Dogmatika/Syntetické témy

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Obsah

Viera a teológia, pramene teologickej vedy[upraviť]

  • Pojem teológie - v pohanských náboženstvách filozofická náuka o božstve alebo rozprávanie o živote bohov (mytológie). V Sv. Písme sa tento výraz nenachádza. Theos - logos = náuka o Bohu. Cirkev. otcovia ňou chápali náuku o Bohu ako Trojici, zatiaľ čo Božie konanie vo svete nazývali ekonómiou. Od začiatku stredoveku sa ňou rozumie náuka o Bohu a vzťahu človeka k Bohu na základe zjavenia a kresť. náuky.
  • Predmet teologickej vedy: prvotným je sám Boh, druhotnými sú stvorené veci nakoľko sú vo vzťahu k Bohu.
  • Teológia ako veda: nárok teológie byť vedou potvrdzujú: teológia má svoj predmet a ním je zjavená skutočnosť, čiže celé dejiny spásy; opiera sa o zákony ľudského myslenia; má vlastnú metódu skúmania (Sv. Písmo, Tradícia, Magistérium...); vytvára súhrn vedomostí tvoriacich logicky usporiadaný myšlienkový systém.
  • Viera a teológia: na rozdiel od prírodných vied je teológia vedou viery. Jej predmetom je objektívna viera, teda súhrn právd a udalostí, ktoré sú obsiahnuté v Písme a Tradícii. Objektívna viera sa však stáva duševným majetkom človeka až vtedy, keď ju prijme za svoje presvedčenie. Preto teológ ako subjektívne veriaci - osvietený milosťou viery sa zaoberá a premýšľa nad pravdami viery, aby ich bližšie spoznal. Teológia však nie je vierou. Jej výsledky nie sú predmetom viery, kým ich autorita Cirkvi za také nevyhlási. Každá pravda viery môže byť predmetom teológie, ale nie každý záver teológie je predmetom viery.
  • Pramene teolog. vedy: Sv. Písmo, Tradícia, Učiteľský úrad. Sv. Písmo: tvoria ho knihy Starého i Nového zákona, ktoré sú inšpirované Bohom, a preto bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Sv. Písme zaznačenú na naše spasenie (DV 11). Tradícia: odovzdáva sa v spisoch cirkev. otcov, cirkev. spisovateľov, i neskorších teológov, ale aj v liturgickom kulte a presvedčení veriacich. Je pre teolog. vedu prameňom, lebo Božie zjavenie číta v novom dejinnom kontexte a uvádza ho do súdobých životných podmienok.
  • Rozum: je druhotným prameňom teolog. vedy. Pri utváraní teolog. vedy má najväčšiu zásluhu filozofia, lebo prináša metódu presného myslenia a pripravila teolog. terminológiu ako aj materiál na vytvorenie syntézy medzi pravdami viery a pravdami rozumu.
  • Cieľ: je pomôcť človekovi dosiahnuť plnú ľudskú zrelosť a účasť na Božej prirodzenosti, ktorá vyplýva z krstného zasvätenia.

Dogmatická teológia - pojem, metóda, rozdelenie a vývoj dogiem[upraviť]

  • Pojem: Dogmatika je teologická veda o dogme. Je uváženým metodickým a systematickým poznaním zjavenia sa trojjediného Boha v Kristovi a v Cirkvi, ktoré uskutočňuje veriaci človek vo svetle viery (Rahner).
  • Metóda: Pri dogmatickej teológii sa postupuje tak, že sa najprv predložia vlastné biblické témy. Potom sa vyloží príspevok západných a východných Otcov k Tradícii jednotlivých právd a ďalšia história dogmy v Cirkvi. V ďalšom kroku je potrebné svetlom rozumu vnikať do hlbšej pravdy dogmy a chápať ich súvislosti (pod vodcovstvom sv. Tomáša). Napokon je potrebné poznávať stálu prítomnosť a účinnosť dogiem v liturgických úkonoch a v celom živote Cirkvi.
  • Pojem dogmy: Dogma je výrok, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery a ktorý Cirkev výslovne prostredníctvom riadneho Učiteľského úradu, pápežským výrokom, alebo koncilovou definíciou vyhlasuje za Bohom zjavený tak, že jeho popretie je herézou.

Rozdelenie:

podľa obsahu:

  • všeobecné (základné pravdy kresťanstva a články viery)
  • špeciálne (vyplývajú zo základných)

podľa vzťahu k rozumu:

  • čisté (poznáme ich iba na základe zjavenia)
  • zmiešané (možno ich ľudským rozumom pochopiť)

podľa cirkev. vyhlásenia:

  • formálne (predložené Učiteľ. úradom ako zjavené)
  • materiálne (chýba im cirkev. vyhlásenie)

podľa potrebnosti k spáse:

  • nutné (pre dosiahnutie spásy je potrebné výslovne ich veriť)
  • nie nevyhnutné (stačí pre ne implicitná viera)
  • Vývoj dogiem: Kvantitatívny vývoj prebiehal od prvotného zjavenia po smrť posledného z biblických autorov. Kvalitatívny vývoj nespočíva v zmene prostriedkov spásy, nepridáva sa žiadna nová pravda. Je to stále dôkladnejšie prenikanie ľudského rozumu do obsahu zjavených právd. Dogmy obsiahnuté v zjavení nezreteľne a skryto sa stávajú pod vedením Ducha Sv. zreteľnými a vývoj zjavenej Božej pravdy sa uskutočňuje aj vďaka jej konfrontácii s ľudským poznaním, vedou, kultúrou a meniacou sa ľudskou spoločnosťou vôbec.

Boh - jeho poznanie a podstata[upraviť]

  • Poznanie Boha je trojaké: 1. existencia (že je Boh, že existuje); 2. podstata (čo-kto je Boh); 3. vlastnosti (aký je Boh).
  • Prirodzené poznanie Boha: Boha možno s istotou poznať svetlom prirodzeného rozumu zo stvorených vecí (I. vatik. koncil).
  • Naše poznanie Boha a sveta je nepriame (nevidíme a nepoznáme ho, aký je sám v sebe, ale iba usudzujeme o jeho jestvovaní), analogické (na Boha myslíme v obrazoch a podobnostiach s vecami, ktoré si vieme predstaviť) a neúplné.
  • Naše poznanie Boha je síce nedokonalé, ale pravdivé a správne, lebo to, čo o Bohu vieme a poznávame na základe pojmov odvodených zo sveta, je skutočná pravda.
  • Boha môžeme poznať aj svetlom viery (dogma). Toto poznanie Boha je nadprirodzené. Na zemi sa deje vierou, vo večnosti videním Boha. Poznáme vierou je nepriame a analogické, videnie je priame a bezprostredné. Nadprirodzené poznanie Boha čerpáme z Božieho zjavenia.
  • Podstata: Metafyzická bytnosť Boha spočíva v tom, že Boh je bytie samo jestvujúce vlastnou silou. Jeho podstatou je, že „je“, existuje. Boh je čistý duch, čiže je úplne jednoduchý, nie je zložený ani z matérie ani z formy, čiže nie je hmotou ani telesom. Boh je nekonečný, čo sa týka času aj priestoru.
  • Božiu podstatu vyjadruje Božie meno - JHWH, Ten, ktorý je. Z mnohých názvov a mien v Písme treba na prvé miesto postaviť dve: Ja som, ktorý som (lepšie vyjadruje plnosť bytia) a Boh je láska (lepšie sa prejavuje ako Dobro).
  • Božia podstata je človeku nepochopiteľná. Hoci sa Boh zjavuje, zostáva nevýslovným tajomstvom.
  • Bludy: polyteizmus, dualizmus, panteizmus, materializmus (ateizmus).

Boh - jeho vlastnosti[upraviť]

  • Božie vlastnosti sú medzi sebou a s Božou podstatou reálne totožné. Nerozlišujú sa navzájom reálne, ale iba pojmovo. Predstavujú iba zvláštny aspekt úplne jednoduchej Božej podstaty.
  • Jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba i zeme, je všemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný a nekonečný, čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti.
  • Božia láska: Boh miluje sám seba nutne, stvorené veci slobodne. Boh je sám v sebe a zo seba úplne blažený. Boh sám je najvyššie dobro, preto nutne miluje seba.
  • Božia všemohúcnosť: Boh všetko stvoril, všetko riadi a všetko môže. Je pánom všetkého a všetkému určil poriadok a všetko mu zostáva podriadené. Je pánom dejín, riadi ľudské srdcia aj všetky udalosti.
  • Božia pravdivosť: Boh je pravda sama, jeho slová nemôžu klamať. Boh je pravdivý aj vtedy, keď zjavuje sám seba. Od neho pochádza zákon pravdy.
  • Boh je nekonečne spravodlivý.
  • Boh je nekonečne milosrdný.
  • Boh je nekonečne múdry a neomylný.
  • Boh je nekonečne dobrotivý a štedrý. Božia dobrotivosť nespočíva v cite, ale v skutkoch a účinkoch, lebo Boh je vždy ochotný z čistej lásky dať svojim tvorom všetko, čo potrebujú k dosiahnutiu svojho cieľa.
  • Boh je absolútne a podstatne svätý. Boh chce a miluje iba dobro a má odpor voči každému zlu. Je slobodný od hriechu a čistý v každom svojom konaní.

Najsvätejšia Trojica (A) - Sv. Písmo, obsah, terminológia, bludy[upraviť]

  • Dogma: V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Každá z týchto troch osôb vlastní numericky tú istú Božiu podstatu, čiže jednota v Trojici a Trojica v jednote.
  • Sv. Písmo: V SZ bola Trojica iba naznačená. V evanjeliách: teofánia pri Ježišovom krste; zvestovanie Panne Márii; Ježišov misijný príkaz v Mt. Sv. Peter v 1 Pt liste používa trinitárnu formulu požehnania. Sv. Pavol v 1Kor 12,4: ...Duch je ten istý, Pán je ten istý, Boh je ten istý...
  • Obsah: Jednota - 'Jednota Božej podstaty; tri osoby nie sú len spojené alebo združené v oblasti morálnej ani druhovej, ale ich jednota je číselná. Jednota Božích vlastností; ak je jedna podstata, potom sú jedny aj jej vlastnosti: aký je Otec, taký je aj Syn a taký je aj Duch Svätý. Jednota činnosti všetkých troch osôb navonok vyplýva z jednej podstaty, teda osoby sú nerozdielne v tom, čo konajú.’
  • Obsah: Trojica - týka sa osôb. Rozdielnosť medzi troma Božskými osobami vyplýva z rozličnosti ich pôvodu a ich vzájomných vzťahov. Otec, Syn a Duch Sv. sú skutočné tri osoby, nie len obyčajné názvy alebo spôsoby, ktorými by sa jediná Božská osoba zjavovala. Poradie Otec, Syn a Duch Sv. je stanovené na základe večných pochádzaní a pôvodu.
  • Terminológia: Hypostáza: Je úplná a jedinečná individuálna podstata, ktorá dokáže existovať oddelene od iného. Osoba: podľa filozofie je to rozumná hypostáza.
  • Bludy: Monarchianizmus: uznáva iba jedinú Božskú osobu. Subordinacianizmus: predpokladá tri rozdielne osoby v Bohu, ale odníma druhej a tretej osobe rovnosť s Otcom a tým aj pravé božstvo. Patrí sem arianizmus, macedonianizmus. Triteizmus: Stotožňuje prirodzenosť a osobu, čím prichádza k náuke o troch rozdielnych bohoch.

Najsvätejšia Trojica (B) účinkovanie navonok, pochádzania, vzťahy, perichoréza, posielania[upraviť]

  • Účinkovanie navonok: Tri božské osoby majú navonok jednu činnosť. Je to nutný dôsledok jednoty prirodzenosti, lebo prirodzenosť je základom a pôvodom činnosti. Ak sa nejaká činnosť privlastňuje niektorej osobe (napr. Otec - stvorenie), nemyslí sa to vylúčne, akoby táto činnosť inej osobe neprislúchala. Takéto privlastňovanie činnosti sa deje na základe podobnosti niektorých činností a výlučných vlastností jednotlivých osôb.
  • Pochádzania: 1. Božia podstata ako taká, ani Otec, nepochádzajú od nikoho. 2. Syn pochádza od Otca plodením. 3. Duch Svätý pochádza od Otca i Syna ako dych ich spoločnej lásky (východní kresťania učia, že Duch pochádza iba od Otca).
  • Vzťahy: V Bohu sú 4 skutočné vzťahy. Nie je to dogma, ale je to nutný dôsledok pochádzania.
  • otcovstvo (aktívne plodenie, plodí)
  • synovstvo (pasívne plodenie, je plodený)
  • vydychovanie (jeho princípom sú Otec a Syn)
  • pasívne dýchanie (pochádzanie Ducha Svätého)
  • Trinitárna perichoréza: Tri božské osoby sa navzájom prenikajú a v sebe navzájom prebývajú (dogma). Otec tým, že plodí Syna odovzdáva mu svoju podstatu a celý ide do Syna, taktiež Otec a Syn ako jeden dýchateľ odovzdávajú Duchu Svätému svoju podstatu a tým idú do Ducha Svätého. Otec od večnosti plodí Syna tým, že medzi nimi ustavične prúdi Duch Svätý. Každý z nich má božstvo iným spôsobom: Otec od seba, Syn plodením (nie stvorením) a Duch Svätý dýchaním, ale spolu majú to isté božstvo.
  • Posielania: Otec nemôže byť poslaný; Otec posiela Syna; Otec a Syn posielajú Ducha Svätého (podľa svedectva Písma).

Stvorenie sveta - Božie spolupôsobenie s činnosťou tvorov, Božia Prozreteľnosť[upraviť]

  • Prvé a základné Božie dielo je stvorenie. Bohom zjavené biblické a kresťanské posolstvo o stvorení je vyjadrené v obrazoch, rečou, ktorou sa vyjadroval staroveký orientálny človek. Stála platnosť biblického posolstva je zaistená Božou inšpiráciou svätopiscov.
  • Stvoriť v telog. zmysle znamená urobiť niečo celkom z ničoho (ex nihilo sui et subiecti), teda, že tá vec neexistuje ako taká a ani nejestvuje nijaký materiál, z ktorej by bola urobená. Takáto činnosť je vlastná jedine Bohu. Stvorenie, ktorým začal svet existovať možno nazvať prechodom od nebytia k bytiu; tento prechod nebol postupný a pozvoľný, ale nastal v okamihu.
  • Dogma: Boh stvoril svet z ničoho. (4. later. koncil, 1215). Zo správ Sv. Písma predovšetkým vyplýva: medzi Bohom a človekom je podstatný rozdiel; svet nevznikol z večnej prahmoty; medzi Bohom a chaosom niet zápasu - hmota je podriadená Božiemu slovu; Boh všetko stvoril pokynom nezávislým od iného princípu.
  • Dogma: Tri Božské osoby sú jediným, spoločným princípom stvorenia. (Všetky diela navonok sú dielami Najsvätejšej Trojice.) Boh stvoril svet v čase, vlastne spolu s časom, takže svet má začiatok. Boh stvoril svet slobodne, bez vonkajšieho donútenia a bez vnútorného nátlaku. Boh stvoril dobrý svet.
  • Cieľom Boha Stvoriteľa je prejaviť v tvoroch svoju dokonalosť tým, že tvorom udeľuje rozličné dobrá. Cieľom tvorov je prejavovať Božiu dokonalosť a tak oslavovať Boha svojím jestvovaním. Prvotným cieľom stvorenia samého je sláva Božia, druhotným cieľom je blaženosť rozumných tvorov.
  • Božia starostlivosť o svet: zachovávanie sveta; spolupôsobenie Boha s činnosťou tvorov; riadenie sveta (vlastná prozreteľnosť).Boh všetko stvorené udržuje a zachováva v bytí.
  • Božie spolupôsobenie s činnosťou tvorov: Keďže každá bytosť je závislá na Bohu, nestačí, že on ju udržuje, ale musí jej aj umožniť, aby svoje sily použila. Žiadna bytosť nemôže byť činná bez zvláštneho Božieho spolupôsobenia. Toto spolupôsobenie sa nazýva prirodzené (všeobecné), na rozdiel od nadprirodzeného spolupôsobenia (milosti). Učenie o Božom spolupôsobení tvorov nie je definovaným článkom viery, ale teológovia učia: Boh bezprostredne spolupôsobí s činnosťou tvorov. Vzťah medzi Božou činnosťou a činnosťou stvorenej bytosti nie je analogický (ako keď dvaja nesú jedno bremeno), ale Boh je prvotná príčina, človek je druhotná, zvláštna.
  • Božia prozreteľnosť sa skladá z Božieho plánu sveta a z riadenia sveta. Vo večnom nezmeniteľnom pláne svet myslí Boh na cieľ, v riadení sveta sa uskutočňuje tento plán. Večný Boží plán a jeho vykonanie v čase nazývame Božou prozreteľnosťou. V užšom zmysle je to činnosť, ktorou Boh riadi svet k stanovenému cieľu, ku svojej sláve s spáse človeka.
  • Vlastnosťami Božej prozreteľnosti sú: neomylná istota (nedeje sa nič, čo by nebolo predvídané alebo chcené, „náhoda“ nemá u Boha miesto, nejde tu však o fatalizmus - osudovosť, čo by popieralo slobodu rozumných tvorov); nezmeniteľnosť (nevylučuje sa prosebná modlitba, lebo aj ona zapadá do plánu, nesnaží sa ho zmeniť,. ale je plnením Božej vôle).

Pôsobenie dobrých anjelov[upraviť]

  • Anjeli sú považovaní za osobné bytia, teda bytia s rozumom a slobodnou vôľou, ale rozdielne od ľudskej prirodzenosti a dokonalejšie ako ona. (angelos = posol) Jestvovanie anjelov je dogma.
  • V Písme je niekoľko zmienok o anjeloch (SZ) ako o nadľudských bytostiach stvorených Bohom. V Kol 1,16 je priamo dosvedčená ich stvorenosť (V ňom bolo stvorené všetko... tróny, panstvá...). O počte anjelov sa v Písme píše veľmi hyperbolicky, preto o tejto otázke nič presnejšie nevieme. Rozdelenie anjelov do 9 chórov nie je pravdou viery.
  • Prirodzenosť anjelov je duchovná, podľa svojej podstaty sú to bytosti číro duchovné, celkom nehmotné, fyzicky jednoduché. Anjeli sú svojou prirodzenosťou nesmrteľní.. Ako duchovné bytosti majú rozum a slobodnú vôľu. Svoje pojmy si môžu vzájomne prejaviť. Ich moc je veľká, nemôžu však niečo vykonať púhou vôľou (robiť čokoľvek), to by bola všemohúcnosť. Anjeli nemajú priestorovosť ani rozmery.
  • Boh určil anjelom nadprirodzený cieľ - bezprostredné videnie Boha a k dosiahnutiu tohto cieľa im dal posväcujúcu milosť, ktorá je teda aj pre anjela nadprirodzený, nezaslúžený Boží dar. Anjeli boli podrobení mravnej skúške. Anjeli boli najprv v stave putovania, v ktorom si mali svojou spoluprácou s milosťou zaslúžiť blažené videnie Boha vo svojom konečnom stave. Diabol a iní démoni boli Bohom stvorení ako dobrí, ale sebou samí sa stali zlými.
  • Pôsobenie dobrých anjelov: Hlavnou úlohou dobrých anjelov je oslava Boha a služba Bohu. Ako poslovia Boží prinášajú anjeli zjavenia a príkazy ľuďom, sú služobníkmi Božej prozreteľnosti. Sekundárnou úlohou dobrých anjelov je ochrana ľudí a starosť o ich spásu. Neprekáža im to požívať večnú blaženosť, lebo vždy a vo všetkom milujú Boha a tešia sa z toho, keď ľudia získavajú nebeskú blaženosť.
  • Každý človek má od krstu svojho zvláštneho anjela strážcu.
  • Dobrým anjelom patrí náboženská úcta (cultus duliae).

