Dogmatika/Teologická demonológia

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Pôsobenie zlých anjelov[upraviť]

Boh ako najvyššie dobro nemôže chcieť žiadne mravné zlo a preto akékoľvek nabádania k zlému nemôžu pochádzať od najvyššej normy mravnosti, ani nie sú prikázané a chcené. Boh len dovoľuje, aby existovalo zlo z dôvodov, ktoré sa vymykajú našej rozumovej analýze. Vieme len to, že Boh by nedopustil hriech, keby z neho nemohol vyviesť nejaké dobro. Boh nezabránil, aby sa časť anjelov s ním nerozišla. Práve tak sa nepostavil na odpor, aby mohli zvádzať k zlému (nie však nútiť); ani nemôžu ovládnuť vnútro ľudskej duše, lebo tam pôsobí len Boh. Vplyv zlých duchov na ľudí sa prejavuje v rôznej forme, nepriamej (prostredníctvom iných ľudí) alebo priamej (pôsobením na obrazotvornosť a na zmyslovú psychiku); môže sa prejaviť aj ostrejšia forma vplyvu zlého ducha, ktorú bližšie nepoznáme. Teológovia ju definujú ako útoky a posadnutosť, ktoré máme odlišovať od duševných chorôb, ktoré sa niekedy prejavujú podobne.

Diablova vláda nad ľuďmi[upraviť]

Zlí duchovia stroja ľuďom úklady, aby ich priviedli k hriechu a tak do zatratenia.

  • IV. Later. Snem učí: „človek zhrešil zvedený diablom
  • Trident. Koncil vymenúva medzi následkami Adamovho hriechu aj upadnutie do diablovho otroctva.

Teda dogmou je: „Diabol má na základe Adamovho hriechu určitú vládu nad ľuďmi“.

Liturgický výraz tejto viery Cirkvi sa nachádza v krstných obradoch. Písmo sv. Starého a Nového zákona v početných prípadoch výslovne spomína pôsobenie diablov na ľudí, počnúc od pokúšania v raji až do konca sveta, keď bude satan pôsobiť znameniami, lživými zázrakmi a klamstvami.

Kristus označuje diabla ako knieža tohto sveta. Sv. Pavol ho nazýva bohom tohoto sveta. Vykupiteľským Kristovým dielom bola diablova vláda principiálne premožená. Jn 12,31: „Teraz bude vyhodené knieža tohto sveta“. Hebr 2,14: „vzal na seba prirodzenosť krvi a tela... preto, aby smrťou zničil toho, ktorý má moc nad smrťou, totiž diabla“. Por. Kol 1,13; 2,15; 1 Jn 3,8. Pri poslednom súde bude diablova vláda úplne, dokonale a s konečnou platnosťou zlomená.

Podľa sv. Tomáša Akvinského prirodzenosti človeka je primerané, aby mu iné tvory pomáhali alebo mu robili prekážky. Dobrí anjeli mu pomáhajú, zlí duchovia zasa prekážajú. Boh pripustí nástrahy zlých duchov, aby človek tým jasnejšie poznával, že je slabý a odkázaný na Božiu pomoc, a tak sa udržal v poníženosti. Písmo sv. však zdôrazňuje, že Boh nedopustí pokúšať človeka nad jeho sily , ale dáva mu milosť, aby mohol pokušenie premôcť, a tak oslávil Boha a sebe získal korunu víťazstva.

Poznámky:

Démoni (z gr. daimon – u gr. básnikov často dobre zmýšľajúci Boh, ochranný Boh, vnútorný hlas človeka). Národy všetkých dôb poznajú démonov rozdielnych pokiaľ ide o vlastnosti, postavenie a účinnosť. Výraz „démoni“ sa najčastejšie používa v užšom zmysle o „škodiacich“ duchoch.

Aj SZ predpokladá jestvovanie takýchto démonov bez toho, že by im pripisoval osobitný význam. Konkrétne sa vykresľujú predstavy o démonoch v neskorom židovstve (hierarchia s diablom, satanom ako náčelníkmi; pôsobenie v úlohe zhubcov; vznik démonov v dôsledku pádu anjelov), ktoré potom v základných črtách vchádzajú do NZ, ale s celkovým zameraním k dejinám spásy: démoni tvoria kráľovstvo, ktoré stojí proti Bazilei a prejavuje sa posadnutosťou.

IV. Later. koncil vyniesol vieroučné rozhodnutie, v ktorom sa jasne a rozhodne hovorí, že nejestvuje nijaké zlo, ktoré by bolo takým od počiatku, ale že všetko zlé je konečné a časné a povstalo zo slobodného rozhodnutia stvorenia. V tejto súvislosti sa hovorí, že diabol a ostatní démoni boli stvorení Bohom v prirodzenosti dobrí, ale svojimi vlastnými činmi sa stali zlými. Tým sa jestvovanie démonov predpokladá.

