Dogmatika/Verbum 3-9

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Úvod: Božia vôľa v stvorení a vykúpení človeka[upraviť]

Boh žije životom Ducha: božsky pozná a chce, vidí a miluje. Boh je Svetlo, v jeho „svetle uvidíme svetlo“ (Ž 36,10). A takisto Boh je Láska, v jeho láske sme i my schopní milovať. Život prejavujúci sa duchovným poznaním sa nutne musí ukázať aj ako život slobodného rozhodnutia, ako život vôle, ktorá koná slobodne a z lásky. Preto i úvaha o Božom poznaní priamo pokračuje úvahou o Božej vôli: ako sa ona zjavuje v diele stvorenia a osobitne v diele záchrany človeka, vo vykúpení (to je naša téma). A vo všetkom sa Božia vôľa zjavuje ako milujúca, lebo Boh je Láska (nasledujúca téma).

Podobne ako v iných témach, i v tejto si najprv naznačíme prístup k tajomstvu Božej vôle zo skúsenosti našej ľudskej vôle: Boh musí byť Bytosť, ktorá sa dokonale vlastní a dokonale chce. Na podklade tohto pohľadu prirodzenej teológie uvažujeme o Božej vôli, ako sa ona zjavila v dejinách spásy a osobitne v Ježišovi Kristovi, v ktorom í my môžeme hovoriť Bohu: „Otče, staň sa vôľa tvoja“ V ňom poznávame a skusujeme, že „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (l Tim 2,4).

Ľudská vôľa a Božia vôľa[upraviť]

Človek je bytosť, ktorá vedome túži naplniť sa, realizovať sa, hľadá, poznáva, volí si, rozhoduje sa a čo to vysloví tým úžasným slovom: „chcem“ alebo „nechcem“. Vôľa patrí k prvým danostiam našej skúsenosti, v ktorej Človek vlastní seba i veci okolo seba, a tak napĺňa svoje bytie. Tým rastie aj sebauvedomenie. Osobitným prejavom ľudského duchovného života je tvorivosť, ňou uplatňuje človek svoju vôľu na zemi. Tento jav vlastniť veci, tvorivo sa ich zmocniť, túžba ovládať ich ukazujú na silu ľudskej vôle, ale súčasne aj na jej nedokonalosť, na jej hranice: ani najširšie vlastnenie vecí nenapína túžbu človeka; človeka nemôže naplniť zem. Moment smrti je dôkazom, ako naplnenie života nezávisí od jeho dĺžky.

Sebavlastnenie ako mohutnosť ducha neuzatvára človeka do seba. Človek je otvorenou bytosťou a to v smere svojho pôvodu: vlastní seba v určitej samostatnosti, ale táto mu je darovaná, nie samojestvujúca. Vôľa človeka je slobodná, tvorivá, ale tak, že je vždy nasmerovaná hľadať dobro. Je to láska a túžba po plnom Dobre. Javí sa ako náklonnosť, ako vnútorné napätie rodiace sa z nedostatku dobra ešte nevlastneného. Dobro, ktoré človek vlastní, je iba čiastočné, preto ľudské srdce túži po plnom, dokonalom Dobre.

Vychádzajúc z našej skúsenosti, môžeme hovoriť aj o Bohu, že má vôľu. Boh ako samojestvujúce bytie má sám v sebe plnosť každého dobra, stotožňuje sa so samojestvujúcim Dobrom, s Dobrom úplným. Preto sa Božia vôľa stotožňuje s láskou. Božia vôľa nie je túžbou, náklonnosťou k dobru, ale láska vlastniaca dobro. Božia vôľa nemôže byť nijakým spôsobom pasívne uvádzaná do činnosti a zdokonaľovaní, ale aktívne zdokonaľuje, tvorí a uskutočňuje všetko, čo chce.

Preto Božia vôľa je absolútna veľkodušnosť, ktorá nič nedostáva a nič nezískava, ale iba udeľuje a dáva každé dobro. Božia vôľa je samojestvujúca Láska, vylučujúca všetko, čo je nedokonalé, a zahŕňa v sebe každú dokonalosť. Ľudská vôľa je mnohostranná, závisí od toho, koľko je žiadaných dobier a koľko je samých aktov vôle. Boh jediným a tým istým aktom vôle, ktorým je sama Božia bytosť, chce sám seba i všetky veci rozdielne od seba. Boh je Duch dokonale sebavlastniaci v plnej slobode svojho jestovania. Zo štruktúry duchovnej bytosti sa vyžaduje, aby duchovná bytosť bola rozumová, ale takisto sa žiada, aby rozumová prirodzenosť bola vôľová.

