Dogmatika/Verbum 4-5

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

5. OTČE, OSLÁV SVOJHO SYNA (Jn 17,1)[upraviť]

Boh Otec a Syn i Duch Svätý vo svedectve svätého Jána

1.Osobitný charakter a význam Jánových spisov

Jánove spisy majú osobitný charakter, odlišný od prvých troch synoptických evajelií i od listov svätého Pavla. Kým synoptici vedú čitateľov k Ježišovi Kristovi, Ján vychádza z tejto osobnosti. Na rozdiel od synoptických evanjelií, ktoré sú preniknuté ľudovosťou a názornosťou, Jánove spisy sú predchnuté osobitným majestátom a plné obsažných alegórií.

Ján, ktorý bol najbližšie k Ježišovi Kristovi, meditoval o ňom ako o vtelenom Slove, preto sa mohol najhlbšie ponoriť do tajomstva Kristovej osoby, a tak najplnšie odhaliť zmysel Ježišových slov a skutkov, a teda preniknúť do podstaty jeho osobnosti. Ján sa stal takto svedkom a služobníkom slova, ktoré vyslovil a vykonal Ježiš. Zároveň sa stal interpretom prvotnej cirkevnej tradície, ktorá ma svoj historický a telogický základ v Ježišovi samom.

Výroky Jánových spisov treba chápať na pozadí situácie z konca prvého storočia, keď sa šírili doketicko-gnostické bludy. Doketický gnosticiznus popieral identitu pneumatického Krista s historickým Ježišom. Ján ako svedok viery sledoval vieroučné ciele, stanovujúc hranice duchovného poznania zjavenia. Ján predovšetkým dokazuje, že Božie Slovo sa stalo telom (Jn 1,14). Čitateľov chce utvrdiť vo viere v Kristovo božstvo a ukázať, ako sa prejavilo večné Slovo. Z osobitnej Jánovej teológie vyniká teda Ježišovo mesiášstvo a božstvo.

Zjavenie Božej trojosobnosti sa začalo Ježišovým ohlasovaním i reflexiou jeho svedkov v apoštolskej dobe. V novozákonnej literatúre najjasnejšie toto zjavenie dosvedčujú Jánove spisy, ktoré vznikli neskôr než Pavlove listy a evanjeliá synoptikov. Ján osobitne pokročilým spôsobom predkladá meditovanú skutočnosť trojosobného Boha na podklade skúseností so zmŕtvychvstalým Ježišom.

2. Ježišovo svedectvo o Otcovi

Ježiš ako jednorodený Boží Syn je zjaviteľom Boha. Boh v Ježišovom ohlasovaní dáva poznať svoju najvnútornejšiu podstatu ako Otec.

Spomedzi všerkých novozákonných spisov Jánovo evanjelium je najbohatsšie popretkávané motívom poslania, ktorý je kľúčovým pojmom pre chápanie trojičného zjavenia. Otec poslal Syna na svet, aby ho spasil (Jn 3,17). Teda neprišiel sám od seba, ale poslal ho Otec (7,28; 8,42). Ten, ktorý ho poslal, je pravdivý (8,26) a je stále s ním (8,29). Syn pozná Otca, ktorý ho poslal (7,29), hovorí Božie slová (3,34; 14,16). Aj skutky svedčia o ňom, že ho poslal Otec (5,36). Vlastne svedčí o ňom Otec, ktorý ho poslal (8,18). Syn sa vracia k tomu, ktorý ho poslal (16,5). Učeníci poznali a uverili, že ho poslal Otec (17,8; 17,25). Ako jeho poslal Otec, tak aj on po zmŕtvychvstaní posiela učeníkov (20,21). Takto sám Boh, prítomný v Synovi, sa poslaním stal konajúcim subjektom v ľudských dejinách. Poslaný Syn vystupuje v rozličných obrazoch ako Božia prirodzenosť, jednota s Otcom alebo odlišnosť od neho.

