Dogmatika/Verbum 3-4

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

4. JAHVE - TAJOMSTVO BOŽIEHO MENA[upraviť]

(Ex 3,14)

Poznať Boha si žiada poznať Božie meno.

Ako to vieme zo skúsenosti, koho meno nepoznáme, ten nám je jednoducho neznámy a cudzí. Tak aj Boh bez mena je neznámy a cudzí. Keď sledujeme dejiny vyvoleného národa, vidíme, ako sa Boh vždy viac zjavuje. Odhaľuje svoje tajomstvo, ale neprestáva byť tajomným. Zjavuje sa, a pritom zostáva neviditeľný. Boh hovorí, a pritom zostáva nepochopiteľný. Boh je blízky svojmu ľudu a zároveň je aj nadovšetko vznešený. Túžbu poznať Božie meno vyslovil Mojžiš pri horiacom kríku, keď ho Boh oslovil a povolal, aby sa stal vodcom Izraela a vyviedol ľud z egyptského otroctva. Boh dal Mojžišovi odpoveď, zjavil mu svoje meno. Prvýkrát v dejinách zaznelo meno Jahve, meno, ktoré bude Božím menom naveky. Boh však zostáva zahalený. Človek poznáva Boha akoby od chrbta, nie však z tváre do tváre. Z tejto situácie sa vynára otázka, či a nakoľko môže človek Boha poznať. A ak ho môže poznať, ako ho poznáva. Hľadaním odpovede na túto otázku vznikla celá prirodzená teológia. Ľudský duch dospel až k tomu faktu, že je možné Boha poznať prirodzeným rozumom a že možno takto prísť k presvedčeniu o jeho existencii. Bez zjavenia je však toto rozumové poznanie veľmi nedokonalé. Aj keď sa nám Boh zjavil, naša reč o ňom je len učenou nevedomosťou. Naše ľudské ohraničené pojmy a myšlienky nie sú schopné vyjadriť nekonečné Božie bytie. Napriek tomu, že naša reč o Bohu je taká nedokonalá, predsa nám umožňuje Boha viac poznať a tak aj milovať.

1. Myšlienka mena[upraviť]

Čo je to vlastne meno? Aký zmysel má hovoriť o Božom mene? Nemôžeme urobiť podrobný rozbor tejto otázky, ale pokúsime sa naznačiť to, čo sa nám zdá podstatné. Najprv môžeme povedať, že zásadný rozdiel spočíva medzi úmyslom, ktorý sleduje pojem, a tým, ktorý má meno. Pojem má vyjadrovať podstatu poznávanej veci tak, ako je ona sama v sebe. Funkcia mena však nespočíva v otázke o podstate veci, ako ona existuje nezávisle od subjektu, ale spočíva v tom, že robí vec pomenovateľnou. Meno robí vec osloviteľnou, vytvára k nej vzťah. Iste aj tu sa meno vzťahuje na samotnú vec, ale len preto, aby sa dostala do vzťahu k subjektu, a tým sa subjektu stala prístupnou. Ozrejmime si to na jednom príklade: Ak o niekom viem, že spadá do pojmu "človek", to ešte nestačí na to, aby som k nemu nadobudol vzťah. Až meno mi umožňuje, aby som ho oslovil, pomocou mena vstupuje druhý do mojich medziľudských vzťahov, môžem ho totiž osloviť. Meno takto znamená a spôsobuje sociálne zaradenie, vstup do sociálnych vzťahov. Kto je pokladaný iba za číslo, ten je vylúčený z medziľudského vzťahu. Meno sprostredkúva i vytvára medziľudský vzťah. Meno dáva nejakej bytosti schopnosť, aby mohla byť pomenovaná, oslovená, zavolaná. Meno tak utvára akúsi spoločnú existenciu medzi menujúcim a pomenovaným.