Spôsob poznania a spôsob chcenia sú vždy navzájom úmerné, pretože druhý vychádza z prvého. Ako Boží rozum je číro aktívny a vylučuje akúkoľvek pasívnosť, akúkoľvek podmienenosť, ale skôr podmieňuje každú inú vec, tak božia vôľa nemôže byť podmienená, uvádzaná do činnosti a určovaná iným predmetom, ktorý by nebol samojestvujúcim Dobrom.

Boh zjavuje svoju vôľu v diele stvorenia[upraviť]

Božiu vôľu v diele stvorenia môžeme sledovať ako tvorivý Boží čin, Boh sa v ňom zjavuje ako Stvoriteľ. Pôvodca jestvovania vesmíru a človeka. Toto vystihol pisateľ Knihy Genezis. V textoch, kde opisuje dielo stvorenia, často opakuje: „...a stalo sa tak...“ alebo „...videl Boh, že je to dobré...“ alebo „...riekol Boh: Buď svetlo!...“ „„i riekol Boh: „Hemžite sa vody, množstvom Živých tvorov...““ alebo „...učiňme človeka na náš obraz, nám podobný!...“ atď. Istotne, v tomto literárnom opise Božieho činu stvorenia sa nepoužíva slovo „Božia vôľa", ale sa vkladá do opisu jednotlivých činov. Na plnšie pochopenie vyberme napríklad výraz „...a nastal večer a nastalo ráno...“ Čo môže nastať samo od seba: Čo myslí pisateľ tým „nastalo“? Je to popis vôle, ktorá niečo vykonala. Túto vôľu má len nejaké osobné bytie, osobný Boh. Pisateľ tu myslí na Božiu vôľu. Už sme si povedali, že spôsob poznania a chcenia sú navzájom úmerné. Ako Kniha Genezis vyjadruje túto úmernosť? Tak, že dodáva: „A Boh videl všetko, čo bol učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré...“ Boh poznáva svoj čin a svoje poznanie uskutočňuje. Slová „Boh riekol a stalo sa...“ vyjadrujú Boha v jeho životnosti, ktorú aplikuje na svoje dielo, ktoré tvorí vo svojej slobode. V opise diela stvorenia sa nikde nevyskytuje, že by Boh bol niečo vo svojom rozhodnutí menil. Božie slovo a boží čin sú tu totožné.

Pisateľ používa výrazy, ktorými sa zvýrazňuje dynamika Božích činov. Pretože ľudský rozum je viazaný na zmyslové predstavy, aj popis Božej vôle v stvoriteľskom diele je obrazný,ale vždy vyznieva ako rovnocennosť slova a činu Boha. „Boh riekol: ...a stalo sa!“ Boh je Stvoriteľom vesmíru a človeka. Boh je darcom všetkého živého i neživého. On život dáva i odníma. V darovaní života zjavuje seba ako živého.

Boh svojím dielom stvorenia zjavuje aj svoj úmysel so stvoreným dielom, čiže zjavuje jeho cieľ, jeho budúcnosť. Budúcnosť treba rozumieť ako zavŕšenie daru jestvovania. Určenie zavŕšenia je výlučne v jeho stvoriteľskom zámere, ktorý samo stvorenie nemôže zničiť, nad ktorým nemá moci, hoci toto „zavŕšenie", táto „budúcnosť" má svoj priebeh podľa slobody vôle, ktorú stvorenie dostalo. „Spomenie na veci pradávne, lebo ja som Boh a iného niet, Boh, a niet mi podobného. Od začiatku oznamujem budúcnosť a odpradávna, čo sa ešte nestalo. Vravím: Moje rozhodnutie platí a všetko, čo chcem, urobím.“ (Iz 46,9-11) Boh zjavuje svoj úmysel, svoju vôľu, osobitne pri stvorení človeka: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi. A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,2611)

