Dogmatika/Verbum 4-1

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

1.JA SOM PÁN, BOH TVOJ (Ex 20,2)[upraviť]

Osobný Boh sa zjavuje ľuďom ako Otec a Syn a Duch Svätý[upraviť]

Byť osobou, žiť a konať plne osobne - to je veľká skúsenosť dnešných ľudí. Sme hrdí na dôstojnosť ľudskej osoby, odvolávame sa na jej práva a povinnosti, žiadame úctu a uznanie pre ľudskú osobu. Pritom si väčšina našich súčasníkov ani neuvedomuje, že tento základný pojem je darom kresťanskej teológie ľudstvu. Formovali ho cirkevní otcovia a teológovia, keď chceli objasniť tajomstvá viery v trojjediného Boha. Potom sa ho ujala filozofia, hľadala jeho presnú definíciu a ontologické objasnenie. V novoveku sa význam pojmu osoba rozšíril natoľko, že prešiel aj do ústav moderných štátov, do charty ľudských práv a stal sa jednou zo základných skúseností dnešných ľudí. Súčasná filozofia sa výrazne koncentruje na tajomstvo osoby a jej vzťahov (personalizmus), psychológia a pedagogika sa zameriavajú na výchovu osobnosti. Aj v náboženskom živote a v teológii sa znovu vyzdvihuje osobný prístup. Toto silné vedomie osoby a osobných hodnôt u súčasných ľudí si všíma aj Cirkev: vidí v tom skutočnú hodnotu, ktorú treba chrániť a rozvíjať. Preto Druhý vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete prvú kapitolu venoval dôstojnosti ľudskej osoby: človek je osobou, lebo je stvorený na Boží obraz, „pred Božou tvárou osobne rozhoduje o svojom osude" (GS 14); z toho plynie dôstojnosť rozumu, svedomia, slobody. Jedinečnosť ľudskej dôstojnosti väzí v povolaní človeka byť v spojení s Bohom. Človek je pozvaný hneď od svojho vzniku nadviazať dialóg s Bohom." (GS 19) A deklarácia o náboženskej slobode sa začína konštatovaním: „Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú..." (Č.l) „Všetci ľudia, vzhľadom na svoju dôstojnosť, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou - a teda osobne zodpovední - sú od samej svojej prirodzenosti pobádaní a mravným zákonom viazaní hľadať pravdu." (č.2) Skúsenosť osoby a jej dôstojnosti, taká živá v dnešných ľuďoch, je veľmi prístupnou a otvorenou cestou k Bohu, veď človek ako osoba je povolaný do dialógu s Bohom (GS 19).

1.Osobný Boh[upraviť]