Tieto skromné údaje neoprávňujú vidieť v démonoch (ako to často robí ľudová nábožnosť) rovnakých protivníkov Boha (pokiaľ ide o moc) alebo v takom zmysle vykresľovať ich vlastnosti a pôsobenie. Vzhľadom na vážnosť dejín spásy bolo by teologickou neserióznosťou, keby sme na démonov pozerali ako na nejaký druh strašidiel, ktoré sa potulujú po svete. Skôr môžeme predpokladať, že u nich ide práve o sily sveta, pokiaľ tento svet je odmietnutím Boha a pokušením pre človeka. Tým sa predpokladá osobný ráz démonov, ktorého sa pevne pridŕža Písmo sv. aj Magistérium, pretože každý podstatný neporiadok vo svete pochádza z osobnej činnosti. Takisto sa predpokladá ich pluralita, ktorú si máme predstavovať v súvislosti s kvalitatívnou a regionálnou pluralitou sveta. Ďalej z toho vyplýva, že sa ako momenty tohto sveta hriešne zatvárajú pred Bohom, na čo etiologicky poukazuje skutočnosť, že podoba tohto sveta je efemérna. Ich moc je po víťazstve Ježiša Krista nad hriechom len zdanlivá, ktorú si osobujú neprávom a nemohúca.

  • Sily a mocnosti: sa v NZ zvlášť u sv. Pavla nazývajú zlé vládnuce sily (démoni), pokiaľ ešte uplatňujú svoju moc v terajšom veku (Eón). Keďže NZ nezaujato preberá skúsenosti ľudstva a očistené ich odovzdáva ďalej, smieme predpokladať, že v prípade týchto síl ide o osobné zlo vo svete, pokiaľ sa prejavuje v jednotlivých oblastiach a dimenziách človeka ako sebaoslavovanie, ktoré vedie k hriechu a smrti . Tieto sily a mocnosti premohol Ježiš Kristus smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. No táto ich bezmocnosť ešte zostáva zahalená. Atmosféra „tohto sveta“ je ešte napojená ich prítomnosťou a vedie k pokušeniu a prenasledovaniu kresťanov. Z dogmatického hľadiska je toto pôsobenie „dopustené“
  • Pomer diabla k človekovi: Dejiny spásy sa zmieňujú o 3 etapách, v ktorých diabol so svojou družinou zvlášť prudko útočí na ľudstvo: pri zvedení prarodičov k hriechu, v boji proti Kristovi a na konci času. Medzitým prebieha „normálna“ diabolská činnosť, aby čo najviac ľudí naveky zahubil: pokušenia prostredníctvom fantázie, pudovosti; príležitosti, démonickí ľudia, mimoriadne prostredníctvom posadnutosti, démonický špiritizmus, mágia, satanizmus – proti tomu vyháňanie diabla v priebehu tohto svetového času slúžiť oslave Božej a k pokoreniu zlých duchov na konci času. Veriaci kresťan už nie je pod vládou diabla , no jednako potrebuje úzke spojenie s Kristom a stálu bdelosť .

Spôsoby, ktorými diabol uplatňuje svoju vládu[upraviť]

  • Zlí duchovia sa usilujú človekovi morálne škodiť zvádzaním k hriechu. – 1 Pt 5,8: „Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník diabol, obchádza ako ručiaci lev a hľadá, koho by zožral!“.
Biblické príklady toho sú: pád prarodičov , Kainova bratovražda , zrada Judášova , Petrovo zaprenie , lož Ananiášova . Ľudská vôľa nie je pokúšaním diablovým donútená k zlu ale podržuje si svoju prirodzenú slobodu. Zlý nepriateľ môže človeka len natoľko pokúšať, nakoľko to Boh vo svojej múdrosti pripustí: „On nedopustí skúšať vás nad vašu mohúcnosť“ .
Čo sa týka spôsobu, ako zlí duchovia pokúšajú človeka,, predovšetkým je isté, že nemôžu priamo vplývať na rozum a vôľu človeka, lebo to sú duchovné schopnosti, ktoré nepodliehajú priamemu pôsobeniu nijakého tvora, ale len samého Pána Boha. Zlý duch teda môže pôsobiť na rozum človeka iba nepriamo, totiž skrze pamäť a obrazotvornosť (fantáziu) a na vôľu človeka tiež iba nepriamo skrze zmyslovú žiadostivosť. Netreba sa však domnievať, že každé pokušenie je od zlého ducha. Aj bez jeho vplyvu môže človek spáchať hriech. Človek nosí v sebe náklonnosť k hriechu. Písmo sv. hovorí, že človeka „vlastná žiadostivosť zachvacuje a zvádza“ , totiž „žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života“ . Okrem toho môže byť človek pokúšaný aj vplyvom iných ľudí. Zlí duchovia však – ako hovorí sv. Tomáš – používajú tieto okolnosti, aby zvádzali ľudí.
  • Zlí duchovia sa snažia škodiť ľuďom aj fyzicky, zapríčinením fyzického zla (infestatio).
  • Okrem pokúšania k hriechu môže zlý duch z Božieho dopustenia škodiť človekovi i na tele vonkajším pôsobením alebo i vnútorným posadnutím. Zvláštnym druhom fyzickej infestácie je posadnutosť (obsessio, possessio), pri ktorom sa zlý duch násilím zmocní ľudského tela, takže telesné orgány a nižšie duchovné sily, ale nie vyššie sily duše, sú ním ovládané. Možnosť a skutočnosť posadnutosti je jasné z výslovného svedectva Kristovho, ktorý sám vyháňal zlých duchov a svojím učeníkom udelil moc nad zlými duchmi . Por. cirkevné exorcizmy.
V jednotlivých prípadoch nemožno síce ľahkoverne predpokladať diabolské posadnutie, ale ho ani nemožno všeobecne popierať, keďže Písmo sv. ho často spomína. Pán Ježiš vyháňaním diablov znázorňoval, že prišiel zlomiť diablovu moc. My máme diablovi a vôbec každému pokušeniu odporovať zachovávaním Spasiteľovho napomenutia: „Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ .

Z okolností, ktoré sprevádzajú nezvyčajné zjavy možno rozoznať, či tu pôsobí Boh alebo anjeli, alebo démoni. Treba postupovať s najväčšou obozretnosťou, lebo vo veciach, ktoré nemožno postrehnúť zmyslami, sa človek veľmi ľahko môže mýliť. Pre dogmatiku stačí konštatovať, že styk zlého ducha s ľuďmi je možný. Posúdiť či v konkrétnom prípade ide o taký styk, prislúcha cirkevnej autorite .

Racionalistické tvrdenie, že posadnutí, o ktorých hovorí Písmo sv., boli len telesne alebo duševne chorí a že sa Ježiš prispôsobil viere židovského národa v démonov, je nezlúčiteľné s dôstojnosťou slova Božieho a s pravdivosťou a svätosťou Božieho Syna.

Pri rozpoznávaní démonických vplyvov musíme sa vystríhať nekritickej ľahkovernosti, ale aj racionalistickej nevery. Pretože pôsobenie fyzického zla je mimoriadny spôsob diabolského pôsobenia; najprv treba skúmať, či je takéto pôsobenie vysvetliteľné prirodzenými príčinami. Prehnaný sklon, každý nápadný zjav alebo pôsobenie pripisovať diablovi viedol koncom stredoveku k mylnému poblúdeniu o čarodejniciach.

Mienky zastávané viacerými starokresťanskými spisovateľmi a scholastikmi a niektorými teológmi novšej doby , že každému jednotlivému človekovi bol daný po boku jeden dobrý a jeden zlý anjel (aby ho tento podnecoval k zlu ako protiklad k Strážnemu), nemajú svoje opodstatnenie v prameňoch viery a sú ťažko zlúčiteľné s dobrotou a milosrdenstvom Božím. Obyčajne uvádzané miesta Písma (Jn 13,2; Ž 108, 6; Zach 3,1; Jób 1-2; 2 Kor 12,7), nie sú presvedčivé.

Vplyv zlého ducha teda nemožno ani popierať, ale neslobodno to ani preháňať. Naše názory o rôznych chorobách, živelných pohromách a škodách, o diablových pohlavných stykoch, sú v dôsledku nesmierneho pokroku prírodných vied celkom iné, ako tomu bolo v stredoveku, keď sa pálili čarodejnice.

Vplyv zlého ducha neslobodno preceňovať, lebo nie je nezávislou bytosťou, ale obyčajným tvorom. Kresťanskému svetonázoru protirečí predstava, podľa ktorej oproti najvyššiemu dobrému Bohu stojí najvyšší zlý boh. Neslobodno prehliadať ani tú skutočnosť, že účinnosť Kristovho vykupiteľského diela sa znižuje tou mierou, akou sa diabolské vplyvy preceňujú a zveličujú. Pán Ježiš zničil diablovu moc nad ľuďmi tým, že vyliatím svojej krvi zaplatil za ľudí výkupné Bohu a vrátil im slobodu Božích detí a zároveň založil Cirkev, aby veriacich zbavovala hriechov a chránila proti diabolským vplyvom. Ako ten, kto pácha hriech, je služobníkom hriechu , tak ten, kto je ospravedlnený milosťou Kristovou, je vyslobodený z diablovho otroctva a stáva sa Božím dieťaťom a dedičom Božieho kráľovstva. Keď Boh dopustí, aby diabol nabádal ľudí k hriechu, alebo aby im inak škodil, potom majú v Cirkvi Bohom pripravené účinné prostriedky, aby tieto vplyvy Kristovou silou mohli prekonať .