Dogmatika/Teológia

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Pojem[upraviť]

Etymológia[upraviť]

Slovo "teológia" pochádza z gréckeho "Theos" - Boh; "logos" - slovo. Etymologicky teda slovo "teológia" znamená slovo, reč, alebo náuku o Bohu. Odtiaľ sú aj jej slovenské názvy: bohoslovie, bohoveda.

Historický vývoj pojmu[upraviť]

Samotný názov ‘teológia’ vo svojom obsahu podliehal zmenám.

Starovek[upraviť]

Antika rozumela teológiou mýtické rozprávanie alebo filozofickú náuku o božstve. U Homéra a Hesídia ňou bolo rozprávanie o živote bohov. Podľa Platóna grécki básnici pestovali teológiu. Aristoteles stotožňuje teológiu s prvou filozofiou, ktorá pojednáva o najvyšších príčinách sveta.

Sväté Písmo výraz "teológia" nepoužíva ani raz. Používa však termín Sermo Dei, (resp. dabar Jahve, toto hovorí Pán), teda Božie slovo, ktorým sa Boh prihovára ľuďom - Božie zjavenie.

Cirkevní Otcovia. Origenes (185-254) dáva tomuto slovu po prvýkrát kresťanský význam. Píše, že opravdivá teológia je náukou o Bohu a Kristovi Spasiteľovi. Euzébius z Cézarey (+ okolo 340) napísal dielo "O cirkevnej teológii".

Grécki otcovia všeobecne používali výraz "teológia" pre náuku o Bohu v Trojici. Termín "oikonomia" používali na označenie náuky o spasiteľnej Božej Prozreteľnosti.

Latinskí Otcovia chápali teológiu v širšom zmysle.

  • Sv. Augustín píše: «Teológia, aby sme porozumeli gréckemu slovu, znamená náuku alebo reč o božstve». (De civ. Dei 8,1).
  • Čo dnes rozumieme teológiou, nazývali latinskí Otcovia: doctrina christiana, sacra Scriptura, sacra eruditio, divina Pagina.

Stredovek[upraviť]

Až Peter Abelard (+ 1142) chápal teológiu ako súhrn kresťanskej náuky (theologia christiana), ale ešte nie vo význame systematickej vedy o Bohu na základe Zjavenia. V tomto význame sa slovo používalo až v 13. storočí.

Sv. Tomáš Akvinský (+ 1274) vo svojej Summe používa výraz "teológia" len trikrát, miesto neho však používa výraz "posvätná náuka".

Dnešný význam pojmu[upraviť]

Od počiatku stredoveku slovo ‘teológia’ už znamená všetku náuku o Bohu a vzťahu človeka k Bohu na základe Zjavenia alebo kresťanského učenia.

Čo je teológia?[upraviť]

Definícia: Teológia je systematická veda o Bohu a jeho dielach na báze zjavenia.

Produkt ľudského rozumu. Teológia je veda, teda poznanie, ktoré sa usiluje o objektívnu istotu. Svojou prirodzenosťou sú všetky vedy produktom človeka, ľudského rozumu. Je to čosi tak zložité, že na to jeden ľudský život nestačí. Všetky vedy sa vyvíjajú len postupne, vďaka úsiliu mnohých generácií. Každá generácia ich preberie od predošlej a zanechá ich nasledujúcim generáciam neukončené a v neustálej potrebe vylepšovania.

Byť teológom, znamená vstúpiť na pole vedy. Ak sa chceme začleniť do vedy, nemôžeme len nekriticky prijať to, čo už bolo doteraz vykonané, ale musíme v istom zmysle začínať osobne od začiatku. Samozrejme nie tak, akoby ešte doteraz na danom poli nebolo nič urobené, ale tak, že si budeme musieť osobne prejsť cestu, ktorú prekonali naši predchodcovia, nie však nekriticky, aby sme si tak mohli z toho vyvodiť vlastné závery. Nie je totiž vedou jednoducho ovládať to, na čo iní prišli, nech by sa to už týkalo čohokoľvek. Treba k tomu všetkému dospieť sám, hoci pod vedením iných. Potom závery, ku ktorým dospejeme nebudú len niečím naučeným, ale budeme mať dostatočné dôvody k ich osvojeniu. Takže jednotlivé rezultáty budeme vlastniť, akoby sme boli my sami ich objaviteľmi.

Teológia je teda dielom ľudského rozumu, ovocím kolektívneho a zároveň osobného výskumu. Lenže teológia je týmto všetkým úplne osobitným spôsobom, pretože jej objektom je výskum presahujúci racionálnu sféru. To, čo sa v teológii poznáva, je podľa scholastickej terminológie nemožné poznať iba vlastnými silami rozumu.

