Dogmatika/Verbum 3-8

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

8. BOH JE SVETLO (l Jn 1,5)

Božie poznanie a Božia Múdrosť[upraviť]

Úvod[upraviť]

Táto úvaha o Božom poznaní a Božej Múdrosti rozvíja predošlú úvahu o živom Bohu a o Božom živote.

Boží život je životom Ducha. Božia duchovnosť sa vyjadruje činnosťou poznania vôle. Tak usudzujeme z našej ľudskej skúsenosti: duchovný princíp v nás sa uplatňuje intelektuálnym poznaním a slobodnou vôľou, to sú formy pravého ludského života. Preto živý Boh musí byť najčistejším Duchom, musí žiť plnosťou poznania a dokonalosťou vôle, Aristoteles to vyslovil výrazom, že Boh je „noésis noéseós" - Myšlienka Myšlienky, Dokonalá Myšlienka. Ešte plnšie a bohatšie nám o tom hovorí Sväté písmo. Tu sa stretáme s Bohom, ktorý dokonale pozná a vlastní seba a mocne hovorí: „Ja som..." Tento Boh svojím slovom stvoril svet, pozná všetko a preniká i priepasti ľudského srdca, vidí minulosť i budúcnosť.. A pritom jeho poznanie nie je chladné, ale láskavé, milujúce.

O Božom poznaní budeme uvažovať najprv cestou prirodzeného rozumu: vychádzajúc z ludského poznania (1) môžeme dospieť k určitým výrokom o Božom poznaní (2), ako ich formuluje prirodzená teológia (teodícea). Potom vojdeme do svetla Zjavenia a v ňom budeme hľadieť na Božie poznanie a Božiu Múdrosť. Sväté písmo hovorí o Božom poznaní obrazom-symbolom Svetla (3): „Pán je moje Svetlo a moja spása." (Ž 27) Inokedy hovorí priamou rečou o poznaní Boha (4). Obidve formy vyjadrovania treba brať do úvahy. Boh nám daroval svoju Múdrosť a svoje poznanie v Ježišovi Kristovi: On je Svetlo sveta (5). Pravda, Božia Múdrosť v Kristovi sa prejavila tak paradoxálne, v tajomstve Kríža a vzkriesenia (6). No práve touto cestou sme dostali v Kristovi účasť na Božom poznaní, na Božom Svetle, aby sme i my svietili Božou múdrosťou a láskou: „Tak nech svieti vaše svetlo..." (7)

Ľudské poznanie[upraviť]

Skôr, ako pristúpime k úvahe o Božom poznaní, preberme si v prehľade naše ľudské poznanie. Každý z nás má obdivuhodnú schopnosť „dotýkať sa" svojím rozumom všetkého, čo je okolo nás i v nás samých. Môžeme povedať, že ľudský rozum je ako oko, ktoré všetko vidí. Predmetom nášho fyzického zraku sú hmotné javy. Podobne predmetom nášho duchovného zraku, t. j. nášho rozumu je súcno, to, čo je.

Naše rozumové poznanie vzniká pri „dotyku" rozumu s bytím. Bez rozumu a bez bytia vecí by nebolo možné naše poznanie.

Vo svojom poznaní môžeme spozorovať, že poznávame síce veľa vecí, ktoré sú medzi sebou rozdielne, ale predsa majú čosi spoločné. Totiž to, že sú, že jestvujú.

Náš ľudský rozum je schopný poznať v určitom zmysle všetko, bez ohraničenia. Vo svojom prvom nazeraní, v intuitívnom pohľade, ktorého je schopný náš nazerajúci rozum (intelekt), poznávame všetko najmenej v tom, že to jestvuje. Zároveň však zisťujeme, že súcna sa medzi sebou líšia, porovnávame ich, uvažujeme o nich. Nás rozum má teda i túto druhú podstatnú vlastnosť, že je uvažujúci (ratio).

V čom vlastne spočíva poznanie?