a) Skúsenosť osoby „Človek sa istotne nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepovažuje sa iba za časticu prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva. Lebo svojím vnútrom presahuje vesmír. Do hĺbok svojho vnútra sa dostáva, keď vstúpi do seba, kde ho čaká Boh, ktorý skúma srdcia, a kde pred tvárou Božou osobne rozhoduje o svojom osude." (GS 14) V tomto koncilovom texte je výstižne zhrnuté to, čo vyznačuje človeka ako osobu. Skúsenosť osoby je niečo celostné, jednotné: v nej prežíva seba ako jednotu poznania a vôle, túžob a skutkov, duše i tela, minulosti a budúcnosti, ako nezameniteľnú bytosť, ktorá stojí voči ostatným vo vzťahu Ja-Ty. Ku tomuto Ja vzťahuje v poznaní všetko poznané ako to, čo nie je ja. V každom poznaní predmetu si súčasne uvedomuje seba, ako poznávajúceho: sebavedomie a sebapoznanie. - Ku tomuto Ja vzťahuje všetko, po čom túži a čo chce. Vlastní seba a realizuje seba v slobode ako slobodnú nezameniteľnú bytosť: sebavlastnenie a zodpovednosť. Naše ľudské poznanie a činnosť nie sú len objektívne, vecné, ale vždy sú aj personálne, majú črtu osobnej sebarealizácie a zodpovednosti. Najhlbšou osobnou skúsenosťou je vzťah Ja-Ty. Človek ako osoba nie je osamoteným jedincom, uzavretým do seba. K ľudskej bytosti patrí byť vo svete a byť v ľudskom spoločenstve. Toto spoločenstvo sa realizuje v stretnutí prostredníctvom reči. Jej základným charakterom je oslovenie a odpoveď, s mnohými formami, ako je vyjavenie a počú-vanie, otázka a odpoveď, prosba a vypočutie... S vecami človek narába, privlastňuje si ich podmaňuje. S osobou sa človek stretá v slobode a úcte, ako s rovnako slobodným Ty. V tomto stretnutí sa realizuje vlastné Ja. Sloboda a jedinečnosť osoby sa realizuje tak, že práve Ja a len Ja som požiadaný voči mne stojacim Ty o rozhodnutie. Osoba oslovením dostáva meno a oslovuje druhú osobu menom. Vznikajú osobné vztáhy v mnohých podobách, od známosti až po lásku, a utvára sa osobné spoločenstvo, ktoré si hovorí My. K ľudskému bytiu nevyhnutne patrí dialóg lásky v spoločenstve. Osoba a spoločenstvo si neprotirečia, ale patria spolu. K osobnej skúsenosti patrí aj transcendencia vlastného Ja. Transcenduje ma svojím pôvodom: neutvoril som svoje Ja sám, ale je mi darované. Transcenduje ma svojím zameraním: stále presahuje k druhému Ty. A to platí o každom ľudskom Ja. Všetky spolu odkazujú na jeho tajomné Ty. b) Stretnutie s osobným Bohom Človek ako osoba môže transcendovať len k osobnému Bohu. Pravý Boh je ten, ktorý hovorí, oslovuje a je osloviteľný. Boh je duch, ktorý poznáva, chce, miluje, žije v tom najplnšom zmysle. Človek ako osoba sa môže stretnúť iba s osobným Bohom. Nábožnosť, modlitba, úcta, prosba môžu smerovať iba k osobnému Bohu, ktorý prijíma človeka, počuje, pomáha mu, zachraňuje ho. Už sama otázka o Bohu ako najosobnejší úkon človeka sa zameriava na osobné Bytie, ktorému patrí osobnosť v najplnšom zmysle. Hľadanie Boha, ako o ňom svedčia dejiny náboženstiev a filozofie, je hľadaním toho najvyššieho osobného Ty, pred ktorým stojíme každý ako osobitné osobné Ja. Ešte i samo popieranie Boha je prvotne popieraním osobného Boha. Pre mnohých nie je problémom prijať dajakú neurčitú všejednotu, prvý princíp, absolútno, nekonečno, večný zákon. Moment popierania začína až v oblasti osobnej: osobne prijať osobného Boha, ktorý ma oslovuje a tak tvorí moje osobné ja. Boh ako Stvoriteľ sa zdieľa človekovi celkom slobodne, z čírej dobroty a štedrosti rozdáva zo svojej plnosti. Tak sa Boh stretá s nami ako absolútny Pán a súčasne ako nepochopiteľná Láska, ako osobné milujúce Ty. Preto i z našej strany stretnutie s Bohom sa uskutočňuje v najvyšších osobných úkonoch: oslovením, vďačnosťou, láskou, vernosťou, oddanosťou. O osobnom Bohu svedčia aj dejiny náboženstiev. Všade, kde ľudia žijú a realizujú svoje náboženstvo, obracajú sa k Niekomu Mocnému, Svätému, Vznešenému, pred ktorým stoja, alebo sa klaňajú. Tento pred nami Stojaci má svoje Meno a v modlitbách ho oslovujeme ako Ty. On počúva a vyslyší, je