Dogmatika/Verbum 4-7

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

7.1. V MENE OTCA I SYNA I DUCHA SVÄTÉHO(Mt 28,19)[upraviť]

Trojičné tajomstvo v liturgii a v kresťanskom živote[upraviť]

V liturgii tak ako vo Svätom písme nám živý Boh zjavuje svoje bytie skrze svoju činnosť: skrze stvorenie, zjavenie, dejiny spásy, skrze Cirkev. Vo svojom konaní sa nám zjavuje taký, aký je. t. j. Trojjediný. On sa zjavuje skrze svojho Syna a v ňom, a jeho Syn sa zjavuje v Duchu Svätom. Preto aj liturgia, rovnako ako kresťanská viera, je podstatne trojičná. Ukazuje veriacim Boha v trojici osôb. Každý dar prichádza od Otca -prostredníctvom Syna - v spoločenstve Ducha Svätého. Táto schéma je základom všetkých liturgických anafor a doxológií.

Svedectvo apoštolskej Cirkvi[upraviť]

„Neprišiel som zrušiť Zákon, ale ho naplniť." Tieto Kristove slová sa vzťahujú na celé dedičstvo Starého zákona. Cirkev prijala nielen modlitbu žalmov za svoju, ale celé starozákonné zjavenie. Preskúmala ho a našla v ňom, čo Boh skrze Krista v Duchu Svätom „oboma svojimi rukami" učinil. Starozákonné texty hovoria o tajomstvách zjavených v Novom zákone; Múdrosť a Slovo sú vzťahované na Krista. Čo sa hovorí o Duchu, ako o životnom princípe a prameni chariziem a proroctva, vzťahuje sa na Ducha Svätého a jeho príchod v mesiášskych časoch. V tomto pohľade pramení typológia krstnej slávnosti a krstnej katechézy zavedená ako paralelizmus medzi prvým a druhým stvorením. Žalmy, ktoré sám Kristus vzťahoval na seba. boli prevzaté do liturgie a Otcami vysvetlené ako modlitba Božieho ľudu. „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému", ktoré ich zakončuje, im dáva ich plný význam a trojičnú dimenziu. Tak ako žalmy, aj Trishagion (Trojsvätý), doxológia a vyznanie viery sa vysvetľujú a chápu trojične. Vo vzdialenej forme sa už u Jána (Jn 12.41) na Krista vzťahuje Trishagion, takže, ako svedčí Tertulián, stalo sa prvkom starej liturgie. Ďalej Trishagion Otcovia vysvetľovali trojičné a aj sýrska liturgia ho parafrázovala ako Sanctus trojične. Vyznanie viery je vnútorným bytostným súhlasom a verejným vyznaním pred cirkevným spoločenstvom a pred svetom. Izraelita vyjadroval vo vyznaní svoju vieru v jediného Boha, ktorý sa zjavil v dejinách svojho ľudu. Preto holo starozákonné vyznanie viery formulované historicky. Vyznanie viery v Novom zákone je rovnako vyznaním viery v jediného Boha, ktorý završuje svoje zjavenie v jednej osobe v Ježišovi Kristovi. Preto vyznanie viery dostáva kristologickú formu. Svätý Pavol vyznáva svoju vieru Korinťanom: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za. naše hriechy podľa Písem, bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem." (1 Kor 15, 3-4) Viera v Boha sa rozvíja ako viera v Ježiša Krista ako Pána (Kyriosa), v jeho postavenie v dejinách spásy a v jeho spojenie s Otcom (l Kor 8,6). Vedľa tejto, kristologickej formuly tu bola trojičná krstná formula: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." (Mt 