Medzi jasnými obrazmi o vzťahoch medzi Otcom a Synom vyniká jednota Otca i Syna v bytí i konaní. Oboch charakterizuje dokonalá jednota vôlí (5,30), činností (5,17-20), vzájomného poznania (10,15), obapolnej lásky (5,20; 10,15;17, 24.26), ako aj spoločnej oslavy (12,28; 13,31;17,1.4.5). Pre túto jednotu Ježiša obviňovali, že sa robil rovným Bohu (5,18; 10,33). A Ježiš na túto výčitku odpovedal opisom svojho vzťahu k Otcovi a Otcovho vzťahu k sebe v tom zmysle, že úctu, ktorú ľudia preukazujú Otcovi, majú preukazovať i Synovi (5,19n). Ježiš tento vzťah jednoty potvrdzuje viackrát. Doslova tvrdí: "Ja a Otec sme jedno." (10,30) Ježiš je dokonalým zjavením Otca: "Filip, kto vidí mňa, vidí Otca." (14,19) Kto pozná Ježiša, pozná aj Otca: "Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca." (8,19) Ježiš je v Otcovi a Otec je v Ježišovi (porov.14,11), preto v Synovi vidieť Otca. Poslanie Božieho Syna na jednej strane ukazuje na jeho úzku spolupatričnosť k Otcovi, ktorý ho posiela. Na druhej strane sa však z Ježišovej reči dáva poznať aj vnútorná odlišnosť Otca od Syna. Ježiš pri rozlúčke so svojim učeníkmi vyhlasuje: "Otec je väčší ako ja." (Jn 14,28) Tento výrok možno aplikovať na Ježišovu ľudskú prirodzenosť, kým jednota Otca a Syna sa týka božskej prirodzenosti. Totiž Ježiš ako Boží Syn v jedinečnom zmysle slova je tej istej podstaty s Bohom Otcom, ktorému je vo všetkom rovný. Ale vtelením prijal na seba prirodzenosť človeeka a na čas svojho pozemského života sa akoby zriekol predností, ktoré mu prináležali právom božského pôvodu (porov.Flp 2,6n). So zreteľom na to je teda Otec "väčší" ako vtelený Syn.

Ježiš vydal svedectvo o svojom Otcovi aj v modlitbe. Ježiš sa modlil k Bohu ako k Otcovi. Pri modlitbe oslovoval Boha výrazom "Abba", ktorý vyjadruje najvnútornejšie spojenie s ním. Pri modlitbe mal úplnú istotu, že ho Otec vždy vypočuje, ako to dosvedčuje Ježišova modlitba pred vzkriesením Lazára (porov. Jn 11,42). Ježiš zjavuje nebeského Otca aj vo svojej veľkňazskej modlitbe, z ktorej sa zračí jeho jedinečný a ničím nenarušený synovský vzťah k nemu. V tejto modlitbe ho dáva poznať ako jediného pravého Boha (17,3), ktorého slovo je pravda (17,17) a ktorý miluje ľudí (17,23). Zároveň zjavuje Otca ako toho, ktorý ho miloval ešte pred stvorením sveta (17,24); pri ňom mal slávu skôr, ako vznikol svet (17,15); má s ním jednotu (17,11.21.22.23); Otec ho poslal na svet (17,18.21.23.25), dal mu moc nad všetkými ľuďmi (17,2) a dal mu slávu (17,22.24).

3. Svedectvo o Synovi

a) Otcovo svedectvo o Synovi

Otec svedčí o Synovi na začiatku jeho verejného účinkovania pri krste. Tu Otcovo slávnostné osvedčenie odhaľuje Ježišovu osobnú hodnotnosť. Vyplýva to z reči Jána Krstiteľa: "Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým." (Jn 1,32n)