Z tohto pohľadu by sme mohli vidieť, čo myslí starozákonná viera tým, keď hovorí o Božom mene. Tým sa naznačuje čosi iné, ako keď filozof hľadá pojem najvyššieho „bytia". Pojem je výsledkom myslenia, ktoré chce vedieť, ako to vyzerá s tou najvyššou Bytosťou samo o sebe. Meno má na mysli čosi iné. Ak sa Boh podľa presvedčenia viery pomenoväva, tým ani tak veľmi nevyjadruje svoju vnútornú podstatu, ale dáva sa pomenovať, tak sa vlastne dáva ľuďom k dispozícii, že ho môžu osloviť a zavolať. A tým, že to Boh robí, vstupuje s ľuďmi do vzájomnej existencie, môžu ho dosiahnuť, je tu pre nich. Tu je aj východisko, z ktorého by mohlo byť jasné, čo to znamená, keď Ján predstavuje Pána Ježiša ako skutočné živé Božie meno. V ňom je splnené to, čo napokon nemôže splniť púhe slovo. V ňom prišiel zmysel Božieho mena ku svojmu cieľu, čo sa vlastne chcelo a zamýšľalo myšlienkou mena. V ňom - to chce povedať evanjelista - touto myšlienkou - sa Boh stal naozaj dosažiteľným pre naše oslovenie a volanie. V ňom vstúpil Boh do spoločnej existencie s nami. Meno už nie je iba slovo, na ktoré by sme sa ohraničili, ono sa v Ježišovi stalo telom z nášho tela, kosťou z našich kostí. Boh sa stal jedným z nás. Tak sa skutočne vyplnilo to, čo sa počnúc od príbehu s horiacim kríkom myslelo myšlienkou mena, na tom, ktorý je ako Boh človekom - ako človek Bohom. Boh sa stal jedným z nás, a tak sa stal skutočne pomenovateľným, ktorý stojí v spoločnej existencii s nami. Platí celkom všeobecne, že človek až vtedy niečo chápe, rozlišuje a prijíma do celku svojho povedomia, keď tomu dáva meno. Dať meno značí mať do činenia so vzťahom medzi menujúcim a menovaným. Nie je napríklad ľahostajné, či niekoho oslovujeme jeho menom alebo priezviskom.

Reč Svätého písma pozná prirodzenú prítomnosť Boha a aj pozitívnu hodnotu túžby po Bohu. Z tejto túžby subjektívne pramení snaha dať Bohu meno, a tak s ním prísť do osobného kontaktu. "Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou." (Ž 42,2) "Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej..." (Ž 123,2) "Moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu." (Ž 130,6) "Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil!" (Ž 51,10) Rovnako aj starec, ktorému Boh "dopustil veľa a trpkých súžení", nesmie dovoliť, aby mu odišla nádej, lebo: "...znova ma oživíš a vyvedieš ma opäť z hlbín zeme." (Ž 71,20) Celé Písmo je preniknuté silnou túžbou po Bohu. Za túžbou vlastniť múdrosť, za túžbou po domove a Jeruzaleme, za túžbou vystupovať do výšky chrámu a za túžbou spoznávať Božie slovo vo všetkých jeho podobách sa skrýva hlboké želanie, ktoré sústreďuje všetky jej energie do jedného smeru: pozbaviť masky všetky ilúzie a všetky imitácie a prekonať všetky rozčarovania a nájsť bezpečné útočište v Bohu. Túžba po Bohu je v strede túžob vyvoleného národa. "Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší. Hynie mi telo i srdce, no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý. Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzďaľujú od teba, zatracuješ všetkých, čo sú ti neverní. Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať a ohlasovať všetky jeho diela v bránach dcéry sionskej." (Ž 73,25-28, porov. Ž 42,2; Ž 63,2) Boh sa dáva poznať svojmu vyvolenému národu viac, ako ho možno poznať prirodzeným rozumom. Toto poznanie je však poznačené určitým paradoxom. Boh sa síce mnohokrát v dejinách Izraela zjavuje, ale len akoby v zrkadle a v hádanke. Nie je to priamy pohľad, ale len záblesk Božej reality. Už i tento záblesk mocne pôsobí na ľud, ktorý však častokrát obracia svoj pohľad radšej k bezprostrednej realite. A tak, hoci sa Boh zjavuje, predsa zostáva neviditeľný. Boh hovorí, a pritom zostáva nepochopiteľný.