Pôsobenie zlých anjelov[upraviť]

  • Boh dovoľuje, aby existovali zlo z dôvodov, ktoré sa vymykajú našej rozumovej analýze. Boh by nedopustil hriech, keby z neho nemohol vyniesť nejaké dobro. Boh nezabránil, aby sa časť anjelov s ním rozišla.
  • Diablova vláda nad ľuďmi: 4. later. koncil učí, že človek zhrešil z diablovho návodu, teda diabol má na základe Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi. Podľa Tomáša je prirodzenosti človeka primerané, aby mu niektoré tvory pomáhali (dobrí anjeli) a iné zase škodili (zlí anjeli).
  • Dejiny spásy sa zmieňujú o troch etapách, v ktorých diabol pôsobí na ľudstvo: pri zvedení prarodičov k hriechu; v boji proti Kristovi; na konci času. Medzitým prebieha „normálna“ diabolská činnosť, aby čo najviac ľudí zahubil.
  • Spôsoby, ktorými diabol uplatňuje svoju vládu: Zlí duchovia sa usilujú morálne škodiť človeku zvádzaním k hriechu (pád prarodičov, Judášova zrada, Petrovo zapretie). Čo sa týka spôsobu, nemôžu priamo vplývať na rozum a vôľu, iba nepriamo a to skrze pamäť a obrazotvornosť a na vôľu nepriamo skrze zmyslovú žiadostivosť. Zvláštnym druhom pôsobenia môže byť posadnutosť, ktorej hodnotenie prislúcha cirkev. autorite. Vplyv zlého ducha nemožno popierať ale ani preháňať.

Teologická antropológia - pôvod a prirodzenosť človeka[upraviť]

  • Teologická antropológia neustále porovnáva svoje závery zo zjavených slov s výsledkami prírodovedeckého a psychologického výskumu. Ak by jestvoval nejaký rozpor, potom teológ buď nesprávne vykladá Písmo, alebo jeho uzávery nie sú správne. Zvláštnu dôležitosť má telog. antropol. v závislosti na kristológiu. Teológia objasňuje stav vecí zákonom postupného vývoja človeka ale aj faktom skutočného pádu jeho prirodzenosti (dedičný hriech).
  • Dogmou je, že prvého človeka priamo stvoril Boh. Teda človek sa nevyvinul mechanicky z nejakého živočícha, hoci je možné pripustiť, že Boh vdýchol duchovnú dušu organickej látke (pôvodne zvieraciemu telu). Sv. Písmo obsahuje dve správy o stvorení. Boh stvoril dušu prvého človeka z ničoho, ale jeho telo utvoril zo živej alebo neživej hmoty, ktorá už bola k dispozícii. Bližší spôsob sa z Písma nedozvedáme.
  • Z dogmy o stvorení prvých rodičov logicky vyplýva pravda o jednote ľudského pokolenia, teda že ono celé pochádza od Adama a Evy (monogenizmus). Pri viacpárovosti rodičov by bol problém uviesť to do súladu s vierou o dedičnom hriechu. Ľudský rozum bezpečne dokazuje, že všetci ľudia tvoria jeden a ten istý druh, majú v podstate tie isté duchovné a telesné vlastnosti, takže to neodporuje náuke o prarodičoch.
  • Ľudská prirodzenosť je zložená. Ide o dve zložky ľudskej prirodzenosti: človek je bytosť pozostávajúca z ducha a (hmotného) tela. Toto je nezlučiteľné s trichotomizmom (animálna a duchovná duša a telo, duch, duša a telo). Človek má len jednu jedinú rozumovú dušu.
  • Nehmotná činnosť sa u človeka prejavuje: duševná činnosť nie je možná bez predmetu, je to moje ja, ktoré je samo činné; naše sebavedomie je to isté, kým telo je podrobené zmenám; rozumom poznávame aj také veci, ktoré na zmysly nepôsobia; človek chápe predmety jednotne a súčasne a poznáva ich vzájomnú súvislosť; človek chce - má vôľu. Jednotlivý človek ako kompletná, rozumná a svojprávna podstata je osobou.
  • Vzťah duše a tela: rozumná duša je sama sebou a podstatne formou ľudského tela. Každá duša je samostatná bytosť, duchovná podstata, nie len obyčajný akcident. Každý človek má individuálnu nesmrteľnú dušu.
  • Pôvod jednotlivých duší: Každá jednotlivá duša je Bohom bezprostredne stvorená z ničoho (sent. certa). Omyly: Preexistencianizmus (duše existujú už pred spojením s telom), emanatizmus (duše vznikajú vyliatím, emanáciou z Božej podstaty), generacianizmus (duša vzniká pri ploditeľskom akte rodičov, ktorí sú jej pôvodcami).

Prvotný stav človeka[upraviť]

  • Cieľom stvorenia je oslava Boha a blaženosť rozumných tvorov. Boh určil, aby ho rozumné tvory oslavovali nadprirodzenou vierou a láskou a potom mohli požívať nadprirodzenú blaženosť spočívajúcu v spoločenstve s ním.
  • Prirodzené je to, čo patrí k bytnosti, podstate, prirodzenosti stvorenej bytosti; to, bez čoho by stvorená bytosť, napr. človek, nebol tým, čím má byť, čo je prirodzené (telo, duša, rozum, vôľa). Prirodzený poriadok je zameranie všetkých stvorení ku cieľu zodpovedajúcemu ich prirodzenosti. Nadprirodzené je to, čo prevyšuje stvorenú prirodzenosť. Tvor na to nemá nárok a takúto dokonalosť nemôže dosiahnuť svojimi silami. Nadprirodzený poriadok je zameranie rozumného tvora k nadprirodzenému konečnému cieľu.
  • Nadprirodzeno predpokladá prirodzeno. Nadprirodzeno zdokonaľuje prirodzeno. Nadprirodzeno doplňuje a dovršuje prirodzeno. (sent. comm.)
  • Boh určil človekovi nadprirodzený cieľ. (I. vatik.)
  • Nadprirodzené vybavenie prvého človeka: Prví rodičia žili v stave tzv. prvotnej spravodlivosti. Mali nadprirodzený dar milosti posväcujúcej a mimoprirodzené dary integrity, nesmrteľnosti, vedomosti a rajskej blaženosti.
  • Posväcujúca milosť: Prví rodičia dostali od Boha dar posväcujúcej milosti. Prvý človek prestúpením Božieho príkazu v raji hneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol postavený; tento priestupok neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu (Trident).
  • Dar integrity - neporušenosti: oslobodenie od žiadostivosti, teda spontánnej duševnej a zmyslovej snahy, ktorá predchádza úvahu rozumu a rozhodnutie vôle a trvá aj proti rozhodnutiu vôle. Tento dar spočíval v tom, že vôľa dokonale ovládala zmyslové a duševné hnutia.
  • Dar telesnej nesmrteľnosti: znamenal možnosť nezomrieť, teda človek by bol po skončení pozemskej doby skúšky bez smrti vzatí do nebeskej blaženosti. Telesná smrť je dôsledkom Adamovho hriechu, hoci človek je podľa prirodzenosti smrteľný, týmto darom ho Boh od telesnej smrti uchránil.
  • Dar vedomosti: teda Bohom vliate poznanie prirodzených a nadprirodzených právd. Pozostával v tom, že Boh prvých rodičov naplnil rozumnosťou, takže vedeli všetko, čo im bolo potrebné vedieť, bez akéhokoľvek omylu (vedomosti k dosiahnutiu nadprirodzeného cieľa).
  • Dar rajskej blaženosti: teda oslobodenie od utrpenia. Znamená, že človek mal žiť v raji bez bolesti, pracovať bez ťažkej námahy, panovať nad viditeľnou prírodou a rozšíriť raj na celú zem. Utrpenie a bolesť sa považujú za následky hriechu.
  • Dar posväcujúcej milosti neprijal Adam iba pre seba, ale aj pre svojich potomkov; bol to dedičný dar.
  • Stav povýšenej prirodzenosti: pôvodný stav človeka pred pádom do hriechu (milosť posväcujúca, mimoprir. dary). Stav padnutej prirodzenosti: stav, v ktorom sa ocitol Adam po svojom hriechu (bez milosti posv., bez mimoprir. darov). Stav obnovenej prirodzenosti: vykupiteľským dielom Ježiša Krista nám bol milosťou obnovený stav (milosť posväcujúca, ale nie mimoprir. dary). Stav oslávenej prirodzensoti: stav tých, ktorí dosiahli svoj nadprirodzený konečný cieľ, blažené videnie Boha (milosť posväcujúca v úplnosti, po vzkriesení aj dar integrity v úplnosti).

Dedičný hriech[upraviť]

  • Nadprirodzené a mimoprirodzené dary mal Adam zachovať sebe i svojmu potomstvu poslušnosťou Bohu. Hriech spáchaný prvými ľuďmi sa na počiatku nazýva prvotným hriechom a bol ich osobným hriechom. Keďže ho Adam spáchal ako hlava a zástupca ľudského pokolenia, prešiel a prechádza tento hriech aj na jeho potomstvo a preto sa nazýva dedičným hriechom. Dedičný hriech spôsobil a zavinil Adamov osobný hriech.
  • Hriešny čin: prví rodičia prestúpením Božieho príkazu v raji ťažko zhrešili. Príkaz nejesť zo stromu poznania dobra a zla znamenal pre prvých rodičov skúšku, ktorou si mali zaslúžiť zachovanie prvotnej spravodlivosti (aj pre svojich potomkov). Mali tak uznať svoju závislosť od Boha. Podľa morálnej povahy bol hriech prarodičov hriechom neposlušnosti.
  • Následky hriechu: Prarodičia stratili hriechom prvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba hnev a neľúbosť Božiu (de fide). Prarodičia upadli do smrti a otroctva diablovho.
  • Existencia dedičného hriechu bola popieraná gnostikmi a manichejcami, ktorí mravnú biedu človeka vysvetľovali večným zlým princípom - hmotou. Priamo ho popierali pelagiáni, ktorí učili, že hriech Adamov neprešiel na jeho potomstvo dedením, ale prijatím jeho zlého príkladu, že smrť je len prejavením prirodzenosti.
  • Adamov hriech aj so svojimi následkami prešiel aj na jeho potomkov plodením, nie prijatím (de fide). Na základe tohto má aj názov „dedičný“, lebo ho dedíme. Teda Adamov hriech neuškodil iba jemu samému, ale aj jeho potomstvu. Adamov hriech je pôvodom jeden a plodením, nie napodobňovaním, sa prenáša na všetkých, takže je v každom ako jeho vlastný hriech. Milosťou sviatosti krstu sa celkom odpúšťa vina dedičného hriechu, hoci ostávajú jeho následky.
  • V SZ sú iba náznaky dedičného hriechu (Ž 51). V NZ sa naznačuje dedičný hriech nevyhnutnosťou krstu pre každého človeka. Pavol obšírne podáva túto náuku, keď robí paralelu medzi Adamom a jeho prvým hriechom, od ktorého prešla smrť na všetkých a medzi Kristom, druhým Adamom, od ktorého prešiel na ľudí život a spravodlivosť.
  • Podstata dedičného hriechu je v tom, že človek prichádzajúci na svet prirodzeným splodením z Adamovho pokolenia nemá posväcujúcu milosť, ktorú by bol povinný mať, takže tento nedostatok je jeho hriechom, lebo je na neho prenesená vina prvého človeka ako hlavy ľudského pokolenia.
  • Dedičný hriech sa prenáša prirodzeným plodením (dogma, Trident). Prenáša sa teda tým istým spôsobom, ako ľudská prirodzenosť, teda aktom prirodzeného plodenia.
  • Následky: V stave dedič. hriechu je človek pozbavený milosti posväcujúcej ako aj mimoprir. darov. Porušenie prirodzenosti treba chápať tým spôsobom, že človek je schopný žiť prirodzene dobrým životom, toto porušenie sa ale vzťahuje i na dušu a na telo (nevedomosť, zloba, slabosť, žiadostivosť). Duše, ktoré odchádzajú zo života v dedičnom hriechu sú vylúčené z blaženého videnia Boha (de fide).

Hypostatická únia[upraviť]

  • Základná kristologická dogma - Ježiš Kristus je druhá Božská osoba, večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Prevzatý z Jn 1,14. JK je teda aj Bohom aj človekom, má dve prirodzenosti: božskú a ľudskú, ktoré sú spojené v jednej osobe večného Božieho Syna.
  • Učenie cirkvi - Chalcedón: (Všetci vyznávame) Ježiša Krista, dokonalého v božstve, a toho istého dokonalého v človečenstve, pravého Boha a pravého človeka v dvoch prirodzenostiach: nezmiešane, nezmeniteľne, nerozdelene, nerozlučiteľne
  • Hypostáza, osoba a prirodzenosť podľa Chalcedónu - hypostáza sa podľa Chalc. = osoba. „Obidve Kristove prirodzenosti sa spájajú v jednu osobu a hypostázu. Názvami „úsia“ a „fysis“ sa označovala na Chalced. už výlučne iba prirodzenosť - prvá podstata.
  • Tradičný pojem osoby - vyzdvihuje a odlišuje ako istý znak osoby jej subsistenciu = rys konkrétnej duchovnej prirodzenosti, vďaka ktorému patrí v poslednej bezprostrednosti sama sebe.
  • Hypostatická únia - vyjadruje spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Kristovi. Spočíva v tom, že obe prirodzenosti sú kompletné, úplné, nezmiešané, nerozdielne a nerozlučne a podstatne spojené jednotou božskej osoby večného Božieho Syna. Ľudská prirodzenosť bola prijatá do druhej Božskej osoby, takže Kristus - človek, nie je ľudská osoba, ale božská osoba večného Božieho Syna.
  • Začiatok vtelenia a hypostatickej únie - Začiatkom Vtelenia, čiže utvorenia Kristovej ľudskej prirodzenosti, ako aj začiatkom hypostatickej únie je zvestovanie archanjela Panne Márii a jej súhlas.
  • Vlastnosti hypostatického spojenia - 1. pôvodné, lebo Kristovo človečenstvo nikdy nebolo samo osebe. 2. nerozlučné, lebo božstvo sa neoddelilo od človečenstva ani pri smrti. 3. večné. lebo Kristus človečenstvo nikdy neodloží.
  • Grafické znázornenie - viď Hypostatická únia - popísať na Krupovom štvorčekovom modeli
  • Prenikanie - Prenikanie prirodzeností v Kristovi však nie je dokonalé, ako u Osôb Trojice, ale Božia prirodzenosť je ľudskej prirodzenosti nepreniknuteľná. Božie Slovo v nej subsistuje a preniká ju, ale nie tak, aby ju podstatne premenilo na seba, ale v medziach ľudskej prirodzenosti jej odovzdáva čnosti a dary a všetko potrebné pre vykupiteľské dielo. Toto prenikanie prirodzeností (kristologická preichoréza) sa zakladá na jednote osoby Slova.
  • Vlastnosti osobného spojenia - nie je to jednota iba morálna, nie je to spojenie v zmysle miešania božského prvku s ľudským ani jednoduché nahromadenie dvoch prirodzeností. Nie je to zjednotenie „per informationem“ (ako duša a telo), ktoré sú nekompletné substancie a spojením tvoria tretiu úplnú podstatu. Druhá božská osoba vlastniaca vo večnom bytí božskú prirodzenosť prijala v čase ľudskú prirodzenosť s ľudským bytím. Ide teda o spojenie: nadprirodzené, bezprostredné, nerozdielne a jedinečné.
  • Rozum - Ak je JK zároveň Bohom i človekom v jednej osobe, môže byť iba Božskou osobou, lebo Boh nemôže byť bez svojej vlastnej osobnosti, ani sa nemôže nijako zmeniť. Preto sa Boží Syn stal človekom tak, že neprestal byť Bohom, ani nič nestratil, ale prijal ľudskú prirodzenosť do jednoty svojej Božskej osoby.
  • Monofyzitizmus a nestorianizmus - monofyzitizmus - v Kristovi je iba jedna prirodzenosť; odsúdený v Chalcedóne; nestorianizmus - v Kristovi sú dve osoby odsúdené tiež v Chalcedóne.
  • Dôležitá zásady pri nových teologických miestach - teológovia môžu diskutovať o novom spôsobe vyjadrovania o základných náboženských pravdách, ktorý by bol zrozumiteľnejší dnešným ľuďom. Ale autentickým učením Cirkvi sa stáva až po schválení Magistériom.

