Dogmatika/Verbum 3-5

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Zjavenie Boha v Ježišovi Kristovi[upraviť]

Úvod[upraviť]

Božie zjavenie v Starom zákone, o ktorom sa hovorilo v dvoch predchádzajúcich témach, je zamerané do budúcna: v mesiášskej dobe Boh naplno zjaví svoju moc a slávu, všetky národy budú vzývať jeho Meno a klaňať sa jeho velebe. Touto plnosťou je zjavenie v Ježišovi Kristovi: Boh sa nám zjavuje definitívne ako Otec nášho Pána Ježiša Krista. Až v Ježišovi Kristovi a skrze neho naozaj vieme, kto je Boh: Boh je Otec, ktorý posiela svojho Syna a v ňom nám dáva svojho Svätého Ducha.

Zjavenie Boha v Ježišovi Kristovi treba vidieť v zhode a v kontinuite so Starým zákonom, a súčasne aj ako niečo celkom nové, osobitné, darované nám v Synovi: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi.“ (Hebr 1,1-2) Jeden a jediný je Boh, ktorý sa zjavuje, rozdiel je v nositeľoch zjavenia: v Starom zákone sú to proroci, v Novom zákone milovaný Syn. „Boh vo svojej múdrosti to tak zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom sa odhaľuje Starý.“ (Konštitúcia Dei Verbum 16, citujúc slová sv. Augustína) túto kontinuitu a súčasne i novosť musí rešpektovať i teológia vo svojej reflexii o tajomstve Boha. Úvahy o Bohu jednom a jedinom nemožno obmedziť len na Starý zákon, a zasa trojičné tajomstvo len na Nový zákon. Boh svoju jedinosť a jedinečnosť a výlučnosť naplno zjavuje práve v Novom zákone; preto rozhodne treba uvažovať o novozákonnom monoteizme, a na druhej strane zjavenie tajomstva trojičného života Božieho bolo pripravované už v Starom zákone. V tejto téme chceme uvažovať o tom, ako sa tento jeden a jediný Boh zjavuje v Novom zákone: v Ježišovi Kristovi, v jeho osobe a v jeho slove, ďalej v ohlasovaní apoštolov, a potom ako toto zjavenie žije vo viere Cirkvi.

Osobitná ťažkosť tejto témy je vo výbere: celý Nový zákon je jedným súvislým slovom o Bohu; každý výrok hovorí, dýcha, túži po Bohu. Keď chceme teraz načrtnúť novozákonný obraz Boha, nutne musíme robiť iba určitý výber, diktovaný naším vymedzujúcim spôsobom myslenia. Pritom novozákonný obraz Boha sa nedá presne oddeliť od pohľadu na Krista a od trojičného tajomstva, od kristológie a od trojičnej teológie. Možno urobiť iba to, že sa výraznejšie zameriame na jeden pohľd, v našom prípade na zjavenie jediného Boha v Novom zákone: je to Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista.

„Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela“ (Lk 1,68)[upraviť]

Chválospev na začiatku evanjelia podľa Lukáša, Magnificata Benedictus, veľmi výrazne vystihujú kontinuitu a zhodu Starého a Nového zákona v reči o Bohu. Boh, ktorý zhliadol na poníženú služobnicu Máriu a urobil jej veľké veci, je ten istý, ktorý hovorieval otcom v Starom zákone, Abrahámovi a jeho potomkom. Zachariáš velebí Jahveho, Boha Izraela, za to, že zhliadol na svoj ľud, že pamätal na svoju svätú zmluvu, na prísahu, danú Abrahámovi. Doba spásy, ktorú bude jeho syn Ján predzvestovať a pripravovať pred tvárou Pánovou, prinesie svetlo, odpustenie hriechov, svätosť a spravodlivosť, sľúbené a očakávané prorokmi Starého zákona. Evanjelisti a pisatelia Nového zákona hovoria už v novej situácii spásy, keď sa Božie kráľovstvo priblížilo a už je tu, ale pritom používajú obrazy a výroky Starého zákona, najmä reč žalmov.

Ježišovo posolstvo o Božej láske, o dobrote a starostlivosti Boha, o Božom kráľovstve, treba vidieť vždy tak, že sa tým nič neuberá z Božej vznešenosti a svätosti, zjavenej v Starom zákone. V reči na vrchu Ježiš výslovne vyzdviíhuje túto kontinuitu a zhodu so Starým zákonom: neprišiel zrušiť Zákon a Prorokov, ale naplniť (Mt 5,17). Prišiel zdokonaliť a naplniť aj ich posolstvo o Bohu. V Starom zákone sa toto zjavenie Boha spájalo s mravnými nárokmi. Ježiš v reči na vrchu ešte zvyšuje tieto nároky: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Boh si nárokuje srdce človeka, jeho vnútorné zmýšľanie, jeho dôveru a oddanosť (Mt 6)

Túto kontinuitu a totožnosť viery v jedného Boha Ježiš výslovne vyhlasuje v rozhovore so zákonníkom, ktorý sa ho pýtal na prvé prikázanie: „Prvé je: Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily...“ (Mk 12,29n) Tento jediný Pán, náš Boh, ktorého máme milovať celým srdcom, je ten istý Boh, ktorý stvoril ľudí od počiatku stvorenia ako muža a ženu (porov. Mk 10,6); je to Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, Boh živých (Mk 12,26n). Je to ten istý Boh, ktorý posielal do svojej vinice prorokov a teraz posiela svojho milovaného Syna (Mk 12,1-12). Ježiš jednoducho predpokladá starozákonnú vieru v Boha u svojich poslucháčov, a sám ju svojím ľudským životom naplno realizuje modlitbou, oddanosťou Bohu a radikálnou poslušnosťou jeho vôli až na smrť na kríži.

