Dogmatika/Verbum 3-1
1. BOŽE, TY SI MOJ BOH, už OD ÚSVITU SA VINIEM K TEBE (Ž 63,2)
[upraviť]Otázka o Bohu a hľadanie Boha
Úvod
Naše úvahy o tajomstve Boha začíname otázkou o Bohu; nie je to zvykom v školskej teológii. Dakto môže položiť protiotázku: Prečo nanovo začínať otázkou? Veď‘ otázka o Bohu sa preberala vo filozofii, zamýšľali sme sa nad ňou v základnej teológii. Či to nie je proti formálnemu zámeru dogmatickej teológie? Táto by mala podávať presne formulovanú vieru Cirkvi, nie otázky a hľadanie. Treba však povedať, že otázky a hľadanie patria človekovi ako formy jeho života, jeho terajšej existencie, a to nielen v detstve a dospievaní, ale i v zrelosti a starobe. Otázka otvára každé ľudské poznanie, ona je pri prameni vedy, je východiskom filozofie. A otázkou sa otvára a rozvíja aj rozhovor človeka s Bohom: Človek sa pýta na Boha, kladie otázky o Bohu, oslovuje Boha. — S otázkou o Bohu je nerozlučne spojené i hľadanie Boha. Človek sa pýta na Boha, lebo celou dynamikou svojej bytosti ho hľadá; hľadanie vyvoláva otázky, a otázky nútia k hľadaniu. Túžbou a hľadaním sa realizuje pohyb, ktorý vyvoláva otázka. Človek hľadá Boha, lebo túžba jeho srdca je zameraná na plnú a dokonalú skutočnosť. Tou skutočnosťou je Boh; On jediný môže plne uspokojiť túžbu ľudského srdca. Hľadaním Boha človek realizuje svoju pravú existenciu. Tento živý prúd otázok a hľadania je životne dôležitý pre človeka: ním sa človek rozvíja, realizuje, dostáva sa k cieľu. Ani teológia, ani jej významná časť, akou je dogmatická teológia, nemôže stáť mimo tohto prúdu otázok a hľadania. Aj ona začína na svojej rovine a svojím spôsobom otázkou o Bohu, a vo všetkých svojich témach, tézach a úvahách hľadá odpoveď‘ na túto základnú otázku človeka. Taký je i biblický prístup k Bohu. Starý zákon je od začiatku unášaný týmto prúdom otázok o Bohu a ešte viac otázok prednášaných Bohu. Biblický človek stále hľadá Boha, túži uvidieť jeho tvár a žiť v jeho prítomnosti. A Ježiš Kristus v evanjeliu nám hovorí: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám. Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“ (Lk 11,9-10) Kristova Cirkev sa stále takto pýta, hľadá a klope na Božie tajomstvo, darované v Ježišovi Kristovi; pritom má v úcte otázky a hľadania, ktoré hýbu ľuďmi aj mimo jej viditeľného spoločenstva. Naposledy to vyslovila na Druhom vatikánskorn koncile. Konečne otázka o Bohu a hľadanie patria aj do pravej teologickej tradície: Tomáš Akvinský otvára svoju Teologickú summu otázkou „Či je Boh?“ a za ňou nasledujú stovky otázok o Bohu a jeho spasiteľnom zámere s ľuďmi. Tieto otázky nevedú do chaosu, ale vyúsťujú do „ciest“ vedúcich k Bohu; sú to otázky viery, ktorá hľadá poznanie Boha: fides quaerens intellectum. V tomto duchu viery i my začíname dogmatickú teológiu otázkou o Bohu. Zamyslíme sa nad faktom, že človek sa pýta na Boha, hľadá ho a túži okúsiť jeho blízkosť: budeme o tom uvažovať vo svetle zjavenia. Teda predpokladáme, čo už povedala filozofia o možnosti poznať Boha a o cestách k nemu; predpokladáme tiež úvahy základnej teológie o náboženstve, o Bohu zjavenia, ktorý môže prehovoriť k človekovi, môže sa mu zjaviť v diele stvorenia, svojím slovom v dejinách (pozn témy vo Verbum fidei 1). Tu chceme načrtnúť celkový obraz otázky o Bohu: ako si ju stavali ľudia v rozličných náboženstvách, potom sa započúvame do otázok biblického človeka a osobitne do otázky, ktorú nám kladie Ježiš Kristus svojím evanjeliom. Potom aspoň náznakovo načrtneme, ako Cirkev na svojej púti stáročiami prežívala otázky a hľadanie, ktoré vyvoláva Boh v ľudskom srdci. Nakoniec uvedieme, ako si stavia otázku o Bohu dnešný človek a akými cestami ho hľadá. Týmto prístupom dostane dogmatický traktát o Bohu svoje miesto nielen v systematickej teológii, ale i v našom živote. Budeme ho rozvíjať ako našu osobnú otázku o Bohu, bude v ňom naša túžba a naše hľadanie Boha. Bude to skúsenosť Boha, ktorý nás objíma vo svojom Synovi a daroval nám svojho Ducha; budeme prežívať Božiu prítomnosť vo viere Cirkvi, ktorá je našou vierou. Takto v dogmatickej teológii už nebude pred nami stáť zoznam definícií, téz, citátov a dôkazov, ale sami budeme stáť pred živým Bohom: s Mojžišom sa budeme pýtať: „Aké je tvoje Meno?“, s Izaiášom sa budeme klaňať Božej svätosti, v Ježišovi Kristovi ho budeme oslovovať: „Otče náš“ a so svätým Jánom budeme vyznávať: „Boh je láska“.
I. Otázka o Bohu a hľadanie Boha v náboženstvách
[upraviť]1. Homo religiosus
Človek je celou svojou bytosťou nielen „homo sapiens“ ale tiež „Homo religiosus“: je vedome odkázaný na Boha, uvedomuje si svoju závislosť od Boha a nevyhnutne si formuje svoj vzťah k Bohu nábožnosťou a v spoločenskom rozmere náboženstvom (pozn tému o nábožnosti a náboženstve vo Verbum fidei 1). Preto si tiež stavia otázku o Bohu a hľadá Boha, ako o tom svedčia dejiny náboženstiev, biblické dejiny, dejiny Cirkvi i súčasný zápas o vieru v Boha zoči-voči ateizmu. Pravda, túto jedinú otázku o Bohu si ľudia formulovali v mnohých formách, závislých od náboženského, sociálneho a kultúrneho poriadku. Teda ľudia žijúci v mýtických náboženstvách vyslovovali otázku o Bohu inakšie než biblickí ľudia, obdarovaní osobitným zjavením; grécki filozofi ju formulovali iným spôsobom než vyznávači veľkých východných náboženstiev; stredovekí kresťania inakšie než dnešní ľudia. No všetkých ľudí spája jediná otázka a spoločná túžba po Bohu, ktorá ich ženie hľadať nejaké cesty k Bohu. Aj tieto cesty hľadania sú premnohé, niekedy i pokrivené a bezvýchodiskové, no majú spoločnú jednu Črtu: kráčajú po nich ľudia — hľadači Boha.