prístupný a koná milostivo. Náboženské úkony vo všetkých náboženstvách sa uskutočňujú ako dialóg, ako oslovenie a odpoveď. Teda každé živé náboženstvo má v základe personálnu predstavu o Bohu, uctieva osobného Boha, nezávisle od neskoršieho filozoficko-náboženského sformovania tejto predstavy. Aj Božie mená svedčia o osobnom prístupe ľudí k Bohu. Meno je znakom osloviteľnosti, vzývania, jedinečnosti; ukazuje na osobu. Pravda, Božia osobnosť je taká vznesená a plná, že ju človek nemôže vysloviť jedným menom. Preto Boha oslovujeme mnohými menami, a pritom je On ten istý. Ako pre milované ľudské Ty láska vie nájsť mnohé mená a oslovenia, podobne lásku a úctu k Božiemu Ty vyslovujeme mnohými menami a osloveniami jedného a jediného Boha. Súčasne však v nábožných ľuďoch žilo a stále je vedomie, že Boh je nevýslovný, že nijaké meno nemôže vysloviť jeho plnosť, a v tom zmysle je Boh bezmenný. Tým sa nechce popierať osobnosť, ale chce sa vyzdvihnúť Božia svätosť, vznešenosť, neobsiahnuteľnosť, tajomnosť. Podobne možno súdiť o takých formách náboženstva, ktoré sa ukazujú ako „neosobné" chápanie Boha. Najmä východné ázijské náboženstvá sa označujú ako „neosobné". Osobu chápu len negatívne, ako „vymedzené, ohraničené indivíduum", ktoré sa dočasne vyčlenilo zo všejednoty, alebo jestvuje v oslabenej jednote. V tejto perspektíve nemôžu použiť pojem osoby na Boha. Keď ho neprijímajú, vlastne chcú „per viam negationis" vyzdvihnúť Božiu nadosobnosť; popierajú len prirodzenú a historickú obmedzenosť a nedokonalosť ľudskej osoby, jej chyby a pokrivenia; Boha vidia ako Nadosobného. Takéto chápanie vlastne nepopiera Božiu osobnosť, ale chce vyzdvihnúť Božiu transcendenciu aj v pojme osoby, upozorňuje na analogický charakter pojmu osoba, osobný. c) Filozofia o osobnom Bohu Filozofia hľadá prvú príčinu a základnú jednotu všetkého a nachádza ju v subsistujúcom Bytí. Tak aj výroky o Bohu vo filozofii postupujú od nedokonalého bytia jednotlivých bytostí ku plnému samojestvujúcemu Bytiu, ktorým je Boh. Boh je „esse subsistens". Filozofiou načrtnutý obraz Boha sa rozvíja v bytí. Bytie však stojí v čo najužšom vztahu k osobe. Nakoľko určitej bytosti patrí otvorenosť bytia, t. j. duchovnosť, natoľko je osobou, to značí, že si je vedomá svojho ja a rozhoduje o sebe. Boh ako absolútne samojcstvujúce bytie žije v plnej otvorenosti, On je svetlo, On je duch, preto sebavedomie a sebavlastneníe dosahuje v ňom plnosť; preto Boh je osobou v tom najplnšom zmysle. Boh ako samojestvujáce bytie silou svojej existencie nemôže byť neurčitým neosobrým Absolútnom, ale on je Ten, ktorý je, osobný, poznávajúci a milujúci Boh. Konečná ľudská osoba pod závojom bytia je priťahovaná k Bohu ako plnému osobnému Bytiu. Osobný Boh, zahalený v bytie, je stále otvorený k ľudskej osobe, aby sa aj človek ako osoba otvoril Bohu, aby prijal a rozvinul dialóg, ktorý s ním začal Boh. Čím viac sa človek ako osoba oddáva hlasu bytia, tým prenikavejšie v ňom skusuje hovoriaceho Boha a vstupuje do milujúceho spoločenstva s ním. A opačne: keď človek zanedbáva hias bytia, hlas pravdy a dobra, keď zlyháva, keď odmieta bytie, to nie je iba teoretické odmietnutie a filozofický omyl, ale všetky tieto úkony majú osobné črty, ide v nich o zanedbanie a zlyhanie pred Bohom, odklon od Boha, odmietnutie jeho oslovenia a výzvy. Keď porovnávame filozofický prístup k Bohu s cestou náboženstva, zisťujeme, že náboženstvo i filozofia sa dostávajú k osobnému Bohu. Boh, ktorého uctieva človek nábožnosťou, je ten istý, ku ktorému sa myslením dostáva človek vo filozofii. Metafyzika vystupuje cez absolútne bytie k osobnému Bohu, náboženstvo dáva osobnému Bohu, ktorého uctieva, prívlastky absolútna. Ako náboženstvo žije nielen z citu a úkonu, ale aj z meditácie, z myslenia, tak sa zasa filozofia oživuje náboženským uchvátením, a najhlbšie ľudské myslenie žije z adorácie. Človek v prírode nachádza „stopy" Boha; sám však je „obrazom a podobou" Boha. Človek ako osoba je obrazom a podobou plne dokonalého osobného Boha.