Pravé Kristovo Božstvo[upraviť]

  • Definovanie učenia - Ježiš Kristus je opravdivý Boh - de fide
  • Synoptici: Vedomie Božieho synovstva - „môj Otec“ kontra „váš Otec“, nikdy nie „náš Otec“; Dvanásťročný JK v chrá;me: „Či neviete, že mám byť tam, kde sa jedná o môjho Otca“ Ľudský synovský vzťah Márie tu musel ustúpiť božskému synovskému vzťahu. Jánovské miesto u synoptikov: „Nik nepozná Syna iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Rovný vzťah Otca a Syna vo vzájomnom poznávaní sa.
  • Ján: Prológ - začína popisom preexistentného Logosa, ktorý je samostatnou osobou vedľa Boha a sám je Bohom. Tento Logos je v synovskom vzťahu k Bohu „jednorodený Syn od Otca“ a rovnako je označený ako Jednorodený Boh (1,18). Tento od večnosti existujúci Logos prišiel na svet tak, že sa stal človekom. Tento Logos, ktorý sa stal človekom je identický s historickým JK.Ježišovo svedectvo o sebe - Ježiš výslovne odlišuje svoje Božie synovstvo do Božieho synovstva učeníkov: „vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a k vášmu Bohu“ (20,17). Ježiš dosvedčuje, že ho poslal Otec, čím vyjadruje svoju preexistenciu u Boha.
  • Ján: Spôsob ohlasovania Ježišovho božstva - Ježiš si pripisuje Božie vlastnosti a činnosti: večnosť „Skôr ako Abrahám, ja som“; úplné poznanie Boha; rovnakú moc a činnosť s Otcom „Aj teraz Otec pracuje a aj ja pracujem“ (5,17); moc odpúšťať hriechy „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš“ (8,11); úrad sudcu sveta (5,22) úctyhodnosť (5,23). K tomu sa pridáva svedectvo jeho skutkov, ktoré Ján nazýva znameniami.
  • Tri druhy Kristovho bytia Flp 2,6: 1. najskôr mal Kristus božskú prirodzenosť, 2. potom vzal na seba prirodzenosť sluhu; 3. napokon bol povýšený nad všetky stvorené veci.
  • Pavol: Prideľovanie Božích vlastností - všemohúcnosť: „v ňom bolo stvorené všetko a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1,15-17); vševedúcnosť: „V ňom sa skrývajú všetky poklady múdrosti a vedomostí“ (Kol 2,3); večnosť: Kol 1,15: „prvorodený zo všetkého stvorenia“; nemeniteľnosť: „Ježiš Kristus ten istý včera dnes i naveky“ (Hebr 13,8); kult latrie: „pred ním nech sa zohne každé koleno, jemu bude prisahať každý jazyk“ Flp 2,10.
  • Vyznania viery - Nicejsko-carihradské: (Verím v JK) pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného.
  • Kongregácia pre učenie viery: Dominus Jesus 10 - Treba pevne veriť, že Ježiš z Nazareta, syn Márie, a len on, je Synom a Slovom Otca. Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha, je to isté, ktoré sa stalo telom.
  • Popieranie Kristovho božstva: Gnostici - Tvrdili, že JK je eónom, ktorý sa spojil s ľudským synom Márie a Jozefa a tak vykúpil svet. V Ježišovi videli teda poloboha a poločloveka, ani nie Boha, ani nie človeka, ale akúsi prostrednú bytosť. Doketizmus -JK mal iba zdanlivé ľudské telo a bol vlastne iba čistým eónom. Adopcianizmus - V obyčajnom človeku Ježišovi prebývala akási neosobná Božia sila, ktorá bola potom adoptovaná za Božieho Syna. Pri Ježišovom krste zostúpil Kristus (DS) v podobe holubice na Ježiša a prebýval v ňom. Tak sa stal adoptívnym Božím Synom. Arianizmus - Slovo, ktoré prijalo telo, preexistovalo už pred začiatkom sveta, ale nebolo Bohom, ale iba najvznešenejším a prvým stvorením. Toto Slovo vytvoril Boh z ničoho a potom ho použil ako nástroj pri tvorení sveta. JK teda nebol vlastný, ale iba adoptovaný Boží Syn.

Pravé Kristovo človečenstvo[upraviť]

  • Písmo - evanjeliá: JK sa narodil, rástol a žil ako človek. Pil, spal, plakal, rozprával sa, učil sa, poslúchal, bol pokúšaný, pracoval duševne i telesne, trpel zomrel a bol pochovaný. Učeníkom dokazoval po svojom zmŕtvychvstaní realitu svojho vzkrieseného tela. Pavol so zreteľom na Kristovo prostredníctvo hovorí o človekovi JK (Rim 5,15).
  • Katolícke učenie o realite, integrite a pôvode Kristovej ľudskej prirodzenosti - Ježiš Kristus je opravdivý skutočný človek; prijal ľudskú prirodzenosť, skutočné telo a rozumnú dušu - de fide. JK sa stal opravdivým skutočným človekom, keď sa narodil z Adamovej dcéry Panny Márie - de fide.
  • Doketizmus - popieranie reality Kristovho ľudského tela a realitu jeho pozemského ľudského života. Pripisovali JK iba zdanlivé telo. Aj Kristovo utrpenie na kríži opisovali ako iba zdanlivé. Arianizmus - učil, že Logos nemal žiadnu ľudskú dušu, ale spájal so sebou iba telo bez duše.
  • Soteriologický význam - 1. Kristus ako dokonalý človek vykonal akt zmierenia Boha s človekom na kríži, kde trpel namiesto nás. 2. V dokonalej ľudskej prirodzenosti nám ponúkol obraz najušľachtilejšieho človečenstva, čím nám poskytol vzor mravného života.
  • Kongregácia pre učenie viery: Dominus Jesus 10 - Nezrovnáva sa s katolíckou vierou vnášať akékoľvek rozdelenie medzi Slovo a Ježiša Krista... Ježiš je vtelené Slovo, jedna a nerozdeliteľná osoba...Kristus nie je iný ako Ježiš z Nazareta, a ten je Božie Slovo, ktoré sa stalo človekom pre spásu všetkých.
  • Ľudská prirodzenosť JK navonok - navonok rovnaká ako u ostatných ľudí, preto rozumom nemožno poznať, že sa jedná o Druhú božskú osobu.
  • Katolícke učenie - Kristova duša mala od prvého okamihu svojho jestvovania blažené videnie Boha - senten. certa
  • Utrpenie - Ide o to, ako mohol Kristus trpieť na kríži, keď jeho duša mal blažené videnie Boha, ktoré oblažovalo celú jeho osobu. Telesné bolesti pociťovala Kristov duša vo svojej nižšej, zmyslovej mohutnosti a blaženosť videnia Boha vo svojej vyššej, duchovnej mohutnosti. Ale čo potom s duševným utrpením v Gethemanskej záhrade? Kristova duša mala podstatnú blaženosť z toho, že bola spojená s Bohom, ale akcidentálnu blaženosť jej Boh nedoprial, ba dopustil, aby trpela zármutok a bôľ.
  • Predmet a rozsah blaženého videnia Kristovej duše - Predmetom Kristovho blaženého videnia je Boh a všetky mimobožské veci, ktoré boli potrebné pre uskutočnenie jeho vykupiteľského diela. Čo do rozsahu prislúcha teda Kristovi nie absolútna, ale relatívna vševedúcnosť (nepoznal všetko, ale poznal všetko, čo chcel vedieť).
  • Kristovo ľudské poznanie - Pán Ježiš mal aj ako človek dokonalé poznanie bez omylu a nevedomosti, takže ako človek mal relatívnu vševedúcnosť - sent. certa.
  • Ľudské sebavedomie - Kristus má vedomie, že je Božím Synom aj cez svoju ľudskú vedomosť. Kristus si bol vedomý svojho človečenstva a slabosti jeho ľudskej vôle oproti Božej všemohúcnosti a preto sa opravdivo modlil.
  • Kristova bezhriešnosť (impekancia) - Nedotknutosť dedičným hriechom vyplýva z toho, že Kristovo človečenstvo nepochádza od Adama a nedotknutosť osobným hriechom je dôsledok hypostatickej únie, pretože hriech sa pripočítava vždy osobe a božská osoba JK nemohla zhrešiť. Je metafyzickou kontradikciou, aby Boh hrešil.
  • Svätosť Kristovej ľudskej prirodzenosti - Kristovo človečenstvo je milosťou osobného spojenia nekonečne sväté podstatnou svätosťou večného Slova - sent. communis. Ale je to podstatná a nekonečná svätosť, ktorá vyplýva z hypostatického spojenia a preto sa volá „gratia unionis.“ Táto substanciálna svätosť však nemôže byť inherentnou svätosťou ľudskej prirodzenosti, lebo substanciálne svätá je iba božská prirodzenosť. Plnosť akcidentálnej milosti od prvého okamihu Kristovho jestvovania je potom akoby subjektívnou, ľudskou svätosťou Kristovho človečenstva. Táto plnosť milosti sa nazýva aj „milosť Hlavy“, z ktorej my „údy tela“, dostávame milosť za milosťou.
  • Moc Kristovho človečenstva - Kristovo človečenstvo, ako nástroj Slova má moc konať nadprirodzené skutky - sent. certa.. Deje sa tak ako v poriadku fyzickom (zázraky), tak v poriadku morálnom (odpúšťanie hriechov). Druh moci - 1. Vlastná moc Kristovho človečenstva - inherentná Kristovej duši, ako prirodzená tak aj nadprirodzená, ktorou koná Kristovo človečenstvo ľudské úkony; 2. nástrojová, keď je ľudská prirodzenosť nástrojovou príčinou Božej všemohúcnosti (odpustenie hriechov).
  • Katolícke učenie - Kristova ľudská prirodzenosť bola schopná trpieť - de fide. 4. lateránsky a Florentský koncil. Už Efezský snem vyhlásil anatému na tých, ktorí by nevyznávali, že Kristus trpel v tele.

Pojem a spôsob vykúpenia[upraviť]

  • Rozhodnutie o vykúpení - Boh sa od večnosti rozhodol ľudstvo vykúpiť, ako od večnosti predvídal, že ľudstvo padne. Uskutočnenie rozhodnutia - Toto rozhodnutie Boh uskutočnil v plnosti času, keď bolo ľudstvo pripravené na príchod Vykupiteľa tým, že si do hĺbky uvedomovalo zlobu hriechu.
  • Charakteristika pojmu vykúpenie - vykúpiť = znovuzískať nejakú stratenú vec zaplatením príslušnej ceny. JK ako Prostredník svojim zadosťučinením a zásluhami znovuzískal ľuďom stratenú milosť.
  • Cieľ vtelenia - Boží Syn sa stal človekom, aby vykúpil ľudí - de fide. Ďalším cieľom je dokonalá oslava Boha, ktorá je najvyšším a posledným cieľom všetkých Božích diel.
  • Katolícke učenie - Pre padnuté ľudstvo bolo vykúpenie nevyhnutne nutné - de fide. Vnútorný dôvod absolútnej potreby vykúpenia - Ako čin tvora je hriech síce konečný skutok, ale vzhľadom na to, že uráža nekonečného Boha je nekonečný a vyžaduje si zmierenie nekonečnej hodnoty. Teda vnútorným dôvodom potreby vykúpenia je nekonečnosť viny, ako i to, že stav milosti po vykúpení je absolútne nadprirodzený a tak sa nedá dosiahnuť prirodzenými prostriedkami.
  • Vlastnosti vykúpenia zo strany Boha - Boh nebol nútený žiadnou vnútornou ani vonkajšou pohnútkou, aby vykúpil ľudí, ale urobil to z rozhodnutia slobodnej vôle z lásky a milosrdenstva k padnutému ľudstvu. Aj spôsob, akým Boh vykúpi človeka, sa zakladal na slobodnom rozhodnutí jeho vôle. Boh nemusel vykúpiť ľudí vtelením svojho Syna, mohol to urobiť aj iným spôsobom. Opačné tvrdenie by bolo zužovaním Božej všemohúcnosti a múdrosti.
  • Negatívna a pozitívna stránka vykúpenia - negat.: vykúpenie je oslobodenie z nadvlády hriechu a všetkého zla, ktoré je následkom hriechu; pozit.: obnovenie hriechom porušeného stavu nadprirodzeného spojenia s Bohom.
  • Hlavný čin pre našu spásu - Pre našu spásu slúžilo všetko, čo JK na zemi konal a trpel, ale hlavným integrujúcim činom jeho vykupiteľského diela bola smrť na kríži, ktorou bolo úplne splatené výkupné stanovené Bohom za urážku hriechom.
  • Spôsob vykúpenia - JK zadosťučinil Bohu namiesto celého ľudského pokolenia za jeho hriechy, čím mu zaslúžil milosť a spásu. Je to teda zástupné zadosťučinenie - teda že niekto vezme na seba vinu iného a zadosťučiní za ňu. Takýto zástupca je síce nevinný, ale berie na seba následky viny.
  • Spôsob odčinenia - JK odčinil našu urážku Boha:
    1. dal Bohu zadosťučinenie za naše hriechy;
    2. zaslúžil nám nadprirodzené Božie dary.
  • Bludy - 1. pelagianizmus - schopnosť ľudskej vôle slobodne sa rozhodnúť je dostačujúca pre to, aby dosiahol stav milosti. 2. racionalizmus - zmes rôznych teórií o možnosti samovykúpenia.
  • Vnútorná hodnota zadosťučinenia - Vnútorný dôvod plnohodnotnosti Kristovho zadosťučinenia spočíva v hypostatickej únii. Kristove skutky (teda aj obetovanie života za ľudské pokolenie) majú nekonečnú vnútornú hodnotu, lebo ich pôvodcom je božská osoba Slova.

Všeobecnosť vykúpenia[upraviť]

  • Rozsah zadosťučinenia - Kristus neumrel len za predestinovaných - de fide. Kristus neumrel len za veriacich, ale bez výnimky za všetkých ľudí - Senten. fidei proxima.
  • Táto univerzalita Kristovho vykúpenia sa vzťahuje len na objektívne vykúpenie. Kristus poskytol zmiernu obetu za všetkých ľudí bez výnimky, ale subjektívne privlastnenie tohto ovocia vykúpenia je závislé na viere a zachovávaní Prikázaní.
  • Vykúpenie anjelov - Kristovo zadosťučinenie sa nevzťahuje na padlých anjelov - senten. certa. JK nemá anjelsku prirodzenosť = nezadosťučinil za hriech anjelov.
  • Zásluha - skutok vykonaný v prospech inej osoby, na základe ktorého vzniká právo na odmenu. V dogmatike: nadprirodzený dobrý skutok hodný Božej odmeny.
  • Záslužnosť Kristovho utrpenia a smrti - Kristovo vykupiteľské dielo je zadosťučiniace a zároveň záslužné, lebo odstránilo dlžobný vzťah medzi Bohom a človekom a zároveň prinieslo aj nárok na odmenu zo strany Boha.
  • Apokathastasis - Origenes a origenisti: na základe Kristovho zadosťučinenia bude napokon aj to, čo sa nachádza v pekle vykúpené, aby Boh bol všetko vo všetkom. Tento blud bol zavrhnutý na synode v Carihrade.

Trojitý úrad Krista[upraviť]

  • Meno Kristus - „pomazaný“ označuje tri úrady, ktoré boli v Izraeli spojené s pomazaním hlavy posvätným olejom: prorok, kňaz a kráľ.
  • Kristove úrady - splnomocnenie a poverenie funkciami, ktorými sa uskutočnil cieľ vykúpenia: Cesta (pastiersky = kráľovský), Pravda (učiteľský = prorocký) Život (sprostredkujúci = kňazský).
  • Vykonávanie trojitého úradu z časového hľadiska - Hneď pri vtelení bol poverený vykonávaním všetkých troch úradov, ale z časového hľadiska: učiteľský úrad vykonával pred svojou smrťou, počas verejného účinkovania; kňazský úrad pri svojej smrti na kríži a kráľovský úrad vykonáva po svojom povýšení a oslávení.
  • Soteriologický význam učiteľského úradu - Náboženská nevedomosť = zatemnenie mysle je následkom hriechu. Kristus musel teda vo svojom vykupiteľskom diele odňať temnotu prameniacu z hriechu a priniesť svetlo pravého poznania.
  • Soteriologický význam pastierskeho úradu - má ukazovať ľuďom, ktorí boli zvedení do omylu hriechu pravú cestu k ich nadprirodzenému cieľu. Učiteľský úrad sa obracia na rozum a pastiersky úrad zasa na vôľu človeka zasiahnutého hriechom, aby poslúchal Božie príkazy, ktoré ho nasmerovávajú k večnému cieľu.
  • Pastiersky úrad - moci - zahrňuje moc: zákonodarnú (najmä Horská reč), sudcovskú (jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych) a výkonnú (každému odplatí podľa jeho skutkov).
  • Katolícke učenie o kňazskom úrade - Svojím kňazský úradom odstránil Kristus priepasť medzi Bohom a ľuďmi, ktorá sa vytvorila hriechom - objektívne znovuzmieril padnuté ľudstvo s Bohom.
  • Charakteristika Kristovho kňazstva - Kristovo kňazstvo má večné trvanie. Je kňazom už od momentu svojho počatia a naveky. Preto jeho kňazská hodnosť neprechádza na iného. Kristus je jediný veľkňaz, lebo je jedinečným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Má ako veľkňaz nekonečnú dôstojnosť.

Kristovo oslávenie - Zmŕtvychvstanie[upraviť]

  • Katolícke učenie - Ježiš Kristus na tretí deň po svojej smrti slávne vstal z mŕtvych - de fide.
  • Charakteristika zmŕtvychvstania - Kristus vstal z mŕtvych vlastnou silou. Dôvod toho je v hypostatickej únii, pretože hlavnou príčinou jeho vzkriesenia bol Logos s Otcom a Duchom Svätým a nástrojom zmŕtvychvstania boli Kristovo ľudské telo a duša. Zmŕtvychvstanie je dôkazom Kristovho božského poslania a pečaťou autentickosti jeho učenia.
  • Zmŕtvychvstanie v hlásaní apoštolov - Apoštoli majú byť v prvom rade svedkami Kristovho zmŕtvychvstania pred svetom. Zmŕtvychvstanie je teda centrom apoštolského ohlasovania.
  • Telo zmŕtvychvstalého - bolo v stave oslávenia. Dôkazom toho je, že nepodliehalo hraniciam priestoru a času. Oslávené telo si podržalo rany na znak svojho triumfu.
  • Rozumová obhajoba - Kristus si nechal na tele rany preto, aby apoštolov utvrdil vo viere v zmŕtvychvstanie a aby na ne poukazoval Otcovi vždy, keď sa za nás prihovára, aby nimi zatrateným dokázal, že sú oprávnene naveky odsúdení (aby videli, čím pohrdli).
  • Význam - pre Krista: zmŕtvychvstanie bolo vstupom do jeho slávy a aj podľa tela začal oslávený život; soteriologický význam: víťazné dokončenie Kristovho vykúpenia a patrí k jeho integrite (dôkaz prijatia Kristovej obety Bohom); apologetický význam: ako najväčší z Kristových zázrakov je to najsilnejší dôkaz pravdivosti Kristovho učenia.
  • Podstatný prvok Kristovej obety - je jej prijatie Trojjedným Bohom a to sa prejavilo Kristovým slávnym vzkriesením, preto je ústredným sviatkom cirkevného roka Veľká Noc. Bez tohto prijatia Bohom by bola Kristova smrť len mučeníctvom pre Boha.