Väčšie svedectvo ako Jánovo je svedectvo samého Otca prostredníctvom zázračných skutkov, znamení a osobitných prejavov . O Ježišovi svedčia skutky, ktoré mu dal vykonať Otec. Otec, ktorý ho poslal, vydal svedectvo o ňom (Jn 5,36n). Skutky, ktoré koná v Otcovom mene, svedčia o Ježišovi (10,25). Ježiš ukázla veľa dobrzých skutkov od Otca (10,32.37). Tieto skutky koná sám Otec, ktorý je v Ježišovi (14,10). Otcovo svedectvo o Ježišovi osobitne silne vyznieva z udalosti Lazárovho vzkriesenia, ktorému predchádzala modlitba k Otcovi (11,32-44). Pri rozhovore s Grékmi, keď jeho slová boli preniknuté myšlienkami na blízke umučenie a smrť, Ježiš povedal: "Otče, osláv svoje meno!" Vtedy Otec potvrdil hlasom z neba: "Už som ho oslávil a ešte oslávim." (12,28) Toto znamenie bolo len predzvesťou najdôležitejšieho Otcovho svedectva o Ježišovi pri jeho povýšení na kríž a vzkriesení. Vzkriesením Otec oslávil Ježiša slávou, ktorú mal pri ňom skôr, ako vznikol svet (17,5). A o tomto oslávení Ježiša od Otca výrazne svedčia posledné dve kapitoly Jánovho evanjelia (20-21).

b) Ježišovo svedectvo o sebe

Ježiš hovorí o sebe, že je Božím zástupcom a teda koná namiesto Boha. Vrchol jeho výrokov o sebe tvoria formuly "Ja som", v ktorých vystupuje ako Božie osobné "Ja". V rozhovore so samaritánkou potvrdzuje o sebe, že on je Mesiáš: "To som ja, čo sa rozprávam s tebou. "(Jn 4,26) V reči o Eucharistii tvrdí o sebe: "Ja som chlieb života." (6,35) "Ja som chlieb života." (6,48) "Ja som živý chlieb , ktorý zostúpil z neba." (6,51) Keď hovorí so Židmi o svojom poslaní, predstavuje sa: "Ja som svetlo sveta." (8,12) Ďalej na základe rozdielu s nimi načrtáva svoj božský pôvod: "Vy ste zdola, ja som zhora. Vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta." (8,23). On existuje pred všetkým: "Veru, veru hovorím vám: Prv ako bol Abrahám." (10,7) "Ja som brána." (10,8) "Ja som dobrý pastier." (10,11.14) Pred odchodom k Ocovi hovorí Tomášovi: "Ja som cesta, pravda a život." (14,6) Pilátovi o sebe potvrdzuje, že je kráľom (porov. 18,37).

Ježiš ako Boží Syn hovorí o sebe, o svojom vzťahu k Otcovi. Syn všetko dostal od Otca. Hlásal to, čo videl a vidí u Otca (Jn 8,38). Nehovoril sám od seba, ale Otec, ktorý ho poslal, mu prikázal, čo má rozprávať a čo zvestovať (12,49). Zvestoval všetko, čo počul od Otca (15,15). Syn plní vôľu, prišiel v mene svojho Otca (5,43), robí to isté ako Otec (5,19), koná Otcove skutky (9,4), miluje Otca a robí tak, ako mu on prikázal (14,31). Syn je jedno s Otcom, ktorý je v ňom a on v Otcovi (17,21). Syn svojím životom oslávil Otca (13,31n), oslávil ho tu na zemi, keď dokončil dielo, ktoré mu Otec dal vykonať (17,4). Oslávil Otca tým, že zjavil jeho meno ľuďom (17,6).

c) Jánovo svedectvo o Synovi

Ján v prológu svojho evanjelia odhaľuje posledné tajomstvo Božieho Syna. Ježiš ako Syn je subsistujúcim Božím Slovom. Ježiš ako Slovo od začiatku existoval v Bohu a on sám bol Bohom (Jn 1,1n). Napokon na konci čias toto Slovo vošlo do dejín, tým že sa stalo telom (1,14). Teda stalo sa pre ľudí predmetom konkrétnej skúsenosti ako Slovo života., ktoré sme počuli, ktoré sme videli na vlastné oči, na ktoré sme hľadeli a ktorého sa naše ruky dotýkali (1Jn 1,1).