2.Osobný Boh sa zjavuje v Starom zákone[upraviť]

a) Boh sa zjavuje ako živý a slobodne konajúci Boh žije - to patrí k najstarším a trvalým výrokom Starého zákona Bohu. Živý Boh značí mocný a osobný Boh, vidiaci Boh (Gn 16,14), ravý Boh. Boh sám vlastní život v sebe, všetok ostatný život pochádzv jeho plnosti, silou jeho osobného slova. Tento živý Boh je jediný Boh, všetci ostatní bohovia a modlysú ničoty. Táto jedinosť a jedinečnosť Boha je výsostnou osobnou črtou: ,Ja som Pán, Boh tvoj, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z dom otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!" (Ex 20,2n) To základné vyznanie viery Izraela. Boh nie je neosobné To alebo Ono, a On je v plnosti slova Ja som, plne seba vedomý a seba vlastniaci, plne osobne žijúci. Túto viem v jediného osobného Boha vložil prorok El do výkriku vyznania-. „Jahve je Boh!" (l Kr 18,39) Boh sa zjavuje ako osobne činný vo stvorení: „Boh povedal a stalo sa." Všetko tvorí svojím slovom a rozhodnutím svojej vôle. A keď stvorí človeka, vtláča do neho svoj obraz a podobu, aby bol bytosťou se vlastniacou, poznávajúcou a milujúcou osobou. Toto bytostné ura človeka ako obrazu Boha odkazuje na duchovnú osobnosť Boha. Všetky úkony a vlastnosti, patriace duchovno-mravnej osobe, môžeme privbí vať Bohu v plnej a dokonalej miere: poznanie, múdrosť, slobodné rozhodnutie, vôľa, spravodlivosť, dobrota, vernosť, láska. Oproti i fyzické potreby človeka, ako jedenie, pitie, spánok, únava apod. sa v Biblii vo vzťahu k Bohu popierajú. No aj v duchovnej a mravnej oblasti sa prízvukuje, že Boh je celkom inakší (l Sám 15,29). Ten najvlastnejší charakteristický znak starozákonného obrazu Boha - v porovnaní s predstavami iných národov - nie je jednoducho v tom že Boh je osobou s vlastným Ja, ale v tom, že je duchovno-mravnou osobou: Boh stojí v absolútnom protiklade k hriechu - on je Svätý, Práve v dokonalosti mravnej svätosti sa Boh jasne odlišuje v osobnej činnosti od človeka: „Veď som ja Boh a nie človek, Svätý uprostred teba a neprídem so zlosťou." (Oz 11,9) Súčasne Boh stojí pred vyvoleným ľudom ako vzor a výzva, aby sa snažili o osobnú svätosť: „Buďte svätí, lebo ja, Jahve, Boh váš, som svätý!" (Lv 19, 2) b) Osobný Boh Zmluvy, Zákona a Prisľúbenia Boh nielen žije a koná výsostne osobne, ale sa aj osobitne dom ako Spasiteľ a Záchranca. Zjaviť sa, hovoriť o sebe, vstúpiť do alógu - to všetko sú osobné skutky, zjavujú prednostne osobu. Toto rásonosné sebazjavenie Boha je základnou témou celej Biblie. Výroky Biblie o Bohu zriedka hovoria priamo, kto Boh je, ale častejšie, čo Boh chce, čo robí, čo sľubuje a čo žiada pre spásu ľudí. Zjavujú vždy ler irčitú, človeku priklonenú Božiu tvár. Stupne Božieho sebazjavtni; tápajú paralelne so-stupňami záchrany a spásy ľudí-, stvorenie, zmluva s Noemom, povolanie patriarchov, vyslobodenie Izraela, Zmuva a Zákon, prorocké prisľúbenia Novej zmuvy. Všetky tieto zjavujúce skutky ukazuj Boha ako osobne konajúceho Stvoriteľa sveta a Pána ľudských dejín, Iban osobná Bytosť môže povolať a vyvoliť si niekoho, uzavrieť zmluvy, dať zákon, prisľúbiť niečo do budúcnosti. A taký je Jahve, Boh Izraela. Na vrchole starozákonného zjavenia Boh vo vízii horiaceho kríka zjavuje Mojžišovi svoje osobné Meno i svoj zámer vyslobodiť Izraela ( Ex 3,3-14), lebo Izrael je „jeho ľud", Boh skutočne vyslobodí svoj ľud a i dokáže, že on je Pán a v dejinách uplatňuje svoju vôľu. Na Sinaji uzavi. Zmluvu so svojím ľudom. Zmluva je čisto osobný čin, možný len me osobami. Na Sinaji si Boh vyvoluje z čistej lásky Izraela za svoj a zaručuje mu túto lásku zmluvou: „Ak budete počúvať môj hlas a zachováte moju zmluvu, budete mojím vyvoleným ľudom medzi všetkými národmi. Veď mne patrí celá zem, ale vy mi budete kráľovstvom kňazov a svätým národom." (Ex I9,5n) Aj Zákon, V vyviera z tejto Zmluvy, je darom Boha, milujúceho svoj ľud. V prorockom ohlasovaní dostáva Zmluva ešte dôvernejšie osi črty: ukazuje sa ako manželská zmluva lásky a vernosti - Izra nevestou, Jahve Ženíchom. Slobodne darovaná Božia láska si nárokuje ako odpoveď vernosť ľudu Zmluve, poslušnosť Zákonu, vieru v Božie prisľúbenia (Dt 6,5; 10, 12-15; 11,1; Ez 16,6-14), Proroci nielen prehĺbili obsah Zmluvy, ale videli aj drámu Izraela, ktorý nevernosťou stále porušoval Zmluvu, No Boh ostáva verný a v budúcnosti uzavrie Novú zmluvu, svoj Zákon vpíše do ľudských sŕdc, bude to večná zmluva pokoja (Oz 2,10-24; Jer 31,33; 32,37-41; Ez 16,60; 36,26-28; 37,27). Takto osobne Boh koná v centre ľudskej osoby: v srdci. Boh najvýš osobný, lebo miluje. c) Osobná blízkosť a láska Boha k ľuďom Starý zákon od začiatku hovorí o osobnom príklone a blízkosti Boha k ľuďom: Boh sa rozpráva s Adamom v raji, ujíma sa ľudí po páde. Boh priamo prekvapuje ľudí svojou blízkosťou: patriarchovia prežívajú túto nečakanú Božiu blízkosť tak intenzívne, že na tom mieste stavajú pamätníky. Boh sám Mojžišovi zjavuje svoju blízkosť vo svojom mene Jahve: Ja Som, ktorý som tu pri tebe mocne a milujúce prítomný (Ex 3,13 15; 6,2-8). Po veľkom previnení ľudu so zlatým teľatom Mojžiš prosí Pána „Ak som našiel priazeň v tvojich očiach, daj mi, prosím, poznať tvoje cesty... a hľaď na to, že tento ľud je tvojím národom." A (Boh) odpovedal: „Osobne pôjdem pred tebou a dovediem ta k odpočinku." Povedal mu (Mojžiš): „Ak nepôjdeš osobne s nami, ani nás nevyvádzaj odtiaľto. Veď po čomže poznám, že som našiel milosť v tvojich očiach, ja a tvoj ľud, ak nie v tom, že pôjdeš s nami..." (Ex 33, 12-17) Nato Boh zjavuje Mojžišovi svoju velebu a vyhlasuje: Jahve, Jahve je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý a veľmi milosrdný a verný." (Ex 34,6) Osobná Božia blízkosť dostáva konkrétnu podobu vo vyvolení a Zmluve. Nie je to dajaká fyzická väzba, ale slobodný Boží príklon a milosť. Blízkosť Boha je osobitným vyznačením Izraela, alt v konečnom zámere je pre spásu všetkých ľudí. V žalmoch sa aj jednotliví veriaci, najmä v núdzi, obracajú k Bohu o pomoc a prežívajú jeho zachraňujúcu blízkosť. V Božej blízkosti, vernosti, trpezlivosti a zľutovaní sa zjavuje Božia láska. Starý zákon o nej hovorí v jej konkrétnych prejavoch. Slovo láska sa objavuje až u prorokov: proroci tak odhaľujú najhlbší základ vyvolenia a spoločenstva s Bohom (Oz 3,1; 11,1; Jer 1,2). Deuteronómium dôrazne hovorí o Božej láske ako jedinom zák.;.de vyvolenia a formuluje prikázanie lásky: „Počuj, Izrael, Jahve je náš Boh, Jahve jediný! A ty budeš milovať Jahveho, Boha svojho, celým svojím srdcom, a celou svojou dušou a celou svojou silou," (Dt ó,4n) Viera v jediného osobného Boha sa realizuje ako veľmi osobná láska k Bohu.

