Katechéza/Nezaradené do kategórií

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

ZÁKON[upraviť]

zákon je aktuálna vôľa kohosi (človeka, Boha) 1. ĽUDSKÝ  vonkajší, nedokonalý, nestály, časný  verejne prehlásený, kontrolovaný, sankciovaný (sankcia je umelá, nie je totožná s porušením zákona samotného) a. civilný  ústava  predpisy (protipožiar. ochrany, dopravné, bezpečnostné)  dohody, zmluvy, pakty  pravidlá (pravopisné, hry, športové, spol. správania)  stanovy (odborové, stranícke, spol. organizácií) cirkevný (Codex Iuris Canonici) 2. BOŽÍ  vnútorný, dokonalý, večný, nemenný  je to zákon bytia a nebytia, jeho plnenie je absolútne, nepripúšťa výnimku, narušenie, novelizáciu, je to zákon smerujúci k zavŕšeniu, k dokonalosti, naplneniu stvorenia, ku šťastiu a blaženosti rozumom obdarených bytí, sankcia za porušenie by bola totožná s porušením samotným (keďže ide o oblasť bytia, sankciou je nebytie)  zdá sa, že človek v morálnej oblasti môže porušiť Božiu vôľu (zákon), avšak tu treba doplniť to, že je Božou vôľou aby sa človek v morálnej oblasti rozhodoval podľa vlastnej slobodnej vôle. Keď človek koná proti Bohu a jeho zákonu, plní sa síce Boží zákon (o slobode ľudskej vôle), avšak človek koná proti vlastnej prirodzenosti, proti vlastnému zdokonaleniu, nastáva deštrukcia bytia (tendencia k nebytiu - zlo, hriech, peklo) a. prírodný  logiky, matematiky, metafyziky  fyzikálny, chemický  biologický  genetický inštinkty (pudy) chcieť dobre sebe myslenie - dedukcia a indukcia, analýza a syntéza b. morálny  prirodzený (vo svedomí: robiť dobre, vyhýbať zlu)  pozitívny (zjavený: 10. prikázaní) BOŽIE PRIKÁZANIA Prikázanie neznamená v tomto prípade obmedzenie (ako tomu môže prísť u ľudského zákona). Božie prikázania sú totožné s celým večným Božím zákonom. I desatoro Božích prikázaní je len vonkajším vyjadrením prirodzeného morálneho zákona, ktorý je súčasťou našej prirodzenosti. Prikázania nejdú proti nám ale sú len vyjadrením toho, čo je nám prirodzene vlastné, čo smeruje k nášmu zdokonaleniu, zavŕšeniu, k nášmu dobru.

PRIKÁZANIE LÁSKY[upraviť]

Je našou najvnútornejšou tendenciou, ktorá je inštinktívna tendencia k vlastnému dobru. Je to sklon získať a vlastniť dobrá. Chcieť dobre sebe samému. Mať sa dobre. Byť šťastný. Človek zisťuje vo svojom živote rozličné spôsoby, ako si dobrá zadovážiť. Ak mu tieto dobrá niekto poskytuje, vytvára si k nemu pozitívny vzťah. Čím viac mi niekto takéto dobro poskytuje, tým pozitívnejší je môj vzťah k nemu. A platí to i naopak. Ak je niekto, kto ma o moje dobrá oberá, vytváram si k nemu negatívny vzťah. Tieto vzťahy môžeme právoplatne označiť ako láska a nenávisť. Človek teda miluje preto, aby niečo získal, nadobudol. Tento typ lásky sa nazýva gréckym slovom EROS. Je to láska prameniaca zo základného inštinktu. Je to jediný možný typ lásky, ktorou sú schopné milovať stvorenia (teda anjeli i ľudia). Iným typom lásky je AGAPÉ. Je to láska Božia. Boh miluje nezištne, bez toho, že by za to niečo očakával, alebo že by od niekoho niečo potreboval. Jemu nik nemôže pridať na dobrách. 1. milovať Boha nadovšetko Keďže človek sám o sebe si nedokáže dať nič (sám od seba by nebol nič, nemá nič, čo by nebol dostal), nedokáže napodobniť Božiu lásku agapé (tzv. nezištná ľudská láska „filantropia“, je sebaklam). Skutočnosť zostáva taká, že človek miluje láskou „eros“. Táto ho privádza k tomu, že miluje vždy viac toho, kto je jemu viac schopný dať a kto mu to i dáva. Vo svojom poznaní dospeje, že tým ktorý je schopný dať mu najviac, je Boh. Preto ho prirodzene (eros) - miluje nadovšetko. Milovať Boha nadovšetko je prirodzené pre človeka, ktorý v ňom nachádza svoj najvyšší zdroj šťastia. Prvé a hlavné prikázanie teda nie je nejaký násilný príkaz, ktorý by nás zotročoval, obmedzoval, alebo iným spôsobom o niečo oberal. On je len vyjadrením našej prirodzenej inštinktívnej tendencie. Láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko sa volá CHARITAS. 2. v blížnom milovať Boha  „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.“ alebo „kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár vody studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu“ (Mt 10,42) Láska eros k blížnemu môže mať dve podoby. Buď milujeme blížneho pre tie dobrá, ktoré nám prirodzene poskytuje, vtedy hovoríme o prirodzenej láske, alebo v ňom milujeme Boha bez ohľadu na to, či nám blížny môže prirodzene poskytnúť nejaké dobrá. Keďže však ide o lásku eros očakávame tieto dobrá od Boha. Toto je nadprirodzená láska k blížnemu charitas, keďže je v nej Boh milovaný nadovšetko. Charitas je rovnaká ku všetkým ľuďom bez rozdielu, pretože je orientovaná nie na partikulárne dobrá, ale na Boha ako najvyššie dobro. Láskou charitas možno milovať i nepriateľov.  „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,44-45)

láska

agapé 1. eros  prirodzená  nadprirodzená (charitas)  k Bohu  k sebe  k blížnemu charitas má predosť pred prirodzenou láskou  Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? (Mt 5,46-47) Božie prikázanie od nás vyžaduje, aby sme dali prednosť láske charitas pred prirodzenou. Ide tu o zvolenie väčšieho dobra, k čomu nás privádza tiež prirodzený inštinkt. Ak mám možnosť vybrať si malé čiastkové dobro alebo veľké absolútne a predsa si vyberiem to malé, podvázam, klamem tým sám seba, pretože si myslím, že to menšie je viac.

Keď dáme malému dieťaťu vybrať medzi jednou bankovkou 1000 Sk alebo 50 mincami hodnoty 1 Sk vyberie si mince, pretože to považuje za viac.

 Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. (Mt 6,1-3) charitas je súčasťou lásky eros  Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom! Veď viete, že od Pána dostanete za odmenu dedičstvo. (Kol 3,23-24) ako Pánovi a nie ako ľuďom = charitas dostanete za odmenu dedičstvo = eros  kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vašim služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. (Mt 20,26-27)  prví budú poslednými a poslední prvými (Mt 19,30)  Peter vravel: „Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou.“ On im povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.“(Lk 18,28-30)  Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. (Mt 18,4)  nevyberať si na hostine popredné miesto, aby nás neponížili, ale povýšili SKUTKY SEBAZAPRENIA, UTRPENIE, OBETA Odoprieť si nejaké dobro, je v protiklade so základným ľudským inštinkom. V súlade s ním však je zvoliť si z dvoch možných dobier to väčšie. Nezvolenie toho menšieho však nie je odopretím si, tak by tomu bolo v opačnom prípade, teda keby sme siahli po menšom dobre. Ak od nás Boh žiada sebazaprenie, odopretie si nejakého dobra, neporušuje tým našu prirodzenú tendenciu. V jednotlivých situáciach od nás chce, aby sme dali prednosť väčšiemu dobru pred menším, absolútnemu pred partikulárnym. Ak by sme siahli proti Božej vôli po menšom dobre, vtedy si skutočne niečo odopierame, vtedy konáme proti sebe.  Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady. Tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. (Mt 6,19-20) Boh nepoužíva sankcie, samotné porušenie jeho prikázania je totožné so sankciou.  ...znetvorujú si tvár (pokrytci), aby ich ľudia videli, že sa postia. Veru hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. (Mt 6,16-18) prirodzené miesto sebazaprenia v živote človeka  športovci si odopierajú mnohé veci, aby dosiahli víťazstvo  podnikateľ si teraz odopiera malé dobrá, aby dosiahol veľký zisk  chlapec si celý týždeň odopiera desiatu, aby mal peniaze na zábavu  Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko , čo má, a pole kúpi. (Mt 13,44)  Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má a kúpi ju. (Mt 13,45-46) Tieto sebazaprenia nie sú pre subjekt utrpením, práve naopak spôsobuje mu radosť, že ich môže robiť, pretože vie, čo mu ony prinesú  Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké. (Mt 11,30) Čo prináša sebazaprenie pre Boha?  Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. (Mt 10,39)  choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. (Mt 19,21)  každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života. (Mt 19,29)  Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. (Mt 5,4)  Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. (Mt 5,6)  Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť. Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. (Mt 5,11-12)

