Dogmatika/Verbum 4-10

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Prejsť na: navigácia, hľadanie

10. TEOLOGICKÉ UVAŽOVANIE O TROJIČNOM TAJOMSTVE BOHA[upraviť]

1. Poslanie (missio)[upraviť]

Sväté písmo často hovorí o rozličných poslaniach. Apoštolské, najmä Jánove, spisy venujú poslaniu Božieho Syna na svet značnú pozornosť. Zároveň načrtávajú aj poslanie Ducha Svätého. Z týchto poslaní sa zračí trojičná štruktúra Boha. Preto pojmom poslania možno začať vyjasňovať trojičnú vieru. Takto poslanie je kľúčový pojem pre chápanie novozákonného trojičného učenia. Poslanie je výrazom pre spasiteľný pohyb Boha k človekovi, pre spasiteľné Božie konanie a pre Božiu blízkosť k ľuďom. Podkladom a počiatkom každého poslania je Boh v tajomstve svojej dobroty a lásky. Poslanie sprostredkúva styk Boha s ľuďmi, prináša a odovzdáva ľuďom spásu v Bohu. Teda aj cieľom poslania je Boh. Boží pohyb k človekovi je predĺžením pohybu vnútrotrojičného života. Vo forme poslaní dáva zmysel ľudskému stvoreniu. Poslania sú hýbucim činiteľom v každom dianí vývoja, určujúc deju jeho posledný cieľ: všetko vrátiť späť k Otcovi. Svojím nasmerovaním takto spôsobujú zavŕšenie, ktoré bude znamenať „Boh všetko vo všetkom" (l Kor 15,23). Týmto zavŕšením v Bohu aj človek príde na najvyšší stupeň svojej existencie. Poslania ako spôsoby Božieho vzťahu k svetu a sebazdelenia ľuďom majú rozličné dejinné podoby a stupne. Poslania v Starom zákone sa týkajú predovšetkým Božích poslov, osobitne prorokov, „Posielam ťa...", tento výrok obvykle sprevádza každé prorocké poslanie (porov. Ex 3,10; Jer 1,7; Ez 2,3n; 3,4n). Boh v Starom zákone posielal prorokov, aby obracali ľudské srdcia, oznamovali tresty, alebo robili sľuby. Úloha prorokov bola úzko spätá s Božím slovom, ktoré mali priniesť ľuďom. Pri týchto poslaniach sa zdôrazňuje autorita a vôľa posielajúceho, kým poslaná osoba ustupuje do úzadia. Iné poslania sa priamejšie týkajú historického osudu Izraela: Jozef je poslaný, aby pripravil prijatie Jakubových synov v Egypte (Gn 45,5) a Mojžiš zasa, aby odtiaľ vyviedol Izraela (Ex 3,10; 7, 16; Ž 106, 26). To isté platí aj o všetkých vodcoch a osloboditeľoch Božieho ľudu (Jozue, Sudcovia, Dávid, obnovitelia judaizmu po vyhnanstve, vodcovia makabejskej vzbury), hoci dejepisci v súvislosti s nimi výslovne nehovoria o poslaní. Aj Izrael, ktorý je vyvoleným Božím ľuďom spomedzi všetkých národov, dostáva poslanie slúžiť Jahvemu a pripravovať národy k účasti na kulte jediného Boha. Starozákonné dejiny sa takto budujú z jednotlivých poslaní, ktoré všetky smerujú k tomu istému cieľu - k spáse. V Starom zákone stretávame tému Božieho poslania i v prorockej eschatológii, ktorá výslovne pripravuje Nový zákon. Do popredia tu vystupuje poslanie Služobníka, ktorého Jahve označuje ako „zmluvu ľudu a svetlo národov" (Iz 42,6n; porov.49,5n), a poslanie tajomného Proroka, ktorého Jahve posiela „zaniesť blahozvesť chudobným (Iz 6l,In). Napokon teológia slova, múdrosti a ducha prekvapujúcim spôsobom zosobňuje tieto skutočnosti, hovoriac o ich poslaní. Boh posiela svoje slovo, aby na zemi splnilo jeho vôľu (Iz 55, 11; Ž, 107,20; 147, 15; Múd 18,l4n). Boh posiela svoju múdrosť, aby bola človeku na pomoci pri jeho námahách (Múd 9,17). Tieto výrazy tvoria predohru Nového zákona, ktorý ich potom prevezme, aby vysvetlil Božieho Syna, ktorý je jeho slovom a múdrosťou, a poslanie Ducha Svätého v Cirkvi. Poslania v Novom zákone majú odlišný charakter ako starozákonné poslania, pretože tu ide o poslanie v najvyššom zmysle. Jediný Boh, o ktorom svedčí Starý zákon, v Novom zákone posiela na svet a do ľudských dejín svojho Syna a s ním i Ducha