Katechéza/Eucharistia

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Svätá omša[upraviť]

Aké meno jej patrí?[upraviť]

Nie je jedno, aké slová, používame na označenie osôb alebo vecí. O tom by dokázali čosi povedať rodičia, ktorí si majú vybrať meno pre svoje deti. Veď ich tak budú volať celý život.

Na označenie hostiny, ktorú Ježiš zorganizoval so svojimi apoštolmi v predvečer svojho umučenia, a ktorú od nich žiadal opakovať na jeho pamiatku, už bolo v histórii použitých mnoho označení.

Pánova večera - takto ju nazýva apoštol Pavol v 1Kor 11,20

  • je to večera, na ktorej je prítomný Pán

Lámanie chleba - takto ju označuje Lukáš v udalosti o Emauzských učeníkoch Lk 24,30-31

  • Ježiš vzal chlieb, lámal ho a dával svojim učeníkom...
  • pri lámaní chleba môžeme spoznať aj my Ježiša Krista zmŕtvychvstalého

Eucharistia - takto o nej hovorí Lukáš i Pavol. Ježiš pri večeri vzal chlieb, vzdával vďaky - eucharistésas (od slova eucharístein - ďakovať) - Lk 22,19; 1 Kor 11,24

  • eucharistiou vzdávame vďaky Bohu za všetky jeho dobrodenia, predovšetkým za smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista ako aj za dar Ducha Svätého

Najsvätejšia obeta - na jednej strane obetujeme Bohu chlieb a víno, plody zeme a práce ľudských rúk a na druhej strane sa Ježiš obetuje za nás.

  • Ježiš za nás priniesol jeden krát raz navždy tú najväčšiu obetu, keď zomrel na kríži za naše hriechy ako obetný Baránok. Okrem tejto obety niet inej v Novom Zákone. Táto má nekonečnú hodnotu, preto k nej nemožno už viac pridať.
  • Omša je sprítomnením tejto jedinej Kristovej obete sviatostným (nekrvavým spôsobom). Takto sa stávame účastnými na najväčšej udalosti našej spásy.

Na návšteve[upraviť]

Ísť na omšu znamená ísť na návštevu. Hostiteľom je Ježiš vo svojom dome. Jeho dom je dom modlitby. Návšteva u priateľov má štyri etapy:

1. Prijatie hostí. Pozvaní prichádzajú a zazvonia na dvere. Domáci im otvoria, pozdravia sa, podajú si ruky, objímu sa, popýtajú sa jeden druhého ako sa im vodí, ako im slúži zdravie a zaželajú si všetko najlepšie.

  • Pri príchode do kostola pozdravíme sa navzájom s Ježišom v Bohostánku
  • Keď prichádza kňaz k oltáru slúžiť sv. omšu predstavuje Krista, ktorý bude za nás prinášať obetu, preto sa s ním pozdravíme tým že sa postavíme a zvítame sa radostnou piesňou
  • Potom si zaželáme všetko najlepšie: Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha Otca i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými. I s duchom tvojim. Čo lepšie by sme si moholi zaželať?

2. Čas na rozhovor. Keď sme sa už zvítali, hostiteľ nás uvedie do obývačky. Tam sa spolu porozprávame o všetkom možnom. Veď priatelia si majú toho vždy dosť čo povedať.

  • Po privítaní nasleduje Bohoslužba slova, kde nám Boh rozpráva o sebe, o tom, čo bolo, čo bude, o svojich plánoch s nami, o jeho vzťahu k nám...
  • My mu odpovedáme spevom i modlitbami

3. Ku stolu. Keď už sme sa dostatočne porozprávali, hostiteľ nás nezabudne ako sa patrí pohostiť. Zavolá nás ku stolu. Jesť a piť pri jednom stole znamená prejav priateľstva, stôl spája rodinu.

  • Ježiš nás nepozval len na rozhovor, pozval nás ku stolu.
  • On povedal: Kto je moje telo a pije moju krv bude mať večný život.
  • Prichádzať na návštevu a nezobrať si z toho, čo nám ponúkajú je urážkou hostiteľa. Ako sa my javíme na návšteve u Ježiša?

4. Rozlúčka. Hoci je nám spolu dobre, hoci si máme toho ešte veľa čo povedať, hoci pohostenie je výborné, treba sa pobrať znova domov. Veď aj zajtra je deň. A pozvanie stále platí. Tu sme vždy vítaní hostia. Tak sa ešte raz pozdravíme, podáme si ruku, zaželáme si všetko dobré a poďakujeme sa hostiteľovi.

