Dogmatika/Verbum 4-8

8.JEDEN JE PÁN, JEDNA VIERA, JEDEN KRST (Ef 4,5)

Trojičné tajomstvo v učení Cirkvi

1. Úsilie Cirkvi o pojmové vyjadrenie trojičného tajomstva zjaveného v Novom zákone

a) Stretnutie evanjelia s gréckou filozofiou

Sväté písmo svedčí o trojjedinnom Bohu a o jeho trojosobnom živote v primeranej podobe pre tých, čo ho prví prijímali. Toto svedectvo sa rozvíja na podklade rozličných zážitkov spásy v dejinnom pohybe. Takto v popredí záujmov Svätého písma je Božia spásonosná prítomnosť v Božom ľude a Božie konanie, deje trojosobného Boha s ľuďmi. Teda vo Svätom písme nešlo predovšetým o trojičné učenie, o striktné vymedzenie pojmov pre poznanie o Bohu, ale o vyhlásenie trojičnej existencie, zjavenej skrze Ježiša Krista. Evanjelium so svedectvom o trojjedinnom Bohu v takejto forme prenikalo do helenistického kultúrneho prostredia, ktorého filozofia sa odlišovala od vyjadrovania Svätého písma.

Grécka filozofia používala celkom iný spôsob vyjadrovania ako ten, čo bol vo Svätom písme. Ako vecná metafyzika mala už svoju šírku a univerzalitu a bola poznačená racionalizmom. Rozvíjala pojmové myslenie, aby takto vnikla do podstaty vecí. V popredí jej záujmov bola otázka o bytí. Stretnutie evanjelia s gréckou filozofiou nastoľovalo požiadavku preložiť biblický spasiteľno-ekonomický spôsob myslenia (dielo spásy v dejinách) do metafyzického myslenia (bytie a štruktúra) tak, aby kresťanská blahozvesť bola zrozumiteľná pre ľudí žijúcich v helenistickom kultúrnom prostredí. Pritom bolo treba preložiť obsah svedectiev Svätého písma do gréckeho myslenia bez zmeny, bez ochudobnenia alebo pridania. Pjmy z gréckej filozofie zodpovedali všeobecnému ľudskému chápaniu a bolo možné ich použiť ako vhodný nástroj evanjelizácie. Teologiký proces, ktorý sa odohrával v stretnutí biblického zážitku Boha s gréckou filozofiou, sa musel zaplatiť strácaním historickosti a zároveň bol dôležitý pre kresťanský univerzalizmus. Pozitívny postoj ku gréckej filozofii sa v kresťanstve objavuje od 2. storočia.

b) Pokusy apologétov

Cirkevní apologéti, ktorí bránili kresťanské učenie v 2. a 3. storočí, položili základy pre cirkevný výklad vnútrobožského života. Už v nich sa v 2. storočí vyskytuje slovo Trojica. Apologéti sa ponajprv snažili chápať splodenie Ježiša Krista, o ktorom hovorí Sväté písmo, nielen ako spasiteľno-ekonomický, ale aj ako vnútro-božský priebeh. Pritom sa opierali o Jánovo učenie o Logosovi a o starozákonné učenie o Sofii. Pomocou týchto dvoch foriem vysvetľovali priebeh plodenia ako duchovný úkon v Bohu.

c) Prednicejskí otcovia a spisovatelia

Vlastná trojičná teológia vznikla v alexandrijskej škole, ktorú charakterizuje biblické myslenie, novoplatónska filozofia a vedomie systému. Táto škola koncentruje teológiu do troch veľkých okruhov: kozmológia, soteriológia, trojičná teológia. Predstaviteľ alexandrijskej školy Origenes (185 – 254) dal trojičnú osnovu aj svojmu hlavnému dielu Peri archón (O počiatkoch).

Otcovia v prednicejskej dobe chceli učiť rovnosť Božích osôb, ale je vysvetľovanie sa im akosi nedarilo. Osobitnú ťažkosť im pri tom spôsobovala terminológia, lebo ešte neboli vypracované pojmy na vyjadrenie tajomstva. Nemali výrazy na vyjadrenie jednoty a Trojice. Origenes pod neoplatónskym vplyvom nazval tri Božské osoby hypostázami. V prednicejskom období sa teologicky bližšie neojasňoval ani Duch Svätý, lebo otcovia boli plne zaujatí výrokmi o Božom Synovi. Uspokojili sa len opakovaním textov Svätého písma o vychádzaní Ducha Svätého.