Predmet[upraviť]

Materiálny[upraviť]

Materiálny predmet teológie môže byť primárny alebo sekundárny.

  • Primárnym predmetom teológie je sám Boh.
  • Sekundárnym predmetom sú stvorené veci, nakoľko sú vo vzťahu k Bohu.
V teológii sa jedná o všetkom vzhľadom k Bohu. Buď, že je to Boh sám, alebo to má vzťah k Bohu ako k pôvodu a cieľu. Sv. Tomáš nazýva Boha subiectum attributionis celej teológie, to znamená, že všetky pravdy, o ktorých teológia pojednáva, majú vzťah k Bohu.

Formálny[upraviť]

Formálny predmet teológie, čiže hľadisko, z ktorého teológia pojednáva o Bohu a o jeho dielach je to, že tieto pravdy dokazuje z Božieho zjavenia.


Boh nám svoje bytie a vlastnosti zjavil. Teológia vidí veci z hľadiska samotného Boha. Predpokladá Božie slovo k ľuďom.

Porovnanie teológie s filozofiou[upraviť]

Keď teológia odhliada od Zjavenia a pozerá na veci len z hľadiska rozumu, opúšťa svoj vlastný obor. Už nie je teologická, ale filozofická (taká je teodícea). Teológia predpokladá Zjavenie a vieru. Na nich buduje. Takto je vedou nadprirodzenou, vedou Zjavenia.

Získavanie vedomostí o Bohu[upraviť]

Sú dva spôsoby, ako môže človek nadobúdať poznatky o Bohu a jeho činnosti:

  1. z prírody, z prirodzeného prameňa, ktorý pozoruje svojim rozumom,
  2. z nadprirodzeného Božieho zjavenia, ktoré poznáva prostredníctvom viery.

V prvom prípade je súhrn vedomostí takto získaných prirodzenou teológiou (je to v skutočnosti filozofické poznanie - teodícea).

V druhom prípade je to nadprirodzená teológia (teológia v pravom zmysle slova).

Rozlišujú sa podľa toho, či prameň, z ktorého čerpajú je prirodzený poriadok vecí alebo nadprirodzené Zjavenie a či prostriedok ktorým čerpá svoje vedomosti je prirodzený rozum (lumen rationis) alebo svetlo viery (lumen fidei).

Rozdiel medzi teodíceou a teológiou[upraviť]

  • V prameni poznania: príroda okolo nás - Božie zjavenie.
  • V spôsobe, ako svoje poznatky nadobúdame: svojim rozumom - vierou.
  • V obsahu poznania: Boh Stvoriteľ a my jeho stvorenia - Trojjediný Boh, náš Otec a my jeho deti.

Teológia ako veda[upraviť]

Pod pojmom veda sa rozumie sústavný celok poznatkov, získaných jednotnou cestou z istých a známych zásad.

K vede teda patrí:

  • jednota predmetu;
  • jednota metódy;
  • usporiadaný systém.

Špecifický charakter teológie[upraviť]

Keď hovoríme o vedeckom charaktere teológie, aby sme unikli nejasnostiam a nedorozumeniam, musíme si pripomenúť, že teológia sa v niektorých svojich prvkoch odlišuje od všetkých častí filozofie ako aj od všetkých ostatných vied (logika, matematika, humanitné i prírodné vedy).

Hlavným predmetom teológie sú tajomstvá viery (mysterium) a vo svojej metóde, a to niekedy rozhodným spôsobom, závisí na autorite Cirkvi.

Teológia pracuje so sústavou zjavených právd. Pravda však - a to pravda logická, pravda poznania - je zhoda rozumu so skutočnosťou. - hovorí sv. Tomáš. Lebo naša mienka je pravdivá alebo mylná podľa toho, či to, čo tvrdíme, zodpovedá skutočnosti alebo nie.

Základom pravdivosti je teda objektívna skutočnosť. Ľudský rozum je na nej závislý a jeho poznanie je len vtedy pravdivé, ak sa zhoduje so skutočnosťou. Teológia v plnom zmysle slova predpokladá vieru. Možno teda dokazovať, že je veda?

Odpoveď závisí na tom, aký obsah pripisujeme pojmu „veda“ a aké metódy sa považujú za vedecké. Obmedzíme sa na dva významy pojmu „veda“:

  • celý metodický proces poznávania nejakého daného úseku skutočnosti (formálne alebo reálne), môže sa nazývať vedeckým poznávaním;
  • veda je systematické usporiadane viet vzťahujúcich sa k danému predmetu a logicky na seba nadväzujúcich.