28,19) No už u Svätého Pavla nachádzame liturgické formuly, ktoré spájajú oba aspekty: trojičný i kristologický. Takou je doxologické vyznanie na konci Druhého listu Korinťanom: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými. (2 Kor 13,12) Vychádza z Krista, ktorý je stredom dejín spásy a Prostredníkom k Otcovi. On zjavuje lásku Otca a pripravuje spoločenstvo Ducha Svätého. Kresťania prevzali zo synagogáliiej liturgie zvyk zakončovať modlitby doxológiou (Origenes). V doxológii uznávame Božie vlastností, najmä jeho moc a vznešenosť, jeho slávu, ktorú zjavuje v stvorení, v dejinách spásy a v kulte. Najdokonalejšie je zjavenie slávy jednorodcného Syna Otcovho (Jn 1.14). Na doxológiu sa odpovedá uznaním: Amen. Svätý Pavol preberá niekedy starozákonné formuly doxológie. inokedy ich dopĺňa tým, že ich vysiela skrze Krista k Otcovi, alebo ich aplikuje na Krista (Rim 9,5). V novozákonných doxológiách nájdeme spoločné znaky pavlovskej a jánovskej teológie: každý dar prichádza od Otca - prostredníctvom vteleného Syna -v účasti na Duchu Svätom, a znovu sa vracia k Otcovi A tak sú dejiny spásy zrkadlom trojičného života. Liturgia prvých kresťanských storočí plne zodpovedá tomuto spásnodejinnému zmýšľaniu apoštolskej doby. Nádherným príkladom tohto zmýšľania je chválospev na milosť vykúpenia v liste Efezanom: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti. ... V ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy." (Ef 1.3-4.7.8.13.14) Od počiatku apostoli uskutočňovali Kristov príkaz: „Choďte a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syra i Ducha Svätého." Peter hneď po svojej prvej kázni na Turíce hovorí svojim poslucháčom: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha." (Sk 2.38) Ku krstnej liturgii patrí vyznanie viery už veľmi skoro. V Skutkoch apoštolov čítame o obrátení a krste etiópskeho komorníka: „ I povedal komorník: Hľa, voda! Čo mi prekáža, aby som sa dal pokrstiť? Filip mu povedal: Ak veríš z celého srdca, slobodne. A on odpovedal: Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží. I dal zastaviť voz. A obaja, Filip totiž a komorník, vošli do vody a Filip ho pokrstil." (Sk 8,36-38) Už tu nachádzame základnú schému krstnej liturgie, ktorá sa postupne stále viac prehlbovala. U Hipolyta nachádzame trojičnú schému vyznanie viery. Už svätý Pavol vidí krst a Eucharistiu spolu na pozadí starozákonných predobrazov. Eucharistia je obrazom zjednotenia Božieho ľudu v mesiášskom spoločenstve. Eucharistické modlitby vychádzajú od Otca a smerujú k Otcovi; Otec to uskutočňuje skrze Krista. V Prvom liste Korinťanom (11,23-34) svätý Pavol uvádza slová ustanovenia ako vrchol a stredisko eucharistickej slávnosti. Toto je chápanie Cirkvi od apoštolských čias až dodnes. Už v apoštolskej Cirkvi sa spája slávnosť krstu a Euchaňsiie najmä vo veľkonočnej liturgii. Liturgické modlitby sa obracajú k Otcovi skrze Krista v jednote Ducha Svätého.