LENIN - TERORISTA[upraviť]

Kde je zárodok toho, že sa Stalin dopustil toľkých zločinov voči svojmu vlastnému ľudu? Otcom ruského teroru, totalitarizmu a bezohľadnosti bol: Lenin. «Bývalý generál sovietskej Štátnej bezpečnosti KGB Dimitrij Volkogonov je otrasený. V prísne tajných archívoch označených "Tajné na večné časy" našiel 3700 dokumentov, ktoré usvedčujú zakladateľa Sovietskeho Zväzu V. I. Lenina z neslávneho "otcovstva" boľševického teroru. 20. apríla 1918 zasadalo v Moskve za Leninovho predsedníctva politbyro ruských boľševikov. Uznieslo sa, že v meste Uchta bude zriadený koncentračný tábor pre 10 až 20 tisíc ľudí. V rozhodnutí podpísanom Leninom, určenom politickému komisárovi v Uchte, sa doslova hovorí: "Proti kulakom a kňazom musí byť rozpútaný nemilosrdný teror. Je nutné ich izolovať v koncentračnom tábore mimo obvodu mesta..." O dva mesiace neskôr podpísal Lenin rozhodnutie o postupe boľševikov v obvode Tambov. "Ak budú nájdené zbrane, bude najstarší pracujúci rodiny bezodkladne zastrelený. Rodinu, ktorá ukrýva banditov, musia deportovať. Jej majetok skonfiškovať. Najstarší pracujúci rodiny bude bez dlhého rokovania zastrelený. Tento rozkaz sa musí bezodkladne a bez milosti uskutočniť." Boľševické Rusko malo byť podľa Leninových predstáv očistené od všetkých triednych nepriateľov. V auguste 1918 vydal Lenin výzvu na boj proti "kulakom". "Bezohľadne sa musí viesť boj proti kulakom. Smrť kulakom!" "Kulaci" však neboli pre Lenina iba veľkí roľníci, ale každý poľnohospodár, ktorý zamestnával jednu námedznú osobu. V čase, keď Lenin vydal svoju výzvu, to v Rusku predstavovalo viac, ako 15 miliónov ľudí.

Po prvej vlne nútenej kolektivizácie v rokoch 1921-22 bolo približne 25 miliónov obyvateľov ohrozených smrťou hladom. V Rusku dochádzalo k prípadom kanibalizmu. "Zdochliny boli pochúťkami," napísal vtedy patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi Tichon. Lenin našiel "východisko". Nariadil, aby všetky cenné predmety z 80 tisíc ruských chrámov "skonfiškovali". Zo zisku z ich predaja sa malo nakúpiť na západnom zahraničí obilie. Dňa 4. marca 1922 sa na Leninov návrh politbyro uznieslo, že kňazov potrestajú trestom smrti. O týždeň neskôr žiadal Lenin, aby ho pravidelne informovali, ako akcia proti cirkvi a kňazom prebieha. A výsledok? K 1. novembru 1922 zabavila Čeka, predchodkyňa povestnej KGB, 610 kilogramov zlata, takmer 450 tisíc kilogramov striebra a 35670 kusov diamantov. Generál Volkogonov: "V celej krajine prebiehali teroristické akcie Čeky proti Cirkvi a kňazom. V noci sa uskutočňovali hromadné popravy. Zavraždených kňazov hádzali do riek a priepastí..."

Odhalenie o Leninovom "otcovstve" boľševického teroru pôsobilo v Rusku ako bomba. Potvrdilo totiž, že ešte ďaleko hroznejší krvavý kúpeľ - iba v tridsiatych rokoch bolo popravených alebo prišlo o život v táboroch GULAGu deväť miliónov osôb - ktorý ľudu vtedajšieho Sovietskeho zväzu pripravil J. V. Stalin, bol iba dôsledkom toho, čo začal Lenin. Muž, ktorého doteraz mnohí považovali za rozvážneho štátnika a politika... Rudolf Ströbinger : SME ZLO VO SVETE A BOH Kde je vlastne Boh a čo robí, keď je vo svete toľko zla? Ako môže dopustiť vojny, násilie, hlad, biedu... Kde sa vo svete vzalo zlo? Stvoril ho Boh? Na tieto otázky sa ľudia už od nepamäti snažia hľadať odpoveď. Zlo vo svete vyvoláva u ľudí rozličné uzávery. Jedným z najextrémnejších je ateizmus. Keďže je vo svete zlo, Boh neexistuje, pretože keby existoval, nebolo by zlo. Ateizmus je však len veľmi zriedkavým dôsledkom nepochopenia zla vo svete. Oveľa častejším nesprávnym uzáverom býva nie popretie Boha, ale jeho atribútov. Vychádza sa z tohoto predpokladu: Ak je Boh dobrý a zároveň všemohúci, nemôže chcieť a dopustiť zlo vo svete. Preto ak ono existuje, Boh buď nie je všemohúci, alebo nie je dobrý. V prvom prípade si Boh neželá zlo, no nie je v jeho moci zabrániť mu. V druhom ak je Boh všemohúci, nie je dobrý, pretože hoci je všetko v jeho moci, neodstráni zo sveta zlo. V histórii ľudstva sa nám táto ľudská logika neprestajne premieta. Pohanské národy upierajú Bohu všemohúcnosť. Preto zákonite upadajú do polyteizmu (mnohobožstva). Ak totiž nie je v Božej moci odstrániť zlo, ak jeden Boh na to nestačí, treba sa obrátiť na iných bohov, z ktorých každý má určitú, hoci jasne obmedzenú moc. Aj vyvolený ľud Izraela podľahol občas tomuto pokušeniu a prešiel k modloslužbe. No oveľa častejším bolo druhé pokušenie. Boh v dejinách spásy prejavuje svoju nesmiernu moc, veď rozdelil Červené more, vyviedol svoj ľud zázračne z Egypta, koná zázraky. Izrael je preto presvedčený o jeho všemohúcnosti. Vidiac teda zlo vo svete začína pochybovať o božej dobrote. Ak je Boh všemohúci a dopúšťa zlo, iste nie je dobrý. A tento uzáver vedie k vzbure proti nemu. Načo nás vyviedol z Egypta, aby sme zahynuli na púšti? Nebolo nám v Egypte lepšie? Boh, ktorý je dobrý, no nie je všemohúci človeku nestačí, preto sa hľadá nejaká náhrada, upadá sa do modloslužby. No a proti Bohu ktorý je všemohúci, avšak nie dobrý sa človek búri. Ako sa tieto postoje odrážajú v dnešnej spoločnosti? Modloslužba nespočíva len v uctievaní drevených či kamenných sošiek. V dnešnej dobe je modloslužba často oveľa silnejšia, ako u mnohých pohanských národov v histórii. Človek totiž vo svojej pýche pripisuje všemohúcnosť sebe samému. Jeho schopnosti, vedomosti, pokrok a veda majú nahradiť to, na čo je Boh prikrátky. No a v súčasnom satanizme a masonérii sa úplne zretelne prejavuje druhá tendencia. Postoj vzbury. Boh je v nich otvorene vyzývaný na súboj. Títo božiu moc uznávajú, popierajú však to, že Boh chce pre človeka jeho dobro. Kde je teda pôvod zla? Pohanské dualistické filozofie pripisujú stvorenie sveta dvom princípom, dvom bohom. Dobrý boh stvoril všetko dobré, zlý boh stvoril zlo. Božie zjavenie nám však vo Sv. Písme hovorí, že je len jeden Boh, ktorý je všemohúci a stvoril všetko. A všetko, čo stvoril bolo dobré. Odkiaľ sa teda vzalo zlo, keď ho nestvoril Boh? Aby sme prišli k pôvodu zla, musíme sa zamyslieť nad tým, čo to vlastne zlo je. Keďže každá vec, ktorú Boh stvoril bola dobrá, vo stvorených veciach nemôže byť zlo obsiahnuté. Zlé teda nie je to, čo existuje, ale práve naopak, to, čo neexistuje a malo by existovať. Zlo je teda neexistencia, nedostatok, neprítomnosť nejakej dokonalosti, nejakého dobra. Nedostatok súladu, harmónie, radosti, šťastia... to všetko je zlo. Každá vec je dobrá vtedy, ak slúži na to, na čo je určená. Veci okolo nás nemajú slobodu a preto konajú to, k čomu ich Stvoriteľ určil. Len slobodné stvorenia, anjeli a ľudia majú možnosť konať podľa svojej vôle. Ak je táto vôľa v súlade s Božou, konajú dobro, ak je proti, páchajú hriech. Hriech je teda nedostatok súladu s Božou vôľou. Je to jediné zlo v pravom zmysle slova. Toto zlo však nepochádza od Boha. Hriech je produktom ľudí a anjelov. Taký je teda pôvod zla. Človek, stvorený na boží obraz, dokonalý a dobrý tým, že zhrešil niečo stratil. A nedostatok, prázdnota, nič, ktoré zostalo po tejto strate je zlo. Hriech je pôvodom všetkého zla vo svete. A to nie je nejaký fakt z dávnej minulosti. To je každodenná realita. Za zlo vo svete nezodpovedá len Adam, ono je produktom každého nášho hriechu. Boh je dobrý a je i všemohúci. Práve preto stvoril anjelov, práve preto stvoril nás, ľudí. Stvoril nás na svoj obraz, takých, aký je on: dal nám rozum a slobodu. V tom spočíva jeho láska. A tá láska siaha až tak ďaleko, že nám nikdy nebráni konať slobodne, ani vtedy, keď konáme proti nemu, keď sa staviame proti jeho vôli. Keď teda prinášame do sveta zlo, zneužívame tak moc, ktorú nám dal nad stvoreným svetom. A v tom je naša zodpovednosť. Boh nestvoril zlo a nestvoril ani peklo. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem, čítame vo sv. Písme. Nikde sa nehovorí, že by Boh stvoril peklo. Nie je to teda Boh, ktorý hádže človeka do pekla. Človek si ho vytvára sám a sám sa doň môže svojimi skutkami vrhnúť. Je to vtedy, keď koná proti Božej vôli. Božia vôľa totiž je, aby bol každý spasený. Ak niekto prechádza križovatkou na červenú a zrazí ho auto, nemôže za to obviňovať toho, kto vymyslel semafór. Za svoje nešťastie je zodpovedný on sám, a nie ten, kto ho semafórom varuje. Je preto nezmyslom obviňovať Boha z toho, že stvoril peklo, aby doň mohol človeka uvrhnúť. Práve naopak, Boh človeka vo svojej nesmiernej láske varuje, aby sa nevrhol do zatratenia. Ono totiž nie je pre nikoho pripravené. Na jeho výstavbe sa podieľa každý osobný hriech, a jeho trpkú predchuť človek často prežíva už v tomto živote. Boh je láska. A všetko jeho úsilie je zamerané na naše šťastie. On si nás všetkých ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme s ním prežívali večnú blaženosť. Avšak to predpokladá náš slobodný súhlas. Preto nás obdaril rozumom a dal nám slobodnú vôľu. Môžme si vybrať všetko, teda Boha, alebo nič, prázdnotu, zlo, zatratenie. Ak človek prijíma Božiu vôľu, volí si najväčšie dobro, ktoré možno prijať. Zlo teda nevládne nad svetom a Boh nie je bezmocný voči nemu. Ono je len dôkazom ľudskej slobody, zneužitej hriechom.

