Dogmatika/Verbum 3-10

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Božia láska vo svetle prirodzeného poznania[upraviť]

Zážitok lásky v ľudských vzťahoch[upraviť]

Pojem „láska" je preplnený bohatou a konkrétnou skúsenosťou ľudí. Veď ním je vyjadrené množstvo rozličných postojov a citov, telesných i duchovných, vášnivých alebo premyslených, vážnych alebo povrchných, podporujúcich vzrast alebo ničiacich. Človek miluje nejakú príjemnú vec, zviera, spoločníka v práci, priateľa, príbuzných, svoje deti, ženu atď. Do týchto postojov je často primiešané zlo egoizmu. Ak sú však triezve a zdržanlivé, vtedy vyžarujú čestnosť, hĺbku a úprimnosť. V srdci každého človeka sa prejavuje dychtivosť po láske. Každý by chcel nájsť lásku, chcel by byť milovaný, ale tiež každý hľadá čosi, čo by mohol sám milovať, čomu by mohol preukazovať dobro a radosť. Zo samej podstaty tejto túžby po láske vyplýva, že láska je niečo ako bytostný rozhovor. Koho človek oslovuje dobrom, láskou, od toho čaká odpoveď. Chce milovať a túži byť milovaný. Takto od počiatku sa láska javí ako vlastnosť rozumnej bytosti ~ teda osoby. Láska je vlastnosťou osôb. V neskrotiteľnej túžbe po láske sa ukazuje láska ako prirodzený pud duše. V Nietzscheho Piesni noci čítame: „Duša moja je piesňou milujúceho. Vo mne je čosi neukojeného, niečo, čo sa nedá uspokojiť, čo sa stále hlási k slovu. Cítim v sebe clivú túžbu po láske, ktorá hovorí ku mne slovami lásky."

Láska ako princíp mravného konania[upraviť]

Nestačí povedať, že láska je akýsi prirodzený pud duše. Láska je základnou normou všetkého mravného konania ľudí. Je určujúcou a stavebnou črtou ľudskej existencie. Je dynamickou energiou na sebarealizáciu človeka a celého ľudstva. Postaviť sa proti láske by znamenalo bytostnú srnrť. Nechať sa stvárňovať láskou a vedome toto stvárňovanie napomáhať, znamená zavŕšiť svoju existenciu v priťahujúcom prameni všetkého dobra a lásky -v Bohu. Táto láska ako prirodzený mravný zákon patrí tak mocne k nezmeniteľnej podstate človeka, že ho nezrušil ani hriech a jeho neblahé následky. Čo Boh dôrazne uložil národu starozákonnej zmluvy na hore Sinaj za blesku a hromu, a na dvoch tabuliach zákona pripomínal ako podmienky pre zväzok lásky, ušľachtilí ľudia aj medzi pohanmi vždy uznávali za nezmeniteľný Boží zákon. Svätý Pavol vraví, že pohania, ktorí nemajú Mojžišov zákon a predsa „od prírody" žijú podľa zákona, práve tým dokazujú, že „majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie" (Rím 2,15).

Ontologický zákon lásky: dobrota bytia a jeho príťažlivosť[upraviť]

Už Platón považuje každú skutočnosť za dobro, ktoré sa šíri, rozlieva a rozdáva. Po ňom aj augustinizmus a tomizmus chápu skutočnosti ako štedrosti. Čím viac má nijaká skutočnosť bytie, tým viac má v sebe aj dobra. A nakoľko nejakej bytosti chýba bytie, natoľko jej chýba aj dobro. Preto každá bytosť, ktorá sama osebe nie je bytím, teda nevlastní ani všetko dobro, bude sa stále snažiť o zdokonalenie. Len najvyššie Bytie, Bytie samo osebe je aj úplným Dobrom a nemá v sebe čo zdokonaľovať. Je počiatkom, ktorý sa rozdáva tým, že tvorivo dáva bytie všetkým veciam a ako úplné Dobro je cieľom, ktorý k sebe priťahuje všetky veci, aby ich zdokonalilo. Úplné Dobro vyvoláva prirodzenú náklonnosť každej bytosti zdokonaľovať sa, obohacovať a rozširovať vlastné bytie. U človeka vyvoláva činnosť vôle, lebo prirodzená náklonnosť, žiadosť sa mení na slobodnú vôľu chcieť a hľadať dobro. Táto slobodná činnosť vôle človeka sa podľa gréckych filozofov nazýva láska - eros. Ak ide o vzťah vôle po nižšom dobre, ako je človek, hovorí filozofia o žiadostivosti, ak ide o vzťah k osobe, vtedy sa hovorí o láske priateľskej alebo žičlivej, alebo o jej deformácii, egoizme. Láska je podľa gréckych filozofov čisto ľudským prvkom.