Krstná liturgia Cirkvi[upraviť]

Cirkev počnúc turíčnym dňom, teda od prvého dňa svojho života a svojej činnosti, udeľuje krst. Krstom vštepuje nové údy od Kristovho tajomného tela. Všimnime si podrobnejšie trojičnú štruktúru krstnej liturgie. Po bohoslužbe slova sa konajú v obrade krstu dospelého nádherné spoločné modlitby, v ktorých prosíme Pána: -aby tento náš brat nasledoval Krista, ktorý sníma hriechy sveta, a aby sa tak uzdravil z nákazy hriechu a oslobodil sa od jeho moci; -aby Duch Svätý očistil tohto služobníka a aby ho viedol k dokonalej svätosti; aby tento náš brat vo sviatosti krstu s Kristom pochovaný odumrel hriechu a žil vždy len Bohu; aby sa tento náš brat ukázal bohatý na ovocie svätosti a lásky, keď príde k Otcovi; aby celý svet, ktorému Otec dal svjoho jednorodeného Syna, uveril Božej láske a aby sa obrátil k Bohu. Výrazne trojičnú štruktúru má aj formula svätenia krstnej vody. Vysluhovateľ sa modlí: „Dobrotivý Otče, ty nám v krstnom prameni dávaš nový život, život Božích detí. Ty vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi spájaš v jeden ľud všetkých, čo sú pokrstení vodou a Duchom Svätým. Ty vlievaš do našich sŕdc Ducha svojej lásky a dávaš nám slobodu a svoj pokoj." Potom nasleduje trojnásobné zrieknutie sa zlého ducha a naň nadväzuje trojčlenné vyznanie viery: v Boha, Otca všemohúceho; v Ježiša Krista, jeho jediného Syna a nášho Pána; v Ducha Svätého. Samotná sviatostná formula: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého" je vrcholným bodom trojičného charakteru krstnej liturgie. Apoštolské vyznanie viery, ktoré sa používa v rímskej liturgii krstu, podobne ako nicejsko-carihradské vyznanie, používané v eucharistickej litrugii a rozšírené vo východnej cirkvi, sú pôvodne krstné vyznania viery. V základnom texte nicejsko-carihradského vyznania, ako sa nachádza u Cyrila Jeruzalemského (okolo r. 350), možno vidieť staré krstné vyznanie v Jeruzaleme. Teda obe vyznania slúžili ako vyznanie viery pred krstom a v tomto určení sa podnes používajú. V oboch spomenutých textoch máme pred sebou typických zástupcov dvoch základných foriem krstného vyznania viery na Východe a na Západe, v ktorých je zreteľný spoločný základný plán. V oboch je obsah viery načrtnutý v troch odsekoch: vyznanie viery v Boha Stvoriteľa, v Krista, nášho Pána. a v spásne dary; pritom tri odseky sa začínajú vyznaním jednej z troch Božských osôb, čo je zvlášť priliehavé pri krstnom vyznaní viery. V oboch hlavných formách sa stredný člen rozširuje o podrobnejšie vyznanie viery v Krista. Východný typ má tú zvláštnosť, že pri jeho výstavbe okrem krstného príkazu (Mt 28T19) spolupôsobilo ešte druhé miesto z Písma, stať z Listu Efezanom 4,4 s oslavou jednoty: Jedno je telo a jeden Duch... jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých." Vo vyznaní sa to jasne prejavuje tým, že sa vždy vyzdvihuje jednota: Verím v jedného Boha - jedného Pána - v jednu svätú všeobecnú apoštolskú Cirkev - vyznávam jeden krst. Oproti roztriešteniu, ktoré prináša blud, sa s určitou hrdosťou stavia jednota Boha a jednota jeho zjavenia v Ježišovi Kristovi, v Cirkvi a vo sviatostiach. Apoštolské vyznanie viery je nábožným a pokojným vyznamia viery. Nicejsko-carihradské vyznanie je poznačené výraznou snahou obrany pravej viery. Spásonosný účinok krstu je mnohotvárny. Zahrnuje začlenenie do Cirkvi, začlenenie do Krista, účasť na živote Krista, na jeho spasiteľnej smrti a na jeho zmŕtvychvstaní, dalej zostúpenie Ducha Svätého, stretnutie s nebeským Otcom nášho Pána Ježiša Krista, ako s prvou osobou trojosobného Božieho živou, a neprestajný nárok Boha na pokrsteného. Začlenenie do Cirkvi zahrnuje v sebe začlenenie do Krista, t. j. osobitný vzťah ku Kristovi. Cirkev je telom Kristovým, Kristus je hlavou Cirkvi. Pripodobnenie dosiahne taký stupeň, že kresťan sa môže nazývať až druhým Kristom. Človek sa tým stáva plnýrn človekom, že sa celkom oddá Kristovi. Krst dáva schopnosť a povinnosť zúčastniť sa na Kristovej oddanosti Bohu, ktorou založil spásu. Kresťanský život je účasťou na spasiteľnom živote Ježiša Krista. Krst udeľuje Ducha Svätého. Zo Skutkov apoštolov vidno, že Duch Svätý sa dáva všetkým tým a len tým, ktorí vyznávajú vieru v Ježiša a dajú sa pokrstiť na jeho meno (Sk 2,38; 10,44n; 19,5n). Je to jeden a ten istý Boží Duch, ktorým bol Ježiš pomazaný (Sk 10,38), mocou ktorého Ježiš konal a ktorý sa. teraz v krste dáva učeníkom. Duch pôsobí v kresťanoch ako Duch posvätenia. Duch je zárukou, že Boh skutočne dá kresťanovi účasť na svojej sláve. Duch spôsobuje, že kresťan ostáva vlastníctvom Boha a Krista, takže je pod Božou ochranou. Potvrdzuje, že pokrstený je Božím synom a dedičom. Človek krstom v Duchu Svätom spojený s Kristom je ako brat Ježiša Krista zároveň synom Boha, nebeského Otca. Ježiš Kristus je novým človekom podľa pôvodného plánu a podľa Božieho obrazu. V krste sa Ježišovi ako Prvorodenému takým spôsobom pripodobňujeme, že sme prijatí do jeho synovského vzťahu k nebeskému Otcovi. V Liste Rimanom (8,28n) sa pokrstení chápu ako rodina, ktorej Otcom je Boh, ktorej najvlastnejším a rozhodujúcim bratom je Kristus, rodinným duchom je láska, ktorá má osobnú pdobu v Duchu Svätom. Synovstvo mnohých .sa realizuje tým, že stanú účastnými večného Božieho Ducha, takže sa zjednotia s večným vteleným Synom Božím v Duchu. Takto je krstná milosť účasťou na trojičnom Božom živote a takto sa aj naznačuje v krstnej liturgii.