Prednicejskú teológiu možno charakterizovať takto: Počiatočné chápanie Trojice malo soteriologickú (spásnodejinnú) podobu, keďže poznanie Trojice sa formulovalo zo svedectiev Nového zákona, z ktorých sa zračí trojičná štruktúra ako dielo stvorenia, vykúpenia a posvätenia. Už v tejto teológii badať určitú diferenciáciu. Osobitne v alexandrijskej škole sa javí prechod od spásnodejinného chápania Trojice k jej imanentnému ponímaniu, čiže na to, aký je Boh sám v sebe. Takto potom záujem alexandrijskej školy sa jej imanentným východiskom viac sústreďoval na podstatnú rovnosť troch na rozdiel od západných otcov a učiteľov, u ktorých pri ich spásnodejinnom východisku vystupoval do popredia problém zachovania Trijice v jednote. Sväté písmo nehovorilo a ani nemohlo hovoriť v plne rozvinutých pojmoch, a tak otcovia prevzali pojmový aparát z platónskej, stoickej a novoplatónskej filozofie. V pobiblickej dobe sa objasňovanie trojičnej viery začínalo pojmom „poslanie“. Lenže z tohto pojmu vyrástla problematika jednoty a trojitosti. Vychádzajúc z výroku Písma (Jn 14,28), vznikla tendencia vyvodzovať z pojmu poslania určitú podriadenosť (subordinacianizmus). Totiž, poslaný je podriadený tomu, kto ho posiela. Teológia až do 3. storočia dobre nerozlišovala poslanie Logosa (Slova), t.j. jeho funkciu pre svet a vykúpenie, od vychádzania Slova, t.j. od jeho vnútrobožského pôvodu. Podstatné rozlišovanie v tejto otázke sa urobilo až na Nicejskom koncile. A tak tendencie neuvedomelého subordinacianizmu možno nájsť u všetkých otcov 2. a 3. storočia. Išlo tu o prvý, nie celkom vydarený pokus dať do súladu monoteizmus s pravým synovstvom Ježiša Krista. Teológovia sa neskôr pokúšali vysvetliť poslanie z vnútorného metafyzického poriadku Božieho života. Týmto prenesením rozdielov do vnútorného Božieho okruhu sa stále viac pociťoval protiklad medzi jednotou a Trojicou. Tak sa mohlo stať, že sa vyskytli aj heretické pokusy.

2. Zápas Cirkvi s vnútornými herézami o čistotu trojičnej viery

a) Monarchianizmus

Monarchianizmus bol extrémnym pokusom na záchranu Božej monarchie (jedinosti). Jeho východiskom je prísny monoteizmus, ktorý neprijíma diferenciáciu vnútrobožského života. Podľa monarchianizmu jedným a jediným pánom je starozákonný Boh Otec; Ježiša treba chápať len z aspektu ekonómie spásy a medzi Otcom a Ježišom niet nijakého vnútrobožského vzťahu.

Monarchianizmus mal dve formy:

1. Dynamický monarchianizmus: Zdôrazňoval, že Boh je len jediný, a to je Otec. Túto Božiu jedinosť obhajoval tvrdením, že Ježiš Kristus bol iba človekom, Ktorého Boh pri krste naplnil mimoriadnou nebeskou silou (dynamis) a prijal ho za syna. 2. Modalistický monarchianizmus: Na rozdiel od dynamického monarchianizmu, ktorý vyznáva absolútnu Božiu transcendenciu, priznáva Bohu aj imanenciu vo svete. Tvrdil, že Otec, Syn a Duch Svätý nie sú tri reálne spôsoby bytia jedného Boha, ale len tri spôsoby (modus) zjavenia sa, čiže tri funkcie Boha. Teda v dejinách pôsobí len Otec, ktorého jediná osoba preberá rozličné funkcie. Potom jediný Boh, nakoľko existuje je Otcom; nakoľko sa stal človekom, je Synom; nakoľko posväcuje človeka, je Duchom Svätým. Stotožňujúc božské v Ježišovi s Otcom, modalistický monarchianizmus zachraňoval na jednej strane Božiu jedinosť a na druhej strane plné božstvo Ježiša Krista. Otcovia na Nicejskom koncile vyslovili presvedčenie, že diferenciácia vnútrobožského života nenarúša monoteizmus.