Boh ako najvyššie Dobro, ako všetko priťahujúca Láska[upraviť]

Láska, ktorá sa v gréckej filozofii nazýva „eros", je dieťaťom chudoby bytia. Milujeme, lebo si sami nepostačujeme. „Keby sme boli bohmi, nemilovali by sme" - hovorí Platón. Aristoteles odopiera tiež Bohu lásku, lebo láska by ho stiahla z Olympu. V láske kráča všetko k Bohu, ale jemu samému je láska cudzia. Ako vidieť z týchto výrokov filozofov, Boh má svoj výmer ako absolútna Bytosť, večný Rozum, dokonalé Dobro, len láska je mu cudzia. Boh sa nepotrebuje zdokonaľovať. Tento postoj sa podarilo filozofii preklenúť až vtedy, keď sa nechala osloviť zjavením. „Láska je z Boha a každý , kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska." (l Jn 4,7) Boh je Bytie samo v sebe, a tým aj plnosť všetkého Dobra. Boh je však duchovným, rozumovým Bytím, osobou, nutne musí mať aj vôľu. Táto vôľa však nemôže byť žiadosť, lebo tá smeruje k dobru, ktoré ešte nevlastní. Božia vôľa je samojestvujúcou Láskou, vylučujúcou všetko, čo je nedokonalé, a zahrňujúcou každú dokonalosť. Božia láska nie je uvádzaná do činnosti nijakým iným dobrom, ktoré by nebolo samojestvujúcim Dobrom, preto je absolútne veľkodušná, ktorá nič nedostáva a nič nezískava, ale iba udeľuje a dáva každé dobro všetkým jednotlivým súcnam. Je to láska, ktorá sa nezapaľuje od vopred daného ideálu - eros, ale márnotratne sa znižuje k tomu, čo je nízke. Človeka prijíma do účasti na svojom bohatstve. Skláňa sa k nemu a volá ho do rozhovoru lásky. Pre túto Božiu lásku si filozofia vypožičala biblický pojem - agapé.

Božia láska v Starom zákone[upraviť]

Starý Zákon je jediným, stále sa tiahnucim svedectvom Božej starostlivosti o človeka. Je mystériom Božej lásky. Boh neustále nadväzuje s človekom rozhovor lásky. Volá ho k odpovedi a tým aj k jeho záchrane. Aby ho človek pochopil, Boh dosvedčuje svoju lásku často takým spôsobom, aký zodpovedá ľudským predstavám. Zostáva však pritom transcendentný, inakší ako my ľudia, vzbudzuje v srdciach ľudí úžas a strach a vedie človeka k úcte a poklone. Táto dialektika Božej lásky je veľmi pekne znázornená v Knihe Exodus. „Potom Pán prešiel popred neho a volal: Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia! -Tu sa Mojžiš rýchlo vrhol na zem, poklonil sa a povedal: ...poď s nami, Pane! Je to síce ľud nepoddajnej šije, ale odpusť nám naše previnenia a hriech a prijmi nás za svojich!" (Ex 34,6-9)

Boh sa zjavuje ako láskavý Boh, milosrdný, dobrotivý a starostlivý[upraviť]

Boh začína svoj rozhovor lásky už s Adamom a Evou. Chcel im dať život v plnosti. Aby sa preň slobodne rozhodli, oslovuje ich zákazom jesť zo stromu. Potom sa tajomstvo Božej dobroty a lásky ukazuje v milosrdenstve voči hriešnikovi, prisľúbením spásy, obnovením zväzkov lásky, ktoré spájajú Boha a človeka. Prví ľudia dostávajú prisľúbenie, že zlo, ktorého sa dopustili, bude premožené dobrom. Toto prisľúbenie je potvrdené aj v čine Noemovej záchrany. Hoci sa hriech rozrástol a zachvátil celý svet, Boh cez Noeho začína budovať nový. Boh sa ponáhľa s podobnou iniciatívou k srdcu každého človeka, najmä spravodlivého, chudobného a malého. „Z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára." (Ž 112,7) „Ujíma sa siroty a vdovy." (Ž 145,9) Božia láska sa osobitným spôsobom prihovára Abrahámovi a volá ho do rozhovoru. Keď Abrahám odpovedal na požiadavky Božej lásky, spĺňa sa na ňom Božie prisľúbenie a dostáva nové, že v ňom budú požehnané všetky pokolenia zeme (porov. Gn 22,18). Vyvolenie Abraháma a jeho odpoveď viedli k pokračovaniu tohto rozhovoru lásky medzi Bohom a človekom v Izákovi, Jakubovi, Mojžišovi, až do tohto milostivého rozhovoru bol vtiahnutý celý izraelský ľud, aby sa z Božieho rozhodnutia stal vyvoleným národom.