Kristovo oslávenie - Zostúpenie k zosnulým a Nanebovstúpenie[upraviť]

  • 4. lateránsky koncil - JK zostúpil do pekla v duši, zmŕtvychvstal v tele a do neba vystúpil vo oboch zároveň.
  • Zostúpenie k zosnulým - časové hľadisko - Po svojej smrti zostúpil Pán Ježiš ihneď v duši do pekla - de fide.
  • Cieľ zostúpenia k zosnulým - Pán Ježiš zostúpil iba do limbus Patrum a všetkým, čo v ňom boli dal svetlo nebeskej slávy. V tom pozostávalo ich vykúpenie, že dosiahli blažené videnie Boha. Do ostatných pekiel zostúpil JK iba svojou mocou, aby mu vzdali slávu „pred ním sa skloní každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“
  • Katolícke učenie - Pán Ježiš s telom i s dušou vstúpil na nebesia a teraz sedí po pravici Boha Otca - de fide.
  • Nanebovstúpenie - Kristus vstúpil na nebesia nielen so svojím božstvom, ale i so svojím človečenstvom.
  • Spôsob nanebovstúpenia - 1. nevstúpil na nebesia ako Boh, lebo jeho božstvo je všadeprítomné, teda vstúpil tam svojím človečenstvom; 2. vstúpil na nebesia božskou mocou a nie ľudskou, preto tam vstúpil ako Boh;
  • Dôvody nanebovstúpenia - nanebovstúpenie rozmnožuje našu vieru - Krista veríme, keď ho nevidíme; posilňuje našu nádej - dúfame, že aj my raz budeme vzatí k nemu; vzbudzuje to našu lásku k nebeským veciam.
  • Význam nanebovstúpenia - soteriologický: je to korunujúci záver jeho vykupiteľského diela; v nebi nám pripravuje miesto a prihovára sa za nás; posiela dary milosti, predovšetkým Svätého Ducha, pri nanebovstúpení vzal so sebou duše spravodlivých z limbus Patrum.

Mária - Matka Božia[upraviť]

  • Základ názvu Božia Matka - je v hypostatickej únii osoby JK. Charakteristika základného mariologického princípu - Idea Božieho materstva najlepšie vyhovuje požiadavkám základného princípu, lebo najlepšie zaručuje význam Panny Márie v dejinách spásy a stojí najbližšie konkrétnej, triezvo chápanej skutočnosti.
  • Základ mariánskej úcty - Mária je Božia Matka. Toto materstvo treba chápať nie v zmysle čisto biologického nástroja, ale v širokom existenciálno-osobnom zmysle. Zahrňuje láskyplné a poslušné prijatie Božieho poverenia, ochotu vstúpiť do plánu spásy a mať účasť na Ježišovom životnom diele.
  • Panna Mária a vykúpenie - Boh ju postavil po boku Krista ako matku vykupiteľa a ona prispela k spáse ľudstva najkrajším a najšľachetnejším plodom vykúpenia.
  • Možnosť vykúpenia bez Panny Márie - Boh mohol svet vykúpiť aj bez Márie, ale keď sa rozhodol vykúpiť ho ako Bohočlovek, rozhodol sa narodiť z Matky tak, ako sa rodia všetci ľudia, aby nám bol vo všetkom podobný, okrem hriechu.
  • Písmo: Pavol - Gal 4,4: pôvod zo ženy potvrdzuje napriek všetkým špekuláciám pravú ľudskú prirodzenosť Krista. Evanjeliá - s hlbším uvažovaním o tajomstvách Krista prichádzajú aj častejšie spomienky na Máriu: evanjeliá Matúšovo Lukášovo. Lk 1,35: „Preto to sväté, čo sa z teba narodí, sa bude volať Božím Synom.“
  • Poznanie Syna Otcom a Pannou Máriou - Otec poznáva Syna úplne a bezprostredne, Mária od chvíle zvestovania vie pravdu o Kristovi, ale nevidí ju „bezprostredne a fyzicky“, ale iba pohľadom viery.
  • Definovanie titulu Bohorodička - Efezský koncil ho použil ako kritérium pravovernej kristológie: proti nestoriánom zabraňoval rozkladu Kristovej osoby, proti gnostikom vyznával pravé Kristovo človečenstvo a proti judaizmu zasa pravé Kristovo božstvo.
  • Obsah dogmy - 1. Mária je skutočne matkou = ako každá matka prispela k narodeniu svojho syna; 2. Mária je skutočne Božou Matkou = počala a porodila Druhú božskú osobu podľa ľudskej prirodzenosti.
  • Apoštolské vyznanie viery - vyznáva o Božom Synovi: „narodil sa z Márie Panny“ Mária ako Matka Božieho Syna je teda Matkou Božou.
  • Teologický dôvod - pre Božie materstvo: PM počala a porodila historickú osobu Ježiša Krista - Bohočloveka. Nedala mu Božskú osobu, ale ľudskú prirodzenosť. Tá však hneď bola hypostaticky privlastnená osobe Slova a tak PM porodila Božieho Syna podľa ľudskej prirodzenosti.
  • Doketizmus - Kristus mal iba božskú prirodzenosť a nie reálne telo, teda PM sa nemohla stať jeho matkou, lebo ľudská matka môže porodiť iba človeka. Nestóriova námietka - Mária nie je Božou Matkou, lebo z nej bola vzatá iba ľudská prirodzenosť Krista. Neobstojí, lebo matka vždy porodí osobu.
  • Základ dôstojnosti Panny Márie - je v jej Božom materstve. Z neho plynú všetky výsady, ktoré jej Boh udelil. Tým, že je Matkou Boha, má PM najvyššiu dôstojnosť medzi všetkým stvorenými osobami, lebo dôstojnosť tvora je tým vyššia, čím je bližšie Bohu.

Nepoškvrnené počatie Panny Márie[upraviť]

Pius IX. - 8. dec. 1854 bulou „Ineffabilis Deus“: „Preblahoslavená Panna Mária bola v prvom okamihu svojho počatia ochránená od každej škvrny dedičného hriechu.“ Pojem počatie v dogme - rozumie sa „počatie sa“ teda počatie pasívne. Prvý okamih je ten, v ktorom bola stvorená duša a spojila sa s telom. Nesprávne chápanie dogmy - nejedná sa o panenské počatie JK, kde sa jedná zo strany PM o aktívne počatie (ona počala), ale o pasívne „počatie sa“ PM z Joachima a Anny. Potrebovala PM vykúpenie? - Áno, ako všetky deti Adama podliehala nutnosti dedičného hriechu. Oslobodenie od dedičného hriechu bolo pre ňu nezaslúženým darom a výnimkou zo zákona, ktorá bola poskytnutá len jej. Dogma o nepoškvrnenom počatí a o všeobecnosti dedičného hriechu - Mária bola ochránená od nedostatku posväcujúcej milosti, zavinenom hriechom prvých rodičov. Jej duša bola stvorená v stave posväcujúcej milosti. Spôsob vykúpenia PM - Kým ostatní ľudia sú oslobodení od existujúceho hriechu, Mária bola uchránená od postihnutia dedičným hriechom pre budúce zásluhy vykupiteľského diela JK.

Panenstvo Márie[upraviť]

  • Dôvod neohlasovania panenstva od začiatku - Najskôr bolo treba hlásať hlavné udalosti spásy: smrť a zmŕtvychvstanie JK. Až už evanjelizovaní ľudia sa začali zaujímať o podrobnosti Ježišovho života.
  • Námietky - Niektorí exegéti pripisujú správam o počatí a narodení JK iba symbolický význam a téza o panenskom počatí sa im javí ako dobová literárna forma, ktorou sa vyjadrovala milosť počatia. Tieto texty podľa nich majú byť paralelou na rodenie sa bohov pohanských mýtoch.
  • Panenstvo pred pôrodom - Panna Mária bola pannou pred pôrodom: počala z Ducha Svätého bez spolupôsobenia muža - de fide. Utvorenie Kristovej ľudskej prirodzenosti - dielo ktorej božskej osoby - úkon všetkých troch božských Osôb a privlastňuje sa Duchu Svätému.
  • Fyzická dimenzia panenstva - LG č. 63: „Panenstvo Márie, ktorá je vzorom Cirkvi, zahrňuje aj fyzickú dimenziu panenského počatia Ježiša mocou Ducha Svätého bez zásahu muža.“
  • Druhy panenstva - virginitas mentis - PM bola bezhriešna; virginitas sensus - PM bola slobodná od všetkej telesnej žiadostivosti; virginitas corporis - neporušené panenstvo tela - o tomto hovorí dogma.
  • Obsahové prvky panenstva pri pôrode - všeobecne sú spomínané dva: bezbolestnosť a neporušenosť, teda PM porodila JK bez porušenia svojej panenskej neporušenosti.
  • Teologické vysvetlenie - uvádza telesnú neporušenosť pri pôrode do súvislosti s oslobodením od nezriadenej žiadostivosti. Mária je pri svojom pôrode jedinou aktívnou osobou: porodila ... zavinula ... uložila do jasiel. Teda jasne vidieť, že tu ide o pôrod zázračný.
  • Trvanie panenstva - od 4. stor. sa hovorí o Márii vždy Panne, od 7. stor. sa zvykol používať výrok: Mária bola pannou pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode.
  • Katolícke učenie - Mária bola a ostala pannou: pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode - de fide.

Nanebovzatie Panny Márie[upraviť]

  • Otázka smrti - Panna Mária zomrela - sententia communior.
  • Dôvod smrti - keďže prirodzene pochádzala od Adama, pre Kristove zásluhy bola síce uchránená od škvrny dedičného hriechu, ale nie od jeho následkov, najmä nie od bolesti a od telesnej smrti.
  • Pius XII. - Máriina blízkosť Kristovi mala ako svoj mimoriadny účinok jej telesné nanebovzatie = telesné oslávenie.
  • Dogma - 1. novembra 1950 - Pius XII. - „Munificentissimus Deus“ - Panna Mária, po skončení pozemskej púte, bola vzatá s telom i s dušou do nebeskej slávy.
  • Obsah definície - Touto definíciou bolo povedané slovo Cirkvi o tom, že PM bola slávne nanebovzatá. Samozrejme, to bola vždy, ale o jej tele v prvých 4 storočiach nieto takejto výslovnej zmienky.

Účasť Panny Márie na diele vykúpenia, Mariánska úcta, Mariánske zjavenia[upraviť]

  • Panna Mária bezprostredne spolupôsobila na diele vykúpenia.
  • Mária tým, že počala a porodila Pána Ježiša, spolupôsobila na diele vykúpenia, lebo takto poskytla večnému Synovi Božiemu obetný dar: telo a krv, ktorú vylial za ľudí na odpustenie hriechov a zaslúžil pre ľudí hojnosť Božích milosti.
  • Mária však nielen biologický poslúžila Synovi Božiemu k tomu, aby prijal ľudskú prirodzenosť. Nebola iba pasívnym nástrojom v rukách Božích, ale spolupracovala na ľudskom spasení dobrovoľnou vierou a poslušnosťou.
  • Mária spolupôsobila na vykúpení sveta bezprostredne zvlášť tým, že svojho Syna odovzdala Bohu na výkupnú obetu. Porodila Vykupiteľa aj ho v istom zmysle odovzdala na výkupnú obetu, ktorú samozrejme vykonal sám Kristus.
  • Matke Božej patrí zvláštna úcta - hyperdúlia - (nadúcta). Úcta k Panne Márii patrí k samej podstate kresťanského kultu. Tento kult, hoci je celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu poklony, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu, ale značne ho napomáha.
  • Verejné Božie zjavenie sa skončilo smrťou posledného apoštola (biblického autora). Do konca čias už nemáme očakávať žiadne verejné zjavenie. Základný teologický postoj je, že súkromné zjavenia sú možné. Tieto zjavenia nepatria k pokladu viery, ich úlohou nie je vylepšovať, alebo doplňovať Kristovo zjavenie. Cirkevné schválenie neukladá povinnosť veriť obsahu súkromného zjavenia. Je iba zárukou, že nejde o poveru.

Ospravodlivenie[upraviť]

pozostáva v obmytí hriechov a vo vnútornom posvätení človeka.

  • zotiera hriech z hľadiska viny a večného trestu
  • vnútorne posväcuje a obnovuje človeka

Odpustenie hriechov:

  • hriechy sa ospravodlivenému vecne odstraňujú
  • hriech sa ničí vo svojich mravných následkoch,
  • keď Boh ospravodlivuje, vyhlasuje človeka za spravodlivého a robí ho vnútorne spravodlivým.

Úkony, ktoré disponujú k ospravodliveniu: Viera - tá je počiatok, základ a koreň celého ospravodlivenia, ona plodí bázeň Božiu, nádej, začiatok lásky k Bohu a ľútosť nad hriechmi.

Viera musí byť: formálna viera v Ježiša Krista, čiže pevný súhlas so zjavenými pravdami (teologická viera). Táto viera musí mať tri prvky:

  • rozumový (poznanie)
  • dôvera v Boha (osobný vzťah)
  • poslušnosť Božiemu slovu (riadenie sa poznaným - život podľa viery)

Ospravodlivenie: uschopňuje človeka - hriešnika, aby prešiel zo stavu hriechu do stav ospravodlivenia

Príčiny ospravodlivenia:

  • konečná: vonkajšia sláva Boha
  • účinná: milosrdenstvo Božie
  • záslužná: Kristus nám umučením zaslúžil ospravodlivenie
  • formálna: (v čom spočíva ospravodlivenie) Je to milosť posväcujúca, ktorú Boh vlieva do duše. Len ona tvorí všetky následky ospravodlivenia.

Ospravodlivený nemôže bez zvláštnej pomoci Božej v prijatom ospravodlivení vydržať až do konca.’ 'Zvláštna Božia pomoc pozostáva v súhre vonkajších a vnútorných (aktuálnych) milostí. Vnútorný dôvod nutnosti milosti k vytrvaniu spočíva v tom, že ľudská vôľa následkom stáleho odporu tela proti duchu nemá sama zo seba silu nezvratne stáť v dobrom.

Aktuálna milosť[upraviť]

  • Milosť Božiu rozdeľujeme na habituálnu (posväcujúcu) a aktuálnu (pomáhajúcu). Milosť habituálna posväcuje dušu ako trvalá dispozícia, na spôsob sily, ktorá sa týka celej bytosti. Milosť pomáhajúca posväcuje dušu prechodnými hnutiami, z príležitosti konania skutkov.
  • Milosť pomáhajúca je vnútorná, nadprirodzená pomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsob prechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky. Usmerňuje naše skutky smerujúce k nášmu nadprirodzenému cieľu.
  • Milosť pomáhajúcu vzhľadom na slobodnú vôľu človeka rozdeľujeme na milosť predchádzajúcu a následnú. Milosť predchádzajúca (vzbudzujúca) je nadprirodzené hnutie, ktoré predchádza slobodný, neuvedomelý čin a povzbudzuje mohutnosti duše ku konaniu. Milosť následná je nadprirodzený vplyv, ktorý nasleduje po prvom hnutí milosti a sprevádza našu slobodnú, uvedomelú činnosť a udržuje ju.
  • Hoci sa v Sv. Písme výraz „milosť pomáhajúca“ výslovne nevyskytuje, Sv. Písmo predsa hovorí o duchovnej realite, ktorú môžeme milosťou pomáhajúcou nazvať.
  • Milosť konečného zotrvania - vytrvalosti je súhrn všetkých vnútorných a vonkajších pomáhajúcich milostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Ani človek ospravodlivený nie je schopný prirodzenou silou uchrániť sa za dlhší čas všetkých všedných hriechov
  • Milosť pomáhajúca - uzdravujúca je potrebná na premáhanie jednotlivých všedných hriechov Človek si vlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť ani získať, ani v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť.

Posväcujúca milosť[upraviť]

  • Je to nadprirodzený dar, ktorý nám nadobudol J. K. svojou obetou. Je to trvalá duchovná vlastnosť, ktorá pôsobí na bytie človeka.
  • Milosť posväcujúca je trvalá vlastnosť (habitus), ktorá stvárňuje dušu na Božiu podobu. Ničí hriech a posväcuje dušu.

Má tieto účinky:

  • spája nás s Bohom,
  • povznáša nás nad prirodzenosť,
  • robí nás účastnými na nestvorenej Božej prirodzenosti a tak podobnými Bohu, čo sa týka dokonalosti, poznania a svätosti,
  • uvádza do duše Najsvätejšiu Trojicu,
  • stávame sa Božími priateľmi a prijatými Božími deťmi, ničí v duši hriech a
  • vlieva do duše nadprirodzené dary Ducha Svätého.

Milosť posväcujúcu vlieva do duše Duch Svätý. Duch Svätý je prítomný v duši človeka svojou zvláštnou činnosťou ako jej účinná príčina a utvára i udržiava v duši človeka milosť a vliate čnosti. Ďalej je prítomný aj svojím bytím a existenciou.

Rozdiel medzi milosťou a ospravodlivením: Milosť posv. je príčinou ospavodlivenia, nie samým ospravodlivením. Milosť posv. dáva dobrým skutkom záslužnú hodnotu. Milosť Božia odpúšťa, ničí, odníma a zmýva hriech, čiže ho ničí v duši človeka úplne. Je dosť silná, aby nás očistila a posvätila. Účinkuje bez ohľadu na počet a veľkosť hriechov. Milosť síce neničí náklonnosť k hriechu zo zvyku, ale vždy vyhladí všetko zlo hriechu. Boh ju udeľuje, keď sa kajáme (krst a sviatosť zmierenia, príp. v samom okamihu dokonalá ľútosť) a odoberá keď ňou hriechmi opovrhujeme.

Všedné hriechy: neumenšujú ani neničia milosť Božiu. Všedný hriech neobsahuje opovrhnutie Bohom a preto neznemožňuje dosiahnuť posledný cieľ - večný život. Preto Boh pre všedný hriech milosť neodníma. Ťažkým hriechom sa milosť posv. stráca z duše.

Vlastnosti milosti posväcujúcej: Neistota - Nikto si nemôže byť istý svojím ospravodlivením bez zvláštneho zjavenia. Nerovnakosť - Milosť posväcujúca sa nerovnako nachádza ospravodlivených a môže sa zveľaďovať dobrými skutkami. Stratiteľnosť - Milosť posväcujúca sa stráca každým smrteľným hriechom.

Strata milosti posväcujúcej: Vliata láska sa stráca spolu s milosťou posväcujúcou. Viera - dogma: Kto by povedal, že keď sa hriechmi stráca milosť, stráca sa aj viera, nech je vyobcovaný. Nádej - strácame spolu so stratou viery alebo zúfalstvom. Vliate mravné čnosti a dary D.Sv. sa strácajú spolu so stratou milosti.