Tento text obsahuje pôvodný popis božej vôle. Boh stvoril človeka, daroval mu jestovanie, a tým vylial svoju lásku, ktorou žije vo svojej trojjedinosti nedostupného svetla svojho bytia, do stvorenia, ktoré sa mu tak veľmi podobá, podľa jeho najvlastnejšej vôle: „Urobme človeka na náš obraz...“ Z rozhodnutia, z vôle samého Boha sa Človek podobá Bohu. Z tejto podobnosti Človek poznáva a stretá Boha v sebe samom. Poznáva ho ako tajomstvo vlastných hlbín srdca. Sloboda a moc, tieto najmohutnejšie danosti ľudskej osobnosti, prinášajú človeku radosť i žiaľ. Boh dal človekovi zem, aby mal moc, podobnú jeho moci. Človek je mocný. No i táto moc sa len podobá božej moci. V tejto svojej moci človek nie je neobmedzený. Je slobodný, ale dar jestovania ho viaže na Stvoriteľa. Dar jestvovania človek nesmie zneužiť, to by bol koniec jeho šťastia. Obmedzil by svoju slobodu. Sám by sa tým zriekol svojej slobody. Stratil by svoju moc a stratil by aj priateľstvo Boha. Aj túto stratu Boh riskoval. Tak urobil človeka slobodným a mocným. V človekovi, ktorého stvoril na svoj obraz, Boh rešpektuje slobodu, aj keď sa človek protiví vôli Boha.

Boh však svoju vôľu nemení. Boh je nemeniteľný. Jeho sloboda a moc je absolútna. Tak i samotný hriech, ktorého sa Človek dopúšťa svojím slobodným rozhodnutím, Boh prekonáva svojou zachraňujúcou láskou a obnovuje človeka, obnovuje ho vo vlastnom Synovi. V ňom uskutočňuje svoju najdokonalejšiu vôľu a zjavuje ju človekovi. A tak človek, ktorý odmietol a stratil lásku Stvoriteľa, má nádej, že vôľa Boha Stvoriteľa „Učiňme človeka na náš obraz...“ sa znovu objavuje v dejinách ako nájdená láska Boha Vykupiteľa. Boh sa znížil k samotnému človeku, aby povýšil svoje dielo lásky, človeka. Boh sa vždy vo svojej vôli, v jej konečných dôsledkoch, javí ako Láska.

V takomto zmysle možno rozumieť aj texty Nového zákona. Človek nemôže zmariť božie plány, aj keď sa rozhoduje medzi spásou a zavrhnutím (Lk 7,30). Sú to plány večného božieho rozhodnutia. Plány, ktoré Boh predpoznal už vo svojom stvoriteľskom úkone. Sú to plány vo svojom „zavŕšení" nezmeniteľné, ako to vyznieva z Petrovej reči po zoslaní Ducha Svätého: „...toho (muža), vydaného (vám) podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil muk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci.“ (Sk 2,23). Aj smrť podlieha Božej moci a nemôže zničiť Božie dielo. Boh do svojho diela stvorenia vložil veľkolepý plán. V jeho diele sa odráža jeho vlastné Bytie, a v Kristovi, môžeme povedať, jeho vlastná podstata. Svojím stvoriteľským dielom Boh zjavil svoju lásku, ktorou je naplnené jeho Božské Bytie. Preto aj jeho dielo dýcha touto láskou, ktorá sa vtelila, a tak zvýrazňuje cieľ celého stvorenia: „zavŕšenie“ vo večnom vlastnení Božieho Bytia, ktoré je Láska. A tak Boh vo svojom diele stvorenia ako v predobraze zjavuje „lumen gloriae“, večné nazeranie stvorenia na Boha ako Prameň Lásky. Tak ako teraz Človek nazerá na Božie dielo a nachádza v ňom Stvoriteľa, tak bude nazerať na samého Stvoriteľa. Keď je jeho dielo také veľkolepé, aký musí byť On sám? Na tomto mieste je vhodné uviesť text z knihy Zjavenia svätého Jána (4,11): „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené."

Zjavenie Božej vôle vo vyvolení Izraela[upraviť]

Tak ako pozorujeme na gréckom národe vysokú rozumovú vyvijnutosť v čase antickej kultúry, alebo na rímskom národe jeho výborné právnické schopnosti, tak na židovskom národe sa nám objavuje jedna osobitná črta, ktorá ho charakterizuje od jeho najstarších čias, od praotca Abraháma, a to je viera v jedného Boha. Izraelský národ žil v náboženskej atmosfére viery v jedného Boha, ktorú prežíval ako svoj vlastný tep. Toto vždy žilo v každom Izraelitovi, i keď skúšky viery boli skutočne veľmi silné.