"Nebyť ohraničený najväčším a nechať sa ohraničiť najmenším, to je božské." (Hólderlin v diele Hyperion) Boh, ten neohraničený Duch, ktorý nesie v sebe totalitu bytia, presahuje cez "najväčšie", takže je to pre neho malé a siaha až do "najmenšieho", pretože pre neho nič nie je malé. Práve to, že Boh presahuje najväčšie a dosahuje do najmenšieho, je skutočnou podstatou absolútneho ducha. Boh takto prehodnocuje minimálne a maximálne. Takto Boh prekonáva všetky ľudské kvantitatívne meradlá a odhaľuje nám úplne iné poradie hodnôt, v ktorom je nekonečne malé vskutku obklopené pozornosťou a aj skutočne veľké. Črty Božieho Ducha má celé zjavenie. Boh sa zjavuje v tom, čo je ľudsky slabé a bezvýznamné, takže sa môže zdať, že sa Boh vlastne nezjavuje. Avšak skúsenosť vyvoleného národa potvrdzuje, že Boh najviac prejavil svoju moc v tom, čo sa zdalo nanajvýš bezvýznamné. Neohraničiteľný Boh sa zjavuje v ohraničenom ľudskom slove, berie na seba všetku slabosť ľudského slova, ktorú pretvára v mocné slovo Božieho zjavenia. Toto je božské. Boh si neprestajne takto počína a človek býva často zmätený, lebo Božie poradie vecí býva odlišné od ľudského. Paradox biblickej viery v Boha zostáva v spojení a v jednote dvoch prvkov, teda v tom, že človek verí v Bytie ako v Osobu a v Osobu ako v Bytie. Človek verí v Skrytého ako v celkom Blízkeho, v Neprístupného ako v Prístupného, v Jedno ako v Jedného, ktorý je pre všetkých a pre ktorého je všetko. Jedine pôsobiaci Boh je prítomný ako činný Boh v dejinách a nielen ako nemeniteľné Bytie. Boh je uprostred svojho ľudu, dáva sa mu spoznávať v slovách a najmä v činoch. Dáva sa mu poznávať ako milostivý uskutočňovateľ dejín. A tak je nablízku svojmu ľudu, uzavrel s ním zmluvu, ktorej bude vždy verný. Boh sa prejavuje ako blízky, ako ten, ktorý je nablízku, aby zachránil, aby vytrhol z ruky nepriateľa. On je však celkom iný ako človek, je celkom iný ako bohovia okolitých národov, on je vznešený, on je svätý. Pred ním sa všetko korí a klania ako pred najvyšším a najvznešenejším Pánom.

2. Boh zjavil svoje meno Mojžišovi[upraviť]

Na poznanie Boha sa žiada poznanie Božieho mena. Ako to vieme zo skúsenosti, koho meno nepoznáme, ten nám je jednoducho neznámym a cudzím. Tak aj Boh bez mena je neznámy a cudzí. Keď sa Boh zjavil Mojžišovi na Horebe v plameni horiaceho kríka, ktorý nemohol zhorieť, oznámil mu, že vyslobodí svoj ľud z Egypta. Poveril Mojžiša, aby vyviedol ľud, pochádzajúci od patriarchov z egyptského otroctva. Uistil ho, že tento plán sa uskutoční, lebo On bude s ním. Mojžiš však prejavil pochybnosti, že na takú úlohu nestačí. Boh ho však uistil: "Budem s tebou." Mojžiš nebol spokojný s týmto prisľúbením. Veď musel počítať s tým, že sa ho budú jeho súkmeňovci pýtať na meno toho Boha, ktorý ho poveril týmto plánom. V Egypte poznali Izraeliti mnoho bohov. Mojžiš sa pýtal Boha, keď sa mu zjavil, čo má odpovedať na takéto otázky ľudu. Mojžiš povedal Bohu: "Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: - Boh vašich otcov ma poslal k vám." - Oni sa budú pýtať: "Aké je jeho meno? A čo im odpoviem?" Boh povedal Mojžišovi: "Ja som, ktorý som!" a dodal: "Toto povieš Izraelitom: - Ja som - (Jahve) ma poslal k vám!" A Boh Mojžišovi ešte povedal: "Pán (Jahve), Boh otcov vašich, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je meno moje naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie." (Ex 3,13-15) A tak zaznelo prvýkrát priamo z Božích úst meno Jahve, ktorým chce byť Boh oslovovaný. V tom okamihu sa vytvoril ešte osobnejší vzťah medzi Bohom a Izraelom. Tento vzťah sa neskôr spečatí v Zmluve. Boh už nie je neznámy a cudzí, ale je menovateľný, možno ho vzývať, lebo je nablízku, tak ako bol Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi.