  • Aj omša má svoj koniec. No Ježiš nás pozýva, aby sme prišli aj inokedy.
  • Kňaz nám v jeho mene želá: Pán nech je s vami! Iďte v mene Božom!
  • A my sa poďakujeme hostiteľovi: Bohu vďaka.

Všetko to začína zvonením[upraviť]

Skôr ako sa začne sv. omša, ozýva sa z veže zvonenie. Je to zvuk, ktorý sa ozýva z Božieho domu do celého okolia. Je to pozvánka. Boží hlas zhora sa rozlieha po mestách a dedinách, aby zhromaždil svoj ľud.

Ž 19,4-5

  • Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny zeme.

Sú rozličné spôsoby, ako Boh hovorí ku svojim deťom. Často hovorí cez stvorené veci. Často používa materiálne znaky. Jedným z nich je zvonenie. Kráľ usporiadal hostinu. Teraz na ňu pozýva hostí. Je však veľmi zdvorilý. Nikoho nenúti. Jednoducho pozýva. Diskrétne, nenásilne. Keď ich niekto zrána počuje, môže sa obrátiť na druhý bok a pokračovať v spánku. Ale Boh pozýva a čaká. Poďte ku mne všetci... ja vás občerstvím. Boh k nám hovorí jednoduchým zvonením. Je to pozvanie. Ak ho prijmeme, prehovorí k nám otvorene: svojimi slovami, milosťou, veľkými skutkami, nesmiernou mocou.

Keď sa zíde rodina[upraviť]

Ľudia sa často schádzajú. Vytvárajú tak rozličné skupiny a zoskupenia. Zídu sa v obchode a čakajú v rade na tovar. Zídu sa v autobuse, stoja či sedia jeden vedľa druhého a každý rozmýšľa nad svojimi vlastnými problémami. Aj v čakárni u lekára sa ľudia zídu...

Mt 5,47

  • A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?

1 Jn 4,20

  • Ak niekto povie: „Milujem Boha“, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.

Ak prichádzame do kostola a nedokážeme sa pritom zniesť so svojimi bratmi a sestrami, ak sa s nimi nedokážeme porozprávať ba ani len pozdraviť, ako si môžme vytvoriť vzťah k Bohu? Ak nemilujeme tých bratov a sestry, ktorých vidíme okolo seba, ako môžme milovať Boha, ktorého nevidíme?

Ornát a štóla[upraviť]

Ornát je široké rúcho do ktorého sa oblieka kňaz na slúženie sv. omše. Je farby liturgického obdobia alebo daného sviatku či spomienky. Ornát vypadá ako stan. Kňaz vchádza do tohto Božieho stánku na čas, kým slúži sv. omšu. Je to pre neho, ako aj pre veriacich, ktorí ho vidia pozvanie vstúpiť do nového sveta: Božieho. Keď si kňaz oblieka ornát, spontánne si pripomína slová sv. Pavla:

Rim 13,14

  • oblečte si Pána Ježiša Krista...

Štóla je pás z látky rovnakej farby ako rúcho. Je symbolom na liturgické rozlíšenie vysvätených Božích služobníkov. Nosia ju biskupi, kňazi i diakoni.

V liturgii, podobne ako v každodennom živote nie je jedno, aké oblečenie sa nosí. Podľa oblečenia možno spoznať čo je kto za človeka alebo čo robí. Keď ide niekto do práce v železničiarskej alebo policajnej uniforme tak môžeme si domyslieť, aké je jeho zamestnanie. Takisto má asi iné zamestnanie ten, kto ide do práce v montérkach od toho, kto ide v obleku a kravate s kufríkom v ruke. No nielen v zamestnaní sa človek odlišuje oblečením. Ten istý človek, ktorý ide na turistiku v rifliach a tričku v deň svojho sobáša sa nahodí do obleka s kravatou alebo motýlikom.

A tak sa aj v liturgii používa primerané oblečenie k jednotlivým príležitostiam. Štóla a ornát teda majú svoj zmysel. V prvom rade vyjadrujú, že je to sám Kristus, ktorý slávi túto eucharistiu. Keď si kňaz oblieka toto rúcho, je to nato, aby nám pripomínalo: Zabudnite teraz na to, že som tu ja, a upriamte svoj zrak na Krista, ktorého predstavujem, v ktorého mene teraz hovorím a v ktorého mene konám. V skutočnosti eucharistiu nekoná obyčajný človek, ale sám Kristus.