Slávenie Eucharistie[upraviť]

a) Eucharistické modlitby

Už sv. Pavol vidí krst a Eucharistiu spolu na pozadí starozákonných predobrazov. Eucharistia je obrazom zjednotenia Božieho ľudu v mesiánskom spoločenstve. Eucharistické modlitby vždy vychádzajú od Otca a smerujú k Otcovi. On je „principium a quo et terminus ad quem" eucharistického konania. Otec to uskutočňuje „per Christum". Už najstaršie eucharistické modlitby, majú trinitárnu štruktúru. To platí o všetkých ďalších. Východné modlitby vyzdvihujú viac spásnodejinný aspekt, západné viac ontologický. Všimnime si teraz naše štyri eucharistické modlitby ako sú preniknuté trojičným zmýšľaním. Prvá eucharistická sa modlitba začína slovami: „Teba teda, najláskavejší Otče, pokorne vzývame a prosíme skrze Ježiša Krista, tvojho Syna a nášho Pána; láskavo prijmi a požehnaj tieto dary, túto svätú a nepoškvrnenú obetu." Potom pokračuje: „V spoločenstve s celou Cirkvou..." Pred premenením kňaz vystiera ruky nad obetné dary so slovami: ..Prosíme ťa, Bože, mocou svojho požehnania posväť tieto dary a urob ich dokonalou, duchovnou a tebe milou obetou, aby sa nám stali telom a krvou tvojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista." Toto starobylé gesto nám pripomína aktuálne pôsobenie Ducha Svätého. V závere rímskeho kánonu, podobne ako v ostatných eucharistických modlitbách, stojí prekrásna trojičná doxológia: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov." V druhej eucharistickej modlitbe máme pred premenením trojičný výrok: „Naozaj si svätý, Otče, ty prameň všetkej svätosti. Preto ťa prosíme, posväť tieto dary rosou svojho Ducha, aby sa nám stali telom a krvou nášho Pána Ježiša Krista." Po konsekračných slovách eucharistická modlitba pokračuje: „Keď teda slávime pamiatku smrti a zmŕtvychvstania tvojho Syna, obetujeme ti, Otče, chlieb života a kalich spásy. Ďakujeme ti, že si nás uznal za hodných stáť pred tvojou tvarou a tebe slúžiť. Pokorne ťa prosíme, nech nás všetkých, ktorí máme účasť na Kristovom tele a krvi, združí v jedno Duch Svätý." Na začiatku tretej eucharistickej modlitby sa kňaz modlí takto: „Naozaj si svätý, Otče, a právom ťa chváli každé tvoje stvorenie, lebo skrze svojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista, mocou a pôsobením Ducha Svätého oživuješ a posväcuješ všetko a ustavične si zhromažďuješ ľud, aby od východu slnka až po jeho západ prinášal tvojmu menu obetu čistú." Po premenení pokračuje: „Preto, Otče, keď slávime pamiatku spásonosného umučenia tvojho Syna i jeho slávneho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia a kým očakávame jeho druhý príchod, prinášame ti so vzdávaním vdaky túto živú a svätú obetu. Zhliadni, prosíme, na dar svojej Cirkvi a spoznaj v ňom obetovaného Baránka, ktorý podľa tvojej vôle zmieril nás s tebou; a všetkých, ktorí sa živíme telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým, aby sme boli v Kristovi jedno telo a jeden duch." Vo štvrtej eucharistickej modlitbe nachádzame v pláne jej spásnodejinnej výstavby prekrásne trojičné výroky: „Svätý Otče, až tak si svet miloval že v plnosti času poslal si nám za Spasiteľa svojho jednorodeného Syna. ktorý sa mocou Ducha Svätého stal človekom." Ďalej pokračuje: A aby sme už nežili len sebe samým, ale jemu, ktorý za nás umrel a vstal z mŕtvych, od teba, Otče, poslal ako prvý dar veriacim Ducha Svätého, ktorý završuje jeho dielo vo svete a všetko posväcuje. Preto ťa, Otče, prosíme, nech Duch Svätý posvätí tieto dary, aby sa stali telom a krvou nášho Pána Ježiša Krista a mohli sme sláviť toto veľké tajomstvo, ktoré nám on sám zanechal ako večnú zmluvu."