b) Subordinacianizmus

Subordinacianizmus (podriaďovanie) bol pokusom o zosúladenie viery v jedného Boha (monoteizmus) s novozákonným posolstvom o Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. V tomto výklade sa zachováva trojica osôb, ale ich jednota sa vysvetľuje tak, že Syn Boží a Duch sú podriadení (subordineti) Otcovi, že nie sú tej istej podstaty s Otcom, ale patria do nižšieho rádu. V subordinacianizme sa vynoril celý rad heretických pokusov, ktoré v podstate boli racionalistickým zjednodušením problému.

c) Triteizmus

Triteizmus (trojbožstvo) bol extrémnym názorom v protiklade k monarchianizmu. Svojím prílišným zdôrazňovaním rozdielu Božských osôb dospel k popretiu jedinosti Boha. Podľa neho v Trojici sú tri rozdielne božské osoby a každá z nich má tiež odlišnú prirodzenosť a činnosť, lebo koľko je osôb, toľko musí byť aj prirodzeností.

d) Arianizmus

Áriovo učenie prevýšilo subordinaciánske tendensie svojej doby, a to nielen materiálno-obsahovými tvrdeniami, ale i úmyslom. V arianizme sa totiž z nešťastných pokusov stalo vedomé a zámerné učenie, ktoré v 4. storočí a neskôr spôsobovalo veľ ťažkostí v Cirkvi. Hlavné črty Áriovho učenia sú: Boh Otec je jedinou nesplodenou prapríčinou všetkého a Otcom sa stal tak, že pre stvorenie sveta vytvoril Syna. Syn je len Božím tvorom, a keďže je inou osobou ako Otec, nie je Bohom, nie je večný, nemá jednu podstatu s Otcom, ale jeho vôľou bol stvorený z ničoho. V arianizme teda išlo o ontologické popretie božstva Ježiša Krista. Toto učenie priznávalo Kristovi božstvo nanajvýš v morálnom zmysle, totiž možno ho nazvať aj Bohom natoľko, nakoľko má účasť na Božej podstate a Božom živote. Zásadné stanovisko voči bludným názorom Ária a jeho stúpencon zaujala Cirkev na Nicejskom koncile v roku 325.

3. Učenie Cirkvi o Trojici

Cirkev neustále podávala svedectvo o viere v trojosobného Boha a bránila ju proti nesprávnym výkladom. V sporoch s rozličnými filozofickými prúdmi sa objasňovalo a formulovalo pôsobením Ducha Svätého cirkevné chápanie Trojice.

a) Prednicejské výroky

Základom cirkevného učenia o Trojici je Sväté písmo a poapoštolské rozvitie viery. Trojičná viera vo všeobecnosti je formulovaná v krstnej liturgii, v apoštolskom vyznaní viery v pravidlách viery z 2 a 3. storočia, v starokresťanských doxológiách (oslavách Najsvätejšej Trojice, ako napríklad „Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému“). Trojičné predstavy v týchto formuláciách sú obvykle videné z aspektu spasiteľno-ekonomického i metafyzického.

b) Nicejský koncil (325)

Na všeobecnom sneme v Nicei v roku 325 Cirkev odsúdila arianizmus, popierajúci Kristovo božstvo. Predovšetkým zavrhla hlavné tézy Ária, podľa ktorých Syn bol stvorený v čase a z ničoho alebo z inej podstaty (hypostazis) ako Otec, alebo že je premenlivý. Postavila sa aj proti vyjadrovaniu sa o troch odstupňovaných hypostázach (podstatách).Koncil prijal vyznanie viery, nazývané odvtedy Symbolum Nicaenum. Podľa neho Ježiš ako splodený, nie stvorený Boží Syn je pravý Boh. V Bohu je len jedna podstata a Boží Syn je jednej podstaty s Otcom.