ZMYSEL UTRPENIA[upraviť]

Človek je jediným tvorom na zemi, ktorý trpí. Zvieratá tiež zažívajú bolesť , avšak tie sa nad ňou nepozastavujú, neuvedomujú si ju ani sa nezamýšľajú nad jej významom. Človek keď trpí, vie, že trpí a preto si kladie otázku: Prečo? Len u človeka je možné hovoriť o utrpení v pravom zmysle slova. Zdá sa, akoby utrpenie patrilo k transcendentnosti ľudskej bytosti. Fyzické utrpenie  choroby: slabosť, nevládnosť, nemôcť chodiť, hýbať sa, nespavosť  bolesti: bolenie zubov, hlavy, zle od žalúdka...,  hlad, smäd  jednotlivé zmysly:  zrak - slepota, slabozrakosť, nevidieť z akéhokoľvek dôvodu: tma, hmla...  čuch, sluch: hluk, hluchota, nedoslýchavosť, chuť: nemôcť jesť to, na čo má chuť (slané, sladké...) a opačne, hmat: horúčava, popálenie, hlad, omrznutie, bodné, rezné rany, úder..., Okrem fyzického utrpenia človek zakusuje tiež tzv. morálne utrpenie. Morálne utrpenie.  nebezpečenstvo smrti  Iz 38,1-3  smrť vlastných detí  Gn 15,16; 37,33-35 2Sam 19,1  obzvlášť smrť prvorodeného a jediného syna  Tob 10,1-7 Jer 6,26 Am 8,10 Zach 12,10  nemať deti  Gn 15,2; 30,1 1Sam 1,6-10  clivosť za vlasťou  Ž 137  trpieť prenasledovanie a neznášanlivosť zo strany okolia  Ž 22,17-21 Jer 18,18  znášať posmech a nepochopenie  Jób 19,18; 30,1.9 Ž 22,7-9; 42,11; 44,16-17 Jer 20,7 Iz 53,3  samota a opustenosť  Ž 22,2-3; 31,13; 38,12; 88,9-19 Jer 15,17 Iz 53,3  výčitky svedomia  Ž 51,5 Iz 53,3-6 Zach 12,10  nemôcť pochopiť, prečo sa zlým darí a spravodliví trpia  Ž 73,3-14 Kaz 4,1-3  zrada a nevernosť zo strany priateľov a známych  Jób 19,19 Ž 41,10; 55,13-15 Jer 20,10 Sir 37,1-6  osudy vlastného národa  Ž 44,10-17; 77,3-11; 79,11; 89,51 Iz 22,4 Jer 4,8; 13,17; 14,17-18 Ez 9,8; 21,11-12 Dn 3,31-40; 9,16-19 V Starom zákone berie do úvahy psycho-fyzickú stavbu človeka. Preto sa často morálne utrpenie vyjadruje ako fyzická bolesť príslučiaca určitým častiam organizmu:  kosti  Iz 38,13; Jer 23,9; Ž 31,10-11; 42,10-11  ľadviny  Ž 73,21 • Moje srdce je plné trpkosti a celé vnútro doráňané. (doslovne: rozhorčovalo sa moje srdce a bodalo ma v ľadvinách )  Jób 16,13; Nár 3,13  pečeň  Nár 2,11 • Oči mám zoslabnudé od sĺz, vnútro mám rozbúrené, pečeň sa mi na zem rozteká pre skazu dcéry môjho ľudu, že nemluvňa i dojča hynú na uliciach mesta.  srdce  1Sam 1,8 Jer 4,19 Jób 30,27 Nár 11,20 Iné typy utrpenia Nejde o fyzické ani morálne. Často sú subjektívne. Niekedy sú pre človeka i trvalým zdrojom utrpenia: Tak napríklad človek trpí keď:  nedokáže prijať seba samého, takého, aký je (komplex menejcennosti): vzhľad, schopnosti, pohlavie  hanbí sa za: ryšavé vlasy, pehy, tvar nosa, štrbavé zuby, krivé nohy, nadmernú váhu, sociálny pôvod (príbuzní zlej povesti), že je holohlavý, že mu odstávajú uši  musí robiť prácu, ktorá ho nebaví  má strach pred skúškou, rozhodnutím  musí prekonávať lenivosť, pohodlnosť (ráno vstávať, udržiavať si poriadok, dodržovať predpisy, podriaďovať sa vôli nadriadených...)  zaľúbi sa do osoby, ktorá ho nechce...  nemá tie veci po ktorých túži  nepozná zmysel života Čo je to zlo? Človek trpí vždy, keď zakusuje nejaké zlo. Skúsenosť zla je na koreni utrpenia. Čo je to zlo? Všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Zlo teda nie je bytie, ale nebytie. Človek trpí pri nedostatku, obmedzení, alebo neprítomnosti dobra. Trpí teda kvôli dobru, na ktorom nemá účasť, alebo ktoré stratil.


Kult[upraviť]

Komu vzdávať kult a aký? Kult môže byť:  absolútny, relatívny  súkromný, verejný  vnútorný, vonkajší  latria, dulia (hyperdulia) latria 1. absolútna: Bohu: Otcu, Synovi a Duchu Sv., aj ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista (telo, krv) i vo sviatostnej podobe (eucharistia) 2. relatívna: nástrojom utrpenia Ježiša Krista a tiež vyobrazeniam Krista a symbolom Boha (holubica = Duch Sv., baránok = Kristus) dulia 1. absolútna: anjeli a svätí (súkromne pokrstené deti, ktoré zomreli skôr, ako nadobudli užívanie rozumu a duše v očistci) 2. relatívna: ich relikvie a vyobrazenia hyperdulia 1. absolútna: Panna Mária 2. relatívna: jej vyobrazenia

LÁSKA K BLÍŽNEMU[upraviť]