b) Doxológie

Vo svätej omši nachádzame dve starobylé doxoiógie. Oslavná pieseň: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Chválime ťa, velebíme ťa, klaniame sa ti, oslavujeme ťa, vzdávame ti vdaky. lebo veľká je sláva tvoja. Pane Bože, Kráľ nebeský, Boh Olec všemohúci. Pane, Ježišu Kriste, ty jednorodený Syn, Pán a Boh, Baránok Boží, Syn Otca. Ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami. Ty snímaš hriechy sveta, prijmi našu úpenlivú prosbu. Ty sedíš po pravici Otca, zmiluj sa nad nami. Veď len ty si Svätý, len ty si Pán, len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste, s Duchom Svätým v sláve Boha Otca. Amen." Tento spev je vzácnym pozostatkom chválospevov prvotnej Cirkvi, Boh a Kristus, to sú základné piliere kresťanského chápania sveta: Boh, začiatok a koniec všetkých vecí, ku ktorému nakoniec smeruje všetko náboženské hľadanie a modlitba. V kresťanskom poriadku stojí však Kristus ako cesta, do ktorej sa musí sústrediť všetko naše hľadanie Boha. Preto dvojica Boh a Kristus stojí aj v listoch svätého Pavla často už v úvodnej pozdravnej formule a potom sa mnohokrát opakuje. Ak ju doplňuje do trojice, robí to preto, aby ešte zreteľnejšie načrtol štruktúru kresťanského poriadku spásy, v ktorom vystupujeme k Bohu skrze Krista v Duchu Svätom. Tomu celkom výrazne zodpovedá i stavba oslavnej piesne v dnešnom znení. Vo verejnej modlitbe platí staré pravidlo, že sa má končiť chválorečením Boha; tým sa vracia k základnej funkcii každej modllitby, v ktorej sa stvorenie skláňa pred Stvoriteľom. Hlavná modlitba každej liturgie, eucharistická modlitba svätej omše, si zachovala formulu cfaválorečenía, ktorá veľmi šťastne spája jednoduchosť a veľkosť. Jej dnešné znenie sa zhoduje s najstarším podaním. Svoj starobylý charakter dokazuje aj tým, že vyslovuje nielen oslavu Boha, ale tento chválospev dáva predkladať aj skrze Krista. Cirkev sa zhromažďuje v jednotu a spoločenstvo v Duchu Svätom, ona je jednotou Ducha Svätého. Z nej vystupuje k Bohu. všemohúcemu Otcovi, všetka úcta a oslava, a síce vystupuje „skrze neho". Lebo Kristus je hJavou vykúpeného ľudstva, ba celého stvorenia, ktoré sa v ňom ako v hlave zjednocuje. Je jeho veľkňazom, ktorý stojí pred Otcom. Kristus nestojí pred Otcom ako osamelý prosebník, ale jeho vykúpení sú okolo neho, naučili sa s ním oslavovať Otca, ktorý je na nebesiach. Teda v Kristovi a v jednote s Duchom Svätým označujú ten istý všobsiahly prameň oslavy nebeského Otca, raz videný od Krista, pretože vykúpení tvoria jeho mystické telo, -druhý raz videný od Ducha Svätého, pretože ich oživuje jeho dych života.

c) Trishagion (Trojsvätý)

Spev Trojsvätý sa nachádza vo všetkých známych liturgiách. Je pravdepodobné, že už prvotná Cirkev spievala Sanctus. V každom prípade tento na slová skromný, ale obsahové mohutný hymnus z vízie proroka aj v spojení s prefáciou obzvlášť dobre zapadá do stavby eucharistickej modlitby. Všetky Božie dobrodenia a prejavy jeho milosti, za. ktoré sme povinní dakovať sú vlastne len zjavením jeho najvnútornejšej podstaty, ktorá je číre svetlo a jasnosť, nedotknuteľná a bez poškvrny, pred ktorou sa tvor má skloniť v najlilbšej úcte, lebo sú zjavením jeho svätosti. Preto aj prvé slová, ktoré nás Pán Ježiš vo svojej modlitbe naučil, znejú: posväť sa meno tvoje. Zvolanie Svätý zaznieva trikrát, hoci pôvodne nebolo mienené vo svojom trojičnom význame. Tento náznak najhlbšieho tajomstva krestanstva ešte zväčšuje radosť kresťanov pri jeho spievaní. Velebnosť Pánova, ktorá kedysi prebývala v chráme, neporovnateľne veľkolepejším spôsobom znovu postavila na zemi svoj stav, a to vo vtelení Božieho Syna (Jn 1,14); už nie je uzavretá hranicami jednej krajiny, ale stáva sa svetlom na osvietenie národov a po nanebovstúpení úplne sa stáva Hlavou, pod ktorou sú zjednotené zem i nebo. Z tejto Hlavy sa mal vyliať Duch po celom okruhu zemskom ako nové zjavenie Božej milosti a Božej veleby. Preto od povýšenia Bohočloveka vlastným miestom chválospevu je nebeský Jeruzalem, kde má pozemská Cirkev svoju vlasť, do ktorej putuje, a k hodnosti jej liturgie patrí aj to. že už teraz je účasťou na nikdy nekončiacich chválospevoch Božieho mesta.