Zásluha[upraviť]

  • Zásluha = právo na odmenu; širšie aj úkon, ktorým sa dobro (úslužnosť) vykonáva
  • Zásluha zo spravodlivosti: môže vyplývať z dohody - právo presné - absolútne. Kto vykonáva úslužnosť, má presné právo aj na odmenu a kto úslužnosť prijíma, má z presnej spravodlivosti povinnosť dať primeranú odmenu (merito de condigno).
  • Zásluha zo slušnosti: (meritum de congruo) môže vyplývať zo vzťahu závislosti napr. otec a syn vtedy je to právo presné - relatívne. Ale veci, ktoré by povedzme otec synovi sľúbil, stávajú sa potom zo strany syna zásluhou zo spravodlivosti.
  • Človek nikdy nemá presné absolútne právo na odmenu zo strany Boha. Môžeme hovoriť o práve presnom relatívnom, ktoré sa zakladá na Božích prisľúbeniach.
  • Záslužný skutok je dobrý čin vykonaný v prospech druhého, ktorý má byť odmenený zo spravodlivosti alebo zo slušnosti. Avšak bez prijatia druhého nemôže mať zmysel zásluhy.

Podmienky zásluhy:

  • zo strany človeka: aby žil a aby bol v stave milosti
  • zo strany skutku: skutok slobodný, mravne dobrý, nadprirodzený (v princípe i v pohnútke)

Predmet zásluhy zo spravodlivosti: zveľadenie milosti posväcujúcej, večná sláva, zveľadenie tejto slávy.

O oživovaní zásluh: Zásluhy zničené hriechom oživnú, keď sa hriešnik znova ospravodliví. Vzhľadom na večný život sú skutky: smrtonosné (zlé v stave hriechu) mŕtve (dobré v stave hriechu) živé (dobré v milosti) umŕtvené (zásluha vyhasená hriechom) oživené (zásluha po nadobudnutí ospravodlivenia).

Cirkev v Božom pláne - predobrazy, založenie, poslanie[upraviť]

  • Cirkev je tajomstvo samého Ježiša Krista, tajomstvo trojosobného Boha v ľudskej realizácii. Cirkev nie je jednoduchou formou Ježiša Krista. Je tajomstvom Božieho povolávania človeka prostredníctvom J.K. v D.S., ale aj tajomstvom slobodného ľudského rozhodnutia.
  • Predobrazy Cirkvi (Lumen Gentium): Cirkev je ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus. Je aj stádom, o ktorom Boh predpovedal, že On sám bude jeho pastierom. Cirkev je hospodárstvo čiže pole Božie. Cirkev zasadil nebeský Hospodár ako šľachetnú vinicu - pravý vinič je Kristus. Cirkev sa nazýva aj stavbou Božou. Sám Pán sa prirovnal kameňu, ktorý síce stavitelia zavrhli, ale on sa stal uholným kameňom. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: dom Boží, v ktorom totiž býva jeho rodina, príbytok Boží v Duchu, stánok Boží medzi ľuďmi, a najmä svätý chrám, ktorý znázornený vo svätyniach z kameňa, ospevujú svätí otcovia a Liturgia ho právom porovnáva k Svätému mestu, novému Jeruzalemu. Cirkev sa volá aj „nebeský Jeruzalem“ a „naša matka“, opisuje sa ako nepoškvrnená Nevesta nepoškvrneného Baránka, ktorú si Kristus „zamiloval a seba samého obetoval za ňu, aby ju posvätil“.
  • Najdôležitejšie predobrazy: Cirkev - Kristovo telo. Chápanie Cirkvi ako Kristovho tela nachádzame len v Pavlových listoch. Ako pojem ľudu nachádza svoje doplnenie v pojme Kristovho tela, lebo len tento pojem vládze predstaviť celú dôvernosť zväzku medzi Kristom a veriacimi. Pavol nehovorí o mystickom tele, ale jednoducho o Kristových údoch, Kristovom tele, alebo o tele v Kristovi (1Kor; Rim; Ef; Kol). Apoštol Pavol chce evidentne zvýrazniť spojenie veriacich v Kristovi. Ako je totiž ľudské telo jedno a predsa má mnoho údov, a tieto, hoci ich je viacej , tvoria len jedno telo, tak je to aj s Kristom. Cirkev - Boží ľud. Pojmom Cirkvi ako Božieho ľudu sa rozumie, že tu ide o spoločenstvo, ktoré chcel a utvoril Boh, a ktoré mu má slúžiť. Slovom „Boží ľud“ sa nemieni určitá skupina veriacich v Cirkvi, ktorá stojí v protiklade k inej, hierarchiu tvoriacej skupine. Týmto pojmom sa myslí celá Cirkev ako veľká jednota. Nejestvuje presná hranica medzi spoločenstvom, ktoré voláme Božím ľudom alebo ľudom v Ježišovi Kristovi a ostatnými ľuďmi, ktorí k tomuto Božiemu ľudu formálne nepatria. Tomuto pojmu je venovaná 2. kapitola konštitúcie II. vatik. koncilu Lumen Gentium.
  • Založenie Cirkvi: Večný Otec stanovil, že tých, čo veria v Krista zhromaždí vo sv. Cirkvi. Cirkev je Kristovo kráľovstvo, už teraz tajomne prítomné. Pán Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru, ktorá bude trvať až do konca sveta. Začiatok Cirkvi naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovaného Krista ako aj Duch Svätý, ktorý bol zoslaný, aby Cirkev ustavične posväcoval.
  • Poslanie: Poslaním Cirkvi je ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe. Ona je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi a bude zavŕšená pri Kristovom slávnom príchode. Cirkev je akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia (LG 1).

Znaky Cirkvi - jednota, svätosť[upraviť]

  • Cirkev je len jedna, niet viacej cirkví a Kristova Cirkev má organickú štruktúru. Jedinosti Boha, jedinosti Bohom poslaného prostredníka predstaviteľa Boha medzi ľuďmi a ľudí pred Bohom, jedinosti Ducha Svätého - zodpovedá jedinosť spoločenstva spásy.
  • Netreba však pokladať za dve (rozličné) veci spoločnosť vystrojenú hierarchickými ustanovizňami a tajomné Telo Kristovo, viditeľné spoločenstvo a duchovnú vospolnosť, Cirkev pozemskú a Cirkev oplývajúcu nebeskými darmi, lebo ide o jedinú zložitú skutočnosť, ktorá pozostáva z ľudského a božského prvku. Táto Cirkev, ustanovená na tomto svete ako usporiadaná spoločnosť, jestvuje v katolíckej Cirkvi vedenej nástupcom Petrovým a s ním spojenými biskupmi, hoci aj mimo jej zväzku sa nachádzajú viaceré prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Cirkvi Kristovej, pobádajú ku katolíckej jednote.
  • Jednota: Môžeme ju chápať vo viacerých významoch. V prvom ako jedinnosť = Kristus chcel a založil iba jednu Cirkev, nie množstvo, viac. V podstatnom zmysle jednota označuje vnútornú jednotu Cirkvi. Táto sa prejavuje jednotou vedenia, viery a kultu. O vnútornú jednotu sa usiluje každá spoločnosť. Ježiš chcel zhromaždiť všetky deti Božie, aby bol „jeden ovčinec a jeden pastier“ Jednota Cirkvi má svoj základ a dôvod v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Vnútorná jednota Cirkvi nie je len jej vlastnosťou, ale slúži aj ako poznávací znak jej pravosti. Katolícka Cirkev je jednotná vo viere, v správe a v kulte. Veriaci katolíckej Cirkvi vyznávajú jednu vieru, rovnaké pravdy.
  • Svätosť je ťažké definovať. Je to v každom náboženstve božský atribút. Vo vlastnom a najplnšom zmysle je svätý jedine Boh. Ostatné stvorenia, najmä človek môžu byť sväté iba svojim spojením s Bohom či zameraním na Boha. Keď hovoríme o svätosti Cirkvi, ide o svätosť v trojakom zmysle: svätosť pôvodu, svätosť prostriedkov a svätosť cieľa. Pôvodca Cirkvi, Ježiš Kristus je svätý. Je Bohočlovekom. Duch Svätý, tretia božská osoba, je životným princípom Cirkvi. Je vystrojená vhodnými prostriedkami na dosiahnutie Božieho kráľovstva, ktoré je jej cieľom, a to náukou, najmä Božím zjavením a sviatosťami. Prví kresťania túto svätosť Cirkvi prežívali veľmi bytostne. Svätosť Cirkvi môže byť poznateľná navonok iba zo života jej jednotlivých členov, potom v čistote svojho učenia a ideálov. Svätosť učenia Cirkvi vidno z podstaty morálky a dogmatiky. Podstatou týchto disciplín je Boh (náuka o Bohu), ktorý je svätý a mravné čnosti, ktoré vedú k svätosti osobnej. Svätosť prostriedkov je zjavná. Modlitba, sviatosti, obeta sv. omše, to sú účinné prostriedky k dosiahnutiu ľudskej svätosti. Svätosť nechýbala ani v živote jednotlivých členov Cirkvi. Stačí si len spomenúť na zástupy svätcov kanonizovaných ako aj pozrieť na hrdinský život mnohých ešte žijúcich členov Cirkvi.

Znaky Cirkvi - katolicita a apoštolskosť[upraviť]

Katolicita - Ak jestvuje len jediná Cirkev a táto má byť z Božieho milosrdenstva účinným znamením spásy pre všetkých ľudí, potom Cirkev musí byť katolícka, teda všeobecná, univerzálna.

Rozlišujeme:

  • vonkajšiu katolicitu (zameranie cirkvi na všetkých ľudí a na všetky národy všetkých čias, Cirkev zostáva stále otvoreným spoločenstvom),
  • vnútornú katolicitu (spočíva v plnosti pravdy a prostriedkov spásy).Úloha Cirkvi je ohlasovať jedinú spásu, spásu Kristovu, v každom čase a na každom mieste, primerane rozličným stupňom vývoja.

Katolícke vedomie a zameranie mala už prvotná Cirkev. Sami apoštoli po odchode z Jeruzalema sa obracajú aj na pohanov a nielen na Židov. Postupne zakladajú v pohanskom svete cirkevné obce. Spomedzi pohanokresťanov si volia dokonca spolupracovníkov a predstavených cirkevných obcí. Aj dnešné zameranie Cirkvi smerom na misijné poslanie poukazuje na uvedomenie si svojej katolicity a na jej prežívanie a praktizovanie. Apoštolskosť - Teológovia rozoznávajú trojakú apoštolskosť:

  • apoštolskosť pôvodu - Cirkev pochádza od apoštolov a cez nich od Krista, Majstra apoštolov, ktorý ich poveril šírením a spravovaním Cirkvi;
  • apoštolskosť nástupníctva - skrze nástupcov apoštolov má Cirkev s nimi stále nepretržité a živé spojenie. Úrad ich nástupcov v nej existuje dodnes a ďalej sa odovzdáva;
  • apoštolskosť učenia - Cirkev má záruku čistého apoštolského učenia práve skrze jej učiteľský neomylný úrad, ktorý zastávajú ich nástupcovia.

Nekatolícke cirkvi nie sú apoštolské ani vo vedení (odtrhnutie od Ríma, strata nástupníctva), ani v učení (bludné náuky), ani v bohoslužbe (u protestantov je platný napr. iba krst, aj to mnohokrát pochybne).

Učiteľský úrad Cirkvi[upraviť]

  • Ustanovenie magistéria - Ježiš zveril apoštolom úlohu hlásať (učiť) po svojom vzkriesení. Svoje učiteľské poslanie začali apoštoli vykonávať od Turíc a pokračovali v ňom nepretržite. Učiteľský úrad Cirkvi je živým úradom. Magistérium je učiteľský úrad cirkevnej tradície - nevynáša nové pravdy, ale opatruje, chráni a ďalej odovzdáva poklad zjavených právd.
  • Charizma neomylnosti - aby sa zachovala neporušenosť a autentickosť právd, ktoré Kristus zveril Cirkvi, musel sa postarať o ich zachovanie v pôvodnej neporušenosti, aby sa ich nedotkol ľudský omyl. Prostriedkom k tomu je charizma neomylnosti. Neomylnosť znamená, že zvláštnou Božou ochranou Učiteľský úrad pri hlásaní právd viery a mravov neupadne do omylu, a že viera Cirkvi ako celku je neomylná tzv. „sensus fidei“. Neomylnosť zamedzuje možnosť chýb a omylov, ktoré by sa vplyvom ľudskej ohraničenosti mohli vyskytnúť pri hlásaní a interpretácii Božích právd.
  • Nositelia neomylnosti magistéria: biskupský zbor a rímsky biskup (pápež). Neomylnosť biskupského zboru (LG 25): „Hoci jednotliví biskupi nemajú výsadu neomylnosti, predsa - i keď sú roztrúsení po svete, ale spojení zväzkom spoločenstva medzi sebou a s nástupcom Petrovým - ak sa pri podávaní svojho autentického výkladu dohodnú vo veciach viery a mravov na nejakom výroku ako definitívne záväznom, neomylne prekladajú učenie Kristovo.“ Biskupi môžu vykonávať svoj učiteľský úrad dvojako: riadne - v diecézach v kázňach, katechézach, pastierských listoch; všeobecne - na konciloch. Neomylnosť biskupov na ekumenickom cirkevnom sneme bola presvedčením celej Cirkvi od najstarších čias. Túto mienku zastávali aj cirkevní Otcovia. Tiež samotné koncily zmýšľali o vlastnej neomylnosti podobne.
  • Pápežská neomylnosť (LG 25): „Túto nábožnú ochotu vôle a rozumu treba však zvlášť prejavovať voči autentickému učiteľskému úradu rímskeho pápeža, aj keď nehovorí slávnostne („ex cathedra“); a to tak, že sa jeho najvyšší učiteľský úrad s úctou uznáva a jeho výroky sa úprimne prijímajú, podľa jeho vôle a úmyslov, ktoré prejavil a ktoré vysvitajú najmä z povahy dokumentov, alebo z častého predkladania toho istého učenia, prípadne zo spôsobu vyjadrovania.“ Najvyššia učiteľská moc pápeža, ktorá si nevyhnutne vyžaduje charizmu neomylnosti vyplýva z jeho primátu. Toto presvedčenie bolo v Cirkvi od najstarších čias. Dogmaticky však bola definovaná až na Prvom vatikánskom koncile Jednotlivý pápež je nositeľom neomylnosti iba vtedy, keď hovorí „ex cathedra“ vo veciach viery a mravov ako pastier a učiteľ všetkých kresťanov. Učiteľský úrad pápeža je dvojaký: slávnostný - „ex cathedra“. Ten je vždy neomylný; riadny - autentický. Sem spadajú: encykliky, exhortácie, pápežské listy, homílie atď. Tieto nie sú neomylnými výpoveďami (nezmeniteľnými).
  • Professio fidei: 1. odst.: Pevne verím aj všetko to, čo obsahuje písané alebo podávané Božie slovo a Cirkev slávnostným vyhlásením ,a lebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom prikazuje veriť ako Bohom zjavené. 2. odst.: Pevne tiež prijímam a stotožňujem sa v celku i jednotlivo so všetkým, čo Cirkev s konečnou platnosťou rozhodla a učí v oblasti viery a mravov. 3. odst.: Okrem toho s ochotou a poslušnosťou vôle a rozumu prijímam učenie, ktoré vyslovuje tak Rímsky veľkňaz, ako i kolégium biskupov, keď vykonávajú autentický učiteľský úrad, hoci nemienia vyhlásiť toto učenie s konečnou platnosťou.

Sviatosti a sväteniny[upraviť]

  • Definícia sviatosti: viditeľný znak neviditeľnej milosti. Účinným znakom milosti v Ježišovi Kristovi je jeho ľudská prirodzenosť subsistujúca v Slove, teda nie vec, ale »Ja«. Presnejším pomenovaním sviatosti potom bude spásna udalosť, nie spásna vec.
  • Slovo sviatosť - z latinského sacramentum, ktoré sa v severnej Afrike používalo ako preklad gréckeho slova mystérion. Podľa Katolíckej cirkvi možno sedem sviatostí odvodiť nepriamo alebo priamo od Krista - Ježiš ustanovil sviatosti. Aj keď sa forma ich znaku počas stáročí vyvíjala, nestratili svoje symbolické jadro, ktoré sa konštituovalo v apoštolských časoch. Aj keď Sväté písmo priamo spomína iba krst a Eucharistiu aj pre ostatné sviatosti poskytuje náznaky.
  • Tridentský koncil vyhlásil, že sedem sviatostí pôsobí ex opere operato - teda už na základe vykonania sviatostného znaku, a nie ex opere operantis - čiže na základe osobnej svätosti a disponovanosti vysluhujúceho.
  • Pre vysluhovateľa sa pri tom samozrejme vyžaduje podmienka, aby mal vysluhovateľ sviatostí aspoň implicitný úmysel vykonať spásonosný znak Ježiša Krista, resp. spásonosný znak Cirkvi. Inak sa vôbec neuskutoční úkon, ktorý zodpovedá zmyslu tohto znaku.
  • Tridentský koncil definoval, že jestvuje sedem sviatostí, nie viac a nie menej. Tento výrok viery mohol odznieť až vtedy, keď jestvovala úplná jasnosť o pojme sviatosti. Tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav, podľa náznakov Písma a podľa ich vývoja v Tradícii dávajú vždy trvalý a nezničiteľný kresťanský znak, čiže človek je ním označený ako Kristov príslušník a to zakaždým z iného aspektu (každá sviatosť je zviazaná so špecifickou sviatostnou milosťou).
  • Sväteniny - požehnania a svätenia, pri ktorých sa Cirkev modlí nad určitými predmetmi, aby osoby, čo ich používajú rástli vo viere a láske.
  • Význam svätenín - ten, kto ich používa vniká hlbšie do viery a lásky cirkevného spoločenstva. Ako vo všetkom, čo Cirkev robí, aj skrze tieto spásonosné znaky má pôsobiť Kristov kríž v každodennom živote toho, kto ich používa. Mylná a magická je predstava, že vo sväteninách sú obsiahnuté prvky svätosti a spásy. Ich svätosť je založená na ich vzťahu k viere, ktorá sa vytvára vďaka slovu Cirkvi.

