Dogmatika/Vlastnosti Božieho bytia

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Nekonečná dokonalosť Boha[upraviť]

Dokonalé je to, čomu nič nechýba z toho, čo má vlastniť primerane svojej prirodzenosti. Por. I. 4, 1: prefectum dicitur, cui nihil deest secindum modum suae perfectionis. Absolútne dokonalé je to, čo v sebe spája všetky mysliteľné prednosti a vylučuje všetky nedostatky. Relatívne dokonalé je to, čo má konečnú (obmedzenú) prirodzenosť a všetky prednosti primerané tejto prirodzenosti. Ontologicky dokonalá je bytosť, ktorá je dokonaná, ktorá je u cieľa, ku ktorému je podľa svojej prirodzenosti a podľa svojich síl určená, teda, ktorej nič nechýba, aby bola tým, čím podľa svojho určenia má byť. A pretože „akt“ (čin, uskutočnenie) je vždy niečím lepším, vyšším a dokonalejším ako „potencia“ possibiltas, možnosť), preto dokonalou možno nazývať len tú bytosť, ktorá svoju potenciu už vyvinula a premenila v akt. Čím viacej je vec v akte a menej v potencii, tým je dokonalejšia čím menej je vec v akte a viac v potencii, tým je nedokonalejšia. Preto bytosť, ktorá je len v akte a nemá v sebe žiadne nevyvinuté a neuskutočnené potencie (mohutnosti, schopnosti, vlohy, sily), musí byť absolútne dokonalá. Všetko čo je, alebo byť môže, absolútne dokonalá bytosť v sebe nejakým spôsobom obsahuje. Vrchol ontologickej dokonalosti je ten, ktorý nemá v sebe žiadneho nedostatku a má všetku dokonalosť v nekonečnej miere. Všetko, čo ontologicky znamená nejakú prednosť, je v Bohu, preto o ňom nič lepšieho povedať nemožno, ako: On je, niet v ňom žiadnej negácie. Keď si odmyslíme každý nedostatok, každé obmedzenie a hranicu vo všetkých smeroch, máme bytosť absolútne dokonalú a jej definícia znie: ona je. Božej bytosti nikto neurčuje mieru a počet dokonalosti, ona má všetky zo seba, ako že je. Nekonečné je to, že nemá žiadny koniec, žiadne hranice. Por I7,1: infinitum dicitur aliquid ex eo, quod non est finitum. Rozlišuje sa nekonečno podľa možností (infinitum potentiale) a nekonečno podľa skutočnosti (infinitum actuale). Potencionálne nekonečno je bez konca rozmnožiteľné, avšak v skutočnosti je konečné a obmedzené. Pre neurčitosť hranice sa tiež nazýva indefinitum (infinitum secundum quid, neskončenosť). Ďalej rozoznávame nekonečno relatívne a absolútne. Prvé je v určitom vzťahu (napr. trvanie), druhé je v každom ohľade bez konca. Pojem nekonečnosti, ktorú pripisujeme Bohu, môže mať len ten význam, že Boh je absolútne dokonalý in actu, t.j. že Boh vlastní všetky možné dokonalosti, ale že ich všetky vlastní v nekonečnej miere. Teda Boh je nekonečný extenzívne (rozsahove) a intenzívne (dosahove). Extenzívne je nekonečný, lebo vo svojej bytnosti obsahuje všetky možné dokonalosti teda nielen tie, ktoré ukazuje vo vonkajšej prírode ako príčina vo svojom účinku, ale nekonečne mnoho iných, ktoré môže v nových a v nových svetoch vždy zobrazovať a napodobňovať. Intenzívne je Boh nekonečný, lebo každá z jeho nekonečne mnohých dokonalostí je nekonečná. Nekonečná je teda samobytnosť, jednoduchosť, večnosť, nesmiernosť, vedomosť, moc, múdrosť, dobrota, atď. Božia bytosť nie je dokonalá len v zmysle najvyššieho stupňa, ale nevýslovne a nepochopiteľne presahuje všetky dokonalosti. Teda absolútna dokonalosť Božia je večne totožná s Božou nekonečnosťou. Rozlišujeme ich formálne preto, že absolútna dokonalosť má sa k nekonečnosti ako celok k časti, že ňou vyslovujeme o Bohu vnútornú náplň Božej dokonalosti, kým nekonečnosťou vyjadrujeme akoby vonkajšiu nesmiernu veľkosť Božej podstaty a jeho vlastností, a napokon aj preto, že dokonalosť Božia sa môže analogicky vypovedať aj o stvoreniach, kým nekonečnosť je vlasná jedine Bohu. Prvý Vatikánsky koncil vyhlásil proti panteizmu dogmu: „Boh je nekonečný .... každou dokonalosťou (omni perfectione infinitus), DS 3001.


Dôkaz zo sv. Písma[upraviť]

Písmo sv. pripisuje Bohu náplň, vrchol všetkých dokonalostí a zdôrazňuje nevýslovnú Božiu vznešenosť, moc, nesmiernu veľkosť Božej podstaty, ktorú opisuje ako nám nepochopiteľnú a presahujúcu každú ľudskú myšlienku. Výslovné svedectvo pre absolútnu nekonečno Boha nepodáva, nepriamo ju vyslovuje tým, že vyzdvihuje sebestačnosť a nezávislosť Boha na všetkých veciach a učí, že Boh v sebe obsahuje všetky stvorené dokonalosti. Ž144,?: „Veľký je Pán a chválitebný veľmi a veľkosť jeho nemožno preskúmať“. Ž146,5: „ Veľký je náš Pán a sila jeho nesmierna, niet miery múdrosti jeho.“ Por. Iz 40,15-17, Sir 43, 27-33, Mudr 13, 3-5, plastický opis tejto nekonečnej dokonalosti pozri Ex 19, 12-25, Dt 5, 27-33, Am 9,5n, Ž 23.28.29. Pán Ježiš hovorí: „Nikto nie je dobrý, iba sám Boh“ (Lk18,19 ). Teda Boh je súhrn všetkých dokonalostí a predností, takže všetky stvorené dokonalosti prevyšuje. V príkaze : „Buďte dokonalí, ako je dokonalý aj váš Otec nebeský“! (Mt5,48) kladie Boha za vzor dokonalosti tak mravnej, ako aj dokonalosti vôbec.


Dôkaz z tradície[upraviť]

Otcovia odôvodňujú absolútnu dokonalosť Boha z nekonečnej plnosti Božieho bytia. Predstavujú Božiu dokonalosť ako podstatnú, univerzálnu a všetko presahujúcu dokonalosť. Nazývajú Boha nekonečným, neohraničeným, nepopísateľným (apeiros, aperograptos, aóristos, infinitus, incircumscriptus). Sv. Irenej prirovnáva človeka k Bohu, hovorí: „Boh je vo všetkom dokonalý, rovný sebe samému, celé svetlo, celý rozum, celá podstata a prameň všetkých dobier“. (Adv. haer. RJ 229) Sv. Ambróz oslavuje Boha takto: „Boh je spravodlivý vo všetkom, múdry nadovšetko, dokonalý vo všetkom..“ Sv. Augustín: „O Bohu nesmieme ani povedať, že má mieru, aby sa to nepokladalo za jeho hranicu.“ Sv. Gregor Nys.: „Boh sa ani nezmenší ani nezväčší, keď sa mu niečo uberie alebo niečo pridá, lebo každý prídavok, obvyklý pri vzraste, nemá miesta u Nekonečného“ (C. Eunom. 12). Pretože „podľa svojej prirodzenosti je neobmedzený“, nemôže byť ani chápaný ľudskými pojmami (E. Eunom. 3). Sv. Ján Damasc.: "Božia podstata je dokonalá, nič jej nechýba z dobra, múdrosti a moci, je bez počiatku, bez konca, večný, neobmedzený – krátko, absolútne dokonalý." (De fide orth I 5).


Dôkaz z rozumu[upraviť]

Sv. Tomáš odôvodňuje absolútnu dokonalosť Boha špekulatívne z toho, že Boh ako causa prima všetkých stvorených vecí a ako Ipsum Esse subsistens v sebe virtuálne uzatvára každé bytie a tým aj každú dokonalosť (por. I 4,2). Nekonečná dokonalosť Boha je zvýraznením a priamym dôsledkom jeho samobytnosti. Lebo keď je Boh bytie samo, tak nie je nejaké ohraničené bytie, ale je a má všetko bytie, teda všetky možné dokonalosti v nekonečnom stupni. Všetky dokonalosti stvoreného sveta sú len slabým odrazom nekonečnej dokonalosti Božej (ako svetlo mesiaca je iba odrazom slnečného svetla), Boh a svet spolu neznamená viacej bytia, viacej múdrosti, viacej života atď., než je v Bohu samom, lebo tvory majú len väčšiu - menšiu účasť na nekonečnom bytí, múdrosti a živote Boha (ako malí žiaci majú určitú účasť na vedomostiach svojho učiteľa).


