Dogmatika/Verbum 3-3

3. „POČUJ, IZRAEL, PÁN JE NÁS BOH, PÁN JEDINÝ"(Dt 6,4)

Starozákonný monoteizmus

Často počúvame tvrdenie, že monoteizmus sa vyvinul z polyteizmu a že vývoj pôjde ďalej k ateizmu. Keď však hlbšie nazrieme do dejín ľudu Izraela, zisťujeme, že tento ľud sa od samého počiatku vyznačuje svojou vierou v jediného Boha. Viera v jediného Boha bytostne utvárala tento národ. Predsa však tento monoteizmus mal inú podobu v dobe patriarchov ako v dobe Mojžišovej alebo u prorokov. Viera sa stále viac očisťovala do čoraz rýdzejšieho monoteizmu. Jediný Boh, Boh otcov, je mocne prítomný v dejinách starozákonného Božieho ľudu. Tento ľud prežíval jeho prítomnosť v jednotlivých životných situáciách národa, v ktorých Boh dosvedčoval svoju vernosť, ale i žiarlivosť, keď sa ľud oddával polyteizmu. Polyteizmus okolitých národov bol neprestajne pokušením pre Izraelitov. Bol však i ohrozením a skúškou viery Izraela. Starozákonný monoteizmus sa však v týchto skúškach stával čoraz rýdzejším a hlbším. V prostredí tejto viery vstúpil do dejín Boží Syn Ježiš Kristus. Vstúpil do prostredia, ktoré pripravilo základ pre zjavenie sa Boha vo svojom milovanom Synovi.