2. Prírodné náboženstvá
v reči na areopágu povedal o tomto hľadaní: „Boh ľuďom určil Prírodné náboženstvá sa vyznačujú tým, že ľudia v nich prežívajú svoj svet, svoje životné prostredie ako zbožštené; na každom kroku pociťujú a prežívajú nejasné tajomstvo a v ňom tušia prítomnosť božstva. Takáto náboženská skúsenosť je bezprostredná, a preto veľmi silná. To však vyvoláva aj nebezpečenstvo, že ľudia môžu prírodné javy, sily a predmety, ktoré v nich vyvolávajú náboženskú skúsenosť, priamo stotožňovať So samým božstvom. Tak vznikol polyteizmus, ktorý vidí vo svete mnoho božstiev ako prejavy jednej božskej sily. V jeho pohľade na svet všetko je zbožštené (numinózne), posvätné (sakrálne). Primerane tomuto videniu a cíteniu si formulovali aj otázku o Bohu: nepýtali sa na to, či je nejaký Boh alebo Božstvo, veď to priamo cítili a prežívali. Ale si stavali otázku, ako si nakloniť toto Božstvo, ako získať jeho priazeň, aby mal človek z toho osoh. Teda otázku o Bohu si stavali z hľadiska užitočnosti a zachovania života, v úzkom spojení s užitočnosťou prírody. Pri všetkých nedostatkoch a deformáciách, ktoré prenikli do takto stavanej otázky, predsa zostáva ona otázkou o Bohu, od ktorého sú závislí ľudia i príroda a ktorý svojou priazňou zachraňuje človeka. Aj keď‘ ešte nevedeli formulovať otázku o Bohu vypracovanými pojmami, vyjadrovali ju skôr cítením a hlbokým náboženským zmyslom, ktorý prenikal ich Život (NA 2). Takisto už prírodné náboženstvá si utvorili určité základné formy hľadania Boha: putovanie na posvätné miesta, najmä na výšiny; formovanie kultu, najmä obetného, očisťovacie obrady. Aj úcta predkov obsahuje tento motív: oni už našli miesto v božstve. Na ceste k Bohu ľudia vyhľadávajú prostredníkov, kňazov, ktorí majú pomôcť stretnú sa s božstvom. Dejiny náboženstiev objavujú veľké bohatstvo týchto foriem, ktorými ľudia hľadali Boha; nech nás nepomýlia ich poblúdenia, deformácie; tieto ukazujú hriešnosť ľudí, no zároveň ukazujú, že i toto hriešne ľudstvo, tak silno zasiahnuté hriechom, stále hľadá Boha. Pavol vymedzený čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom Žijeme, hýbeme sa a sme.“ (Sk 17,26-28)
3. Východné náboženstvá
Východné náboženstvá stavajú otázku o Bohu na vyššiu rovinu: ich záujem sa sústreďuje na to, ako sa zjednotiť s božstvom, ako s ním splynúť Títo ľudia hlboko prežívajú úzkosť zo života, jeho nesúrodosť a poškvrnenie. Preto sa pýtajú po Bohu, aby sa dostali z tejto situácie utrpenia, rozptýlenosti, poškvrnenia; hľadajú cestu k Bohu, ktorého chápu ako vše obsiahlu, pokojnú, čistú vše jednotu. Tou cestou je očistiť sa od všetkých túžob, viesť asketický život a ponoriť sa do meditácie. Ako vidno, táto cesta k Bohu už nevychádza z tajomstva sveta, ale z vnútra človeka. Ľudia hľadajú Boha cestou tvrdej askézy, vnútorného osvietenia a mystického zjednotenia, splynutia s božským princípom vše jednoty. Taká otázka o Bohu je hlboko ľudská; odpoveď na ňu sa hľadá cestou veľkého duchovného úsilia, a preto je i príťažlivá pre mnohých dnešných mladých ľudí; vidia v nej únik z konzumného materializmu dnešnej spoločnosti. No pri všetkej úcte k hodnotám, ktoré obsahuje táto cesta a hľadanie, treba vidieť, že nakoniec sa stráca v nejasnom neosobnom. panteizme, v nejasnej vše jednote, v ktorej sa stráca a rozplýva Boh i človek.
4. Grécka filozofia
Grécka filozofia odmietla mýtické náboženstvo, jeho báje a obrazy božstva, ale zato sa nevyhla otázke o Bohu: postavila ju však na čisto racionálnu rovinu. Otázka o Bohu nepatrí do sféry cítenia a obrazov a predstáv, ale do sa z logického a príčinného usudzovania, tu treba hľadať odpoveď. Grécka filozofia vyrástla z otázky, čo je prvým princípom sveta, jeho prvotnou, „arché“. Odpoveďami filozofov sa otázka postupne rozširovala a prehlbovala: od materiálnej príčiny sa postupne dopracovali až k poznaniu najvyššieho riadiaceho Rozumu, všetko oživujúceho Logosu, absolútneho Bytia. Nakoniec otázka o Bohu dosiahla plnú ontologickú hĺbku u Platóna a Aristotela. U Platóna Boh je najvyššou reálnou ideou, on je Dobro, priťahujúce všetko. U Aristotela racionálne hľadanie Boha dosahuje svoj vrchol: postupuje príčinnou cestou a prichádza k Bohu ako Prvému Hýbateľovi, najdokonalejšej Myšlienke, k najplnšej Blaženosti, čírej Skutočnosti. Ako vidno, grécki filozofi formulovali otázku o Bohu teoreticky“, to značí, ako ju „vidí“ (theorei) rozum, ako ju zachycuje a rozvíja podľa svojich logických zákonov. Otázka o Bohu nie je záležitosťou užitočnosti ani askézy, ale je to teoretická otázka, čo znepokojuje ľudský rozum, núti ho hľadať odpoveď‘ logickým uvažovaním, a správna odpoveď‘ oblažuje rozum, prináša šťastie, blaženosť. — Takto formulovaná otázka o Bohu i odpoveď‘ na ňu má svoje veľké prednosti: je postavená na rovine rozumového poznania, teda na duchovnej schopnosti; tým odstránila všetky pokrivenia a poblúdenia prírodných náboženstiev. Ďalej, pri hľadaní odpovede človek nepotláča svoje schopnosti a túžby, ale ich čo najviac rozvíja; preto na konci cesty, keď človek poznáva Boha ako plnú Skutočnosť, neprestáva byť človekom, zachováva si svoju osobitnosť a plne sa realizuje ako človek. Preto cirkevní otcovia s úctou hovorili o platónskej ceste k Bohu a používali ju. Stredoveká scholastika zasa celkom prijala Aristotelove cesty. — No grécka formulácia otázky o Bohu a cesty gréckej filozofie majú aj svoje nedostatky, ktoré cítime najmä dnes. Otázka o Bohu sa stavia jednostranne ako teoretická, mimo praktického života; ako otázka rozumu a logiky, a nie celého človeka; Boh ako prvý Hýbatel‘ je vzdialený princíp a nie blízky Ty; filozofia hovorí o Bohu, ale neprihovára sa Bohu osobným Ty. Načrtli sme niekoľko vzorov otázky o Bohu, niekoľko ciest, ktorými ľudia hľadali Boha v náboženstvách a vo filozofii. Dejiny nám podávajú istotne oveľa bohatší a diferencovanejší obraz. Tu sme uviedli iba charakteristické črty, aby sme si priblížili prostredie a pozadie, v ktorom sa rozvíjala biblická otázka o Bohu a hľadanie Boha.
II. Otázka o Bohu a hľadanie Boha v Starom zákone
[upraviť]1. Osobitné črty
Aj biblický človek mal otázky o Bohu, pravda, nie v tej forme, ako v prírodných náboženstvách, nehľadal Boha cestou východnej mystiky zjednotenia, ani cestou teórie ako grécka filozofia. Biblický človek si nestaval otázku o Bohu ani v tej forme, na akú sme dnes navyknutí: či je Boh, či ho možno poznať, aké má vlastnosti atď. Biblický človek sa stretá s Bohom najprv vo svojom živote a vo svojich dejinách ako so Záchrancom a Vysloboditeľom. Stretá sa s ním ako s osobou, a preto má životný záujem na tom, čo Boh hovorí, čo chce a sľubuje, čo prikazuje a zakazuje. Stretá sa s Bohom v nepretržitom dejinnom rozhovore, a ten sa neobíde bez otázok. Biblický človek sa stretá s Bohom aj v prírode, ale pritom nezbožšťuje sily prírody; svet nie je božský ani svätý, ale je stvorený, je dielom všemocného a svätého Boha, ktorý prevyšuje nebo i zem, je nad všetko vznešený, je večný. Boh je Stvoriteľ, Pán i Oživovateľ‘ všetkých bytostí. V Biblii ľudia hľadajú Boha nielen v javoch prírody, ale ešte viac v udalostiach svojho života i v dejinách. (Pozn nasledujúce témy: Boh sa zjavuje v diele stvorenia, v slove, v dejinách spásy.) Teda v Starom zákone nenájdeme filozoficky formulovanú otázku o Bohu, ani teoretické úvahy a dôkazy. Zato však Písmo je plné otázok, ktorými sa človek obracia na Boha, a tiež otázok, ktoré Boh kladie človekovi. Boh sa prihovoril človekovi a v tomto rozhovore mu zjavuje svoje úmysly, dáva prikázania a sľubuje prisľúbenia. Človek počúva Božie slovo, pýta sa, niekedy sa vzpiera, ba dokonca sa pustí do sporu s Bohom. To je možné len pre hlbokú vieru v osobného i blízkeho Boha, ktorý sa skláňa k človekovi a prijíma ho do rozhovoru. Z tejto viery sa rodia Abrahámove otázky o Božom zámere s ním a s jeho rodom (Gn 15,2; 17,17), o osude Sodomy (Gn 18,22-32) i jeho nevyslovená otázka pri obetovaní syna Izáka; tu dostáva na otázku o Bohu odpoveď‘: „Pán vidí“ (Gn 22,14): Boh je ten, ktorý s láskou hľadí na človeka a stará sa o neho.