Akým spôsobom možno pripisovať dokonalosti tvorov Bohu?[upraviť]

Všetky dokonalosti, ktorými stvorené bytosti podľa svojho zvláštneho druhu, ku ktorému patria svojou prirodzenosťou, sú obdarené, Boh obsahuje v sebe v absolútnej jednote. Dokonalosti tvorov sú však rozličné, ba niektoré si dokonca odporujú ako duchovnosť a hmotnosť. Ako teda môžu byť všetky dokonalosti tvorov v Bohu? Tento rozpor nebude, keď dobre uvážime, že Božie dokonalosti odvodzujeme zo stvorených vecí trojakou cestou: kladnou, zápornou a vystupňovanou. Každú dokonalosť tvorov pripisujeme Bohu preto, že tieto ako účinok musia byť v Bohu ako v príčine. Prv, ako tú alebo onú dokonalosť Bohu pripíšeme, musíme si z nej odmyslieť všetko obmedzené a nedokonalé, nie však aby sme ju u Boha popreli, ale aby sme ju pripísali Bohu v najvyššej miere ( por. Sv. Tomáš, De pot. 7, art. 5 ad 2). Čo sa týka spôsobu: ako pripisovať Bohu stvorené dokonalosti, treba dbať na rozdiel medzi dokonalosťami čistými (perfectiones purae) a medzi dokonalosťami zmiešanými alebo relatívnými (perfectiones mixtae). Čisté dokonalosti nemajú vo svojom pojme žiadne nedokonalosti a preto sú lepšie ako ich protiklad. „Je lepšie ich mať ako nemať“, hovorí sv. Anzelm (Monolg.15). Tieto čisté dokonalosti treba pripisovať Bohu formálne, tak, ako ich plný a pravý pojem udáva a eminentne, v miere čo najvyššej, čiže zvrchovanej. Napr. Boh je múdrosť, jednoducho povedané, bez akéhokoľvek ďalšieho určenia. Zmiešané dokonalosti majú vo svojom pojme čosi nedokonalé a obmedzené a sú len dokonalosťami len proti nižším bytostiam, kým proti vyšším bytostiam sú nedostatkami. Pohyb z miesta na miesto je proti hmote dokonalosťou, takisto aj zmyslové pocity. Tieto pocity však nie sú dokonalosťou voči anjelom. Zmiešané dokonalosti teda možno Bohu pripisovať iba virtuálne, t.j. tak, že Boh to, čo je v nich čistou dokonalosťou bez akéhokoľvek negatívneho tieňa, pôsobí sám svojou mocou a omnoho výbornejšie. Tak pohyb z miesta na miesto, pokiaľ je dokonalosťou, je u Boha čo najvýbornejší, lebo je všetkým veciam prítomný svojou podstatou. Aj vlastnosti, ktoré Bohu priamo upierame, napr. hmotnosť, sú v Bohu nejako obsiahnuté, totiž v jeho nekonečnej moci, ktorá všetkým možným možnostiam je nielen primeriavacia, ale ich ešte nekonečne presahuje. Ako to všetko je, čo však úplne nechápeme a tým menej si to vieme predstaviť, ale že je to tak, k tomu nás vedie nezaujaté premýšľanie.

Veta: Boh je plnosť všetkého bytia, teda znamená, že jediný Boh má všetky možné dokonalosti v neobmedzenej miere, takže niet stvorenej dokonalosti, ktorú by Boh nemal omnoho výbornejšie a teda ani niet bytosti, ktorá by na Bohu nezávisela. Tým sa však nepopiera, že by stvorené bytosti, ktoré všetko čo sú a majú dostali od Boha, neboli od Boha rozdielne. Absolútne Bytie, čiže plnosť všetkého bytia – Boh, je pravý opak bytia všeobecného, o ktorom pojednáva logika a ktorým operovali panteisti.

Záver z učenia o nekonečnej dokonalosti Boha[upraviť]

Naša vedomosť o Bohu je vždy nedokonalá, lebo sa skladá z pojmov a úsudkov, ktoré najprv hovoria kým Boh nie je a potom spôsobom veľmi nedokonalým a analogickým, kým Boh je. Každá pýcha a egoizmus uzatvára prístup a bránu k Božej nekonečnej dokonalosti teoreticky i prakticky, vedie totiž k uzavretiu sa do seba a teda odvracia zrak od celej bohatej skutočnosti a človek sa pohybuje len v kruhu vlastných záležitostí. Ideál nekonečného Boha stojí proti všetkým formám egoizmu. Rozumné bytosti sú Božím obrazom a preto sú povinné nasledovať svoj prototyp, čiže stále sa zdokonaľovať. Odblesk Božej nekonečnosti v Kristovi: dôrazne učí: „Buďte dokonalí...“ (Mt 5,48). Evanjelium, ktoré hlásal Spasiteľ, nie je žiadnou skostnatenou schémou, je to evanjelium stále sa zdokonaľujúceho života. Kristus bojoval proti uzatváraniu sa do seba a do formúl, kázal milovať nekonečného Boha z celého srdca, celou dušou a celou mysľou (Mt 22,37). Jeho život je nábožensko – mravným ideálom ľudskej i nadľudskej dokonalosti, jeho vzťah i k ľuďom i k Bohu je nedosiahnuteľným vzorom, lebo z neho preniká svetlo nekonečnej dokonalosti Božej. Človek má vo všetkom a čím lepšie napodobňovať Boha, lebo tvor je tým dokonalejší, čím viacej sa podobá Bohu.

Jedinosť Boha.[upraviť]

Ontologická jednota[upraviť]

Ontologicky, jedno nazývame to, čo je v sebe nerozdelené. Táto jednota, ktorá je medzi transcedentálnymi vlastnosťami bytia na prvom mieste (jednota – unum, pravda – verum, dobrota – bonum, krása – pulchrum), patrí ako každá trascedentálna vlastnosť každej veci. Preto všetko, čo je, pokiaľ je tým, čím je, je v sebe nerozdelené, teda jedno. Bytie a jednota sa vecne zamieňajú (por. STh I 11,1).

Matematická jednota[upraviť]

Jedinosť Božej podstaty je číselná (unitas numerica). Pravý Boh je tak jediný, že pojem pravého Boha vylučuje viac božských bytostí. Táto pravda vyplýva už z rozumových dôkazov, ale pre jej základný význam ju Cirkev vždy hlásala ako článok viery:

Boh je len jeden jediný. De fide.

Túto základnú dogmu kresťanského náboženstva výslovne hlásajú a učia všetky vyznania viery (symbola fidei), proti polyteizmu (mnohobožstvu pohanov), proti dualizmu (dvojbožstvu) gnosticko – manichejských bludárov, ktorí uznávali dve najvyššie bytosti: dobrú a zlú. Jedinosť Boha sa tu rozumie číselne a dokonale (unitas perfecta) v tom zmysle, že ani nemôže byť viacej bohov ako jeden.

  • Vyznania viery pozri: DS 1-76, 800, 1880, 3001.


Dôkaz z Písma sv.[upraviť]

Izraelský monoteizmus

V neskoršom Izraeli nenájdeme jednoznačnejšieho doktrinálneho bodu ako bolo presvedčenie, že Boh je len jeden.

Monoteizmus patriarchov je praktickým monoteizmom a nie teologickou afermáciou Božej jedinosti a neexistencie lokálnych bohov. Boh ktorý sa zjavil Abrahámovi sa zdá byť veľkým Bohom “El” hlavou kanánskeho panteónu. Tento je však natoľko osobne zviazaný so semitským kočovným kmeňom patriarchov, že uctievajú iba jeho, zatiaľčo ostatní bohovia akoby pre nich neexistovali. Patriarchálne náboženstvo pozostáva vo svojej podstate v osobnom a exkluzívnom naviazaní na tohoto Boha, považovaného za najmocnejšieho spomedzi bohov. Ide teda o monoteizmus života a konania.

Zdá sa, že Mojžišovo učenie nepopiera existenciu iných bohov, iba zakazuje uctievať si ich a slúžiť im: Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa. Dt 6,4

  • „Počuj Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“

Jahve je Boh zmluvy. On sa stáva Bohom Izraela a Izrael sa stáva jeho ľudom.

Žiarlivosť Mojžišovho Boha je čímsi nezvyčajným uprostred starodávnych kultov, ktoré boli veľmi tolerantné k iným Bohom. Izrael nemá iného Boha a ani nemôže pripustiť viac ako jedného Boha, a to aj bez toho, žeby sa vyhlásilo, že iní bohovia neexistujú.


Apoštol pohanov sv.Pavol zdôrazňuje proti pohanskému polyteizmu vieru v jedného Boha:

  • 1Kor 8,4: „... vieme, že niet bôžikov na svete a niet Boha okrem jediného“.
  • Porov. Sk 14-14,17,23; Rim 3,29,; Ef 4,6; 1Tim 1,17; 2,5.

Pohanskí bohovia nie sú pravými bohmi, ale len klamom a ničomnosťou (Jer 16,19) a výmyslami (Ž 95,5). Por. Mud hl.1-15.

Proti gnosticko-manichejskému dualizmu, ktorý všetko zlo vo svete zvádza na princíp zla, učí sv. Písmo, že prirodzené zlo je spôsobené samým Bohom (Dt 32,39; Iz 45,5n) a že mravné zlo má pôvod v zneužívaní ľudskej slobody (Rim 5,12).

Dôkaz z tradície[upraviť]

V prvých časoch kresťanstva bolo treba brániť monoteizmus nielen proti polyteizmu ale aj proti útokom dualistickej gnózy a heréze triteizmu. Otcovia odôvodňujú jedinosť Boha z jeho absolútnej dokonalosti a z jednoty svetového poriadku a obhajujú ju proti pohanom, gnostikom a manichejcom. Tertulián odporuje Marcionovi: „Čo má byť najvyššou veľkosťou, musí byť jediné a nesmie mať seberovného, aby neprestalo byť najvyššou bytosťou... Pretože je teda Boh najvyššou bytosťou, naša kresťanská pravda právom prehlasuje: keď niet jedného Boha, niet žiadneho“ (Adv. Marc. I 3). – por. Pastor Hermae, Mand. I 1; Tertulián, Apol.17; Origenes, C. Celsum I23; J8n Damsc., De fide otrh. I 5. Sv. Tomáš veľmi dôkladne pojednal o tejto Božej vlastnosti v Summe c. Gent (I 42; v teologickej Summe uvádza tri dôkazy (I 11,3): z jednoduchosti Boha, z nekonečnej Božej dokonalosti a z jednoty sveta (I 11,3).