Už sme povedali, že nie všetky veci sú rovnaké. Niektoré sú jednoduchšie, iné zložitejšie, podľa toho, či je v nich viac alebo menej realizovaný stupeň bytia. „Poznanie vo svojom prvom a najhlbšom chápaní je prítomnosť bytia sebe samému", a teda nejaké súcno je natoľko poznané, nakoľko je bytostne totožné s poznávajúcim subjektom. Sv. Tomáš hovorí, že tá-ktorá vec je tým viac poznateľná, čím viac má schopnosť vrátiť sa k sebe samej, alebo schopnosť súcna „byť pri sebe samom". V pravom zmysle slova hovoríme o poznaní iba vtedy, keď je možný uvedomelý „návrat" k sebe samému, a to je možné len u duchovného bytia. (Ľudský duch, anjel, Boh) Iba v analogickom zmysle slova hovoríme o schopnosti „vrátiť sa k sebe", keď ide o živočícha, rastlinu, neživú prírodu. Lebo i v týchto súcnach môžeme pozorovať určitú jednotu, isté zákony, to, čo charakterizuje určitú jednotu, isté zákony, to, čo charakterizuje určité súcno, určitú vec. Každá vec má vnútornú príbuznosť sebe samej, alebo, ako niektorí hovoria: „svetlosť bytia".

Človek je teda schopný poznať seba, vracať sa k sebe a tým viac a viac seba poznávať. Poznávame však i svet okolo nás. Pri poznávaní sa spájame s vecami, ktoré poznávame, ony vstupujú do nás. Máme v sebe schopnosť prijať poznané veci, zostávajú v nás, hovoríme, že sú nám imanentné. Čím je niektorá vec hodnotnejšia, čím má väčšiu „svetlosť bytia", tým viac sme ju schopní poznať. Tú istú vec však všetci nepoznávame rovnakým spôsobom. Tu sa uplatňuje zásada sv. Tomáša: „Všetko, čo je poznávané, prijíma spôsob bytia poznávajúceho." Teda ten, kto je schopný hlbšieho poznania, poznáva vec, jeho stotožňujúca činnosť so súcnom je bližšia objektívnej skutočnosti, hoci túto nikdy úplne nedosiahneme.

Človek pri svojom poznávaní, ak poznáva súcna nižšie od seba, pozdvihuje ich, humanizuje ich, dostávajú v ňom nadpriestorovo-časový stupeň bytia. Ak však poznávame to, čo prevyšuje človeka (poznanie Boha), poznávame to iba účasťou, tu naopak znižujeme poznávané, je to poznávanie sčiastocňujúce (účasťou).

Božie poznanie[upraviť]

Doteraz sme hovorili len o ľudskom poznaní. Naša téma má však vyšší cieľ, máme hovoriť o poznaní Boha. Aké je teda Božie poznanie? Čo sa dá o ňom povedať z hľadiska filozofie? Čím sa líši od ľudského poznania?

Rozum, ak hovoríme vo všeobecnosti, je schopnosťou poznať bytie ako také. Ľudské poznanie nikdy nie je vyčerpávajúce, avšak Božie poznanie preniká i najhlbšiu ontologickú štruktúru vecí. Boh poznáva bez ťažkostí a absolútne jasne. Božie poznanie je priame a naraz. Božie sebapoznanie: Ak stupeň poznania spočíva v návrate k sebe samému, tak v Božom poznaní je tento návrat dokonalý. U Boha sebapochopenie, sebavedomie a sebapoznanie je jedným a tým istým aktom.

Božie poznanie sveta: Boh nepoznáva svet tak, že by najprv poznával nejakú skutočnosť jestvujúcu mimo seba. Tento svet, táto skutočnosť jestvuje preto, lebo sa zrodila z Božieho poznania. Boží „projekt" sveta a jeho uskutočnenie (stvorenie) nemajú medzi sebou časový odstup. Božie poznanie nie je iba teóriou, ale sa uskutočňuje. Stvorenstvo vychádza zo slobodného Božieho poznania a tým, Že Boh poznáva seba, poznáva i Stvorenstvo do posledných detailov.

