Katechéza/Inkvizícia

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Jedným z najvýznamnejších aspektov Jubilea je očistenie pamäti z vín spáchaných počas posledných dvoch tisícročí v dejinách Cirkvi. V siedmich invokáciách odpustenia, vyslovených počas Eucharistickej slávnosti, ktorej na prvú pôstnu nedeľu predsedal samotný Pápež, kardinál Ratzinger prosil o odpustenie, pretože v istých dejinných epochách, kresťania pripustili spôsoby intolerancie a nekonali podľa hlavného prikázania lásky, čím zhanobili tvár Cirkvi. K týmto metódam, ktoré sú v rozpore s evanjeliom, pristupuje dlhá a komplexná činnosť inkvizície, pre ktorú Ján Pavol II. viackrát prejavil ľútosť Cirkvi.

Inkvizícia sa často spája s rôznymi verejnými miestami, ktoré v predstavách ľudu znamenali násilie, útlak, svojvôľu.

Nie je možné zhrnúť tu celé dejiny inkvizície (kto má záujem, odkazujeme ho na Akty z Medzinárodného sympózia o štúdiu inkvizície, ktoré sa konalo vo Vatikáne dňa 29. - 31. októbra 1998), avšak v záujme správneho hodnotenia navrhujeme venovať pozornosť históriografickým výskumom posledných desaťročí, ktoré uvádzajú na pravú mieru tento temný obraz, ktorý sa nám z tohoto obdobia zachoval.

Inkvizícia zahŕňa obdobie asi šiestich storočí, od svojho vzniku v XII. storočí, po jej zánik na začiatku XVIII. storočia. Javí sa ako cirkevná štruktúra, ktorá v spolupráci so štátom konala na ochranu viery a v záujme zamedzenia kacírstva (herézy). Heréza bola považovaná za dobrovoľný a tvrdošijný omyl proti katolíckej viere, hlásaný kresťanmi. Časom však boli prenasledované aj také morálne správania, ktoré boli zakázané: apostáza, (odpadnutie od viery), rúhanie, mágia (čarodejníctvo), bigamia (dvojmanželstvo), porušenie povinnosti, zdržanie sa mäsitých pokrmov, homosexualita.

Okrem toho, táto téma by si vyžadovala hovoriť o probléme conversos (židov), a moriscos (moslimov), ktorí zo záujmu, alebo z donútenia tvrdili o sebe, že konvertovali na kresťanstvo, avšak ďalej praktizovali svoje náboženské obrady. Voči nim španielska inkvizícia zasahovala s neobyčajnou tvrdosťou, zamiešajúc sa do konca do konfliktu s Rímom, ktorý musel zasiahnuť, aby miernil prekročenú mieru násilnosti.

Inkvizítori, (často františkánski alebo dominikánski mnísi), konali ako delegáti Svätej Stolice, a nezáviseli od žiadnej civilnej ani rehoľnej autority. Chceli tak zabrániť rozličným nepredvídaným okolnostiam. Čoskoro však vrchnosť chcela potvrdiť svoju moc nad inkvizíciou, takže zavše z nej urobila politický nástroj, aby vylúčila protivníkov. Ak po zdĺhavých vyšetrovaniach, osoba obžalovaná z kacírstva bola uznaná vinnou, mohla priznať svoje viny, a bola odsúdená do väzenia (ktoré podľa závažnosti viny mohlo byť tesné, t.j. prísne, alebo voľné, t.j. miernejšie). Niekedy odsúdenci dostali provizórnu slobodu, avšak museli na odeve nosiť žltú alebo červenú pásku, ako rozlišovací znak. Inokedy trest pozostával zo šľahania bičom, núteného putovania, alebo povinnej účasti na nejakej náboženskej ceremónii.

Ak však obžalovaný, ktorý bol uznaný vinným, odmietal aj pod mučením uznať a vyznať svoju vinu , inkvizítor ho "preradil" do kompetencie civilných autorít, čo znamenalo veľmi prísne tresty, až po odsúdenie upálením. Tresty možno charakterizovať tak, že duša odsúdeného sa mala zachrániť skrz pokánie a utrpenie. Smrť upálením bola považovaná za istú formu očistenia duše, a jej záchranu od večného zatratenia.