Vyvolenie Izraela ako prejav Božej lásky[upraviť]

Boh si Izrael nevyvolil kvôli nejakej prednosti alebo ako odpoveď na všemožné úsilie tohto ľudu, ale toto vyvolenie je výsledkom Božej iniciatívy prehĺbiť dialóg lásky s človekom. Boh si vyvolil Izrael preto, že ho miloval a chcel mu dať to, čo sľuboval kedysi otcom Izraela. „Teba si vyvolil Pán, tvoj Boh, za svoj vlastný ľud zo všetkých národov... prilipol k vám Pán a vyvolil si vás." (Dt 7,6-7) Tento národ si Boh vyvolil ponad všetky národy, „aby bol svätým ľudom Pána, svojho Boha" (Dt 26,19), aby v ňom aj iné národy poznali Božiu veľkosť a dobrotu. V Zmluve vždy nanovo Jahve pripomína Izraelovi, že si ho oddelil od pohanských národov a spravil svojím vlastníctvom. „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom -veď mne patrí celá zem - a budete mi kráľovským kňažstvom a svätým národom!" (Ex 19,5) V Zmluve položil Boh Izraelitom aj podmienky, ktoré majú splniť, aby zostali pod láskavou Božou ochranou. Ľud však svojvoľne ruší Zmluvu a dialóg lásky sa mení na drámu lásky. Boh je verný. Hľadá pre Izrael východisko aj pomocou trestu. „Iba vás som poznal zo všetkých národov zeme, preto strescem na vás všetky vaše hriechy." (Am 3,2) Boh znova obnovuje vyvolenie, ale teraz ho upriamuje na Jeruzalem. „Ešte Pán poteší Sion a vyvolí si Jeruzalem." (Zach 1,17) Vyvoľuje si nanovo Izrael v podobe zvyšku. Tento zvyšok je ako sväté osivo, ratolesť, „sedemtisíc mužov: iba kolená, ktoré sa nesklonili pred Bálom." (l Kr 19,18) Toto Božie vyvolenie bude mať svoje zavŕšenie v Božom služobníkovi, až sa naplní čas. „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie." (Iz 42,1)

Obrazy Božej lásky v Starom zákone[upraviť]

Božiu lásku, ktorú sme poznali v nezaslúženom dare vyvolenia izraelského národa a v Zmluve, ešte názornejšie pochopíme z obrazov otca, matky, syna, manžela, pastiera, vinice, srdca a Božieho služobníka.

Boh ako otec a matka, Izrael ako prvorodený syn[upraviť]

Boh sa objavuje ako Otec Izraela pri východe vyvoleného národa z Egypta. Ukázal sa láskavým ochrancom, živiteľom i prísnym Pánom. Zvlášť po návrate zo zajatia proroci používajú o Bohu meno Otec. „Ty, Pane, si náš otec, máš meno: vykupiteľ náš pradávny." (Iz 63,16) „Pane, Otče a Bože môjho života, neponechaj ma im napospas!" (Sir 23,4) Božia láska je niekedy znázornená aj obrazom matky. „Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť." (Iz 66,13) Božia láska však presahuje každú ľudskú lásku, aj materinskú. „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba." (Iz 49,15) Izrael bol prvorodeným synom Božím, lebo Boh si ho vyvolil mimoriadnym spôsobom na veľké poslanie. „Toto hovorí Pán: „Izrael je môj prvorodený syn" (Ex 4,22) „Ste synmi Pána, svojho Boha." (Dt 14,1)

Boh ako manžel[upraviť]

Náruživosť Božej lásky je zobrazená obrazom manželstva. Boh sa predstavuje ako manžel, ako milý a jeho ľud ako manželka, snúbenka, vyvolená. "Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu." (Oz 2,16). Ak ľud odpovie na vernú lásku svojho Boha, dostáva prisľúbenie. „Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána." (Oz 2,21n) Podobne hovorí o vzťahoch lásky medzi Bohom a ľudom aj Jeremiáš „Spomínam si na milotu tvojej mladosti, na lásku tvojich zasnúb." (Jer 2,2) Izaiáš tým istým obrazom ukazuje, akou láskou je obdarený Jeruzalem. „Nebojže sa, veď nebudeš zahanbená.. bo manželom ti bude tvoj stvoriteľ... nuž či môže byť zavrhnutá žena mladosti? - hovorí tvoj Boh." (Iz 54,4n) Veľpieseň ospevuje lásku silnú ako smrť, ktorej nehasnúci plameň je obrazom žiarlivej lásky Boha k jeho ľudu. „Lebo láska je mocná ako smrť... jej páľa - to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar." (Pies 8,6)

Boh ako pastier[upraviť]

Vzťahy lásky sú medzi Bohom a vyvoleným ľudom veľmi často zobrazené pastierom, ovcami a stádom. „Svoj ľud však ako ovce vyviedol a viedol ako stádo po púšti." (Ž 77,52) „Ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, baránky do lona dvíha, tie, či pridájajú, vodí." (Iz 40,11) Ten dobrý Pastier, ktorý sa s takou starostlivosťou a láskou ujíma ľudí, je Mesiáš, ktorého Pán volá Dávidom. „I postavím nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť: svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť, on im bude pastierom." (Ez 34,23) Zbožný žalmista, dôverujúc tejto Božej láske, môže s istotou spievať: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba." (Ž 23,1)