3.Osobný Boh sa zjavuje v Ježišovi Kristovi[upraviť]

a) Evanjelium Ježiša Krista - Posolstvo Božej lásky „Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa..." (Lk 1,68) Slovo Ježišovho evanjelia sa zasieva do zeme, živenej starozákonnou vierou v jediného osobného Boha. Ten istý Boh, ktorý kedysi hovoril otcom skrze prorokov, toraz k nám prehovoril skrze Syna (Hebr 1,1-2; porov. Sk 3,13-16). Preto vrcholné posolstvo Evanjelia o láske, dobrote a otcovstve Boha musíme vidieť a prežívať tak, aby sa nič neubralo zo vznešenosti a svätostí starozákonného obrazu Boha. Ježiš vo svojom Evanjeliu stavia do plného svetla Božiu velebu, Božiu vôľu, Božiu moc a Boží súd. Evanjelium ako posolstvo Božej lásky sa dá chápať len na tomto starozákonnom základe. Ježiš ohlasuje Boha ako verného a starostlivého (reč na hore), ako zľutujúceho, milosrdného a odpúšťajúceho (Lk 15). Ježiš Božou mocou uzdravuje chorých a odpúšťa hriechy. Ježiš nás dostáva do takého dôverného osobného vzťahu k Bohu, že Boha smieme osloviť „Otče náš". Spolu s nami všetko vstupuje do tohto dôverného vzťahu k Bohu: nebo i zem, náš každodenný chlieb, i naše viny a odpustenie, naše ohrozenie i záchrana; lebo nastalo Božie kraľovanie, kráľovstvo Božej zachraňujúcej lásky. Toto osobné spoločenstvo s Bohom, začínajúce tu na zemi, sa rozvinie naplno vo večnom živote, „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od stvorenia sveta." (Mt 25,34) Apoštoli vo svojom ohlasovaní vidia Božiu lásku prítomnú a naplno zjavenú v osobe Ježiša Krista a v jeho diele spásy (Rim 5,8; 8,32; Jn 3,16). V Kristovi sa zjavila sama zachraňujúca Božia láska (Rim 8,39; Tít 2,11; l Jn 4,9). Boh už pred stvorením sveta načrtol celý plán spásy: v Kristovi ako hlave zjednotiť všetko, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1,4-10). V Ježišovi Kristovi sa láska zjavuje ako najvnútornejšia podstata Boha: Boh je Láska (l Jn 4,8.l6). Toto nielen poznávame, ale prežívame, lebo „Božia láska sa rozlieva v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali." (Rim 5,5) No tu sme už ponorení do hlbokého tajomstva. Plný zmysel evanjeliového posolstva Božej lásky sa nám otvorí až zjavením a prijatím trojičného tajomstva: v ňom sa završuje celé biblické zjavenie osobného Boha a nasej spásy. b) Boh Otec nášho Pána Ježiša Krista Srdcom Ježišovho evanjelia je posolstvo o Bohu Otcovi. Už v Starom zákone sa predstavuje Božia láska k vyvolenému ľudu vzťahom otec -syn. Jahve je Otec Izraela, Izrael je jeho synom (Dt 32,6; Jer 31,9). V modlitbách prorokov a verných Izraelitov sa objavuje oslovenie Otec náš: „Ty, Pane, si Otec náš, tvoje meno od pradávna je: Náš Vykupiteľ." (Iz 63, 16; podobne Jer 3,4.19; Ž 89,27; Tob 13,4; Sir 23,1-4). Otcovstvo Boha je vrcholom starozákonných výrokov o Bohu; jeho plný význam odhaľuje Ježiš Kristus. Keď Ježiš hovorí o Bohu ako Otcovi, vždy prízvukuje svoj osobitný vzťah k nemu: „môj Otec" a „váš otec". Výrok „môj Otec" obsahuje ten osobitný vzťah Ježiša ako Syna k Bohu Otcovi. „Zvelebujem ta, Otče, Pán neba i zeme... Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť." (Mt 11,27) Tento vzťah Syna k Otcovi je tajomstvom ich lásky. Je to veľmi osobný vzťah poznania a lásky; vzťah, aký môže byť iba medzí osobami; a pritom je to vzťah v jedinom osobnom Bohu. Toto tajomstvo vzťahu Otca a Syna sa nám poodhaľuje v Jánovom evanjeliu. Ježiš Kristus je jednorodený Syn Otca, plný milosti a pravdy. On, ktorý je v lone Otca, priniesol o ňom zvesť (Jn 1,14-18). Ako Syn je rozdielny od Otca a súčasne je jedno s Otcom (Jn 10,29); preto kto vidí Syna, vidí Otca (Jn I4,9n). V tomto bytostnom synovstve Ježiša Krista sa zjavuje, v akom zmysle je Boh Otcom: Boh je Otec