c) Carihradský koncil (381)

Nicejský koncil primárne dával arianizmu odpoveď na vzťah Otca i Syna. Asi od roku 360 sa predmetom náukových úvah stával aj Duch Svätý. Vyskytli sa mylné názory, ktoré popierali božstvo Ducha Svätého, tvrdiac, že Duch Svätý je iba tvorcom Syna. Problém sa riešil na všeobecnom cirkevnom sneme v Carihrade v roku 381. Otcovia koncilu v prvom rade zavrhli blud carihradského biskupa Macedénia a jeho stúpencov, popierajúcich božstvo Ducha Svätého. Koncil proti macedoniánom definoval božstvo Ducha Svätého. V tomto zmysle prijal Nicejské vyznanie viery, doplnené obšírnejším výkladom o božstve a pôsobení Ducha Svätého. Toto vierovyznanie, ktoré je dodnes súčasťou omše, nazývame Nicejsko-carihradským vyznaním viery.

d) Nicejsko-carihradské vyznanie viery

Nicejsko-carihradské vyznanie má za základ krstý symbol, ako ho uvádza cyperský biskup Epifánius, ktorý bol v úzkom spojení s celou Cirkvou v Stredozemí. Vierovyznanie bolo zložené ako pevná formula alebo norma viery a je odpoveďou na bludné učenia tej doby. V prvých dvoch článkoch hovorí o Otcovi a Synovi, doslovne alebo obsahovo uvádzajúc nicejské vyznanie viery, v treťom článku vyjadruje vieru v Ducha Svätého. Štruktúra vierovyznania je zostavená zo spásnodejinného hľadiska, pritom však v metafyzickej reči vyjadruje biblické učenie o vzťahu Otca a Syna. Nicejsko-carihradské vyznanie viery, vyhlasujúc, že existuje jediný Boh, robí o ňom tieto výroky: O Otcovi: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.“ Teda na pomenovanie Otca používa slovo Boh. Vyjadruje sa o ňom dynamickým slovom „pantokrator“ (vševládca), nie statickým „všemohúci“. O Synovi: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené.“ Teda vyznanie vyvracia tvrdenie arianizmu, že Ježiš bol stvorený v čase a z ničoho, či dokonca z inej podstaty ako Otec, alebo ani nie z podstaty, ale z vôle Otca. Potvrdzuje Ježišovo božstvo, večnosť, nestvorenosť a jednu podstatu (homousios) s Otcom. Homousios tu doslovne znamená, že podstata Syna je aj podstatou Otca. Božie bytie Syna má svoj podklad v Božom bytí Otca. Slovo homousios takto vyjadruje totožnosť i jedinosť podstaty Otca i Syna a bolo výrazom pravej viery v stáročných sporoch a ariánmi. Po tomto metafyzickom objasnení božstva Ježiša Krista nasledujú výroky zo spásnodejinného hľadiska: „ On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.“ O Duchu Svätom: K slovám „Verím v Ducha Svätého“ je pridaný výrok: „Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov“. Takto výrokom, že Duch Svätý vychádza z Otca bolo dostatočne vyjadrené božstvo Ducha Svätého oproti tvrdeniu macedoniánov, že Duch Svätý vychádza iba zo Syna. Záverom je vyslovená viera v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev, vyznanie jedného krstu na odpustenie hriechov a nádeje vo vzkriesenie mŕtvych a vo večný život.

4. Viera Cirkvi o trojičnom tajomstve. Jej formulovanie v ďalších dokumentoch a výrokoch.

Cirkev aj v nasledujúcich storočiach objasňovala trojičnú vieru v zápasoch o jej pravosť v zmysle Svätého písma a prvokresťanskej tradície. Tak postupne vznikal celý rad ďalších dokumentov a výrokov o trojičnom tajomstve. Spomedzi nich najdôležitejšie sú:

a) Symbol Quicumque

To vyznanie viery má názov podľa začiatočného slova „Quicumque“. Jeho pôvod bol mylne pripisovaný svätému Atanázovi, a preto sa tiež nazývalo Atanaziánskym vyznaním viery. Autor jr však neznámy. Vzniklo v Španielsku alebo vo Francúzsku asi v polovici 5. storočia. Obsahuje zreteľnejšie formulácie tajomstva Najsvätejšej Trojice.