Stručne: „Boh prostredníctvom jedinej vedomosti nazerania, ktorou je on sám, najdokonalejšou intuíciou, bezprostredne a teraz, jediným a najjednoduchším aktom, ktorý je samotným jeho bytím, vidí bez časového rozdielu všetko, čo jestvuje v čase prítomnom, minulom a budúcom, dokonca i udalosti, ktoré závisia od slobodnej vôle človeka." (A. Bogliolo: Teodícea, s. 159)

Boh ako Svetlo v Starom zákone[upraviť]

Vo Svätom písme sa stretávame s mnohými obraznými vyjadreniami. Aj v našej téme o Božom poznaní sa od začiatku až do konca Svätého písma stretávame s obrazmi, ktoré nám budú ďalej pomáhať prehlbovať naše uvažovanie. Sú to obrazy „svetlo" a „tma". Sú také časté a také vážne ako pojmy život a smrť (Jn 1,4). Už na začiatku Svätého písma sa píše o oddelení svetla od tmy. A na konci dejín spásy sám Boh má byť „Svetlom" pre nové stvorenie. V tomto zmysle treba chápať modlitbu: „Svetlo večné nech im svieti." Človek sa očitá medzi týmito dvoma krajnosťami: svetla a tmy, vedomosti a nevedomosti.

Pôvodcom svetľa podľa Gn 1,1-5 je Boh. Boh je pôvodcom fyzického i duchovného svetla (poznania). Veď čítame, že stvoril nebeské telesá a hmotný svet s jeho všetkými zákonmi. U Izaiáša zas nájdeme túto myšlienku: „Formujem svetlo a tvorím tmu, spôsobujem blaho a utváram nešťastie, ja som Pán, čo robím toto všetko." (Iz 45,7) Pán vidí osudy ľudí, dáva zákony, osväcuje ich svetlom pravdy: kto odmietne, ocitne sa v stále hustejšej hmle, upadá do nešťastia. Keď sa Boh zjavuje, často čítame, že sa odeje do svetla. „Boh žiari ako svetlo, lúče mu vyrážajú z rúk."(Hab 3,4) Boh v podobe ohnivého plameňa uzaviera s Abrahámom zmluvu (Gn 15,17). Toto svetlo charakterizuje Boha, ktorý všetko pozná, preniká a všetko osvecuje. „Pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo." (Ž 139,12) Boh vidí i vo tmách šeolu, hoci jeho nevidia.

Boh sa však nielen zjavuje ako svetlo, ale on sám aj v najzákladnejšom zmysle slova je SVETLO. Kniha Múdrosti 7,26 hovorí, že Božia múdrosť je odbleskom večného svetla. Boh teda prevyšuje všetko stvorené svetlo. Toto sa rozvinie do svojej plnosti v Novom zákone. Ďalej môžeme vypozorovať zo Starého zákona, že Boh chce darovať svoje svetlo, čiže seba samého človeku, ktorý má žiť večne v tomto svetle. „Narodiť sa" Biblia povie obrazne „zazrieť svit", „uzrieť slnko" (Jób 3,16; Ž 58,9). Slepec, ktorý nevidí „Božie svetlo" (Tob 3,17; 11,8), pociťuje predchuť smrti, a naopak, chorý, ktorého Boh vytrhuje z rúk smrti, sa raduje, že môže zhliadnuť „svetlo živých", kloré nad ním svieti (Jób 33,30). Šeol je kráľovstvom temností (Ž 88,13). Svetlo a tma majú teda protichodné významy a môžu slúžiť veľmi dobre ako náboženská symbolika.

Boh je plnosť Pravdy, obsahuje akúkoľvek vedomosť a zo svojej pravdy z lásky sa darováva človeku. Dáva mu svoje rady a zákony. „Boh svojím zákonom osvecuje kroky človeka." (Prísl 6,23) Zákon je lampou, ktorá nám pomáha chodiť v jeho svetle (Jób 29,3). A tak ľudí možno z tohto hľadiska deliť na dva druhy: tých, ktorí odmietajú svetlo a idú do stále definitívnejšej tmy svojho osobného nešťastia, a takých, ktorí v Božom svetle idú v ústrety k večnému Svetlu. Starozákonní svätopisci používajú tieto termíny i v eschatologickom zmysle. Napr. prorok Amos (5,18) upozorňuje Izraelitov, aby sa nenazdávali, že Boží trest v deň Pánov príde len na nepriateľov, ale že tento deň bude pre nich „dňom tmy", pretože bude pre nich dňom trestu. Spravodlivým však Izaiáš hovorí: „Slnko ti už nebude svetlom vo dne, ani k žiare ti už nezasvieti mesiac, ale Pán ti bude večným svetlom a tvoj Boh tvojou ozdobou." Skôr však, ako príde posledný deň, má prísť živý Boh, ktorý osvieti svojich vyznávačov (Iz 60,19). Jeho zákon osvieti národy (Iz 2,5), Boží Sluha bude svetlom národov (Iz 43,6). „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo." (Iz 9,1)