2. Otázka o Božom Mene
Najvlastnejšou starozákonnou otázkou o Bohu je otázka o Božom Mene, ako ju vyslovil Mojžiš: „Hľa, pôjdem k Izraelitom a poviem im: ‚Boh vašich otcov ma poslal k vám,‘ oni sa ma budú opytovať: ‚Aké je jeho Meno?‘ Čo im mám odpovedať?“ (EX 3,13) Tá istá otázka o Mene sa objavuje aj pri iných teofániách (napr. Sdc 13,18). Prečo sa títo ľudia pýtajú na Božie Meno? Lebo až zjavením Mena sa umožňuje plné osobné stretnutie, vtedy možno osloviť Boha po Mene. Keď Boh zjavuje ľuďom svoje Meno, otvára sa im osobne, dôverné. Ľudia ho môžu osloviť a vzývať nie ako vzdialené božstvo, nie ako nejasnú „vše jednotu“, nie ako Myšlienku alebo Dobro, ale ako ‚Jahveho, nášho Boha“, ako toho, ktorý je tu, pri nás a s nami, tak blízko a dôverne, že ho možno osloviť priamo po Mene. Zjavenie Božieho Mena však obsahuje ešte viac: hovorí nám, že pravú odpoveď‘ na ľudskú otázku o Bohu môže dať iba Boh sám, keď nám zjaví svoje Meno, ktoré vie iba On. Zjavením Božieho Mena ešte neumĺkli vo vyvolenom ľude všetky otázky o Bohu. Naopak, dôvernosť medzi Jahvem a jeho ľudom, založená na zjavení Mena a na Zmluve, otvorila a uvoľnila nepretržitý prúd otázok: koľko otázok mali na Boha proroci; koľko otázok plných úžasu a obdivu, inokedy úzkosti a bolesti vyspievali ľudia v žalmoch. A kto by nepoznal Jóbove otázky, vykričané Bohu z najhlbšieho utrpenia? No i tieto otázky vyvierajú z hlbokej viery v Boha, takého blízkeho a láskavého, že mu možno povedať všetko.
3. Božie otázky
Biblia pozná nielen ľudské otázky, predkladané Bohu, ale aj otázky, ktoré Boh dáva človekovi. Od prvej otázky v raji: „Adam, kde si?“ (Gn 3,9), cez karhajúce výčitky prorokov až po protiotázky, ktoré dáva Boh Jóbovi. Boh čaká na odpoveď‘ svojho ľudu ako Stvoriteľ‘, ako Pôvodca Zmluvy, ako Záchranca. Osobitne naliehavé sú Božie otázky v Knihe Deuteronómium (Dt 4,7n; 4,32n) a v ústach prorokov. Boh ešte aj od neverného ľudu čaká odpoveď‘: „Ľud môj, čo som ti urobil? Alebo čím som ti bol na ťarchu? Odpovedz mi!“ (Mich 6,3) Božia otázka dostáva osobitnú podobu v eschatologickom súde (Iz 1,5.10-12; 5,4; Am 5,l8nn). Ale aj prisľúbenia spásy, ktoré obsahujú také neslýchané veci, sa podávajú často formou otázky: „Kto by uveril, čo sme počuli?“ (Iz 53,1) „Kto takéto počul? Kto podobné videl?“ (Iz 66,8) Z týchto Božích otázok sa vo veriacom srdci žalmistu rodí odpoveď chvály, oddanosti a dôvery; a túto odpoveď vyslovuje znovu formou otázky, otázky o človekovi: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8,2.5)
4. Hľadanie Boha v Starom zákone
Biblický človek v hĺbke svojho srdca vždy hľadá Boha. Často i mu však prihodí, že vo svojom hľadaní poblúdi, dostane sa na zlú cestu, vtedy mu Boh výstrahami a trestami ukazuje, že sa musí obrátiť, vrátiť sa na správnu cestu, zmeniť smer. Vtedy človek
5. Boh hľadá človeka
s úžasom spoznáva, že preto hľadá Boha, lebo Boh ho hľadá prvý. Aj Izrael hľadal Boha najprv tými základnými formami, ktoré stretáme v náboženstvách: putovanie na posvätné miesta, kult, kňazské sprostredkovanie, očisťovanie. Izraeliti sa radili s Jahvem pred vážnym rozhodnutím prostredníctvom kňaza alebo proroka, tak hľadali Božiu vôľu (Ľx 18,15n; Dt 12, 5; 1 Kr 22,5-8...). Putovali ku Stánku Zmluvy alebo neskoršie do Chrámu, aby našli milostivú tvár Pánovu. Predpisy o kultovej čistote im stále pripomínali, že na cestu k Bohu sa majú vydať s čistým srdcom. V tomto pútnickom hľadaní Boha bob istotne veľa zvykového, veľa úzkostí a bied denného života. No keď‘ sa započúvame do žalmov, ktoré pútnici spievali, spoznáme, že títo ľudia hľadali Boha z úprimného srdca, nielen pre okamžitú potrebu. Žalmista vyznáva, že hľadá Boha už od úsvitu celým srdcom, túži po ňom ako vyschnutá zem; hľadá Boha, „aby mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života“, hľadieť na jeho tvár, vidieť jeho dobrotu (Ž 27,4.8). A toto prežíva v chrámovom kulte. Proroci ohlasujú, že Boha máme hľadá nielen v kulte, ale v každodennom živote zachovávaním Božieho zákona. Boha naozaj hľadá ten, kto hľadá právo a spravodlivosť. „Hľadajte ma a budete žiť... Hľadajte dobro a nie zlo.“ (Am 5,4-14) „Sejte podľa spravodlivosti..., je čas hľadať Jahveho.“ (Oz 10,12) Hľadajte Jahveho, kým sa dá nájsť..., nečestný nech opustí svoju cestu a zločinec svoje myšlienky.“ (Iz 55,6n) Boh sa dáva nájsť poníženým, chudobným. Osobitnou cestou, ktorou Izrael najmä po exile hľadá Boha, je cesta Múdrosti: pravda, nie ľudskej múdrosti, ale Božej Múdrosti, ktorá prebýva vo vyvolenom ľude (Prís 8,31), zjavuje sa v Zákone (Dt 4,6) a v dejinách ľudu; kto hľadá pravú Múdrosť, hľadá Boha, lebo Múdrosť je Božou skutočnosťou od večnosti (Prís 8,22-26; Sir 24,9), je Božím Slovom, vychádzajúcim z úst Najvyššieho (Sir 24,3). Kto mňa nájde, nájde život, dosiahne milosť u Jahveho, ale kto mňa obíde, škodí sám sebe...“ (Prís 8,35n) Hľadať Boha nakoniec značí objaviť, že Boh nás hľadá prvý, že sa pustil hľadať nás, keď‘ sme zablúdili, že on sám nás chce pritiahnuť k sebe. Celá Biblia vyzdvihuje prvenstvo Božej hľadajúcej lásky. Obyčajným blúdiacim Aramejcom bol Abrahám, no Boh ho našiel a urobil s ním zmluvu, že sa stane otcom národa (Dt 26,Snn). Boh našiel Mojžiša, utečenca na púšti, našiel ľud, trpiaci v egyptskom otroctve, a vyslobodil ho (EX 3,1nn. Keď‘ neskôr Izrael opustil Jahveho a vyhľadával cudzích bohov, Jahve ho navštívil trestami a potom im posielal sudcov, aby priviedli ľud na pravú cestu (Sdc 2,13n). Boh vyhľadáva Izraela ako nevernú nevestu a chce ju priviesť späť k sebe (Oz 2,15n); Boh našiel Izraela na púšti ako hrozno, ako prvé ovocie na mladom figovníku (Oz 9,10); priťahoval ich k sebe povrazmi ľudskosti a putami lásky (Oz 11,4). Napriek všetkým ľudským nevernostiam a poblúdeniam Boh e verný: keď‘ zlyhali ľudskí pastieri, sám príde, zhromaždí svoje stádo a vyhľadá roztratené a poblúdené ovce (Ez 34,5-16). Touto Vierou, že Boh nájde človeka a zachráni ho, prevyšuje Izrael všetky iné formy hľadania Boha, jeho oči sa upierajú k Bohu, od ktorého očakáva pomoc vo svojom hľadaní (Ž 121).