1. Viera v jedného a jediného Boha v Starom zákone

Základom starozákonnej viery je presvedčenie, že tá moc, ktorá sa označuje menom „Boh" a ktorá je živá a osobná, je len jediná. Viera v jedinosť Boha, ktorý je povznesený nad svet a ho ovláda, viera v Boha, ktorý tvorí dejiny, ale nepodlieha nijakému ľudskému vplyvu, je základným obsahom Starého zákona. Prvá kniha Mojžišova (Genezis) kladie presvedčenie o jedinosti Boha Jahveho na samý začiatok ľudstva. Výskum dejín náboženstiev potvrdzuje tento fakt. Ukazuje sa, že nemôžeme prijať tézu 0 vývoji z primitívnych polyteistických náboženských predstáv k viere v jediného živého a pravého Boha. Patriarchom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi sa Boh nezjavil ešte ako Jahve, ale poznávali Boha ako najvyššieho Pána. Viera patriarchov bol už monoteizmus, ktorý síce ešte nebol explicitne sformulovaný a vyhlásený, ale bol už životnou skutočnosťou. Boh je len jeden jediný zo samej podstaty svojej existencie. Boh je bytostne povznesený nad človeka. Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov nie je nejaké neosobné božstvo, ale je osobou v pravom zmysle slova. Boh je živá Bytosť s prenikavým poznaním a slobodnou vôľou v najplnšej miere. Viera patriarchov sa uskutočňovala v dialógu s Bohom ako s Osobou. Počnúc povolaním Abraháma, cez obetu na vrchu Moria až po zostúpenie Jakuba i s celou rodinou do Egypta. Boh sa stará o svojich vyvolených, nenecháva ich napospas neosobným silám, ktoré by podliehali neúprosnej nevyhnutnosti osudu. Každá osoba ako osoba je jedinečná, neopakovateľná a nenahraditeľná. Jedinečnosť je tu podstatná. Osoba je totiž zo samej podstaty niečím výlučným a osobitným. Tento osobný Boh dáva prisľúbenia. Prisľúbil zostarnutému Abrahámovi syna, a ten ho i dostal, keď to bolo už ľudsky nemožné. Tento Boh je však požadovačný, žiada úplnú dôveru. Abrahámovi prisľúbil početné potomstvo a žiada ho, aby obetoval svojho jednorodeného syna Izáka. Je to skúška Abrahámovej viery a dôvery. „S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané; Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo. Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz." (Hebr 11,17-19, porov. Gn 22,21,12)Boh neorientuje človeka na stále rovnaký kozmický kolobeh. On ho usmerňuje na budúce, pripája sa k ľudským dejinám a vedie ich k definitívnemu zmyslu a cieľu. Boh patriarchov je Bohom nádeje v budúce, smerom, ktorý je nezmeniteľný. Keď si Jakub úskočne zabezpečil Izákovo otcovské požehnanie, Ezau sa rozhneval, a preto musel Jakub utiecť. Na úteku, keď sa poberal na sever, jedného večera zastavil, aby si odpočinul a prenocoval pod holým nebom. Zaspí, ale prežíva neobyčajný sen. Vidí rebrík spustený z neba na zem, jeho koniec sa dotýka neba a na jeho vrchole uzrel Boha, Anjeli však zostupovali a vystupovali po rebríku. Patriarchov zážitok neostáva v oblasti videného. Vníma podivné slová Pánove. Prihovára