Dogmatika/Teologické pramene

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Pojem [1][upraviť]

Teológ má k dispozícii množstvo prameňov, ktoré mu pomáhajú konštruovať doktrínu a v ktorých môže hľadať zdôvodnenie svojich téz.

Prví kresťanskí teológovia sa neodvolávali len na autoritu Krista, ale aj na knihy Starého zákona i na filozofiu a literatúru významných pohanských autorov.

V stredoveku sa veľkej autorite tešili cirkevní Otcovia, najmä sv. Augustín a Pseudo-Dionýz Areopagita; neskoršia teológia si vysoko cenila veľkých scholastikov, predovšetkým sv. Tomáša, Bonaventúru i Jána Duns Scota; v poreformačnom období to boli dokumenty Tridentského koncilu, podobne ako dnešní teológovia sa radi odvolávajú na Druhý vatikánsky koncil.

Výber a hodnota prameňov teológie, ako aj umenie správne ich použiť rozhodujú o kvalite a hodnote práce teológa.

Problémom prameňov teológie sa zaoberali najmä Gerard z Bologne (+ 1317) a Melichar Cano (+ 1560). Veda o prameňoch sa niekedy nazýva teologická topika (gr. topos = miesto), častejšie sa však používa termín, ktorý zaviedol M. Cano vo svojom diele De locis theologicis - veda o teologických miestach. Teológia doteraz nevypracovala žiadne všeobecne prijaté rozdelenie prameňov.

Navrhované rozdelenie prameňov teológie si vyžaduje určité vysvetlenie:

  1. Zdôrazňuje rozhodný primát Svätého písma;
  2. odlišuje podstatné pramene od pomocných, ako aj závažné od menej závažných;
  3. termín "zobjektivizované pramene teológie" preberá od W. Granata;
  4. filozofia a vedy boli zaradené medzi pomocné pramene preto, že inšpirujú a rozličným spôsobom podporujú teológov v procese prehlbovania a systematizovania teologických vied, a to aj pri príprave teologickej doktríny pre apoštolské alebo misijné ohlasovanie. Niet pochýb o tom, že filozofia svojím spôsobom napomáha tvorbe systematickej teológie a že špeciálne vedy ako napr. hodegetiku či katechetiku si dnes nevieme predstaviť bez sociológie či psychológie.

Primárne pramene teologickej vedy[upraviť]

Definícia: Prvotným prameňom teologickej vedy je úradné Božie zjavenie.

Ku zjaveným prameňom teológie môžeme v podstate zahrnúť:

  • Sväté písmo
  • Symboly viery
  • Viera Božieho ľudu – sensus fidei
  • Učenie koncilov
  • Učenie pápeža ex cathedra
  • Učenie Cirkvi-biskupov a synód
  • Učenie Otcov a Učiteľov Cirkvi
  • Obvyklé učenie pápeža
  • Dejiny Cirkvi
  • Cirkevné právo
  • Cirkevné umenie

Dva pramene Božieho zjavenia?[upraviť]

Na rozdiel od protestantov, považujúcich Sväté písmo za jediný prameň Zjavenia – sa katolícki teológovia od Tridentského koncilu snažili ukázať, že sú dva pramene zjavenia, a to: Sväté písmo a Tradícia, v ktorej sa podľa týchto teológov nachádzajú tie pravdy viery, ktoré nie sú obsiahnuté vo Svätom písme.

Konštitúcia Dei Verbum. V súvislosti s plnším poznaním Božieho zjavenia došlo k zmene v chápaní Tradície a jej vzťahu ku Svätému písmu a k Učiteľskému úradu Cirkvi. Nie všetky problémy, týkajúce sa týchto sprostredkovateľov Zjavenia konštitúcia O Božom zjavení vyriešila, ale aj napriek tomu sa mnohé veci objasnili.