Okolité národy odrádzali Izrael z tejto cesty, ale Boh mu vždy vzbudzoval takých mužov, ktorí ho bezpečne viedli pomedzi úskalia skúšok. A pre toto izraelský národ mal veľkú súdržnosť, lebo ho spájala, ako to on sám hovorieval, „viera otcov“. Základom náboženského života tohto národa bolo vyvolenie, zmluva a zákon. Izraelský národ vždy veril, že Boh riadi osudy sveta a národov. Sám sa pokladal za vyvolený národ, s ktorým Boh uzavrel zmluvu a ktorému dal zákon, a tým sa odlišoval od ostatných okolitých národov. Národný život Izraela sa zakladal na viere. Za túto svoju vieru žil a mrel.

Izrael si uchováva) svoje dejiny v posvätnosti. Zapisoval si ich a neustále si ich čítal, aby takto zachoval „vieru otcov“ a vedomie svojho vyvolenia. Také udalosti, ako je povolanie Abraháma, vyvolenie Jakuba a prisľúbenie dané Judovi, vyslobodenie z Egypta, pomazanie kráľa Dávida, účinkovanie prorokov a nakoniec očakávanie Mesiáša, ktorý má byť tým prisľúbeným výhonkom zo pňa Jesseho (Iz 11,1), sú udalosti, ktoré urobil Jahve a zjavil v nich svoju vôľu svojmu ľudu. Povolanie Abraháma je pravzorom, ako sa zjavuje a uplatňuje Božia vôľa v živote človeka a ako formuje dejiny národa. Abraháma povolal Jahve. Tak tomu veril a verí i dnes každý Izraelita i kresťan. Odchod Abraháma z Uru Chaldejského riadi Jahve. Riekol Pán Abrahámovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním... V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12,1-3).

Navonok celkom obyčajná udalosť, akých dnes poznáme veľa. Veď či neodchádzajú deti od rodičov ďaleko od rodného kraja a nezakladajú si rodiny aj v ďalekej cudzine? Iste. V tom je však rozdiel a význam, že tento bežný jav Abrahám prijal ako zjavenie Božej vôle. Vo vyvolení Abraháma je dôležité nie to, že to bolo dávno, ale Že sa to stalo nie z úmyslu človeka, ale z vôle Boha. Predsa človek nevie zabezpečiť perspektívu svojmu vlastnému dieťaťu ani na hodinu. A to, čo sa na Abrahámovom osude ako človeka javilo v tej samej chvíli ako samozrejmé a ľudské, sa v dejinách spásy stáva Božou voľou. Abrahám je však v reťazi týchto zjavení Božej vôle len jedným ohnivkom.

Na Abrahámovi je zjavné, ako Božia vôľa zasahuje a prejavuje sa v jednotlivých udalostiach jeho života. Izrael to prijal tak, že vo všetkých svojich dejinných osudoch videl Božiu vôľu, ktorá ho vedie, chráni, trestá či napomína. Veď Boh uzavrel s Abrahámom zmluvu, a tá je neodvolatefhá (Gn 15,7-18). Táto Zmluva je obojstranná: nielen Boh sa zaväzuje Abrahámovi, ale Žiada: „Ale aj ty zachovaj moju zmluvu, ty aj tvoje potomstvo po tebe...“ (Gn 17,9). Táto zmluva medzi Bohom a človekom je znakom vyvolenia, je dôkazom Božej vôle, predzvesťou osobitného poslania medzi národmi: „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.“ (Gn 12,3). Abrahám podstúpi aj skúšku poslušnosti Božej vôli pri obetovaní Izáka; tu spoznáva, že Božia vôľa aj v najťažších požiadavkách je vždy milujúca. „Pretože si toto urobil... zahrniem ťa požehnaním... v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas.“ (Gn 22,l6).

Láskavá Božia vôľa chráni praotcov v ich putovaní púšťou, podivuhodnými cestami vedie a chráni Jozefa, privedie celý rod do Egypta a odtiaľ ho po dlhej dobe vyvedie ako národ. Božia vôľa sa osobitne zjavuje v živote a poslaní Mojžiša: od narodenie, cez pobyt na púšti, vyslobodenie Izraela, uzavretie zmluvy až po jeho smrť na prahu zasľúbenej zeme. Na Mojžišovi však vidno ešte viac: on nielen prijíma Božiu vôľu vo svojom živote, ale stáva sa jej tlmočníkom pre všetok vyvolený ľud v sinajskej zmluve a v zákone.