Dôkaz z rozumu[upraviť]

Pravda o jedinosti Boha je zjavená aj ľudskému rozumu. Boh je totiž nekonečne dokonalý, je plnosť všetkého bytia. Preto môže byť iba jeden. Keby totiž bolo viacero bohov, každému by chýbalo zo, čo by mali ostatní, teda žiaden by nebol Bohom. Aj poriadok vo svete poukazuje na jediného najvyššieho Pána a Usporiadateľa. Keby ich bolo viacej, jeden od druhého by závisel a žiaden by nebol najvyšší, neobmedzený Pán. Jedinosť Boha vyplýva aj z jeho samobytnosti, ktorá pozostáva v tom, že v Bohu je úplne totožná podstata a jestvovanie. Avšak jestvovanie každej bytosti je jedinečné a neopakovateľné. Preto aj Božia podstata – ktorá je totožná s jeho jestvovaním – je jedinečná a neopakovateľná. Ľudí, napr. preto môže byť i viacej, lebo u človeka sa rozlišuje jeho ľudská podstata (na základe ktorej je človekom) a to jedinečné a neopakovateľné svojské jestvovanie, na základe ktorého je týmto konkrétnym človekom. Je nám jasné, že človekom je síce každý človek, avšak týmto konkrétnym človekom, môže byť udelené mnohým ale to na základe čoho je týmto človekom, môže byť udelené iba jednému. Keby teda Sokrates bol človekom tým, čím je týmto človekom, vtedy ako nemôže byť viacej Sokratov, nemohlo by byť ani viacero ľudí“ (I 11,3).

Poznámky[upraviť]

  1. Porovnávacie dejiny náboženstiev ukazujú, že náboženský vývoj ľudstva prebehol nie od polyteizmu k monoteizmu, ale naopak, od monoteizmu k polyteizmu. Por. Rim1,18nn. Takisto nie je dokázateľné, že Jahve až do doby prorokov bol len národným Bohom izraelského ľudu, takže aj pri uctievaní jedného jediného Boha sa Izrael držal viery vo viacero bohov (henoteizmus). :Národný Boh sa nestal bohom svetovým, ale svetový Boh vstúpil na Sinaji do zmluvného vzťahu s Izraelom“ (E. Kalt. Bibl. Reallexikon I721).
  2. Gnostici a manichejci učili dualizmis, t.j., že okrem nekonečne dobrého Boha, jestvuje aj nekonečne zlá bytosť, v ktorej niet nijakého dobra, len samo zlo. Avšak úplne zlá bytosť nie je možná. Lebo zlo ako také nieje nijaká pozitívna vec, ale nedostatok potrebnej dokonalosti, v nejakej jestvujúcej veci. Preto „zlo“ samo o sebe nemá skutočného bytia, teda ani nemôže samo o sebe jestvovať.
  3. Neslobodno zamieňať kresťanský dualizmus s heretickým.
    • Cirkev učí že všetko vzniklo z jedného princípu (Later. IV.: unum universorum principium), ale že terajší jestvujúci svet je podstatne rozdielny od Boha (Vatic.: re et essentia a mundo distinctus). To je metafyzický dualizmus: Boh a svet.
    • Cirkev učí, že človek sa skladá z tela a duše, ale nestavia oboje do vzájomného príkreho protikladu ako Platón, ale s Aristotelom pokladá dušu za podstatnú formu alebo životný princíp tela tak, že oboje vytvárajú podstatu (humanis, koncil Viedenský). To je psychologický dualizmus.
    • Cirkev učí podstatný rozdiel medzi dobrom a zlom; ale oboje neodvádza od dvoch rozdielnych princípov, ale chápe zlo ako nedostatok dobra a tento nedostatok zapríčinilo slobodné hriešne rozhodnutie stvorenia. To je etický dualizmus v miernej forme oproti príkrej forme manicheizmu a gnosticizmu.


Praktický záver pre život. „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex20,3). Antický polyteizmus vo svojej hrubej forme sa prežil, ale vo svojej jemnejšej forme pretrváva v podobe náhradných bôžikov človeka. Spasiteľ hovorí o „dvoch pánoch“, ktorým sa niektorí ľudia pokúšajú súčasne slúžiť. Pavol pozná takých, ktorým „brucho je bohom“ (Flp3,19; Rim16,18) a nazýva chamtivosť “modloslužbou” (Kol3,5). Vonkajšie formy dnešnej modloslužby sú rozličné, ale v pozadí každej je vlastné „Ja“ ako božstvo. Sv. Augustín hovorí: „Boh zostáva Bohom, aj keď on nie je tvojím Bohom“ (In Ps.49,7) Kresťan svojím pozemským životom smeruje k večnému cieľu, ktorým je jeden Boh.

Boh je Pravda, Dobro a Krása.[upraviť]

Pravda[upraviť]

Rozlišuje sa:

  • Pravda ontologická – pravda metafyzická, bytostná (veritas in essendo), je ňou vlastne všetko, čo je v skutočnosti alebo aspoň v možnosti. Ontologickou pravdou je vlastne každé bytie.
  • Pravda logická – je zhoda poznávajúceho rozumu s poznávanou vecou (conformitas rei et intellectus – veritas in cognoscendo).
  • Pravda morálna – je zhoda slov alebo iných vonkajších dorozumievacích znakov s vnútorným presvedčením hovoriaceho (veritas in significando, vel veritas in dicendo et agendo).

Na tomto mieste budeme hovoriť o pravde ontologickej, ktorá je vlastnosťou Božieho bytia, kým pravda logická a morálna patria medzi vlastnosti Božieho života.

Pravda je zhoda veci s rozumom alebo súhlas nejakej veci s jej ideou: adaequatio rei cum idea eius sive cum intellectu. Je bytím samej veci, pokiaľ je bytie poznateľné. Ens et verum convertuntur. Každé bytie je ontologicky, bytostne pravdivé.

Dogma je: Boh je absolútna Pravda. De fide.

IV. lateránsky a I. Vatikánsky koncil učia, že Boh je Bohom pravým (Deus verus), pretože on sám zodpovedá idei Boha. (DS800, 3001, por. I16, a. 1 a 3).

Písmo sv. dôrazne a náročky rozlišuje jedného Boha ako pravého od všetkých falošných bohov: Jer 10,8-10. Sv. Pavol hovorí o obrátení sa od modiel k službe „Bohu živému a pravému“ (1 Sol1,9). Poznanie tohto pravého Boha je začiatok večného života (Jn 17,3; 1 Jn 5,20). A pretože Boh je najčistejšie Bytie bez defektu a potenciality, preto sám v sebe „je Svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1 Jn 1,5).

Rozum. Ako Ipsum Esse subsistens je Boh ako bytie aj sama Pravda. (Autaletheia). Ako exemplárna a účinná príčina dáva Boh všetkým mimobožským veciam s ich bytím aj ich poznateľnosť. Každé stvorené bytie je realizáciou Božej idey, ktorá je uchopená a premyslená stvoreným duchom. Nakoľko v Bohu sú idey všetkých stvorených a možných vecí, Boh je Všepravda (Panaletheia). Ako je Božie bytie nekonečne povýšené nad všetky stvorené veci, tak prevyšuje jeho pravda alebo poznateľnosť, pravdu alebo poznateľnosť stvorených vecí, lebo je najvyššia Pravda (Hyperaletheia). Vzhľadom k ľuďom je Boh základom všetkej pravdy: ako pôvodca bytia je základom bytia všetkej pravdy mimo seba. Tak ručí Boh aj za rozumnosť aj zmysel všetkého. Por. I 16, 5-6; CG1,60-62.

Dobro[upraviť]

Dogma je: Boh je absolútne Dobro. De fide.

Boh je dobrý a zároveň všemohúci:

  • popieranie všemohúcnosti vedie k polyteizmu
  • popieranie dobroty vedie k vzbure

Hovoríme o ontologickej dobrote Boha. Dobro je zhoda vecí s vôľou. Každá vec je ontologicky dobrá. Ako ontologicky pravdivé bytie je vo vzťahu k rozumu, tak ontologicky dobré bytie je vo vzťahu k vôli: Bonum est ens, in quantum est appetible. Dobrá v sebe (bonum quod) je vec, ktorá je spôsobilá zdokonaľovať iné (bonum et diffusivum sui). Por. I16,4; I5,4.

Prvý vatikánsky koncil učí, že „Boh je nekonečný a každou dokonalosťou“ (omni perfectione infinitus) DS3001, a že vo svojom stvorení zdeľuje svoje dobrá stvoreniam ( per bona, quae creaturis impertitur, DS 3002).

Ako Ipsum Esse subsistens je Boh podstatné dobro alebo Dobro samo. (autagathótes, ipsa bonitas). Ako príčina všetkých tvorov a všetkej stvorenej dobroty je Boh Všedobrota (panagethótes, bonum universale). Pre nekonečný odstup božského dobra od dobra stvoreného, je Boh najvyššie Dobro (hyperagathótes, summum bonum).

Boh sám je podstatné dobro: “Nikto nie je dobrý, iba sám Boh. (Lk18,19). Stvorenia majú len odvodené, zdelené dobro: Veď všetko, čo Boh stvoril, je dobré. (1Tim4,4).

Absolútne ontologická dobrota Boha je dôvodom jeho nekonečnej blaženosti. Tým, že sám seba spoznáva a miluje ako najvyššie dobro, je v požívaní seba samého nekonečne blaženým. Boh je absolútne ontologické dobro vo vzťahu k iným, nakoľko je causa exemplaris, efficiens et finalis všetkých stvorení: „Lebo z neho a jeho pričinením a pre neho je všetko“ (Rim11,36).

Boh je bytie, ktoré jediné je hodné nášho snaženia a lásky a On sám je cieľom snaženia a lásky a preto aj môže naplniť našu snahu a lásku. Vnútorný dôvod Božej dobroty je v ňom samom – On je najvyššie Dobro. V tejto plnosti lásky spočíva jeho blaženosť. Pre kresťanský svetový názor je zvrchovane dôležité, že tento Boh, ktorý základ sveta a absolútne Bytie, je cieľom, ku ktorému všetko smeruje. A On sám, že je osobná blaženosť: nie tragika, slepý osud, slepá nutnosť. Nerozumné tvorstvo tiahne k nemu nevedome tým, že plní zákony prirodzenosti a tak uskutočňuje Bohom stanovený poriadok. Bytosť rozumná (človek) hľadá a nachádza Boha poznaním a láskou a tak prichádza k pravému šťastiu. Všetky ostatné hodnoty sú len prostriedkami k pravému šťastiu, ktorým je Boh sám.