Genéza vzniku konštitúcie Dei Verbum. Na jednej fotografii, ktorú uverejnila monotematická ročenka Katholisches Hausbuch roku 1963 pod názvom Unser Konzil, boli zachytené všetky koncilové návrhy biskupov a univerzít z celého sveta. Celkove to predstavovalo 15 objemných zväzkov a jeden zväzok obsahoval register. V tomto rámci bolo vyše 100 takých návrhov, ktoré sa týkali Svätého písma a ústneho podania. Na vypracovanie osnovy konštitúcie bola preto zostavená prípravná komisia pod vedením kardinála A. Ottavianiho. Konštitúcia mala mať názov De fontibus Revelationis (O prameňoch Zjavenia). Pápež Ján XXIII. v júli 1962 osnovu schválil a v novembri to istého roku prebehla diskusia k tomuto dokumentu. Vystúpilo vyše 100 koncilových otcov, mnohí z nich žiadali osnovu zostaviť ináč. Predsedníctvo koncilu dalo o schéme hlasovať a konciloví otcovia sa vyslovili za odloženie diskusie, kým sa neschváli nová osnova. Pritom bola upravená aj zostava komisie. Za spolupredsedu komisie bol menovaný aj kardinál A. Bea a bola vypracovaná ďalšia osnova, tentoraz pod názvom De divina Revelatione (O Božom Zjavení). To už bolo roku 1964. Aj táto osnova bola na základe pripomienok ešte v mnohom opravovaná a spresňovaná. Nakoniec dňa 18. novembra 1965 bola vieroučná konštitúcia Dei Verbum (ďalej DV) definitívne schválená v bazilike sv. Petra pomerom hlasov 2344 „za“ a 6 „proti“. Konštitúciu ihneď potom potvrdil pápež Pavol VI. Táto konštitúcia zaznamenala teda azda najdramatickejší priebeh svojho vzniku. R. Fisichella hovorí o piatich elaborátoch (cinque rifacimenti) pred definitívnym textom, ktorý bol schválený. Vieroučná konštitúcia Dei Verbum je najkratšou konštitúciou II. vatikánskeho koncilu, obsahuje iba 12 strán, kým konštitúcia o Cirkvi ich má okolo 70. Napriek tomu Dei Verbum zaujíma medzi koncilovými dokumentami jedno z najdôležitejších miest. Je to dogmatický dokument, aj keď nevyhlasuje žiadnu dogmu. Predsa však predstavuje „výpovede najvyššieho Učiteľského úradu katolíckej Cirkvi a viažu svedomie katolíckeho kresťana, aj tých, ktorí učia.“[2]

Pôvod Tradície. Ježiš Kristus, ktorý bol naplnením Božieho zjavenia, prikázal apoštolom, aby hlásali jeho evanjelium a oni zasa odovzdávali učením, príkladom, inštitúciami to všetko, čo od neho dostali alebo čomu ich naučil Duch Svätý, alebo čo pod jeho inšpiráciou napísali.

Tradícia obsahuje celý poklad viery. Vo Svätom písme je zvláštnym spôsobom podané učenie apoštolov. Z textu konštitúcie vyplýva, že Tradícia obsahuje celý poklad viery. Vďaka nej “Cirkev pozná i plný zoznam (kánon) svätých kníh z tohto podania, pomocou ktorého dôkladnejšie chápe samo sväté Písmo a neprestajne ho uvádza do praxe” .

Vzťah medzi Písmom a Tradíciou. Posvätné podanie a sväté Písmo sú vo vzájomnom úzkom súvise a spojení. Veď obe:

  • vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno;
  • smerujú k tomu istému cieľu.

Sväté písmo je totiž Božie slovo, keďže bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého, posvätné podanie zas nástupcom aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. A preto Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, jedine zo Svätého písma. Z tohoto dôvodu jedno i druhé treba prijímať a rešpektovať s rovnakou úctou.

Pravdy viery, ktoré nie sú v Písme. Konštitúcia neodpovedá na otázku, či jestvujú nejaké pravdy viery, ktoré by neboli žiadnym spôsobom obsiahnuté vo Svätom písme, ale skôr sa k tomuto stanovisku prikláňa, keď učí, že Cirkev získava istotu o všetkých veciach nielen zo samotného Svätého písma, a že “úloha hodnoverne vysvetľovať písané alebo ústne zachované Božie slovo je zverená jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi, ktorý ... nie je nad Božím slovom, ale v jeho službách, lebo učí len to, čo je tradované...” . Vďaka Tradícii poznáva Cirkev kánon posvätných kníh a toto rozlíšenie musí patriť do okruhu Zjavenia, takže existujú nejaké pravdy viery, ktoré nie sú obsiahnuté vo Svätom písme. Konštitúcia sa vyslovuje pre tak úzku jednotu Svätého písma, Tradície a Učiteľského úradu Cirkvi, že “jedno bez druhého neobstojí”.