Boh zjavuje svoju vôľu v zmluve a v zákone[upraviť]

Zmluva uzavretá na Sinaji, a zákon, ktorý dal Boh svojmu ľudu, to bola trvalá prítomnosť Božej vôle v Izraeli. Na Božej vôli. zjavenej v zmluve a v zákone, budoval Izrael celý svoj život; veď práve na základe zmluvy a zákona sa stal národom: „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom - veď mne patrí celá zern - a budete mi kráľovským kňažstvom a svätým národom. ...A ľud jednomyseľne odpovedal: „Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán.“ (Ex 19,5-8). Zmluva a Zákon sú darom Božej lásky, a preto vyžadujú tú najvyššiu lásku: „Počuj, Izrael, Pán je nás Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom...“ (Dt 6,4).

Božia vôľa, zjavená v Zmluve a v Zákone, nie je cudzia človekovi. „Naopak, veľmi blízko sú tie slová: (sú) v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil.“ (Dt 30,14). Verní Izraeliti naozaj prežívali radosť zo zmluvy a zo zákona: svoju vôľu vložili do božej vôle. Žalmista vyznáva, že „v zákone Pánovom má záľubu“ (Ž 1,2), lebo „zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu“, potešuje srdce, osvecuje oči (Ž 19,8). Žalm 119 ospevuje blaženosť tých, čo chodievajú v Zákone Pánovom. Žalmista prosí: „Nauč ma plniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh“ (Ž 143,10).

Boh zjavil svoju vôľu cez Zmluvu a Zákon nielen slovom, ale tiež mocnými skutkami v dejinách ľudu. No takisto žiadal, aby ľud skutkami prijal jeho vôľu. Krivka dejín Izraela stúpa alebo klesá podľa vernosti alebo nevernosti zmluve a zákonu. Podľa vernosti Božej vôli posudzujú svätopisci historických kníh sudcov, kráľov, mestá, i celé obdobia: „robil, čo sa páčilo Pánovi", alebo ešte častejšie: „robil, čo sa nepáčilo Pánovi" (l Kr 11,6).

Boh posiela svojmu ľudu osobitných poslov svojej vôle; prorokov: „Choď a povedz tomuto ľudu..." (Iz 6,9). Hriešna ľudská vôľa sa neraz stavia proti milujúcej Božej vôli. Vtedy sa Božie požehnanie obracia na trest (porov. Am 1,3-6). Proroci ohlasujú budúce tresty, ak sa ľud neobratí a neprijme božiu vôľu, vyslovenú v zákone. Nabádajú ľud k vernosti zákonu a k dôvere v dobrotivú božiu vôľu. Veď „slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal“ (Iz 55,11). Boh zostáva verný svojej vôli i vtedy, keď ľud v celku je neverný, i vtedy, keď musí svoj ľud potrestať pádom králbvstva a Jeruzalema a vyhnanstvom. Izraeliti meditujú o tom v zajatí a Boh im oznamuje cez prorokov, že i teraz je verný a uskutoční svoju vôľu: zachráni malý „zvyšok" chudobných a biednych, ktorí plnia jeho vôľu.

V prorockých víziách sa pomaly začína odhaľovať tajomná postava „Služobníka Pánovho“, ktorý dokonale vyplní Božiu vôľu. „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie... Ja, Jahve, som ťa povolal v spravodlivosti... a zmluvou s ľudom som ťa urobil“ (Iz 42,1-7). A Služobník odpovedá: „Pán, Jahve, mi otvoril ucho a ja som neodporoval, nazad som neustúpil Pán, Jahve, mi pomáha“ (Iz 50,5). Je taký poslušný, že „niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil... Obetoval sa, pretože sám chcel... Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením. Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho volá Pánova“ (Iz 53,4-10). Od tej chvíle sa túžby veriacich upierali do budúcnosti, keď sa zjaví Božia vôľa na božom služobníkovi, Mesiášovi. On povie Bohu s dokonalou oddanosťou: „Hľa, prichádzam. Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon“ (Ž 40,8). A Boh mu dá poslanie: „Primálo je, keď si mi služobníkom, aby si zbudoval Jakubove kmene a priviedol späť zachránených Izraela, stanovím ťa za svetlo pohanom, aby si bol mojou spásou až do končín zeme!“ (Iz 49, 6) Božia vôľa, ktorú má Služobník uskutočniť, je spása všetkých ľudí. Pomazaný Pánov príde ako Syn človeka uskutočniť Božie kráľovstvo: „Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka: prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia: jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Dan 7,13) Dejiny Izraela i dejiny sveta sa majú zavŕšiť v Božom králbvstve, ktoré prinesie Syn človeka. Toto je Božia vôľa, účinne prítomná v dejinách: vôľa Boha Stvoriteľa a Záchrancu.