Kdekoľvek sa slúži omša, tam je prítomný Kristus: v zhromaždení veriacich, vo svojom slove, pod spôsobom chleba a vína a zvláštnym spôsobom v osobe kňaza. Toto nám pripomína štóla a ornát.


Eucharistia[upraviť]

Čo je to Eucharistia? Je to večera, ktorú Pán slávil ako začiatok svojho utrpenia. Večera, ktorá sa stáva pre nás prítomnosťou. Ak to máme pochopiť, musíme uvážiť, čo sa stalo pri večeri Pána. Čo znamená, že sa táto hostina medzi nami stáva prítomnosťou? Čo urobil Pán, keď s apoštolmi slávil večeru? Odpoveďou je konštatovanie skutočnosti, že v túto hodinu Pán Ježiš prijal svoju smrť ako svoje odovzdanie sa Bohu. Prijal svoju smrť ako spásu sveta. Daroval sám seba ako daného na smrť a smrťou navráteného Bohu. Daroval sa ako večná zmluva spásy svojim učeníkom v udalosti a symbole hostiny.

Večera predstavuje predovšetkým spoločenstvo vernosti a lásky, ktoré sa stelesňuje v spoločnej účasti na chlebe a nápoji jedinej zeme, z ktorej majú všetci žiť. Ježiš sedel so svojimi učeníkmi, ktorí v neho verili, ktorí boli začiatkom jeho spoločenstva, naposledy pri večeri. Ježiš vedel, že musí ísť osamelý a opustený do najväčšej temnoty a smrti, ktorá stála pred ním. Jeho smrť je absolútne nepochopiteľné tajomstvo. Smrť žijúceho človeka a Boha, ktorého bytie je tak odlišné od nášho. On stojí už od počiatku v tajomnom uzrozumení s rozpadajúcou sa pomíňavosťou, s rozporom a oným „nič“, do ktorého sa snaží uniknúť vina. Smrť, ktorá je stelesnením viny. Smrť, ktorá je našim údelom. Smrť, ako náš jediný vlastný čin, ktorý nás, tak ako ho žijeme a trpíme, premáha zničujúcim spôsobom, v ktorom sa to najvlastnejšie stáva najcudzejším.

Túto smrť berie Ježiš na seba. Ide jej v ústrety. Dovolí, aby jeho život, ktorý je absolútna jednota a čistota, padol do priepasti pekelnej nezmyselnosti, s ktorou On nemá úplne nič spoločného. On, nekonečné a úctyhodné tajomstvo poslušnosti a lásky, dokázal zostať aj v priepastnej prázdnote a osamelosti smrti v jednote s Bohom i s nami ľuďmi. On so smrťou prijíma aj všetko ostatné, čo ešte k mŕtvej a smrtiacej prázdnote patrí: tuposť sŕdc svojich učeníkov, ich nevera, bolesť, zrada, vylúčenie zo svojho ľudu, brutálna hlúposť politiky, ktorá ho zabíja, krach svojho poslania a životného diela. Chytá sa bezdnového kalicha svojho života. Díva sa do jeho temnej priepasti. Nesie ho k ústam s plným súhlasom s tým, čo nazývame jeho utrpením, utrpením Syna človeka, umieraním do dôsledku. Toto prijatie neprijateľného, stotožnenie života so smrťou, objatie hriechu svätou poslušnou láskou, tento pád neuhasiteľného svetla do nekonečnej temnoty, to všetko sa deje v tichej a nenápadnej obyčajnosti ľudského života. Vedome a pohotovo sa stavia čelom k smrti a to je spása sveta. To je naša spása, súd, ktorý prináša milosť. Je to zjavenie našej skutočne strašnej zapletenosti do vlastnej viny a bezvýchodiskovosti, že sme prijatí a milovaní. Vo večeradle je stanovený počiatok spásneho utrpenia. Je to počiatok prijatia a vyhlásenia spasiteľných pašií. Toto prijatie je v geste a vo svätom slove. Prejavuje sa tu zasvätenie sa reálnej smrti a čisté odovzdanie sa Otcovi v kultovom obetnom úkone.