Sviatosť krstu[upraviť]

  • Krst je sviatosť, prostredníctvom ktorej Cirkev prijíma nových členov. Keď že je vstupným obradom do Božieho ľudu, je aj prvkom spásy. Ohlasovanie evanjelia sa zameriava na prijatie krstu, alebo na jeho realizáciu v živote. Prijatie krstu je zasa odpoveďou viery na ohlasovanie evanjelia.
  • Matéria krstu je prirodzená a len prirodzená voda.
  • Forma krstu: liatie (ponorenie) vody na hlavu krstenca sprevádzané slovami M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Forma ponorením je pôvodná, iba na túto formu sa môžu vzťahovať Pavlova teologická symbolika krstu ako smrti a zmŕtvychvstania. Krstné formuly sú známe dva druhy: trojičné a kristologické. Tieto mohli byť v mene Ježiša, alebo na meno Ježiša a sú známe najmä z apoštolských čias.
  • Účinky krstu sú mnohotvárne: začlenenie do Cirkvi, začlenenie a účasť na živote Krista, zostúpenie Ducha Svätého, stretnutie s Bohom a neprestajný nárok Boha na pokrsteného. Krst vtláča nezničiteľný charakter do duše. Spásonosné účinky krstu sú: odstraňuje dedičný aj osobný hriech i všetky tresty za hriechy, začleňuje do Cirkvi a do Krista.
  • Hlavným vysluhovateľom krstu je Ježiš Kristus, hlava Cirkvi. Riadnymi vysluhovateľmi krstu podľa dnes platných smerníc sú biskupi, presbyteri a diakoni. Mimoriadnym vysluhovateľom je každý pokrstený aj nepokrstený v prípade núdze. Na každého vysluhovateľa krstu sa kladie podmienka, že krstiaci musí mať úmysel vykonať kresťanský znak, to znamená, že chce krstencovi dopomôcť k vstupu do Kristovho spoločenstva.
  • Prijímateľ: každý človek (doposiaľ nepokrstený) pre svoje zameranie na Ježiša Krista je spôsobilý prijať krst. Sväté písmo však nepozná krst, ktorý by nepredchádzala viera. O krstení detí vo Svätom písme niet výslovných svedectiev, ale dá sa predpokladať, že nebol vylúčený, keď celé rodiny prijímali krst. KKC 1252: prax krstiť malé deti je od nepamäti tradíciou Cirkvi, od 2. stor. sú o nej a výslovné svedectvá.
  • Sv. Písmo: Predobrazy: prechod Izraelitov cez Červené more; vytrysknutie vody zo skaly pri Meríbe; Potopa sveta, pri ktorej sa zachránil spravodlivý Noe a je ho rodina; voda, ktorá vytiekla z Kristovho boku. Prvotná Cirkev už od prvého dňa svojej existencie na Turíce udeľovala krst, čím sa poukazuje na jeho nezastupiteľný význam, ako nutného pre spásu. „Čiňte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša.“ Ježiš poveril apoštolov krstiť až po svojom zmŕtvychvstaní, lebo až vtedy im dal moc a povinnosť zvestovať spásu všetkému stvoreniu. Sv. Pavol rozvinul osobitnú teológiu krstu v Rim 6.
  • Tradícia: Didaché - opis krstu - krstiť treba v mene Otca i Syna i Ducha Svätého v tečúcej vode. Ak nie je nablízku tečúca vody, pokrsti v inej. Ak nie je studená, použi teplú. Ak nemáš ani jednu, ani druhú, lej vodu trikrát na hlavu v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. V prvotnej Cirkvi - krst sa udeľoval dospelým, čo súviselo so zanechaním dovtedajšieho spôsobu života. Prinášalo to narušenie spoločenských a politických, ba aj osobných a manželských záväzkov. Dôležitosť takejto úlohy uskutočňovať krst v celom nasledujúcom živote napokon vyústilo do prenasledovania kresťanov, kde boli postavení pred existenciálne rozhodnutie. Postupne sa zavádzal krst detí a nakoniec sa stal pravidlom, no neviazal sa už na obrátenie, ale na postupné zacvičovanie dorastajúceho kresťana do kresťanského života.
  • Špecifické aspekty: Už v Písme sú viaceré náznaky o spásonosnosti krstu túžby (na stotníka Kornélia a jeho domácich zostúpil Duch Svätý ešte pred krstom). Neznamená to však, že ohlasovanie evanjelia je zbytočné u nepokrsteného človeka, u ktorého možno vidieť účinný krst túžby. Možnosti spásy, ktoré poskytuje viera v Krista totiž prevyšujú svojou plnosťou a silou všetky ostatné cesty. Krst krvi - rozumie sa ako dobrovoľné podstúpenie násilnej smrti, alebo trýznenia, ktoré potom končí smrťou, a to priamo, alebo nepriamo za Ježiša Krista. Kristus prisľúbil tomu, kto sa k nemu pred verejnosťou prizná s nasadením svojho života, že aj on sa k nemu prizná pred verejnosťou v nebi: pred svojím Otcom a pred všetkými anjelmi a svätými. Aj tento krst má teda spásonosné účinky. Akokoľvek sa posudzujú rôzne teologické pokusy určiť osud nemluvniat, ktoré zomreli bez krstu, je isté, že táto otázka patrí k nepreniknuteľnému tajomstvu slobody spasiteľnej Božej lásky. Treba mať však vždy na zreteli, že Cirkev, ako to vyplýva z náuky i z praxe, nepozná iný prostriedok spásy, ktorý by deťom s istotou zaručoval nadprirodzenú blaženosť, ako krst. KKC 1261: Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkvi ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu. Ježišove slová: „nechajte deti prichádzať ku mne...“ nám dovoľujú dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti, ktoré zomreli bez krstu.

Sviatosť birmovania[upraviť]

  • Dlho tvorilo birmovanie spolu s krstom celkový obrad iniciácie, až neskôr sa začalo rozoznávať ako sviatosť odlišná od krstu. Neslobodno krst odlišovať od birmovania v tom zmysle, že krst sa vzťahuje na Krista a birmovanie na Ducha Svätého.
  • Matéria sviatosti birmovania je krizma - olivový, alebo iný rastlinný olej pomiešaný s balzamom. Krizmu môže svätiť iba biskup. Vo Sv. Písme sa udáva ako sviatostný znak birmovania vkladanie rúk a vzývanie Ducha Svätého. O pomazaní sa nehovorí, i keď sa udelenie Ducha často nazýva pomazaním. V poapoštolskej dobe existujú svedectvá o vkladaní rúk a modlitbe.
  • Forma:- sviatostný znak - sviatosť birmovania sa udeľuje mazaním krizmou na čele a to sa deje vkladaním ruky a slovami: „M., prijmi znak daru Ducha Svätého.“ (dokument Divinae consortium naturae)
  • Účinky birmovania: krstom znovuzrodení dostávajú vo sviatosti birmovania nevýslovný Dar, samého Ducha Svätého, ktorý ich obohacuje zvláštnou silou a poznačení znakom tejto sviatosti sa dokonalejšie spájajú s Cirkvou a vo zvýšenej miere preberajú záväzok slovom i skutkom šíriť a brániť vieru. Posväcujúca milosť udeľovaná prijatím birmovanca je špecifická sviatostná milosť, ktorá birmovanca vystrojuje a zameriava na boj proti bludu, klamstvu, nepokoju sebectvu, pýche, tyranstvu, pohodlnosti, zbabelosti, útekom pred zodpovednosťou atď.
  • Riadnym vysluhovateľom birmovania je biskup. Hlbší dôvod pre takúto prax je, že biskup predstavuje verejný ráz Cirkvi a birmovanie je sviatosť dokonalosti a neohrozeného vyznávania Krista na verejnosti. Kánonické právo dáva aj kňazom právomoc birmovať vo zvláštnych, presne stanovených prípadoch.
  • Prijímateľ: KKC uvádza, že všetci pokrstení sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase. Vek pre prijatie tejto sviatosti stanovuje stáročný zvyk Latinskej cirkvi na „vek usudzovania“. Deťom v nebezpečenstve smrti sa môže udeliť aj pred vekom usudzovania. Pokrstený birmovaním dostáva nezmazateľný znak, Pánovo poznačenie a naraz aj dar Ducha Svätého, ktorý ho najviac pripodobní Kristovi. Prijímať sa teda môže iba raz.
  • Sv. Písmo: Sk - poskytujú správy, že u tých, čo boli krstom spojení s Kristom v Duchu Svätom, prišlo k osobitnému zoslaniu Ducha Svätého, ktoré presahovalo účasť na Duchu, ktorý im bol udelený v krste. (Diakon Filip pokrstil Samaritánov a až potom apoštoli poslali Petra a Jána, aby im udelili dar Ducha vkladaním rúk a modlitbou).
  • Tradícia: Z doby Otcov - mnoho svedectiev o vkladaní rúk a mazaní olejom, ktoré nasledovali hneď po krste, nedá sa však vždy presne odlíšiť, či ide o úkon patriaci ku krstu, alebo o osobitnú sviatosť. Definovanie birmovania ako osobitnej sviatosti - Florentský koncil.
  • Špecifické aspekty: Birmovanie nie je nutné k spáse, ale ak by ho niekto neprijal z čírej ľahostajnosti, podceňoval by jeden z dôležitých znakov spásy.

Eucharistia[upraviť]

  • Význam slova - Je to spomienkové slávenie a súčasne slávenie anticipované. Oslavujeme ním pamiatku vtelenia, smrti, oslávenia a druhého príchodu Krista. Spomienkové slávenie sa stáva vzdávaním vďaky, pretože je prítomný sám Pán. Výraz lámanie chleba - označuje slávnostný úkon, stal sa odborným výrazom, ktorý nemal označovať iba úkon lámania chleba, ale charakterizoval celú slávnosť ako slávnostnú hostinu, v poapoštolských spisoch tiež označuje celé slávenie Eucharistie.
  • Definícia Eucharistie - Eucharistia je sviatostné, na spôsob hostiny sa konajúce slávenie vykupiteľskej smrti osláveného Pána, skutočne prítomného pod spôsobmi chleba a vína, aby prítomní mali účasť na jeho vykupiteľskej smrti a na novej zmluve.
  • Matéria - Pšeničný (nekvasený) chlieb a čisté hroznové víno. Chorí na celiakiu môžu prijímať Eucharistiu len pod spôsobom vína, lebo hostia môže byť iba z pšeničnej múky. Môže to povoliť miestny ordinár. Víno pre eucharistickú bohoslužbu má byť z viničného plodu, prirodzené a čisté, bez primiešania cudzích prvkov (okrem síry). Dodávatelia omšového vína skladajú pred ordinárom prísahu, že víno bude spĺňať požadované kritériá. Primiešanie vody do vína dosvedčujú už Justín, Irenej aj Cyprián. Dôvod je v tom, že Ježiš pri ustanovení Eucharistie podľa miestneho zvyku primiešal do vína vodu.
  • Forma - slová, ktorými Kristus pri rozlúčkovej večeri dal apoštolom svoje telo a krv sú formou eucharistickej obetnej sviatosti. Presnú pôvodnú formu Ježišových slov nepoznáme ani ich nemôžeme rekonštruovať. Dnešné konsekračné slová predstavujú syntézu, ktorá vznikla z niekdajšieho kultového a teologického vypracovania novozákonných textov.
  • Vysluhovateľ: Iba kňazská resp. biskupská vysviacka dáva plnú duchovnú moc konsekrovať a tým aj moc viesť slávenie Eucharistie (LG, 4. lateránsky koncil). Účinné vyslovenie konsekračných slov je nevyhnutne podmienené kňazskom vysviackou. Účinok majú iba vtedy, keď ich vysloví kňaz. Odpadnutý kňaz na základe učenia o vysluhovaní sviatostí ex opere operato platne konsekruje.
  • Prijímateľ: Vyžaduje sa živé spojenie s Kristom, ktoré sa vytvára krstom a živou vierou. Kto spáchal smrteľný hriech smie až vtedy prijímať, keď bol sviatosťou pokánia oslobodený od hriechu. Prijímanie je ovocie obety. Bez skutočného požívania eucharistického pokrmu by eucharistická obeta zostala neúplná, preto aspoň kňaz musí požívať eucharistický pokrm (pre platnosť obety).
  • Sv. Písmo: Predobrazy - V SZ Salemský kráľ Melchizedech (chlieb a víno), veľkonočný baránok, manna ako pokrm pre židov počas ich putovania do zasľúbenej zeme, starozákonné obety (Lv 1-7), krv, ktorá vytiekla z Ježišovho prebodnutého boku. Sk - dve správy: Petrova kázeň, kde sa 3000 ľudí stalo veriacimi, vytrvalo sa zúčastňovalo na učení apoštolov, na spoločnom živote, na lámaní chleba a na modlitbách; sv. Pavol v Troade mal k zhromaždeným na lámaní chleba reč, ktorá sa pretiahla až do svitania. Pavol - 1Kor 10-11 - nie sú to systematické výroky o Eucharistii, ale boli to vyjadrenia, ktoré reagovali na neprístojnosti pri slávení Eucharistie v Korinte. Je tu vzor a norma viery a slávenia Eucharistie.
  • Tradícia: Východní a západní otcovia - Didaché: označuje slávenie Eucharistie výslovne ako obetu, nie však ako pamiatku Ježišovej smrti. Kostnický koncil - vyjadril sa o totalite Kristovej prítomnosti v Eucharistii. Tridentský koncil - definoval skutočnosť, úplnosť, trvalú prítomnosť a opodstatnenie adorácie Krista v Eucharistii, ďalej oprávnenosť sv. prijímania pod jedným spôsobom a obetný charakter Eucharistie. Koncil vyhlásil, že po premenení chleba a vína vo sv. Eucharistii je prítomné telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista a to opravdivo, skutočne a podstatne, pod spôsobmi viditeľných vecí. Prvé tisícročieCirkev zdôrazňovala viac prítomnosť spasiteľného činu, dynamický charakter Eucharistie. Druhé tisícročie - Cirkev zdôrazňovala vecný prvok, teda realitu tela a krvi Ježiša Krista.
  • Špecifické aspekty: Trvanie Kristovej prítomnosti v Eucharistii - Kristova reálna prítomnosť trvá dovtedy, pokým trvajú spôsoby chleba a vína. Aj v odpadnutých čiastkach chleba a v kvapkách vína, keďže tieto objektívne existujú, je trvalá reálna prítomnosť Ježiša Krista. Okolnosť, že my ich pre malé rozmery nevidíme má za následok, že nemôžeme vzdať Eucharistii v tejto podobe patričnú úctu. Pojem transsubstanciácia - prepodstatnenie. Nový význam a nový zmysel dostávajú po transsubstanciácii podoby chleba a vína preto, lebo obsahujú novú skutočnosť alebo realitu, ktorú právom nazývame ontologická. Golgota a Eucharistia - Eucharistia ako ohlasovanie Pánovej smrti je sprítomnenie spasiteľnej udalosti na Golgote. Obetný charakter Eucharistie - Opisy ustanovenia Eucharistie vo Svätom písme potvrdzujú jej obetný charakter. Ježiš nepriniesol inú obetu ako obetu kríža. Tridentský koncil tvrdí, že Ježiš Kristus zanechal Eucharistiu svojej Cirkvi ako viditeľnú obetu, v nej sa znova sprítomňuje krvavá obeta, ktorá bola raz prinesená na kríži. Jednorazovosť obety - Jeden a ten istý dar sa obetuje na Golgote i v Eucharistii. Je jeden a ten istý obetujúci, ktorý účinkoval vtedy a účinkuje pri každom slávení Eucharistie, Ježiš Kristus. Rozdiel medzi obetou na Golgote a Eucharistickou obetou - Ježiš sa na Golgote obetoval dobrovoľnou krvavou smrťou, v Eucharistii sa obetuje nekrvavým spôsobom.

Sviatosť pokánia[upraviť]

  • Matéria: Akoby matériou tejto sviatosti sú úkony samého kajúcnika, totiž ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Keďže sa tieto úkony z Božieho ustanovenia vyžadujú od kajúcnika na úplnosť sviatosti, na plné a dokonalé odpustenie hriechov, nazývajú sa preto časťami pokánia.
  • Forma: Znakom je odstupňovaná jednota konania Cirkvi a hriešnika. Forma sviatosti pokánia, v ktorej je prevažne jej sila, je v slovách vysluhovateľa: „Rozhrešujem ťa“ atď., ku ktorej sa síce zo zvyku svätej cirkvi pridávajú niektoré modlitby, ale tie nepatria k podstate samej formy ani nie sú nutné na vysluhovanie tejto sviatosti..
  • Vysluhovateľ: Tridentský snem - na základe Kristových slov u Mt 18,18 a Jn 20,23 označuje za cirkevného vysluhovateľa sviatosti pokánia biskupa alebo spovedníka, ktorého tým biskup poveril. Dôvodom je, že na úkon vylúčenia a znovuprijatia do spoločenstva je oprávnený predstaviteľ spoločenstva - biskup alebo ním poverený spovedník. Právomoc spovedať - Na vysluhovanie sviatosti pokánia kňaz potrebuje okrem vysviacky aj právomoc. Tá je daná alebo už samým úradom alebo sa mu osobitne udelí. Ide o riadnu alebo delegovanú moc spovedať. Vysviackou dostáva kňaz vnútornú spôsobilosť vysluhovať sviatosť pokánia. Keďže tu ide o formu sudcovského výroku (vylúčenie a znovuprijatie) je potrebné, aby kňaz (biskup) mal právomoc nad penitentom. Je to kombinovaný úkon moci spravovať a moci posväcovať. Povinnosť spovedníka po vyznaní - Vyznanie sa koná pred predstaviteľom spoločenstva, pred spovedníkom, ktorý je viazaní bezpodmienečným mlčaním. Spovedné tajomstvo - pripomína, že posledným adresátom vyznania hriechov nie je kňaz, ale Boh, ktorý odpúšťa.
  • Prijímateľ: Je ním každý pokrstený veriaci, ktorý po krste spáchal hriech. Podľa učenia Tridentského koncilu sa majú vyznať všetky po krste spáchané smrteľné hriechy (ešte neodpustené vo sviatosti pokánia), a to ich počet druh a okolnosti. Vyznanie sa deje slovami a nie viditeľným znakom, lebo človek sa najzreteľnejšie prejavuje slovami. V slovách vyjadruje sám seba. Nie je nutné, ale je dovolené a osožné vyznať aj všedné hriechy, lebo oni sú nepozornosťou, nedbanlivým postojom voči Bohu, hoci nie sú jeho zradou. Možno sa spovedať aj zo smrteľných hriechov, ktoré už boli v spovedi odpustené. Zmysel možno vidieť v tom, že smrteľný hriech sa nemá brať ako izolovaný hriešny čin, ale ako celý komplex viny. Každé nové rozhrešenie tento komplex redukuje, aj keď samej viny sa už netýka. Treba pridržiavať dekrétu Quam singulari, ktorým pápež Pius X. dňa 8.8.1910 ustanovil, aby deti prijímali sviatosť pokánia a Eucharistie už vo veku rozoznávania. KKC učí, že deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.
  • Sv. Písmo: Pavol -Vystríha pred hriechom a vyzýva žiť v Duchu Svätom. Keď sa vinníci obrátia a konajú pokánie, majú byť opäť prijatí do cirkevnej obce (porov. 2Tim, 2Kor, 1Sol). Pavol autoritatívne zasahoval až vtedy, keď videl, že cirkevná obec sama nič nepodnikla proti ohavnostiam vo vlastných radoch. Vylúčenie hriešnika ho má polepšiť, aby mohol byť znova prijatý. Všetko sa to deje v mene Ježiša Krista, teda ide tu o vzťah hriešnika ku Kristovi a skrze Krista k Bohu. Jn 20,21-23: „Tu im Ježiš znova povedal: Pokoj vám! (...) ...dýchol na nich a povedal: Prijmite Ducha Svätého. Ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené; ktorým zadržíte, budú im zadržané.“ Mt 18,15-20: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Keď ťa neposlúchne... Veru hovorím vám, čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi. (...)“
  • Tradícia: V prvotnej Cirkvi sa sviatosťou pokánia odpúšťali len smrteľné (ťažké) hriechy. Ak sa spomína vyznanie ľahkých hriechov, má to zmysel súvisiaci s duchovným vedením. Pre ľahké hriechy nejestvovala povinnosť sviatostného pokánia. Jednorazovosť pokánia sa stala pevnou zásadou. Zmenilo sa to až koncom 6. stor. Dôsledkom tejto praxe bolo, že čoraz viac kresťanov, ktorí upadli do ťažkého hriechu, si zvyklo odkladať pokánie až na koniec života, aby neboli zbavení možnosti dosiahnuť pred smrťou odpustenie hriechov. Kríza sviatosti pokánia - Charakter jednorazovosti a verejnosti zapríčinil v Západnej cirkvi na konci doby cirkevných Otcov vážnu krízu a vyžiadal si tak nové formy. V 6. stor. došlo k zmene, postupne sa dovoľovalo opakovať sviatosť pokánia a zároveň sa zmenšoval jej verejný charakter. Neverejný charakter podstatne ovplyvnil spôsob, akým sa pokánie praktizovalo. Pokánie nenieslo so sebou vylúčenie zo života cirkevného spoločenstva, ani povinnosť konať zahanbujúce a dlhotrvajúce kajúce skutky, ba mohlo sa aj opakovať. Preto sa mohlo konať aj za menšie priestupky. IV. lateránsky snem - (1215) priniesol vyjasnenie. Všetkým veriacim uložil povinnosť prijať sviatosť pokánia aspoň raz do roka. Tento predpis, presne hovoriac, viaže len osoby, ktoré sú si vedomé, že spáchali smrteľný hriech. Tridentský koncil - definoval jestvovanie sviatosti pokánia proti pochybnostiam reformátorov. Koncil učí, že túto sviatosť ustanovil Ježiš Kristus, že sa odlišuje od krstu a je dosvedčená textom Jánovho evanjelia (Jn 20,22n.) Exhortácia Jána Pavla II. - (Prvá adventná nedeľa 1984) - Reconciliatio ei paenitentia - O zmierení a pokání v poslaní Cirkvi dnes.
  • Špecifické aspekty: Spoločné sviatostné zmierenie viacerých kajúcnikov - Okrem prípadov, v ktorých ide o nebezpečenstvo smrti, je dovolené sviatostne rozhrešiť viacerých veriacich spolu, ktorí sa iba všeobecne vyspovedali, ak sa vyskytne vážna potreba s nasledujúcimi podmienkami: 1) veľký počet veriacich, ktorí sa chcú spovedať; 2) nedostatok spovedníkov, ktorí by v primeranom čase mohli riadne vyspovedať kajúcnikov po jednom; 3) veriaci by bez vlastnej viny museli dlho - aspoň jeden rok - zostať bez sviatostnej milosti alebo bez svätého prijímania. Tieto tri podmienky sa musia vyskytnúť všetky spolu (misijné krajiny, nedostatok kňazov, na Slovensku to nie je). Platné rozhrešenie zo strany veriacich - bezvýhradne sa od nich vyžaduje: 1) všeobecná spoveď a ľútosť - stačí i nedokonalá ako pri osobnej spovedi 2) predsavzatie vyhýbať sa hriechom a odčiniť prípadné pohoršenie a škody 3) predsavzatie vyspovedať sa vo vhodnom čase z jednotlivých ťažkých hriechov v osobnej spovedi.