Boh ako Pán vinice, ktorou je jeho ľud[upraviť]

Izaiáš je presvedčený, že Boh miluje svoju vinicu a urobil pre ňu všetko. „Vinicu mal miláčik môj na úrodnom úbočí. Okopal ju, skálie z nej vyzbieral, viničom ju vysadil, postavil uprostred nej vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, urodila však plánky." (Iz 5,1-2) Pre nevernosť zmluve prišiel na národ trest. „V rozhorčenosti ho však vytrhli, hodili na zem... zhltol ju oheň." (Ez 19,12) Príde však deň, keď vinica vďaka láskavej Božej starostlivosti sa zasa rozvinie. „V ten deň bude vinica vínorodá, ospevujte ju! Ja, Pán, ju strážim, každú chvíľu ju polievam; aby ju nepoškodili, v noci i vo dne ju chránim." (Iz 27,2-3)

Božia láska v obraze srdca[upraviť]

Keď sa Boh vo svojej láske k ľudu nevládze už pozerať na jeho trest, ktorý si zaslúžil porušením zmluvy, hovorí: „Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie." (Oz 11,8) Svojmu národu sa Boh prihovára: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň." (Jer 31,3) Tá láska a priazeň sa ukáže raz v osobe Mesiáša. "Veď ktože by nasadzoval život a priblížil by sa mi." (Jer 30,21) On položí aj svoj život, aby zabezpečil ovocie vykúpenia. „Srdce mi mäkne ako vosk a topí sa mi v útrobách." (Ž 21,15) Výsledkom obety bude nový nezničiteľný život, ktorým je Mesiáš zjednotený s Bohom, a môže ho darovať aj svojmu ľudu. Tá istota bezvýhradného spoločenstva s Bohom napĺňa Mesiášovi celé vnútro plesajúcou radosťou. „Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá." (Ž 15,9)

Boží služobník[upraviť]

Najhlbším zjavením Božej lásky v Starom zákone je postava trpiaceho Mesiáša, Pánovho služobníka. Vyvolený ľud je od samého začiatku neverený Zmluve, búri sa proti Bohu, je sluhom lenivým, hluchým a slepým. Ale Boh nielen nezabúda na svojich vyvolených, ale všetko im odpúšťa a objíma ich vo svojom Služobníkovi - Mesiášovi. „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie." (Iz 42,1) "On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení." (Iz 53,5) Vďaka tejto obete sa Božia láska darúva každému hriešnikovi.

Prikázanie lásky[upraviť]

Jahve je „dobrý a verný", tak to formulujú mnohé vyznania. Verný Zmluve, ktorú uzavrel s Izraelom na Sinaji. Vernosť sa vyžaduje aj od druhej strany. Požiadavky Zmluvy pre Izrael dostávajú podobu príkazu, ktorý si nárokuje oddanie celého človeka. A to sa môže uskutočniť jedine v láske. Boh v Zmluve vedie so svojím ľudom rozhovor lásky. "Počuj Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou." (Dt 6,4-5) Tento príkaz má neustále Izraelitom pripomínať vyvoľujúcu Božiu lásku, jeho víťazstvá nad nepriateľmi a otcovskú starostlivosť. Izraelitov má zas pobádať k bezhraničnej dôvere a vďačnej láske. Žalmy sú piesňami, v ktorých sa odráža radosť, dôvera i láska z láskavej starostlivosti Boha. „Nech sa tešia všetci, čo majú v teba dôveru, a naveky nech jasajú." (Ž 5,12) „Milujte Pána, všetci jeho svätí. Pán verných chráni..." (Ž 30,24) Zmluva zahŕňa v sebe nielen príkaz lásky k Bohu, ale aj k blížnemu. „Miluj svojho blížneho ako seba samého." (Lv 19,18) Dôkazom toho je aj Dekalóg (Ex 20,12-17) alebo zvláštne ustanovenia zahrňujúce príkazy starostlivosti o chudobných a ponížených. „Cudzinca nebudeš napádať a utláčať, veď sami ste boli cudzincami v egyptskej krajine! Vdove a sirote nebudete krivdiť!" (Ex 22,21-22) Celá prorocká a sapienciálna tradícia si zachováva tento smer: nemožno sa podobať Bohu, a pritom sa nezaujímať o biednych a vydedených. „Či tvoj otec nejedol a nepil? Ale vykonával právo a spravodlivosť, a preto mu bolo dobre. Rozsúdil spor nízkeho a biedneho: Či to neznamená: «poznať mňa»?" (Jer 22,15-16) Zbožní Izraeliti zachovávali tieto predpisy o láske doslova. Nosili tie slová pri sebe. Písali ich na svoje dvere a pri vchádzaní a vychádzaní z domu bozkávali zvitok, na ktorom bol napísaný tento príkaz lásky. Tieto slová dennodenne opakovali svojim deťom. Najlepší zo starozákonných spravodlivých nezabúdali pri tom na to najdôležitejšie: príkaz mal ostať vpísaný do ich srdca. Zmluva lásky s Izraelom predobrazovala tak novú a večnú zmluvu lásky v Ježišovi Kristovi.