Metodická práca. Je pochopiteľné, že v každej vede musia byť zachované pravidlá myslenia. Ďalej určitá skupina viet musí dosiahnuť stupeň istoty, ktorá sa opiera o nepriamu alebo bezprostrednú skúsenosť. Vo vedeckom poznávaní musí byť zachovaná aj metóda, určená samotným predmetom a prijatá v danom odbore vedy. Preto sa musia používať iné metódy v prírodných vedách a iné v humanitných.

Poznanie všeobecných zákonitostí. Niekedy sa od vedy vyžaduje, aby mala za cieľ dosiahnutie poznania všeobecných, definitívnych zákonov, riadiacich skutočnosť. V takom prípade by vedou bola len matematika, pretože ani súčasné prírodné vedy už nedosahujú tento ideál, keď operujú pojmami štatistických zákonov.

Objektívna overiteľnosť výsledkov. Veda má spoločenský charakter a z tohto dôvodu samotný myšlienkový proces i vyhlásené výsledky môžu a musia byť oceňované kriticky a teda musia byť overiteľné. Určitý stupeň overiteľnosti je tiež podmienkou autentickej vedy. Dala by sa ešte pripojiť požiadavka komunikatívnosti vedeckého jazyka, aspoň pre špecialistov.

Námietky voči vedeckému charakteru teológie[upraviť]

Keď zameriame pozornosť na vyššie uvedené podmienky vedeckého poznania a aplikujeme ich na teológiu, stretávame sa s nasledujúcimi námietkami:

Boha a jeho tajomstvo nemožno adekvátne vyjadriť ľudským jazykom a predsa v teológii by mal vojsť rozum do oblasti viery so svojím chápaním ľudskej prirodzenosti, činnosti ducha, príčinnosti, slobody, šťastia atď. Viera by bola týmto spôsobom deformovaná a akoby rozriedená. Sv. Bonaventúra nazýval takúto metódu ‘najhorším zázrakom’ lebo víno bolo premenené na vodu.

Dosiahnuť evidentnosť výsledkov. Viera, a v dôsledku toho i teológia, nemôžu dosiahnuť evidentnosť svojho hlavného predmetu. Úsudky, ktorými vyjadrujeme vieru a teda ani teologické uzávery, ktoré úsilím ľudského myslenia z nich vyplývajú, nie sú evidentné. Vieme však, že každá veda má za cieľ dosiahnuť takú evidentnosť, ktorá by vylučovala pochybnosť a prinútila by rozum prijať isté závery. V oblasti historickej vedy sa síce opierame podobne ako vo viere o dôveryhodné svedectvo, lenže viera nie je historická veda podliehajúca neustálej kontrole a prípadným opravám - rozhodujúcim prvkom v nej je autorita.

Veda má charakter objektívny, nadosobný a nemusí závisieť na vôľových a emocionálnych faktoroch. Naopak viera, ktorá je čo najosobnejším kontaktom s Bohom, je dobrovoľným rozhodnutím. Z toho vyplýva, že i teológia, ktorej predmetom je viera, závisí na dobrej a slobodnej vôli.

Cirkev kontroluje prácu teológov, pretože jej bol zverený poklad viery a má povinnosť bdieť nad tým, aby viera nebola mylne vysvetľovaná. V teológii sa teda objavuje bočný prvok, ktorý je vedám cudzí – autoritatívny výrok. Vo vede sa však treba riadiť jedine dôvodmi čerpanými zo zákonov ľudského myslenia a zo samotnej skutočnosti.

V teológii sa mnoho pojmov chápe analogicky a pojem analógia nie je natoľko presný, aby mohol byť uznaný za vedecký.

Sv. Tomáš Akvinský, ako aj ostatní veľkí scholastici, si boli vedomí ťažkosti pri určovaní teológie ako vedy. Myslel, že celú záležitosť mu uľahčí pojem vedy, vzatý z Aristotelových spisov. Tento filozof tvrdil, že každá veda má nejaké princípy, ktoré sú buď bezprostredne evidentné, alebo sa ku nim vzťahujú. Teda môžu existovať vedy, ktoré čerpajú svoje zásady z iných vied, ktorým sú preto podriadené. Z prijatých zásad sa podľa pravidiel myslenia vyvodzujú závery. Ich systematický a overiteľný súhrn je teda vedou v subjektívnom zmysle slova. Keď sv. Tomáš prijal tento aristotelovský pojem vedy, chcel dokázať, že ‘posvätná náuka’ má charakter vedy. Čerpá totiž zásady z poznania Boha a svätých a teda zo svetla vyššej vedy.