Ježiš Kristus dokonalo zjavuje a plní vôľu svojho Otca[upraviť]

Spasiteľná Božia vôľa prichádza k Panne Márii v anjelovom posolstve: „Počneš a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho Otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca... Mária povedala: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,31,38). Mária prijíma vôľu, a tým prijíma Spasiteľa, ktorý ako Syn večného otca, keď prichádza na svet, hovorí: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo... Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam vo zvitku knihy je napísané o mne , aby som plnil tvoju vôľu, Bože...“ „V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy.“ (Hebr 10,5-10).

Ježiš celým svojím pozemským životom zjavuje a dokonale plní vôľu svojho Otca. Podriaďuje sa zákonu, ktorý dal Otec Mojžišovi, lebo neprišiel zrušiť zákon alebo prorokov, ale ich naplniť (Mt 5,18). Ako dvanásťročný vyhlasuje, že musí byť tam, kde ide o jeho Otca (Lk 2,49). Vôľa Otcova bola pre Ježiša vždy rozhodujúca: prijímal a objímal ju i v najťažších chvíľach života, keď sa modlil v getsemanskej záhrade: „Otče môj, ak rna tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ (Mt 26,42)

To, čím Ježiš žije, to i ohlasuje: vôľu svojho Otca. Otec nám chce dať kráľovstvo, Ježiš ho prináša. Do tohto Božieho kráľovstva sa vchádza plnením Božej vôle. „Nie každý, kto mi hovorí: -Pane, Pane,- vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7,21). Preto učí svojich učeníkov modliť sa: „Otče náš, ... príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja.“ (Mt 6,10). Otcovou vôľou je príchod kráľovstva, a kráľovstvo prichádza tým, že sa v nebi i na zemi uskutočňuje Božia vôľa.

Jánovo evanjelium osobitne vyzdvihuje Ježišov synovský postoj k vôli Otca, ktorý ho poslal uskutočniť spásu sveta. „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ (Jn 4,34) Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn (Jn 5,19). Otcova vola spasiť všetkých ľudí je prameňom Ježišovho poslania. „A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň.“ (Jn 6,39) Boh vychádza v ústrety človekovi tak, že posiela svojho Syna, aby ľudia „mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn10,10). Syn prijíma toto poslanie ako príkaz i ako najvyšší prejav lásky. „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život... Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“ (10,17) Ježiš, keď prijíma vôľu svojho Otca, natoľko sa s ním zjednocuje, že môže povedať; „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky.“ (Jn 14,10) Ježišova poslušnosť Otcovej vôli zjavuje najhlbšie spoločenstvo lásky: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávaní prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske" (Jn 15,9).

Ježišova oddanosť Otcovej vôli sa dokonalo zjavuje v Ježišovom utrpení a smrti na kríži. Už pri predpovediach svojho umučenia upozorňuje Petra a ostatných učeníkov, aby v tom videli „Božiu vec“, Boží zmysel. Vo veľkňazskej modlitbe ďakuje Otcovi, že ho môže osláviť splnením jeho vôle: „Otče, nadišla hodina, osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba." (Jn 17,1) ,Ja som ťa oslávil na zemi, dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať.“ (Jn 17,4) „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ (Jn 17,26) Ježiš naplno objíma Otcovu vôľu i v tej chvíli, keď bolestne prežíva napätie medzi tým, „čo ja chcem" a „čo ty chceš“ (Mk 14,36). A vo vrcholnej chvíli svojho utrpenia, keď volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46), i túto opustenosť vkladá do Otcových rúk: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46) Tak dokonale vyplnil Otcovu vôľu, že tí, Čo stáli okolo, hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“ (Mt 27,54)