Svätého. Keď prišla plnosť času, Boh posiela svojho Syna, aby nás vykúpil a dal nám právo synovstva (Gal 4,4; porov. Rim 8,1). Po Jánovi Krstiteľovi, poslednom a najväčšom z prorokov, sa Ježiš predstavuje ako Boží vyslanec, o ktorom hovoril Izaiáš (Lk 4,17-21; Iz 6l,ln). Podobenstvo o vraždiacich vinohradníkoch zdôrazňuje súvis jeho poslania s poslaním prorokov, ale zároveň aj naznačuje základný rozdiel. Keď Otec už poslal svojich služobníkov, napokon pošle svojho Syna (Mk 12,1-8). A preto, kto prijme, alebo odmietne jeho, prijme, alebo odmietne Toho, ktorý ho poslal (Lk 9,48). toto vedomie Božieho poslania, v ktorom možno vidieť tajomné vzťahy Otca a Syna, sa jasne vyjadruje v charakteristických vetách „Bol som poslaný...", „Prišiel som,..". V Jánovom evanjeliu sa ako refrén často opakuje motív poslania. Ježišova jediná túžba je, aby „plnil vôľu toho, ktorý ho poslal" (4.34; 6,38n). Potom všetky Ježišove skutky majú súvis s poslaním , ktoré dostal od Otca. A v umučení, ktoré je dovŕšením Ježišovho diela, vidí Boží Syn návrat k tomu, ktorý ho poslal (7,33; 16,5; pórov. 17,11). Viera, ktorú žiada od ľudí, je viera v jeho poslanie (11,42; 17,8.21.23.25). V tom je zahrnutá viera v Syna ako poslaného (6,29), aj viera v Otca, ktorý ho posiela ('"'.24; 17,3)- Pozoruhodné je, že o Otcovi sa nikdy nehovorí, že je poslaný. Boh poslal svojho Syna na svet ako Spasiteľa, ako zmierenie za naše hriechy, aby sme skrze neho žili (l Jn 4,9n). Týmto poslaním sa stal konajúcim subjektom v ľudských dejinách sám Boh, prítomný v Synovi. Kým všetky predchádzajúce poslania sprostredkovane slúžili Božiemu dialógu s ľuďmi, poslanie Božieho Syna má odlišný charakter, je to priame stretnutie Boha s človekom spôsobom, akým ľudia vedú medzi sebou dialógy. Ďalším jedinečným druhom poslania v Novom zákone je poslanie Ducha Svätého, ktorého prisľubuje Ježiš pri Poslednej večeri (Jn 14,26; 15,26). Duch Svätý je poslaný raz od Otca: „A ja poprosím Otca, a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy..." (Jn 14,16) Druhýkrát sa ako posielajúci uvádza Syn: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám." Jn 16,7) Inokedy Ducha Svätého posiela Otec skrze Syna: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, ... on o mne vydá svedectvo." (Jn 15,26) Teda Otec a Syn posielajú Ducha Svätého spoločnou činnosťou. Stalo sa to po tom, čo od Otca poslaný Syn znova prešiel hranicou medzi transcendentnou a imanentnou oblasťou skutočnosti. Duch Svätý na podklade oslávenia Ježiša Krista bol poslaný do spoločenstva Cirkvi, a skrze ňu k jej jednotlivým členom a k ostatným ľudom. V Duchu Svätom je Boh prítomný v ľudských dejinách medzi vzkriesením a druhým príchodom Ježiša Krista. Úlohou Ducha Svätého, ktorý je láskou spájajúcou Otca i Syna, je spojiť ľudí do jednoty navzájom medzi sebou i s Ježišom a skrze neho ich preniesť do nebeskej atmosféry lásky - Trojičné poslanie v tomto úkone nachádza svoje zavŕšenie: je spasiteľným pohybom od Otca skrze zmŕtvychvstalého Krista v Duchu Svätom k ľuďom ä zasa spätným pohybom človeka uchopeného Duchom Svätým skrze Syna k Otcovi. Poslanie Božieho Syna a poslanie Ducha Svätého poukazujú na úzku spolupatričnosť týchto dvoch osôb k Bohu, ktorý posiela, ale na druhej strane aj na vnútorný rozdiel. Poslania, ktorých primárnym, cieľom je spása, zjavujú aj najvnútornejšie Božie tajomstvo: Boh je v sebe samom diferencovaný a podľa svojej vnútornej diferencie sa spasiteľné obracia k svetu. Táto diferencia sa prejavuje v poslaniach, ktoré dosvedčujú trojstupňové Božie spasiteľné. konanie. Takto spásnodejinné poslania zjavujú vnútorný Boží život ako život Otca, Syna a Ducha Svätého.