d) Omšové orácie

Už sme videli, ako Cirkev v liturgii prežíva svoju trojičnú vieru: v začlenení do Krista vo sviatosti krstu, a najmä vo svätej omši ako vrchole liturgického konania. Všimli sme si už trojičnú štruktúru eucharistických modlitieb, doxológií a spevu Trojsvätý. Avšak celá liturgia svätej omše je preniknutá trojičným zmýšľaním, veď sa začína v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a tak isto sa i končí požehnaním. Modlitby Cirkvi sa vznášajú k Otcovi skrze Syna v jednote Ducha Svätého. Príznačné je to v modlitbe dňa, v ktorej sa Cirkev obracia s prosbou na všemohúceho Boha „skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov". Týmto trojičným duchom sú preniknuté jednotlivé čiastky liturgie svätej omše a tiež svätá omša ako jeden celok.

Ostatné sviatosti[upraviť]

Liturgia ostatných sviatostí má tiež podstatne trojičnú štruktúru. Uvedieme len niekoľko výraznejších textov na ilustráciu. V liturgii sviatosti birmovania si birmovanci pred prijatím sviatosti obnovujú krstné sľuby a vyznávajú vieru podobne ako v krstnej liturgii. Potom biskup vystrie ruky nad birmovancom a modlí sa: „Milovaní bratia a sestry, prosme všemohúceho Boha Otca. aby láskavo udelil Ducha Svätého týmto synom a dcéram, ktorých už v krste znovuzrodil pre večný život a prijal za svojich. Nech ich Duch Svätý posilní prehojnýmí darmi a nech ich pomazaním zdokonalí a pripodobní Ježišovi Kristovi, Synovi Božiemu." Potom pokračuje dalej; „Všemohúci Bože, Otec nášho Pána Ježiša Krista, ty si znovuzrodil z vody a Ducha Svätého týchto našich bratov a sestry a oslolxidil si ich od hriechu. Otce, zošli na nich Ducha Svätého Obhajcu, udeľ im ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a naplň ich duchom bázne voči lebe. Skrze Krista, nášho Pána." Potom biskup maže birmovancov krizmou so slovami: „M. prijmi znak Daru Ducha Svätého." Výrazne trojičná je i formula sviatostného rozhrešenia vo sviatosti zmierenia. Znie: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého." Aj sviatosť kňažstva má trojičnú štruktúru, formuly svätenia majú formu liturgických omšových modlitieb. Formula manželského súhlasu nie je výslovne trojičná, obracia sa k Bohu, resp. pred všemohúcim Bohom. Po prevzatí manželského súhlasu kňaz potvrdí: „A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo, a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje." Samozrejme trojičný charakter majú všetky žehnania pri vysluhovaní sviatosti. Sviatosť pomazania chorých vysluhuje kňaz slovami: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Potom sa hneď modlí túto modlitbu: Ježišu, náš Vykupiteľ, milosťou Ducha Svätého uzdrav tohto chorého, zahoj mu rany a odpusť hriechy, odstráň od neho všetky bolesti duševné i telesné a daruj mu zdravie tela i duše, aby sa mohol s novými silami opäť venovať svojim povinnostiam. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov." Ešte výraznejšia je trojičná štruktúra v modlitbe za chorého starca: Bože, milostivo zhliadni na tohto tvojho služobníka zoslabnutého starobou a vyslyš jeho prosbu, aby svätým pomazaním dosiahol zdravie tela i duše; nech ho tvoj Duch posilní vo viere a upevní v nádeji, aby dával všetkým príklad trpezlivosti, aby bol dobrej mysle, a tak svedčil o tvojej láske. Skrze Krista, nášho Pána." Podobne i liturgia hlavných cirkevných svätenín má trojičné črty. Už od stredoveku sú všetky žehnania spojené so znakom kríža a vysluhované v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Kresťanský život v trojičnom tajomstve[upraviť]