Krása[upraviť]

Dogma je: Boh je absolútna krása. De fide. Krása je nadzmyslovou vlastnosťou vecí, preto nemôže byť spoznaná zmyslami. Jedine rozum môže krásu, ako transcedentálnu vlastnosť postrehnúť. Krásne je to, čo je jednotné, pravdivé a zároveň dobré. Fundamentálne je krása v každom bytí, nakoľko je každé bytie jednotné, pravdivé a dobré. Formálne sa krása dokonáva v bytosti, obdarenej rozumom a vôľou. Podľa Tomáša je krásne to, čo sa páči videné (quod visum placet). Podľa Augustína je krása odblesk pravdy (splendor veri) má vzťah k rozumu. Krása je teda predmetom vôle (Tomáš) i predmetom rozumu (Augustín) zároveň. Boh v sebe spája najdokonalejším spôsobom tri momenty, ktoré podľa sv. Tomáša (I39,8) patria k pojmu krásna: a) ingritas sive perfectio: Boh je absolútne dokonalý b) debita proportio sive consonantia: Boh je aj napriek svoje nekonečnej plnosti bytia absolútne jednoduchý c) claritas: Boh je čistý a absolútne jednoduchý Duch, najčistejšia a najjasnejšia bytosť. Jeho krása je podstatná krása, ktorá obsahuje krásu všetkých stvorených vecí a ju nekonečne presahuje. Podľa Mud13,3-5 možno usudzovať z krásy stvorených vecí na omnoho väčšiu krásu Stvoriteľa. Ž95,6: „Predchádzajú ho, vznešenosť a veleba, je v svätyni jeho moc a nádhera. Por. Ž103,1; Mud7,29. Krásu Božiu ospevujú Žalmy a proroci. Sv. Augustín: „neskoro som Ťa začal milovať, Krása tak stará a tak nová...“ (VyzX27).

Jednoduchosť Boha.[upraviť]

Jednoduché je to, čo nie je zložené z rôznych prvkov a preto nie je ani deliteľné. Zložitosť je dvojaká: Fyzická zložitosť je vo veciach hmotných. Pozostáva v tom, že hmotné veci možno rozdeliť na čiastky tak, že tieto čiastky po rozdelení ďalej jestvujú. Metafyzická zložitosť je okrem Boha v každej jestvujúcej bytosti, aj v hmotnej aj v duchovnej. Je to zložitosť medzi čiastkami, ktorých rozdelenosť dobre chápeme, ale sa nedajú oddeliť tak, aby po oddelení ďalej samostatne jestvovali. Taká zložitosť je medzi možnosťou a skutočnosťou (potentia et actus), medzi podstatou a jestvovaním (essentia et existantia), medzi prirodzenosťou a svojprávnosťou (natura et substantia), ak ide o kompletnú rozumovú prirodzenosť, tak má na základe svojprávnosti svojráz osoby. V Bohu je vylúčená každá metafyzická zložitosť. Lebo on je číra skutočnosť (actus purus), jeho podstata je totožná s jestvovaním, jeho prirodzenosť je totožná s jeho svojprávnym spôsobom jestvovania (čomu neodporuje ani tá zjavená pravda, že Boh jestvuje, trojitým rozdielnym svojprávnym spôsobom, ako tri rozdielne božské Osoby). Fyzickú jednoduchosť Boha popierajú: - antropomorfiti v 4. stor., ktorí zvedení mníchom Audiom (preto aj audiáni) pripisovali Bohu ľudské telo, odvolávajúc sa na Gen1,26. - polyteisti, dualisti, panteisti - immanentisti, ktorí nepopierajú Bohu nekonečné bytie, ale hovoria, že neexistuje mimo svet, ale vo veciach samých, vo všeobecnom sebavedomí, vo vedomí mysliaceho subjektu - teozofi, ktorí popierajú osobného Boha, Metafyzickú jednoduchosť Boha popierali: - Gilbert z Poitiers, Joachim z Fiore, Gregor Palamas. Cirkev vyhlásila na I. Vatikánskom koncile ze článok viery vetu: „Boh je úplne jednoduchá a nezmeniteľná duchovná podstata – simplex omnio et incommutabilis sustantia spiritualis“ (DS 3001) De fide definita. Výraz „simplex omnio“ hovorí, že Boh je tak jednoduchý, že v ňom niet ani fyzická ani metafyzická zložitosť.


Dôkaz z Písma sv.[upraviť]

Starý zákon síce predstavuje Boha názorne veľmi ľudským spôsobom, používajúc antropomorfizmy a antropopatizmy, avšak nepriamo vyjadruje duchovnosť Boh tým, že ho predstavuje ako vyvýšeného nad hmotu a ako víťaza nad ňou. Boh je všemohúci Stvoriteľ a neobmedzený Pán nad hmotou, dal ju stvoreniam do užívania, ale sám ju vôbec nepotrebuje. Boh je pôvodca všetkého života na svete, ale sám žije večne. Boh nie je telom ako človek (ľudia na rozdiel od Boha sa často nazývajú „telom“, Iz 31,3), ale je nesmierny (3:)))Kr l8, 27)!!!, je nezmeniteľný (Mal 3,6) a neviditeľný (Ex 33,20). Na Božiu jednoduchosť poukazuje aj prísny zákaz zobrazovania Boha. Nový zákon rovnako popiera u Boha akékoľvek zloženie z fyzických častí výrokmi, že Boh je neviditeľný (1Jn 1,17; 1Tim 1,16), že je oproti človekovi nepominuteľný (Rim 1,23) atď. Metafyzickú jednoduchosť Boha vyjadruje Písmo sv. tým, že stotožňuje Boha s jeho vlastnosťami. Hovorí: Boh je duch (Jn 4,24), t.j. podstata úplne nehmotná a na hmote nezávislá. Absolútna jednoduchosť Božej podstaty (t.j., že v nej niet ani metafyzických častí) vyplýva z vlastného mena, ktorým Boh označil svoju podstatu: Ja som, ktorý som!, t.j. ja som ten, ktorého podstata je bytie samo jestvujúce vlastnou silou. Medzi Božou podstatou a jeho jestvovaním teda nie je rozdiel ani virtuálny. Ďalej Písmo sv. hovorí, že Boh je Život (1Jn 1,2), že „Boh je láska“ (1Jn 4,8), že je „Cesta, Pravda i Život“ (Jn 14,6), že je múdrosť (1Kor1,24) atď. Teda Boh je nekonečné bytie, život, múdrosť, pravda a láska a ich jediný prameň, takže Božie vlastnosti nie sú rozdielne od jeho podstaty, ale sú s ňou totožné.


Dôkaz z tradície[upraviť]

Otcovia učia a dokazujú absolútnu jednoduchosť Božiu. Názor audiánov alebo antropomorfitov, ktorí chybným výkladom Gn 1,26 považovali Boha za telesnú a duchovnú bytosť ako sú ľudia, zavrhli Otcovia ako bláznivý blud (stultissima hearesis, Hieronym). Tertulián vychádzajúc z predpokladu, že všetko skutočné je hmotné, i duchovné bytosti, pod stickým vplyvom pripisuje Bohu a duši určitú telesnosť: „Kto by popieral, že Boh je telo, ak je tiež duchom? Duch je totiž telo svojho druhu vo svojej podobe“ (Adv. Prax. 7). Proti emanácii gnostikov popierali Otcovia u Boha akékoľvek zloženie, aj z častí metafyzických. Sv. Irenej: „Boh, Otec všetkých je jednoduchý a nie zložený... je všetok um a všetok rozum, oko, svetlo, všetko žriedlo všetkého dobra“ (Adv. haer. 1 II, 12). Grigares píše: „Boh nie je ani telo v tele, ale rozumná jednoduchá podstata, ktorá nepripúšťa žiadneho doplnku...“ (Stromata, PG2, 280). Pre absolútnu jednoduchosť Boha uvádzali Otcovia filozofické dôkazy, ktoré neskoršie hlavne sv. Tomáš rozšíril a doplnil. Sv. Augustín vyjadril absolútnu jednoduchosť Božiu nielen výrokom: „Boh sa preto nazýva jednoduchým, lebo čo má, tým je“ (De civ. Dei11,10), ale aj takto: „V podivuhodnej jednoduchosti onej podstaty nie je niečo iného byť rozumným, niečo iného byť, ale to je byť rozumným, čo je byť“ (De Trin. 15,13, 22). Sv. Lev Veľký nadväzujúc na výroky sv. Písma, že Boh je pravda, múdrosť, spravodlivosť, píše: „Žiadny človek nie je pravda, nie je múdrosť, nie je spravodlivosť, avšak jediný Boh, o ktorom sa myslí čokoľvek dôstojného, nie je akosť, ale bytnosť“ (Ep. ad. Turrib. 5). Sv. Bernard hovorí: „O Bohu hovoríme, že je veľký dobrý, spravodlivý a mnoho podobného. Ale ak nepokladáš všetko zajedno v Bohu a s Bohom, budeš mať Boha mnohonásobného“ (De consider. 5, 7).