Neskôr, keď ľud na púšti reptal a vzpriečil sa Bohu, Mojžiš sa opäť obracia s prosbou na Boha, aby mu dal uistenie, že bude s ním. Keď sa teda Mojžiš obrátil na Boha s prosbou, aby on, Boh, išiel s ním a aby mu dal vedieť svoje cesty, ak naozaj našiel milosť v jeho očiach, dostal odpoveď: "Ja mám ísť osobne (s tebou), aby si ty mal pokoj?" Mojžiš na to odpovedal: "Ak nepôjdeš s nami osobne, ani nás nevyvádzaj odtiaľto! A po čom poznám, že som našiel milosť v tvojich očiach, ja a tvoj ľud, ak nie po tom, že pôjdeš s nami a my, ja a tvoj ľud, budeme tým vyznačení pred všetkými národmi, čo sú na zemskom povrchu?" (Ex 33,13-23) Z týchto textov je zrejmé, že poznať Boha znamená zakúsiť v živote Božiu milostivosť. Zrejmé je však i to, že poznanie Boha sa v dejinách nemohlo vyvinúť na videnie z tváre do tváre, ale vždy ostáva zahalené v obraze a je akýmsi nepriamym poznaním. Pod vplyvom antickej filozofie sa Božie meno Jahve chápalo v zmysle ontologickom, totiž ako vyjadrenie vnútornej Božej podstaty. Zdôrazňovalo sa, že meno Jahve vystihuje jednoduché bytie. Boh nemá svoje bytie od nikoho, on je sám Bytím, bytie je jeho osobným životom. Tým sa zatlačil do pozadia hlboký biblický zmysel tohto mena. Už sme naznačili, že Izrael poznával Boha vo svojich životných skúsenostiach ako činného, ktorý zasahuje, aby vytrhol z nebezpečenstiev. Tento dynamický aspekt mena Jahve bol v pozadí. Popri ontologickom aspekte treba však zdôrazniť i biblickú dynamickosť. Jahve je ten, ktorý je prítomný v dejinách svojho ľudu, ktorý ich vedie, ktorý zachraňuje svojich vyvolených z existenčného ohrozenia. Je nablízku, aby zasiahol, aby pomohol. Meno Jahve nie je ako iné mená, ono je akési tajomné meno. Je inak menom ako ľudské pomenovania. Veď Boh, ktorého nemôžu obsiahnuť ani zem, ani nebesá, ak by mal byť pomenovaný, bolo by na to treba adekvátneho mena a také naša ľudská reč nemôže poskytnúť. A tak v mene Jahve je aj črta odmietnutia ľudského pomenovania. Toho ľudského pomenovania, čo bolo rozšírené v polyteistickom prostredí, v ktorom sa Izraeliti nachádzali. Meno Jahve je menom iným spôsobom ako mená pohanských bohov. Je to meno Nepomenovateľného. Týmto menom, ktoré vyjadruje i myšlienku nepomenovateľnosti, chcel byť Boh oslovovaný.

V časoch babylonského zajatia sa oproti bezvyznamnému Panteónu Babylonu a oproti jeho padnutým potentátom dvíha jednoducho a bez komentára moc Jahveho vo výroku: "Ja som to", ktorý označuje jeho úplnú nadradenosť oproti všetkým božským a nebožským mociam tohto sveta. Meno Jahve, ktorého zmysel sa takýmto spôsobom sprítomňuje, sa týmto otvára o krok ďalej na ideu toho, ktorý "je" uprostred všetkej nestálosti a zdania. Meno Jahve, ktoré sa vynorilo najprv z tajomnej udalosti s horiacim kríkom, sa na konci exilu stalo výrazom nádeje a istoty oproti zanikajúcim bohom. Táto istota predstavovala Jahveho nad všetkými týmito pominuteľnými silami. V Novom zákone sa prastará viera Izraela v jedného Boha Jahveho stala stredom viery v Boha, ale tak, že sa stala svedectvom pre Ježiša z Nazareta.