nášho Pána Ježiša Krista (Ef 1,4). c) Duch Svätý - Duch Otca a Syna V evanjeliách sa už od začiatku hovorí o činnosti Ducha Svätého v spásonosnom posjaní Syna Božieho: zostupuje na Máriu pri zvestovaní a počatí Ježiša (Mt 1,20; Lk 1,35); pri Ježišovom krste sa zjavuje Duch Svätý (Mk 1,10; Mt 3,13; Lk 3,22; Jn l,32n). Ježiš chodí, hovorí a koná_ v sile Ducha Svätého (Lk 4,1.14), plesá v Duchu Svätom, keď zvelebuje svojho Otca, Pána neba i zeme (Lk 10,21). Ježiš ho prisľubuje apoštolom; (Lk 11,13), Duch osvieti ich myseľ a bude z nich hovoriť pri hláíaní a obhajobe Ježišovho evanjelia (Mk 13,11; Mt 10,20; Lk 12,11). Varuje ľudí pred rúhaním sa Duchu Svätému, lebo to je najťažší hriech (Mt 12,31; Lk 12,10). Nakoniec Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení zosiela na apoštolov Ducha Svätého (Sk 2). Tieto a ďalšie výroky synoptických evanjelií hovoria o osobnej činnosti Ducha Svätého, ktorý sa zjavuje ako tajomná jednota lásky Otca a Syna a ako Boží dar, ktorý Otec dáva skrze Syna tým, čo uverili. Osobný charakter Ducha Svätého veľmi zreteľne vyniká v Evanjeliu podľa Jána. Ježiš hovorí Nikodémovi o znovuzrodení z Ducha Svätého (Jn 3,5-8). Apoštolom prisľubuje, že im Otec pošle Tešiteľa Ducha Svätého (Jn 14,l6n). „Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povečai." (Jn 14,26) „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo." (Jn 15,26) „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy... On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám." (Jn l6,13n) Tieto a podobné výroky ukazujú, že Duch Svätý nie je neosobnou silou, ale je osobou, koná činnosti patriace osobe. Povzbudzuje, potešuje, svedčí, učí, je Duch pravdy, ukáže svetu, čo je hriech, spravodlivosť a súd (Jn 16,5-11). Duch Svätý pokračuje v Ježišovom diele; je osobne činný. Je v jednote Otca a Syna a pritom sa rozoznáva od Otca i Syna. On je Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca a Ježiš ako Syn ho posiela od Otca (Jn 15,26). Toto prisľúbenie Ježiš spĺňa po svojom zmŕtvychvstaní, keď hovorí apoštolom: „Prijmite Ducha Svätého." (Jn 20,22) Takto sme vtiahnutí do tajomného trojosobného života Božieho, do života poznania a lásky Otca a Syna v Duchu Svätom. d) Zjavenie trojičného tajomstva v Bohu Skutočnosť trojosobného života Božieho sa nepodáva v Novom zákone ako systematické učenie, ale zjavuje sa tak, že odhaľuje najhlbší prameň spásy v Kristovi. Tým prameňom je najplnší osobný život v Bohu život trojosobný. Boh Otec posiela Syna na svet z lásky k ľuďom, aby Syn uskutočnil zmierenie za hriechy a vtiahol veriacich do životného spoločenstva s Bohom, do trojosobného života Božieho. To sa uskutočňuje v Duchu Svätom, ktorého Otec posiela v mene Syna do sŕdc ľudí (Jn 14,26). Duch Svätý v nás prebýva, svedčí, že sme Božie deti, v ňom poznávame a oslovujeme Boha ako nášho Otca (Rím 8,l5n). Skrze Krista máme prístup k Otcovi v Duchu Svätom. Toto trojičné tajomstvo je stručne vyslovené v apoštolských formulách pozdravov (2 Kor 13,13) a v krstnom príkaze (Mt 28,19). Všetko predchádzajúce zjavenie Boha v dieie stvorenia a v starozákonných dejinách sa završuje v zjavení Boha Otca nášho Pána Ježiša Krista v Duchu Svätom. Jedinosť Boha sa ukazuje v bytostnej jednote troch osôb; osobná plnosť Božieho života sa zjavuje ako spoločenstvo života Otca a Syna v láske Ducha Svätého. Vierou v trojičné tajomstvo vyznávame, v akom úžasne plnom zmysle je Boh osobný. Jediný osobný Boh žije svoj osobný život ako jednotu lásky Otca a Syna, a tou jednotou lásky je Duch Svätý. Účasť na tomto tajomnom trojičnom živote želá Pavol Korinťanom i všetkým veriacim: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými." (2 Kor 13,13)