Ján ide ešte ďalej ako Pavol a synoptici, keď nazýva Ježiša jednorodeným, čiže jediným a najmilším Synom (Jn 1,14.18), Ján spresňuje učenie o vtelení: "A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život." (1 Jn 4,9) "A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna svetu za Spasiteľa sveta." (1 Jn 4,14) Zámerom Jánových spisov je dosvedčiť Ježiša ako Božieho Syna: "Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene." (Jn 20,31)

4. Ježišovo svedectvo o Duchu Svätom

Ťažisko Jánovho učenia o Duchu nie je v extatickom prvku, ani v normách kresťanského života. Viac ho zaujíma problém poznania, vnuknutého Duchom, a ohlasovania slova. Tento postup má svoje zdôvodnenie v situácii z konca prvého storočia, keď doketický gnosticizmus chcel oddeliť pneumatického Krista od pozemského Ježiša.

Podľa Jánovho svedectva Duch Svätý je Duchom Otca i Syna. Duch vychádza od Otca (Jn 15,26). Otec ho pošle na prosby Syna (14,16) a v mene Syna (14,26). Duch je závislý aj od Ježiša, lebo všetko, čo má Otec, je aj Ježišovo (16,15). Otec mu nedáva Ducha podľa nejakej miery (3,34). Ježiš neprežíva Ducha ako nejakú silu, ktorá by ho uchvátila zvonku ako prorokov, ale je to jeho vlastný Duch. Ježiš je nositeľom Ducha, preto všetko jeho konanie je poznačené Duchom, ako o ňom svedčil aj Ján krstiteľ (1,32n). Ježišove slová sú takisto Duchom a životom (6,63). Aj sám Ježiš pošle Ducha (16,7). Takto ako darcovia Ducha sa spomínajú Otec a Syn.

Jánova teológia dosvedčuje funkciu Ducha Svätého. Táto funkcia je u Jána vyjadrená osobitne dvoma charakteristickými názvami "Paraklétos" a "Duch pravdy".

Názov "Paraklétos", ktorý sa vyskytuje iba u svätého Jána, nemá úplne objasnený význam. Prekladá sa ako obranca, pomocník. U Jána akíste bude súvisieť so slovom"paraklézis", ktorým sa v Novom zákone označuje osobitná forma kázne, poučovanie cirkevnej obce. Preklad tohoto slova vo význame "tešiteľ" na niektorých miestach vyhovuje, ale zotiera soteriologický a sviatostný charakter paraklézy, takže tento preklad nie je výstižný.

Dokiaľ bol Ježiš s učeníkmi, on sám ich chránil (Jn 17,12). Keď však odíde, pošle učeníkom iného obrancu (16,7). Bude to Duch pravdy, o ktorého pre učeníkov bude Ježiš prosiť svojho Otca (14,16n). Teda ďalší charakteristický výraz u Jána je "Duch pravdy". Pravda, v jánovskom ponímaní neznačí súbor učených viet, ale Božiu skutočnosť, ktorá sa otvorila človekovi vo vtelenom Logose ako život a svetlo. Ježiš nielenže má pravdu, ale sám je pravda ako zjavujúca sa skutočnosť Boha Otca (14,6-11). Jeho Duch je potom takisto Duchom pravddy, t.j. pravda sama a pôvodca všetkej pravdy. Ducha pravdy poznajú iba učeníci, pretože bude pri nich a v nich (14,17n). On bude svedčiť o Ježišovi a skrze neho aj učeníci budú svedčiť o Ježišovi (15,26n), lebo ich vyučí všetkej pravde, zvestuje im budúce veci a oslávi Ježiša (16,14n).

Ježiš prisľúbil zoslanie Ducha Svätého pri rozlúčke so svojími učeníkmi. Kým Ježiš žil na svete, zjavoval Ducha Svätého svojimi činmi, teda nemohol ho predstaviť odlišného od seba. Preto nutným predpokladom pre zoslanie Ducha je Ježišov návrat k Otcovi: "Lenže hovorím vám pravdu: lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Odídem, pošlem ho k vám." (Jn 16,7) Tento prísľub sa splnil vo svätodušnej udalosti (sk 2,1-13). Prísľub Ducha bol daný iba učeníkom a veriacim. Duch totiž má úlohu neustále sprítomňovať Ježišovo dielo a hlbšie vovádzať doň: "Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal." (14,26)

