Katechéza/ONŽ 0 - 4

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

4. DEŇ OBETOVANIA[upraviť]

POKYNY PRE SKUPINU ANIMÁTOROV[upraviť]

V náväznosti na myšlienku obety (obetovania) vo štvrtom dni oázy vovádzame určité prvky askézy a umŕtvovania. Dôležitou vecou je očistiť tieto pojmy od negatívnych asociácií a ukázať postoje Krista a Nepoškvrnenej, ktorých obeta je prejavom najväčšej lásky a tiež spojením s ideálom nového človeka, ktorý sa k plnosti rozvíja vďaka vládnutiu osoby, ducha, rozumu a vôle nad pudmi a vášňami „tela“.

Dôležitú úlohu má zohrať pieseň „Keď sa cítiš opustený, sám...“. Mládež sa totiž veľmi ľahko znechutí z neúspechov v askéze a v práci na sebe, prežíva slabosť svojej vôle. Preto je potrebné poučiť mladých ľudí, že Kristus Spasiteľ prijíma našu dobrú vôľu, hoci nie vždy je ozdobená dobrými výsledkami.

Asketické cvičenia treba spojiť s konkrétnymi podmienkami života na oáze. Tomu slúži predovšetkým revízia života na tému: „Kult tela, alebo kultúra tela“. Vysvetlenie týchto pojmov má veľký význam. Tu je potrebné hlboko zdôvodniť určitú disciplínu v oáze, ktorá sa mohla doteraz prežívať ako nanútená skupinou animátorov.

Pred svätou omšou treba nacvičovať slávnostné trojhlasné „Amen“.

- Program dňa predpokladá aj dodatočnú besedu pre dievčatá o povolaní k materstvu. Môže ju viesť zodpovedná za oázu dievčat (nie veľmi kňaz) v rámci radostného večera, ktorý celý venujeme problému materstva.


RANNÁ MODLITBA[upraviť]

Hymnus:

Žalm s antifónou:

Krátke čítanie: Hebr 10,5-7

Predstavenie dňa:

Slovo života: „Hľa, prichádzam, aby som plnil vôľu, Bože.“ (Hebr 10,7). Tieto slová sa musia stať programom nášho života.

Na začiatku štvrtého dňa oázy sa stretávame so slovom obeta, obetovanie. Toto slovo v nás vzbudzuje nemilé, negatívne asociácie. Uvedomme si však, že Kristus prišiel na svet kvôli tomu, aby sa stal obetou, aby oddal, obetoval svoj život. A Nepoškvrnená, najkrajšia z ľudí, vidí zmysel a cieľ svojho života v spoluobetovaní sa so svojim Synom Bohu.

Dnes sa chceme snažiť porozumieť krásu a hĺbku obetovania, ktoré pre kresťana znamená plnenie Božej vôle.

Zapálenie sviece: Svieca nám dnes bude pripomínať postoj obety, teda dávania sa, spaľovania sa v láske k Bohu a k bratom. Pri jej zapaľovaní počúvame slová 40. Žalmu, v ktorých je vyjadrený postoj Krista a náš postoj voči Otcovi.

(zapaľuje sa svieca; niekto číta Ž 40,2-11).


Pieseň dňa:


HOMÍLIA: AMEN[upraviť]

Dnes chceme upriamiť svoju pozornosť na krátke, vo svätej omši často opakované a veľmi dôležité slovo: „Amen“.

Má veľmi starodávny pôvod. Pochádza z hebrejčiny; do našej liturgie prešlo z liturgie Starého zákona. Nachádza sa v liturgii všetkých obradov – a čo je zaujímavé – všade sa zachovalo v pôvodnom znení.

Amen, znamená nech sa stane, tak nech sa stane. Vyjadrujeme teda súhlas, vyjadrenie zhody, potvrdenie nejakého faktu. Týmto spôsobom ľud v staroveku vyjadroval svoj súhlas s voľbou nejakého úradníka, alebo iného hodnostára (analógia zo súčasnosti – tzv. referendum, počas ktorého obyvatelia štátu vyslovujú áno, alebo nie na návrhy vlády).

Význam slova „Amen“ vo svätej omši[upraviť]

Všimnime si, že ho predovšetkým vyslovuje ľud a nie kňaz. Ľud sa týmto spôsobom pripája k modlitbe a úkonom kňaza, potvrdzuje ich, prijíma ich za svoje. Keď hovoríme Amen, potvrdzujeme, že chceme to, čo kňaz; jeho modlitby a obetu robíme svojimi. Zvlášť dôležité je Amen v dvoch momentoch svätej omše: po modlitbe nad darmi a po doxológii „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi ...“ na záver kánonu.

Amen teda vyjadruje, že veriaci sú spolu s kňazom subjektom obety svätej omše. Ne je pravdivá dosť rozšírená mienka, že kňaz prináša obetu, že len on je subjektom a veriaci sú len pasívnymi príjemcami tzv. plodov svätej omše. Neexistuje rozdelenie na aktívny subjekt (kňazi) a prvok pasívny, trpný predmet (veriaci). Svätá omša je obetou Cirkvi, prináša ju Cirkev, Boží ľud reprezentovaný miestnym spoločenstvom. Kňaz sprítomňuje Kristovu obetu, len on to môže urobiť, ale keď je obeta už prítomná, prednáša ju Otcovi celá Cirkev. Preto kňaz v obetnej modlitbe hneď po premenení hovorí: „my, tvoji služobníci aj tvoj svätý ľud ... prinášame tvojej preslávnej velebnosti“ (I. Eucharistická modlitba).