Apoštoli v ohlasovaní evanjelia vždy vychádzali zo starozákonnej viery v jedného a jediného Boha. Celý Nový zákon sa dá prijať iba na základe starozákonného zjavenia, bez neho by bol nepochopiteľný. „Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, Boh našich otcov, oslávil svojho Služobníka Ježiša,... Boh ho vzkriesil z mŕtvych...“ (Sk 3,13-15) Preto apoštoli a podľa nich evanjelisti stále odkazujú poslucháčov a čitateľov na to, čo povedal Boh otcom ústami Mojžiša, Dávida, prorokov, tento Boh teraz hovoril a konal v Ježišovi Kristovi na našu spásu. Petrove kázne, Štefanova obhajobná reč, Pavlove kázne, zachytené v Skutkoch spoštolov, všetky sledujú jednu spasiteľno-dejinnú osnovu. Jeden a jediný Boh, stvoriteľ sveta a pôvodca Zmluvy a prisľúbení, uskutočňuje spásu skrze Ježiša Krista, svojho Syna, spásu určenú všetkým ľuďom. Viera v jediného Boha sa rozvíja ako viera v jediného Spasiteľa Ježiša Krista a v jediný poriadok spásy pre všetkých: „V mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych, stojí tento človek pred vami zdravý!... A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk 4,10-12)

Viera v jedného a jediného Boha (monoteizmus) zostáva celkom jasná a neotrasiteľná aj pri zjavení Božej trojosobnosti a pri rozvíjajúcom sa poznávaní tohto tajomstva. Toto zjavenie ešte zvyšuje nároky na čistotu viery. Prví kresťania, ktorí žili v pohanskom prostredí, museli denne a veľmi konkrétne vyznávať vieru v jediného Boha. Proti všelijakým polyteistickým poblúdeniam (porov. Gal 4,8), proti kultu démonov (1 Kor 10,20n), proti ľudským bôžikom, ako sú „mamona“ (Mt 6,24) alebo „brucho“ (Flp 3,19), Pavol hrdo a nekompromisne vyhlasuje svoje Krédo: „My máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“ (1 Kor 8,6) Kresťanský poriadok spásy má svoju jednotu v jedinom Bohu: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.“ (Ef 4,5n) Preto kresťania spievajú Bohu žalmy a sami tvoria hymny na jeho chválu: Veď on je „blahoslavený a jediný Vladár, Kráľ kráov a Pán pánov. On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže. Jemu česť a večná vláda. Amen“ (1 Tim 6,16).

Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme“ (Mt 11,25)[upraviť]

Tento jeden a jediný Boh, ktorý hovoril otcom ústami prorokov, a ktorý k nám prehovoril ústami svojho Syna, zjavuje sa v ňom celkom novým spôsobom, „otcovským“; zjavuje o sebe dosiaľ nepočuté tajomstvá, ktoré môže poznať iba Syn. Ježišovo evanjelium, pri všetkej kontinuite a zhode so Starým zákonom, je súčasne novým posolstvom o Bohu, o tom jednom a jedinom tajomnom Bohu, ktorý nám otvára pohľad a dáva účasť na svojej tajomnej jednote.

Teologická úvaha o Bohu, ako sa zjavil v Novom zákone, musí vychádzať z Ježišových výrokov o Otcovi, súčasne musí brať vážne to Slovo o Bohu, ktorým Ježiš je. Ježiš hovorí o Bohu ako o Otcovi. V tomto Božom mene je vyslovené vlastné jadro jeho posolstva o Bohu. Samo slovo „Boh“ v Ježišových ústach vždy označuje Otca, aj v ostatných novozákonných spisoch tento význam prevažuje.

Aj toto zjavenie Boha Otca malo svoju určitú prípravu v Starom zákone. Už v Nátanovom proroctve o Dávidovom dome Boh hovorí o kráľovskom potomkovi: „Ja mu budem otcom a on mi bude synom.“ ( 2 Sam 7,14) Podobne hovorí Ž 89,27. U prorokov sa Boh zjavuje ako otec svojho ľudu: „lebo som Izraelov otec“ (Jer 31,9). Na konci Izaiášovej knihy sú úpenlivé modlitby k Bohu ako Otcovi: „Veď ty si náš otec...“ (Iz 63,15-64,11) Božia opatera a starostlivosť, Božia náklonnosť a vernosť majú už v Starom zákone „otcovské“ črty. A v žalmoch „chudobných a trpiacich“ tento otcovský vzťah patrí nielen ľudu ako celku, ale tiež jednotlivému nábožnému človekovi. Pravda, vo všetkých týchto výrokoch sa Božie otcovstvo chápe obrazne, nie vo vlastnom zmysle. Celkove v náboženskom vedomí Izraela nebolo Božie otcovstvo v popredí.