Sväté písmo je Bohom inšpirované a preto knihy Písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Svätom písme zaznačenú na našu spásu. Boh však nehovorí rečou ľudí a preto musí komentátor Svätého písma “pozorne skúmať”, čo chcel ľudský autor vyjadriť a čo Boh uznal za dobré prejaviť to slovami”. Preto je nutné venovať pozornosť vtedajším zvykom, zvyčajným írečitým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali v časoch svätopisca”.

Aby sme získali pravý zmysel posvätných textov, treba venovať pozornosť:

  • obsahu a jednote celého Písma;
  • brať zreteľ na živú tradíciu celej Cirkvi;
  • brať zreteľ na analógiu viery.

Keď je teologická veda ľudskou reflexiou nad Božím zjavením – a to je zvláštnym spôsobom vyjadrené vo Svätom písme, - potom sa niet čo čudovať, že sa táto veda opiera “o písané Božie slovo a zároveň o posvätné podanie ako o trvalý základ”. Vo Svätom písme sa teológia neobyčajne posilňuje a neustále omladzuje, skúmajúc vo svetle viery všetku pravdu skrytú v Kristovom tajomstve. Štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie .

Vývoj Tradície. Apoštolská tradícia, odovzdávaná v spisoch apoštolských otcov, cirkevných spisovateľov i neskorších teológov, ale aj v liturgickom kulte a v presvedčení veriacich, rozvíja sa v Cirkvi pod ochranou Ducha Svätého. Ak jestvujú ťažkosti vo výklade Svätého písma, potom v rozlíšení božskej tradície od ľudských zvykov sú tieto ťažkosti ešte väčšie. Treba pamätať, že Biblia nie je vedeckou príručkou, ale náboženskou knihou v populárnej forme.

Okrem toho vieme, že v Tradícii sa prejavuje rast chápania odovzdávaných vecí a slov. O to sa pričiňujú:

  • kontemplácia a hĺbavosť veriacich;
  • skúsenostné chápanie duchovných vecí;
  • poučovanie zo strany učiteľského úradu Cirkvi.

Z toho vyplýva, že Tradícia odovzdávajúca Zjavenie sa prejavuje v celom živote Cirkvi, a teda v jej vede, umení, liturgii, zvykoch. To všetko obsahuje veľmi mnoho ľudských prvkov, ale skrýva sa tu aj božská tradícia. Kritérium, ktoré rozlišuje v Tradícii prvok božský od ľudského, je neľahké stanoviť a preto posledné rozhodnutie v tejto otázke patrí Učiteľskému úradu Cirkvi.

Inkulturácia. Tradícia je pre teologickú vedu prameňom nielen z toho dôvodu, že obsahuje a odovzdáva Božie zjavenie, ale aj z toho hľadiska, že ho svojím spôsobom číta a uvádza do života. Kristus a jeho učenie platí pre všetky typy kultúr a stupne vývoja ľudstva. Božie zjavenie, ktoré pochádza od večného Bytia, zhrňuje celé ľudské dejiny a preto je primerané pre každú epochu, ktorá sa pomíňa a nikdy sa neopakuje, učí však, ako čerpať z evanjelia, odovzdávaného z jedného veku do druhého.

Úloha Magistéria - Učiteľského úradu Cirkvi v interpretácii Zjavenia[upraviť]

Treba dopísať......

Sekundárne pramene teologickej vedy[upraviť]

Definícia. Druhoradým prameňom teológie je ľudský rozum a jeho výsledky.

Teologické pramene, ktoré nepochádzajú z priameho Božieho zjavenia rozpoznávame:

Pomocné

  • Učenie teológov
  • Filozofia a iné vedy
  • Krásna literatúra

Nezobjektizované

  • Znamenia čias
  • Človek
  • Viera
  • Svedectvo jednotlivcov a kresťanských spoločenstiev

Znamenia čias ako prameň teológie[3][upraviť]

Kristus vyčítal svojim súčasníkom, že nedokážu rozoznávať znamenia časov (ta semeia ton kairon – signa temporum) a poukázal na Jonášov príbeh ako na znamenie.

V dokumente, ktorý ohlasoval zvolanie koncilu, sa pápež Ján XXIII. vyjadril takto: "Keď berieme za svoje Ježišovo odporúčanie aby sme vedeli rozlišovať znamenia čias, zdá sa nám, že uprostred mnohých temnôt nachádzame početné signály, ktoré nás napĺňajú nádejou o osude Cirkvi a ľudstva."