V tejto obraznej reči svetla a tmy sme v krátkom náčrte videli, že sa ňou vyjadrovali postupne tieto skutočnosti: Boh je pôvodcom všetkého svetla: Boh sa zjavuje odetý do svetla; Boh je opravdivé svetlo; Boh pozná, Boh vidí, lebo je svetlo; Boh je svetlo pre živých; Boh Svetla a Tmy bude súdiť všetkých; Boh Otec dáva prísľub, že príde Svetlo sveta na našu zem.

Božie poznanie v biblickom chápaní[upraviť]

U Izraelitov sa poznanie nechápe v zmysle gréckeho abstraktného myslenia, ako sme i my zvyknutí o ňom uvažovať. Nie je to čisto teoretický pochod, ktorý vedie k rozumovému pochopeniu. Tiež nejde o púhe konštatovanie skutočnosti. V starozákonných knihách sa poznanie chápe ako niečo vyrastajúce z osobnej skúseností. Musí tu byť určitá skúsenosť, Či dobrá alebo zlá. Skutočnosť je pre Izraelitov to, čo sa deje. A pochopenie tohto diania, jeho citové, vôľové a rozumové prijatie je práve poznanie.

Napríklad poznanie Boha nie je myšlienková predstava večnej bytosti ako najvyššieho princípu sveta, ale skúsenie jeho moci, trestu i odmeny. „Nech vidia a dozvedia sa, nech uvážia a razom pochopia, že to ruka Pánova spravila, stvoril to Svätý Izraela." (Iz 41,20)

Poznať Božie meno znamená vyznávať ho, hlásiť sa k nemu, dúfať v neho. Poznať Boha znamená poslušne uznať jeho nároky a činy.

Nepoznať Boha je spojené s vinou, lebo Boh dostatočne zjavil to, čo možno o ňom poznať. Neposlušnosť však vedie k zatemneniu srdca. „Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo." (Rim 1,21)

Podobne, keď sa vo Svätom písme hovorí, že Boh pozná človeka, nejde len o Božiu vševedúcosť. „A Boh mu povedal vo sne: Aj ja viem, že si to urobil v prostote svojho srdca, a preto som ťa uchránil, aby si proti mne nezhrešil." (Gn 20,6-7) Ide tu o milostivý záujem o človeka, ba je tu starosť o človeka i o zviera. „Poznám všetko vtáctvo lietavé, moje je i to, čo sa hýbe na poli." (Ž 50,11) Poznať znamená vybrať si niečo alebo niekoho do zvláštnej starostlivosti.

Aj v Novom zákone na mnohých miestach presvecuje starozákonné chápanie slova „ginóskein" v zmysle poznania a uznania zároveň, t. j, vyvodiť dôsledky pre život. „Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal." (Jn 1,10)

Poznať Boha prostredníctvom Ježiša Krista znamená osobne sa s ním stretnúť, vstúpiť s ním do osobného styku. Tak ako Syn pozná Otca, je „v ňom" a Otec v Synovi, tak učeníci poznali Syna a zostávajú v ňom. A ako Otec, ktorý má v sebe život, dáva ho Synovi, ktorý v ňom zostáva, aby mal život sám v sebe, tak i tí, ktorí sú v Synovi, t. j. poznali Syna, majú večný život (Jn 5,26; Jn 17,3).

Poznať Syna znamená uveriť v neho. „...a my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý." (Jn 6,69) A veriť v Syna znamená poznať Otca. „Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca." (Jn 14,7) (Podľa Biblického slovníka A. Novotného, heslo Poznanie)

Ježiš - Svetlo sveta[upraviť]

Starozákonné predpovede sa začínajú spĺňať v osobe Ježiša Krista. My si budeme všímať iba určitý okruh prisľúbení, a síce o zjavení sa Boha ako „Svetla" v Ježišovi Kristovi.