3. Iné Božie mená v Biblii[upraviť]

Boh má vo Svätom písme aj iné mená, nielen jediné meno Jahve. Boh otcov sa menuje Jahve, ale stretávame sa s ním aj pod menom El a Elohim. Meno El vyjadruje božstvo a používalo sa aj v iných semitských rečiach. Otcovia Izraela nadviazali na toto pomenovanie božského slovom El a Elohim, avšak Božstvo prítomné pomocou "El" bolo u nich podstatne poznamenané sociálnymi a osobitnými črtami. Boh, pre ktorého sa otcovia rozhodli, je inakší tým, že je osobný Boh a nie miestny Boh. Oproti pohanskej tendencii k miestne určenému a ohraničenému božstvu zvýrazňuje Boh otcov úplne iné rozhodnutie. On nie je Bohom jedného miesta, ale Bohom ľudí, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakubov, ktorý teda nie je viazaný ani na jedno miesto, ale je prítomný všade tam, kde nachádza človeka, a tam aj pôsobí. S Bohom sa stretáva na rovine Ja a Ty a nie na priestorovej rovine. Boh sa tým vymyká do transcendencie nikdy neohraničiteľného, a tým sa zároveň prejavuje ako blízky, ktorého moc je bez medzí. Boha môžeme stretnúť nie niekde na určitom mieste, ale všade tam, kde sa nachádza človek a kde mu človek dovolí, aby sa s ním stretol. Tým, že sa otcovia Izraela rozhodli pre El, tým sa rozhodli pre osobného Boha, ktorý má vzťah k osobe, ktorého možno myslieť a nájsť na rovine Ja a Ty, a nie predovšetkým na svätých miestach. Táto základná črta El zostala nosným prvkom pre náboženstvo Izraela, ale aj pre novozákonnú vieru.

Jedinosť a jedinečnosť Božia ako aj plnosť jeho Božského bytia sa vyjadrujú aj v iných Božích menách, osobitne však v mene Elohim. Slovo Jahve môžeme chápať ako vlastné Božie meno, slovo Elohim však ako rodové meno. Jeho vyjadrenie v množnom čísle naznačuje, že všetko, čo je božské, sa podstatne vzťahuje na Jahveho. Niet takých božských prvkov, ktoré by sa v ňom nesústreďovali a nespájali v jednotu. Meno Elohim viac vyhovuje praktickej nábožnosti v jej potrebe prejaviť Bohu oddanosť. Ďalej viac než v slove Jahve sa v ňom vyjadruje Božia vznešenosť. Elohim vyvoláva u veriacich Izraelitov i úctivú hrôzu pred Božou veľkosťou, ktorá všetko prevyšuje. Aj jednotné číslo "El" pre pomenovanie Boha zdôrazňuje Božiu moc. Avšak slovo El sa používa aj na pomenovanie pohanských bohov. Keď má označiť pravého Boha, obyčajne to zdôrazňuje prídavkami. Aj o ďalšom Božom mene Adonaj, ktoré sa v Písme často používa, treba povedať, že vyjadruje Božiu zvrchovanú moc a vládu nad svetom. Boh je najvyšší Pán. On je Kyrios. To isté, hoci aj trochu v inom odtieni, platí o mene Šaddai, čiže Mocný. Vo všetkých týchto menách sa ukazuje, že Starý zákon, na rozdiel od platónskeho pojmu Boha ako summum bonum alebo od Aristotelovho pojmu Boha ako sebavedomia alebo nehybného hýbateľa, poznával Boha ako Pána, ktorý má zvrchovanú vládu nad dejinami. Boh je svätý a pomenúva sa menom Kadoš, t. j. Svätý. Boh je iný ako bohovia, je osobitný, je neprístupný. Božie mená, ktoré sa používajú v Starom zákone, teda označujú Boha aj ako blízkeho a prítomného, ale aj ako neprístupného a ďalekého. Starý Zákon Boha ako neprístupného samozrejme neprežíva v metafyzickej rozdielnosti bytia, ktorá ho delí od tvorov, ale v jeho bezhriešnosti a v jeho súde, ktorý vykonáva nad svojím vlastným národom, aby ho po všetkých jeho nevernostiach vždy znova privolal a priviedol k vernosti. Starozákonný Boží ľud prežíval Božiu prítomnosť ako ustavičnú vernosť Zmluve, ktorú tento ľud tak často prekračoval.