Ježišovo ohlasovanie je celé koncentrované na zjavenie Otca. Ježiš používa viaceré výrazy: nebeský Otec, váš Otec, môj Otec, Abba, Otče! Keď v reči na vrchu hovorí zástupom a stavia mravné nároky evanjelia, zdôvodňuje to: „...aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,45) „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48) Otec vidí v skrytosti, pozná zmýšľanie srdca, vie čo potrebujeme (Mt 6,4-8). Preto sa môžeme k nemu modliť: „Otče náš...“ (Mt 6,9) Z celého Ježišovho evanjelia je jasné, že tu nejde len o vyzdvihnutie jedného Božieho titulu, ale o celkom nový vzťah k Bohu: nejde tu len o prenesený, obrazný význam, ale o veľmi reálne otcovstvo a synovstvo.

Ježiš nikdy nespája „váš Otec“ a „môj Otec“ do jedného identického postoja: „náš Otec“. Výraz „môj Otec“ sa vzťahuje na výlučný vťah Otca a Syna, aký je medzi Bohom a Kristom: toto tajomstvo pozná iba Otec o Synovi a Syn o Otcovi (Mt 11, 27n: Mt 16,17: Jn 1,18). V tomto zjavení podstatného Kristovho synovstva sa zjavuje aj plný zmysel, v akom je Boh Otcom: Boh je Otec, lebo má božského Syna Ježiša Krista. Boh je Otec nášho Pána Ježiša Krista, ako vyznáva apoštolská Cirkev, a najmä Pavol vo svojich listoch.

Boh Otec zjavuje Ježiša ako svojho Syna pri krste: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11; par), pri premenení (Mk 9,1-8; par), pri Petrovom vyznaní (Mt 16,17), pri zázrakoch (Jn 5,17-21); aj pri Ježišovom umučení sa Boh zjavuje ako Ježišov Otec (Jn 12,27n): Ježiš prijíma kalich umučenia z rúk Otca (Lk 22,42n), Otec ho oslávi na kríži (Jn 12,32: 17,1n) a stotník pod krížom vyznáva: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,39) Otec zjavil Ježiša ako svojho Syna, keď ho vzkriesil z mŕtvych, povýšil po svojej pravici a keď zoslal svojho Svätého Ducha na veriacich (Sk 2,32n). Teda ide tu o vzájomné zjavovanie: Otec zjavuje Ježiša ako svojho milovaného Syna a Ježiš ako Syn zjavuje Otca; v tomto vzájomnom zjavovaní má pôvod všetko ostatné zjavenie, dané ľuďom.

Ježiš zjavuje Boha ako svojho Otca celým svojím životom, najmä však vo svojej modlitbe. Dvanásťročný Ježiš vyhlasuje v chráme, v dome modlitby: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49) Apoštoli vytušili, že tajomstvo Ježišovej osoby je ukryté v jeho modlitbe, keď „vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom“ (Lk 6,12). Preto ho prosia: „Pane, nauč nás modliť sa...“ A Ježiš im poodhaľuje trošku závoj z tohto tajomstva: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa meno tvoje...“ (Lk 11,1n) Dokonca i Pokušiteľ vybadal toto neobyčajné tajomstvo v Ježišovej modlitbe na púšti a preto začína svoje pokušenia slovami: „Ak si Boží Syn...“ (Mt 4,3-5;par) Ježiš odmieta Pokušiteľa, nezjavuje mu svoje tajomstvo, ale zjavuje ho maličkým, utrápeným a pokorným. „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme...“ (Mt 11,25n) V tejto modlitbe nám Ježiš dáva to najvlstnejšie zjavenie o Bohu. Boh je jeho Otec; Boh je jeden jediný, lebo Otec môže byť len jeden. Boh je vznešený, preto ho Ježiš zvelebuje. Ako Stvoriteľ je Pánom neba i zeme; a súčasne je blízky ľuďom, lebo vyjavuje tieto veci maličkým: Boh miluje ľudí, má v nich záľubu. A toto všetko nám Otec darúva skrze Syna, ktorému všetko odovzdal v tom jedinečnom vzťahu otcovstva a synovstva. Preto Ježiš volá k sebe všetkých, aby im zjavil Otca.

Ježiš nám zjavuje Boha, svojho Otca, sobitne v tých chvíľach, keď sa modlí k nemu ako trpiaci Služobník. V modlitbe vo večeradle ho dôverne oslovuje: „Otče, Otče svätý, spravodlivý...“ a prosí za ľudí, aby poznali Otca ako pravého a jediného Boha a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Otec otvára svoju lásku k Synovi aj pre nás, „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe...“ (Jn 17). V modlitbe v Olivovej záhrade nám zjavuje absolútnu suverénnosť Božej vôle a súčasne oddanosť tejto vôli, ktorá je vždy milujúca, i vtedy, keď posiela kalich utrpenia (Lk 22,42). A posledný výdych ukrižovaného Ježiša patrí Otcovi: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46) Boh je Otcom Ježiša Krista ukrižovaného, umučeného a pochovaného, a Ježiš je jeho jediným milovaným Synom i v tej chvíli. Preto ho Otec oslávil tým, že ho vzkriesil z mŕtvych a povýšil po svojej pravici. V Ježišovi na kríži Boh zjavuje, že je Otcom trpiacich, uponížených, chudobných, umierajúcich; že jemu všetci žijú; že povyšuje a oslávi všetkých, čo ho vzývajú: Otče...