Dôkaz z rozumu:[upraviť]

Ľudský rozum jasne poznáva nehmotnosť a úplnú jednoduchosť Boha. Lebo všetko hmotné je viac-menej nedokonalé, ohraničené. Ale aj metafyzická zložitosť znamená nedokonalosť a ohraničenosť, lebo i tam jedna čiastka závisí od druhej. Boh však je bytosť nekonečne dokonalá a úplne nezávislá, teda nemôže byť zložená z čiastok. Nekonečne dokonalá Božia podstata, hoci jednoduchá, nie je prázdna a úbohá, ale nekonečne bohatá a nevyčerpateľná nápň dokonalostí a života. Preto oprávnene hovorí sv. Bernard: „Omre simplex, quia simple est perfectius composito“ – Všetko jednoduché, lebo jednoduché je dokonalejšie ako zložené (De incarn. 7). Virtuálne rozlišovanie medzi Božou podstatou a vlastnosťami a medzi Božími vlastnosťami navzájom, nie je proti absolútnej jednoduchosti Božej, lebo jednotlivé vlastnosti neoznačujú časti Božej podstaty, ale celú Božiu podstatu, avšak z niektorého zvláštneho aspektu. V Bohu niet zložitosti, ale Boh sa neskladá ani: 1. z podstaty a prípadkov (ex substantia et accidentibus). Takéto zloženie je možné len u podstaty konečnej, ktorú akcidentálne vlastnosti bližšie určujú a zdokonaľujú, napr. naša duša sa zdokonaľuje nadobúdanou múdrosťou, alebo svätosťou. Akcident potrebuje podstatu, aby mohol na nej byť a tak dosiahnuť určitej dokonalosti. K nekonečnej dokonalej Božej podstate sa nemôže nič pripojiť, čo by ju zdokonalilo, lebo ona je všetka dokonalosť sama sebou a zo seba. Tu platí zásada sv. Augustína: „Deus quod habet, hoc, est.“ 2. z bytnosti a jestvovania (ex essentia et existentia). Takto sú zložené len stvorenia, bytosti kontingentné a závislé, ktoré môžu byť i nebyť. Všetky boli totiž najprv možné, a až potom sa stali skutočnými (esstentia actuata). U Boha, ktorý jestvuje nutne a je nekonečnou plnosťou bytia, bez akéhokoľvek obmedzenia, nemožno si ani myslieť, že by v skutočnosti nebol, alebo že by sa skladal z esencie a existencie. 3. z možnosti a skutočnosti (ex potentia at actus). Boh je číry akt, číre uskutočnenie (actus purus). U Boha je vylúčené, aby prešiel z kľudu do činnosti alebo aby po jednom akte začal druhý, pretože všetko poznáva, chce a pôsobí jediným nezmeniteľným aktom, ktorý je vlastne jeho podstata. Aj v tejto veci hovorí sv. Augustín veľmi duchaplne: In illius naturae simplicitate mirabili non est aliud sapere et aliud esse, sed hoc est sapere, quod est esse. 4. z prirodzenosti a svojprávnosti (ex natura et subsistentia). U človeka rozlišujeme prirodzenosť od osobnosti, lebo človečenstvo sa stáva skutočným, svojprávnym, jedinečným vtedy, keď je v určitej osobnosti. Božia prirodzenosť je však tak nekonečne rozumná a preto tak jedinečná, sama sebou je osobnosťou. 5. z rodu a druhového rozdielu (ex genere proximo et differentia specifica). Človek je zložený z animality a raciomnality, takéto zloženie je u Boha vylúčené. Lebo Boh nie je jedným z mnohých toho istého rodu, ale tak jediný, že viacero bohov sa prieči pojmu pravého Boha a okrem toho je tak nekonečne dokonalý, že ho nemožno druhovým rozdielom bližšie určiť a zdokonaliť. Boh je absolútne jednoduchý a absolútne neviditeľný. Ako chápať a vykladať tie časti Písma sv., v ktorých sa Boh ľuďom zjavil tak, že ho videli, počuli jeho slová a pod.? Boha v jeho vlastnej podobe nikto nevidel, ani vidieť nemôže. Boli to len symboly (náznaky), ktorými Boh oznamoval svoju milostiplnú prítomnosť. V teofániách, kde Boh hovoril, jedol pokrm, nevykonával žiadne akty, ale spôsobil účinky na tvoroch, hlasom v sluchu, ohňom v zraku alebo skrze anjela, ktorý sa zjavil vo viditeľnej podobe a predstavoval Božiu osobu (por. Sv. Augustín, Sermo 6,1). Mylný je panteizmus (všeobecne). Týmto výrazom – utvoreným z gréckych slov: pan (všetko) a theos (Boh) – sa označuje učenie, ktoré čiastočne alebo úplne stotožňuje Boha so svetom. Má tri formy: - prvá učí , že veci vesmíru sa z božskej podstaty akoby povytŕhali – emenetizmus - druhá hovorí, že božská podstata sa vyvíja a tak vznikajú veci vesmíru – evoluzionizmus - tretia učí, že Boh je všeobecná, neurčená idea, ktorá seba samu postupne určuje a tak vzniká vesmír pozostávajúci z rozličných rodov, druhov a jedincov – panlogizmus. Prvý Vatikánsky koncil odsúdil panteizmus vo všetkých jeho formách (DS 3024). Je nám jasné že z úplne jednoduchej Božej podstaty sa nič nemôže akoby povytŕhať emanáciou, taktiež je nemožné, aby nekonečne dokonalá Božia podstata sa vyvíjala alebo bola nejako totožná so svetom, ktorý je mnohonásobne zložitý, premenlivý a obmedzený.


Dogma viery je: „Boh je vecne a podstatne (re et essentia) odlišný od sveta... a nevysloviteľne vyvýšený nad všetko“ (DS 3001). Táto pravda viery popiera vývoj sveta z jednej neosobnej božskej bytosti, ďalej názor, že Boh až v človekovi sa dostal k vlastnému povedomiu. Písmo sv. mnohonásobne poukazuje na transcedentnosť Boha nad svetom: Boh je Pôvodcom a Pánom sveta, je Pánom dejín, ktorý môže prirodzené zákony bytia a vývoja použiť pre svoje plány v dejinách spásy. „Nebo“ ako príbytok Boha neznamená žiadnu pripútanosť všadeprítomného Boha k miestu. Je len zobrazením „priestoru“ a podobenstvo pre Boží majestát a vznešenosť, ktorou prevyšuje svet.


Dogma viery je: Boh je Bohom osobným (DS 3001) Nie je to niečo, ale Niekto, je svojprávny, poznáva, chce, ale nemá telo – je čistý Duch. Celé Písmo sv. dosvedčuje, že Boh je Osoba. Už SZ pozná Boha ako osobu. Izrael sa s ním stretáva a hovorí s ním... V NZ zostúpil Boh do dejín ako Osoba v Ježišovi Kristovi. Boh je bytosť osobná, odlišná od sveta, samostatná duchovná podstata, je Pánom svojej vôle a činnosti. Osobnosť Boha je základom pre náboženský vzťah človeka k nemu. Biblicko - kresťanská viera v Boha sa zakladá na tom, že človek je všade a v každom čase uschopnený a povolaný dôverne sa stretnúť s osobným Ty, Bože. Keďže Boh je Bohom osobným Pôvodcom sveta, všade sa stretávam s človekom, človek ako dieťa Božie je všade doma, všade môže hovoriť s Bohom a vie, že je v otcovskej starostlivosti osobného Boha. Osobnosť Božiu však nesmieme chápať v ľudskej malosti a sentimentálnej slabosti, ale v jej nekonečnej veľkosti a sile. Namieta sa, že nekonečná veľkosť Boha obsahuje vlastne protiklad, totiž, že absolútna podstata vylučuje osobnosť. Veda vraj nemôže obstáť len s neosobným zdrojom všetkého a aj mravnosť môže byť len neosobná pohnútka, aby ľudské činy boli úplne nezištné. Všetky námietky proti osobnosti Božej sa zakladajú na spoločnej chybe: osobnosť Božia sa chápe na spôsob ľudskej osobnosti, s jej ohraničenosťou a slabosťou a ľudský obraz sa jednoducho prenáša na Boha, ako to robili už pohania. U človeka je osobnosť a individuálny prirodzenosť (podstata) jedno. Osoba sa však nesmie zamieňať za individuálnu prirodzenosť, lebo osoba spočíva v tom, že individuum má rozumnú prirodzenosť. Teda osobnosť Božia, ľudsky povedané, spočíva v tom, že Boh ako bytosť nanajvýš rozumná a slobodná, je absolútna pravda, dobro a krása. Tým odpadá i námietka, že osobnosť Božia obsahuje v sebe sebeckosť, zlovôľu, že vylučuje jednotu medzi Bohom a človekom, prejavovanú náboženstvom. Naopak: osobnosť Božia vylučuje všetky tieto ľudské hranice a buduje možnosť posledného zjednotenia s Bohom. V osobnom Bohu je rozriešenie všetkých otázok a premoženie všetkého zla. (viď. ďalej Traktát o Bohu Stvoriteľovi ). Na tomto mieste sme hovorili len toľko, že Boh je bytosťou osobnou, že je však bytosťou trojosobnou a nie jedinou, o tom budeme hovoriť v 2. časti tohto traktátu: O Bohu Trojosobnom.


Praktický záver z učenia o jednoduchosti Boha[upraviť]

Pre nás je jednoduchosť vzorom a pohnútkou, aby sme slúžili Bohu nerozdeleným priamym srdcom (1 Krn 29,17), čím sa celý náš život obdivuhodne zjednoduší. Každú svoju prácu máme konať s celou pozornosťou a dôkladnosťou, ako Boh pre svoju jednoduchosť sa venuje celou svojou bytosťou i najmenšej veci, ako keby okrem nej nebolo nič iné.

Nezmeniteľnosť Boha[upraviť]

Zmena (mutatio) vo vlastnom zmysle, t.j. skutočná vnútorná zmena je prechod z jedného stavu do iného. Je buď: podstatná (m. substatntialis), keď sa človek zmení podstatne (človek zomrie, drevo sa zmení na popol) alebo akcidentálna ( m. accidentalis) prípadková, keď sa bytosť mení akcidentálne (človek sa stane múdrejším, drevo sa stane ľahším). Zmena, ktorá sa netýka samotnej veci, lebo iná vec sa má k prvej veci ináč ako doposiaľ (kto sedel po mojej pravici, sadol si po mojej ľavici), nie je zmenou skutočnou a preto sa nazýva zmena vonkajšia (m. extrinseca).

Dogma je: Boh je absolútne nezmeniteľný. De fide.

Táto dogma znamená dokonalosť Boha voči každej zmene.