Naopak, ako sa obvykle hovorí, iba malá časť procesov sa končila odsúdením na smrť (menej ako 2 %) a vo všeobecnosti, lahodnejším vysvetľovaním zákona sa inkvizícia snažila nájsť zmierlivejšiu cestu medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom. Bolo lepšie dostať sa do rúk cirkevnej spravodlivosti, než do rúk štátu, lebo v porovnaní s inými civilnými procesmi, inkvizičný postup dával obžalovanému oveľa viac záruk, pričom sa brali do úvahy duševné, psychologické, fyzické a materiálne podmienky obžalovaného. Justičný systém bol lepšie rozvinutý, ako niektoré formy neznášanlivosti, dnes prítomné vo viacerých krajinách. V prípade neistoty, pokiaľ išlo o ustálenie viny obžalovaného, vinníka radšej nepotrestali, než by sa riskovalo potrestanie nevinného. Žiaľbohu, nechýbali ani zneužitia, ktoré v období sedemnásteho storočia boli skôr výnimkou, než pravidlom.

V záujme spravodlivého zhodnotenia, treba inkvizíciu posudzovať podľa vtedajších čias, vžiť sa do mentality spoločnosti, ktorá bola hlboko rozdielna od súčasnej, keď neexistovalo právo na náboženskú slobodu, ani zásady tolerancie a slobody myslenia. Právo na existenciu mala iba pravda, a v katolíckej Európe bolo pravdou iba to, čo učila Cirkev. Neexistovalo rozlíšenie medzi štátom a Cirkvou, preto náboženské nezhody boli automaticky pokladané aj za nezhody civilné, zasahujúce celú spoločnosť, zločin, ktorý musel štát znášať.

Celý kresťanský svet bol zavlečený do náboženskej neznášanlivosti: rovnako katolícke štáty (najmä Španielsko, Portugalsko s so svojimi kolóniami a Taliansko), ako aj protestantské štáty, ktoré mali vlastnú formu "inkvizície". Avšak protikatolícka polemika osvietencov XVIII. storočia sa zamerala najmä na španielsku inkvizíciu, a urobila z nej t,zv, čiernu legendu" mýtus, ktorý ešte i dnes pretrváva, napriek objektívnemu posúdeniu vecí. Vo svojich náboženských polemikách aj protestanti si poslúžili čiernou legendou. Toto prispelo k odvráteniu pozornosti od inej reálnejšej dramatickej genocídy, ktorej boli smutnými predstaviteľmi ľudia červenej pleti zo Severnej Ameriky.

Prijatie násilia (vrátane trestu smrti) na obranu čistoty viery a sociálneho poriadku, bolo všeobecne prijatým ponímaním, ktoré našlo svoj odkaz jednak v biblii ako aj u cirkevných otcov, a u niektorých najslávnejších teológov, ako bol Tomáš Akvinský. Samotní inkvizítori konali s dobrým úmyslom pre Božiu slávu a pre spásu duší. Iba máloktorí, aj spomedzi svätých, unikli podmienkam tejto násilnej epochy, ktorá mala morálny dopad aj pre nás, čo sme jej už vzdialení..

Dnes sa uznáva, že hlavnou vinou inkvizície bolo to, že násilne presadzovala vieru, ktorá však pre svoju existenciu potrebuje slobodu. Ježiš pri svojom učení nikdy nikoho nenútil aby ho nasledoval. Sám podstúpil násilie, ale nikdy ho voči iným nepresadzoval, ani nehlásal.

Aby sme sa však dostali ku zrelosti viery, k plnému pochopeniu tajomstva zjaveného Kristom, ku slobode svedomia a ku súčasným vymoženostiam dôstojnosti človeka, aj samotná Cirkev (napriek svojej svätosti), musela prejsť dlhú namáhavú cestu, na ktorej nechýbal hriech, nechýbali omyly, tiene a vykoľajenia, ktoré často charakterizujú cestu každého jednotlivca pri jeho úpornom hľadaní pravdy. Odvolávať sa na dejiny pomôže všetkým (ľuďom či inštitúciám) byť tolerantnejšími, spoliehať sa na nekonečné Božie milosrdenstvo, ktoré teraz prosíme o odpustenie rovnakou mierou, ako sme my schopní odpúšťať.