V Evanjeliu sv. Matúša (4,16) čítame citát z Izaiáša (9,1): „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti." Teda ľudstvo je vo tme nevedomosti. Tá sa postupne osvecuje Božím slovom starozákonných prorokov, ale ešte stále zostávajú príliš nejasné podstatné otázky nášho života, ako sa dostať z moci hriechu, ako sa uskutoční záchranné Božie dielo. Až z Galiley prichádza jasná Ježišova postava, ktorá má rozohnať tmu nevedomosti a napraviť naše kroky na cestu k opravdivému životu v plnosti. Toto svetlo je určené tak izraelskému ľudu, ako i pohanom (Sk 26,33). V Zachariášovom chválospeve čítame: „...tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti, a naše kroky upriami na cestu pokoja." (Lk 1,77-79) Táto myšlienka osvecovať všetky národy sa nachádza na viacerých miestach Starého i Nového zákona. Napríklad v Skutkoch apoštolov sv. Lukáš cituje Izaiášov text o „Služobníkovi Božom, o Mesiášovi, ktorý sa má stať Svetlom" aj pre pohanské národy. „Ustanovil som ťa za svetlo pohanom, aby si bol spásou až do končín zeme." (Sk 13,47)

Ježiš je opravdivým svetlom sveta. Ježišove spásne činy a slová svedčia o tom, že je prisľúbeným svetlom sveta. Všimnime si napr. uzdravenie slepého od narodenia. Pán zakončuje toto otvorenie zraku týmito slovami: „Kým som na svete, som svetlo sveta." (Jn 9,5) Alebo na inom mieste vysvetľuje: „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života." (Jn 8,12) „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách." (Jn 12,46)

Pán Ježiš má nielen vlastnosť svietiť, osvecovať, ale svetlo je jeho podstatou. On je stelesneným Božím Slovom. Všetko, čo pozná Otec, čo je svetlé Otcovi, to pozná i Syn, to je svetlé i Synovi. Otec sa rozhodol hovoriť k nám skrze Syna, Otec sa nám stáva prístupný v Synovi, Syn je odblesk Otcovej slávy, je teda plnosťou svetla a pravdy, ktorá prichádza na tento svet, aby osvietila každého človeka (Jn 1,4,9).

Počas tuzemského života Ježiš Kristus skrýval vo svojom tele jas svojho života. Avšak raz sa zjavil svojim trom apoštolom ako opravdivé nezahalené svetlo v nadzemskej žiare. Uvideli ho premeneného na hore. Tvár mal žiarivú sťa slnko, a odev mu zbelel ako svetlo (Mt 17,2). Apoštoli jasne videli svetlo jeho slávy. Podobne ho videl i sv. Pavol na ceste do Damasku. Vtedy bolo Ježišove telo už v definitívnej sláve svojho vzkriesenia.

Opäť sme mohli vidieť, ako nás obrazné vyjadrenia svetla a tmy môžu veľmi priblížiť k tajomstvu Ježiša Krista, a ako symbolika nahrádza to, čo sa nedá dobre vysloviť. Ježiš je odblesk Boha Otca (2 Kor 4,6). „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty..." (Hebr 1,3) To preto, že je opravdivým Božím Synom. Svetlo Otcovo je i svetlom Syna. Tak ako Boh je svetlom a niet v ňom nijakej tmy, takisto ani v Synovi (porov. l Jn 1,5). A čo sa nás týka, ak budeme spojení so Synom, ktorý nám to umožňuje, budeme spojení i s Bohom. Máme možnosť stať sa podobní Synovi. Aj my môžeme byť, vďaka Božej láske, synmi svetla. Ale platí i opak. Kto nekoná podľa Ježiša, kráča vo tme a tma je ríšou Satana a zla (porov. Lk 22,53; Ef 6,12; l Pt 2,9).