Pán stojí pred svojimi učeníkmi ako ten, ktorý sa zasväcuje smrti. Chýba už len jedno, aby sa hmatateľne a vo svojej telesnosti účinne zjavilo to, že každý z nich už je skrze smrť Pána prijatý, a že to myslí skutočne a úplne konkrétne. Ďalej, že táto skutočnosť životodarnej smrti, ktorou je sám Pán, skutočne a pravdivo prenikne do bytostného vnútra každého z týchto učeníkov. Spoločenstvo, ktorým sú, ktoré majú a prejavujú vo večeri, siaha až k nesmiernym tajomstvám bytia. Siaha tam, kde prebýva vina a smrť, súd a večná zodpovednosť, večné zatratenie i večná spása. Pán mieni úplne jednoznačne a telesne obetovať sám seba v najtvrdšej realite svojho obetovaného bytia, seba ako Spasiteľa a Spásu, seba ako Smrť a Život. Preto hovorí: „Telo, ktoré sa vydáva, krv, ktorá sa prelieva“. Toto telo a krv dáva mocou svojho stvoriteľského slova. Toto slovo premieňa základy skutočnosti a mení našu každodennú skúsenosť v jednoduché zdanie. Preto ju môže zanechať v podobe chleba a vína, všedných znamení milujúcej jednoty, svojim učeníkom, aby vyšlo účinne najavo, že to všetko, t.j. On sám vo svojej pre nich obetovanej spásnej skutočnosti im skutočne patrí a chce preniknúť do stredu bytia každého z nich. Vezmite a jedzte, to je moje telo, pite, to je moja krv nového zákona, ktorá sa vylieva za všetkých. Učeníci berú a zároveň sú braní. Uchopujú uzmierujúcu moc Pánovej poslušnosti a lásky. Akceptujú Pánovu smrť, ktorá zo svojej hrôzyplnej prázdnoty rodí nový život. Objímajú Božiu lásku, ktorá zjednocuje nepochopiteľnú a stravujúcu sviatosť, a to nie ničivo, ale spásonosne. Sú objatí láskou, ktorá ich vzájomne zjednocuje, a to aj tam, kde každý vo svojej konečnej osamotenosti v bolestiach umiera. Zatiaľ čo požívajú súd Božieho milosrdenstva, predprijímajú večnú hostinu, ktorá sa stáva večnou hostinou vykúpených, nie v pozemských znakoch, ale v dokonalosti zjavenej Božej slávy. Keď takto jedia, očakávajú deň, v ktorý Pán „znova príde“ a bude tu úplne. Slávia novú večnú zmluvu, ktorá je im daná darom. Slobodné prijatie tohto daru nimi samými sa im daruje v sile tohto chleba, ktorý ich zjednocuje k večnému životu s Pánom, ktorý je zmluvou medzi svetom a medzi nimi navzájom.

Cirkev napĺňa Pánov ustanovujúci príkaz: toto robte (to, čo on sám urobil v noci, keď sa za nás vydal) na moju pamiatku. Cirkev robí, čo robil Pán so slovami, ktoré sám vyslovil, keď pod spôsobmi chleba a vína vydal učeníkom svoje telo a svoju krv, seba samého ako zálohu večného života. Cirkev slávi anamnézu, „pamiatku“ ustanovujúcu hostinu nového zákona. Keď svojim konaním napodobňuje to, čo sa vtedy stalo, nedochádza k opakovaniu vtedajšej skutočnosti. Nekoná sa znovu to, čo bolo vtedy, ale to, čo sa vtedy stalo, preniká k nám a do nášho času, dosahuje prítomnosť a spasiteľnú moc v našom vlastnom bytí.

Pán sa nám vydal práve ako pokrm k jedlu, ale podľa jeho vlastných slov to, čo nám podáva, je jeho telo a krv, aby sme ho v týmto spôsobom prijímali. Teda prijímané sa nestáva telom a krvou až vtedy, keď ho prijímame, ale vtedy, keď On hovorí, že toto je moje telo a moja krv. Preto môže byť ako pozemský, tak aj nebeský pokrm uchovaný pre večný život k požívaniu pre hladujúcich a svojim bytím nás vyzýva a napomína k prijatiu jeho tela a krvi. Tak sa telesná hostina lásky môže šíriť ďalej aj pre tých, ktorí nemohli byť fyzicky prítomní pri jej prvej príprave. Preto sa Cirkev po celý čas svojho trvania nedomnievala, že by jej bolo odoprené uchovávať konzekrovaný chlieb večného života uprostred veriacich, aby mohol slúžiť tiež mimo veľkej eucharistickej slávnosti obce aj jednotlivcom ako chlieb života. Cirkev bola vždy presvedčená, že človek sa účastní vždy obetnej hostiny obce, slávnosti Eucharistie. Pretože Cirkev vie, že v tejto uchovávanej sviatosti je Pán sám skutočne podľa svojich slov podstatne prítomný telom, krvou, dušou, svojim božstvom ako aj svojou ľudskosťou, preto Cirkev ho vždy v tejto sviatosti stále viacej uctieva ako svojho Pána, ako Slovo Otca, ktoré sa stalo telom. Preto sa mu klania a zahrňuje ho úctou a láskou, aká náleží len Spasiteľovi a Pánovi Cirkvi.