Boh ako Láska v Novom zákone[upraviť]

Ľud Starého zákona cez povolanie Abraháma, cez vyvolenie Izraela, zmluvu, prorokov, poznáva Boha ako živú osobnú bytosť, ktorá ho pozýva do dialógu. Boh je „milostivý a láskavý Boh" (Ex 34,6), má vášeň ženícha i nežnosť Otca. Za týmito obrazmi, ktoré môžu neobmedzene živiť naše sny, ale ktoré nám ešte plne nevládzu odcloniť realitu, stojí tajomstvo. Človek tuší, že Boh mu chce zdeliť niečo veľké, čo ďaleko prevyšuje doterajší dialóg lásky. Povzbudený Božími činmi lásky naliehavo volá: „Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil." (Iz 63,19)

Boh sa zjavuje ako láska v Ježišovi Kristovi[upraviť]

Boh toto gesto urobil a ľudstvu dal úplný a definitívny dar lásky vo svojom Synovi Ježišovi. Na tomto Ježišovi, na jeho učení, jeho konaní a ešte hlbšie na jeho bytí môžeme spoznať Boha. A táto poznateľnosť má istý, svojím leskom všetko prevyšujúci obsah - lásku. Božia tvár, ktorú poznávame v obličaji Ježiša Krista, sa volá láska. „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet." (l Jn4,9) Ježiš vo svojom účinkovaní nadväzuje na starozákonnú tradíciu a používa o Božej starostlivej láske známe obrazy alebo predpokladá aj nové. Reč na hore nám zobrazuje Otca, ktorý všetko, čo stvoril, miluje (Múd 11,24), tak vtákov nebeských a poľné ľalie, no oveľa viac človeka (Mt 6,26n), ktorého stvoril na svoj obraz. Táto Otcova láska prichádza k nám zadarmo, bez našich zásluh. V obraze dobrého Pastiera, ktorý aj život dá za svoje ovce (Jn 10.15.17n), sa otcovská starostlivosť o človeka vynára zo starozákonnej roviny a mieri už k tomu neodvolateľnému gestu lásky, ktoré sa uskutočnilo na kríži. Aj obraz otcovej lásky z podobenstva o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32) ďaleko prekračuje rámec starozákonného chápania. Ukazuje na Otcovo otvorené srdce a náručie voči hriešnikovi, ktoré sa pre smrť Ježiša za naše hriechy pred nikým viac nezavrie. Zjavenie Božej lásky v Ježišovi neustále vzrastá. Ježiš o láske Boha k človeku nehovorí už len v obrazoch a podobenstvách, ale predstavuje ho ako svojho Otca. Dáva o jeho láske k nám všetko poznanie, ktoré sám má (porov. Jn 15,15). Toto poznanie Otca je natoľko obsiahle, že Ježišovi apoštoli nemusia ďalej dávať otázky (Jn 16,23), v Ježišovi „videli Otca" (Jn 3,16) a spoznali lásku, ktorú má Boh k nám. Čo sme vstave vytúžiť a vysnívať o láske, to Božia láska ďaleko prevyšuje. Sv. Bernard hovorí, že mierou Božej lásky je nemať mieru. Môžeme to jasne vidieť na mnohých scénach z Ježišovho života. Napríklad na vzťahu Ježiša k jeho učeníkom, na jeho zaobchádzaní so sestrami v Betánii, s chudobnými a utláčanými z ľudu; uľútostilo sa mu zástupu a zázračne ich nasýtil (Mt 14,14), s láskou pohliadal na ľudí, deti bral do náručia a žehnal ich (Mk 10,16). Aká mocná musela byť láska, ktorá mŕtvym navracia život (Jn 11,32). Veľkosť jeho lásky sa zjavila najčastejšie voči hriešnikom. Pripomeňme si udalosť so ženou pobehlicou (Lk 7,36 nn). Každý, kto len trochu dbal o svoje meno, sa od nej odvracal, ale Ježišova láska bola väčšia ako ľudská konvenčnosť a počestnosť. Sama Božia láska sa ku nej sklonila slovami: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje." (Lk 7,47) V Ježišovi naozaj naplno žiari láska, ktorá bola v Starom zákone viditeľná len ako matné svetlo za záclonou. V Ježišovom konaní sa spĺňajú dávne prisľúbenia, že mŕtvi budú vyvádzaní zo svojich hrobov, a ešte viac, že táto láska odstráni staré a stvorí nové srdcia a nového ducha života vloží do človeka. Čo my, ľudia, voláme láskou, to sa príliš ľahko vyčerpáva v uisťujúcich rečiach. Ešte aj skutok z lásky sa môže značiť pred tým posledným. Aj keď sme schopní podarovať mnohé, vo svojom najhlbšom vnútri si môžeme ešte vždy zriadiť tajnú rezervu, ktorú by sme neradi vydať, ktorá patrí jedine nám. Lež Boh chcel v Ježišovi Kristovi vydať ľuďom, ktorých miloval, aj to posledné, seba samého. Pre nás ľudí chcel dobrovoľne vstúpiť do temnôt smrti. Odpad od lásky voviedol ľudstvo do smrti, návrat k láske pôjde cestou zo smrti do života. „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život." (l Jn 3,16) Naozaj „nik nemá väčšiu lásku" (Jn 15,13) nad tú, ktorú preukázal Ježiš na kríži. Je to najvyššie a neodvolateľné gesto lásky, ktorým nás Boh uistil, že nás miluje tak ako svojho vlastného Syna. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna." (Jn 3,16) Symbolom tejto lásky na kríži je Ježišovo prebodnuté srdce (Jn 19,34). Cez toto srdce sa môžeme pozerať do milujúceho Božieho Srdca, do večných bohatstiev jeho milosti a lásky, z ktorej sa zrodila nová Eva, čistá nevesta Cirkev. Láskou prebodnutého Ježišovho Srdca sa uzatvára nová Zmluva a spečaťuje sa jeho vlastnou krvou. Vrcholom zjavenia lásky je všetko zjednotiť v Kristovi a cez neho v Bohu, ktorý je Láska (l Jn 4,8-16). Pečať tejto láske dal Ježiš pri Poslednej večeri. To, čo o tejto vrcholnej láske Ježiš zjavil, vyslovuje vlastne v modlitbe a v adorácii. Veď toto tajomstvo ani nemožno vtesnať do ľudských slov. Preto nám ho Ježiš odovzdal len v znakoch chleba a vína, ktoré premenené na jeho telo a krv nám vo viere dávajú záruku zjednotenia s Kristom a cez neho s Bohom, ktorý je Láska.