Ježiš sa stal poslušným Otcovej vôli až na smrť, a to na smrť na kríži: vyplnil Otcovu vôľu, lebo Otec ho miluje. A Otec splnil svoju vôľu na Ježišovi tým, že ho neponechal v podsvetí, zbavil ho múk smrti a vzkriesil ho (Sk 2,22-36). V Ježišovom vzkriesení sa vyplnila Božia vôľa spasiť ľudí. Ježiš je vzkriesený ako „prvotina zosnulých“, ako „prvorodený z bratov“. Až Ježišovo zmŕtvychvstanie dáva vysvetlenie a zmysel jeho utrpeniu a smrti. A dáva zmysel aj nášmu životu i našej smrti. „Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie: Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi... A potom bude koniec, keď odovzdá Bohu a Otcovi kráľovstvo...“ (l Kor 15,21-24) „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými.“ (Rim 5,19)

Takto sa v Ježišovi Kristovi zjavila a uskutočnila Otcova vôľa spasiť ľudí. Pavol to ospevuje v chválospeve na milosť vykúpenia a zjednotenia v Kristovi: „Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil... on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi... nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti Času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi, aj čo je na zemi. V ňom, veď v ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle, aby sme bolí na chválu jeho slávy my, čo sme už prv dúfali v Krista.“ (Ef 1,4-12)

Tu sa nám ukazuje v novom svetle i tajomstvo stvorenia i dejiny Božieho vyvolenia. Božia vôľa darovať človeku jestvovanie: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gn 1,26) ide až k tomu, aby sme sa Duchom Pánovým premieňali na obraz Krista, ktorý je obrazom Božím (2 Kor 3,17-4,6). Tento svoj zámer Boh uskutočňuje v dejinách, osobitne v dejinách svojho ľudu, ktoré sú nesené a riadené Božou vôľou. Bez Ježiša Krista by boli dejiny Izraela nenaplnené. Ak sa na Izraeli zjavuje Božia vôľa, tak ju plne poznáme len skrze Ježiša Krista. On sám ju zjavuje i vyplňuje. V rozhovore s emauzskými učeníkmi hovorí o sebe a o svojom poslaní: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u prorokov a v žalmoch." Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24,44-47)

Dejinné udalosti sa odvíjajú slobodným rozhodovaním a konaním ľudí, no ich posledný cieľ určuje Božia vôľa. Napriek všetkým ľudským hriechom dejiny ľudstva smerujú k jednému cieľu, ktorý im určil Boh: „Zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko.“ (Ef 1,10)

„Otče náš,... buď vôľa tvoja!“[upraviť]

Boh je Stvoriteľom, darcom každého jestvovania. Je Otcom vo svojej jedinečnosti podľa slov Kristových: „...jeden je váš Otec, ten nebeský.“ (Mt 23,9) Cieľ, pre ktorý Boh daroval jestvovanie stvoreniam, je jeho vlastný Syn. Tým odkryl tajomstvo svojho vnútorného života: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditelhé i neviditeľné... všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1,15). Sláva Otcova sa zjavuje stvoreniu skrze Syna, v ktorom dal Boh Človeku vlastný obraz. A tak každý človek, ktorý prichádza na tento svet, prichádza z vôle Boha - Stvoriteľa, pretože nesie v sebe obraz svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Človek objavuje v sebe toto „tajomstvo Božieho obrazu". Poznáva svoju rozdielnosť od všetkých stvorení. Uvedomuje si, že nie je súčasťou nejakej „série“, ale samostatným osobným bytím.

Kladie si otázku o sebe samom: Kto som? Kto ma chcel, aby som bol? Kto je ten, ktorý ma chcel, aby som bol? Tieto otázky vznikli preto. Že človek nenachádza zdôvodnenie svojho jestvovania vo vlastnej schopnosti jestvovania. Človek si nie je dôvodom seba samého. A tak na každom jednom človeku sa zjavuje stvoritelská vola Božia, ktorá je prejavom toho, že Boh ma chce. Áno, človek jestvuje preto, že to Boh chce. Čo však chce Boh docieliť s človekom, aký je jeho zámer, aká je Božia vôľa s človekom?