„Katolícka viera je, že uctievame jedného Boha v Trojici, a Trojicu v jednote.“ Takto vyznáva vieru v jedného Boha v troch odlišných osobách, existujúcich ako Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. Potom vyznáva tri osoby v jednote. Jednota Božích osôb sa prejavuje v ich jedinej podstate, v jednom božstve, rovnakej moci, večnej velebnosti, nestvorenosti, nekonečnosti a večnosti. Keď každú osobu vyznáva jednotlivo ako Boha a Pána, zdôrazňuje, že nie sú traja bohovia alebo traja pánovia, ale je len jeden Boh a jeden Pán. Keďže v Trojici nič nie je skoršie alebo neskoršie, ani väčšie alebo menšie, všetky tri osoby sú rovnako večné a rovnako veľké.

Symbol načrtáva aj Božie vynášanie a pochádzanie takto: Otec nemá pôvod od nikoho, je nestvorený, nesplodený. Syn ako jediný pochádza od Otca, je nestvorený, ale splodený. Duch Svätý vychádza od Otca i Syna, je nestvorený, nesplodený, ale vychádzajúci.

b) Toledský symbol

V roku 675 sa v Tolede konala partikulárna XI. Synoda, na ktorej sa zúčastnilo 70 biskupov. Títo vyhlásili vyznanie viery, ktoré objasňuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice na základe predchádzajúcich formulácií učiteľského úradu Cirkvi, najmä symbolu Quicumque, a na podklade prác veľkých cirkevných učiteľov, obzvlášť svätého Augustína a Fulgencia. Toledský symbol, ktorý obsahuje jasnejšie formulovanie tajomstva Najsvätejšej Trojice, používalo mimoriadnu dôveru v nasledujúcich generáciách a dodnes patrí k významným cirkevným dokumentom. Symbol ponajprv vyznáva svätú a nekonečnú Trojicu: Otca, Syna a Ducha Svätého ako jedného Boha, ktorý má jednu podstatu, jednu prirodzenosť, jednu velebnosť a moc. Potom podáva obsiahly výklad troch Božských osôb, vysvetľuje jednotu Božej podstaty, objasňuje, že jednota nie je totožnosť a že rozdielnosť osôb nie je odlučiteľnosť.

c) Vierovyznanie Druhého lyonského koncilu a Florentského koncilu

Na štvrtom zasadaní Druhého lyonského koncilu v roku 1274 bolo prijaté vyznanie viery, ktoré predtým predložil pápež Klement IV. Gréckemu cisárovi Michalovi Paleologovi. Jeoh prvá časť obsahuje mierne upravené vyznanie viery, ktoré poslal Lev IX. V roku 1053 antiochijskému patriarchovi Petrovi. Vierovyznanie prijaté na Druhom lyonskom koncile bolo základom únie s Grékmi na Florentskom koncile, pričom bolo presnejšie formulované pochádzanie Ducha Svätého z Otca i syna.