Láska v trojosobnom živote Božom: Otec miluje Syna[upraviť]

Skutočnosť Boha môže uzrieť len ten, kto vstúpi do experimentu s Bohom. Tým experimentom je viera. Aj poznanie, že Boh sám v sebe je láska, že Boh je večné spoločenstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, medzi ktorými neustále trvá rozhovor lásky, toto poznanie nemožno mať bez dobrodružstva dôvernej lásky ako našej odpovede na Božiu výzvu lásky v Ježišovi. V Ježišovi Kristovi vyžarovala Božia láska vždy v novej intenzite z obrazov, znamení a z jeho bytia a svoj vrchol ukázala v jeho veľkňazskej modlitbe pri Poslednej večeri. V tomto momente nás Ježiš vovádza už do tajomstva vnútrobožského života. Tým sa dostávame aj k novému zážitku s Ježišom a pýtame sa: Kto je vlastne tento zjaviteľ Božej lásky? Je On azda prorok alebo posol najvyššej moci? Potom by však nemal právo otvárať tajomstvo vnútorného Božieho života. Odpoveď môžeme nájsť v Jánovom evanjeliu. „Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene." (Jn 20,31) Ježiš je teda Boží Syn. Kajfášovi, ktorý sa ho na to pýta, odpovedá: „Sám si to povedal." (Mt 26,64) Ježiš svoj vzťah k Bohu prežíva ako Syn Boží. Ten vzťah je rozhovorom lásky a ako Ján na mnohých miestach zdôrazňuje, tento vzťah lásky má formu synovskej závislosti. Ježiš už ako dvanásťročný si je vedomý tejto závislosti a hovorí v chráme: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2,49) Ako milovaný Syn nepovie ani jediné slovo, neurobí jediný úkon bez toho, aby sa neobrátil k Otcovi, aby neprijal od neho podnet a neorientoval k nemu celú svoju činnosť. Pri prameni všetkého, čo robí, čím je, stojí láska. „Svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec." (Jn 14,31) Odpoveďou na túto synovskú závislosť, ktorá svoj vrchol nadobúda v úplnom dare svojho života, je Otcova láska. „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život." (Jn 10,17) Napokon, veď Otec potvrdil tento svoj vzťah k Synovi už pri krste v Jordáne a pri premenení na hore Tábor slovami: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie!" (Mt 3,17; 17,5) Tento rozhovor lásky medzi Otcom a Synom nás vedie do vnútrobožského tajomstva. V tomto tajomstve poznávame, že Ježiš ako Boží Syn so všetkou svojou láskou, ktorú doteraz predstavil svetu, je plodom Otcovej lásky. Je si vedomý, „že mu Otec dal do rúk všetko, a že od Boha vyšiel" (Jn 13,3). Vo všetkom je závislý od Otca, za všetko, čo má, vďačí jemu, či je to život (Jn 5,26), či úcta (Jn 5,22), či skutky, ktoré koná (Jn 5,36). Bez Otca by bol ničím. Ježiš si je tiež vedomý, že Otec je v takej plnosti Otcom, že svojmu Synovi odovzdáva sám seba v celej bohatosti svojej Božej podstaty, čo potvrdzuje slovami: „Vo mne je Otec a ja v Otcovi!" (Jn 10,38) Takto medzi Otcom a Synom pulzuje ten istý život, jednota lásky, o ktorej Ježiš vyhlásil: "Ja a Otec sme jedno." (Jn 10,30) Túto jednotu lásky, v ktorej nám Ježiš zjavuje Boha vo svojom vnútornom živote, označuje Ján, ktorý skúsil, čo je láska, bezpochyby posledným slovom všetkých vecí: „Boh je láska." (l Jn 4,8.16) Celé toto tajomstvo vnútrobožskej lásky, to puto jednoty medzi Otcom a Synom, pretože je plne božským putom, plne božskou láskou, vchádza tiež do tohto rozhovoru lásky ako Duch Svätý. Prečo Ježiš Kristus poodhalil túto záclonu Božieho vnútorného tajomstva? Azda preto, že chcel ľuďom skomplikovať prístup k Bohu? V tvári Ježiša Krista sa zračí Božia láska. Tam hľadajme odpoveď. Ježiš sa vyslovil takto: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým!" (Mt 11,25) „... aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, ... aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja." (Jn 17,21.26)