III. Otázka, hľadanie a stretnutie s Bohom v Ježišovi Kristovi
[upraviť]1. Ježišov príchod vyvoláva otázku o Bohu
Ježišov príchod vyvoláva v srdciach otázku o Bohu, otázku naplnenú radosťou, obdivom, vďačnosťou. Mária sa pýta: „Ako sa to stane?“ (Lk 1,34) Alžbeta radostne zvolá: Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43) To sú najčistejšie biblické otázky o Bohu, o jeho vôli a moci, o jeho svätosti a rnilosrdenstve; je to otázka o Bohu Izraela, ktorý prichádza navštíviť a zachrániť svoj ľud (Lk 1,68). Máriin chválospev je odpoveďou srdca, prekypujúceho Božou milosťou, na odvekú otázku ľudí, kto je Boh: Boh je môj Pán, môj Spasiteľ‘, v ňom plesá moja duša. Boh je Mocný, jeho Meno je sväté, jeho milosrdenstvo‘ večné. Boh je ten, čo s najčistejšou záľubou hľadí na poníženosť svojej služobnice, povyšuje ponížených, nasycuje hladných. Boh je ten, čo spĺňa prisľúbenia, dané otcom. Mária prijala pozdrav a ubezpečenie, že Boh je s ňou a že ju omilostil. Keď‘ potom premýšľala vo svojom srdci o nevýslovnom tajomstve Božej lásky (Lk 2 ‚19.51), istotne to vyslovila otázkami obdivu, vďačnosti a chvály.
2. Ježiš a otázka o Bohu
Ježiš ako človek vstupuje do celej ľudskej reality, teda aj do základnej ľudskej otázky o Bohu. Ako dvanásťročný „sedel v chráme medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2,46n). Istotne to boli otázky a odpovede o Bohu: „Nevedeli ste ‚ že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49) Vo svojom evanjeliovom posolstve Ježiš povzbudzuje ľudí k otázke o Bohu, aby sa na neho pýtali, aby ho hľadali, aby klopali na dvere jeho milosrdnej lásky (Lk 11,9n). Dokonca nám hovorí, aby sme boli pri pýtaní neodbytní ako priateľ‘ voči priateľovi a žobroniaci syn voči otcovi (Lk 11,5-13). Ježiš postavil otázku o Bohu do celkom nového, nevídaného svetla; ukazuje jej rodinný charakter. Otázka o Bohu je otázka o Otcovi, dôverne blízkom a milujúcom, ktorý sa stará o vtákov a poľné ľalie, tým viac o ľudí. Otázka o Bohu nie je vedeckou otázkou, ale rodinnou otázkou: je to otázka maličkých a Boh na ňu odpovedá maličkým (Mt 11,27n). Ježiš nám zjavuje poslednú odpoveď na biblickú otázku o Božom mene: Boh je Otec. Našou odpoveďou na otázku o Bohu nie je určitá definícia, ale modlitba: „Otče náš...“ Ježiš vzal na seba i tú najbolestnejšiu formu otázky o Bohu: tú, ktorá vychádza ako bolestný výkrik z mora utrpenia a z hrôzy smrti. Jeho modlitba na Olivovej hore, úzkosť a krvavý pot, oddanosť do vôle Otcovej, to je najreálnejšia otázka o Bohu, vyvierajúca z hĺbky srdca a potvrdená vlastnou krvou, a je to i radikálna odpoveď oddanosti do láskavej vôle Otcovej. V Ježišovom hľadaní Otcovej vôle v modlitbe na Olivovej hore, v jeho krížovej ceste sa koncentruje a vrcholí všetko ľudské hľadanie Boha na bolestných cestách ľudských dejín. „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ On 4,34) „Otče, nie moja, ale tvoja vôľa, nech sa stane!“ (Lk 22,42) A na kríži zaznieva z Ježišových úst tá najbolestnejšia otázka o Bohu, aká kedy bola vyslovená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34) No v tej istej chvíli Ježiš vyslovuje v mene všetkých ľudí i dokonalú odpoveď‘ oddanosti: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46) Od tej chvíle i tie najmučivejšie otázky o Bohu môžeme s dôverou vložiť do srdca ukrižovaného Ježiša Krista, v ňom a iba v ňom nájdeme zachraňujúcu odpoveď‘ na otázku, kto je Boh: Boh je Otec nášho Pána Ježiša Krista.