Božia múdrosť v Kristovom kríži a vzkriesení[upraviť]

Ježišovo svetlo sa pre diabolskú a ľudskú zlobu ťažko prediera k človeku. Niektorí chcú zamedziť prenikanie Božieho svetla poznania, lebo ich skutky sú zlé (Jn 3,19). Ľudský zlý čin je mimoriadne silný v konaní Judáša, ktorý v noci opúšťa večeradlo, aby započal plán na zhasnutie Svetla sveta. Pán sa o tom vyjadril slovami: „Toto je vaša hodina a moc temna." (Lk 22,53)

Napriek prvotnej ľudskej zlobe, napriek odmietnutiam mnohých Ježišových súčasníkov i napriek mnohým budúcim nevďačníkom, Božia láska koná svoje dielo záchrany ľudstva ďalej. Boh nezostáva iba pritom, že nás chce osvietiť svetlom pravdy svojho Syna. Teda nezostáva iba na rovine poznanie, ale postupuje ďalej na rovinu bytia. Boh nám umožňuje, aby sme sa dostali do kráľovstva Svetla. Tu vidíme znovu a znovu, aký dobrý je Pán, že nás nechce iba informovať, tešiť, ale nám i podstatne umožňuje vo svojej nekonečnej Láske a Múdrosti účasť na svojom večnom svetle, na svetle poznania a vlastnenia najvyššej dobroty nášho Boha.

Zjavenie Božej Múdrosti v tajomstve Kristovho kríža hlboko prežil sv. Pavol: „Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť." (l Kor l,21n) Boh vydáva svojho Syna na potupnú smrť kríža, aby nám umožnil prístup k sebe pre naše dobro. Tu sa prejavuje najvyššia múdrosť nášho Boha, Boh kliesni cestu z mrakov šeolu a z tmy hriechu ku svetlu večného života.

„ Tak nech svieti vaše svetlo..."[upraviť]

Každý z nás sa nachádza medzi svetlom a tmou. Musíme si vybrať, či chceme byť synmi svetla alebo tmy. Pán Ježiš delí ľudí na „synov tohto sveta" a na „synov svetla" (Lk 16,8). Žiada od nás rozhodnutie. Sv. Pavol nás varuje, aby sme neboli takí „so zatemneným rozumom, odcudzení Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre zaslepenosť ich srdca oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu" (Ef 4,18,19). Avšak Boh je ten, „ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla" (l Pt 2,9).

Ďakujme so sv. Pavlom Bohu Otcovi, „ktorý nás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle" (Kol 1,12). Túto účasť na svetle sme prvýkrát dostali pri sv. krste, ktorý nás zaväzuje žiť ako „synovia svetla" (Ef 5,8). Ak budeme žiť ako synovia svetla, naším ovocím bude dobrotivosť, spravodlivosť a pravda (porov. Ef 5,9).

Naša účasť na Božom poznaní. Už svetlom prirodzeného rozumu máme účasť na stvoriteľskom Božom svetle. Už tu, pri štúdiu štruktúr nášho vesmíru i nás samých prichádzame k veľmi dôležitým poznatkom. Tieto sú však iba predohrou k tomu, Čo môžeme poznať z Božieho zjavenia. Ježiš Kristus nám dáva skrze svoje slovo, ktoré prijímame vo viere, účasť na Božom poznaní, na tajomstvách, skrytých od vekov v Bohu. Celé teologické uvažovanie je vlastne skláňaním sa nad Božím slovom, ktoré nás osvecuje. Dostávame možnosť nahliadnuť do tajomného trojosobného Božieho života: ďalej vidíme stále viac a viac Boží plán so svetom a s nami. Táto naša účasť na Božom poznaní má prísľub, že sa stane blaženým videním samého Boha vo večnosti. Nech nás všetkých teší, že ideme cez tento život s víťaziacim Kristom do „mesta, ktoré nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho ožaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok" (Zjv 21,23).

V tomto meste budeme vidieť jeho tvár a na čelách budeme mať jeho meno (porov. Zjv 22,4). Taká je naša nádej, nádej synov svetla.

Použitá literatúra[upraviť]

  • Bogliolo, A.: Teodícea.
  • Novotný, A.: Biblický slovník.
  • Rahner, K.: Poslucháči slova.
  • Schmaus, M.: Viera Cirkvi II. Predpoklady kristológie.