sa mu sám Všemohúci, Boh jeho otca Abraháma, Boh, ktorého si Izák ctil po celý život. Božie slová ponajprv potvrdzujú prisľúbenie požehnania, ktoré dostal Abrahám. Jakub a jeho potomci však budú nositeľmi požehnania pre celý svet. K tomuto sa družia osobitné prisľúbenia, ktoré zodpovedajú osobitnosti konkrétnej situácie. „Hľa, ja som s tebou a budem ťa strážiť všade, kde pôjdeš, a privediem ťa späť do tejto krajiny, lebo ja ťa neopustím, kým nesplním, čo som ti prisľúbil." (Gn 28,15) Patriarcha sľubuje Bohu, že keď mu on bude pomáhať na všetkých cestách a keď ho privedie späť do otcovského domu, teda keď Boh splní, čo mu prisľúbil, „potom Pán bude môj Boh". Potom bude seba pokladať za patriaceho celkom Bohu a Boha jemu. A životné spoločenstvo medzi Bohom jeho otcov a ním nemá mať nikdy konca. V spleti rozličných typov, bohov, s ktorými mali ľudia do činenia, žiari Boh patriarchov ako Boh celkom iného typu. Boh patriarchov je nielen nositeľom osobnosti, ako Otec, Stvoriteľ vecí, ako Múdry a Kráľ, ale je pokladaný predovšetkým za najvyššieho Boha. On bol chápaný ako najvyššia Moc a ako ten, čo stojí nad všetkými ostatnými. Aj tento prvok zostal charakteristický pre celú biblickú skúsenosť Boha. Boh nie je nejaká niekde pôsobiaca sila, ale iba tá sila, ktorá v sebe zahŕňa všetku moc a stojí nad všetkými jednotlivými silami (porov. Gn 14,19-20). Boh sa zjavoval v časoch patriarchov ako Všemohúci Boh (Gn 17,1; 35,11), ale nezjavil sa im pod menom Jahve. Toto meno zjavil až Mojžišovi a žiada, aby ho vyvolený národ poznal a vzýval pod týmto menom. Pre Mojžiša a nasledujúcu dobu len Jahve je Bohom, a to nielen Bohom Izraela, ale jednoducho Bohom. Jahve nie je národným Bohom. Svojou nadzemskou mocou siaha za hranice svojho ľudu. Jeho moc presahuje aj hranice prírody. Jahve, ako jediný Boh, nestrpí vedľa seba nijakých cudzích bohov. Vyhlasuje: ,Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mar iných bohov okrem mňa!" (Ex 20,2n) Tu sa vylučujú všetky božstvá okrem neho. Jahve spája v sebe všetko božské, čo vyznávači mýtov pripisovali svojim bohom. Treba zvlášť zdôrazniť, že monoteizmus sa tu neukazuje ako výsledok Špekulatívnych úvah, ale sa zakladá na životnom presvedčení, že je jeden všemohúci Boh. Ten, o ktorom sa pri vyslobodení z Egypta a na Sinaji presvedčili, že je mocou, ktorá je nad svetom a ktorej nič nemôže odolať. Jedinou takou mocou je práve Boh. K zjaveniu Božieho mena Mojžišovi sa ešte vrátime v kapitole o tajomstve Božieho mena. Od doby prorokov sa celkom jednoznačne odmieta jestovanie iných bohov a bohýň a prízvukuje sa, že existuje len jediný pravý Boh. Prorok Izaiáš hovorí, že Izraeliti by mali chápať, čo im otcovia odpradávna hovorili, že Jen Jahve je Boh, ktorý stvoril a založil zem (porov. Iz 40,21). Izraelitom zajatým v Babylone mohlo však prísť pokušenie, že hviezdy sú mocnejšie než Jahve. K Bohu však nemožno prirovnať ani hviezdy, veď