Biblický text, na ktorý sa pápež odvoláva je známy. Prvýkrát sa nachádza v Mt 16,3 (Lk 12,54-56). Evanjelista poukazuje na jednoduchý meteorologický fenomén a vkladá ďalšie vysvetlenie, ktoré poukazuje na absurdnosť požiadavky farizejov a saducejov a tiež na ich neschopnosť rozpoznať v ňom Mesiáša: "Keď sa zvečerí, hovorievate: Bude pekne, lebo sa červenie nebo; a ráno: Nebo je zachmúrené a červené, dnes bude búrka. Vzhľad oblohy viete posúdiť, a znamenia čias neviete?! Pozvanie rozlišovať znamenia čias zodpovedá predvídavosti a schopnosti pozerať sa do hĺbky a do vnútra skutočnosti, aby sme mohli rozpoznať podstatu.

Vďaka Jánovi XXIII. začal tento termín prenikať aj do úradného jazyka Učiteľského úradu a stal sa z neho veľmi rýchlo terminus technicus súčasnej teológie. Druhý vatikánsky koncil ho spomína na viacerých miestach. (LG 4; SC 43 a iné.)

Definícia znamení čias sa vyvíja iba postupne. Hovoríme, že ide o rozlišovanie v čase, čiže v slede udalostí, v dejinách – tých znamení, ktoré nám môžu niečo povedať o imanentnej Prozreteľnosti alebo môžu byť pre nás ukazovateľmi (a práve to nás zaujíma) nejakej spojitosti s Božím kráľovstvom , s jeho tajomným pôsobením alebo – a to by bolo pre naše rozlišovanie ešte lepšie – s možnosťou, pripravenosťou a nárokmi, ktoré predkladá apoštolát. Práve tieto prejavy sa ukazujú byť znameniami časov.

Hovorí sa tiež, že sú to: „znamenia, ktoré v posvätných dejinách zjavujú Boží plán a zámer, transcendentnú ekonómiu v priebehu udalostí, ktoré vedú ku Kristovi a z neho aj vychádzajú“ alebo aj že „sú hermeneutickým kľúčom pre porozumenie kresťanskej ekonómie spásy, aby sa v priebehu dejín objavovala prítomnosť Božieho Slova“ alebo že „sú to znaky prítomnosti alebo Božích úmyslov, prejavujúce sa v udalostiach, potrebách a túžbach súčasných ľudí.“ Konciloví odborníci v nich vidia: „úkazy, ktoré vzhľadom na svoju rozšírenosť a častosť sú charakteristické pre epochu a prostredníctvom ktorých sa vyjadrujú potreby a ašpirácie dnešného ľudstva."

Konciloví Otcovia vyjadrili presvedčenie, že Cirkev ohľadne znamenia časov dostala zvláštne poslanie: "Všetok Boží ľud, obzvlášť duchovní pastieri a teológovia majú s pomocou Svätého Ducha pozorne počúvať, rozoznávať a vysvetľovať rozličné spôsoby vyjadrovania našej doby a vedieť ich poosúdiť vo svetle Božieho slova, aby sa tak zjavená pravda mohla čoraz dôkladnejšie poznávať, lepšie rozumieť a vhodnejšie predkladať." (GS 44.)

Týmito slovami koncil zdôrazňuje, že:

  1. Kompetentným čitateľom, interpretátorom a posudzovateľom znamení časov je celý Boží ľud, teda aj všetci laici; zdôrazňuje však, že je to predovšetkým úlohou dušpastierov a teológov;
  2. Spôsob spoznávania a hodnotenia; započúvanie sa do hlasov súčasnosti; ich odlišovanie, interpretácia a posudzovanie ako aj vykonávanie týchto činností, je možné iba s pomocou Svätého Ducha.

Druhý vatikánsky koncil a súčasní teológovia ako aj katolícki spisovatelia poukazujú na konkrétne súčasné znamenia časov, ktorými sú:

  • socializácia
  • masový praktický ateizmus
  • snahy žien o rovnoprávnosť
  • pocit solidarity všetkých národov
  • vedomie patričnej autonómie vo svetských záležitostiach
  • smerovanie k veľkému všeľudskému spoločenstvu
  • potreba liturgickej obnovy
  • ekumenické hnutie
  • vzrast významu robotníkov v spoločnosti
  • snahy o nezávislosť národov spod kolonializmu
  • túžby po spravodlivosti a mieri...