3. Ježiš Kristus ako Božia otázka pre ľudí
Ježiš ako človek vyslovil otázku o Bohu z hĺbky ľudského utrpenia a dal na ňu poslednú odpoveď. No pritom Ježiš Kristus sám kladie ľuďom otázku o Bohu nanovo, celkom neslýchaným spôsobom: kladie ju svojím životom, svojou osobou, svojím evanjeliom, svojimi zázračnými znameniami: „Ktože je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ (Mt 8,27). „Čože je to? Nové učenie mocou obdarené!“ (Mk 1,27) „Ktože je to, že sa takto rúha?! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ (Lk 5,21) Ježiš ohlasovaním Božieho kráľovstva, ktoré prichádza v jeho osobe, svojím nárokom na vieru v neho, svojimi výrokmi: „No ja vám hovorím...“ (Mt 5,2128.32...), a najmä výrokmi. ‚Ja Som“ On 4,26 6,35n 8,12...) vyvoláva v ľuďoch základnú náboženskú otázku: Ktože je to vo vzťahu k Bohu? V rozhodujúcej chvíli sám Ježiš postaví túto otázku svojim učeníkom: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?... A za koho ma pokladáte vy?“ V tej chvíli sám Boh kladie v Ježišovi Kristovi ľuďom otázku o svojom vnútornom tajomstve. Človek zo seba nie je schopný ju zodpovedať, preto Boh zjavuje Petrovi odpoveď‘: »Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš prijíma Petrovu odpoveď a odhaľuje jej prameň v trojičnom tajomstve Boha: „Nezjavilo ti to telo a kry, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 16,13-18)
4. Stretnutie s Bohom v Kristovi
Boh, na ktorého sa pýtali a ktorého hľadali ľudia od vekov, Boh, ktorý hovoru otcom a zjavil Mojžišovi svoje Meno, je Otec Ježiša Krista; Ježiš je milovaný Syn, v ktorom má Otec svoje zaľúbenie a v ktorom je Duch Boží. Tento Ježiš ako Kristus nám zjavuje Otca a daruje nám svojho Ducha. Odteraz otázka o Bohu sa stáva otázkou o Kristovi: „Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí Syn je?“ (Mt 22,41) Nikto nedosiahne uspokojujúcu odpoveď na otázku o Bohu, ak sa nepýta na Krista a v Kristovi. A to isté treba povedať o hľadaní Boha: všetko hľadanie Boha, všetky úprimné cesty k Bohu vedú ku Kristovi, ktorý je jednou cestou k Bohu Otcovi. ‚Ja som cesta, pravda a Život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.« (Jn 14,6) Kto sa úprimne pýta na Boha a kto hľadá celým srdcom, nájde ho v Kristovi. Ježiš Kristus je Božou otázkou, ktorá sa stala telom a prebývala medzi nami, on je tiež našou otázkou i našou odpoveďou Bohu. Pavol to povedal veľmi jasne: „Veď‘ Boží Syn Ježiš Kristus, nebol aj ÁNO aj NIE, ale v ňom bob iba ANO... a preto je skrze neho aj naše AMEN Bohu na slávu.“ (2 Kor 1,19n) V Ježišovi Kristovi sa stretajú unavení hľadači Boha, aby sa občerstvili a našli pokoj srdca. V ňom sa stretajú s Bohom Otcom, ktorý sa dal prvý hľadať ľudí ako stratených synov. »On prvý miloval nás „ (1 Jn 4,19), preto „dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v nebo verí“ (Jn 3,16). A naozaj »Syn Človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo“ (Lk 15,20-24). On povýšený na Kríž ako Kňaz a Obeta, ako Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, priťahuje všetko ku sebe (porov. Jn 12,32): kto hľadá Boha, musí ísť krížovou cestou (Lk 9,23n), a stretne sa s Bohom v Kristovej obete na Kríži; tam Boh našiel človeka a človek Boha. Preto Pavol nechce vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného, Božiu moc a Múdrosť (1 Kor 2,2). Pre všetkých hľadačov Boha platí Ježišovo pozvanie: „Poďte ku mne...“ (Mt 11,28)
IV. Otázka o Bohu a hľadanie Boha v Cirkvi
[upraviť]1. Apoštolská Cirkev
Otázka o Bohu, ktorá sa zrodila v učeníkoch pri stretnutí s Ježišom, musela prejsť skúškou Ježišovho umučenia a zmŕtvychvstania. Keď učeníci uvideli vzkrieseného Pána, „klaňali sa mu, no niektorí pochybovali“ (Mt 28,17). Aj Tomáš nosil v sebe mnoho otázok, nechcel uveriť, kým sa nepresvedčí, kým neuvidí a nedotkne sa On 20,24-29). Až po zoslaní Ducha Svätého sa ich viera stala pevnou, odvážnou. Zato však neustali ich otázky o Bohu: pravda, už to neboli otázky pochybujúce, ale otázky plné viery, radosti, vďačnosti. Učeníci sa teraz pýtajú podobne ako Mária pri Zvestovaní: „Ako sa to všetko stalo?“ Znovu a znovu o tom v srdci premýšľajú, rozprávajú o tom, ohlasujú posolstvo o tom, ako našli Spasiteľa v Ježišovi Kristovi. Na otázku: Kto je Boh?, Nachádzajú odpoveď‘ vo viere v Ježiša Krista, Božieho Syna. Boh našich otcov, ktorý hovoril k Mojžišovi a Eliášovi, ktorý dal prisľúbenie Dávidovi a hovoru ústami prorokov, je Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista. Boh je ten, čo vzkriesil Ježiša Z mŕtvych, posadil ho po svojej pravici a v Ježišovom Mene chce spasiť všetkých ľudí (Sk 2,22-36; 3,13-26; 4,12). On zosiela svojho Ducha na tých, čo uverili v Ježišovo Meno (Sk 2,1-4; 2,38). Božie Meno je Otec i Syn i Duch Svätý, v tomto mene apoštoli majú krstiť a učil všetky národy až do konca sveta (Mt 28,20). Aj Šavol, vzdelaný farizej, taký pevný a istý vo svojej viere v Boha, si musel na ceste pred Damaskom znovu položiť otázku o Bohu: „Kto si ty, Pane?“ a dostal odpoveď: ‚Ja som Ježiš...“ (Sk 9,5). Od tejto chvíle Pavol vidí Boha v Ježišovom svetle, ktoré ho ožiarilo, a po celý život bude vyznávať: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ...“ (Ef 1 ‚3n) Otvorili sa mu hĺbky Božieho tajomstva, skryté od vekov, že Boh si nás zamiloval vo svojom Synovi a urobil nás v ňom synmi a dedičmi kráľovstva. Pavlova otázka o Bohu sa stáva otázkou veľkej dôvery a oddanej lásky: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?... Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ A hneď dáva i odpoveď‘: „Nič nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8,31-39) Pritom Pavol pozná a uznáva aj základné formy ľudskej otázky o Bohu, ako sa ona stavia pri uvažovaní o pôvode sveta alebo ako sa ozýva vo svedomí každého človeka (Rim 1,20n; 2,7- 16). V Aténach postrehne otázku o „neznámom Bohu“, nadviaže na otázky a úvahy gréckych filozofov a básnikov, a privedie otázku o Bohu až ku Kristovi, ktorého Boh vzkriesil z rnrtvych. Pavol vidí a s úctou hovorí o tom, ako ľudia od vekov hľadajú Boha. To sám Boh „spôsobil, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko“ (Sk 17,22- 34). Dôsledne potom ohlasuje, že v Kristovi aj „pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium“ (Ef 3,6). V Liste Rimanom (9— 11) Pavol s bolesťou i s obdivom uvažuje o tajomstve hľadania Boha: o cestách, ktorými Izrael hľadal Boha, i o cestách, ktorými blúdili pohania, pri tom objavuje Božiu cestu, ktorou Boh hľadá ľudí a povoláva ku spáse. »Pohania, ktorí sa neusilovali o spravodlivosť, dosiahli spravodlivosť, a to spravodlivosť, ktorá je z viery. Izrael sa však usiloval o zákon spravodlivosti, a k zákonu nedospel.“ (Rim 9,30n) Tá pravá cesta k Bohu, cesta spásy, sa završuje v Kristovi. „Veď‘ cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí.“ (Rim 10,4) Pavol si je istý, že i cesta Izraela sa zavŕši v Kristovi. „Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval.“ (Rim 11,32) Pri pohľade na tieto nepochopiteľné Božie cesty spieva chválospev na Božiu Múdrosť (Rim 11,33-36).