Aspoň niekoľkými pohľadmi načrtneme, ako kresťania prežíva!i a prežívajú trojičné tajomstvo vo všednom dni a v duchovnej skúsenosti. Bude to len určitý výber z neprehľadného bohatstva pravdy živej viery v Najsvätejšiu Trojicu. Ohlasy na trojičnú štruktúru liturgie sa nachádzajú predovšetkým ako starobylé náhrobné nápisy a papyrusy. Kresťania používali ako formulu na epitaf slová: „Otec, Syn a Duch Svätý nech ťa zmiluje nad ich dušami." Často sa nachádza formula Trojsváty v nápisoch na kresťanských domoch. Papyrusy obsahujú trojičné zvolania, kloré sú liturgickými doxológiami, ako si ich osvojil každodenný kresťanský život. Tak sa končí napríklad jeden responzóriový hymnus na sviatok Zjavenia Pána slovami: „Sláva Otcu. Aleluja! Sláva Synu. Aleluja! Sláva Duchu Svätému. Aleluja!" Tieto texty ukazujú, v akej miere zbožnosť prvých kresťanských storočí vychádzala z liturgickej modlitby. Kto verí, že Najsvätejšia Trojica je prítomná v duši spravodlivého, smie aj náhrobným nápisom naznačiť, že s nádejou prekračuje prah smrti. Trojičné vyznanie katechumenov a pokrstených sa skladá nieien pred spoločenstvom veriacich, ale aj pred svetom. Ono sa môže stať svedectvom, ktoré v mučeníctve dostáva dramatickú formu. Tak môže Tertulián napísať: „Ústa, ktoré odpovedajú Amen na liturgické Trojsvätý, nemajú právo v hodine mučeníctva k nikomu inému ako k Bohu a jeho Kristovi sa modliť a naveky ho vyznávať." Svedectvo krvi je tak skutočným krstom, slávnostnejším a vznešenejším ako krst vodou. Pokrstený alebo nepokrstený mučeník podľa slov svätého Cypriána zvíťazí „nad diablom s plným a čistým pozadím Boha, Otca, Krista a Ducha Svätého". Predčítavaníe aktov mučeníkov pri výročných spomienkach bolo možné vzhladom na doxológie spojiť s obsahom liturgických formúl. Inokedy si mučeníci poslúžili pred sudcami liturgickými vyznaniami viery, ich vyznania sú vo všeobecnosti teocentrické, kde sa vyznáva viera v Boha ako jediného Stvoriteľa neba i zeme. Dôraz je položený na stvorenie, ktoré určuje celé kresťanské dejiny spásy. Ako Božie Slovo alebo ako Prostredník je označovaný Kristus. Mučeníci opakujú liturgické formuly: Trishagion, Deo gratias a Kyrie eleison. Takto značí svedectvo mučeníkov to isté čo vyznanie Najsvätejšej Trojice. Cieľom trojičného účinkovania je spoločné prebývanie troch Božských osôb v kresťanovi, ako Čítame: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok." (Jn 14,23) Táto prítomnosť nie je jednoducho objektívna danosť, ale často obsahuje aj osobnú skúsenosť trojičného prebývania. Keď chceme teraz tento aspekt pripomenúť, stačí uviesť z dejín kresťanskej spirituality aspoň niekoľkých svedkov tejto hlbokej osobnej skúsenosti Trojice. Napriek svojmu kristocentrickému charakteru má mystika svätého Bernarda trinitárnu štruktúru. Porovnáva kresťanskú skúsenosť Boha s bozkom, ktorý dostáva Nevešia - duša. Tento bozk je Duch Svätý v hrade Najsvätejšej Trojice, ktorá podľa Písma vprúdi do srdca veriaceho. „Preto si vymodlí bozk, ktorý je vždy Duch, v ktorom Otec a Syn sa navzájom zjavujú. Lebo jedného nemožno poznať bez druhého." Viacerí mystici opisujú skúsenosť Božej prítomnosti v troch stupňoch, z ktorých tretí má výrazne trojičný ráz. Angela z Foligno (+1309) píše o tretom stupni svojej skúsenosti: „Verím, že v srdci prebýva Trojica." Svätý Ignác pri svojom preporodení v Manréze obsiahol trojičný mystický zážitok, ktorý pre jeho ďalsí život sprostredkuje a znamená hlboký vzťah k trom Božským osobám. Tento zážitok (skúsenosť) je posilnený eucharistickou slávnosťou, ako on sám poznamenáva: „Ako som sa pri tejto omši obrátil k Otcovi. Spoznal, naplnil som sa, alebo som videl - ako, vie len Boh - že je jednou osobou Najsvätejšej Trojice, a hneď som sa mu dal v láske, a to tak veľmi ako ostatné osoby majú svoje bytie v ňom. To isté som našiel pri modlitbe k Synovi; to isté pri modlitbe k Duchu Svätému." A tak aj my začíname každý náš deň v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a tak ho i končíme. V tomto mene sme pokrstení a dúfame, že s týmito najkrajšími menami na perách raz opustíme tento svet a vstúpime do nebeskej liturgie pred tvár nebeského Otca.