Boh nestvoril človeka len ako súčasť pozemskej prírody, ale tým. že vložil do jeho bytia svoj „vlastný obraz", stvoril ho vlastne pre seba. Toto je najvlastnejší úmysel boží. Ak si kladieme túto otázku zo strany človeka, odpoveď nájdeme v Prvom liste Solúnčanom: „Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie...“ (l Sol 4,3) Vôľa Otcova je naše posvätenie, ktoré spočíva v tom, aby sme sa my, hriešni ľudia, stali Božími deťmi. O toto sa modlil Ježiš pred svojím umučením: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.(Jn 17,24)

K Bohu sa dá ísť len cestou Syna. Syn je ten, ktorý prvý vstupuje do Otcovej slávy. On poznal učenie o živote, ktoré nám zjavil. Je to učenie Otcovo, čiže vôľa Otcova. „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal. Kto chce plniť jeho vôľu, pozná, či je to učenie z Boha, alebo či hovorím len sám zo seba. Kto hovorí sám zo seba, hľadá vlastnú slávu. Ale kto hľadá slávu toho, ktorý ho poslal, ten je pravdivý a neprávosti v ňom niet. (Jn 7,17) Ježišovo učenie je Otcova vôľa zjavená človeku. Ježiš je spásou sveta. „Skrze neho, s ním a v ňom“ dostávajú dejiny zmysel a spásu. „Veru, veru, hovorím vám, ja som brána k ovciam. Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený: bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“ (Jn 10,7)

Boh nás chce spasiť cez svojho Syna. Nato ho Otec posiela do sveta. Pre našu spásu. V ňom je kľúč k dejinám a k tajomstvu ľudského života. Ježiš veľmi nástojí na tom, aby sme plnili Božiu vôľu skrze neho: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10,39), lebo Boh posiela človeku spásu skrze neho. Boh sa v Ježišovi Kristovi dáva človeku. A tak sa človek skrze Ježiša Krista stáva Božím dieťaťom. „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ Krstom sa človek spája s Ježišom Kristom, a v ňom s Božou vôľou, tak dostáva účasť na Božom živote a dostáva záruku spásy. Je však potrebné, aby človek prežil celý svoj život v spoločenstve s Ježišom Kristom, ktoré sa teraz na zemi uskutočňuje cez Cirkev. Cirkev je spoločenstvom tých, ktorých Ježiš Kristus zhromaždil okolo seba, aby ich priviedol do „domu Otcovho“. Kresťan plní Božiu vôľu tým, že sa posväcuje a toto posvätenie ako Otcovu vôľu ohlasuje.

Kristus vo svojej Cirkvi kráča dejinami a zhromažďuje svoj ľud. Je to zhromažďovanie ešte v čase, plné napätia a obetí, ale je to zhromažďovanie v Duchu Svätom, ktorý je v dueli Ježišov a Otcov, záruka zjavujúcej sa Božej vôle. To On posväcuje, On vedie človeka božími cestami, On spôsobuje, že môžeme Boha nazývať Otcom: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: „Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.“ (Rim 8,14-17) Všetko s Kristom, tak to chce Otec. To je jeho vôľa, ktorú nám zjavil na svojom Synovi, ktorého vydal za nás, aby sme mali život a rnali ho v hojnosti. Boh vykonáva svoju vôľu na celom stvorení, osobitne ju zjavil na izraelskom národe, potom na svojom Synovi Ježišovi Kristovi, a napokon uskutočňuje svoju vôľu na tajomnom tele Kristovom, na Cirkvi.

Spasiteľným znakom dejín spásy, uprostred dejín sveta, je Kristova Cirkev. V nej Kristus pokračuje v uskutočňovaní Otcovej vôle, „až kým nepríde v sláve". Cirkev vo svojej liturgii sa obracia k Bohu a prosí; „Všemohúci Bože, daj, aby sa život na zemi rozvíjal v pokoji podľa tvojej vôle a aby Cirkev mohla nerušene a radostne plniť poslanie, ktoré si jej zveril, skrze Krista, nášho Pána (orácia VII. nedele v roku).

Literatúra[upraviť]

Schmaus M.: Viera Cirkvi II. Predpoklady kristológie. Ralmer: Poslucháči slova. Bogliolo A.: Teodícea. J. G. W.: Ježiš zďaleka i zblízka. Xavier Léon-Dufour: Slovník biblickej teológie.