Boh ich stvoril. Sú iba jeho vojskom a hoci ich je také množstvo, že ich človek nemôže spočítať, Boh ich má všetky spočítané a volá ich po mene, ako vojvodca, keď porovnáva stav svojho vojska. Pri tejto prehliadke sa neopováži chýbať ani jediná hviezda. Bohu nikdy neubudne síl a on posilňuje aj tých, čo dúfajú v neho. Izaiáš znova a znova pripomína vieru v jediného Boha. „Vy ste mi svedkami - hovorí Pán - a môj sluha, ktorého som si zvolil, aby ste videli a uverili mi a pochopili, že som to ja, predo mnou nebol utvorený nijaký Boh a ani po mne nebude. Ja, ja som Pán a okrem mňa niet Spasiteľa." (Iz 43,10n) A zasa na inom mieste: „Nože, nebojte sa a netraste sa! Či som vám nezvestoval už dávno a neoznámil som vám? Veď vy ste mi svedkami. Či je Boh okrem mňa? Nie, nieto Skaly, nijakého nepoznám." (Iz 44,8) A zasa inde pripomína, že Boh sa neustále stará o svoj ľud, že ho zachraňuje: „Oznámte a priblížte sa, ba poracľte sa spolu: Kto toto hovoril od začiatku, predpovedal to oddávna? Či nie ja, Jahve? A niet už Boha okrem mňa: Boha pravého a spásneho nieto mimo mňa. Ku mne sa obráťte, spasené budete všetky končiny zeme, veď ja som Boh a iného niet." (Iz 45,21-22) Prísny monoteizmus v dobe prorokov dôsledne rozvíja to, čo bolo už v dobe Mojžišovej. Čo sa tu prežívalo, to už bol nepodmienený monoteizmus, vo svojom začiatku. Aj keď to trvalo storočia, kým sa vypracovala jasná predstava o jedinosti Božej, jednako už od začiatku sa zvelebovala moc jediného Boha, ktorá vládne nad svetom a proti ktorej sa nič nemôže postaviť. Boha od počiatku zvelebovali pre jeho bytostnú a mravnú svätosť, pre jeho spravodlivosť a vernosť zmluve. Táto dynamická jedinečnosť Božia má väčšiu váhu ako špekulatívne tézy. Proroci opisujú jedinosť Božiu ako súdne zúčtovanie jedného Boha s bohmi, ktorých si uctievali v okolí izraelského ľudu. „Či sú medzi ničotami národov tí, ktorí dajú dážd? Alebo či dajú nebesá pŕšku? ČÍ si to nie ty, Pane, Bože náš? A v teba dúfame, lebo toto všetko si ty stvoril." Qer 14,22) „Ale Pán je opravdivý Boh, on je Boh živý a večný kráľ, od jeho prchkosti trasie sa zem, národy nevydržia jeho hnev. Takto budete o nich hovoriť: -Bohovia, ktorí nestvorili nebo a zem, tí sa stratia zo zeme a spod neba.- Zem stvoril svojou mocou, svojou múdrosťou postavil svet a svojím dôvtipom rozpäl nebesá." (Jer 10,10-12) Veď keď sa to tak vezme, bohovia okolitých národov sú ničím. Žiaci proroka Izaiáša napríklad predstavujú Boha, Že takto hovorí: „Toto hovorí Jahve, kráľ Izraela, vykupiteľ jeho, Pán zástupov: Ja som prvý a ja som posledný, okrem mňa nieto Boha. Kto je ako ja, nech stojí a nech volá, nech to oznámi, nech mi to predloží! Kto zvestúva oddávna budúcnosť? - A to, čo má prísť, nech nám oznámia! Nože, nebojte sa a netraste sa! Či som vám nezvestovať už dávno a neoznámil som vám? Veď vy ste mi svedkami! Či je Boh okrem mňa? Nie, nieto Skaly, nijakého nepoznám." (Iz 44,6-8)