4. prikázanie - Ex 20.12 - Lk 2,51 - Mk 7,8-13 - Ef 6,1-3 Rodina  r. v Božom pláne  kresťanská r. = domáca cirkev  r. - základná bunka spoločnosti povinnosti spoločnosti voči rodine:  sloboda založiť rodinu  rodiť deti a vychovávať ich podľa vlastného presvedčenia  zabezpečiť stálosť manželského zväzku  sloboda vyznávať vieru, odovzdávať ju  dať deti do škôl podľa vlastného uváženia  zabezpečiť zdravotnú starostlivosť  zabezpečenie starých ľudí  ochrana zdravia a ochrana pred konzumizmom (droga, pornografia, alkoholizmus) povinnosti členov rodiny: 1. Deti: Ef 3,14 - ctiť otca úcta detí Pr 1,8 Tob 4,3-4 Sir 7,27-28 V našej spoločnosti povinnosť poslúchať rodičov je do 18. roku, keď sa človek stáva dospelým. povinnosti rodičov:  vychovávať deti k čnostiam  evanjelizovať deti  zabezpečiť materiálne a duchovné dobrá O spoločnosti  politická moc musí rešpektovať základné ľudské práva  musí usilovať od spoločné dobro (uzatváranie zmlúv, daňová politika...) Povinnosti občanov:  musí im záležať na dobre spoločnosti, ochrana slobody, pravdy, spravodlivosti  každý občan má zodpovednosť pri voľbách  ochrana bezpečnosti - povinnosť každého  bohatý štát je povinný - ak je schopný pomáhať utečencom (poskytovať azyl)  kresťan v prípade, že zákon spoločnosti odporuje Božiemu zákonu, je povinný viac poslúchať Boha Sk 5,29 Vzťah štátu k cirkvi  štát nemôže obmedzovať cirkev vo vysluhovaní sviatostí a ohlasovaní evanjelia Vzťah cirkvi k štátu  cirkev nikdy nesmie preberať povinnosti štátu - obsadzovať daňové úrady, ministerstvá, súdy...  cirkev nemôže plniť funkciu politickej strany Láska k sebe samému  vrodená - každý má tendenciu hľadať vlastné šťastie  prirodzená - každý hľadá svoje prirodzené dobro (jesť, keď je hladný...)  nadprirodzená - nádej - túžba po večnom šťastí charitas - milujeme seba kvôli Bohu, sme chrámom Ducha sv. pretože nás stvoril Boh (Augustín) Prejavy lásky k sebe  hľadať večnú spásu pre seba a akékoľvek iné dobro podriadiť najvyššiemu Dobru  zapojiť všetky možné prostriedky (modlitba, asketický boj, sviatosti) pre spásu  usilovať sa o svätosť - tomuto podriadiť i lásku k telu (zanedbávať telo je hriech)  rozvíjať schopnosti kultúrne, profesionálne, úsilie o pokrok ľudstva o dosiahnutie a praktizovanie vlastnej slobody  chrániť si dobré meno a povesť, sebaobrana Hriechy proti láske k sebe: nenávisť voči sebe má 4 podoby:  smrteľný hriech Ž 10,6  vystaviť svoju dušu alebo telo nebezpečenstvu bez vážneho dôvodu (pokušenie, riskantné športy, užívanie drog)  samovražda, dobrovoľné zmrzačenie tela, chcieť ochorieť a nemusieť do školy a pod.  egoizmus 1 Kor 3,15 Láska k blížnemu - má byť všeobecná: priateľ-nepriateľ 1. milovať nepriateľov nie preto, že sú nepriatelia ale napriek tomu (charitas) 2. nejedná sa o prajavy citovej lásky 3. nie milovať ich hriechy Naše povinnosti - vylúčiť akúkoľvek nenávisť, alebo túžbu po pomste - neželať nikomu zle - netešiť sa, keď sa mu niečo nepodarí (škodoradosť) - nenávidieť hriech, nie hriešnikov - s nepriateľmi sme povinní zaobchádzať podľa všeobecných známok priateľstva (odpovedať na list, pozdrav... neignorujeme ho) - nie sme však povinní nepriateľa navštevovať, viesť s ním rozhovory... - sme povinní vyhľadávať možnosť zmierenia Lk 17,3-4 Mt 18,21-35 Povinnosť pomôcť blížnemu 1. sme povinní aj za cenu vlastného života pomôcť blížnemu, ak sa nachádza v ťažkom duchovnom nebezpečenstve - hrozba večného zatratenia podmienky: - ak je nádej, že ho zachránime - ak to dovoľuje spoločné dobro 1 Jn 3,16 (príklad: pokrstiť zomierajúceho v prípade vojny, nákazy, infekcie...) 2. ak sa nejedná o prípad ťažkého duchovného nebezpečenstva, tak nie sme povinní pomôcť, ak by sme tým utrpeli veľkú škodu 3. povinnosť pomôcť blížnemu v ľahkých potrebách je ľahká Skutky lásky k blížnemu 1. milosrdenstvo: telesné, duchovné 2. apoštolát - najvyšší prejav lásky k blížnemu. Dušu, ktorá patrí Bohu a cíti radosť z toho, že je Božím dieťaťom spaľuje vrúcna túžba odovzdávať túto radosť iným Lk 12,49-50 - milodar - dať almužnu - napomenutie toho, kto robí chybu - sú tri typy: bratské, otcovské, predstavenecké Bratské napomenutie = medzi rovnocennými V čom treba napomínať? - ťažké hriechy spáchané - ľahké hriechy, ktoré veľmi často opakuje a spuosobujú jeho duši veľké škody - budúce možné hriechy predvídateľné - akúkoľvek chybu, ak si myslíme, že našu výčitku dokáže prijať Kedy sme povinní napomínať? Podmienky: - ak je istota o jeho smrteľnom hriechu, alebo nebezpečenstva hriechu (aspoň morálna istota) - ak je nádej, že budeme mať u neho týmto napomenutím nejaký úspech - ak je to potrebné (ak si nedokáže sám pomôcť) - ak nám to nespôsobuje nejaké vážne škody Hriechy proti láske k blížnemu: - nenávisť - hnev - závisť - nesvornosť - pohoršenie (druhého priviesť ku hriechu: nekresťanské zvyky, móda, piť pri každej príležitosti, pornografia, knihy a časopisy proti kresťanskej viere a morálke, verejná podpora takému zákonu v spoločnosti, ktorý odporuje Božiemu zákonu) - spolupráca na zle

PONÍŽENOSŤ[upraviť]

Jej základom je pravda a spravodlivosť. 1. Pravda  všetko dobro, čo v nás je, pochádza od Boha, je to dar. - bezo mňa nemôžete nič urobiť - iba jeden je dobrý: Boh  všetko zlo, čo v nás je, je naše vlastné 2. Spravodlivosť (čnosť náboženstva) - vzdávať Bohu všetku (teda nie sebe) česť a slávu 1 Tim 1,17 • Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov. Ž 115 • - Nie nás Pane, nie nás, ale svoje meno osláv Dôležitosť poníženosti Poníženosť je najdôležitejšou čnosťou pre náš duchovný život - nie je najväčšia (väčšie sú 3 božské čnosti, hl. láska) - je však ontologicky pred božskými čnosťami, lebo odstraňuje prekážky (prekážka = conversio ad creaturam), ktoré bránia prijatiu Božej milosti. Uschopňuje, otvára človeka pre Božie pôsobenie. - bolo by zbytočné otvárať, keby Boh nedával svoju milosť - zbytočná je však ponúkaná milosť, ak ju človek neprijíma, ak sa pre ňu neotvorí, neuschopní - ontologicky je najskôr potencia (poníženosť) až potom actus (pôsobenie milosti) Jak 4,6 • Boh pyšným odporuje, poníženým dáva milosť - pyšní sa sami uzatvárajú, preto nič nedostávajú, myslia si totiž, že všetko majú, alebo že si to v prípade potreby zabezpečia sami, že sú sebestační, nezávislí na Bohu (vôbec nezomriete, naopak, budete ako Boh: Gn) Poznať seba Nato, aby sme sa stali poníženými, stačí, ak dobre spoznáme sami seba (= pravda). Ak sme pyšní, znamená to, že o sebe nič nevieme, nechceme vedieť, alebo, že klameme samých seba. Poznanie seba samého nás privádza k pokore takpovediac za ruku. Keď uvidíš, aký v skutočnosti si, nebudeš sa čudovať, že ľudia tebou pohŕdajú. Príklad: Obyčajné bezcenné sklíčko na slnku žiari ako drahokam. Keď si však začne namýšľať, aké je nádherné (krásu pripisovať sebe, a nie svetlu, ktoré sa od neho odráža), začne sa vykrúcať, aby ho všetci na okolí dobre videli a obdivovali. Nakoniec sa zošmykne a spadne do blata. Tam sa ukáže, aká je jeho hodnota. Základom poníženosti je uznať svoje chyby (= pravda). Nie však všeobecne (som hriešny, ako každý človek), ale uznať si konkrétne chyby (teraz toto som urobil zle a je to moja vina / pravdaže, ak je to pravda) Pravý prejav poníženosti je: 1. - prijať kritiku od iných 2. - prijať od iných poníženie (aj keby ma ponížili nespravodlivo, veď keby ma mali ponížiť spravodlivo, bolo by to oveľa horšie) 3. - netrápiť sa nad tým, že iní poznajú moje chyby, že som na niekoho urobil zlý dojem (trápiť by ma malo, keď som niekoho svojim správaním urazil, alebo pohoršil) Nie si pokorný, keď sa sám pokoruješ, ale vtedy, keď ťa iní pokorujú a ty to znášaš z lásky ku Kristovi. Keby si skutočne poznal sám seba, tešil by si sa, že tebou pohŕdajú, a tvoje srdce by plakalo nad pochvalami a poctami. Falošná poníženosť: 1. * ponižovať sám seba pred inými, aby si o mne mysleli, aký som ponížený 2. * hovoriť o sebe zle, aby si o mne vytvorili dobrú mienku, alebo aby mi protirečili (aby mi to začali vyvracať) - napr: Ja som taký hlúpy, neschopný... - ále čoby si bol, veď sú i horší 3. pri spoločnej modlitbe: úmyselne zrýchľovať alebo spomaľovať, aby som ostatných upozornil, aký som nábožný (na rozdiel od nich), kontrastovať hlasom, intonáciou, aby si ostatní všimli, ako hlboko to prežívam (svätuškárstvo) Cena poníženosti: - lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice - veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný Symptómy nedostatku poníženosti  myslím si, že to, čo robím a hovorím ja, je lepšie než čo robia a hovoria iní  chcem byť vždy a za každú cenu víťazom (nedokážem prehrať)  hádam sa, aj keď viem, že nemám pravdu. A ak ju mám, dobiedzam dotieravo a nevhodným spôsobom.  predkladám svoj názor, aj keď to nikoho nezaujíma, ak sa ma na to nik nepýta, ak to láska alebo situácia nevyžaduje  opovrhujem mienkou iných  svoje vlohy a talenty pripisujem sebe, nepovažujem ich za Boži dary  citujem sám seba, dávam sa iným za vzor  zatajujem duchovnému vodcovi nejaký ponižujúci nedostatok, aby o mne nestratil dobrú mienku  mám záľubu v tom, keď ma chvália, teším sa z toho, že idú o mne dobré chýry (ak ma to vyvádza z rovnováhy)  chcem, aby sa o mne niekto pochvalne vyjadril pred ostatnými a ja sa potom tomu budem ponížene brániť  som smutný z toho, že iných si viacej ctia a vážia ako mňa  odmietam plniť nižšie (podradné) úlohy (povinnosti)  snažím sa, aby som sa od iných viditeľne odlišoval  keď niečo dobrého urobím, chcem, aby ma pri tom niekto videl  pri rozhovoroch nenápadne primiešavam také fakty, z ktorých si počúvajúci môže vyvodiť obraz o mojich zásluhách, zvláštnom nadaní, schopnostiach, profesionálnych úspechoch...  hanbím sa, že nemám také veci, schopnosti, nadanie, charizmy ako iní Poníženosť nie je: byť ustráchaný, prestrašený, smutný, váhavý, rozpačitý, neokrôchaný, neschopný, ťuťko Zásady:  buď ponížený, ale nerob sa poníženým  nedávaj o sebe vedieť slovami ani gestami: všimnite si ma, aký som ponížený  buď ponížený tak, aby si to iní podľa možnosti ani len nevšimli (napr. nebuď nešťastný z toho, že ťa iní ponížili, že poznajú tvoje nedostatky, že majú z teba zlý dojem, že ťa považujú za takého, za akého nechceš, aby ťa považovoali, že ťa ohovárajú...)