O Bohu Izraela môžeme povedať, že vždy zostáva medzi svojimi ako ich záchranca a pomocník, a so svojím ľudom kráča cez všetky udalosti jeho dejín. On je Emanuel, "Boh s nami" (Iz 7,14). Nedá sa o ňom povedať ani viac ani väčšie, ako vyjadruje meno "Emanuel". Celé dejiny vyvoleného národa sú dôkazom toho, že Bohu právom patrí toto meno. Veď on bol nemeniteľne verný od čias patriarchov. Bol vždy so svojím ľudom s rovnakou milostivosťou a spoľahlivosťou, s akou viedol Abraháma, s akou sprevádzal a riadil Jakuba a Izáka. Izraeliti sú presvedčení, že ich Boh i naďalej povedie do spasiteľnej budúcnosti. A tak aj meno Emanuel vyjadruje to, čo Boh dokázal o sebe skutkami, že totiž Boh pôsobí a bude pôsobiť svojou spasiteľnou mocou. Tak aj toto meno nie je v zmysle pojmu gréckej metafyziky, ale je v zmysle existenčnej skúsenosti. V tomto mene sa zdôrazňuje, že Boh je taký, že sa na neho možno vždy spoľahnúť, lebo zostáva so svojimi v nemeniteľnej vernosti. To vyjadruje aj svedectvo proroka Ezechiela (porov. Ez 11,20; 20,42). On sa obracia k ľudu, privolávajúc mu: Musíte to skúsiť, že ja som Jahve, t. j. váš verný Boh, ktorý vám je ochranou, ktorý pôjde vždy s vami.

4. Ľudská reč o Bohu je nedokonalá[upraviť]

Izraelský ľud musel stále skusovať tajomnú črtu svojho Boha. Hoci bol s ním v dôvernom vzťahu, hoci predovšetkým významní vodcovia boli akoby v rodine s Bohom, predsa Božie plány zostávajú nevypočítateľné a neprehľadné. Najviac zakúsili, ako na nich tlačí Božie tajomstvo, keď Boh dovolil, aby pohania zvíťazili nad jeho ľudom a podrobili si ho. Vtedy sa mohli pohania vysmievať: "Kdeže je ten ich Boh?" (Ž 115,2) Ale táto otázka zasiahla aj sám vyvolený národ: "Je teda Pán medzi nami alebo nie?" (Ex 17,7) Izaiáš, ale ešte viac jeho anonymní žiaci zo 6. storočia veľmi vyzdvihujú Božie tajomstvo, keď v grandióznom obraze predstavujú serafínov, ako volajú: "Svätý, Svätý, Svätý je Pán zástupov." (Iz 6,1) Napriek tomu, že Boh je prítomný v dejinách, Boh je inakší ako všetka ostatná skutočnosť. Keď to dovedieme do dôsledku, nemôžeme vlastne povedať, kto je Boh. Aj v navštíveniach skusuje človek Božiu starostlivosť a dobrotu. On je vždy "Emanuel", ale jeho podstata je neznáma, a jeho meno tiež ostáva neznáme. Aj keď Boh oznámil svoje meno, na druhej strane, v akomsi dialektickom procese, treba ho predsa chápať ako bez mena (Sdc 13,17n). Na jednej strane človek môže Boha volať po mene, na druhej strane je však Boh nevysloviteľný. Človek môže skúsiť Božiu prítomnosť ale i nepochopiteľnosť. Ba môže skúsiť aj jeho strašné tajomstvo až do zúfania v pokušeniach, ktoré sa na človeka nepredvídane valia, a zasa ho zanechávajú bez toho, že by človek poznal, na akom základe. Človek vo svojich úvahách často nemôže nájsť určitú príčinu, prečo naňho tieto pokušenia tak dorážajú. A často bývajú také neprehľadné ako hlboká tma noci. Takýto zážitok zo stretnutia s Bohom opisuje i kniha o Jóbovi. Tu zároveň vidno aj to, že človek nijakou úvahou nevládze preniknúť Božie tajomstvo. Len keď sa človek poddá tomuto temnému tajomstvu, Boh mu poskytne útechu a oslobodenie.