Duch Svätý ako oheň Božej lásky[upraviť]

Veľkosť Božej lásky, ktorá sa uskutočňuje v dialógu medzi Otcom a Synom, ten oheň lásky, ktorého svetlo a páľu neustále roznecuje láska Otca k Synovi a Synova odpoveď lásky Otcovi, dostáva svoje vyjadrenie v osobe Ducha Svätého. Pri Ježišovom krste Duch Svätý zdieľa Ježišovi Otcovo slovo zaľúbenia, hrdosti a lásky (Mt 3,14). A v tom istom Duchu aj Ježiš má prístup k Otcovi (porov. Lk 10,21). Duch Svätý je atmosférou, v ktorej sa odohráva tajomstvo vnútrobožského života. Toto tajomstvo môže človek spoznávať a mu prisvedčiť len v Božom svetle. Ľudský duch len vtedy, keď ho zachytí a osvieti Duch Svätý, má Božie svetlo a môže spoznávať, aký je Boh sám v sebe, a pochopiť, „čo nám Boh daroval" (l Kor 2,12). Keď sa Ježišovi verejné účinkovanie chýlilo ku koncu, modlil sa Ježiš za nás k Otcovi, aby nám poslal Obrancu, Ducha pravdy, ktorý by v nás zostal naveky (Jn 14,16). Na Turíce, po Ježišovom vstúpení do otcovej slávy, Duch Svätý naozaj zostúpil v podobe ohňa na všetkých Pánových učeníkov a prevzal jeho miesto v dejinách (porov. Sk 2,lnn). Prišiel ako osobný dar Božej lásky, aby nám celou svojou činnosťou otvoril prístup k Bohu, zapojil nás do živého spoločenstva s ním, voviedol nás do posvätných hĺbok a zdelil nám Božie tajomstvá. Duch Svätý si z nás učinil svoj chrám (l Kor 6,19), sám sa stal závdavkom nášho dedičstva (Ef 1,14) a do našich sŕdc rozlieva Božiu lásku (Rim 5,5), aby sme v nej „zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie..." (Ef 3,18-19). V tejto láske Ducha Svätého prichádza k nám záruka, že nás Boh večne miluje a že so všetkým, čo je, bude patriť nám. A ako Duch Svätý vytvára v láske jednotu Otca so Synom, tak vytvára v láske aj jednotu kresťana s trojosobným Bohom - „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok" (Jn 14,23), aj jednotu medzi bratmi navzájom - „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe" (Jn 17,21). V tejto jednote lásky Ducha Svätého sa završuje každá ľudská túžba po šťastí: tu sa dokonáva onen zázračný prsteň, ktorý je najdokonalejším výrazom božského spojenia, ktoré je medzi večným Otcom a jeho jednorodeným Synom v láske Ducha Svätého.