ÚPRIMNOSŤ[upraviť]

Ak je poníženosť charakteristickou známkou správania sa v evanjeliovom duchu, tak tá je zasa založená na úpromnom uznaní toho, čím sme. Úprimnosť bezpochyby pramení z poníženosti. Pýcha je naopak matkou pokrytectva. Pyšný človek nielen že je márnivým, lebo chce ukázať pred svetom svoje kvality, ale je tiež pokrytcom, pretože na to, aby nevypadal príliš úboho hľadá výhovorky a ospravedlnenia na svoje nedostatky. Neustále sleduje, čo si o ňom iní myslia a aby predišiel poníženiu predstavuje sa okoliu vynikajúcejším než v skutočnosti je. Ponížený človek nemá čo skrývať, nemá nad čím mudrovať, pretože vie, že zlo, ktoré urobil je jeho vlastné, zatiaľčo dobré urobil vďaka Bohu. Je teda úprimný, či inak povedané jednoduchý. Úprimnosť sa týka predovšetkým myšlienok a reči, jednoduchosť zasa jeho správania.

Úprimnosť má svoje vlastné miesto vo vnútornej sfére. Je to úprimnosť človeka voči sebe samému. Spočíva v tom, nazývať veci ich pravými menami. Rozhodne nie sme úprimní vtedy, ak nazývame našu dobromyselnosť dobrotou, našu krutosť spravodlivosťou a lakomstvo šetrnosťou. Naša márnivosť nie je horlivosťou a sentimentalizmus ani zďaleka srdečnosťou. Ak sme zbabelí, neluhajme sami sebe a nevolajme to rozvahou. Je ťažké prijať pravdu o sebe a priznať sa k svojim chybám. Pascal na to hovorí: Nechceme sa poznať takí, akí v skutočnosti sme. Máme strach zo seba samých, nechceme počuť pravdu ani od nás samých ani od iných. Nenávidíme pravdu o sebe a taktiež tých, ktorí nám ju hovoria. Následky toho sú, že s nami jednajú tak, ako my chceme, aby s nami jednali, neznášame pravdu - tak nám ju ukrývajú, vyžadujeme si, aby nám lichotili - lichotia nám, chceme byť podvádzaní a tak nás podvádzajú. Toto je neúprimnosť a pokrytectvo voči nám samým, ktoré sa stávajú odrazovým mostíkom aj na pokrytectvo a neúprimnosť voči iným. Je to ovocie chorobného koreňa - pýchy. Chceli by sme žiť v predstavách iných fiktívny neskutočný vysnený život... bezprestania pracujeme na tom, aby sme v očiach iných boli lepší, avšak pritom zanedbávame to, čím sme v skutočnosti. Radšej sami vo svojom vnútri budeme zbabelí, len nech navonok zostane o nás povesť odvážnych. Uznať o sebe pravdu akí sme, neznamená, že sme povinní prejavovať sa tak i navonok. Neznamená to, že máme pred všetkými ľuďmi dávať najavo naše nedostatky, morálne poklesky, či neresti. Aj toto žiaľ niektorí považujú za úprimnosť. Pravá úprimnosť však nespočíva jednoducho v tom, aby sme pred nikým nič neskrývali a pokojne žili tak ako doteraz. Máme si priznať, to, akí sme aby sme mohli navonok vystupovať takí, akí máme byť. A naše vonkajšie správanie bude prvým krokom k tomu, aby sme sa takými stali i vnútorne.

TAJOMSTVO[upraviť]