Sviatosť pomazania chorých[upraviť]

  • Matéria: olivový alebo iný rastlinný olej požehnaný biskupom a v prípade nevyhnutnosti každým presbyterom počas udeľovania sviatosti. („Bože, požehnaj tento olej, ktorým pomažeme tvojho služobníka, aby sa mu uľavilo. Amen.“)
  • Forma: Sú to slová: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Ak nie je isté, či prijímateľ ešte žije, upraví sa formula podmienkou: „Ak žiješ,...“ Znakom sviatosti je pomazanie chorého požehnaným olejom na čele a na rukách sprevádzané formulou pomazania.
  • Účinok sviatosti: Ak je to v zhode s Božím plánom spásy, pomazanie chorých privádza proces uzdravenia, ktorý sa začal odstránením hriechu, k telesnému uzdraveniu a zaväzuje kresťana, aby v budúcnosti žil ako vyzdravený. A pre tých, ktorí nastupujú cestu do večnej vlasti dáva pomazanie prostriedky, aby úkon svojej smrti urobili úkonom vrcholného spoločenstva s ukrižovaným Kristom.
  • Vysluhovateľ: Platným vysluhovateľom je jedine kňaz. Riadnymi vysluhovateľmi sú biskupi, farári a ich kapláni, kňazi, ktorým je zverená starostlivosť o chorých, predstavení kňazských komunít. Hlavným vysluhovateľom je Boh Otec a pravzor prijímateľa je ukrižovaný Kristus.
  • Prijímateľ: Sviatosť môže prijať pokrstený, ktorý dosiahol používanie rozumu a pre chorobu alebo starobu sa začína ocitať v nebezpečenstve straty života. Chorý má mať aj úmysel sviatosť prijať, nemožno mu ju udeliť proti jeho vôli.
  • Sv. Písmo: V evanjeliách na niekoľkých miestach máme opísané uzdravenia chorých Ježišom. Medzi spásonosnými skutkami Ježiša majú uzdravenia hlavnú úlohu. Jak 5,14-16: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.“ Starší vzývajú Pána a on sa stáva prítomný svojou uzdravujúcou mocou. Pán dáva chorému moc a silu, aby duševne zvládol svoje utrpenie.
  • Tradícia: Vo východnej Cirkvi je chápané ako úkon pokánia a teda pomazanie kajúcnikov. Od 11. stor. v západnej Cirkvi je považované za sviatosť s výlučne spirituálnym a eschatologických charakterom. Tridentský koncil ho definoval ako sviatosť.
  • Špecifické aspekty: Sviatosť možno udeliť opakovane v tom prípade, ak sa chorému v tej istej chorobe priťažilo, alebo ak vyzdravel a znova upadol do choroby.

Sviatosť posvätného stavu[upraviť]

  • Posvätný stav (ordo) je sviatosť, v ktorej sa udeľuje vkladaním rúk a modlitbou biskupa duchovná moc a prijíma sa milosť k jej náležitému užívaniu. Táto sviatosť má tri stupne: episkopát, presbyterát a diakonát.
  • Matéria: Vonkajším znakom pri všetkých stupňoch je vkladanie rúk a modlitba. Matériou diakonskej vysviacky je vkladanie rúk biskupa na každého ordinanda, ktoré sa koná mlčky pred konsekračnou modlitbou. Pri kňazskej vysviacke je matéria tá istá. Pri biskupskej vysviacke je matériou vlkadanie rúk biskupom konsekrátorov alebo aspoň hlavného konsekrátora, na hlavu vymenovaného, ktoré sa koná mlčky pred konsekračnou modlitbou.
  • Forma: Formou vysviacky sú slová konsekračnej modlitby, ktoré sú špecifické pre každý stupeň. Rovnako je definovaná pre každý stupeň aj podstatná časť tejto modlitby, ktorá sa vyžaduje k platnosti.
  • Vysluhovateľ: Je ním vždy biskup. Na právoplatnú (dovolenú) vysviacku biskupa je potrebný osobitný mandát rímskeho biskupa. Vkladanie rúk, ktoré pri kňazskej vysviacke vykonávajú prítomní kňazi spolu s biskupom nepatrí k podstate sviatosti, iba tento úkon biskupa účinne sprevádza.
  • Prijímateľ: V Katolíckej Cirkvi môže platne prijať posvätný stav iba a jedine pokrstený muž. Vtláča nezmazateľný charakter, preto ho nemožno opakovať.
  • Sv. Písmo: Sk 6,6 - podávajú správu o ustanovení diakonov. Sk 14,23 - hovoria o ustanovení presbyterov. 1 Tim 4,14 - „Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, vkladaním rúk starších.“. 2 Tim 1,6 - „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk.“ Prijatie do cirkevnej hierarchie sa dialo vonkajším obradom. Týmto obradom sa na svätenca prenášalo oprávnenie duchovného úradu a udeľovala sa mu vnútorná milosť.
  • Tradícia: V Didaché sa ako nositelia úradu objavujú biskupi a diakoni, ktorí boli vyvolení samotnou cirkevnou obcou. Ich úloha pozostáva v tom, že pre obec vykonávajú posvätnú službu prorokov a učiteľov.
  • Špecifické aspekty: Celibát nie je podstatne spojený s kňazským úradom. Má kristologické, ekleziálne a antropologické zameranie. Slúži totiž na to, aby kňaz s apoštolskou starostlivosťou, ktorú v ňom roznecuje sám Pán konkrétne sprostredkúval bratom a sestrám spásu, ktorú priniesol Kristus.

Sviatosť manželstva[upraviť]

  • Podľa Gn Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Keď Boh chcel stvoriť človeka na svoj obraz, stvoril ich v tejto dvojici. Každý jednotlivec je Božím obrazom. Ale podobnosť s Bohom sa uskutočňuje aj v jednote muža a ženy. Jadro symbolu uzavretia manželstva je v zmluve. Toto jadro symbolu Cirkev nemôže odstrániť, môže iba určiť, ako sa má zmluva uzavrieť.
  • Znak: Vonkajším znakom sviatosti je výmena vzájomnej vôle partnerov uzavrieť manželstvo, teda manželská zmluva. Cirkev o tom ale neurobila nijaký záväzný výrok. Manželstvo je charakterizované vzájomným zväzkom osôb odlišného pohlavia pre pohlavné a životné spoločenstvo. V Cirkvi trvá presvedčenie, že každé manželstvo pokrstených je síce sviatosťou, ale až po manželskom akte je definitívne nerozlučným. Táto téza sa odôvodňuje tým, že iba dovŕšené manželstvo predstavuje dokonalým spôsobom vzťah Krista k Cirkvi. Čo sa týka vysvetľovania znaku sviatosti manželstva, je lepšie nepoužívať pojmy matéria a forma. Čo sa týka formy, Cirkev vydala určité predpisy, aby zaručila pevnosť zmluvy.
  • Vysluhovateľ: Sú nimi tí, ktorí konajú znak, teda tí, čo uzatvárajú zmluvu (novomanželia resp. snúbenci). Preto sú v pravom a presnom zmysle jeden pre druhého aj sprostredkovateľmi milosti. Uzavierajúci manželstvo si navzájom udeľujú sviatosť. Biskup, kňaz alebo diakon sa pri uzatváraní manželstva zúčastňujú ako kvalifikovaný svedok.
  • Prijímateľ: Uzatvárajúci manželstvo si navzájom udeľujú sviatosť. Pozri tiež manželské prekážky v CIC.
  • Spásonosné ovocie: je ním v samom manželskom zväzku vyjadrená podobnosť so zväzkom Krista a Cirkvi, čo zodpovedá tak podstate manželstva, ako i podstate milosti.
  • Sv. Písmo: SZ - Muža a ženu spojil dovedna sám Boh. Manželstvo sa označuje aj ako zmluva pred Bohom. NZ - Čo sa týka Ježišovho vzťahu k manželstvu, treba povedať, že on sám ženatý nebol. Manželstvo je predbežná dočasná forma života. Bezženstvo zodpovedalo Ježišovmu ohlasovaniu a uskutočňovaniu Božieho kráľovstva. Hoci manželstvo je základnou formou ľudského života, má svoje miesto iba dovtedy, pokým trvajú dejiny ľudstva. Ježiš priniesol svetu posolstvo o manželstve, čo poukazuje na jeho sviatostný charakter. Výslovný poukaz na sviatostnosť je v Ef 5,21-33. Charakteristikou správania ženy má byť poslušnosť, u muža je to láska. Pavol ako dôvod pre svoje požiadavky uvádza, že manželstvo je postupnou realizáciou vzájomného vzťahu Krista a Cirkvi.
  • Tradícia: Aj v poapoštolskom čase sa manželstvo neustále považovalo za súčasť Cirkvi. Druhý lateránsky oncil v 12. stor. pripočítal manželstvo k siedmym sviatostiam. Sviatostné je predovšetkým uzavretie manželstva, zmluva, ktorou sa muž a žena navždy spolu zviažu. Touto zmluvou sa manželstvo uzatvára. Z toho vyplýva, že pokrstení nemôžu uzavrieť manželstvo tak, žeby neprijali sviatosť.
  • Špecifické aspekty: Jednota a nerozlučnosť sú podstatnými prvkami každého manželstva. Keby osoby, uzavierajúce manželstvo, vylúčili jednotu a nerozlučnosť, nemali by opravdivú vôľu uzavrieť manželstvo, lebo by chceli niečo iné, ako sviatostné manželstvo.

Odpustky[upraviť]

  • Odpustky sú svätenina, ktorá sa v ranom stredoveku vyčlenila ako osobitný prvok z praxe starocirkevného pokánia. Pre teológiu odpustkov je dôležitá zásada, že odpustenie hriechu ako viny sa síce stane naraz, ale to ešte neznamená, že sa premohol celý komplex hriechu, hriešny skutok a jeho dôsledky v prostredí.. Teda sa rozlišuje hriech od trestu za hriech.
  • Vývin: Odpustky sa vyvinuli zo starokresťanskej praxe udeľovania sviatosti zmierenia. Jednalo sa o odpustenie určitej doby pokánia, ktorá predchádzala absolúcii a opätovnému začleneniu hriešnika do cirkevného spoločenstva.
  • Indulgentiarum doctrina - apoštolská konštitúcia Pavla VI. Náuka o odpustkoch: Odpustkami sa rozumie odpustenie časných trestov za hriechy, ktorých vina už bola odpustená, a to nie len pred Cirkvou, ale aj pred Bohom. Vhodne disponovaný veriaci ich môže získať za určitých podmienok prostredníctvom Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia autoritatívne rozdeľuje a privlastňuje poklad zadosťučinenia Krista a svätých. Cirkevný poklad zásluh - Rozumejú sa pod tým skutky uzmierenia a zadosťučinenia Ježiša Krista a z tohto prameňa vyplývajúce skutky uzmierenia a zadosťučinenia svätých.
  • učenie o odpustkoch: získanie a privlastnenie - Cirkev má moc udeľovať odpustky. Podmienkou získania odpustkov je krst, život v spoločenstve Cirkvi, odpustenie ťažkých hriechov, vykonanie predpísaných dobrých skutkov a aspoň všeobecný úmysel získať odpustky. Odpustky sa vzťahujú nie len na cirkevné tresty, ale aj na Božie tresty a hriechy. Môžu ich získať živí pre seba alebo privlastniť ich mŕtvym. Živí ich môžu získať na spôsob oslobodenia, mŕtvym ich možno privlastniť na spôsob príhovoru.
  • moc Cirkvi udeľovať odpustky - Pastierska moc Cirkvi sa v prvom rade vzťahuje na odpustenie trestu, ktorý uložila sama Cirkev. Odpustky trestu na druhom svete sa formálne nepripisujú dispozícii cirkevnej zvrchovanej moci. Cirkev nemôže rozhodovať o Bohu a jeho plánoch. Jurisdikčný akt Cirkvi vo veci účinnosti na druhom svete možno chápať iba ako prosbu, ktorú Cirkev predkladá v spoločenstve s Ježišom Kristom a svojimi údmi, ktorí už prišli k Bohu (svätí). Moc Cirkvi udeľovať odpustky sa odvodzuje od moci zväzovať a rozväzovať. Keďže Cirkev má úlohu premáhať celý komplex hriechu, hriešnikovu vinu i trest za hriech, môže teda odstrániť každú prekážku zabraňujúcu vstupu do Božieho kráľovstva. Odpustky možno označiť ako prvok cirkevnej moci zväzovať a rozväzovať.
  • charakteristika - Odpustky môžu byť čiastočné alebo úplné, podľa toho, či zbavujú časných trestov za hriechy čiastočne alebo úplne. Úplné odpustky možno získať iba raz za deň, druhý krát iba pre okamih smrti, čiastočné viackrát za deň.
  • 5 podmienok na získanie úplných - treba vykonať dobrý skutok obdarený úplnými odpustkami a splniť tri nasledujúce podmienky: sviatostná spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Sv. Otca. Okrem toho sa vylučuje akákoľvek trvalá záľuba k akémukoľvek hriechu, aj k ľahkému.
  • pre koho možno získať odpustky - Je istým učením, že Cirkev má moc odpustkami pomáhať zosnulým, ktorí sú v stave očisťovania, a to na spôsob prosby. Tieto odpustky nie sú oslobodením od trestu, lež výlučne prosbou k Bohu. Každý veriaci tiež môže získať odpustenie dočasných trestov čiastočne alebo úplne pre seba, s výnimkou tých odpustkov, ktoré možno získať iba pre duše v očistci (2.11. v kostole, 2.-8.11. na cintoríne).Nemožno však získať odpustky pre iného živého človeka.

Osobný súd - pojem, vzťah k všeobecnému súdu[upraviť]

  • Osobný súd: S výrokom, že človek hneď po smrti začne svoj definitívny osud sa nerozlučne spája téza, že hneď po smrti sa bude konať súd. V krste - a keď je nutné vo sviatosti zmierenia - dostane človek podiel na súde, ktorý Boh vykonal nad reprezentantom všetkých hriešnych ľudí, nad Ježišom Kristom. takto zo strany Boha umierajúci človek už má súd za sebou. Je to fakt minulosti. Na druhej strane treba mať na mysli, že odpustenie hriechov poskytnuté v krste alebo vo sviatosti zmierenia, ako aj vnútorné obnovenie a posvätenie majú v človekovi vydržať do konca.
  • Sv. Písmo: Ono hovorí veľmi vážne, že Boh odplatí každému podľa jeho skutkov, že človek musí podať vyúčtovanie zo svojho konania. Ale na žiadnom mieste sa nehovorí výslovne a formálne, že sa súd vykoná bezprostredne po smrti, hoci je naznačené, že po smrti nastane rozličný stav spravodlivých a hriešnikov (podobenstvo o Lazárovi a boháčovi).
  • Tradícia: U cirkevných otcov sú veľké kolísania ohľadom osobitného súdu. Počnúc 4. stor. sa však už veľmi jasne hovorí o jeho faktickosti.
  • Človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu (KKC 1022). Človek sa bez zakrývania a výhovoriek bezprostredne po smrti vidí taký, aký je. Posudzuje sa v Božom svetle, z ktorého nemôže uniknúť do tmy. Slovo súd má dvojitý význam: môže to byť súd oslobodzujúci, volajúci k dovŕšeniu a naplneniu, alebo súd odsudzujúci.
  • Kongregácia pre učenie viery zaraďuje náuku o odplate nasledujúcej hneď po smrti k pravdám prvého odstavca Professio fidei.
  • Vzťah osobitného súdu a posledného súdu: Často s hlása teória, že vzkriesenie každého jednotlivca nastane hneď po jeho smrti. V takejto téze sa odmieta, žeby niekedy nastalo úplne odlúčenie duše od tela. Podľa nej je smrť premenou k novému životu, ale nijakým odlúčením tela a duše.

Spoločenstvo svätých[upraviť]

  • Sv. Písmo: V 2. knihe Makabejcov sa kladie dôraz na modlitbu za zomrelých. Sv. Pavol porovnáva jednotu tých, čo sú spojení s Kristom s organizmom.
  • Tradícia: Presvedčenie, že žijúci môžu pomáhať mŕtvym nachádzame takisto v textoch cirkevných otcov a v liturg. modlitbách. Hlbší dôvod pre to je v spoločenstve svätých.
  • Spoločenstvo svätých znamená, že veriaci sú v Duchu Svätom tak spojení medzi sebou, že každý úd spoločenstva je dotknutý činom každého. Tieto súvisy sa nezničia smrťou. Smrť môže narušiť iba telesnú prítomnosť, nie však osobnú. Tí veriaci, čo žijú ešte na púti do poslednej budúcnosti, obracajú svoj zrak k tým, čo už do nej prišli. Títo zasa pozerajú na svojich bratov a sestry, pred ktorými už dobehli do cieľa. Takto je medzi putujúcimi a tými, čo už prišli do cieľa, blízke spoločenstvo.
  • Druh pomoci: Tí, čo ešte žijú môžu v dôsledku spojenia s Kristom zastúpiť mŕtvych v tom, že namiesto nich preberú časť trestu, ktorý na seba uvalili. Pritom sa predpokladá, že Boh prijme ponuku žijúcich pre tieto duše. V tomto zmysle Cirkev pre zosnulých ustanovila aj odpustky. Kto získava odpustky, môže prosiť Boha o to, aby udelil mŕtvym odpustenie trestu, prisľúbené v odpustkoch. Pritom však zostáva úplne neisté, v akej miere Boh vyhovie takej prosbe. Nemôžeme robiť nijaké výroky o dobe trvania očistca.
  • Funkcia: Druhý vatik. koncil prisudzuje svätým údom Cirkvi dvojitú funkciu voči tým, ktorí ešte putujú: je to funkcia dobrého príkladu a spasiteľnej pomoci. Svätí sú pomocníkmi pre tých bratov a sestry v Cirkvi i mimo nej, ktorí ešte nedosiahli nebo. Robia to silou lásky, ktorá z nich vychádza, i modlitbami, v ktorých Krista prosia za tých, ktorí ešte idú na svojej púti.
  • Vzťah putujúcich k svätým: podľa katolíckeho učenia sa uskutočňuje na dvoch stupňoch: na stupni uctievania a na stupni vzývania. Svedectvá o vzývaní svätých máme od najstarších čias. Najprv sa vzťahovalo na mučeníkov, apoštolov a prorokov, potom (4. stor.) sa rozšírilo na vyznavačov, panny a anjelov. Pritom sa jasne obil rozdiel medzi uctievaním Krista a uctievaním svätých. V uctievaní svätých je cieľom vždy sám Boh, ktorý si ľudí vyvolil a vzal do svojho života. Keď vzývame svätých, má to ten zmysel, že putujúca Cirkev má vedomie, že je s dovŕšenými bratmi v Kristovi zviazaná do jedného jediného „my“.

Nebo[upraviť]

  • Nebo vo svojej plnej podobe je spoločenstvo s Bohom, ktorý sa dá bezprostredne vidieť, a s tými ľuďmi, ktorí už prišli do definitívneho cieľa. V tomto súvise sa má vykladať život jednotlivých ľudí uprostred milujúceho spoločenstva, nakoľko nám Sv. Písmo a Tradícia na to dávajú oporné body.
  • Sv. Písmo: Slovo nebo znamená v SZ a NZ mnoho vecí. Je to výraz pre nebeskú klenbu, zároveň znamená Boží príbytok, jeho trón, pre neho vyhradenú svätyňu, existenčný priestor, ktorý mu patrí. Slovo nebo je slovom kvality. Táto má prevahu nad všetkými ľudskými silami. Slovo nebo je zároveň symbolickým označením pre Boha. Kristologický prvok je znázornený v mnohých obrazoch ako u sv. Pavla tak aj u sv. Jána. Byť v nebi znamená byť s Kristom.
  • Život s Bohom: Tým, že sa spravodlivým sľubuje, že prídu do neba, sľubuje sa im, že prídu k Bohu. Toto prisľúbenie neznamená zaistenie určitého miesta na bývanie. Vystúpením do neba sa nemieni pohyb v priestore. Je to skôr určitý spôsob realizácie života - život s Bohom
  • Nebo je výmenou medzi Bohom a človekom, Bohom, ktorý sa dáva nezahalený. Táto výmena sa vo Sv. Písme označuje ako videnie Boha. Fakt, že ľudia nemôžu vidieť Boha, tú najreálnejšiu realitu, má svoj dôvod v Božej transcendencii. Napriek tomu, že človek je Božím obrazom, nemá pre neho vhodný orgán vnímania. Podstatou stretnutia s Bohom je teda jeho videnie ako osobno-existenciálny proces.
  • V nebeskom živote je odstupňovanie. Boh sa síce dáva všetkým blaženým úplne, nie iba čiastočne, avšak schopnosť blažených prijať toto odovzdanie je rozličná. Táto schopnosť je tiež utvorená od Boha. Hoci pre všetkých ľudí je zavŕšenie v podstate rovnaké, lebo vždy pozostáva v stretnutí s darujúcim sa Bohom, predsa však je rozdiel v intenzite zážitku s Bohom. Meradlom pre poradie je láska ku Kristovi, k Bohu a k bratom a sestrám. Každý zavŕšený obsiahne takú mieru zavŕšenia a radosti, ktorá je primeraná jeho vnímavosti, teda jeho schopnosti lásky. Veď väčšiu mieru by ani nemohol prijať, nemôže ani vôbec po nej túžiť.
  • Život neba je milosť a odmena. Blažený vie, a to patrí vnútorne k jeho blaženosti, že už nemôže odpadnúť od Boha. Preto prežíva svoje spojenie s Bohom ako definitívnu istotu. Blažený už nemôže zhrešiť, teda vzbúriť sa proti Bohu. Smrťou sa tiež končí možnosť zásluh, a preto sa už nemôže čakať vzrast lásky k Bohu.

Peklo[upraviť]

  • Sv. Písmo: Podľa jeho slov treba počítať s tým, že si niektorý človek nevyberie život s Bohom a v spoločenstve bratov a sestier, lež život uzavretý do seba samého, že hľadá seba samého a má sám seba ako zmysel a cieľ života. Takýto život je životom pekla. SZ vedel málo o osude tých, čo opustili historický život. Podsvetie je miesto pre dobrých a zlých, musia tam všetci zostúpiť, je to zhromaždenie všetkých mŕtvych. V NZ sa peklo berie ako miesto večného trestu začínajúce s posledným súdom. Toto miesto je pripravené nie len diablovi, ale všetkým, ktorí sa nechcú obrátiť a prijať vieru. Peklo sa znázorňuje slovami o tme, plači a škrípaní zubami. Podľa sv. Pavla súd prináša zavrhnutým večnú skazu. Zavrhnutí sú zatratenými.
  • Tradícia: Diskusia sa v poapoštolskej dobe vzťahovala na začiatok, trvanie a druh pekelných trestov. Bezbožní sú už teraz v pekle podrobení trápeniu a nie až po poslednom súde. Učenie o obmedzenom trvaní pekla bolo zavrhnuté. Augustín zastával večnosť pekelných trestov. Prijíma sa téza o začiatku pekelných trestov hneď po smrti hriešnika so smrteľnými hriechmi (vyhlásené 1336 za dogmu).
  • Druh trestov: niet žiadneho formálneho cirkevného učenia. Peklo však znamená dvojitý trest: neprítomnosť videnia Boha a muky pridané zatrateným.
  • Podstata pekla: Božie zjavenie o pekle nehovorí preto, aby nám dalo informácie o stave na druhej strane nášho skúsenostného života, ale o pekle sa hovorí najmä v zmysle výstrahy. Slovom peklo sa nemieni označiť určité miesto. Aj zatratení sú nejako viazaní na priestor, lebo sú tvormi a preto nie sú všadeprítomní. Pokus lokalizovať miesto nepodkopáva len zmysel a vážnosť Božieho zjavenia, ale aj protirečí samému zjaveniu.
  • Človek má peklo v sebe samom, nezrúti sa doň ako do nejakej priepasti, ani ho doň nikto nesotí, ale skôr si sám robí peklo. Peklo žije v tom človekovi, o ktorom sa hovorí, že je v pekle. Absolútna vzbura človeka proti Bohu je vzburou proti láske, to znamená, že človek je v sebe uzavretý. Nie je schopný dialógu s inými. Neexistuje spoločenstvo zatratených. Každý zatratený je v takej ľadovej samote, takže ani to nevie, či má spoluzatratených.
  • Tresty: Primárny zážitkový prvok pekla je skúsenosť straty Boha. K tomu možno prijať aj sekundárny trest, totiž trest zmyslov. Sv. Písmo často používa slovo oheň (obrazný pojem spojení z výrazmi o plači, škrípaní zubami, červe, ktorý neumiera...).
  • Večnosť pekla: Peklo je večné pre to toho, kto si tento spôsob života volí preto, že hriech je bez konca, a tak večný. Zatratený sa už nemôže a ani nechce odpútať od svojho hriechu. Má síce odpor k svojej rozpoltenosti, oškliví sa sám sebe, ale vo svojom antiteistickom zmýšľaní je tak upevnený, že sa ho nechce zriecť. Má neodňateľnú rozkoš v tom, že žije vo vzbure proti Bohu. Boh je zúčastnený na pekle dvojakým spôsobom: tým, že neprekazil hriešnej vôli človeka a tým, že zatratenému nedá milosť.
  • Zmysel pekla: je zjavenie Boha ako Svätého, ako Lásky, ako Pravdy a Spravodlivosti, ako absolútnej hodnoty. Zatratený podáva toto zjavenie negatívnym spôsobom.

Očistec[upraviť]

  • Sv. Písmo: Viac ako náznaky nenájdeme ani v SZ ani v NZ. Náznak v 2. knihe Makabejcov, keď našli u padnutých bojovníkov obrazy bôžikov, obrátili sa k modlitbe a prosili, aby boli padlým úplne odpustené hriechy, ktorých sa dopustili. Ježiš spomína jeden hriech, ktorý sa neodpustí ani na tomto svete ani na druhom - je to hriech proti Duchu Svätému, teda vedomé odmietnutie Ježiša Krista a jeho diela. Toto by sa dalo rozvinúť v tom zmysle, že existujú hriechy, ktoré budú odpustené na druhom svete.
  • Tradícia: Predstava o očistení sa rozvinula v súvise s pokáním. Stále bola neistota, či pokrstený, ktorý sa dopustil smrteľného hriechu, a preto musel byť vylúčený z cirkevného spoločenstva, už je natoľko očistený a natoľko robil pokánie, že ho možno opäť pripustiť k eucharistickej slávnosti. Hoci boli predstavy cirkev. otcov o očisťovaní na druhom svete rozličné, predsa sám fakt bol často zdôrazňovaný.
  • Nemáme nijaké zjavenie o mieste, čase a živote v očistci. Aj ľudia v očistci sú pútaní na miesto. Nedá sa však povedať, akým spôsobom sa uskutoční toto pripútanie. Duše v očistci nepodliehajú času v našom zmysle. Tým odpadá aj otázka o trvaní očistca.
  • Očistec sa má rozumieť ako určité uskutočňovanie života po smrti z hľadiska vzťahu človeka k Bohu. Akého druhu je toto uskutočňovanie života je hlbokým tajomstvom. Duše v očistci žijú v pokoji a Božej láske. Pre ne sa už uskutočnilo rozhodnutie o živote, a síce v zmysle večného spoločenstva s Bohom a s dovŕšenými ľuďmi. Ale ešte nie sú zrelé pre bezprostredný rozhovor s Bohom, ktorý sa ukazuje už bez zahalenia.
  • Zodpovednosť po odpustení hriechu: Podľa Tridentského snemu žiadny človek sa nemôže bez osobitnej Božej milosti vyhnúť počas celého života všetkým všedným hriechom. Človek aj po odpustení hriechu zostáva zodpovedný za neporiadok, ktorý svojím hriechom vniesol do sveta. Bolo by však zveličené, keby sme chceli tvrdiť, že cesta do neba prechádza nutne a vždy cez očistec.
  • Tresty: Prežívanie bolesti dozrievania sa nazýva trestom straty. Trest straty je totožný s trestom zmyslov, lebo človek pociťuje neschopnosť mať dokonalý dialóg s Bohom ako nedostatok. Tento nedostatok vznikne zo samého človeka. Človek trpí zo seba samého. Trpí z toho, že ešte nie je schopný dostatočne milovať. Avšak toto utrpenie je preniknuté nádejou a radosťou, že Boh ho robí vždy viac schopným úplnej lásky. Očisťovanie sa vzťahuje na pomalé odtŕhanie od hriešnych náklonností.

Parúzia - Posledný súd a vzkriesenie tela, nové nebo a nová zem[upraviť]

  • Parúzia: Dovŕšenie stvorenia sa dosiahne nie vecnou udalosťou, ale osobným stretnutím, totiž Kristovým príchodom. Keď hovoríme o Kristovom novom príchode, nemáme na mysli priestorovú, lež osobnú udalosť. Druhý Kristov príchod znamená takú aktualizáciu jeho osláveného spôsobu existencie, že už nebude prítomný v zahaleniach, lež v bezprostrednej názornosti, takže ho už nikto nebude môcť nezbadať. To predpokladá, že v celom ľudstve sa uskutoční premena, takže ľudstvo bude schopné uvidieť osláveného Krista. Sv. Písmo: Fakt druhého Kristovho príchodu, jeho definitívneho osobného sebazjavenia, nádej na tento dej spolu s vierou vo vzkriesenie Ježiša Krista tvoria základ apoštolského ohlasovania. Cirkev prevzal do svojich vyznaní viery zjavenie o druhom Kristovom príchode a definovala ho na 4. lateránskom koncile (1215). Kráľovstvo Krista sa neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta.
  • Posledný súd: Výrazom súd sa myslia dve veci: vyjadrenie hodnoty a nehodnoty a pririeknutie definitívneho osudu podľa hodnoty alebo nehodnoty. Súd postihne všetkých ľudí, nebude mať však pre všetkých rovnakú funkciu - pre veriacich v Krista bude splňujúcim, pre nenávidiacich Boha bude zatracujúcim. Sv. Písmo: Raz označuje za Sudcu Otca, raz Krista. Toto zdanlivé protirečenie sa odstráni poukazom na to, že Boh koná svoje skutky skrze Krista a Kristus zasa robí iba Otcove skutky. Priebeh súdu sa opisuje pomocou mýtických obrazov, veľmi dramaticky, predovšetkým v Jánovej Apokalypse. Meradlom na tomto súde je láske a síce láska, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi.
  • Predmetom súdu zú všetky činy, myšlienky a zariadenia sa tvorov od počiatku až o konca a uverejnia sa v ich dobrote alebo zlobe a v ich dosahu na celé dianie sveta. Pri poslednom súde sa nebudú skúmať alebo opravovať predchádzajúce individuálne súdy (aplikované hneď po smrti), tu je dôraz na objektívnu hodnotu alebo nehodnotu, akú mali jednotlivé rozhodnutia v rámci dejín. Božia spravodlivosť dokáže pred verejnosťou sveta svoju absolútnu platnosť.
  • Vzkriesenie z mŕtvych: Podľa tradičnej mienky duchovná duša, v smrti od tela oddelená, podľa svojej bytosti je stále zameraná k hmote. Je nepreniknuteľným tajomstvom, ako k telu zameraná duchovná duša môže bez tela ďalej žiť. Spojenie s telom patrí do jej podstatnej štruktúry. Duša zostáva zameraná na hmotu a plnú podobu svojho dovŕšenia dosiahne až vtedy, keď sa môže opäť vteliť, pravda, iným spôsobom ako v svojom historickom bytí. Duša hľadí upreto na tú chvíľu, v ktorej dostane definitívnu, s telom spojenú existenciu. To sa stane pri vzkriesení z mŕtvych.
  • Podľa Božieho zjavenia sa vykúpenie uskutoční v tele. Plné synovstvo je vykúpením tela. Pravzorom plného vykúpenia je zmŕtvychvstalý Kristus. On je zároveň účinnou príčinou vzkriesenia všetkých. Sv. Písmo: V SZ sa jasne hovorí o vzkriesení z mŕtvych v knihe Daniel. V Ježišových časoch sa pravoverní zbožní veriaci priznávali k zmŕtvychvstaniu. Ježiš túto rozšírenú vieru upevnil a vyjasnil. Ohlasoval najmä, že vzkriesenie tela nie je návratom k historickej forme života, ale že vzkriesení z mŕtvych žijú iný, tajomný život. Svedectvo podáva tiež sv. Pavol v 1. liste Korinťanom. Charakterizuje kvalitu zmŕtvychvstalého tela výrazmi o duchovnosti, nepominuteľnosti, moci a sláve. Existenciu zmŕtvychvstania nazýva nebeskou. Tradícia: Túto vieru dokazujú „Acta martyrum“, nápisy a maľby v katakombách, úcta, ktorá sa preukazovala zomrelým.
  • Cirkev verí vo vzkriesenie mŕtvych. Toto vzkriesenie chápe tak, že sa vzťahuje na celého človeka. Pre vyvolených je vzkriesenie rozšírením Kristovho zmŕtvychvstania na ľudí. Telá ľudí budú vzkriesené pri druhom Kristovom príchode (výnimkou je Panna Mária). Kristologický základ vzkriesenia neplatí len pre pokrstených, ale pre všetkých ľudí, aj nepokrstených.
  • Nové nebo a nová zem: Sv. písmo hovorí o dovŕšení v spoločenstve zhromaždenom okolo Krista pomocou obrazu mesta. Pre toto mesto je charakteristické, že nemá chrám - nepotrebuje už miesto, kde sa budú prinášať obety. Nepoznáme čas zavŕšenia sveta, ani nevieme, ako bude vyzerať pretvorený vesmír. Pre nové nebo a novú zem sú charakteristické dve vlastnosti: že budú bez času a budú niesť stopy lásky. Večný život bude nový život.