Katechéza/Desatoro
Desatoro Božích prikázaní
[upraviť]Slovo "Desatoro" (Dekalóg) znamená doslovne "desať slov" /Ex 34,28/. Týchto "desať slov" zjavil Boh svojmu ľudu na posvätnej hore. Napísal ich svojím "prstom"/Ex 31,18/ na rozdiel od ostatných príkazov napísaných Mojžišom. Sú to Božie slová v jedinečnom zmysle. Odovzdáva nám ich kniha Exodus a kniha Deuteronomium. Už od Starého zákona sa posvätné knihy odvolávajú na "desať slov". Avšak ich plný zmysel zjavil až Ježiš v Novom zákone. Celé Desatoro sa chápe predovšetkým v súvislosti s exodom /odchodom vyvoleného ľudu z Egypta/, ktorý je veľkou udalosťou Božieho oslobodenia v samom strede Starej zmluvy. Či už v negatívnej formulácii ako zákazy, alebo v pozitívnej ako príkazy /napr. cti otca svojho a matku svoju/, stanovuje "desať slov" podmienky života oslobodeného z otroctva hriechu.
Desatoro je cestou života: "A prikazujem ti, aby si miloval svojho Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a ak zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa." /Dt 30,16/
Táto oslobodzujúca sila Dekalógu sa ukáže napríklad v prikázaní o sobotnom pokoji, určenom cudzincom i otrokom.
"Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň." /Dt 5,15/ (KKC 2056-2058)
Desatoro, horská reč a apoštolská katechéza nám popisujú cestu, ktorá vedie do nebeského kráľovstva. My po nej, posilňovaní milosťou Ducha Svätého, krok za krokom kráčame vo svojom každodennom konaní. Pôsobením Kristovho slova vydávame v Cirkvi ovocie na božiu oslavu. (KKC 1724)
Od doby sv. Augustína má Desatoro popredné miesto ako v katechéze tých, ktorí sa pripravujú na krst, tak i v katechéze veriacich. V pätnástom storočí sa rozšíril zvyk vyjadrovať Desatoro v rýmovaných a kladných formuláciách, ktoré sa dali ľahko naučiť naspamäť. Užívajú sa dodnes. Cirkevné katechizmy často vykladali kresťanskú morálku v poradí podľa "Desatora Božích prikázaní".
V priebehu dejín sa rozdelenie a číslovanie prikázaní menilo. Tento katechizmus sa pridržiava rozdelenia, ktoré stanovil sv. Augustín a stalo sa v katolíckej cirkvi tradičným. Rovnaké rozdelenie majú aj protestantské vyznania. Grécki otcovia vytvorili odlišné rozdelenie, s ktorým sa stretávame v pravoslávnych cirkvách a v reformovaných spoločenstvách. (KKC 2065-2066)
Desať prikázaní vyhlasuje požiadavky lásky k Bohu a k blížnemu. Prvé tri sa vzťahujú hlavne na lásku k Bohu a ďalších sedem na lásku k blížnemu. "Ako sú dve prikázania lásky, v ktorých je zhrnutý celý Zákon i Proroci - hovoril Pán... - tak aj Desatoro prikázaní bolo dané na dvoch tabuliach. Hovorí sa totiž, že tri prikázania boli napísané na jednej a sedem na druhej tabuli." (Sv. Augustín)
Tridentský koncil učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov a že i ospravedlnený človek ich musí zachovávať. 2. vatikánsky koncil to potvrdzuje: "Biskupi ako nástupcovia apoštolov prijímajú od Pána... poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium celému tvorstvu, aby všetci ľudia dosiahli spásu vierou, krstom a plnením prikázaní." /2. vat. koncil, Lumen gentium/. (KKC 2067-2068 )
Desatoro prikázaní je súčasťou Božieho zjavenia. Zároveň nás učí pravému ľudstvu. Vyzdvihuje základné povinnosti, a teda nepriamo i základné práva, ktoré vychádzajú z prirodzenosti ľudskej osoby. Desatoro je prednostným vyjadrením "prirodzeného zákona". "Už od počiatku Boh vpísal do srdca ľudí príkazy prirodzeného zákona. Potom sa len obmedzil na to, aby im ich pripomínal. Tým pripomenutím je Desatoro." /Sv. Irenej z Lyona/ (KKC 2070 )
Zákon božský i prirodzený ukazuje človeku, akou cestou má ísť, aby konal dobro a dosiahol svoj cieľ. Prirodzený zákon ukazuje prvé a podstatné záväzné pravidlá, ktoré riadia mravný život. Jeho oporným bodom je túžba po Bohu, prameňu a sudcu všetkého dobra, a podriadenia sa mu, a tiež zmysel pre druhého ako sebe rovného. Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Tento zákon sa nazýva prirodzený nie vo vzťahu k prirodzenosti nerozumných bytostí, ale preto, že rozum, ktor ich vyhlasuje, patrí výlučne k ľudskej prirodzenosti. (KKC 1955)
Prirodzený zákon je nemenný a stály v priebehu dejinných premien; v záplave predstáv a obyčajov zostáva nezmenený a podporuje pokrok. Pravidlá, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú vo svojej podstate stále platné. I keď sa popierajú jeho zásady, napriek tomu ich nemožno zničiť ani vytrhnúť z ľudského srdca. (KKC 1958)
Starý zákon je prvým stupňom zjaveného zákona. Jeho mravné predpisy zhrňuje Desatoro Božích prikázaní. Prikázania Desatora kladú základy povolaniu človeka, stvoreného na boží obraz; zakazujú, čo odporuje láske k Bohu a blížnemu, a predpisujú, čo pre ňu nie je podstatné. Desatoro je svetlo poskytnuté svedomiu každého človeka, aby mu zjavovalo boží hlas i Božie cesty a chránilo ho proti zlu. "Boh napísal na dosky zákona to, čo ľudia nedokázali čítať vo svojich srdciach." /Sv. Augustín/. (KKC 1962)
"Verím v Boha", toto prvé tvrdenie z vyznania viery je tiež najzákladnejšie. Celé vyznanie hovorí o Bohu a ak hovorí o človeku a o svete, potom len vo vzťahu k Bohu. Všetky články Kréda vychádzajú z prvého, práve tak ako prikázania Desatora sú rozvinutím prvého. Ostatné články nám umožňujú lepšie poznávať Boha, ako sa postupne zjavoval ľuďom. "Kresťania teda najprv vyznávajú, že veria v Boha." /Rímsky katechizmus/. (KKC 199)
Pastieri Cirkvi vykonávajú svoj učiteľský úrad v oblasti morálky obvykle katechézou a kázaním; základom je Desatoro, ktoré vyjadruje zásady mravného života, platné pre všetkých ľudí. (KKC 2049)
- Pôvodný zdroj: [1]