Tajomstvo (tajnosť), ako súčasť traktátu o pravde a pravdovravnosti. Pravdovravnosť spočíva v tom, že navonok vyjadríme (rečou, alebo inými formami) to, čo myslíme vnútorne. Keď človek hovorí, musí hovoriť pravdu. V traktáte o pravdovravnosti však musíme vziať do úvahy, že existujú veci, ktoré poznáme a nosíme ich v srdci, ale nemôžme ich legitímne prejaviť navonok. Nemôžme vždy povedať všetko to, čo je pravdivé, hoci úprimne sme o pravdivosti týchto vecí presvedčení. Tie pravdy, ktoré sme povinní udržať utajené nazývame tajnosti (tajomstvá). Existuje ešte jeden motív, prečo preberať problém tajností v traktáte o pravdovravnosti. Tie nás totiž často uvádzajú do zložitých situácií: tajnosť samu o sebe nemôžem vyzradiť, ale čo robiť v situácii, keď mi kladú otázky o veciach, ktoré mám udržať v tajnosti? Konkrétnym prípadom by bolo:  Predstavitelia nespravodlivého režimu sa vyzvedajú u nejakého jedinca, či náhodou neukrýva hľadaného, alebo či nevie kde sa skrýva. Dopytovaný to vie, ale musí to udržať v tajnosti, aby nevydal svojho priateľa do rúk jeho politických prenasledovateľov. Láska ho viaže konať takto. Je zbytočné, aby mlčal, lebo prenasledovatelia by z jeho mlčania pochopili, že ho ukrýva, alebo že vie, kde sa nachádza. Je dovolené v takejto situácii povedať nepravdu, teda klamať? Druhý krok, ktorý by sme mali urobiť, bude hľadať odpoveď na to, či je klamstvo vždy hriechom. A ak je hriechom, ako sa dostať z takýchto ťažkých situácií? Tretí a posledný krok bude napokon riešenie tejto otázky. Tajnosť v jej osobnom a sociálnom význame Príklad, ktorý sme si práve uviedli, by nemal v nás vyvolať pocit, že tajnosť sa vždy vzťahuje iba na obzvlášť mimoriadne okolnosti a situácie. Každý človek, ktorý chce byť zrelou osobnosťou, má svoje tajnosti. Má svoj vnútorný život, ktorý si chráni zvláštnym duchovným ostychom. Tento život zahŕňa obzvlášť jeho intímny vzťah s Bohom. Človek, ktorý rád a bez akýchkoľvek zábran rozpráva o svojich pocitoch, o svojich duševných stavoch, o svojich náboženských skúsenostiach a ťažkostiach nám pripadá ako nehanebník. Kto takto koná, vyvoláva dojem povrchnosti a malej vieryhodnosti a právom pochybujeme o hĺbke a úprimnosti toho, čo tak ľahkovážne vyjavuje iným. Ak už jednotlivec má chrániť svoje intímne tajnosti, o čo viac sme povinní rešpektovať intímnu sféru blížneho. Táto sféra nezahŕňa len vnútorný život, ale tiež (aspoň) časť vonkajšej existencie. Každý človek by mal mať určitý vonkajší priestor, v ktorom by mohol byť len on sám. Osobné tajnosti a ich ochrana majú veľký význam nielen na dozrievanie a rozvoj osobnosti jednotlivca, ale aj pre spolužitie ľudí. Je na to viacero dôvodov. Len osoby, ktoré majú bohatý vnútorný život, ktoré nikdy úplne nevyjavujú, sú schopné hlbokého a nefalšovaného spoločenstva s inými.  Príklady mnohých svätých nám ukazujú, že oni sa so svojim vnútorným životom delili často iba so svojim spovedníkom, prípadne na jeho žiadosť niektoré časti z toho publikovali. To platí rovnako v manželstve. Isteže by manželia mali byť voči sebe otvorení vo vzájomnej dôvere. Ale aj v ich najintímnejšom spoločenstve musí mať vzájomná autokomunikácia svoje limity. Manželstvo, v ktorom jeden z manželov nemá, alebo nemôže mať žiadnu tajnosť voči druhému, sa môže zmeniť na manželstvo bez vzájomného rešpektu, pozbavené nezbytného odstupu (privo delle distanze necessarie), ukrátené o skutočnú a pravú dôveru a teda na manželstvo nudné, vystavené ohrozeniu. Systémy totalitárnych štátov nám umožňujú negatívnym spôsobom poukázať na to, akou neodňateľnou podmienkou skutočného spolužitia je rešpektovanie osoby a jej tajností.  Totalitárne režimy špehujú úmysly a city, vyžadujú od ľudí, aby im neustále vyjavovali vnútorné postoje a vytvárajú tak situácie, v ktorých občania sú nútení konať proti svojmu prevedčeniu. Takýmito metódami však nikdy nemožno dospieť ku stabilnej spoločnosti, ale iba ku kolektivizmu, ktorý je násilne udržiavaný zvonka v prostredí neúprimnosti a nedôvery. Druhá strana mince: Pravá ľudská spoločnosť nevyžaduje len rešpektovanie intímnej sféry jednotlivca, ale tiež aby mal možnosť prejaviť sa, zveriť sa so svojimi tajnosťami inému, bez obavy, žeby ich tento vyhodil na verejnosť. Na druhej strane spoločné dobro tiež vyžaduje, aby sa odhalili a vyšli na javo tajnosti, keď nie je možné inak predísť vážnym škodám voči jednotlivcom, ako aj spoločnosti. Aj tu však platí maximálny možný rešpekt ľudskej dôstojnosti. Pojem a rozličné druhy tajností Z teologického morálneho hľadiska sa pod pojmom tajnosť rozumie stav vecí známy iba zainteresovanému, prípadne jednej, alebo niekoľkým iným osobám, ktorý treba udržať skrytý. Z objektívneho hľadiska je tajnosťou tento stav vecí sám o sebe, zo subjektívneho hľadiska je to zas povinnosť zasvätených, nevyzradiť nikomu to, o čom vedia. Na základe motívu utajenia rozdeľujeme tajnosti na:  prirodzená tajnosť (secretum naturale) - vyplýva zo samej prirodzenosti veci od chvíle, keď nie je možné ju vyzradiť bez toho, žeby sme zainteresovanému spôsobili škodu, alebo zármutok. Už prirodzený morálny zákon a o to skôr Kristov zákon nás zaväzujú, aby sme neškodili blížnemu a nespôsobovali mu bolesť. Blížny by mohol trpieť, ak by napríklad vyšla najavo nejaká jeho telesná vada (o ktorej sa nevie), prípadne ak by sa vyjavil nejaký jeho morálny poklesok z minulosti (čo tiež býva niekedy predmetom vydierania).  prísľub udržať v tajnosti (secretum promissum) - tu povinnosť dodržania tajnosti pramení z prísľubu toho, ktorý pozná stav vecí, ktorý navonok nie je známy. Prísľub môže byť jediným dôvodom tajnosti, alebo môže byť iba dodatkom, ktorý sa pridáva k prirodzenej povinnosti utajenia, ktorá existuje tak či tak.  tajnosť zverená a spoznaná na základe vzájomnej dohody (secretum commissum) - v tomto prípade niekto zverí tajnosť inému pod podmienkou, že tento sa zaviaže nevyjaviť vec tretím osobám. Možno to urobiť explicitným spôsobom, ale aj implicitným. Implicitný je v prípade profesionálnej tajnosti. Ľudia zverujú svoje tajnosti napríklad lekárovi, kňazovi, advokátovi, alebo cirkevnému predstavenému, lebo vedia, že ich úrad ich zaväzuje dodržať tajomstvo (tajnosť), ktoré im bolo zverené. Vyžaduje to dôstojnosť ľudskej osoby, toho, ktorý sa zveruje, ako aj spoločné dobro, pretože keby neexistovalo profesionálne tajomstvo (tajnosť), mnohí by sa nikdy neobrátili na lekára, kňaza, advokáta atď., pričom by si radšej odopreli to, čo im právom patrí, zriekli by sa tak osobného rastu a niekedy i sociálneho pokoja. Profesionálne tajomstvo sa najvýraznejšie prejavuje v spovednom tajomstve. Toto viaže spovedníka, ako aj iných, ktorí počuli vyznanie hriechov v rámci sviatosti. Iné rozdelenia sa vzťahujú na rozličné oblasti života, v ktorých je potrebné zachovať prirodzené či profesionálne tajnosti: napr: listové tajomstvo, štátne tajomstvo, vojenské, bankové alebo výrobné tajomstvo atď. 1. morálna povinnosť: zachovať vlastné osobné tajnosti Dôstojnosť ľudskej osoby a často aj ohľad na druhých zaväzujú nevyhadzovať na verejnosť intímne tajnosti vlastnej osoby. Na to by sa v dnešnej dobe mal klásť obzvláštny dôraz, pretože ľudia na jednej strane nástoja na tom, aby mohli mať právo na osobnú intímnu sféru, a na druhej strane ju spontánne odhaľujú nedôstojným spôsobom. Napríklad:  Stáva sa, že známe osobnosti, ako sú filmové hviezdy vyjavujú tlači osobné intímne záležitosti, pretože im to pomáha k bohatým ziskom. Takýto spôsob konania by sa dal nazvať prostitúciou ľudskosti vlastnej osoby. Navyše sa tým môže spôsobovať verejné pohoršenie, ak ide o veci, ktoré nijako nebudujú. 2. morálna povinnosť: nik nemá právo vyzvedať sa tajnosti iných, jedine z veľmi vážnych dôvodov, v prípade, že príslušná osoba je k tomu oprávnená Za určitých okolností sú oprávnení k takémuto vymáhaniu jeden z manželov voči druhému, rodičia a vychovávatelia voči osobám im zvereným, cirkevní predstavení alebo štátna autorita. Takéto skúmanie je oddôvodnené ak ide o dobro toho, od ktorého sa vymáha vyjavenie stavu vecí, alebo o dobro tretích osôb, prípadne o spoločné dobro. Napr:  Je podozrenie u dieťaťa v období rozvoja, že sa vydalo na zlé cesty (alkohol, drogy...) a privedie ho to do nešťastia. Ono však o všetkom mlčí. V takom prípade je povinnosťou rodičov alebo iných vychovávateľov vyzvedať sa na túto tajnosť v záujme o dobro dieťaťa.  Podobne by tomu bolo v prípade, že niekto z kolektívu by bol v podozrení, že zvádza iných (distribúcia drogy). Tu ide tak o jeho vlastné dobro, ako aj o dobro tretích osôb.  V prípade dopravnej nehody má polícia právo vykonať skúšku o požití alkoholu, aby sa tak dala podložiť obhajoba nevinných a chrániť bezpečnosť cestnej premávky.  Štát má tiež právo hľadať a odhaľovať skryté nebezpečenstvá, ktoré ohrozujú zvnútra či zvonku pokoj a štátny poriadok. Nie všetky prostriedky sú morálne legitimné na odhalenie tajnosti. Obzvlášť nie je dovolené uraziť dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá by nastala, keby sa rodičia, či cirkevná autorita pustila rovno do vyšetrovania tajnosti poza chrbtom osôb, ktoré im boli zverené. Ich prvoradou povinnosťou je pokúsiť sa vec vyjasniť v otvorenom rozhovore so synom, dcérou alebo podriadeným. Jedine v prípade, žeby sa v nich preukázalo vážne narušenie, alebo úplná strata dôvery, vtedy by mohli rodičia, či predstavení pristúpiť k skrytým formám vyšetrovania. Štátne autority nemôžu takmer nikdy od počiatku rátať so vzťahom vzájomnej dôvery s osobami vážne podozrivými a preto sa často musia priamo rozhodnúť o tajné vyšetrovanie záležitosti. Tak či tak ani oni nemajú nikdy právo používať prostriedky, ktoré vážne urážajú ľudskú dôstojnosť, alebo spôsobujú priam rozklad osobnosti, ako sú narkoanalýza, hypnóza, fyzické a psychické mučenie, takzvané «drogy pravdy» (truth drugs), ktoré navyše nikdy nemôžu zaručiť odhalenie pravdy. Keď predstavení, alebo štátne autority vedú z vážnych dôvodov a legitímnym spôsobom vyšetrovanie, tí, ktorí sú v oprávnenom podozrení sa mu nesmú brániť. Keď nastala dopravná nehoda, nemožno odmietnuť skúšku na požitie alkoholu. Veľmi vážnou urážkou ľudskej dôstojnosti je, ak sa tí, čo sú zodpovední za masovokomunikačné prostriedky, usilujú všetkými prostriedkami sliediť v súkromnom živote významných osobností s cieľom ohromiť svojich poslucháčov (divákov / čitateľov) zverejnením senzačných tajností z ich intímneho života. 3. morálna povinnosť: tajnosti same o sebe treba zachovávať, avšak vážna príčina môže dovoľovať, alebo i zaväzovať k ich vyjaveniu. Jediná tajnosť nemôže byť nikdy vyjavená: spovedné tajomstvo. Právo človeka na intímnu sféru, povinnosť lásky, ktorá nám nedovoľuje spôsobiť iným bolesť a utrpenie, vernosť danému prísľubu udržať tajnosť, explicitná alebo implicitná dohoda, profesionálna tajnosť, to všetko sú hlavné dôvody, ktoré nás zaväzujú nevyzradiť tajnosti blížneho. Existujú však prípady v ktorých vyzradenie tajnosti môže byť dovolené, ba kde sa priam vyžaduje. V týchto prípadoch, ten, ktorého tajné veci vyzrádzame nemá žiadne právo obviniť nás z nespravodlivosti, alebo nedostatku lásky voči nemu. Dôvodom k vyzradeniu môže byť:  dobro práve toho, kto má záujem na zachovaní tejto tajnosti. Tak napr.  Vychovávateľ vie, že osoba jemu zverená chce vykonať nejaký významný krok, ktorý by u iných nebol nijako problematický, avšak tejto osobe by bol na škodu, pretože na to nemá (a vie o tom len on - vychovávateľ). Napriek tomu, že sa ho snaží od toho odhovoriť, osoba si nechce dať povedať. Napokon to (že, na to nemá - a prečo) vyjaví ostatným z kolektívu, aby ho od toho odhovoril tlak verejnej mienky.  dobro toho, kto pozná tajnosť iného, alebo tiež dobro tretích osôb, ktoré nie sú ani predmetom, ani znalcami tajnosti. V nasledujúcom príklade sú obe možnosti spojené:  Manžel je neverný svojej manželke a ona o tom vie. Keďže jediný spôsob, ako predísť veľkým škodám pre seba i pre deti je vyjaviť túto jeho neveru, môže tak urobiť na príslušnom mieste: napr. pred súdom.  verejné dobro tiež niekedy vyžaduje vyzradenie nejakej tajnosti. Tak napr.  keď lekár zistí u pacienta nákazlivú chorobu, ktorou sa môžu naifikovať iní. Pacient nemôže považovať vyjavenie tejto skutočnosti za nespravodlivosť. Podobne pri súde sa vyžaduje od svedkov, aby vyjavili veci, ktoré sú neznáma (tajnosti), jediným dôvodom odmietnutia by bol príbuzenský vzťah k daným osobám (ktorých sa týka tajnosť). Ak by totiž ktokoľvek bol pri súde oprávnený odmietať vypovedať skryté skutočnosti, súdny proces by bol nemožný a spôsobili by sa vážne škody verejnému dobru. Keď je dovolené alebo priam nutné vyzradiť nejakú tajnosť, treba pritom rešpektovať určité limity. Tajnosť treba vyjaviť len osobám k tomu kompetentným a len v nevyhnutnej miere. Ak je to možné, je potrebné dosiahnuť najskôr súhlas osoby, o ktorú sa jedná, prípadne ju nechať prehovoriť osobne. Často však nie je možné čosi také dosiahnuť. Mimo tých prípadov, v ktorých je dovolené alebo priam nutné vyjaviť tajnosť, však nesmieme zabudnúť na to množstvo iných situácií, v ktorých sme povinní tajnosť zachovať, aj keby nás to malo stáť veľkú obetu. Tak napríklad:  Vojak, ktorý bol zajatý, nesmie vyzradiť tajnosti, ktoré by spôsobili nesmierne škody jeho vlasti. Ťažkosť však nespočíva len v tom, žeby zachovanie tajnosti stálo veľké osobné obety. Často sa javí metodicky nemožné zachovať tajnosť. Odmietnuť odpovedať na položené otázky, nie je riešením situácie, pretože dopytujúci v mlčaní vidí potvrdenie otázky. V takýchto prípadoch jedinou možnou únikovou cestou na zachovanie tajnosti sa zdá falošná odpoveď, teda klamstvo. Je teda klamstvo vždy hriechom, alebo môžu nastať situácie, kedy by bolo dovolené?