Nicejský koncil zavrhol ariánsky blud „Filium Dei esse convertibilem et demutabilem“ (DS 125), IV. Lateránsky vyhlásil, že Boh je nezmeniteľný (caput Firmiter, DS 800?) a Prvý Vatikánsky hovorí o Bohu, že je „nezmeniteľná duchovná podstata - incommutabilis sumstantia spiritualis“ (DS 3001).

V Bohu je každá zmena vylúčená. On nemôže niečo nového získať, lebo je nekonečne dokonalý, ani nemôže nič stratiť, lebo by prestal byť nekonečne dokonalý. Nemôže sa meniť ani vo svojich rozhodnutiach, nemôže raz milovať a potom zasa sa hnevať, nemôže raz pracovať a potom odpočívať a pod. Boh je sám podstatná činnosť, sama aktuálna láska bez najmenšej tône zmeny.

Písmo sv. vylučuje u Boha každú premenu a pozitívne mu pripisuje absolútne nezmeniteľnosť. Boh hovorí o sebe: „Ja som Pán a nemením sa“ (Mal3,6). Podobne poukazuje na Božiu nezmeniteľnosť žalmista slovami: Dielom rúk tvojich sú nebesá, tie sa pominú, ty však zostaneš, a ony všetky ako rúcho zotlejú, ako plášť ich zvinieš a ako šatu zmeníš inými, ty však si vždy ten istý a nebudú mať konca roky tvoje“ (Ž101,26-28). Sv. Jakub zdôrazňuje, že v Bohu „niet nijakej premeny ani prípadného zatemnenia“ (Jak1,17). Por. Ž32,11; Iz46.10; Mudr7,24.27; Hebr6,17.

Otcovia vylučujú u Boha každú premenu. Nielen učili o nezmeniteľnosti Boha na základe Písma, ale proti gnostickému emanatizmu a proti ariánom aj bránili.

Tertulián zdôrazňuje, že vtelenie Slova (Logosa) neznamenalo žiadnu premenu Boha: „Napokon je treba považovať Boha za nezmeniteľného, pretože je večný“ (Adv. Prax. 27).

Origenes stavia proti stoistickej náuke o telesnosti a z toho vyplývajúcej premenlivosti Božej, kresťanskú náuku o absolútnej nezmeniteľnosti Božej a odôvodňuje ju zo sv. Písma (Ž 101,28; Mal 3,6). Taktiež odmietla Celsovu námietku, že zostúpenie boha k ľuďom znamenalo zmenu k horšiemu: „je to náuka viery nielen kresťanov ale aj židov, že Boh je bez všetkej zmeny a striedania“ .

Sv. Augustín odvodzuje Božiu nezmeniteľnosť z absolútnej plnosti Božieho bytia, ktorá je vyslovená menom Jahve: „Bytie je menom nezmeniteľnosti. Lebo všetko sa mení, prestáva byť čím bolo a začína byť čím nebolo. Pravdivé, čisté a pravé Bytie má len ten, ktorý sa nemení“ (Sermo 7,7). K Mud 7,24 poznamenáva: „Boh vie pri odpočinku konať a pri konaní odpočívať“ (novit quiescens agere at agens quiescere, De civ. Dei XII 17,2).

Rozum. Vnútorný dôvod Božej nezmeniteľnosti spočíva v tom, že v Bohu ako čírom uskutočnenom bytí (actus purus) chýba akákoľvek nesplnená možnosť (potentia). U Boha nie je možný žiadny prechod do stavu druhého. Ťažkosti v myslení o tejto vlastnosti Božieho bytia pramenia z nášho analogického spôsobu myslenia, ktoré v celom stvorení, ako aj v našom duchovne - duševnom prežívaní, predpokladá vývoj, zmenu a zánik, ešte ne-bytie a už ne-bytie.

Jedine Boh je nezmeniteľný. Lebo všetky ostatné jestvujúce bytosti prešli z možnosti do skutočnosti (z nejestvovania do jestvoovania) a všetky podliehajú zmenám: hmotné tvory sa menia podstatne a duchovné tvory sa menia akcidentálne.

Sv. Tomáš odôvodňuje absolútnu nezmeniteľnosť Boha z jeho čistej aktuality, z jeho absolútnej jednoduchosti a z jeho nekonečnej dokonalosti. Zmena obsahuje potencionalitu, zloženie a nedokonalosť a preto je nezlučiteľná s Bohom, ktorý je Actus Purus, absolútne jednoduchá a absolútne dokonalá bytosť. Por. I 9, 1.

Keď Boh pôsobí navonok, napr. pri stvorení sveta, vtedy sa nevenuje novej činnosti, ale nastupuje len nový účinok večného rozhodnutia Božej vôle. Rozhodnutie stvoriť je večné a nezmeniteľné ako Božie bytie samo., s ktorým je reálne identické, časný a meniteľný je len jeho účinok, stvorený svet. Por. sv. Augustín De civ. Dei XII 17,2. Teda tým, že sa Boh stal v čase Stvoriteľom, ktorým od večnosti nebol, sa nezmenil. Večným aktom svojej vôle ustanovil, čo a kedy vykoná . Ustanovil od večnosti, že stvorí svet v určitom okamihu. Keď potom tento okamih nastal, stvoril svet a zároveň s ním aj čas. Zmena sa stala mimo Boha, keďže vznikol svet a tým nastal nový vzťah svet k Bohu. Navonok je Boh činný celkom slobodne a niet dôvodu, prečo by to, čo od večnosti svojou vôľou ustanovil, nemohol vykonať v čase. Ako stvorenie, tak každý nový Boží skutok je účinkom večného rozhodnutia Božieho a nie je treba k nemu nové rozhodnutie Božie. Ani vykúpením sa Boh nezmenil, ale ľudstvo, ktoré bolo hriechom od Boha odvrátené, zmierilo sa s Bohom a zmenilo svoj mravný vzťah k Bohu: „Opera mutans non consilia“ - hovorí sv. Augustín - meníš diela, ale nemeníš rozhodnutia (Conf. I, 4).

Keď Písmo sv. pripisuje Bohu akoby zmenu, napr.: „Oľutoval Pán, že stvoril na zemi človeka“ (Gen6,6), hovorí ľudským spôsobom, na označenie trestajúcej spravodlivosti Božej. Lebo každá zmena, ktorú podľa nášho analogického chápania pripisujeme Bohu, sa deje iba v tvoroch. Keď sa totiž zmení ich vzťah k Bohu. Človek sa mení, keď sa obráti a svoj mravný vzťah k Bohu upraví. Boh tou istou nezmeniteľnou vôľou miluje dobré a nenávidí zlé. Podľa toho, či je človek dobrý, vidí v Bohu nekonečnú lásku, ak je človek zlý, vidí v Bohu trestajúceho sudcu. Podobne to isté slnko rozpúšťa vosk a vysušuje hlinu, to isté svetlo je pre zdravé oči príjemné, ale pre zapálené oči nepríjemné. Sv Augustín to vyjadruje slovami: „Boh sa zmení, ak sa Ty zmeníš!“ To znamená, že nie Boh sa mení, ale človek sa zmení vo svojom vzťahu k Bohu. Účinky Božie v prirodzenom a nadprirodzenom poriadku majú pôvod v jedinom akte Božom, v poznaní a vôli a sú len časnými výsledkami tohoto aktu. Boh vykoná v čase v určitých okamihoch, na čom sa od večnosti rozhodol a k tomu nepotrebuje nového aktu svojej vôle: „Potest Deus ad opus novum non novum sec sempiternum adhibere consilium“, duchaplne hovorí sv. Augustín (n De civ. Dei 12,17). K novému cieľu môže Boh použiť rozhodnutia nie nového, ale odvekého. Pokiaľ ide o Božie akty stvorenia a milosti v čase a v dejinách, Boh nechce len to, aby tvory vznikali a poznávali jeho účinky, ale, aby sa toto dialo v zamýšľaných časových etapách. Zmeny síce vychádzajú z Boha, ale jeho samého sa nedotýkajú. Z hľadiska bytia sú Božie rozhodnutia nezmeniteľné, v účinkoch sú vo stvorenej oblasti časné a kvalitatívne. Aj prosebné modlitby by Boh nadčasovo predvídal tak, ako všetky časné zmeny a prijal ich ako predpoklady milostiplného vyslyšania do svojho večného plánu spásy.

Nám je veľmi ťažko pochopiť, ako Boh, hoci koná nové skutky celkom slobodne, nepotrebuje k tomu nové rozhodnutie, ale je činný odvekým aktom svojej vôle? Táto ťažkosť vniká hlavne preto, že slobodnú Božiu činnosť posudzujeme podľa merítka ľudského. Sloboda Božej vôle nespočíva ako naša sloboda v tom, že môže konať, alebo nekonať, byť indiferentná voči aktu, ale v tom, že jediný odveký akt Božej vôle, ktorou je vlastne Božia podstata, môže sa obrátiť na ten alebo onen predmet. Kým naša vôľa prejavuje slobodu tým, že je vnútorne nerozhodná, že môže chcieť, alebo ešte nechce, u Boha niet aktu vnútornej nerozhodnosti. Tu je číry božský akt sám v sebe večne nutný, ktorým sa Boh môže obrátiť k mnohým, ba k nespočetným veriacim zároveň, aby ak nie sú vznikli, a ak sú, aby trvali.

Praktický záver:

Božia nezmeniteľnosť je nám pohnútkou k veľkej radosti a dôvere voči Bohu. Lebo nám zaručuje, že Boh nezmeniteľne chce naše dobro, ak sa len sami neodvrátime od Boha. Máme aj napodobňovať Božiu nezmeniteľnosť tým, že sa budeme bezpodmienečne pridržiavať zásad Bohabojného života.

Večnosť Boha.[upraviť]

Keď vyznávame nezmeniteľnosť Boha, vylučujeme z neho všetku zmenu a pohyb. Kde však niet pohybu, niet času. Pohyb a čas síce nie sú to isté, ale jeden bez druhého sa nedajú chápať. Čas je trvanie pohybu, alebo pohyb v neprerušenej následnosti. Keď hovoríme, že Boh je večný, hovoríme, že Božie jestvovanie je bez začiatku a konca a Boží život bez následností. Takto sme vyslovili negatívny a širší pojem Božej večnosti.