Ježiš nám zjavuje Boha, svojho Otca, v odpúšťaní hriechov. Boh preniká cez temnotu hriechu a smrti tak, že nám posiela svojho Syna ako Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, ľudí, čo sedia v tôni smrti. Ježiš ohlasuje evanjelium spásy, odpustenia hriechov a záchrany od večnej smrti. Ohlasuje Boha ako milosrdného Otca, ktorý čaká na svojich synov a prijíma kajúcich do svojho náručia. Vkladá nám do úst slová: „Otče náš, odpusť nám naše viny...“Máme byť i my milosrdní, ako je milosrdný náš Otec nebeský. Boh a Otec Ježiša Krista je Boh a Otec, ktorý hľadá stratenú ovcu, či drachmu, prijíma kajúcu hriešnicu, objíma márnotratného syna. Boh je Otec, ktorý nás tak miloval, že vydal v obeť za nás vlastného Syna a v ňom nám všetko daroval (Jn 3,16; Rim 8,32). Toto je osobitné a celkom nové posolstvo Nového zákona o Bohu: Boh miluje a zachraňuje hriešneho človeka. Otec posiela Syna Záchrancu, v ňom sa nám zjavuje ako vždy milujúci Otec.

„Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 1,3)[upraviť]

Pavol ako veriaci dedič starozákonných prisľúbení, vychovaný vo viere Otcov a prorokov v jediného Boha, hlboko prežíval kontinuitu i celú novosť Božieho zjavenia v Ježišovi Kristovi, zjavenia Boha Otca v milovanom Synovi. Boh Starého zákona, Boh dávnych otcov, Mojžiša, prorokov, Boh celých dejín spásy, je „Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista“ (Rim 15,6; 2 Kor 11,31;Ef 1,3). Milosť a pokoj, ktoré želá adresátom svojich listov v pozdravných formulách, vychádzajú „od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista“ (1Kor 1,1 a ďalšie). Boh je Otec Ježiša Krista a v ňom máme všetci prístup k Bohu, nášmu Otcovi (Ef 2,18). Preto Pavol zohýňa kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi (Ef 3,14).

Boh Ježiša Krista je jeho Otec; Ježiš ho oslovuje dôverne: „Abba“; veď on je Boží Syn svojou mocou, Duchom svätosti a zmŕtvychvstaním (Rim 1,4), on je „Božej prirodzenosti“ (Flp 2,6), on je „obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1,15). Ježiš Kristus je jediný Syn, je v Otcovi a vlastní Otca. Tu je tajomstvo jeho osobnosti. Jednoducho Ježiš Kristus je Božie tajomstvo (Kol 1,27; 2,2), je odblesk slávy Boha a obraz jeho podstaty (Hebr 1,3). Sláva Boha Otca nám žiari v tvári Ježiša Krista (2 Kor 4,6). Všetky novozákonné výroky o Bohu majú svoj stred v tvári Ježiša Krista; Boh teraz hovorí „v Synovi“ (Hebr 1,2).

Boh Ježiša Krista je i náš Otec; dáva nám do sŕdc „Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče!“ (Rim 8,15). Je náš Otec natoľko, že „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8,32). Celé dejiny spásy majú synovské črty: vychádzajú z vôle Otca, uskutočňujú sa v Ježišovi Kristovi, milovanom Synovi, a on ich odovzdá ako kráľovstvo svojmu Otcovi, aby Boh bol všetko vo všetkých (1 Kor 15,28-48). Všetko smeruje k tomu, „aby každý jazyk vyznával: Ježiš Kristus je Pán! – na slávu Boha Otca“ (Flp 2,11).

Tento Boh, keď nám poslal svojho Syna a zjavil sa nám ako Otec Ježiša Krista a náš Otec, neprestáva byť tajomným Bohom. Ba jeho cesty sú ešte tajomnejšie a nepochopitelnejšie (Rim 11,33n), pre ľudí tohto sveta sú bláznovstvom a pohoršením (1 Kor 1,18-25), ale pre veriacich mocou a múdrosťou (2,6n). Tento Boh a Otec Ježiša Krista je svätý, spravodlivý; trestá hriech, neposlušnosť, vzburu; a predsa sa nad všetkými zmilúva. „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 3,23n) Taký je Boh: Otec nám dáva vo svojom Synovi Ducha Svätého, ktorý rozlieva v našich srdciach lásku a nádej (Rim 5,5). Boh nám vo svojom Synovi daroval všetko (Rim 8,32), lebo v ňom nám otvoril prístup do svojho najvnútornejšieho tajomstva, do trojosobného života, do lásky Otca a Syna a Ducha Svätého. Náš život je vtiahnutý do lásky Boha Otca milosťou Pána Ježiša Krista v jednotiacom spoločenstve Ducha Svätého (2 Kor 13,13). Božie tajomstvo je trojičným tajomstvom a pre nás je spásonosným tajomstvom. „jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.“ (Ef 4,5n) Taká je novozákonná viera, kresťanský monoteizmus.