U Jána viac než u synoptikov alebo u Pavla vystupuje do popredia Duch Svätý ako osoba. Duch Svätý sa tu zjavuje ako duchovná a božská bytosť. Hoci ako Duch pravdy nebude hovoriť sám od seba (Jn 16,13) a zostáva v najtesnejšom spojení s Otcom a Synom, predsa sa odlišuje od oboch ako osoba. Možno naň aplikovať výraz o rozličnosti v jednote. Osobitne dôležité je tu slovo poslanie, ktoré sa predovšetkým aplikovalo na Krista, podobne sa vzťahuje i na Ducha Svätého. Duch Svätý bude učiť učeníkov a priopomínať im všetko, čo Ježiš hovoril (14,26), svedčiť o Ježišovi (15,26), učiť všetkej pravde a predpovedať budúce veci (16,8). Tieto funkcie sú výrazom a konaním subjektu, ktorý nie je plne totožný s Otcom a Synom. Ide tu teda o osobnú silu, čiže pôsobenie Ducha je osobné. Takto sa zo špecifického Ducha Svätého, Parakléta, v živote Cirkvi zračí jeho personalita.

5. Trojičné výroky u svätého Jána a trojičný charakter jeho spisov

V spisoch svätého Jána niektoré výroky explicitne dosvedčujú trojosobného Boha.

Na začiatku Ježišovho verejného účinkovania sa Trojica dáva poznať vo výjave krstu. Vo svedectve Jána Krstiteľa vystupuje slávnostné zjavenie trojosobného Boha takto: "Videl som Ducha, ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým. - A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn." (Jn 1,32-34)

Svedectvo o troch osobách výrazne vystupuje i v Ježišových slovách. Vidno to z Jžišovho rozhovoru s učeníkmi pri Poslednej večeri, keď im sľubuje Tešiteľa - Ducha Svätého: "A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani ho nepozná." (Jn 14,16.17) "Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal." (14,26)

Podobne tri osoby sa dávajú poznať z Ježišovej reči, keď hovorí o diele Ducha Svätého: "Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám." (16,13-15)

Slová pri prvom zjavení učeníkom po zmŕtvychvstaní, keď im Ježiš dal moc odpúšťať hriechy, takisto odhaľujú tajomstvo Božej trojosobnosti: "Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás... Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané." (Jn 20,21n)

Nemennej dôležité je is svecectvo evanjelistu: "A toto je jeho prikázanie, aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal. Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. A že v nás ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal." (1 Jn 3,23.24)

Ďalšie Jánovo svedectvo možno vidieť v 1 Jn 5,4n, kde sa hovorí, že Boh sám vydáva svedectvo o svojom Synovi, že Ježiš je Boží Syn, ktorý prišiel skrze vodu a krv a že Duch svedčí o tom, že Kristus je pravda sama. Taktiež je tu výrok "Lebo traja sú, čo svedčia: Duch, voda a krv; a títo traja sú zajedno." (1 Jn 5,7) Je to však len neskoršia špekulatívna poznámka, ktorá sa nenachádza v dôležitých gréckych rukopisoch tohoto listu.

Božia trojosobnosť v Jánových spisoch sa dáva poznať nielen z týchto trojičných výrokov, ale i zo svedectva o Otcovi a Synovi i Duchu Svätom. Ján ako všetky ostatné novozákonné spisy vyhlasuje Božiu jedinosť. Jediný Boh sa spasiteľne obracia k svetu, ktorému posiela svojho Syna a s ním i Ducha Svätého. Jánovo evanjelium pripisuje Božiu podstatu v metafyzickom zmysle aj samému Božiemu Synovi. A to, čo sa priznáva Synovi, sa hovorí aj o Duchu Svätom. Teda jediný Boh sa zjavuje vo svojej vnútornej diferencii (ontologická Trojica), ktorá sa prejavuje v poslaniach. Poslania dosvedčujú trojstupňové Božie spasiteľné konanie pre nás (funkčná Trojica). Takto Jánove spisy majú výrazný trojičný charakter, a to nielen funkčne, ale i ontologicky.