2. Cirkevní otcovia
Otázka o Bohu a hľadanie Boha žije v Cirkvi v mnohých formách. Najprv je to úcta k otázkam, k hľadaniu a svedomiu každého človeka. Kresťanskí apologéti 2. stor., keď vykladajú i obhajujú vieru Cirkvi, vychádzajú z prirodzenej otázky o Bohu, ktorú si ľudia kladú pri pohľade na dielo stvorenia. Tertulián ju objavuje v hĺbke každej ľudskej duše: anima naturaliter christima. Cirkevní otcovia 4. a 5. stor. majú v osobitnej úcte otázku o Bohu, ako ju vyslovili a ako hľadali odpoveď veľkí grécki filozofi, najmä Platón a Aristoteles. Sv. Augustín, ktorý sám prešiel dlhou cestou hľadania, chápe otázku o Bohu ako bytostný dynamizmus ľudského srdca, ako stály nepokoj, ktorý poháňa ľudské srdce, aby hľadalo Boha a spočinulo v ňom. Vo Vyznaniach bez ustania opakuje túto otázku v nových a nových podobách: raz má podobu hľadania, úzkosti, výkriku, ľútosti, inokedy vyjadruje šťastie, radosť, obdiv i dôverný prístup k Bohu. Otázka o Bohu dostala v Cirkvi už od počiatku aj liturgickú podobu, a to v krstných otázkach: „Veríš v Boha, Otca všemohúceho?...“ Táto liturgická forma ukazuje úctu Cirkvi k ľudskej otázke o Bohu, k úprimnému hľadaniu, k osobnému rozhodnutiu vo viere. Ďalej, Cirkev prijala Žaltár za svoj, ako knihu liturgických spevov, tak prijala za svoje i všetky otázky žalmistov: otázky obdivu, chvály a radosti, ale i bolestné otázky a mučivé „Prečo, Pane?“ Veriaci majú v Cirkvi istotu, že sú na ceste spásy, ale kráčajú po nej ako pútnici, ohrození slabosťou a poblúdením, preto i veriaci v Cirkvi musia kráčať cestou otázok a hľadania. Otázka o Bohu a hľadanie Boha dostali v Cirkvi osobitnú podobu na cirkevných snemoch, najmä na ekumenických konciloch, ktoré museli riešiť nejasnosti v otázkach viery a mali formulovať pravé učenie. Keď‘ prvé koncily formulovali učenie viery, trojičnú dogmu a potom kristologickú dogmu, tým vlastne odpovedali vo svetle zjavenia na základnú ľudskú otázku: Kto je Boh? Boh je Otec, ktorý sa nám zjavil vo svojom Synovi, a vložil nám do sŕdc Ducha Svätého. Nicejsko-carihradské vyznanie viery je odpoveďou Cirkvi na otázku o Bohu. Všetky tie pohyby a zápasy a bolestné skúšky, ktoré hýbali Cirkvou v 4. a 5. stor., nevznikli z vonkajších popudov, ale bol to zápas o čistotu viery, úporné hľadanie odpovede na otázku o Bohu, bol to vnútorný nepokoj srdca, túžiaceho po Bohu našej spásy, po jedinom Bohu, ktorý ako Otec nás prijíma skrze Syna v Duchu Svätom. Osobitnou formou hľadania Boha je mníšsky život, ktorý sa v tej dobe začína rozvíjať v Cirkvi. Mnísi sa zriekajú starostí a žiadostí, ktoré zaujímajú ľudí vo svete, a celý svoj život chcú prežívať výslovne a výlučne ako „hľadači Boha“. Istotne, hľadať Boha patrí každému človekovi, no mnísi to prežívajú ako osobitné povolanie, ako znamenie, v zastúpení celej Cirkvi, aby zjavovali jej povahu Nevesty, hľadajúcej svojho Ženícha. Hľadať Boha vo všetkom a všetko milovať v Bohu je vedúcou zásadou, ktorá odvtedy má pevné miesto v konštitúciách a regulách rehoľných inštitútov.
3. Stredoveké kresťanstvo
V tomto období otázka o Bohu nebola už výrazne existenčnou otázkou, nebola mučivou neistotou, bolestným hľadaním. Stredovekí kresťania žili v pevnej viere v Boha a v istote, že v Cirkvi putujú cestou spásy. Táto viera žila a rozvíjala sa v pevných formách cirkevného i občianskeho spoločenstva. A predsa, ani stredovek sa nevyhol otázke o Bohu, ibaže ju presunul a nešil na čisto intelektuálnej rovine. Sv. Anzelm, otec scholastiky, stavia otázku o Bohu v nadpise svojho diela: CurDeus borno? Pravda, takú otázku si nestavia preto, že by bol v neistote a hľadal zachraňujúcu odpoveď‘. Pre neho je to skôr metodická ‘, predkladá ju ako východisko metodického uvažovania. Podobne Sv. Tomáš Akvinský stavia celú svoju Teologickú summu i princípe otázok a odpovedí, hneď‘ na začiatku je celý rad otázok o Bohu: o jeho existencii, o jeho esencii a vlastnostiach. Podľa vzoru gréckych filozofov formuluje svoje „cesty“ k Bohu. ‘o pre Tomáša to zaiste neboli mučivé životné otázky, nebol to neho životný problém a zápas. Jeho otázky a cesty boli iba m prvkom v celom systéme poznania viery, že Boh skutočne existuje, a všetko ďalšie o ňom, to Tomáš prijímal a objímal vo viere, jeho otázky predstavujú skôr úsilie čo najviac vedieť poznať o Bohu cestou systematického teologického myslenia. Pravda stredovek to nie je len scholastika. Vedľa intelektuálnych scholastických formulácií nájdeme aj hlboko prežívanú otázku o Bohu, a to v mystickom prúde: Sv. Bernard, keď‘ komentuje Veľpieseň, hľadá Boha po cestách Nevesty, hľadajúcej Ženícha. Stredovekí mystici vystupujú k Bohu akoby po stupňoch, prežívajú blízkosť a nevýslovnosť Božieho tajomstva. A sv. František Assiský predstavuje najčistejšiu podobu stredovekej otázky o Bohu hľadania Boha. Jeho duchovná kríza bola ozajstnou otázkou o Bohu, vyslovenou v stredovekej meštianskej spoločnosti. Vo svojom obrátení prežíva Boha ako svojho Otca, zrieka sa všetkého, iba Boh mu je Všetko. Potom ešte hlbšie prežíva otázku o Bohu a odpoveď nachádza v dokonalom nasledovaní Krista cestou evanje1ia. Kto je Boh a aký je, to vidíme v Ježišovi Kristovi, nájdeme ho, keď pôjdeme Ježišovou cestou. Stredoveká otázka o Bohu a hľadanie Boha dostali aj svoju literárnu, básnickú podobu v Danteho Božskej komédii. Básnik na poludnie svojho života zablúdi na ceste k Bohu,_: on, potom prechádza očistcom, blúdi minulosťou, stretá ľudí, osudy, udalosti, a všetci mu pomáhajú priamo či nepriamo dostať sa do neba, tu vystupuje v sprievode a za pomoci svätých až k tajomstvu trojjediného Boha, ktorý je večné Svetlo, samo v sebe jestvujúce, ktoré sa poznáva a s úsmevom sa samo miluje (Nebo, 33. spev).