d) Otázka „Filioque“

Nicejsko-carihradské vyznanie viery na objasnenie pôvodu Ducha Svätého použilo formuláciu „quiex Patre procedit“ (ktorý vychádza z Otca). Tým však nebol úplne určený vzťah Ducha Svätého k Synovi. Otázku vzťahu Ducha Svätého k Synovi riešili odlišne na Západe a odlišne na Východe. Avšak táto odlišnosť bola viac formálna ako vecná. Grécka cirkev učila, že Duch Svätý vychádza z Otca skrze syna. Vyjadrovala to formulou „ex Padre per Filium“ (t.j. Od Otca skrze Syna). Západná Cirkev zasa učila, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna ako z jedného zdroja. Používala na to formulu „ex Patre Filioque“ (t.j. od Otca i Syna). Grécke ponímanie vzťahu Ducha Svätého k Synovi silnejšie vyjadruje, že syn má od Otca celú svoju bytosť osoby, v ktorej je zahrnuté aj dýchanie Ducha Svätého. V latinskej predstave zasa silnejšie vyniká, že Otec a Syn vynášajú Ducha Svätého v jedinom čine, pričom sa tu nepopiera, že syn má od Otca aj svoju činnosť – vynášanie Ducha Svätého. V 4. storočí sa na Západe i na Východe všeobecne verilo, že Duch Svätý rovnakým spôsobom vychádza z Otca i Syna. Svätý Augustín hovorí, že Duch Svätý vychádza od oboch, ale „Filoque“ sa uňho formálne nenachádza. V určitom zmysle má syntézu latinskej a gréckej predstavy, kd príležitostne hovorí, že Otec ako pôvodca dýcha Ducha Svätého. V nasledujúcom období vychádzanie Ducha Svätého z Otca i Syna („Filioque“) bolo vyjadrené v dvoch vierovyznaniach, a to v symbole Quicumque (asi 1. polovica 5. storočia) a v Toledskom symbole (675). Lev III. (795-816) vyhlásil, že vychádzanie Ducha Svätého musí byť predmetom kázania, ale že začlenenie tej formuly do Kréda je zbytočné. Grécka Cirkev zmýšľala o vychádzaní Ducha Svätého z Otca i Syna rovnako ako západná Cirkev až do doby carihradského patriarchu Fotia v 9. storočí, ktorý začal verejne hlásať, že Duch Svätý vychádza jedine od Otca, pričom obviňoval západnú Cirkev z nesprávneho učenia. Osobitne vystupoval proti prídavku „filioque“ vo vyznaní viery, ako sa to postupne rozšírilo na Západe. Fotiovo učenie o vychádzaní Ducha Svätého zo samotného Otca sa rozšírilo na kresťanskom Východe a po dovŕšení cirkevného rozkolu medzi Západom a Východom v 11. storočí sa stalo jedným z hlavných bodov sporu. Magistérium vyslovilo vychádzanie Ducha Svätého od Otca i Syna na Druhom lyonskom koncile (1274) a na Florentskom koncile (1439). Na týchto unionistických konciloch východní biskupi súhlasne so západnými učili, že vychádzanie Ducha Svätého i zo Syna je obsiahnuté aj vo Svätom písme, aj v učení západných i východných cirkevných otcov.

Záver

Cirkevné učenie o trojičnom tajomstve je rozvinutou podobou toho, čo dosvedčuje Sväté písmo a vysvetľujúca tradícia. V tomto učení Cirkvi sa metafyzická trojosobnosť javí v dejinách spásy ako spasiteľodejinná Trojica. A zasa spasiteľodejinná trojica je zjavením metafyzickej Trojice. Cirkev v dejinách neustále podávala svedectvo o viere v trojosobného Boha a bránila ju proti nesprávnemu výkladu. Takto sa sformuloval záväzný podstatný obsah trojičnej viery:

Jediný Boh existuje a žije v troch osobách.

Božie osoby sa reálne navzájom odlišujú od seba, ale sú totožné s Božou podstatou. Vzhľadom na túto jednotu možno povedať: Jeden Boh existuje ako Otec, Syn a Duch Svätý. Medzi osobami je tento rozdiel: Otec nemá počiatok, Syn je splodený od Otca z Božej podstaty. Duch Svätý nie je splodený, ale dýchaný. Má pôvod v jedinom dychu od Otca a Syna ako od jedného princípu.

V Bohu sú vzťahy, ktorými sú ustanovené osoby. Ustanovujúce vzťahy sú otcovstvo, synovstvo a pasívne dýchanie. Osobné vlastnosti sú zároveň znakmi rozlišovania osôb. Pre svoj vzájomný vzťah sú osoby najvnútornejšie jedna v druhej.

Božia prirodzenosť i Božia činnosť je spoločná všetkým osobám. Božie osoby vo svojej činnosti navonok sú jediným princípom konania.

Použitá literatúra

Denzinger, H: Enchiridion symbolorum.
Schmaus,M.: Viera Cirkvi.
Tajomstvo Boha Otca i Syna i Ducha Svätého.

Príbuzné projekty