V Eucharistii je prítomný ten, ktorý v noci, keď bol zradený (zradený nami všetkými), miloval všetkých svojich až do krajnosti. Tu je premenená zem v premenenom tele Zmŕtvychvstalého, tu je počiatok slávneho dovŕšenia tejto zeme! Ber a jedz zálohu záchrany a slávy každého tela! Tu je ten, ktorý za nás, sám bez viny, vytrpel všetku priepastnosť našej viny, zatiaľ čo sa pre nás stal prekliatym, a ktorý nás prijal, miloval a uzdravil, pretože nás až na samé dno poznal. Tu je všetko: zmysel, bolesť a blaženosť nášho bytia. Skryté a prístupné len viere.

Účasť na najsvätejšej Eucharistii[upraviť]

Kto môže prijímať Eucharistiu?[upraviť]

Každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje, môže byť pripustený na sväté prijímanie. Aby sa najsvätejšia Eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava tak, aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a nábožne mohli prijať Pánovo telo. Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí používania rozumu náležite pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto božským pokrmom. Úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené. Deťom nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti je možné vyslúžiť najsvätejšiu Eucharistiu, ak môžu rozoznať Kristovo telo od obyčajného pokrmu a prijímanie úctivo prijať.

Na sväté prijímanie sa nesmú pripustiť, teda nesmú prijímať Pánovo telo, exkomunikovaní a postihnutí interdiktom po jeho uložení alebo vyhlásení trestu a iní, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu. Ďalej sa to týka tých kňazov, ktorí sú si vedomí ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej sviatostnej spovede, nesmú sláviť omšu ani prijímať Pánovo telo, ak nie je na to vážny dôvod a niet príležitosti vyspovedať sa; v tomto prípade si musia byť vedomí, že sú povinní vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahŕňa predsavzatie, čo najskôr sa vyspovedať.

Ten, kto najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať po druhý raz iba pri slávení Eucharistie (pri sv. omši), na ktorom sa zúčastňuje.

Povinnosť prijatia najsvätejšej Eucharistie[upraviť]

Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu. Toto prikázanie sa musí splniť vo veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v priebehu roka v inom čase.

Podmienky prijatia najsvätejšej Eucharistie – sv. prijímanie[upraviť]

Aby sme mohli prijať a realizovať Pánovu výzvu: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“, musíme sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť.

Apoštol Pavol, v rámci prípravy na prijatie Eucharistie hovorí k spytovaniu svedomia: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“. Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia.

Pred nesmiernou veľkosťou tejto sviatosti môže veriaci iba pokorne a s vrúcnou vierou opakovať stotníkove slová (Mt 8,8): „Pane, nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ V liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa veriaci modlia v tom istom duchu: „Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

K náležitej príprave veriaceho na prijatie tejto sviatosti patrí zachovanie pred prijatím Eucharistie hodinu hladovky – tzv. eucharistický pôst, t.j. zdržať sa požívania akéhokoľvek jedla a nápoja, okrem čistej pramenitej vody. Voda nenarušuje pôst od jedla a nápojov. Nemocní môžu podľa predpisu lekára prijať prepísané lieky. K náležitej príprave patrí aj vonkajší postoj (pohyb, odev), ktorý má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť tejto chvíle, keď sa Kristus stáva naším hosťom.

Cirkev ukladá veriacim povinnosť, aby sa v nedeľu a na prikázané sviatky zúčastnili na svätej omši a odporúča veriacim, aby po kňazovom prijímaní prijímali Pánovo telo z tej istej obety. Ináč ak neprijímajú, aby tak urobili aspoň raz do roka podľa možnosti vo veľkonočnom období, pripravení sviatosťou zmierenia. Cirkev odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a na prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň.