2. Vynášania, pochádzania v Bohu (processiones divinae)[upraviť]

Východiskom pre poznanie dialogického života v Bohu a pre vysvetle¬nie pochádzania Božích osôb je cesta Boha k človeku na základe zjavenia. Obraz Boha a človeka vo Svätom písme dáva teologicko-antropologický podklad pre poznanie človeka o Bohu. Na tomto podklade možno primeraným spôsobom osvetliť vnútrobožské deje, osobitne pochádzanie Božských osôb. Totiž Boh má bytie ducha, ktorý sa realizuje v dejoch poznania a chcenia. Podstatná realizácia Božieho života - keď použijeme analógiu ľudského ducha podľa Augustína - sa vyjadruje takto: 1. pochádzanie Syna od Otca ako čin poznania; 2. pochádzanie Ducha Svätého od Otca a Syna ako dej lásky. Boh vo svojom poznaní a láske sa obracia k sebe samému, ale na rozdiel od človeka bez sprostredkovania, bez stretnutia subjektu a objektu. V tomto vnútrobožskom procese majú svoj pôvod vynášania, pochádzania Božích osôb. Boh v sebapoznaní si kladie seba samého, ale aj stretne seba samého. Totiž, on nie je „predmetom", v ňom sa neodohráva vzťah „subjekt - objekt". Ako bytie plné, absolútne je si sám subjektom i objektom. Vo svojom poznaní sa vracia k sebe, má vedomie a chápanie seba ako Boha. V tomto procese rozumovej činnosti vynáša druhý subjekt v dialogickom protiklade sebe, čiže Boh Otec vo svojom prenikavom poznaní seba vyriekne seba v Slove - Synovi. Sväté písmo toto vynášanie Syna z Otca nazýva výrazom plodenie (generatio). Teda Syn pochádza od Otca pravým plodením, a to rozumovou činnosťou. Syn v poznaní sa obracia naspäť k Bohu Otcovi. Pre spätný pohyb k Otcovi Syn sám však nevynáša ďalšiu osobu. V pohybe Syna k Otcovi sa realizuje vzájomná jednota, ktorá má črtu lásky. Táto láska sa vo Svätom písme nazýva Duch Svätý. Duch Svätý pochádza od Otca a Syna ako jedného princípu vôľovou činnosťou, respektíve jej vrcholom, láskou. Totiž poznanie, v ktorom Boh vo vnútrobožskom živote vynáša Syna, je zrodené z lásky. Láska je nebeskou klímou, sférou Božieho života, veď „Boh je láska" (l Jn 4,8). Z tohto aspektu je pochopiteľnejšie, že Syn vynesený od Otca v láske sa obráti späť k Otcovi. Otec a Syn vynášajú Ducha Svätého na princípe dýchania (spiratio), a to v jedinom čine. Sväté písmo nemá nijaký vlastný výraz pre vynášanie Ducha Svätého z Otca a Syna. Vnútrobožské procesy nemožno chápať ako ľudské uskutočňovania, a tak si treba uvedomiť aj odlišnosť Božích vynášaní a vychádzaní od sveta. Ľudské spôsoby ich vyjadrenia s využitím antropomorfíckých prostriedkov majú úlohu napomôcť názorné vyjadrenie Božieho života. Božie vynášanie a pochádzanie sa neuskutočňujú v obmedzenom časovom priebehu, ale sú večnými činmi, ktoré sa síce stále realizujú a zároveň sú aj úplne uskutočnené. Nemožno ich teda chápať staticky ako výsledok pasívneho vyčlenenia Božej podstaty.

3. Vnútrobožské vzťahy (relationes)[upraviť]

V Bohu sú reálne vnútrobožské vzťahy. Vnútrobožské relácie sú osobné vlastnosti, ktoré sú zároveň znakmi rozlišovania osôb. Nimi sú ustanovené Božie osoby. Ustanovujúce vzťahy sú otcovstvo, synovstvo a pasívne dýchanie. Pri vnútrobožských reláciách treba rozlišovať ich základ, cieľ a nositeľa. Základom vnútrobožských vzťahov sú vychádzania v Bohu. Nositeľmi vzťahov sú Otec, Syn a Duch Svätý. Božie osoby sa navzájom odlišujú len týmito vzťahmi: 1. Otec sa odlišuje od Syna vzťahom, ktorý je podmienený vynášaním Syna od Otca. 2. Syn sa odlišuje od Otca vzťahom, ktorý je podmienený vychádzaním Syna od Otca. 3. Otec a Syn sa odlišujú od Ducha Svätého vzťahom, ktorý je pod¬mienený dýchaním Ducha Svätého. 4. Duch Svätý sa odlišuje od Otca a Syna vzťahom, ktorý je podmie¬nený jeho vychádzaním z Otca a Syna. Pre Božiu jednoduchosť je vzťah Božích osôb vždy identický a čin¬nosťou vynášania alebo vychádzania.