4.Viera Cirkvi v jediného trojosobného Boha[upraviť]

a) Viera v jediného trojosobného Boha v liturgii

Biblické zjavenie jediného a trojosobného Boha je stále prítomné v liturgii Cirkvi. V liturgii živý osobný Boh sa nám zjavuje, oslovuje nás, uskutočňuje našu spásu, taký aký je: trojosobný. Boh Otec sa zjavuje a koná skrze Syna v Duchu Svätom. Preto viera Cirkvi i jej liturgia je podstatne trojičná. Ukazuje veriacim jediného Boha v trojitosti osôb: každý dar prichádza od Otca skrze Syna v spoločenstve Ducha Svätého, A naša modlitba, oslava, prosba vystupujú k Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom.

Všetky úradné modlitby Cirkvi, najmä eucharistické modlitby, majú túto trojičnú stavbu. Osobitne je to zjavné v doxológiách, chválospevoch, ktorými sa zakončujú modlitby. Popritom živá viera veriacich už od prvých dní Cirkvi si našla svoj prejav v modlitbách, hymnoch a vzývaniach jednotlivých osôb, počínajúc Štefanovou modlitbou: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha" (Sk 7,59), Pavlovými hymnami na Boha Otca (Ef 1,3-10), na Krista, Syna Božieho (Flp 2,5-11; Kôl l, 13-20), na Ducha Svätého (Rim 8,26n), až po vrúcne „Marana tha" - „Príď, Pane Ježišu" (l Kor 16,22; Flp 4,5; Zjv 22,20). Starobylé kresťanské hymny, ako sú Glória a Te Deum, majú tiež trojičnú stavbu.

Personálny charakter kresťanskej viery osobitne vyniká v krstnej liturgii, ktorá vždy obsahuje vyznanie viery. Každý krestanský krst sa koná v mene troch Božských osôb: tak o tom svedčí krstný príkaz Mt 28,19, Didaché, Traditio apostolica. Krstné vyznanie viery rná formu trojitej otázky a odpovede: tomu zodpovedá trojité vyznanie troch Božských osôb. Veriť možno iba v osobu. Viera je svojou povahou personálny vzťah k osobe. - Podľa vzoru krstného vyznania aj všetky ostatné úradné vyznania viery Cirkvi - symboly viery - si zachovávajú trojičnú štruktúru. Vyznaním viery a krstom vstupujeme nielen do osobného vzťahu k osobnému Bohu, ale ešte viac: sme vtiahnutí do osobných vztahov vo vnútornom Božom živote: do Jaský Otca a Syna v Duchu Svätom.

Viera Cirkvi v trojosobného Boha nachádza svoj oslavný prejav v eucharistickej liturgii, najmä v prefácii a speve Trojsvätý. S plnou teologickou presnosťou je formulovaná v prefácii o tajomstve Najsvätejšej Trojice: „Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože. Ty so svojím jednorodeným Synom a Duchom Svätým si jeden Boh, si jeden Pán: nie ako jediná osoba, ale ako Trojica osôb jedinej božskej podstaty... A keď vyznávame pravého a večného Boha, klaniame sa trom božským osobám jedinej podstaty a rovnakej veleby..."

b) Učenie Cirkvi o jednom Bohu v troch osobách

Ako sme uviedli v biblickom pohľade, Boh sa zjavuje v Starom zákone ako živý a osobne konajúci Boh. Toto zjavenie osobného Boha Ježiš Kristus završuje zjavením trojičného tajomstva: jediný Boh Otec uskutočňuje našu spásu vo svojom Synovi a v Duchu Svätom. Táto plnosť zjavenia o Bohu je stále prítomná v Cirkvi. Cirkev vyznáva, ohlasuje a oslavuje jediného Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého. Táto viera je pevná, stála, nemenná.

Pravda, Cirkev rozjíma a uvažuje o obsahu svojej viery, vysvetľuje obsah viery v katechéze, obhajuje vieru proti omylom a bludom. Pri tom hľadá vhodné termíny pre formuláciu trojičnej viery. Tak sa dostal do cirkevného učenia o trojičnom tajomstve aj termín „osoba" - gr. prosópon - lát. persona; tento termín prešiel v teológii a vo filozofii dlhým vývojom, až dosiahol súčasný široký význam a použitie.