ŠKAPULIAR PANNY MÁRIE[upraviť]

Starý Zákon Pôvod kultu a úcty Karmelskej Panny Márie siaha k začiatkom karmelitánskeho rádu, ktorého najstaršia tradícia dáva do súvisu "obláčik, ako ľudská dlaň, (ktorý) vychádza z mora" a ktorý bolo možné vidieť z vrcholu hory Karmel, keď prorok Eliáš prosil Pána aby ukončil dlhotrvajúce suchá. Obláčik sa rýchlo rozprestrel na celú oblohu a priniesol vyprahnutej zemi hojný dážď. V tomto oblaku dobrodenia možno vidieť predobraz Panny Márie, ktorá tým, že dala svetu Spasiteľa, stala sa vyprahnutému ľudstvu zdrojom oživujúcej vody. Ona nám prináša nespočetné dobrodenia. Pôvod škapuliara V noci z 15. na 16. júla 1251 sa Najsvätejšia Panna zjavila v sprievode anjelov sv. Šimonovi Stockovi, generálnemu predstavenému karmelitánskej rehole. Podala mu škapuliar hnedej farby so slovami: Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a väčného záväzku. Pris¾úbenia Panny Márie Panna Mária prisľúbila, že tí, ktorí žili a zomreli so škapuliarom na krku, dostanú milosť vytrvať až do smrti, alebo zvláštnu pomoc, aby tí, ktorí sa nenachádzajú v milosti posväcujúcej činili pokánie v posledných chvíľach života. V 14. storočí sa Panna Mária zjavila pápežovi Jánovi XXII. a k tomuto prisľúbeniu pridáva takzvané "sobotné privilégium". Znamená to, že Najsvätejšia Panna, vyslobodí tých, čo si ju uctievajú sv. škapuliarom z očistca v prvú sobotu po smrti. Okrem toho všetci nositelia sv. škapuliara dostávajú od Panny Márie zvláštnu ochranu pre dušu i telo v tomto živote a mimoriadnu pomoc v hodine smrti. Sv. Cirkev zaradila nosenie sv. škapuliara medzi sväteniny a udeľuje s ním mnohé milosti a odpustky.

Čo je to škapuliar? Je to súčasť rehoľného rúcha karmelitánskeho rádu. Zhotovený je z dvoch kusov vlnenej látky hnedej farby. Na jednom je obraz Matky Božej Škapuliarskej a na druhom Božské Srdce Ježišovo. V roku 1910 pápež Pius X dovolil nahradenie pláteného škapuliara kovovou medailou sv. škapuliara. Okrem karmelitánskych rehoľníkov ho môžu nosiť členovia Bratstva sv. škapuliara. Jeho členom sa možno stať liturgickým prijatím sv. škapuliara. Členovia Bratstva sú duchovnými bratmi a sestrami rádu a majú účasť na všetkých duchovných dobrách karmelitánskeho rádu v živote i po smrti (sv. omše, prijímania, sebazapierania, modlitby, pôsty...). Prijať do bratstva sv. škapuliara môže ktorýkoľvek kňaz podľa predpísaného obradu.