Vďaka Kristovej sviatostnej prítomnosti pod každým z oboch spôsobov možno prijímaním iba pod spôsobom chleba prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia. Plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obojím spôsobom. Takáto forma prijímania je bežná vo východných obradoch.

Ovocie svätého prijímania[upraviť]

Prijatie Pána Ježiša v Eucharistii zanecháva v nás svoje konkrétne ovocie:

  • Prehlbuje naše zjednotenie s Kristom;
  • obnovuje v nás stratené duchovné sily, posilňuje lásku, ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť; táto oživená láska zotiera všedné hriechy. Rovnako nás robí schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutie na stvoreniach a zakoreniť sa v nich;
  • odlučuje nás od hriechu (Kristova krv sa vylieva na odpustenie hriechov – “tvojej krvi stačí kvapka jediná, aby všehomíra zmyla sa vina”) – zotiera všedné hriechy a chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi;
  • utvára Cirkev; spája všetkých veriacich s Kristom, a tak z nich vytvára jedno telo;
  • zaväzuje voči chudobným - kresťania prinášali svoje dary pre chudobných v rámci obetných darov. Po slávení eucharistie sa v rámci hodov agapé delili o svoje jedlo;
  • zjednocuje kresťanov – spravidla len tí kresťania, ktorí sú v spoločenstve s katolíckou cirkvou majú možnosť prijímať eucharistiu.
  • je závdavkom budúcej slávy; nemáme zjavnejší znak tejto veľkej nádeje, čiže nádeje na „nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť (2 Pt 3,13) ako Eucharistia;
  • pomáha nám naplniť Ježišovu podmienku „dať prednosť Bohu pred ľuďmi a pominuteľnými vecami“.

Názov sviatosti[upraviť]

Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu. Slovo eucharistó znamená po grécky ďakujem (Lk 22,19;l Kor 11,14), podstatné meno eucharistia - ďakovanie. Pripomína nám židovské vďakyvzdávanie, ktorým si hlavne pri jedle pripomínali Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.

Pánova večera lebo ide o večeru, ktorú Pán slávil so svojimi učeníkmi v predvečer svojho umučenia. Chápe sa tiež ako anticipácia “Baránkovej svadobnej hostiny” v nebeskom Jeruzaleme.

Lámanie chleba, pretože tento obrad, ktorý bol pri židovskom stolovaní obvyklý, použil aj Ježiš, keď pri Poslednej večeri požehnal a dával chlieb. Podľa toho ho učeníci spoznali aj po jeho zmŕtvychvstaní. Lámaním chleba nazývali svoje eucharistické zhromaždenia aj prví kresťania. Tým naznačovali, že všetci, ktorí jedia tento lámaný Kristov chlieb, dostávajú sa s ním do spoločenstva a tvoria s ním jedno telo.

Eucharistické zhromaždenie (po gr. synaxis), lebo Eucharistia sa slávila v zhromaždení veriacich, ktoré je viditeľným prejavom Cirkvi.

Pamiatka Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania.

Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa aj obetu Cirkvi; alebo tiež obeta svätej omše, “obeta chvály” (Hebr 13,15-16), duchovná obeta, čistá a svätá obeta, pretože završuje a presahuje všetky obety Starého zákona.

Svätá a Božská liturgia, pretože celá cirkevná liturgia má svoj stred a najpresnejšie vyjadrenie v slávení tejto sviatosti. V rovnakom zmysle sa nazýva aj slávením svätých tajomstiev.

Najsvätejšia sviatosť, lebo je sviatosťou všetkých sviatostí. Takto sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku. Sväté prijímanie po latinsky communio - spoločenstvo, pretože touto sviatosťou sa pripájame ku Kristovi, ktorý nás robí účastnými svojho Tela a Krvi, aby sme tak vytvorili jedno telo;

Anjelský chlieb, chlieb z neba, liek nesmrteľnosti, viatikum (pokrm na cestu do večnosti) atď.

Svätá omša, po latinsky Sancta Missa (sväté rozoslanie) pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, sa končí rozposlaním veriacich (missio), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.

Vzdávanie vďaky[upraviť]

Samotný výraz eucharistia znamená ďakovanie. Na začiatku eucharistickej modlitby vyzýva kňaz ku vzdávaniu vďaky slovami: vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu! A potom si spomína na všetky veci, ktoré Boh pre nás ľudí urobil a vzdáva mu za ne vďaku. Vzdávať vďaky Bohu je dôstojné a správne, dobré a spásonostné pre všetkých, ktorí sa schádzajú na eucharistickom zhromaždení.