4. Cirkev v novoveku
Cirkev v novoveku prežíva otázku o Bohu a hľadá Boha všetkými formami, ktoré rozvinula na svojej dejinnej ceste. Ale prežíva to s väčšou úzkosťou a starosťou: jej viera je ohrozená vnútorným rozkolom v dobe reformácie, je ohrozená osvietenským racionalizmom, ktorý sa vyvinie v otvorený ateizmus, dnes je ohrozená konzumným hmotárstvom, ktoré udúša už samu otázku o Bohu kopením hmotných statkov a hatí hľadanie Boha. Tým však sa stáva pre úprimných ľudí otázka o Bohu o to citlivejšia, nástojčivejšia, je to v pravom zmysle existenčná otázka. Cirkev výrokmi svojho učiteľského úradu znovu vyzdvihuje oprávnenosť a záväznosť základnej ľudskej otázky o Bohu a povinnosť hľadať Boha. Prvý vatikánsky koncil v konštitúcii o viere vyhlásil, že „jedného a pravého Boha, Stvoriteľa a nášho Pána, možno s istotou poznať prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených bytostí“ (DS 3004, 3026). V 4. hlave konštitúcie, kde sa hovorí o vzťahu medzi vierou a rozumom, koncil vyhlasuje, že „rozum osvietený vierou má rozvíjať poznanie tajomstiev tým, že vytrvalo, nábožne a rozvážne hľadá“ (DS 3016). Druhý vatikánsky koncil venoval otázke o Bohu a hľadaniu Boha pastorálnu konštitúciu o Cirkvi v súčasnom svete, Gaudium et spes. Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby sú vlastné aj Cirkvi. Vidí, ako ľudí znepokojujú otázky o vývoji sveta, o zmysle ľudských snáh, o poslednom cieli vecí i ľudí. Cirkev sa ujíma týchto otázok, vstupuje do dialógu so svetom, veď‘ sú to vlastne podoby jedinej otázky, otázky o Bohu, a chce ukázať svetu odpoveď vo svetle evanjelia (GeS 1-3). Hovorí 6 základných otázkach ľudského pokolenia: „Čo je človek? Aký je zmysel utrpenia, zla, smrti? Čo bude po tomto pozemskom živote? Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých, dáva skrze svojho Ducha svetlo a silu človekovi, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu.“ (GeS 10) Túto základnú myšlienku, že Ježiš Kristus je jedinou dokonalou odpoveďou na našu otázku o Bohu, koncil ďalej rozvíja v témach: Kristus nový človek, Kristus - Alfa a Omega (GeS 22, 41, 45). Dekrét o misijnej činnosti a deklarácia o postoji k nekresťanským náboženstvám s Úctou hovoria o základnej ľudskej otázke o Bohu, ako ju vyslovili a ako hľadali na ňu odpovedajú ľudia v prírodných náboženstvách i vo veľkých východných náboženstvách. Tá istá myšlienka je tiež základom deklarácie o náboženskej slobode: „Každý má povinnosť, a teda aj právo, hľadať pravdu vo veci náboženstva...“ (DH 3)
V. Ako sa dnešný človek pýta na Boha a ako ho hľadá
[upraviť]1. Problémy dnešného človeka
Druhý vatikánsky koncil postrehol, že súčasný človek si kladie otázku o Bohu inakšie, ako to bolo predtým, jeho otázka vyrastá z odlišného postoja a má nové prízvuky. Základný postoj a celkové cítenie našich súčasníkov je charakterizované sebavedomým humanizmom: človek je stredom sveta, uvedomuje si svoju moc a silu. Svet mu je podriadený, aby ho skúmal, prenikal, pretváral, užíval. Človek stojí vo svete hrdý, sebavedomý, no súčasne i veľmi osamelý: a tento životný postoj silne poznačil aj otázku o Bohu. V novoveku sa otázka o Bohu stavala čoraz radikálnejšie: či Boh je, či ho možno poznať, dokázať, či má vzťah ku svetu. Dnes sa dospelo až ku formulácii, či otázka o Bohu má nejaký zmysel. Je to radikálna formulácia: ak máme dať na ňu odpoveď, musíme si všimnúť, z čoho ona vyrástla. Antický človek prežíval svet ako zbožštený, bol náklonný stotožňovať prírodné sily s božstvom, prírodné javy boli preň posvätné, nemal ťažkosti uznať a prijať božstvo. Starý zákon odmietol také mýtické chápanie sveta, a vyhlasuje, že Boh stvoril svet, no nie je totožný so svetom. Boha možno poznať zo stvorenia ako Stvoriteľa a Pána. V Novom zákone človek i svet sa ukazujú ako podrobené hriechu, smrti a skaze, a preto volajú po záchrane. Túto záchranu prináša človekovi i jeho svetu Ježiš Kristus, len v ňom a skrze neho má byť človek i svet privedený k Bohu, a v tomto zmysle zbožštený. Novodobý človek odmietol zbožštený svet. Svojím vedeckým a technickým úsilím zbavil svet glorioly božstva, svet sa stal profánnym, vydaným človekovi do rúk. Postupne sa strácal a zahmlieval v ľuďoch akýkoľvek zmysel pre posvätno, pre tajomstvo, pre úctu. Vnímavým ľuďom v minulosti hovoril svet o veľkosti Boha, o kráse prírodného poriadku (kozmos), o tajomstve Života, a pritom vo viere dobre rozoznávali, čo je svet a kto je Boh. Pred dnešným racionálnym človekom, ktorý chce všetko chladne vypočítať a egoisticky využiť, celý svet onemel, nič mu nehovorí, stal sa pre neho hluchou a nemou matériou. Veľmi mnoho ľudí dnes nevidí vo svete ani len stopy Božej stvorite1skej prítomnosti. A tak Boh uniká pred ich duchovným pohľadom do závratnej diaľky, ako neurčitý horizont, ako neosobný prvý princíp. Nakoniec sa v ich vnútri začne vynárať otázka: jestvuje vôbec Boh, keď‘ ho nemôžem uchopiť? Potrebujem takého Boha? Má otázka o Bohu pre mňa nejaký zmysel? Paralelne s tým postupuje strata náboženských hodnôt vo svedomí. Ľudská sloboda sa absolutizuje, človek si sám autonómne tvorí mravné normy, postupne stráca vedomie viny, hriechu, už necíti potrebu záchrany, spásy a obnovenia v Kristovi. Aj v mravnej oblasti si chce sám vystačiť a takto udúša v sebe otázku o Bohu a túžbu po Bohu.
2. Nepokoj srdca
No otázka o Bohu sa ani dnes nedá celkom udusiť, ved‘ ona je tým vytrvalým nepokojom, čo hýbe Ľudským srdcom. Kedykoľvek sa ozve v človekovi srdce, volá po Bohu, otvorene či skryto. Nepokoj srdca ženie dnes mladých do východnej meditácie a mystiky alebo do radikálnych siekt, aby tam našli odpoveď‘ na otázku o Bohu. Prejavuje sa nedôverou v technickú civilizáciu, ktorá zabúda na človeka, na celého človeka. Prejavuje sa novou náboženskou citlivosťou, ktorá sa neuspokojí len s racionálnymi schémami, do ktorých nedávna minulosť chcela uzavrieť otázku o Bohu. Ako sme uviedli, novovek sa vyznačuje vedeckou racionalitou, všetko chce ovládnuť prísnym vedeckým prístupom. Aj otázku o Bohu by chcel riešiť čisto racionálne, vedecky, ako všetky iné otázky: chcel by ju uchopiť ako dajaký predmet, potom ju vysvetliť a definovať odpoveď‘. Lenže otázka o Bohu presahuje každú vnútro svetskú racionalitu, každú definíciu. Veď Boha, na ktorého sa pýtame, nemožno uchopiť. Ba ani len samej otázky o Bohu sa nemôžeme zmocniť, ovládnuť ju, vyriešiť a tak fakticky odstrániť. Ona predchádza človeka, lebo sám Boh ju kladie každému. Ďalej, táto otázka zasahuje a preniká celého človeka, všetky jeho schopnosti, vychádza zo srdca. Keď chceme na ňu odpovedať, musíme ju prežívať, precítiť, prebolieť, znovu si ju položiť a znovu hľadať. Lebo Boh nie je predmetom otázky, ale jej podmetom: on nám ju kladie, on ju vyvoláva v našom srdci, on čaká na odpoveď srdca. Táto otázka o Bohu sa nedá riešiť len racionálne, určitým logickým postupom, odpoveďou na ňu nemôže byť len logicky správna veta, výrok, ani logická jednota filozofického systému. Otázka o Bohu si nárokuje celostnú osobnú odpoveď, zasahujúcu celého človeka, všetky jeho schopnosti a roviny. Nejde len o to, čo si myslíme o Bohu, ale ako žijeme jeho prítomnosť v našom srdci.
3. Otázka ľudských dejín
Otázka o Bohu, ako veľmi konkrétna otázka konkrétnych ľudí, má nutne aj svoj historický aspekt. Ako ľudstvo má svoje dejiny, má ich aj každý jednotlivý človek, aj otázka o Bohu a viera v Boha majú svoje dejiny. Ľudia sa pýtajú na Boha a hľadajú ho v určitej historickej situácii, v spoločenských súvislostiach, v určitom osobnom položení. To všetko treba rešpektovať, otázka o Bohu sa nedá odsunúť na čisto racionálnu rovinu. Človek je tvor historický a spoločenský, preto ho Boh oslovuje a vyzýva k hľadaniu v dejinách a v spoločenstve. Novoveké myslenie, vplyvom racionalizmu, stratilo zmysel pre historickosť Zjavenia, osobitne strácalo vzťah k Ježišovi Kristovi, ktorý je najvlastnejšou Božou otázkou, danou ľuďom, i dokonalou odpoveďou, danou Bohu. Novoveké myslenie chcelo riešiť otázku o Bohu v medziach čistého rozumu (I. Kant), bez Krista a mimo neho. Preto ani nenašlo uspokojujúcu odpoveď‘. Zostalo trčať v štádiu racionálnych predpokladov (Boh je racionálny predpoklad sveta a myslenia), alebo sa rozplynulo v panteizme (Spinoza, Hegel), alebo dalo negatívnu odpoveď v ateistickom humanizme. Je pravda, že v 19. a 20. stor. mnohí vedci reagovali na nehistorický prístup tým, že sa pustili do historického skúmania Ježišovho života, žiaľ‘, robili to už celkom profánne, vychádzajúc z tých istých racionalistických pozícií. Ježišov Život skúmali bez vzťahu k otázke o Bohu: Ježiš nebol pre nich otázkou o Bohu, ale otázkou vnútrosvetských dejín, otázkou vývoja náboženstiev.