2. „Boh našich otcov" mocne prítomný v dejinách svojho ľudu

So životnou skúsenosťou Božej jedinosti súvisí životná skúsenosť jeho všemohúcnosti, ktorá ovláda svet. Starý zákon ju chápe ako v určitom zmysle čosi božské v Bohu. Práve všemohúcnosť odlišuje Boha od bohov. Práve ona predstavuje bohov ako nič, ako ľudský výmysel. Keď chceme správne zhodnotiť svedectvá Svätého písma o Božej všemohúcnosti, musíme zdôrazniť, že presvedčenie o Božej všemohúcnosti nepochádza z filozofických úvah, ale je výsledkom bezprostrednej životnej skúsenosti stretnutia sa s Bohom. Božiu všemohúcnosť prežíva človek v jeho spasiteľnom konaní a potom aj v prírode, ktorú Boh stvoril. Jeho skutky sú pre človeka často nevyspytateľné, ba človeka aj nastražia. Najmä žalmy na mnohých miestach hovoria o tomto zážitku Božej všemohúcnosti. "Boh je naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení. Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem a vrchy na dno morské padali. Nech hučia vody mora a nech sa vzdúvajú a vrchy nech sa trasú pod jeho náporom. S nami je Pán zástupov, naším útočišťom je Boh Jakubov." (Ž 45,2-4) Tento žalm vyjadruje radosť z neohraničenej a nepremoženej dôvery v Boha. Táto radosť bola už v Starom zákone jedným z najuprednostnenejších námetov izraelských piesní a správ z dejín Izraela. V 45. žalme dostala táto nepremožiteľná úfhosť v Božiu pomoc v každej tiesni priam klasické tlmočenie. Exegéti rozličných smerov sú si takmer zajedno, že tento žalm pochádza z čias asýrskych vojen. Zdá sa, že nadväzuje na udalosti po víťaznom odrazení Senacheriba, ktorý v roku 701 pred Kristom obliehal Jeruzalem. Dve desaťročia predtým severné izraelské kráľovstvo náporu Asýrov podľahlo, Samária padla po trojročnom obliehaní. Izraeliti sa museli sťahovať do asýrskeho vyhnanstva. Sväté písmo nachodí otriasajúce vážne slová o hlbších príčinách národnej záhuby severného kráľovstva. Toto sa stalo, lebo „Izraeliti sa prehrešili proti Pánovi, svojmu Bohu, ktorý ich vyviedol z egyptskej krajiny z područia egyptského kráľa, faraóna a uctievali cudzích bohov" (2 Kr 17,7). Spoliehali sa na vlastné sily, od Boha sa odtrhli. Preto museli zahynúť, lebo sa prestali spoliehať na svojho Boha, ktorý má moc priviesť k víťazstvu ľudsky prehratú vec. O dve desaťročia stálo pred tým istým rozhodnutím aj južné kráľovstvo, Jeruzalem. Mali dve možnosti: alebo sa spoliehať na zbrane, obzrieť sa po spojencoch, ako káže politika založená na prirodzenej múdrosti, alebo všetku nádej vložiť jedine do Boha. Toto posledné sa prirodzene muselo javiť ako nezmysel a bláznovstvo. Národík Židov obýval úzky pás zeme, ktorý si už od najdávnejších tisícročí volili za cestu vojská najrozličnejších veľmocí. Egypt, Babylon, Asýria, Chetitsko, Damask a zajordánske kmene tvorili pevnú obruč mocných nepriatelbv vôkol slabého Božieho ľudu. Zdalo sa, že si zachráni existenciu, len keď sa spojí s niektorým z mocných susedov. A Boh prianí toto zakazuje skrze svojich prorokov. Boh od ľudu, ktorý mu bol vlastníctvom, žiadal politiku zakladajúcu sa jedine na viere v pomocnú silu večného Boha. Nie preto, že by Boh zavrhoval prirodzené prostriedky, lež „tomuto" ľudu „touto" cestou chcel vštepiť myšlienku na nadprirodzeno. „Ak neuveríte, veru neobstojíte." (Iz 7,9) Nielen vaše šťastie, váš blahobyt, lež prosto vaše jestvovanie stojí alebo padá s vierou. Tak znela kázeň Izaiášova pred králom Ezechiášom, ešte kolísajúcim a nerozhodným, keď zo severu Asýr pochodoval proti svätému mestu Jeruzalemu s obrovským vojskom, s baranmi na búranie múrov a s najmodernejšou výzbrojou tých