„Boh je láska“ (1 Jn 4,8.16)[upraviť]

Jánovo evanjelium vo svojom Prológu podáva hymnickou formou novozákonné posolstvo o Bohu, ako nám ho zvestoval Ježiš: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“ (Jn 1,18) Boh večný, nevideteľný, prameň svetla a života, pôvodca sveta, má v sebe tajomstvo: u neho je na počiatku Slovo, ktorým sám seba vyslovuje, a to Slovo je Boh. V tomto Slove je Božia stvoriteľská Moc, Boží Život a Svetlo. Vzťah medzi Bohom a Slovom je vzťah Otca a jednorodeného Syna; Syn je plný božskej slávy, plný milosti a pravdy. A toto vnútorné Božie tajomstvo, Božie Slovo sa stáva telom a prebýva medzi nami, aby tí, čo ho prijmú, sa mohli stať Božími deťmi. Tu nejde o náboženskú špekuláciu, ale o konkrétneho človeka, o ktorom Ján Krstiteľ vydal svedectvo (Jn 1,15) a o ktorom svedčí sám evanjelista v sprievodnom liste (1 Jn 1,1-3), že toto „Slovo života, ktoré bolo od počiatku“, počul, videl na vlastné oči, dotýkal sa ho rukami: je to svedectvo o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi, aby sme i my v neho uverili (Jn 20,31).

Jánovo evanjelium chce byť svedectvom o tom, že Ježišovo posolstvo i jeho dielo spásy vyvierajú z vnútorného božského rozhovoru Otca a Syna. Je to rozhovor lásky, takej božskej, že táto Láska sama je Božou jednotou a jedinečnosťou. Je to láska Otca a Syna v Duchu Svätom. Otec miluje Syna a dal mu do rúk všetko.“ (Jn 3,35: 5,20) „Milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec.“ (Jn 14,31) Láska vytvára takú jednotu, že Syn môže povedať: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30: 17,22), „ja som v Otcovi a Otec je vo mne“ (14,10), „všetko, čo má Otec, je moje“ (16,15). A pritom Otec je nezameniteľný so Synom, vedú medzi sebou večný rozhovor lásky, Otec posiela Syna, aby Syn oslávil Otca. Táto tajomná výmena lásky sa deje v Duchu Svätom, v Duchu Pravdy, ktorý vychádza z Otca a prijíma zo Syna, Syn ho posiela, aby ho oslávil, aby svedčil o ňom (Jn 15,26-16,15).

Z toho vnútrobožského prameňa lásky vyviera posolstvo o Božej láske, ktoré Ježiš ohlasuje ľudom. V reči na hore u Matúša sa Božia láska prejavuje ako starostlivosť a vernosť nášho nebeského Otca. Lukáš vo svojom evanjeliu ju opisuje ako Božie milosrdenstvo. Sám Ježiš vo svojej osobe zjavuje Božiu lásku, keď uzdravuje chorých, kriesi mŕtvych, odpúšťa líriechy, keď sa za nás obetuje. V Kristovom spásnom diele sa plne koncentruje a zjavuje Božia láska k nám. Toto osobitne vyzdvihuje Jánovo evanjelium: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna..." (Jn 3,16) Posolstvo Božej lásky vkladá Ježiš do rozlúčkovej reči: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostante v mojej láske!,.. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás." (Jn 15,9-13) Láska veriacich má svoj prameň v láske Otca a Syna, ktorá je vyliata v našich srdciach. a v Duchu Svätom (Rim 5,5). V tejto láske poznávame Boha ako Ježišovho Otca a nás ako „Božie deti". Je to darujúca sa láska, ktorou Boh miluje tých, čo milujú Krista.

Ježišovo posolstvo o Božej láske Ján vo svojom prvom liste koncentruje do jedinej vety: „Boh je láska“ (l Jn 4,8-16). To nie je teoretická poučka, ani definícia vo filozofickom zmysle, ale prežívaná skutočnosť našej spásy v Kristovi. Jej pôvod nie je v ľudskom uvažovaní, ale vyšla zo Srdca Syna, on sám to zjavil. Jej plný zmysel sa nám otvára až zjavením Božieho trojosobného života, ako láska Otca a Syna v Duchu Svätom. Starý zákon mohol vytušiť, že láska ako najväčšie prikázanie (Dt 6,5) a najvyššia hodnota (Pies 8,6n) je niečo božské. No bola to ešte reč vytvorená človekom. V Ježišovi Kristovi sám Boh nám hovorí a dáva dôkaz svojej lásky, že nás miluje láskou, ktorou miluje svojho jediného Syna. Dáva nám dar lásky, ktorá spája Otca a Syna, a to je Duch Svätý. Tu je vrchol Božieho zjavenia: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja." (Jn 17,26)

„Verím v Boha Otca všemohúceho"[upraviť]

Zjavenie Boha Otca v Synovi je určené všetkým ľuďom: láska Otca, darovaná nám v Synovi, ktorú rozlieva v našich srdciach Duch Svätý, je darom pre všetkých ľudí. Preto ako Otec poslal Syna, tak Syn posiela svojich učeníkov (Jn 21,21): „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený..." (Mk l6,15) Obsah tejto krstnej viery bol daný evanjeliom, keď Ježiš hovoril o Bohu, svojom Otcovi, ako Syn; stručne je vyslovený v krstnej formule: „...a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." (Mt 28,19)