Večnosť (aeternum, saeculum, sión, aiónion) je trvanie bez začiatku a konca, bez „skôr alebo neskoršie“, stále „teraz“ (nunc stans). V prenesenom treba rozlišovať od večnosti „aevum“ alebo „aeviternitas“. t.j. trvanie stvorených duchov, ktorí síce majú počiatok ale žiadny koniec vo svojej substatncii, nepodliehajú žiadnej premene (relatívna bezpostupnosť).

Pozitívne definuje večnosť starokresťanský filozof Boëtius (+525): „Aeternitas est intemirabilis vitea tote simul et perfecta possessio - Večnosť je razom celé a dokonalé požívanie neohraničiteľného života“ (De consol. phil. V 6) Hoci Magistérium túto definíciu večnosti oficiálne neprijalo, teológovia ju používajú ako krásnu myšlienku, ktorá ovplyvnila mnohých pri rozvinutí náuky o večnosti Božej.

Dogma viery je: Boh je večný. De fide.

Večnosť Boha je dokonalosť Boha v protive k časovému trvaniu. Dogmu postupne výslovne hlásajú: Symbolum Quicumque - Atanázovo (DS 75), 4. Lateránsky a 1. Vatikánsky koncil .

Boh žije v každom momente ako nerozdielne a nehybné „teraz“, jeho život nie je dajaké strnulé bytie, život Boha je neohraničiteľný, t.j. nekonečne dokonalý a nemôže mať ani začiatku a ani konca, taktiež je razom celý, bez akejkoľvek postupnosti. Boh teda nežije svoj život v postupných úsekoch, ako iné bytosti, ale svoju nekonečnú plnosť života požíva celú razom, v jedinom stálom a trvácom okamihu. Božia večnosť je Boh sám ak razom celá a stále jestvujúca nekonečná životná činnosť a blaženosť. Život stvorení sa rozdeľuje na mnohé chvíľky, ktoré po sebe nasledujú.

Písmo sv. - Nehľadajme v Písme večnosť filozoficky definovanú. Dosvedčuje jednotlivé momenty Božej večnosti. Privlastňuje Bohu život bez obmedzeného trvania buď formálne alebo rovnoznačne. Stav bez začiatku a konca je vyjadrený v Ž 89,2: „Prv než vrchy zrodili sa a vznikla zem a zemekruh, a od vekov Ty naveky si Boh“. Absolútnu beznáslednosť dosvedčuje Ž 2,7: „Pán riekol mi: Syn môj si ty, ja som ťa dnes splodil“.

Pán Ježiš hovorí: „Ja som skôr ako sa narodil Abrahám“ (Jn 8,58). Sv. Peter píše „Jeden deň je Pánovi ako tisíc rokov, a tisíc rokov ako jeden deň!“ (2Pt 3,8). Sv. Pavol nazýva Boha „Kráľ vekov“ (1Tim 1,17). Por. ďalej Ž 101, 26-28; Dt 32,40; Tob 13,6; Dan 6,26; 1 Jn1,2.

Božie zjavenie nehovorí ani o začiatku ani o konci existencie Boha. Spája pojem nezmeniteľnosti s predstavou nekonečného trvania. Vzťah medzi Božou večnosťou a ním stvorenou časnosťou je pre nás nepreniknuteľným tajomstvom. Nedokážeme pochopiť, ako Boh, ktorý neexistuje v čase, môže svet v jeho časnosti vymyslieť a poznávať, chcieť a milovať, stvoriť a zachovávať, že by sám nejakým spôsobom nebol dotknutý jeho časnosťou.

Tradícia - Otcovia výslovne dosvedčujú večnosť Boha v spisoch proti pohanstvu, ktoré poznalo rodokmene bohov.

Atenagoras píše: „Dokazujeme, že božská bytosť je nestvorená, že je večná a rozumom poznateľná, kým hmota je stvorená a porušiteľná“ (legat. 4).

Sv. Augustín vysvetľuje večnosť Boha ako stálu prítomnosť: „Roky Božie sú Božia večnosť, večnosť Božia je samotná jeho podstata, ktorá v sebe nemá nič premenlivého. Nie je tam nič minulého, ako by už viac nebolo, nič budúceho, ako by to ešte nebolo. Tam je len „Je“, t.j. prítomnosť. (Enarr. in Ps. 101,2,10).

Rozum - ľudský rozum jasne poznáva večnosť Boha z jeho samobytnosti a nezmeniteľnosti. Boh je sám od seba, teda nemôže mať začiatok, lebo čo má začiatok, to má aj príčinu, teda nie je od seba. Boh nemôže mať konca, lebo jestvovanie je jeho podstata. Boh pre svoju nezmeniteľnosť nemôže prestať jestvovať (to by bolo podstatná zmena), teda nežije v čase, ale jeho trvanie je nadčasové. Čas je totiž postupné trvanie, čas je mierou postupných zmien a pohybov. Keď teda v Bohu niet zmeny, niet v ňom ani času. Božia večnosť je božstvo samo. Preto jedine Boh je večný. Ostatné bytosti svoje trvanie dostali a môžu ho aj stratiť (aj duchovné tvory by mohol Boh zničiť). Nevystihol by teda Božiu večnosť ten, kto by si ju predstavoval ako nekonečný čas, ktorý nemá ani začiatku ani konca. Hoci my podľa ľudských pojmov používame aj o Bohu časové výrazy a hovoríme, že Boh vždy bol, vždy je a vždy bude. Tieto výrazy nevystihujú síce Božiu večnosť, ale sú analogicky pravdivé, lebo Boh spolujesvuje s každým okamihom času.

Aj čas, totiž stvorené bytosti, kým trvajú v čase, spolujestvujú s večnosťou a to s celou večnosťou (keďže tá nemá čiastok), avšak nie celostne, lebo vtedy, keď ich niet, nemôžu ani spolujestvovať. Večnosť si môžeme ľudsky znázorniť ako stred nejakého kruhu. Tento stred má totiž ten istý vzťah ku každému bodu na kružnici, kým jednotlivé body kružnice znázorňujú stvorené veci v ich časovej postupnosti (jeden bod nasleduje po druhom).

Poznámka: „Čas vo vlastnom zmysle je trvanie hmotných bytostí, keďže podliehajú podstatnej zmene (zánik). Duchovné tvory podliehajú len akcidentálnym zmenám ( hoci Boh by ich mohol aj zničiť), spôsob trvania duchovných tvorov je teda oveľa dokonalejší, než je čas a má meno: Vekovitosť (aevum, aeviternas). Ba sv. Tomáš (I46,2) je tej mienky, že sa nedá dokázať nemožnosť tvora, ktorý by jestvoval bez začiatku a bez konca (čo by samozrejme - nebolo totožné s Božou večnosťou. Pre svoju mienku uvádza dôvod, že pojem tvora nezahrňuje v sebe nutne i časovosť, ale len to, že tvor nemá bytie od seba, ale od Boha. Avšak pravdepodobnejšia je mienka tých, čo v tejto veci so sv. Tomášom nesúhlasia. Lebo hoci pojem tvora nezahrňuje v sebe časovosť, ale jestvovanie tvora znamená jeho prechod z možnosti do skutočnosti, teda predsa akúsi metafyzickú postupnosť. Tvor je teda vždy možný, ale jestvovanie začína.

Praktický záver: Boh svojím verným sľúbil večný život. A to nielen ako stále trvanie (čo majú aj zatratení), ale ako nadprirodzenú plnosť života, ako účasť na blaženom večnom živote Boha. Preto všetko máme posudzovať z hľadiska večnosti (sub specie aeternitatis), aby sme všetko zamerali na dosiahnutie tohto večného života. Najlepším zväčnením človeka je získavanie pravdy a vytváranie dobra, ktoré nikdy nezahynie a zaistí nesmrteľnosť, hľadaj teda pravdu a konaj dobro, lebo ono je z večnosti Boha a vedie k nemu. To je najdôležitejšia úloha života. Kresťan vidí ešte väčšiu hodnotu zemských vecí , lebo skrze ne získava večný život, každý dobrý skutok vykonaný v duchu kresťanskej lásky má v sebe večnú hodnotu podľa slov apoštola: „terajšie dočasné a ľahké bremeno súženia získa nám nadovšetko nesmiernu a veľkú slávu večnú (2Kor 4,17). Teda zvečnenie času konaním dobra a získavanie večnosti skrze lásku v Kristovi, to je najvážnejšia úloha kresťana.

Nesmiernosť a všadeprítomnosť Boha[upraviť]

Dogma viery je: Boh je nesmierny a všadeprítomný. De fide.


Boh Izraela nie je viazaný na určité miesto ako pohanskí bohovia, ani na konkrétnu činnosť. Vládne aj nad Egyptom…

Ak Boh prebýva v stánku stretnutia, neskoršie v chráme, vo svojom ľude (ktorý je jeho nevestou) a napokon v nebi.

Iz 41,4

Ž 102,24-27

Zákaz zobrazovať Boha (znak Božej neohraničenosti). Bohovia pohanov podliehajú človeku, sú dielom ľudských rúk. Jahve vládne aj nad človekom: Iz 40,15-21; 44,9-21


Dogmu postupne hlásajú:

Symbolum sv. Atanáza: „nesmierny Otec, nesmierny Syn, nesmierny Duch Svätý... predsa nie sú traja nesmierni, ale len jeden Nesmierny.“ (DS75)

IV. lateránsky (DS 428) a I. vatikánsky (DS 3001) prikladajú Bohu atribút „nezmerateľný“ (immensus).

Výraz nesmierny odvodzujeme od slova merať a znamená nezmerateľný. Keď aplikujeme tento výraz Bohu, chceme povedať, že Boh je nad všetkým priestorom. Podľa kozmológie bytnosť môže jestvovať svojim bytím v priestore dvojako: opisne (circumscrivptive) alebo definitívne (definitíve, určovačne). Opisne byť v priestore znamená, že celá vec zaujíma určitý celok priestoru a čiastky veci zaujímajú čiastky toho celku priestoru. Takto zaujímajú priestor bytnosti telesné, hmotné telesá.