Znamenia čias sú v minulosti často spojené s Božou intervenciou. Apelujú a dožadujú sa nejakej činnosti ako na to poukazuje Ježiš vo svojej interpretácii pádu veže v Siloe: "Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete" (Lk 13,4-5).

Človek, ako prameň teológie[upraviť]

Človek predstavuje prameň teológie dvojakým spôsobom:

  • Ako jej bezprostredný tvorca.
  • Ako jej adresát.

Nedokončené........

Ľudský prvok v Božom zjavení[upraviť]

Božie zjavenie dostalo ľudskú fasádu, pretože prijalo formu určitého jazyka a rôznych symbolov zrozumiteľných pre človeka tej doby, v ktorej Boh hovoril k ľuďom a ukazoval sa im pod závojom znamení. Už v prvom štádiu zjavenia musel ľudský rozum pochopiť a zhodnotiť tieto znamenia zjavujúceho sa Boha, ktorý hovoril vo vnútri bez slov, alebo tiež užíval jazyk, ktorým sa vtedy hovorilo. V ďaľších etapách zjavenia sa stávalo jeho rúcho s rozvojom kultúry stále bohatšie a stále viac sa domáhalo úsilia mysle. Všimnime si napr. rozličnosti štýlu prorokov alebo didaktických kníh SZ alebo argumentácie sv. Pavla. Ľudské myslenie musí byť činné v samotnom úkone viery pri prijatí zjavenia. Ale jeho úloha v plnej miere začína vtedy, keď začína pracovať metodicky na vylúpení autentického Zjavenia z jeho obalu, podmieneného meniacou sa kultúrou.

Dejiny spásy, vytvárané Bohom za spolupráce človeka, prijímajú prirodzený obal. Pomyslime si ako sa Boh podľa Písma zjavil prarodičom, Noemovi, Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi, prorokom a napokon ako v Ježišovi Kristovi prinášal ľuďom spásu a podával pravdu. Všetko to bolo neobyčajné, ale bolo to spojené s faktami, dostupnými človekovi, ktorý sa mohol prostriedkove /mediate, nepriamo/ dotknúť nadprirodzenej skutočnosti. Ľudská myseľ nemôže zostať ľahostajná voči nadprirodzenej skutočnosti, ktorá sa človekovi priblížila vnímateľnými faktami, ale začína uvažovať a vyvodzovať dôsledky. Ľudský rozum chápe božie zjavenie aktom viery a porovnáva ho s pokladom prirodzeného poznania, získaného tiež v úsudkoch. Z povahy rozumu vyplýva, že porovnáva prirodzené poznanie s nadprirodzeným a vyvodzuje z toho dôsledky. Sv. Augustín dobre postrehol, že viera potrebuje prácu rozumu a preto napísal: „Veľmi miluj aj rozum, lebo ak samotné Sväté písmo, ktoré nabáda k viere pred vedomosťou o veľkých veciach, nepochopíš správne, potom bude pre teba bez úžitku.“ Ďalej Sv. Augustín píše, že žriedlom herézy je nepochopenie Svätého písma.

Ľudský prvok v teológii[upraviť]

Sv. Augustín usudzuje, že viera so sebou prináša obsah poznania a preto hovorí, odvolávajúc sa na Sväté písmo: “Uver, aby si porozumel” . No je si vedomý, že náuka o Bohu je nedokonalá a nikdy ho nemôže obsiahnuť: „Boh obsiahnutý ľudským rozumom by nebol Bohom a radšej vyznáme svoju obmedzenosť ako vedomosť, no aj napriek tomu dostať sa už myšlienkou k Bohu, hoci v nepatrnom stupni, už to je veľkým šťastím“.

Sv. Tomáš Akvinský zastával názor, že v teológii používame ľudský rozum nie preto, aby sme vieru odôvodnili, lebo tým by sa stratila ľudská zásluha, ale aby sme si objasnili mnoho vecí, ktoré sú v nej podané. “Milosť totiž neničí prirodzenosť, ale ju zdokonaľuje a preto je treba, aby prirodzený rozum slúžil viere, ako prirodzený sklon vôle slúži láske k Bohu” a dodáva: “Teológia používa i autoritu filozofov pokiaľ mohli poznať pravdu prirodzeným rozumom, no aj napriek tomu sú to autority pre teológiu vonkajšie a len pravdepodobné”. To sa nemá rozumieť tak, že dôvody filozofov nemajú dôkaznú hodnotu samy v sebe, ale že nedokazujú pravdy viery, pretože tie čerpáme zo Zjavenia a akonáhle ich už máme, môžeme z nich vyvodzovať závery.