Apošloli túto vieru ohlasovali a odovzdali ako vzácny poklad svojim veriacim. Ich veľkou starosťou na sklonku života bolo: uchovať poklad viery čistý, neporušený. Ohrozenie viery vychádzalo z vnútra cirkevných obcí bludnými náukami, a prichádzalo i zvonku, z pohanského prostredia. Preto sa Pavol nástojčivo prihovára Timotejovi: „Maj za vzor zdravých slov to, čo si počul odo mňa, vo viere a v láske, ktoré sú v Kristovi Ježišovi. Zverený poklad chráň mocou Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva." (2 Tím l,13n) Podobne píše Ján: Ak vo vás zostane to, čo ste počuli od začiatku, aj vy ostanete v Synovi aj v Otcovi." (l Jn 2,24)

Táto starostlivosť poapoštolskej Cirkvi o čistotu viery sa prejavila osobitne vo formulovaní krstného vyznania viery katechumenom, ktorí pochádzali z pohanstva, musela Cirkev jasne ohlasovať vieru v jedného Boha, Čistý monoteizmus, a súčasne ich voviesť do Božieho tajomstva Otca, Syna a Ducha Svätého, do trojičného tajomstva. Pre veriacich, čo prichádzali zo židovstva, a pre prozelytov, ktorí už prijali starozákonné zjavenie Boha, bolo treba stručne a jasne vysloviť to nové, čo prináša Ježiš vo svojom posolstve o Bohu. Cirkev to urobila tak, že svoju vieru v Boha formulovala ako vieru v Otca: „Verím v Boha, Otca všemohúceho", a do tohto čistého monoteistického vyznania vkladá trojičnú vieru: „i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna... i v Ducha Svätého". Všetky zachované formuly symbolov,

západné či východné, začínajú vyznaním viery v Boha Otca všemohúceho. Východné formuly ešte vyzdvihujú monoteistický zmysel tým, že výslovne hovoria: „Veríme v jedného Boha. Otca..." Antiochijská formula je ešte výraznejšia, keď hovorí: „Veríme v jedného a jediného pravého Boha, Otca všemohúceho" ('DS 50). Na základe krstných symbolov môžeme povedať: Viera v jedného Boha, Otca všemohúceho, ktorá obsahuje v sebe vieru v jeho Syna Ježiša Krista a v Ducha Svätého, je charakteristikou kresťanstva: zjavenie trojičného tajomstva nijako neoslabuje, lež ešte prehlbuje vieru v jedného a jediného Boha.

Výroky učiteľského úradu Cirkvi o Bohu a o Božích vlastnostiach sú najčastejšie v spojitosti s učením o stvorení alebo s trojičnou dogmou. Sem patrí Nicejsko-carihradské symbolum (DS 150); Cirkev vyznáva Božiu jednotu v trojici osôb, ktoré sú tej istej podstaty ("homousios"); prameňom jednoty je Otec, ktorý plodí Syna tej istej podstaty ako Boha z Boha, Svetlo zo Svetla. Z lásky Otca i Syna (východní Otcovia: cez Syna) vychádza Duch Svätý, ktorému patrí tá istá poklona a sláva. Na Západe popri Apoštolskom vyznaní viery vznikli v druhej polovici 5. stor. dve formuly vyznania viery: prvá z nich. „Fides Damasi“, má dve časti: trojičnú a kristologickú. V trojičnej časti podrobne rozvíja vieru v Božiu jednotu a v trojicu osôb (DS 71). Druhou veľmi známou formulou je Symbolum „Quicumque": v trojičnej časti veľmi podrobne hovorí o Božích vlastnostiach a ich jednote: „večný Otec, večný Syn, večný Duch Svätý; a predsa nie traja veční, ale jeden večný..." (DS 75). O Božej jednote a trojosobností najobšírnejšie hovorí Symbolum XI. toledského koncilu (r. 675) (text v DS 525-532).

Najvýznamnejším dokumentom stredoveku, hovoriacim o Bohu a o Božích vlastnostiach, je dekrét „Firmiter credimus" IV. lateránskeho koncilu (r. 1215), ktorý formuluje vieru Cirkvi proti dualistickým náhľadom katarov a albigencov: „Pevne veríme a jasne vyznávame, že jeden jediný je pravý Boh, večný, nezmerný a nezameniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevysloviteľný. Otec a Syn a Duch Svätý: tri osoby, ale jedna celkom jednoduchá bytnosť, podstata, či príroda... (DS 800). V 2. hl. dekrétu vyslovuje koncil dôležitý princíp teologického poznania: „medzi Stvoriteľom a stvorením sa dá poznať určitá podobnosť, pravda, iba tak, že sa súčasne spozná ešte väčšia nepodobnosf (similitudo maior dissimilituda) (DS 806). Florentský koncil (1439-1445) v dekréte pre jakobitov (DS 1330) vyslovil princíp o Božej jednote v trojičnom živote: .In Deo omnia sunt unum, ubi non obviat relationis oppositio", rozdielnosť je iba vo vzťahu osôb, inak vo všetkom je jednota.