Nosenie škapuliara

Nosenie škapuliara je formou úcty Panny Márie. Nesmieme ho považovať za nejaký magický, zázračný predmet, ktorý nám zabezpečí nebo. Samotná medaila nemá žiadnu čarovnú moc. Nosenie škapuliara je prejavom lásky a oddanosti našej nebeskej Matke. Pripomína nám jej neustálu starostlivosť o nás a jej vzácne prisľúbenia. Majme teda na pamäti, že tá, ktorá nám pomáha je živá Panna Mária a nie medailónik. Škapuliar treba nosiť neustále vo dne i v noci na krku a nie iba príležitostne. Nepovažuje sa za prerušenie, ak si ho niekto odloží na krátku chvíľu (napr. pri umývaní). Kto ho prestane nosiť, nespácha tým žiadny hriech, ale prestávajú sa na neho vzťahovať spomínané prisľúbenia. Ak by ho chcel začať znova nosiť, môže tak urobiť bez opätovného liturgického obradu. Škapuliar sa udeľuje podľa predpísaného liturgického obradu. Ním sa stávame členmi Bratstva sv. škapuliara. Ak niekto nosí škapuliar, hoci aj posvätený bez tototo obradu, nevzťahujú sa na neho dané prisľúbenia. Škapuliar, ktorý nosíme musí byť posvätený od kňaza, alebo diakona. Ak by sme si teda kúpili nový, treba si ho dať posvätiť. Staršie škapuliare nikdy neodhadzujme do smetí, lebo ide o posvätené predmety. Ak ide o plátené, treba ich spáliť, ak sú kovové, môžeme ich niekomu darovať, alebo si ich odložiť. Touto formou úcty vyjadrujeme zvláštne zasvätenie Panne Márii nás samých a všetkého čo nám patrí. Keď v zjavení Najsvätejšia Panna zverovala škapuliar sv. Šimonovi Stockovi predstavila sa mu ako Milujúca Matka, ktorá chráni svoje deti v živote i vo smrti.

Kresťanský ľud si uctieval Pannu Karmelskú obzvlášť svätým škapuliarom Matky Božej a Matky našej, ktorá sa nám dáva spoznať slovami: "v živote chránim, vo smrti pomáham a po smrti zachraňujem". Ona je "život náš, sladkosť a nádej naša" ako to tak často opakujeme v Zdravas Kráľovna.

Úctou svätého karmelského škapuliara dokazujeme, že s istotou dôverujeme materskej pomoci Panny Márie. Tak, ako sa používajú upomienkové predmety a medailóniky na znak priateľstva, aby nám niekoho neustále pripomínali, tak aj my dajme hlboký zmysel nášmu škapuliaru. Nech nám neprestajne pripomína našu lásku k Nebeskej Matke a jej ochranu. Ona si nás vezme za ruku a povedie nás po všetky dni nášho pozemského života po bezpečnej ceste, pomôže nám premôcť ťažkosti a pokušenia: neopustí nás nikdy tá, ktorej zvykom je nikdy neopustiť toho kto sa utieka pod jej ochranu, alebo ju prosí o pomoc. Jedného dňa pre nás nastane hodina definitívneho stretnutia s Pánom. Vtedy budeme viac ako inokedy potrebovať ochranu a pomoc. Úcta Karmelskej Panny Márie a jej svätého škapuliara je zárukou nádeje v nebo, veď ochrana Najsvätejšej Panny siaha až za smrť. A to nás napĺňa útechou. "Mária nás vedie do večnej budúcnosti, dáva nám nádej, istotu, túžbu po nej. Pri takejto opore sa naše pozemské ponížené a úmorné putovanie premení na istú cestu do večného raja.

Na starých vyobrazeniach je Panna Mária Karmelská znázorňovaná so skupinou duší v očistcových plameňoch u jej nôh. Tým sa naznačuje jej zvláštny príhovor na tomto mieste očisťovania. "Panna Mária má súcit s tými, čo sú v očistci, lebo cez ňu dosahujú vyslobodenie," zvykol často kázať sv. Vincent Ferrer. Jej láska nám pomôže očistiť sa už v tomto živote, aby sme mohli byť po smrti čo najskôr u jej Syna. Karmelský škapuliar nám môže pomôcť viac milovať našu nebeskú Matku. Nech nám pripomína, že sme sa jej zasvätili a keď sme v ťažkostiach, alebo zápasíme s pokušením, rátajme s jej pomocou. Budeme ju cítiť stále blízko nás a to nám bude posilou.

J. M. Escrivá Aj blahoslavený J. M. Escrivá píše vo svojej knihe Cesta (č.500) "Nos na svojej hrudi posvätný škapuliar z Karmelu. Je veľa výborných marianskych pobožností, ale málo z nich zapustilo také hlboké korene do srdca veriacich, ktoré by boli tak často požehnané pápežmi. A navyše aké materské privilégium je z tým spojené."

Lev XI V roku 1605 bol zvolený za pápeža kardinál Alessandro Medici, ktorý si dal meno Lev XI. Keď ho obliekali do pápežského habitu, navrhovali mu, aby odložil a viac nenosil veľký škapuliar, ktorý mal na krku. Vtedy pápež povedal tým, čo mu pomáhali: "Nechajte mi Máriu, aby ona nenechala mňa". Ani my ju nechceme zanechať, pretože máme mnohé potreby. Preto vždy nosme jej škapuliar. A hovorme jej už teraz, že keď nastane naša posledná hodina, chceme sa oddať do jej náručia. Toľkokrát sme sa k nej modlili, aby za nás prosila "teraz i v hodinu smrti našej", a ona na to nezabúda.

Pius XII Pápež Pius XII. 6. augusta 1950 povedal pri istej príležitosti: "Táto forma úcty priniesla svetu ohromný prúd duchovných i časných milostí" Cirkev ju znova a znova schvaľovala udeľujúc jej množstvo duchovných privilégií. Po stáročia sa kresťania utiekajú pod túto zvláštnu ochranu Panny Márie.

Ján Pavol II Keď bol pápež Ján Pavol II. na návšteve vo Španielskom meste Santiago de Compostela, zaželal všetkým: "Nech vás vždy sprevádza Karmelská Panna Mária. Ona nech je hviezdou na vašom obzore, ktorá nikdy nezapadá. Ona vás privedie do bezpečného prístavu k Bohu." Keď jej podáme ruku, dostaneme sa až ku jej Synovi. Ak by v nás zostalo niečo, čo treba očistiť, ona nám priblíži chvíľu, v ktorej očistení od každej poškvrny budeme môcť uzrieť Boha. Škapuliar predstavuje tiež "svadobné rúcho", Božiu milosť, do ktorej musí byť odetá duša. Pápež Ján Pavol II, hovoriac k mládeži v jednej rímskej farnosti zasvätenej Panne Márii Karmelskej si dôverne zaspomínal na zvláštnu pomoc a ochranu, ktorú našiel v úcte Karmelskej Panny. "Musím vám povedať, že v mojom mladom veku, keď som bol ako vy, ona mi pomáhala: nevedel by som povedať do akej miery, ale myslím, že nesmierne. Pomohla mi nájsť milosť vlastnú môjmu veku, milosť povolania". A dodal: "Poslanie Panny, ktorej predobraz bol na vrchu Karmel vo Svätej Zemi, sa viaže na istý odev. Ten odev sa volá sv. škapuliar. Ja som za svoje mladé roky veľmi zaviazaný karmelitánskemu škapuliaru. Je pekné, keď je matka stále ustarostená o to, ako sú oblečené a upravené jej deti." Keď sa im odev dotrhá, "matka sa ho svojim nezbedníkom snaží dať do poriadku. Karmelská Panna, Matka sv. škapuliara k nám hovorí s touto materskou starostlivosťou o náš odev. Odev v duchovnom zmysle, odev Božej milosti. Pomáha nám, aby sme vždy nosili biele rúcho". Pápež tu naráža na biele rúcho, ktoré kedysi v nosili katechumeni prvých storočí. Bolo symbolom posväcujúcej milosti, ktorú dostávali krstom. Potom vyzval, aby si vždy zachovali čistú dušu a dodal: "Spolupracujte s vašou dobrou Matkou, ktorá je ustarostená o váš odev. Ide jej o milosť posväcujúcu vo vašich dušiach." To je odev, v ktorom sa máme jedného dňa dostaviť na nebeskú svadobnú hostinu.

Obrady posvätenia a prijatia do bratstva sv. škapuliara  Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo.  A daj nám svoju spásu  Pane, vyslyš moju modlitbu  A moje volanie nech dôjde ku tebe  Pán s vami  I s duchom tvojím

Modlime sa: Pane Ježišu Kriste, Vykupiteľ ľudského pokolenia, posväť svojou pravicou + tieto škapuliare, ktoré majú tvoji služobníci nábožne nosiť z lásky k tebe a tvojej Rodičke, Panne Márii z hory Karmel. Nech pričinením tejto tvojej Rodičky pocítia ochranu pred zlostným nepriateľom a vytrvajú až do smrti v tvojej milosti. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen. Pokropenie škapuliara sv. vodou

Prijmite toto posvätné rúcho a pokorne proste Najsvätejšiu Pannu, aby ste ho pre jej zásluhy nosili nepoškvrnené a ono vás chránilo od všetkého protivenstva a priviedlo do večného života. Amen.

Z moci mne udelenej prijímam ťa do účasti na všetkých duchovných dobrách, ktoré z milosrdenstva Ježiša Krista rozmnožujú rehoľníci z hory Karmel. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Nech vás žehná Stvoriteľ neba i zeme, všemohúci Boh, ktorý vás zaradil do Bratstva Najsvätejšej Panny Márie z hory Karmel. Pokorne ju prosíme, aby v hodine vašej smrti pošliapala hlavu starého hada a vy ste nakoniec dosiahli palmu i veniec večného dedičstva. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.