Reálna prítomnosť Krista v eucharistii[upraviť]

V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté “opravdivo, skutočne a podstatne” telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus, Boh a človek.

Kristus je prítomný v eucharistii a to v každej jednotlivej hostii, ako aj v častiach a to vždy celý. Rovnako je celý Kristus prítomný pod spôsobom vína. Táto prítomnosť celého Krista v každej čiastočke Eucharistie je prejavom jeho božskej všadeprítomnosti. Jedná sa o prítomnosť vzkrieseného, živého a osláveného Krista a nie jeho mŕtveho tela.

Transsubstanciácia[upraviť]

Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Túto premenu svätá katolícka Cirkev primerane a vhodne nazýva transsubstanciácia (prepodstatnenie – zmena podstaty veci). Transsubstanciácia vyjadruje, že Kristus nevchádza do existujúceho chleba (ako hovoril Luther), ale že on na oltári v momente premenenia nahrádza chlieb svojim vlastným telom. Teda z pôvodného chleba už nezostáva nič. To, čo prijímame vo sv. prijímaní, teda nie je to, čo sme priniesli v obetných daroch na oltár. Kristovo telo vo chvíli premenenia berie na seba vonkajšiu podobu (spôsob) chleba. A tak musíme vyznať, že eucharistia je Chlieb z neba a ním je Kristus.

Matéria sviatosti[upraviť]

Matériou sviatosti je chlieb (pšeničná múka a voda bez akýchkoľvek iných prísad) v západnom obrade nekvasený, vo východnom kvasený a víno z plodu viniča, bez akýchkoľvek prídavkov cukru či konzervačných látok. Platnou matériou je aj hroznový mušt (nealkoholický) bez akýchkoľvek pridaných látok. Počas slávenia sa do vína pridáva kvapka vody.

Forma sviatosti[upraviť]

Formou sviatosti sú slová premenenia “vezmite a jedzte z neho všetci, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás” ... “Vezmite a pite z neho všetci, toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Toto robte na moju pamiatku.”

Vysluhovateľ sviatosti[upraviť]

Vysluhovateľom sviatosti je iba kňaz (presbyter alebo biskup). Iba tam existuje sviatosť eucharistie, kde existuje sviatosť kňazstva. Všeobecné kňazstvo veriacich nemá moc konsekrovať eucharistiu.

Moment premenenia[upraviť]

Chlieb sa premieňa na Kristovo telo pri slovách premenenia, konkrétne na slovo: “toto je moje telo”. Víno sa premieňa na Kristovu krv pri slovách premenenia, konkrétne na slovo: “toto je kalich mojej krvi”

Sv. prijímanie[upraviť]

Vezmite a jedzte z neho všetci! Baránkova svadobná hostina.

Uschovávanie eucharistie – kult Oltárnej sviatosti[upraviť]

Konsekrované hostie, ktoré neboli pri podané v rámci sv. omše sa uschovávajú vo zvláštnej pozlátenej nádobke, ktorá sa nazýva cibórium. Cibórium s hostiami je uložené v bohostánku. Hostie sa uchovávajú z dvojakého dôvodu:

  1. Aby boli k dispozícii na prijímanie mimo sv. omše (ak sa nekoná v ten deň), alebo pre chorých, ktorým sa prináša do domu.
  2. Na poklonu.

Je vhodné, aby sa veriaci modlili v kostole, v ktorom je prítomný Pán Ježiš v eucharistii. Pri rozličných pobožnostiach sa Oltárna sviatosť vystavuje na poklonu na oltár v zvláštnej schránke, ktorá sa nazýva monštrancia. Úcta k Pánovi Ježišovi v eucharistii sa vzdáva aj tým, že si pred ním pokľakneme (napríklad pri príchode do kostola si pokľakneme smerom k bohostánku, taktiež vždy, keď prechádzame okolo vystavenej Oltárnej sviatosti, prípadne okolo bohostánku).

Zvláštnou formou úcty k eucharistii je uctievanie Ježišovho božského srdca. Obzvlášť rozšírené sú pobožnosti na prvý piatok v mesiaci. Dokedy pretrváva prítomnosť Krista v eucharistii Pán Ježiš je prítomný v eucharistii od momentu premenenia až dovtedy, kým pretrváva spôsob chleba a vína. Jeho prítomnosť teda zaniká vtedy, keď sa napríklad hostia, alebo zvyšné kvapky eucharistickej krvi rozpustia vo vode. Táto telesná eucharistická prítomnosť zaniká tiež krátko po jeho požití vo sv. prijímaní.

Obetný charakter sv. omše[upraviť]

Obety starého zákona[upraviť]

Ľudia od vekov prinášali na znak vďaky a úcty Bohu rozličné obety. Väčšinou obetovali najvzácnejší podiel (prvotiny) z úrody či zo svojho stáda. Obeta sa prináša na zvláštnom zasvätenom mieste, ktoré sa nazýva oltár. V Starom zákone boli prinášané obety nazývané krvavé a nekrvavé. Krvavé boli tie, pri ktorých sa obetovalo obetné zviera (baránok, kozľa, hrdlička, holub...). Nekrvavé boli obety z úrody zeme (obilie, olej...).

Kristova novozákonná obeta na kríži[upraviť]

Kristus sa obetoval raz navždy na kríži. Táto obeta sa viac neopakuje. Je úplná a dostatočná na odčinenie hriechov celého sveta a zmierenie ľudstva s Bohom. Kristus sa tak stal jediným kňazom Nového zákona.

Sprítomnenie obety kríža[upraviť]

Eucharistia sprítomňuje, teda robí prítomnou Kristovu obetu kríža. Kristova obeta a obeta eucharistie sú jedna a tá istá obeta. Kristova obeta je sprítomnená vo chvíli, keď sa sviatostne oddeľuje telo od krvi, teda v momente druhej konsekrácie (víno na Kristovu krv).

Úmysel sv. omše – intencia[upraviť]

Svätá omša môže byť obetovaná na nejaký konkrétny úmysel, napr. za uzdravenie, obrátenie alebo spásu pre zosnulých a pod. Sv. Augustín hovorí: “Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.”

Eucharistia v patristických prameňoch[upraviť]

Z Jeruzalemských katechéz[upraviť]

Nebeský chlieb a kalich spásy

„Náš Pán Ježiš Kristus, v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával svojim učeníkom, hovoriac: Vezmite, jedzte; toto je moje telo. Potom vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: vezmite, pite; toto je moja krv.“ Keď teda on sám vyhlásil a povedal o chlebe: „Toto je moje telo,“ kto by sa ešte odvážil pochybovať? A keď sám potvrdil a povedal: „Toto je moja krv,“ kto by mohol kedy pochybovať a hovoriť, že to jeho krv nie je?

Preto ich prijímajme s hlbokým presvedčením, že je to Kristovo telo a krv. Lebo v podobe chleba sa ti dáva telo a v podobe vína sa ti dáva krv, aby si prijímal Kristovo telo a krv a mal s ním spoločné telo a spoločnú krv. Takto sa stávame aj nositeľmi Krista, keď naše údy preniká jeho telo a krv. A tak sa podľa svätého Petra stávame účastnými na božskej prirodzenosti.

Kedysi Kristus v rozhovore so Židmi povedal: „Ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe život.“ Ale oni nechápali duchovne, čo povedal, urazili sa a odišli od neho v presvedčení, že ich nabáda jesť ľudské mäso.

Aj v starej zmluve boli obetné chleby; ale ony patrili k Starému zákonu, a tak zanikli. V Novom zákone je nebeský chlieb a spasiteľný kalich, ktoré posväcujú dušu i telo. Lebo ako chlieb zodpovedá telu, tak je Slovo primerané duši.

Preto sa nedívaj na eucharistický chlieb a víno ako na jednoduché a obyčajné veci. Veď je to podľa Pánovho uistenia Kristovo telo a krv. Lebo aj keby ti to tak nahovárali zmysly, viera ti dáva pevnú istotu.

Viera ťa poučuje a uisťuje, že to , čo vyzerá ako chlieb, chlebom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristovo telo. A čo vyzerá ako víno, vínom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristova krv. A Dávid o tom už dávno hovoril v žalmoch: „Chlieb dáva silu srdcu človeka a olej rozjasňuje jeho tvár.“ posilňuj si srdce tým, že budeš prijímať tento chlieb ako duchovný pokrm a rozjasňuj si tvár duše.

Kiež ti čisté svedomie vyrovnáva tvár, aby si ako v zrkadle hľadel na pánovu slávu a kráčal zo slávy do slávy v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi; jemu česť, moc a sláva na veky vekov. Amen.

  • Zdroj: Cat. 22, Mystagogica 4, 1. 3-6. 9: PG 33, 1098-1106; Preklad z Liturgie hodín.