V novoveku, okrem jednotlivých výrokov učilelškého úradu k omylom doby, hlavným dokumentom je konštitúcia Prvého vatikánskeho koncilu (r. 1869-1870) De fide catholica (DS 3000-3045); zameriava sa najmä proti omylom materializmu a panteizmu, prízvukuje poznateľnosť Boha, jeho osobnosť a slobodu. „Cirkev verí a vyznáva, že je jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba a zeme, všemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný, nekonečný rozumom a vôľou i každou dokonalosťou..." (DS 3001)

Druhý vatikánsky koncil hovorí o Bohu nie formou definícií, ale formou pastorálneho príhovoru; chce osloviť súčasných ľudí v Pastorálnej konštitúcii o cirkvi v súčasnom svete; vychádzajúc zo situácie ľudí hovorí im o Bohu, ktorý zachraňuje človeka v Ježišovi Kristovi. Zoči-voči ateizmu „Cirkev má sprítomňovať a takrečeno urobiť viditeľným Boha Otca a jeho vteleného Syna tým, že sa pod vedením Ducha Svätého neprestajne obnovuje a očisťuje" (GeS 21). Tajomstvo človeka sa objasňuje až v Kristovi; v ňom sa objasňuje záhada utrpenia a smrti... Kristus vstal z mŕtvych. Svojou smrťou zničil smrť a daroval nám život, aby sme ako deti v Synovi volali v Duchu: Abba, Otče! (GeS 22). Cirkev nadväzuje dialóg o Bohu s nekresťanskými náboženstvami (Deklarácia o postoji k nekresťanským náboženstvám) a obhajuje právo každého človeka na slobodné poznávanie a vyznávanie Boha (Deklarácia o náboženskej slobode). „Dal by Boh a Otec všetkých ľudí, aby každá ľudská vospolnosť pri svedomitom zachovávaní slobody v spoločnosti, Kristovou milosťou a účinkovaním Ducha Svätého dospela k vznešenej a nehynúcej „slobode a sláve Božích detí" (Him 8,2J) (DH 15).

„Pane, Svätý Otče, všemohúci a večný Bože."[upraviť]

Vyznanie viery v jedného Boha, Otca nášho Pána Ježiša Krista, a nášho Otca, sa najživšie prejavuje v modlitbe Cirkvi. Veď platí zásada: Lex orandi - lex credendi. Vyznanie viery, formulované Cirkvou, sa stáva modlitbou, vstupuje i do liturgie; a naopak, liturgické modlitby sú živým svedectvom viery Cirkvi. Kresťanská modlitba vyrastá z Ježišovej modlitby. Ježiš oslovoval Boha: „Abba, Otče!" a nám prikázal modliť sa: „Otče náš!" Od tej chvíle sa modlitba Cirkvi neprestajne obracia k Otcovi. Pavol a ostatní apošloli boli vychovaní a preniknutí duchom modlitby: často sa modlili: „Požehnaný Jahve, Boh Izraela..." Ježiš im otvára posledné tajomstvo modlitby: sám ich vedie k Otcovi. A tak Pavol rozvíja starozákonnú modlitbovú formulu do plnosti Kristovho zjavenia: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista...“ (2 Kor 1,3; Ef 1,3; Rim 15,5); podobne chváli Boha Peter (l Pt 1,3), Ján (l Jn 1,3). Kristus nám dal svojho Ducha, v ňom môžeme volať k Bohu: Abba! Otče! (Rim 8,15-17. 26-27).

Modlitbové formuláre, zachované v ranokresťanskom spise Didaché, začínajú oslovením otca: „Ďakujeme ti, Otče náš, za svätý vinič Dávida...Ďakujeme ti, Otče náš, za život a poznanie, ktoré si nám dal poznať skrze Ježiša, tvojho služobníka. Tebe česť naveky!" (Didaché hl. 9) Sv. Justín okolo r. 150 píše svoju prvú Apológiu kresťanov; v nej opisuje aj kresťanskú bohoslužbu: „predstavený vezme chlieb a kalich s vodou a miešaným vínom a vzdáva Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého chválu a oslavu" (č.65). Všetky zachované formy eucharistickej modlitby, na Východe í na Západe, počínajúc Hypolitom až po rozvinutý Rímsky kánon, sa obracajú k Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom. Koncil v Hippo (r. 393) formuloval toto pravidlo pre všetky liturgické orácie: „Cum altarí assistitur, semper ad Patrem dirigatur oratio." V rímskej liturgii, v ktorej naozaj nikdy nebol nedostatok vo vyznávaní Kristovho božstva, sa zachováva bez výnimky až do konca prvého tisícročia zákon, že v omši sa modlitba obracia k Bohu Otcovi.

Pravda, Ježiš Kristus tiež má svoje miesto v liturgickej modlitbe, ako Prostredník, Veľkňaz, v záverečnej vete: „Naše prosby ti prednášame skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna.“ Tak sa nám otvára ešte hlbší pohľad do modlitby Cirkvi a do celého poriadku spásy. Pozemská Cirkev má svoju hlavu v nebi, Ježiša Krista, Pána, ktorý sa v oslávenom tele vrátil k Otcovi, prihovára sa u Otca za svoj ľud, s ktorým je spojený „v jednote Ducha Svätého". Tento liturgický princíp našiel znovu plné uplatnenie na Druhom vatikánskom koncile, v Konštitúcii o posvätnej liturgii (č. 5 - 10) a v pokoncilovej liturgickej obnove. Vo všeobecných smerniciach Rímskeho misála sa hovorí: v slávení Eucharístie „vyvrchoľuje úkon, ktorým Boh posväcuje svet v Kristovi, v nej dosahuje vrchol bohoslužba, ktorú ľudia preukazujú Otcovi, keď sa mu klaňajú skrze Krista., Božieho Syna" (č. 1). A o orácii sa hovorí: „Ona vyjadruje povahu bohoslužby a jej prosba sa slovami kňaza obracia k Bohu Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom" (č. 32).