Božie spasiteľné konanie pre nás (funkčná Trojica) má nesmierny dopad. Ján vydáva svedectvo o tom, aby sme mali spoločenstvo s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom (porov. Napr. 1 Jn 1,3). Aká je teda naša účasť na trojičnom Božom živote podľa Jána?

Boh nás z lásky urobil svojimi deťmi: "Pozrite, akú veľkú lásku, nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme." (1 Jn 3,1) Božia láska k nám našla svoje konkrétne vyjadrenie v Synovi: "Boh je láska." (1 Jn 4,8) "Ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe." (Jn 5,26) Vlastne on je večný život, ktorý bol u Otca a nám sa zjavil (porov. 1 Jn 1-3). Jemu Otec dal moc nad všetkými ľuďmi, aby dal večný život tým, ktorých mu zveril (porov.Jn 17,2). Večný život je viazaný na Syna: "Kto má Syna, má život, kto nemá Syna, nemá život." (1 Jn 5,12) On je cestou k Otcovi: "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, ibe cezo mňa. (Jn 14,6) On zjednocuje s Otcom (porov.17,20n). Na druhej strane však sám Otec dáva prístup k Ježišovi: "Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec!" (6,65) A Otec si aj uctí toho, kto bude slúžiť Ježišovi (12,26).

Účasť na Božom živote skrze Syna nás zaväzuje, aby sme podľa nej žili a konali. Predovšetkým máme prijať Ježiša (Jn 5.43), lebo len tým, čo ho prijali, dal schopnosť stať sa Božími deťmi (1,12). Treba počúvať Ježišovo slovo a veriť mu (5,24; 5,47). Viera v Božieho Syna je cestou k Bohu. Len tým, čo veria v Krista, Boh dáva moc stať sa Božími deťmi (1,12). Kto verí v neho, má večný život (3,36; 6,40), nebude odsúdený (3,18). Ježiš sám vyžaduje vieru v neho (9,35) i v Boha: "Veríte v Boha, verte aj vo mňa." (14,1) Ďalej treba vyznať Ježiša, lebo kto vyznáva Syna, má aj Otca (1 Jn 2,23). "Kto vyzná: Ježiš je Boží Syn, ostáva v ňom Boh a on v Bohu." (1 Jn 4,15) Ježiš je živou vodou (Jn 4,10), u ktorej treba čerpať 4,14; 7,37). On má pokrm (4,32), ktorým sa treba sýtiť (6,54.55.58). Sviatostným pokrmom a sviatostným nápojom večného života je Ježišovo telo a Ježišova krv, ktoré nám dávajú účasť na Božom živote. Ježiš je aj svetlo sveta: "Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života." (8,12) Máme zachovávať Ježišove slová (8,51). Vyžaduje od nás lásku k sebe a zachovávanie jeho prikázaní (14,15.21). "Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok." (14,24) My musíme milovať Boha a v ňom a pre neho svojich blížnych. Viera a vzájomná láska sú predpokadom zotrvania v Bohu (1 Jn 3,23-24). On sám je vzorom pravej lásky tým, že polložil za nás život (1 Jn 3,16). Treba nám vytrvať v Ježišovej náuke (Jn 8,31), ostať v ňom tak ako ratolesti na viniči (15,1n).

To, že Boh ostáva v nás, poznáme po Duchu, ktorého nám dal on. Duch Svätý nás vyučuje všetkej pravde, hovorí nám o Otcovi, zjavuje nám tajomstvá Božieho života, Ježišovej osoby (porov. Jn 16,12n). keď chceme mať účasť na Božom živote, musíme sa znovuzrodiť z vody a z Ducha Svätého (3,5), čiže nadprirodzene, duchovne obnoviť. Duch Svätý skrze našu lásku a zachovávanie prikázaní bude pri nás a v nás (14,17).

Takto v Duchu Svätom skrze Ježiša Krista máme účasť na živote Boha Otca, teda sme zapojení do života Najsvätejšej Trojice.

Použitá literatúra[upraviť]

  • Lebreton, J.: O Najsvätejšej Trojici podľa Nového Zákona.
  • Schmaus, M.: Viera Cirkvi.
  • Slovník biblickej teológie.
  • Tajomstvo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého