Dogmatika/Stvorenie a evolúcia

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Tu sa na okamih zastavíme, aby sme sa zoznámili s problémom, ktorý dosť trápil našich prarodičov, aj tak však žiadnym problémom nie je.

Teória evolúcie je teória vedecká. Nie je to , prinajmenšom v zásade, teória metafyzická. Vedecká teória evolúcie, s ktorou prišiel začiatkom devätnásteho storočia Lamarck (Philosophie zoologique [Zoologická filozofia], 1809), tvrdí, že zoologické skupiny a druhy sa v prírodnej histórii života objavili podľa určitého poriadku – od jednoduchšieho k zložitejšiemu, od živých bytostí najjednoduchších ku zložitejším. Toto tvrdenie bolo behom nasledujúcich dvoch storočí overené. Na druhej strane vedecká teória evolúcie tvrdí, že zoologické skupiny a druhy sa fyzicky, či lepšie geneticky pripojujú jedny k druhým. To znamená, že nová zoologická skupina, nový druh živých bytostí nevznikol z hmoty takej, ako ju študujú fyzici, z hmoty v stave, v akom bola na našej planéte pred štyrmi miliardami rokov, ale vzišla z inej zoologickej skupiny, z iného druhu, že – inak povedané – vznikla akousi filiáciou.

Prenesme sa na základe analógie do nebiologickej oblasti: do jazykovedy. Ak študujeme jazyky ako francúzštinu, taliančinu, španielčinu atď., konštatujeme príbuznosti v slovnej zásobe, konverzácii atď. Z týchto príbuzností odvodzujeme spoločný pôvod. Tento spoločný pôvod poznáme, jeho texty sú dochované, je to latinčina.

Ak študujeme teraz sanskrit, staroiránčinu, gréčtinu latinčinu atď. objavíme taktiež analógiu, podobnosti, v slovnej zásobe, v časovaní, syntaxe a odvodzujeme existenciu jazyka, z ktorého sanskrit, staroiránčina, latinčina a gréčtina odvodzovaním, evolúciou vzišli.

Rozdiel je v tom, že latinčinu poznáme zo zachovaných textov, z nápisov, zatiaľ čo existenciu tohto pôvodného jazyka, z ktorého vzišiel sanskrit, staroiránčina, gréčtina, latinčina, je predpokladaná či odvodzovaná, bez toho aby sme mali nejaké dokumenty potvrdzujúce jeho existenciu. Bez takého nutného logického odvodzovania nepochopíme teda príbuznosti medzi sanskritom, staroiránčinou, gréčtinou a latinčinou. Pokiaľ nepripustíme spoločný pôvod u týchto rôznych jazykov, museli by početné lingvistické podobnosti, ktoré medzi nimi existujú, byť vysvetlené neuveriteľnou náhodou. Tieto podobnosti sú však príliš časté, než aby sme ich mohli prirátať náhode. Vznikla teda hypotéza o tom, že existoval východzí jazyk, ktorý nazývame indoeurópštinou. Všetky národy hovoriace indoeurópskymi jazykmi vymodelovali a podľa svojho premenili jazyk zdedený po predkoch. Helenisti, indoeurópska skupina usadená v Grécku, z neho vytvorili gréčtinu, Indoeurópania z Talianska latinčinu.

Zo známych jazykov, ktoré máme k dispozícii, je možné čiastočne rekonštruovať pôvodný jazyk, z ktorého jazyky nazývané indoeurópskymi vzišli. Tento pôvodný jazyk poznáme len do tej miery, v ktorej sa nám ho podarilo na základe zhôd rekonštruovať.

Pokračuje sa v hľadaní pôvodného spoločného jazyka, ktorý Nemci nazývajú Ursprache, pre všetky skupiny dnes študovaných jazykov. Hypotéza o tomto jazyku môže byť overená v prípade románskych jazykov, nakoľko poznáme latinčinu. Jazykovedci ďalej pozorujú, že spoločný, pôvodný jazyk rekonštruovateľný zo známych románskych jazykov, by nám potom umožnil rekonštruovať stav, v ktorom bol latinský jazyk v okamžiku, kedy sa tieto jazyky navzájom oddelili. Naviac môže byť medzi spoločným východzím jazykom, ktorý je možné rekonštruovať metódou porovnávania známych jazykov, a jazykom v skutočnosti doloženým a dokumentovaným, jeden či viacej spoločných jazykov prechodných. Tak je medzi indoeurópštinou a románskymi jazykmi veľký spoločný jazyk, „všeobecný románsky jazyk“, ktorý nazývame tiež „vulgárnou latinčinou“ [tj. latinčinou ľudových vrstiev- pozn. prekl.]. Podobne medzi indoeurópštinou a gótštinou , starou hornonemčinou a staroangličtinou je spoločný jazyk, ktorý sa nazýva „ všeobecná germánština“, jazyk v skutočnosti nedoložený, ale nutne predpokladaný. Presne tak je to i so semitskými jazykmi. Hebrejčina a arabčina majú toľko spoločného, že židovskí učenci už v desiatom storočí rozpoznali ich príbuznosti, ich spoločný pôvod. Podobnosť medzi hebrejčinou a aramejčinou je ešte zreteľnejší. Preto veľkí orientalisti sedemnásteho storočia vypracovali koncepciu jednoty semitských jazykov. Biológovia uvažujú podobným spôsobom ako jazykovedci. Fyziológovia, biochemici a ďalší, ktorí vychádzajú z morfologických analógií, majú dôvod predpokladať, že veľké zoologické skupiny a druhy sa odvodzujú jedna od druhej, rovnako ako sa moderné jazyky odvodzujú z jedného pôvodného zdroja, ktorý sa sám, spolu s ďalšími, odvodzuje zo spoločného zdroja. To samozrejme neznamená, že súčasná francúzština sa odvodzuje zo súčasnej španielčiny či taliančiny. Znamená to však, že súčasná francúzština, súčasná španielčina, súčasná taliančina atď. sa odvodzujú zo spoločného základu, ktorý náhodou poznáme a ním je latinčina. Podobne je tomu u zoologických skupín. Nedá sa samozrejme predpokladať, že súčasný človek pochádza zo súčasnej opice či z nejakého súčasného typu opice. Anatomické, fyziologické a biochemické analógie nás však vedú k presvedčeniu, že by sme, ak pôjdeme dostatočne ďaleko do minulosti, mali nájsť spoločný základ, z ktorého pochádzajú súčasní ľudoopy (tj. šimpanz, orangutan a gorila) a súčasní ľudia.

Nechceme sa tu zaoberať úvodom do dôkazov teórie evolúcie, ktoré nájdeme vo všetkých moderných pojednaniach o biológii. Pripomeňme si len, že tieto dôkazy sú založené na jednote chemického zloženia živých bytostí, jednote bunkového plánu, jednote bunkových organelov. Existujú dôkazy paleontologické, chemické, anatomické atď.

Nemienime tu hájiť ani napádať vedeckú teóriu evolúcie . Postačí nám konštatovať, že sama táto teória pre nás nepredstavuje z teologického hľadiska žiadnu obtiaž, nakoľko vedecká teória evolúcie ako taká sa nevyslovuje kladne ani záporne o tom či nové zoologické skupiny, nové typy živých štruktúr, ktoré sa objavujú v priebehu doby, sú dielom stvorenia alebo nie. Samotná teória evolúcie sa o tom nevyjadruje, pretože o tom nič povedať nemôže. Nemôže potom o tom nič povedať, pretože nie je teóriou metafyzickou, ale vedeckou. Ako teórii vedeckej jej neprislúcha, aby sa zaoberala problematikou samotnej existencie súcien. Vedecká teória evolúcie nám hovorí, akým spôsobom sa živé bytosti objavili v histórii prírody, v akom poriadku a na základe akých príbuzností. Konštatovať príbuznosť neznamená tvrdiť, že predchádzajúca zoologická skupina produkuje skupinu nasledujúcu, vysvetľovať teda „viacej“ pomocou „menej“. Znamená to konštatovať, že nová zoologická skupina, ktorá je bohatšia na genetickú informáciu, bola vytvorená na základe predchádzajúcej zoologickej skupiny, ktorá je na informáciu chudšia.

Nielenže sa vedecká teória evolúcie ako taká nestavia proti metafyzickej a teologickej teórii stvorenia, ku ktorej sa ešte dostaneme, ale poskytuje nám empirické dáta, ktoré nám napomáhajú pri objavovaní skutočnosti stvorenia. Vlastne sme už povedali, čo bolo najdôležitejším biologickým objavom za posledných sto rokov – že stvorenie novej zoologickej skupiny, nového biologického systému je možné len na základe stvorenia novej genetickej správy, to znamená predanie novej informácie.

Spontánne, a akoby prinútená samou realitou, hovorí biológia jazykom stvorenia: genéze novej zoologickej skupiny, to je stvorenie, a toto stvorenie je možné len na základe stvorenia nových génov. Teória evolúcie tak nielenže nie je v konflikte s teóriou stvorenia, ale vedie nás k tomu, že sme priamo svedkami procesu stvorenia. To je totiž evolúcia: stvorenie v tvoriacom procese.

Naši prarodičia boli v rozpakoch, nakoľko si predstavovali stvorenie ako niečo viac-menej okamžitého a podobného ľudskému vyrábaniu: predstavovali si Boha ako hrnčiara, ktorý berie zo zeme íl a modeluje každé nové zviera a nakoniec človeka. Tak však Boh nepostupuje, nevychádza vždy z hmoty, ktorá by bola ako na začiatku bez informácie. Akonáhle vytvoril genetickú správu, používa ju a pokračuje v stvorení tak, že k prvej genetickej správe pripojuje integrovaný dodatok, a tak stále ďalej v celej prírodnej histórii. Vo svojich genetických správach máme preto celé kapitoly, ktoré boli skomponované pred stovkami miliónov rokov.

Pokiaľ človek neprijme vedeckú teóriu evolúcie, musí si nutne myslieť, že každá nová zoologická skupina, ktorá sa objavila v prírodnej histórii živých bytostí, je stvorením, ktoré vychádza z hmoty bez informácie. Musí teda prisúdiť Bohu hrnčiarsku metódu. Pokiaľ tomu však tak je, potom sú analógie, anatomickej, fyziologickej, biochemickej príbuznosti živých bytostí rôznych druhov úplne nepochopiteľné. Opusťme teraz evolúciu. Zapamätajme si len, že je treba nejako vysvetliť existenciu nových zoologických skupín a že staršia genetická správa chudšia na informácie nestačí k to mu, aby vysvetlila genézu novej genetickej správy, bohatšiu na informáciu. Tu je treba si uvedomiť pôsobenie stvorenia a predanie novej genetickej informácie, ktorá predtým neexistovala.

V predchádzajúcom storočí, ale i na začiatku nášho storočia, robilo problémy to, že niektorí učenci, niektorí biológovia, ktorí vyznávali teóriu evolúcie, chceli nahradiť metafyzickú teóriu stvorenia teóriou evolúcie. Teória evolúcie pre nich tak nebola teóriou vedeckou, ale metafyzickou. Ich monoteistickí protivníci toto vymedzenie prijali a mylne sa domnievali, že je treba voliť medzi stvorením a evolúciou. Protivníci stvorenia, a teda monoteizmu, boli zástancovia evolúcie, a zástancovia stvorenia boli protivníkmi evolúcie. Ale jedni i druhí sa dopustili rovnakej analytickej chyby, pretože vychádzali z rovnakého predpokladu – že je treba voliť medzi stvorením a evolúciou. Tak tomu však nie je. Fakty z prírodných dejín nám ukazujú, že stvorenie sa uskutočňovalo, realizovalo evolučným spôsobom, po etapách, postupne, od jednoduchšieho k zložitejšiemu, a že živé bytosti sa pripojujú jedna k druhej v spoločnej genetickej histórii. Spory okolo evolúcie boli najhorúcejšími v otázke genézy človeka. Teológovia a obecnejšie monoteisti tvrdili, že stvorenie človeka vyžaduje zo strany Boha špeciálne a úplne zvláštne stvorenie. Vedecká teória evolúcie ako taká tomu ale neodporovala. Tvrdila len, že v procese antropogenézy je treba rozpoznať určité etapy. Pre prechod od australopitheca k dnešnému človeku bolo treba odovzdať nové genetické kapitoly: tu máme príklad stvorenia v tvoriacom procese v rámci evolučného vývoja.

Aby sme pochopili a ospravedlnili problémy našich prarodičov, spomeňme na záver, že niektorí učenci tvrdili, že je možné skutočnosť evolúcie vysvetliť napríklad teóriou náhodných mutácií či reprodukčných chýb v procese autoduplikácie obrých molekúl, nositeľov genetickej informácie. V týchto prípadoch však už nemáme čo robiť s vedeckou teóriou evolúcie, ale s filozofickou interpretáciou teórií evolúcie a skutočností evolúcie. Tvrdenie, že reprodukčné chyby v prírodnej histórii stačia na vysvetlenie nových biologických systémov od mikroorganizmov až po človeka, je filozofická téza a patrí filozofickej kritike.

  • TRESMONTANT, Claude, Zaklady teologie, Barrister&Principal, Brno 1995.