Ako sme videli, starozákonná viera je veľmi osobná viera v osobného Boha, veľmi osobne konajúceho, hovoriaceho a milujúceho; ale výraz osobný, osoba sa tam nevyskytuje. Hovorí sa však o Božom Mene, o Božej Tvári, o Božom Ja som. Takisto v Novom zákone sa nepoužíva termín osoba o Bohu, ale Ježiš ako Syn nám zjavuje Otca a celé bohatstvo života lásky Otca a Syna v Duchu Svätom. Apoštolské ohlasovanie a liturgia prvotnej Cirkvi formulovala túto vieru v jediného Boha Otca i Syna i Ducha Svätého v liturgických formulách, pozdravoch a v symboloch viery.

Prvé pokusy o vysvetlenie trojičného tajomstva nachádzame u apologétov, keď obhajovali kresťanské chápanie Boha ako Jediného a Trojjediného. Potom prišlo obdobie heretických pokusov o výklad trojičného tajomstva, V zápase s herézami cirkevní otcovia na prvých cirkevných snemoch formulovali učenie o Najsvätejšej Trojici pomocou spresnených pojmov. Ustálila sa formula: Boh je jediný v podstate, trojitý v osobách; una substancia (alebo essentia), tres personae in Deo.

Cirkevní otcovia, keď obhajovali- tajomstvo Trojice proti omylom a bludom, použili najprv termín hypostasis: toto slovo vyjacdruje skutočnosť, reálnosť troch Božských osôb. Boh je trojičný nielen pre nás, ale je taký sám v sebe; nielen sa nám tak zjavuje, ale tak existuje. Pritom však musí zostať nedotknutá jedinosť božskej podstaty; to viedlo k rozoznávaniu medzi prírodou (nátura) a osobou (persona). Ter.nín osoba, gr. prosópon, v polatinčenej forme persona, pôvodne značí i.vár. V teológii sa nakoniec uplatnila formula, že osoba-prosópon-penona značí to isté čo hypostasis. Tak sa ustálila formulácie: v Bohu je jei liná podstata (bytnosť) v troch hypostázach alebo osobách. Teda termín osoba bol najprv použitý ako odborný teologický teimín pri formulácia učenia o Najsvätejšej Trojici. Potom sa ho ujala filozofia, počínajúc Boethiom, cez scholastických učiteľov až po súčasnú fiíozo/iu; pritom mala pred očami ľudskú osobu; pomocou pojmu osoba chcela preniknúť k hlbšiemu pochopeniu človeka. Dnes používame tento antropologický pojem osoby. V našej úvahe sme vychádzali z ľudskej skúsenosti osoby a osobného života a tak sme vystupovali k poznávaniu Boha a Božieho života. Pritom si však stále musíme byť vedomí, že pojem osoby môžeme prenášať na Boha vždy len analogicky. Osobitne v trojičnej teológii má termín osoba presný teologický význam: nesmieme ho jednoducho stotožniť s ľudskou osobou. Tento rozdiel medzi filozofickým a teologickým významom termínu osobí. si uvedomoval aj sv, Augustín; hovorí: „Božie bytie je to isté ako byť osobou, osobné bytie", no hneď poznamenáva, že pre zaužívaný spôsob vyjadrovania radšej nenazýva Boha osobou, ale rezervuje tento termín trom osobám v Bohu (De Trin. VII, 6; Pl 42, 943n). My to vyslovujeme vierou v jediného osobného, Boha, ktorý žije svoj vnútorný život v troch osobách. Boh má taký bohatý osobný život, že ho žije trojosobne. Súčasný teológ hovorí; „Tri osoby v Bohu sú jeden Boh, ako jeden Boh jestvujú, sú identické v personálnej bytnosti (esencii), trojité v existenciálnych reláciách, ktoré sú založené vo vnútrobožských životných procesoch." (J. Auer) Každá teologická úvaha, no osobitne úvaha o osobnom Bohu sa má zavŕšiť tým najosobnejším úkonom: modlitbou oddanosti a poklony. Tak to urobil Augustín na konci svojho diela O Trojici, keď sa modlil: „Pane, Bože náš, veríme v teba, Otca i Syna i Ducha Svätého... Pane, Bože môj, jediná moja nádej, vyslyš ma, aby som ťa od únavy neprestal hľadať, ale aby som vždy horlivo hľadal tvoju tvár... Pane, Bože môj, Boh Trojica, čo som v týchto knihách povedal z tvojho, nech to prijmú aj tvoji; ak som povedal niečo z môjho, odpusť mi ty a tvoji. Amen." (De Trin. XV, 27.28)

Použitá literatúra[upraviť]

  • Lotz, J. B., a iní: Heslo GOTT v HTG I.
  • Schmaus, M.: Heslo TRINITÄT v HTG II.
  • Schmaus, M.: Viera Cirkvi
  • Gugenberger, A.: Heslo PERSON v HTG II.
  • Auer, J.: Gott der Eine und Dreieine. KKD II.
  • Mersch, E.:Teológia tajomného tela Kristovho.
  • Personálny Boh. Zborník.
  • Tajomstvo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého. Skriptum.