Naša účasť na Božej láske[upraviť]

„Zostaňte v mojej láske!"[upraviť]

Už na začiatku sme naznačili, že láska je akoby stavebnou črtou ľudskej existencie, je dynamickou energiou na sebarealizáciu jednotlivého človeka i celého ľudstva. Prameňom tejto lásky je sám Boh. Spoznávali sme to akoby po stupňoch. Božiu lásku sme objavili ako základný zážitok v ľudských vzťahoch, ako princíp mravného konania, ako najvyššie mravné dobro. Konkrétnejšie sa Boh dáva poznať ako Láska v dejinách vyvoleného národa. Cez historické udalosti, Zmluvu a Zákon, cez mnohé obrazy stále silnejšie vyžaruje prítomnosť Božej lásky. Nakoniec sa v najplnšej miere zjavuje v Ježišovi Kristovi. V osobe Ježiša Krista, Božieho Syna, nám Boh dožičil nahliadnuť až do tajomstva vnútrobožského trojičného života lásky. A práve o tejto láske Ježiš povedal: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!" (Jn 15,9) Ježiš nás pozýva k účasti na mnohotvárnom zjavení Božej lásky, aby nakoniec naše srdce, ktoré je stvorené, aby milovalo a bolo milované, sa pohrúžilo do tohto prameňa lásky, v ktorom sa uhasí jeho bytostný smäd a ono spočinie na Božom Srdci. Účasť na láske Boha je však čírym darom, a nie výsledkom ľudského úsilia; dá sa pochopiť iba vo svetle Kristovho diela lásky na kríži, vo svetle vykúpenia a obnovenia človeka v Kristovi a v Duchu Svätom.

Naša účasť na Božej láske v diele stvorenia[upraviť]

Boh ustanovil Ježiša Krista za Hlavu vykúpeného ľudstva; dal mu všetku moc na nebi i na zemi; všetko má byť obnovené v Kristovi. Kristus nás obnovuje tým, že nám dáva svojho Ducha; tým nám dáva i schopnosť hlbšie vnímať a prežívať Božiu lásku, ktorá sa nám prihovára v kráse rozvitého kvetu, v rôznorodosti živých tvorov, vo velebe hviezdnej oblohy. Pretvorení na nové stvorenie smieme s úžasom pozorovať stvoriteľský čin Otcovej lásky, ktorý sa stále rozvíja pred našimi očami v čase. Dosiahli sme ešte viac. Obnovení krstom na obraz Stvoriteľa a spojení s Kristom Hlavou do jedného Tela, sami sa podieľame na zavŕšení stvorenia. Stvorenie vesmíru a života pokračuje v čase, prijíma do seba zásah ruky človeka a zavŕši sa vo večnosti. Úžasná sila lásky, ktorá bola do nás vliata skrze Ducha Svätého, nám umožňuje podieľať sa na veľkom Božom programe s ľudstvom, s naším svetom a s celým tvorstvom: zjednotiť v Kristovi všetko, čo je na nebesiach i na zemi, oslobodiť tvorstvo z otroctva skazy a pripojiť k slobode slávy Božích detí. Také bude definitívne určenie obnoveného vesmíru, ktorý budeme vlastniť v lone Otcovej lásky.

Naša účasť na Božej láske v Duchu Svätom[upraviť]

Počúvať, ako sa v našom živom i neživom svete, ba v celom vesmíre, prihovára k nám stvoriteľská Božia láska, a podielať sa na jej tvorivom rozmachu, je pre človeka istotne nesmiernym vyznačením. No ešte väčším darom je Božia láska, osobná láska, ktorú Boh dáva nášmu srdcu: „Lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého." (Rim 5,5) Je to Duch lásky, ktorý božsky spája Otca a Syna. V tomto Duchu lásky sa smieme i my spojiť s Bohom a milovať ho tou láskou, ktorá je len jemu vlastná. Naše srdce, stvorené pre lásku, dostáva možnosť naplniť svoje túžby po milovanom a milovať tak, že sa s ním úplne spája a celé sa doň ponára. Jedine božská láska, ako hovorí svätý Bernard, zabúda na povinnú úctu a podriadenosť stvorenia, a s priamosťou, úprimnosťou dieťaťa, či s dôverou nevesty sa odváži nebojácne povzniesť k Bohu, aby ho objala ako Otca, brata, priateľa, ženícha do najvrúcnejšieho a najsladšieho náručia, aby sa ponorila do najhlbších priepastí jeho dobroty a sladkosti, aby sa rozplývala v hĺbkach jeho Božského Srdca. Strhávaní prúdom tejto lásky sa stále viac a viac stávame podobnejšími Bohu, až sa konečne premeníme na jeho podobu a budeme ho vidieť z tváre do tváre. Kým však žijeme na tomto svete, Duch Svätý rozlieva v našich srdciach Božiu lásku ako životnú silu, ktorá nás zjednocuje v jedno Tajomné telo Kristovo. Táto láska je tým najvzácnejším Božím darom, je tou najvznešenejšou cestou, o ktorej sv. Pavol spieva svoju veľpieseň lásky: "Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo." (l Kor 13,1-3)




Použitá literatúra:

  • SCHMAUS, M., Viera Cirkvi II. Predpoklady kristológie.
  • BOGLIOLO, A., Etika. Teodícea.
  • LÉON-DUFOUR, X., Slovník biblickej teológie.
  • SCHEEBEN, M., Nádhery Božej milosti.
  • KYSELICA, Jozef, Boh je láska, in Verbum fidei III, Bratislava 1997, 162-179.