Modlitba k Najsvätejšej Trojici[upraviť]

..Najsvätejšia Trojica, v lone ktorej žiari večný jas živého Božstva, lásky a Múdrosti! Otče, jediný prameň moci. ktorá je tvojou podstatou! V tebe je podsiatná múdrosť, v tebe neustále pramení dobrota, láska vrelá ako oheň, svätosť, ktorá sa rozprestiera nad všetkými bytosťami, dobrota, ktorá sa rozlieva na všetko, čo si stvoril. Tebe buď chvála, česť a sláva! Tebe vdakovčinenie, moc a svetlo! To je prianie môjho srdca naplneného vďačnosťou. Ó, Slovo, ktoré si najvyšším cédrom libanonským a rozprestieraš nad cherubmi vetvy svojho Božstva so zvrchovanou velebnosťou, tebe sa zaľúbilo hľadať až v najhlbšom údolí biedy nepatrný trst yzopu, aby ho primkol k sebe a učinil ho svojou nevestou v nezmernej láske. Ó, Duchu Svätý, Duch lásky, ktorý láskou spájaš Najsvätejšiu Trojicu, tvojou rozkošou je sídliť medzí ľudskými synmi vo svätej čistote, ktorá vplyvom tvojej sily a tvojej nehy vykvitla tu na zemi ako ruža medzi bodl'ačím. Duch Svätý. Láska, Láska! Povedz mi, ktorá cesta vedie k tak rozkošnému prebývaniu, kadiaľ vedie cestička života k pastvinám zúrodneným božskou rosou, kde sa napájajú vyprahnuté srdcia. Ó, Láska, len ty poznáš cestu k životu a pravde. V tebe sa uskutočňuje zväzok plný rozkoše, ktorý spája medzi sebou Božské osoby Najsvätejšej Trojice. Dueli Svätý, tvojím prostredníctvom sa na nás rozlievajú najvzácnejšie dary. Od teba vychádza úrodné semeno, ktoré vydáva plody života. Z teba lečie med tak sladký rozkošami, ktoré sú len v Bohu! Tebou zostupujú na nás zúrodňujúce vody a božské požehnania, dary Ducha Svätého tak vzácne, ale. žiaľ, tak zriedkavé u nás. Ó, Synu Boží, Láska, Láska, priprav mi chodník vedúci k tebe, chodník krásnej lásky. Pripútaný k tebe čistým citom chcel by som ťa odteraz nasledovať, kamkoľvek pôjdeš, až k výšinám, kde vládneš a rozkazuješ vo zvrchovanej velebnosti svojej Božskej podstaty, až tam, kde uchovávaš poklady svojej nehy vždy živé a udržuješ plamene Božskej lásky, ktorá ťa stravuje, vodíš v nebesiach žiarivé zbory tisícov a tisícov panien, ozdobených v bielom šate ako sneh, a opakuješ v opojení nežnú pieseň večnej svadby. Zatiaľ, Ježišu, Láska, ochraňuj ma v tomto údolí bied v tieni svojej lásky. A po dlhých útrapách tohto vyhnanstva, uchráneného od každého poškvrnenia, uveď ma milostivo do svojej svätyne; daj mi miesto v panenskom zbore. Tam sa napijem z vôd prameniacich z tvojej Božskej nehy. Tam sa nasýtim v radosti tvojej sladkej lásky. Amen." (Sv. Gertrúda)

Použitá literatúra[upraviť]

  • Bernadot, M. V.: Eucharistií k nejsvetéjší Trojici.
  • Jungmann, J. A.: Missarum solemnia. Mystérium Salutis.
  • Schmaus, M.: Viera Cirkvi.