Čias. „Nevkročí do tohto mesta ani šíp ta nevystrelí, ani štítom naň nezaútočí, ani násypom ho neobkolesí. Vráti sa cestou, ktorou prišiel a do tohto mesta nevkročí, - hovorí Pán." (Iz 37,33-34) Kráľ prernožený mocnou osobnosťou Bohom omilosteného proroka ustupuje. Asýrčania sa chystajú zaútočiť na mesto. Neubránila sa im ani jedna z mnohých pevností Palestíny a Sýrie. Jeruzalem sa spolieha len na svojho Boha, a na nijakú mocnosť tohto sveta. „Ktorí vierou dobývali kráľovstvá", hovorí apoštol o starozákonných hrdinoch viery (Hebr 11,33). Jedného rána sa na sever od mesta, kde predtým vídali obrovské obliehacie zariadenia Asýrov, ukáže zmätok. Tábor Asýrania narýchlo rozobrali, ich vojsko zmizlo, niekdajšie táborisko je plné nakazených morom a mŕtvych. Jeruzalem je slobodný. - Čo sa stalo? „V tú noc vyšiel Pánov anjel a zabil v asýrskom tábore stoosemdesiatpäťtisíc," vraví Sväté písmo (2 Kr 19,35). Inými slovami, vypukol mor a prinútil nepriateľa odísť bez meškania, ak nechce podľahnúť desnej nákaze. Takéto a podobné udalosti dávali starozákonnému Božiemu ľudu prežiť na vlastnom osude rnocnú zachraňujúcu Božiu prítomnosť v jeho dejinách. Avšak ani táto skúsenosť neodvrátila ľud celkom od pokušenia ísť za bohmi iných národov. Ľud, jeho predstavitelia králi sa stávajú nevernými, a tak musia proroci ustavične naprávať kročaje tohto ľudu- Polyteistické prostredie okolitých národov znamenalo ohrozenie samotnej existencie Izraela. Veď Izrael je preto, lebo si ho Boh vyvolil a uzavrel s ním Zmluvu. Keď však ľud ruší zmluvu, Boh odťahuje od neho svoju mocnú ruku a ľud klesá až na dno. Už len zvyšky Izraela zostávajú verené Pánovi, a vtedy Boh zasahuje, posiela svojich prorokov. Napríklad za čias kráľa Achaba v deviatom storočí pred Kristom, keď Izrael znova odpadol a išiel za Balom, vystúpil prorok Eliáš. Eiliáš zhromaždil všetok ľud i Bálových prorokov. Vyzval ich: „Dokedy budete kuľhať na dve strany? Ak je Pán Bohom, choďte za ním, ak Bál, choďte za tým!" (l Kr 18,21). Eliáš ponúkol Bálovým prorokom, aby oni prví obetovali Bálovi, a on potom obetuje Jahvemu, Bohu Izraela. Boh, ktorý vyslyší ohňom, ktorý strávi obetu, pod ktorou oni nepodložia oheň, je pravý Boh, a tomu sa teda treba klaňať. Bálovi proroci celý deň vzývali Bála, ale ten ich nevyslyšal ohňom, ktorý by bol strávil obetu. V podvečer pristúpil k Pánovmu oltáru Eliáš, pripravil obetu, dal ju poliať vodou a vzýval meno Pánovo. Na Eliášovu modlitbu spadol z neba oheň a strávil obetu. Ľud dostal rukolapný dôkaz o tom, že len Jahve je Boh, a nikto iný. Vtedy pozabíjali Bálových prorokov, a tak Eliáš očistil ľud. Táto situácia sa v dejinách Izraela ešte mnohokrát opakovala. Ľud neustále pokrivkával na dve strany, hoci Jahve ukázal, že je pravý a jediný Boh. Hoci ľud takto kolísal, predsa toto kolísanie nemalo byť definitívnym stavom. Jeho krajina je preplnená modlami, klaňajú sa dielu svojich rúk, ktoré urobili ich prsty: a kloní sa človek, korí sa každý. Nie, neodpusť im to! Zájdi do skaly, schovaj sa do prachu od strachu pred Pánom a pred velebou jeho slávy. Pyšné oči človeka sa sklopia a pokorí sa hrdosť ľudí; lebo Pán sám bude povýšený v ten deň. Lebo deň Pána zástupov bude nad všetkým pyšným a vyvýšeným a nad všetkým hrdým; I bude to znížené." (Iz 2,8-12) Prorok poznamenáva, že príčinou tohto kolísania je pýcha, prameň všetkého hriechu od počiatku. „Pokorená bude pýcha človeka a znížená bude povýšenosť ľudí. Len Pán bude povýšený v ten deň, modly však úplne zmiznú." (Iz 2,17-18) Keď bude odstránená príčina kolísania, ľud sa upevní a bude skrz naskrz patriť Pánovi.

