Katechéza/2. Božie prikázanie
Nevezmeš meno Božie nadarmo[upraviť]
(Ex 20,7)[upraviť]
Meno osoby reprezentuje osobu. Neúctivé a posmešné vysloveniíe nášho mena nás uráža. Meno Boha nám musí byť tiež sväté. Zneuctenie Jeho mena je zneuctením Jeho osoby.
Druhé prikázanie žiada, aby sme s úctou vyslovovali Božie meno napr. v modlitbe, v náboženských rozhovoroch a vždy, kedykoľvek ho spomíname. Zakazuje nám ho spomínať zbytočne, neúctivo, prípadne urážlivo. Keďže svätí sú Božími priateľmi, aj im patrí príslušná úcta.
Proti tomuto príkazu sa ťažko prehreší,[upraviť]
- kto vyslovuje Božie meno v hneve, neúctivo, s preklínaním, alebo v spojení s ošklivými výrazmi
- kto krivo prisahá, čiže volá Boha za svedka na potvrdenie svojej lži. Tým priamo uráža jeho podstatu, lebo Boh je absolútna Pravda
- kto sa Bohu zaviaže sľubom, že niečo značne dôležité z úcty k nemu vykoná, a potom sľub nesplní
- kto neúctivo, v hneve, s preklínaním, alebo s ošklivými výrazmi vyslovuje meno Panny Márie a svätých
Všedných hriechov proti druhému prikázaniu sa dopustí,[upraviť]
- kto vyslovuje meno Boha, alebo svätých v prekvapivých situáciách, zbytočne, v žartoch, alebo ich komolí
- kto kľaje zo zvyku, ale má úprimnú snahu zbaviť sa tohto zlozvyku. Kto sa ho neusiluje zbaviť neúctivým vyslovovaním Božieho mena sa dopúšťa ťažkého hriechu. Taký človek totiž chce hriech tým, že sa nechce zbaviť zlozvyku.
- kto si robí žarty so svätých, alebo náboženských úkonov, ale nechce nimi opovrhovať, alebo sa im vysmievať, dopúšťa sa všedného hriechu. Keby však tým pohoršoval poslucháčov, môže sa dopustiť aj ťažkého hriechu.