„Aby ste rástli v poznaní Boha" (Kol 1,10)[upraviť]

Viera Cirkvi sa vyjadruje nielen vyznaním a modlitbou, ale tiež veriacim premýšľaním a náukou. Tak sa rodí v Cirkvi aj teológia, náuka o Bohu. Okrem tohto vnútorného dôvodu, ktorým je „Fides quaerens inlellectum - viera hľadajúca premýšľanie", boli a sú tu i vonkajšie dôvody pre teológiu: primerané ohlasovanie evanjelia v danom kultúrnom prostredí a obrana viery. Teológia v užšom zmysle, ako náuka o Bohu a jeho vlastnostiach, sa nedá celkom oddeliť od teistickej metafyziky; istotne, teológia ako náuka viery stojí na Božom zjavenom slove, z neho vychádza a k nemu sa vracia, stúži mu; no na druhej strane je odkázaná na teistickú metafyziku ako na pojmový nástroj; dôležité je, aby pri tom nestratila svoju svojbytnosť.

V kresťanskej teológii výroky o jedinom pravom Bohu a jeho vlastnostiach už od jej začiatkov, od doby apologétov, dostali silné filozoficko-meiafyzické formulovanie, pod vplyvom grécko-rímskeho prostredia. Prvé pokusy toho nájdeme už v Knihe Múdrosti, v 13- hl. Tá sa stala vzorom pre apologétov. No i napriek filozofickej terminológii, biblické myslenie malo rozhodujúci význam v boji, v ktorom Cirkev musela hájiť čistotu viery proti gnostickým a manichejským bludom, proti arianizmu, i proti útokom zvonku. Kresťanská viera sa denno-denne stretala s predstavami a zážitkami Boha v iných náboženstvách a musela zaujať postoj. Apologéti a po nich cirkevní otcovia sa snažili použiť z vtedajšej kultúry, najmä z filozofie, to najvhodnejšie pre obranu a objasnenie viery. Napríklad Tertulián používa terminológiu zo stoickej filozofie. Otcovia 4. a 5. storočia viac používajú platonizmus. O Bohu a jeho vlastnostiach hovoria najviac v spojení s trojičnou dogmou. Osobitný význam má dielo Pseudo-Dionýza Areopagitu: De divinis nominibus; silne ovplyvnilo scholastiku; i súčasná teológia sa k nemu vracia. Scholastická teológia použila za nástroj Aristotelovu metafyziku. Náuku o Bohu systemizuje podľa metafyzickej schémy. Vzorom pre všetky ďalšie školské traktáty „De Deo uno" sa stala Summa Theologíca, I. quaestio 2-25. Tomáš Akvinský najprv hovorí o Božej existencii, potom o Božej esencii a vlastnostiach. Neskoršie školské príručky nedosahujú hĺbku a precíznosť Tomášovho pohľadu a niekedy budia dojem, akoby iba dopĺňali prirodzenú teológiu biblickými citátmi.

Súčasná teológia znovu dáva do stredu biblické pohľady: uvažuje nielen o nemenných Božích vlastnostiach, ale aj o Božích postojoch, o Božích činoch v dejinách spásy, o Božích menách. A najmä neoddeľuje tajomstvo jedného Boha od tajomstva jeho trojičného života a od tajomstva našej spásy: jediný pravý Boh je Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista. „O nekonečný Bože, prišiel si ku mne v ľudskom slove. Veď ty, nekonečný, si Boh nášho Pána Ježiša Krista. Ten nám hovoril ľudskými slovami. A slovo lásky už nemôže značiť dačo čoho by som sa musel báť. Lebo, keď hovorí, že nás miluje a ty nás miluješ v ňom, jeho slovo prichádza z ľudského srdca... A Ježiš mi naozaj povedal, že ma miluje a jeho slovo vyšlo z jeho ľudského Srdca. A toto Srdce je i tvoje srdce, ty Boh nášho Pána Ježiša Krista... Dožič mi, nekonečný Bože, aby som sa vždy pridŕžal Ježiša Krista, môjho Pána. Jeho Srdce nech mi zjaví, aký si ty voči mne. Nech pohliadnem na jeho Srdce vždy, keď zatúžim vedieť, kto si ty... vtedy spoznám, že ma miluješ.

Mám ešte jednu prosbu: urob moje srdce podľa Srdca tvojho Syna, také široké a bohaté na lásku, aby moji bratia - aby aspoň raz v mojom živote mohol dakto vstúpiť touto bránou, aby pochopil, že ho miluješ. Boh nášho Pána Ježiša Krista, daj, nech ťa nájdem v jeho Srdci."

(K. Rahner: Slová do ticha.)

Použitá literatúra[upraviť]

  • Slovník biblickej teológie, heslo Boh. Mystérium Saiutis,!!. s. 272-315.
  • Handbuch der theologischen Grundbegriffe. heslo Gott. K. Rahner: Slová do ticha.
  • J. A. Jungmann: Missarum Solemnia. Geneticky výklad rímskej omše.
  • Y. Raguin: La profondeur de Dien.