Všade tam, kde je podobnosť medzi Bohom a stvorením, sa objavuje i nepodobnosť medzi stvorením a Stvoriteľom. Nemôžeme vlastne povedať, čo Boh je, ale nemôžeme sa ani zrieknuť poznávania Boha. A tak naša vedomosť o Bohu je ako nevedomosť. Keď hovoríme o Bohu, pociťujeme, že naše ľudské pojmy sú slabé a priúzke na to, aby boli schopné vyjadriť to, čo Boh vlastne je. Pre túto skutočnosť sv. Augustín mimoriadne trpel. Usiloval sa ju duchovne zvládnuť, keď na jednej strane vyhlasuje, že o Bohu môžeme len mlčať, lebo nevieme, čo on je, ale že práve táto nevedomosť o Bohu je vediaca nevedomosť - docta ignorantia, a že jednako teda len môžeme o ňom hovoriť, ba musíme o ňom hovoriť. Lenže všetka reč o Bohu sa musí zrodiť a sformovať z mlčania, z nevedomosti a vrátiť sa opäť k nevedomosti. Z toho vyplýva, že Bohu môžeme dať mnohé mená, ba že mu musíme dať mnoho mien - každé meno totiž vyjadrí inú Božiu vlastnosť alebo inú Božiu činnosť. No na druhej strane, Boha musíme chápať ako bez mena, lebo nijaké ľudské slovo nie je schopné vyjadriť jeho pravú podstatu. Protirečilo by to tejto dialektike Božej bezmennosti a Božej mnohomennosti, keby sme o Bohu hovorili s akousi bezstarostnou samozrejmosťou. Protirečili by sme tejto dialektike aj vtedy, keby sme naskrz popierali schopnosť človeka poznať Boha. Naše ľudské poznanie Boha je predsa len poznaním, hoci toto poznanie je slabé poznanie a je vlastne zmesou poznania a nepoznania.

V starokresťanskej teológii sa usilovali preklenúť túto dialektiku onou metódou, ktorú by sme mohli nazvať troma cestami teologického poznania. Cestou tvrdenia sa o Bohu tvrdí nejaká činnosť alebo vlastnosť, napr. jeho dobrota alebo jeho spasiteľné konanie alebo jeho existencia. Cestou popierania sa to zasa prečiarkne a poprie, lebo to, čo sa o ňom povedalo, neplatí v tom zmysle, v akom to hovoríme o tvoroch. Keď o tvoroch povieme, že skutočne sú, vtedy to slovo "skutočne" má celkom určitý zmysel, ktorý nadobúdame v skúsenosti. Ale takýmto zmyslom Boh nie je existujúci ani skutočný. V takejto prekvapujúcej dialektike musíme o Bohu existenciu alebo "bytie skutočna" alebo aj osobnosť zároveň tvrdiť i popierať, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu, že Bohu pripisujeme existenciu alebo skutočnosť alebo osobnosť rovnakým spôsobom, ako to hovoríme o tvoroch. Keď sa nám podarí pochopiť, čo Boh nie je, pochopíme aspoň sčasti, čo je. O Bohu popierame spôsob tvorov, ale nie to, čo sa o ňom povie v absolútnom zmysle. Práve naopak, treťou cestou myslenia to, čo sme o Bohu povedali, ale vzhľadom na spôsob uskutočnenia tvorov hneď aj popreli, vystupňujeme až po absolútny spôsob. Toto stupňovanie značí nielen, že to, čo hovoríme o tvoroch, je Boh najvyšším spôsobom, ale aj to, že on tým je iným spôsobom, a to absolútnym. Táto metóda bola a je osvedčená nielen v teoretickom bádaní, ale i v životnej praxi.

Aj keď sa nám Boh zjavuje, predsa zostáva tajomstvom a aj musí zostať tajomstvom, ak nemáme byť natrvalo vytrhnutí z tohto pozemského spôsobu bytia. Boha však môžeme už tu, v tomto živote vždy hlbšie poznávať. Toto poznanie nás privádza k hlbšiemu chápaniu Božieho tajomstva, a tak aj naša viera sa tým stáva hlbšou a uvedomelejšou.

Použitá literatúra[upraviť]

  1. J. Ratzinger: Úvod do kresťanstva.
  2. M. Schmaus: Viera Cirkvi. II. Predpoklady kristológíe.