Obrana vedeckého charakteru teológie[upraviť]

Keď bránime vedecký charakter teológie, uvedomujeme si, že pojem ‘veda’ tu nechceme použiť v jednoznačnom zmysle slova. Teológia má za predmet nadprirodzenú skutočnosť a používa svoju vlastnú metódu, v niektorých bodoch odlišnú od ostatných vied.

Dôvody k tomu, aby sme teológiu považovali za vedu v analogickom zmysle sú nasledovné:

  • Teológia, ako každá veda, má svoj predmet a tým je zjavená skutočnosť, t. j. celé dejiny spásy, dosahujúce svoj vrchol v Kristovi a v súčasnosti sa realizujúce v Cirkvi, ktorá je jeho ďalším pokračovaním.
  • Ako v každej vede, aj v teológii sa opierame o zákony nášho myslenia a za každú cenu sa snažíme uniknúť rozporu s jasnými úsudkami rozumu alebo s výsledkami iných vied.
  • Teológia má svoju vlastnú metódu, prispôsobenú skúmanej skutočnosti.
  • V každom odbore teologickej vedy máme súhrn vedomostí, navzájom spojených a tvoriacich myšlienkovú konštrukciu, zhodujúcu sa so zákonmi logiky.
  • Vo vede sa usilujeme o poznanie skutočnosti tým, že vytyčujeme problémy a hľadáme na ne kladné odpovede. Práve tak postupujeme aj v teológii.
  • V teológii používame oblasť prirodzeného poznania a snažíme sa ho zharmonizovať s pravdami viery.
  • Vedľa prirodzeného poznania a poznania vierou, patrí teológii jej vlastné nachádzanie pravdy pomocou celého radu myšlienkových procesov, medzi ktorými je aj vyvodzovanie záverov zo zjavených právd.
  • Cirkev nie vždy, skôr zriedka, zasahuje do oblasti teológie a v súčasnosti sú tieto zásahy stále opatrnejšie. Teda námietka, že teológia závisí len na autorite Cirkvi, je nesprávna. Napokon dokumenty Cirkvi sú pre teológa materiálom, ktorý predstavuje podklad pre vyvodzovanie záverov.

Teológia je však čímsi viac než len vedou. Nepredstavuje len usporiadanie teoretických poznatkov, ale uľahčuje nájdenie zmyslu života a prináša tiež usporiadanie ľudskej činnosti smerujúcej v konečnom zameraní k Bohu a ku konečnému šťastiu človeka. Teológia sa tak stáva zároveň životnou múdrosťou.

Teológia je veda viery[upraviť]

Teológia je na rozdiel od iných vied, vedou viery (scientia fidei). Je vedou viery v objektívnom i subjektívnom zmysle slova.

Viera[upraviť]

Objektívna viera je súhrnom právd a udalostí, ktoré Boh zjavil. Tieto pravdy sú obsiahnuté v prameňoch Božieho zjavenia a Cirkev ich predkladá, aby sa v ne verilo. Hovoríme tomu poklad viery (depositum fidei). Je to vlastne obsah Božieho zjavenia (fides, quae creditur).

Subjektívna viera je tá, ktorou veríme (fides, qua creditur), ktorou uznávame za pravdivé to, čo sa nám predkladá veriť. Je to vlastne odpoveď človeka na Božie zjavenie. Zatiaľ čo v objektívnej viere je to Boh, ktorý nám predkladá súhrn právd cez svoje Zjavenie, v subjektívnej viere je to človek, ktorý tieto pravdy pod vplyvom Božej milosti v menšej alebo väčšej miere prijíma a podľa nich žije.

Teológia nie je viera[upraviť]

Teológia nie je viera ale veda o viere. Jej výsledky nie sú predmetom viery, aspoň kým ich autorita Cirkvi za také nevyhlási. Teda každá pravda viery môže byť predmetom skúmania teológie, avšak nie každý teologický záver je predmetom viery.

Teológia sa od viery odlišuje:

  • obsahom – viera podáva iba zjavené pravdy, teológia i mnohé iné, ktoré vyvodzuje pomocou vlastných metód zo zjavených právd;
  • formou – viera uznáva a prijíma svoj predmet preto, že je overený neomylnou Božou autoritou, teológia na základe vedeckého dôkazu;
  • istotou – vo viere je istota zaručená Bohom, v teológii je toľko istoty, koľko istoty majú uvedené dôvody.

Ak niekto nemá vieru, nemôže byť teológom, ale len filozofom náboženstva, jeho psychológom a historikom alebo sociológom. Veriaci človek, ktorý si rozumom uvedomuje, čo jeho viera vyjadruje, je už v počiatočnom stupni teológom, hoci k systematickej teológii má ešte ďaleko.