4. Cesty k Bohu, otvorené pre dnešného človeka
Pri pohľade na dnešné ťažkosti a krízy v otázke o Bohu sa pýtame, či sme azda v ťažšej situácii, ako boli antickí alebo biblickí ľudia alebo stredovekí kresťania? Ktoré cesty sú vhodné a schodné pre dnešných ľudí? Zásadne treba povedať, Že každý človek má otvorenú cestu k Bohu, teda i dnešní ľudia. Možno práve tie prvky súčasného duchovného videnia, ktoré sa ukazujú ako veľmi radikálne, môžu obsahovať veľmi úprimnú otázku o Bohu i vhodné východisko pre odpoveď‘. Otázka o Bohu sa dnes formuluje ako otázka o zmysle, o hodnote: aký zmysel a akú hodnotu má pre mňa poznanie Boha, viera v neho, úcta Boha‘ Je to radikálna otázka, no súčasne otvára veľmi schodnú cestu k Bohu. Lebo hľadať zmysel značí viac ako hľadať ten najčistejší a najpresnejší pojem, nájsť hodnotu značí viac ako niečo presne vypočítať. Zmysel, hodnotu môžu mať iba tie skutočnosti, ktoré vypĺňajú a rozvíjajú ľudskú osobnosť. Dnes čoraz jasnejšie poznávame, že vedecký a technický pokrok, dielo rozvinutej racionality, popri mnohých vzácnych objavoch a daroch, priniesol aj negatívne výsledky, vystupňoval ohrozenie ľudstva a v nejednom smere privádza ľudí do slepej uličky, do bezvýchodiskovej situácie. Tu sa mnohí citliví ľudia pýtajú: aký zmysel má toto všetko pre mňa, pre moje osobné šťastie? Akú hodnotu má v tomto systéme ľudská osoba? Ani tie najdokonalejšie vedecké systémy nedávajú ľuďom odpoveď na osobné problémy, nemôžu utvoriť alebo nahradiť osobné vzťahy. Vedou a technikou konštruovaná jednota sveta (vedecký svetonázor) je abstraktnou jednotou, ktorá nemôže vyplniť túžbu ľudského srdca po osobnej jednote v láske. A práve tu sa rodí v dnešných ľuďoch otázka o Bohu: O takom Bohu, ktorý by nebol iba najvyšším logickým princípom, ideou nášho myslenia, ale Boh, ktorý skutočne osobne jestvuje a my ho môžeme osobne osloviť. Boh je ten, ktorý je Hodnota, ktorý dáva, nesie a zachraňuje všetky hodnoty, s ktorými sa v živote stretáme. Boh je ten posledný Zmysel, ktorý dáva zmysel všetkému, i takým tvrdým skutočnostiam, ako je bolesť a smrť. Bez neho by všetko bob jedným veľkým nezmyslom (pozn ateistický existencializmus). Dnes sa zmocňuje ľudí narastajúci pocit samoty, opustenosti, ktorý sa stupňuje až k pocitom nezmyselnosti, ničoty. Toto pobadal existencializmus a chcel by redukovať ľudský život iba na také pocity a stavy. Na druhej strane však pozorujeme, ako sa vyzdvihuje vo verejnej mienke hodnota ľudskej osoby, základné ľudské práva a harmonický rozvoj osoby. Toto sú vyslovene biblické a kresťanské hodnoty. Na dnešných ľudí dorážajú vlny samoty a nezmyselnosti, no práve preto sa chcú ešte pevnejšie pripútať k osobným hodnotám. Táto napätá situácia je vhodným miestom pre otázku o Bohu a hľadanie Boha. Viera v Boha dáva nám, dnešným ľuďom, odpoveď na naše úzkosti: Nie si sám, Boh je tu, pri tebe. Nie si opustený, Boh je s tebou, On je Emanuel, Boh s nami. Tvoj Život má zmysel, lebo má byť obrazom a podobou Božieho života lásky. Prameňom tvojich osobných hodnôt je Boh, on je ten najosobnejší, najhodnotnejší: on ťa osobne oslovuje a čaká na tvoju osobnú odpoveď, on ťa večnou láskou hľadá, aby si ho ty našiel vo svojom čase. Konečne, dnes sa znovu odhaľuje a vysoko hodnotí význam dejín, poznávame a prijímame ich ako naše dejiny: a to aj biblické dejiny, Ježišove dejiny, cirkevné dejiny. Objavujeme v nich odvekú otázku o Bohu, ale i Božiu otázku, adresovanú človekovi. S novým náboženským záujmom objavujeme v nich Ježiša Krista, jeho evanjelium Božieho kráľovstva, jeho Posolstvo spásy. Najmä mladí ľudia akoby vytušili, že otázka o Bohu sa nedá zodpovedať bez Ježiša Krista, v ňom objavujú centrum otázky a odpovede, v ňom nachádzajú Cestu, Pravdu a Život. A to už je skutočná evanjeliová metanoja“, obrátenie sa k Ježišovi, k tejto jedinej Ceste k Bohu, doširoka otvorenej aj pre dnešných ľudí.
Záver
[upraviť]V tomto stručnom náčrte sme videu, ako sú dejiny ľudstva vo všetkých dobách naplnené a pohybované otázkou o Bohu, vyslovenou mnohými formami, ako ľudstvo mnohými cestami hľadá odpoveď na túto otázku. V biblických dejinách sa táto otázka a hľadanie rozvíja v milostivom rozhovore Boha s ľuďmi. V Ježišovi Kristovi sa ľudská otázka stretá s Božou otázkou, ľudská odpoveď s Otcovým prijatím. Život Cirkvi sa rozvíja v rozhovore Nevesty so Ženíchom Kristom, do tohto rozhovoru sa vlievajú všetky úprimné otázky o Bohu a hľadanie Boha: v katechéze, liturgii, meditácii, v učení viery. Na tomto živom prúde otázok a hľadania má svoj významný podiel aj teológia. Podľa príkladu Pavla, Augustína, Tomáša a všetkých veľkých teológov sa budeme pýta na Boha vo viere a budeme ho hľadať v nádeji a láske. Budeme sa pýtať a hľadať raz v úzkosti a opustenosti, inokedy v radosti a chvále. Budeme sa pýtať, aby sme dostali Božiu odpoveď‘, budeme hľadať, aby sme našli Božiu milosť. A keď‘ prídeme až na koniec, budeme stáť s otázkou obdivu a svätého úžasu pred tajomstvom Božej lásky, ktorá je nám otvorená a prístupná v Srdci Ježiša Krista. Apoštol Pavol, keď v Liste Rimanom vyslovil premnohé otázky — a všetky iba rozvíjali jednu otázku o Bohu —‚ nakoniec sa ocitol pred nevýslovným tajomstvom Boha, ktorý hľadá a zachraňuje človeka svojimi nepochopiteľnými cestami, vtedy Pavol dal svoje otázky do chválospevu na Božiu Múdrosť: “Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť? Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“ (Rim 11,33-36)
Použitá literatúra: Zur gegenwärtigen Diskussion um die Gottesfrage. Herder- Kor. 1969. Wer ist da eigentlich GOTT? München 1969. R. Guardini: Náboženstvo a Zjavenie. Handbuch der teologischen Grundbegriffe. I. München 1962. Mysterium Salutis. II. Einsiedeln 1967. M. Schmaus: Viera Cirkvi. I. K. Rahner: Kresfan v dnešnom svete. Slovník biblickej teológie. Heslo „hľadať“. T. Merton: Mlčanlivý Život. Mysteria Regni Dei. Úvodná časť: Východisko a základ.