3. Viera Starého zákona ako základ zjavenia sa Boha v Ježišovi Kristovi

Viera Izraela je niečím novým v porovnaní s vierou okolitých národov. Formovala sa však a uskutočňovala v tvrdej konfrontácii s vierou druhých. Musela sa vyrovnať s vierou polyteistického okolia. Viera Izraela určitým spôsobom nadväzuje na polyteistickú vieru, ktorú však prekračuje do jedného vyznania: Jahve, tvoj Boh, je jediným Bohom." Toto základné vyznanie je svojím pôvodom odrieknutím sa okolitých bohov. Je to vyznanie v plnom zmysle slova. Nie je len skonštatovaním jednej mienky popri druhej, ale je rozhodnutím, ktoré zasahuje samotné korene existencie. S týmto rozhodnutím stojí, ale i padá celá národná existencia Izraela. O tom svedčia mnohé udalosti z dejín vyvoleného národa. Tento národ, aspoň „zvyšky Izraela", si túto skutočnosť aj vždy uvedomoval. V neskoršom židovstve bola viera v jediného Boha ústredným obsahom viery. Každý muž v Izraeli ho musel dvakrát denne vyznávať v tzv. šema. V helenistickom židovstve, ktoré malo uprostred polyteistického sveta zachovávať starú vieru, sa monoteizmus prednášal ako náuka. V Knihe Múdrosti čítame: „Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu, ktorým chybovala znalosť Boha, ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela, ale oheň, vietor, či letmý vzduch, hviezdny okruh, ä vodu náramnú, alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet. Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov, nuž bolo im treba vedieť, o Čo nádhernejší je ich Pán; veď ich stvoril prapôvodca krásy. A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas, mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca. Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ. Ale títo zasluhujú jednako len menšiu výčitku, veď oni blúdia hádam íba preto, lebo hľadajú a chcú nájsť Boha. Keď sa zapodievajú jeho dielami, skúmajú ich a dávajú sa zviesť pohľadu, lebo to, čo vidia, také pekné je. Lenže ani im nemožno odpustiť. Lebo keď schopní boli toľkých znalostí, že mohli svet preskúmať, akože ešte prv nenašli tých vecí Vladára?" (Múd 13,1-9). V prírode sa prejavuje aspoň sila, preto možno vysvetliť, že prírodné sily pokladajú niektorí ľudia za božstvo. Ale pomníky božstiev, i keď sú zo zlata alebo striebra, sú mŕtve. Pohania takéto sochy nepokladali len za zobrazenie božstva, ale aj za jeho príbytok, aiebo dokonca za samotné božstvo, preto bolo ich poblúdenie tak veľmi nerozumné. Takto rozvinutý monoteizmus utváral prostredie neskorého židovstva. Do takto pripraveného prostredia prišiel Ježíš Kristus. On sám sa prihlásil ku tejto viere. Keď sa ho istý zákonník opýtal: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?" Ježiš mu odpovedal: „Prvé je toto: Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!" (Mk 12,29-30) Starozákonný Boží ľud prežíval vo svojom vedomí, že Boh je živý a milostivý pôvodca dejín. Novozákonná Božia blahozvesť potvrdzuje toto vedomie o Bohu. „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho služobníka" (Lk 1,08-69), tak sa modlil pri narodení Jána Krstiteľa jeho otec Zachariáš. Už tu, na samom začiatku evanjelia sa pripomína zážitok milostivého Božieho pôsobenia v dejinách. V Novom zákone sa dozvedáme aj to, že ten Boh, ktorý sa v starozákonnej dobe prejavoval s takou mocou, je Otcom Ježiša Krista, je prvá Božská osoba v trojosobnom živote jediného Boha. Kristus však, keď zjavil ľuďom tajomstvo vnútorného Božieho života, sa stal kameňom úrazu pre mnohých. Božie zjavenie v ňom totiž rúcalo celý rad ľudových predstáv o Bohu a o jeho Pomazanom Mesiášovi. Tak sa stalo, že sa ho usilovali zabiť, s odvolaním sa na starozákonnú tradíciu. Ježiš ich však vyvádza z omylu. „Vy ma však chcete zabiť, Človeka, ktorý vám hovorí pravdu, tak ako ju počul od Boha. To Abrahám nerobil! Vy konáte podľa skutkov svojho otca." Odvrávali mu: „My sme sa nenarodili zo smilstva, máme jedného otca Boha." Ježiš im odpovedal: „Keby bol vaším otcom Boh, milovali by ste ma, lebo ja som z Boha vyšiel a od Boha prichádzam. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal." (Jn 8,40-42) Pred Ježišovým umučením ho ešte jeden z apoštolov žiada: „Pane, ukáž nám Otca a postačí nám to!" Ešte stále je viera apoštolov plná pochybností. Ježiš sa usiloval tieto pochybnosti rozptýliť, ale nechápavým apoštolom sa všetko vyjasnilo až po zmŕtvychvstaní a po zoslaní Svätého Ducha. V Novom zákone Boh, Otec Ježiša Krista, je prvá božská osoba v trojosobnom živote jediného Boha, Týmto slovom „Boh" sa nerozumie trojičný Boh ako taký, ale práve prvá Božská osoba. V Novom zákone sa jediný, starozákonný Boh, ktorý pre seba nemá pôvod, ale sám je pôvodom Syna a Ducha, označuje jednoducho ako Boh, ako jediný a pravý Boh. Na označenie Ježiša Krista sa v novozákonnom Svätom písme slovo „Boh" upotrebúva veľmi zriedka a s rezervou. Boh Nového zákona je Boh Otec, Boh Izraela, a podľa toho aj Boh Cirkvi, nového Božieho ľudu.

Použitá literatúra

G, E. Closen: Mystérium Svätého písma.
J. Ratzinger: Úvod do kresťanstva. 1. časť.
M. Schmaus: Viera Cirkvi. II. Predpoklady kristológie.
M. Vogel: Niekoľko reflexií o židovskom pojme Boha.

(Personálny Boh. 1977.)

Príbuzné projekty