Definitívne byť v priestore znamená, že celá bytnosť zaujíma nielen určitý celok priestoru, ale aj jednotlivé čiastky toho určitého priestoru. Takto je prítomná duša v ľudskom tele.

Boh nie je prítomný v priestore opisne, lebo nemá telo. Nestačí však povedať, že Boh je prítomný v priestore definitívne, lebo aj taká prítomnosť má svoje ohraničenie. Hovoríme, že Boh je v priestore prítomný plne (repletive).

Nesmiernosť je vlastnosť Božia je Boh nevyhnutne a podstatne prítomný na všetkých miestach reálnych a možných. Boh teda neobsadzuje priestor ako telo, lebo nie je telom, ale duchom. Aj naša duša je duch, ale ju telo tak obmedzuje, že je totálne prítomná v každej čiastočke tela. Boha neobmedzuje zemský priestor, lež je totálne cez svoju podstatu prítomný na každom mieste reálnom a imaginárnom.

Nesmiernosť je Božia vlastnosť záporná a absolútna. Nesmiernosť pochopovanú vzhľadom na reálny priestor menujeme všadeprítomnosť (ubiquitas). Boh je prítomný na každom reálnom priestore, ale priestor ho neobmedzuje. Všadeprítomnosť Božia je vlastnosť kladná a vzťažná (relatívna): závisí totiž od jestvovania stvorení. Keby nič nejestvovalo, Boh by nikde nebol aktuálne prítomný. Prítomnosť vyžaduje dva termíny: to, čo sa hovorí prítomné, a iné, čomu je prítomné, (Summa I, 8,4). Boh je svojou podstatou bez akéhokoľvek obmedzenia a bez akejkoľvek rozsažnosti celý prítomný všade, kde je priestor a v ňom prítomné veci tak, že všetko preniká a naplňuje. Boh by bol nesmierny aj keby nebolo vesmíru a priestoru, všadeprítomný je však so zreteľom na stvorený vesmír a priestor. Správnejšie je hovoriť, že priestor a všetky stvorené veci sú v Bohu. Lebo nemôže byť, ani nemôže vzniknúť nejaká vec alebo nejaký priestor, keby Boh nebol svojou podstatou najdokonalejšie prítomný. Túto všadeprítomnosť Boha si môžeme znázorniť tým, keď si predstavíme, ako je prítomná pravda v každom bode priestoru.

Všadeprítomnosť Božia je predmetom riadneho a všeobecného hlásania učiteľského úradu a je obsiahnutá v dogme o nesmiernosti Boha ako časť v celku.

Písmo sv. - učí jasne nesmiernosť a všadeprítmnosť Boha. Zdôrazňuje predovšetkým hlavne všadeprítomnosť, lebo chce vzbudiť posvätnú úctu a bázeň pred Bohom. Ale ukazuje aj vyvýšenosť Boha nad všetky priestorové miery. Hovorí svojim ľudovým spôsobom a nerobí rozdiel medzi nesmiernosťou a všadeprítmonosťou Božou.

Nesmiernosť: Vesmír nestačí na to, aby obsiahol Boha. 3Krl8,27: „Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil! „ Iz 66,1: „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožou mojich nôh“ (porov. Jób 11,7-410; Jer 23,24; Bar 3,25;).

Všadeprítomosť: Ž 139,7nn: „Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“ Por. Dt 4,39; Mud 7,24; 8,1.

Pán Ježiš všadeprítomnosť Božou predpokladá (Mt 5,34:; 6,4; Jn 4,20n). Sv Pavol kázal v Aténach: :Lebo nie je ďaleko ani od jedného z nás. V Ňom totiž žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk1 7,27-28).

Tradícia - Otcovia učia o obidvoch Božích vlastnostiach tým, že uvádzajú a vykladajú výroky z Písma sv. a snažia sa znázorniť Božiu všadeprítomnosť rozličnými obrazmi. Prirovnávajú ju k prítomnosti ľudskej duše, ktorá je celou podstatou v ľudskom tele, preniká ho a oživuje a ďalej používajú ako podobenstvo more, ktoré obteká a preniká vodu rastlinstvo a na dne morskom, prirovnávajú všadeprítmonsoť k svetlu a vzduchu, ktoré prenikajú a napĺňajú celý priestor a pod. - Nazývajú Boha nepochopiteľným, nepopísateľným, nezmerateľným.

Pastor Hermae, Mand.1,1: „Ponajprv verím, že je len jeden Boh..., ktorý všetko obsahuje, zatiaľ čo on sám je neobsiahnuteľný“.

Na dôkaz, že Boh nie je obmedzený priestorom, miestom a svetom (Tertulián: „Ante omnia erat Deus solus, ipse et mundus et locus et omnia“ - Adv. Prax.).

Prv/ monografiu o substanciálnej prítomnosti Boha v celom svete a všetkých jeho častiach a zároveň inhabitatórnej prítomnosti Boha v duši spravodlivého, napísal sv. Augustín v Liber de praesentia Dei ad Dardanum (=Ep.187). Na všetečnú otázku, kde prebýval Boh predtým ako stvoril svet, sv. Augustín odpovedá: „Boh v sebe prebýval a u seba prebýval a v sebe je Boh! (In Ps. 122). Proti hrubej predstave, ako by Boh bol rozložený vo svetovom priestore, polovicou na nebi a polovicou v nebi, píše: „ Boh je len v nebi celý a len na zemi celý a v nebi a na zemi celý nie je žiadnym miestom obsiahnutý, ale je sám v sebe všade celý.“ (Ep. 187).

Rozum - ľudský rozum jasne poznáva, že Boh pre svoju úplnú jednoduchosť je vyvýšený nad všetku priestorovosť a pre svoju nekonečnosť nemôže byť ohraničený nejakým priestorom, z druhej strany však celou svojou podstatou musí byť v každom priestore a v každej veci, lebo on všetky veci zachováva a vo všetkom pôsobí. Podľa sv. Tomáša (I 8,3) Boh je všadeprítmoný:

1, svojou mocou (per potentiam - dynamická prítomnosť), lebo nad všetkým vládne.

2, svojou vedomosťou (per praessentiam sive scientam - ideálna prítomnosť), lebo o všetkom vie

3, svojou podstatou (per essentiam - esenciálna alebo substanciálna prítomnosť), lebo je príčinou jestvovania a pôsobenia stvorených vecí.

Boh teda pri svojej trancsedentnosti, t. zn. vyvýšenosti nad svetom a odlišnosti od sveta ja aj úplne imanentný, to zn. čo najužšie prítomný, než sme my prítomní sami sebe. Lebo táto Božia prítomnosť v nás je príčinou nášho jestvovania a našej činnosti.

Substanciálnu všadeprítomnosť Božiu možno bližšie určiť ako repletívnu prítomnosť, t.j. celá Božia podstata napĺňa celý stvorený priestor a každú jeho časť, ale vzhľadom na absolútnu jednoduchosť Božej podstaty neslobodno chápať repletívnu všadeprítomnosť ako nekonečnú expanziu alebo difúziu (rozšírenie) Božej podstaty.

Hoci Boh je prítomný všade a vo všetkých veciach svojou podstatou a udržuje ich v bytí, predsa nepôsobí všade rovnako. Ináč pôsobí v bytostiach, ináč v rozumných, ináč v poriadku prirodzenom a inak v poriadku nadprirodzenom. Kde Boh pôsobí zvláštnym spôsobom, tam je aj zvláštne prítomný. Kde začne takto pôsobiť, hovoríme, že tam prichádza. Kde takto prestáva pôsobiť, hovoríme, že odchádza. Zvláštnym spôsobom je Boh v taj duši, v ktorej prebýva svojou milosťou (inhabitatio), dáva sa jej dokonalejšie poznať a vrúcnejšie milovať. Túto prítomnosť hlboko prežívali mystici. (Por. Jn14,23; 1Kor3.16; 6.19). Zvláštnym spôsobom je Boh prítomný v nebi (Mt 6,9), kde sa dáva vidieť svetlom slávy a tak spôsobuje nevýslovnú radosť nebešťanov. Celkom jedinečným spôsobom je prítomný Boh v ľudskej prirodzenosti Kristovej na základe hypostaickej únie (Kol2,9). Celkom zvláštna je prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, v ktorej pod spôsobmi chleba a vína prebýva opravdivo, vecne a podstatne so svojim telom, s krvou i dušou i so svojim božstvom, teda celý.

Praktický záver pre život: Boh ide s nami po všetkých našich cestách. Boh je v atómoch nášho tela. Boh účinkuje v najtajnejších hnutiach našej duše. Boh bdie nad nami, keď spíme. Boh nás priťahuje bližšie k sebe, keď umierame. Boh je skutočne v nás a my sme ešte oveľa viac v ňom.. Takto človek, vo najmä kresťan, nikdy nie je sám. Vždy je pri ňom Najväčší: ako náš pomocník, keď sa modlíme k nemu, ako náš priateľ, keď sme v jeho milosti, ako náš živý trest, keď zotrváme v hriechu. Bohu nemožno ujsť, ale ani Boh neopúšťa (Linhardt). Myšlienka na všadeprítomnosť Božiu nás pobáda k radostnej dôvere v Boha a zanechaniu hriechov, k neustálemu zdokonaľovaniu sa v duchovnom živote. Boh je v nás a s nami, preto sa nevzďaľujme od Neho.



Použitá literatúra:


  • KANDERA,Pavol, Prednášky zo špeciálnej dogmatiky. Prvý traktát, Bratislava 1996.
  • DANCÁK, František, Boh jediný a trojjediný, Petra, Prešov 2000.
  • KRAPKA, Emil, Verbum fidei II. – Ježiš Kristus žije vo svojej Cirkvi, Dobrá kniha, Bratislava 1992