúcu odpoveď.

Rozum sám nedokáže spoznať Boha v troch osobách, bez Božieho zjavenia nedokáže nič povedať o Božom milosrdenstve, odpustení hriechov, o budúcom vzkriesení tela. Tieto skutočnosti prekračujú antropologický horizont.

Horizont2.png

Boh je transcendentný a zároveň imanentný. Tak nám to hovorí Zjavenie. Rozum by však k tomuto sám nedospel, riešenia ktoré by ponúkol by boli iba parciálne. Ponúkol by buď jedno alebo druhé:

  • alebo je Boh transcendentný (od sveta vzdialený) - DEIZMUS.
  • alebo je imanentný (je súčasťou sveta a je podriadený zákonom univerza) - PANTEIZMUS.