4. Božie osoby (personae divinae)[upraviť]

Jediný Boh existuje a žije v troch osobách, ktoré sú identické s Božou podstatou. Teda Otec, Syn a Duch Svätý sú tri osoby jednej Božskej pod¬staty. Božskú podstatu nemožno chápať ako pozadie, z ktorého vyrastá osobné vedomie, lebo v Bohu niet nijakého neosobného bytia. Božská pod¬stata má absolútnu plnosť, vo svojom dialogickom charaktere sa neobracia mimo seba, ale k sebe samej, k poznávajúcemu Bohu, tvoriac tak vzťah osoby k osobe, Otca k Synovi. Teda Božská podstata je nutne personálna. Božie osoby sa reálne odlišujú od seba len vychádzaniami a s nimi identickými vzťahmi, preto sa ich vzájomné odlišnosti musia označovať ako relácie. Božie osoby sa odlišujú od seba črtou relácie, ale nie sú len reláciami. Sú subsistujúcimi reláciami, čiže každá z relácií je totožná s Božou podstatou. Božie osoby tvoria dva prvky: podstata a relační, pričom relácia je identická s podstatou. Božia podstata takto subsistuje v troch reláciách. Božie osoby sa medzi sebou rozoznávajú vzťahmi otcovstva, synovstva a dýchania. Rozdiel medzi osobami je tento: Otec nemá počiatok, dôvod, je nesplodený, nestvorený. Vo svojej vynášajúcej činnosti dokonale uskutoční to, čo sa vyjadruje slovom „Otec". Vlastne preto sa nazýva Otcom, lebo vynáša, plodí druhú Božskú osobu. Podľa Svätého písma a cirkevného učenia je prvotným dôvodom ďalších dvoch Božích osôb. Syn je splodený od Otca z Božej podstaty. Plodenie je dialógom, v ktorom Otec činom poznania vyriekne seba v osobnom Slove. Toto vynášanie Syna sa deje v identite Božieho subjektu s Božou podstatou, takže o Synovi možno povedať, že je „podstata z podstaty, svetlo zo svetla, múdrosť z múdrosti, Boha z Boha, pravý Boh z pravého Boha". Duch Svätý nie je splodený, ale „dýchaný". Vzniká v dialógu lásky Otca a Syna. Teda Duch Svätý má pôvod v jedinom dychu od Otca a Syna ako od jedného princípu. Duch Svätý vo vnútrobožskom metafyzickom význame je láskou Otca k Synovi a láskou Syna k Otcovi. Vo funkčnom spásnodejinnom význame je darom pre človeka. Božie osoby sú navzájom dokonale rovné a spojené božským objatím (circumincessio) vo vnútrobožskom dialógu lásky. Jednota medzi Otcom a Synom sa realizuje vzájomným darovaním Otca Synovi a Syna Otcovi a má črtu lásky. Zárukou spojenia Otca a Syna je Duch Svätý, ktorý je v podstate láskou, Ducha Svätého pre funkciu jednoty Otca a Syna možno nazvať božským „My".

5. Jednota (unitas)[upraviť]

Jediná božská podstata (substantia) je jediným základom Božích osôb. Preto v Bohu nie je protiklad vzťahov, ale všetko v ňom tvorí jednotu. Medzi troma Božími osobami je plná totožnosť, s výnimkou vzťahov pôvodu. Božia podstata je aj jednoduchým základom všetkého Božieho konania. Osoby konajú skrze prirodzenosť, s ktorou sú totožné, čiže pre jedinosť a jednotu Božej podstaty aj všetka činnosť vo vnútrobožskom živote je jednotná. Výrazom Božej jedinosti je aj jednota Božieho konania navonok. Pôsobenie troch Božích osôb na svet je len jediným a jednoduchým činom. Božie osoby nevytvárajú nejaké spoločenstvo v činnosti, ale vo svojej Činnosti navonok sú jediným princípom konania. Teda Božia prirodzenosť i Božia činnosť sú spoločné všetkým osobám. Všetko čo sa týka Boha ako poslednej príčiny konania, sa má pripisovať celej Trojici.