Úžitok z filozofie[upraviť]

Z dejín teologického myslenia je zrejmé, ako prirodzený rozum spolupracoval s vierou, lebo v kresťanskom staroveku a stredoveku teológovia čerpali plnou mierou z gréckej filozofie. Táto filozofia síce obsahovala aj námietky proti kresťanstvu a tiež sa v určitom stupni pričinila o zintelektualizovanie náboženstva a o jeho odtrhnutie od biblického konkrétna, jej zásluhy sú však omnoho väčšie ako škody, ktoré so sebou priniesla. Bez gréckej filozofie v platónskom a novoplatónskom poňatí by sme nemali ani apologétov, ani Origena, ani Atanáza, Gregora Naziánskeho ani Gregora Nys., ani Bazila a predovšetkým by sa neobjavil sv. Augustín, ktorý svojím géniom dominoval celému stredoveku a aj v modernej dobe slúži teológii veľkosťou svojej mysle. Askéza a mystika cirkevných Otcov a spisovateľov veľmi získala z novoplatónskych náuk. Bez Aristotela by nevznikla tomistická syntéza. Je možné hovoriť o pokresťančení Aristotelovej metafyziky a etiky, ale tiež je zrejmé, že vďaka jemu kresťanstvo vypracovalo vlastný myšlienkový systém a ucelený pohľad na svet.

V utváraní teológie má, ako doposiaľ, najväčšie zásluhy filozofia, pretože ona predovšetkým priniesla metódu presného myslenia a pripravila terminológiu. Výrazy: prirodzenosť, osoba, príčina, vzťah, podstata, akcident, zmena, matéria, forma, mravná norma, účel, čnosť, nedostatok, dobro, zlo – analyzovala filozofia. Celá Aristotelova etika vošla aj do kresťanskej morálnej teológie. Filozofické vedy neprinášajú len terminológiu, ale sú prípravou pre vieru a teológiu tým, že bránia rozsah poznávacích schopností človeka a metafyziky a podávajú dôkazy o existencii Boha a možnosti zjavenia. Obsah filozofických vied, ktorý sa dotýka právd o Bohu, o svete, o ľudskej duši, o zmysle života, predstavuje pre teológiu nielen doplnenie, ale aj materiál k vytvoreniu syntézy právd viery a rozumu.

Pomoc iných vedných disciplín[upraviť]

V modernej dobe dáva teológom materiál pre poznanie nielen filozofia, ale mnoho iných vedných odborov. Nemôžeme ani pomyslieť na štúdium morálnej teológie, ani asketiky a mystiky, bez znalostí psychológie. Biblické vedy, dnes tak diferencované, predpokladajú dôkladné znalosti kultúrneho pozadia epochy, v ktorej vznikli knihy Písma. Znalosť histórie so všetkými jej pomocnými vedami a zvlášť dôkladné znalosti archeológie a filológie, sú nevyhnutnými podmienkami pre štúdium biblickej teológie. Súčasná pastorálna teológia musí brať zreteľ na sociológiu, pedagogiku, psychológiu. Je jasné, že cirkevné dejiny ako teologická veda, predpokladajú znalosť svetských dejín, lebo len na ich podklade sa zvýrazní to, čo je božské a čo ľudské v dejinách cirkvi. Dokonca i prírodné vedy, ktoré sú vlastne hodno vzdialené od teológie, pomáhajú pri výklade biblických textov a môžu byť prameňom rôznych analógií s nadprirodzenými vecami. Takže prirodzené schopnosti ľudského rozumu a jeho výsledky a teda aj rôzne odbory vied, sú v menšom alebo väčšom stupni nástrojovou príčinou, a teda aj prameňom teológie.

Referencie[upraviť]

  1. Cfr. MRÁZ, Marián, Základná praktická teológia, Bratislava 1997,68.
  2. Cfr. Anton Tyrol
  3. *Cfr. FISICHELLA, Rino, Keď viera myslí,Dobrá kniha, Trnava 1999, 173-188.
    • Cfr. CHENU, M., Znaki czasu, ChS 1 (1969), 47-50.