O tom, že celá Cirkev, ktorú miestne spoločenstvo reprezentuje, je subjektom liturgie, zvlášť eucharistickej, jasne hovorí Konštitúcia o svätej liturgii v č. 7:

„Hej, v tomto veľkom diele, ktorým sa vzdáva Bohu dokonalá sláva a ľudia sa posväcujú, Kristus pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, a ona vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva hold večnému Otcovi.

Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Kristovho. Ňou .. tajomné Telo Kristovo, teda Hlava i údy, preukazuje Bohu všetok verejný kult.“

Preto činná a vedomá účasť veriacich na liturgii je veľkou túžbou Cirkvi, na to sa zameriava celá obnova liturgie (por. SC 14).

Pravdu o tom, že celá Cirkev je subjektom obety svätej omše, ohlasuje udalosť, o ktorej rozjímame vo štvrtom radostnom tajomstve ruženca Obetovania v chráme.

Kristus obetuje seba a svoj život Otcovi od prvej chvíle svojho príchodu na svet. Robí to skrze Máriu. Ona odovzdáva Syna Otcovi. Mária je obrazom, typom Cirkvi, ktorá prináša ako obetu Krista Bohu Otcovi za spásu sveta. Simeon predpovedá hodinu kríža, v ktorej sa Mária bude plne zúčastňovať na obete Syna.

Musíme teda vedome a úprimne vysloviť svoje „Amen“ v liturgii. Naše vnútorné presvedčenie sa má prejaviť v hlasnom a istom vyslovení toho Amen. Sv. Hieronym dosvedčuje: „Amen zaznievalo v rímskych bazilikách ako hrom.“ Podstatným obsahom toho Amen je pripravenosť pripojiť sa k obete Krista, pripravenosť spoluobetovať, teda podľa príkladu Krista robiť zo seba dar v službe Bohu a bratom.

Naše všeobecné kňazstvo nie je však ohraničené rámcom liturgie. Tu je začiatok, potom celý život musíme usmerňovať k Bohu, robiť z neho Amen Božej vôli, ktorá sa prejavuje v našich povinnostiach. (Možno tu použiť citáty z Dekrétu o apoštoláte laikov č. 3 a iné)


VÝPRAVA OTVORENÝCH OČÍ: OBJAVENIE VÔLE[upraviť]

Úvodné pokyny[upraviť]

Obrátiť pozornosť mladých na dnes všeobecne rozšírený jav nedostatku vôle. Veľa ľudí nedokáže vedome chcieť, vyberať si, zvlášť keď je to spojené s námahou, s obetou.

Východiskovým bodom môže byť pozorovanie ľudí na rekreácii, na pláži, pri stánku so zmrzlinou a pod. Poukázať, že ľudia sa chovajú ako zvieratá, podliehajú stádovému pudu, vyberajú si to čo všetci, čo je v danom okamihu najľahšie a najpríjemnejšie. Ale bez námahy vôle, bez schopnosti podriadiť to, čo je príjemné tomu, čo je morálna povinnosť a hodnota, nemožno byť plne človekom!

Priebeh cvičenia[upraviť]

Počas prechádzky dávame rôzne cvičenia vôle, aby sme si uvedomili, že sme schopní ovládnuť svoje zmysly a sily, napr. Prejsť určitý úsek cesty bez obrátenia sa napravo a naľavo (ovládnutie zraku), ďalší úsek prejsť v mlčaní (ovládnutie jazyka), napriek smädu nepijeme vodu z nájdeného prameňa, desať minút skúsime rozmýšľať na určitú tému (obládnutie myšlienok), určitý úsek prechádzame tak, aby sme dodržiavali vzdialenosti medzi sebou a pritom zachovali spojenie s osobami pred a za nami.

Na záver počas spoločného prediskutovania cvičení možno usmerniť rozhovor na skúsenosti mládeže z pokusov na sebe pracovať, na ťažkosti a neúspechy v tejto oblastu. Možno prečítať Úspešný život str. 113-118 (Uvažuj a rozhoduj – tak sa staneš človekom). Nadviažeme na pieseň dňa.


RADOSTNÝ VEČER[upraviť]

Ak ho nevenujeme téme materstva v skupine dievčat a otcovstvu v skupine chlapcov, môžeme v ňom rozvinúť pomocou výrokov veľkých ľudí, básní, prózy a piesní večnú dilemu človeka: chcieť a nemôcť (por. Rim 7,24-25)


RUŽENEC: TAJOMSTVO OBETOVANIA[upraviť]

1. …, ktorého Simeon spoznal v malom dieťati.

2. …, ktorý bol pre Simeona nádejou a naplnením života.

3. …, ktorého Simeon naplnený Duchom Svätým, nazýva svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela.

4. …, ktorý sa zjavil v chráme prorokyni Anne ako očakávaný Mesiáš.

5. …, ktorý sám seba nazval Svetlom sveta.

6. …, ktorý prišiel, aby sa stal zmiernou obetou za naše hriechy.

7. …, ktorý Ťa ako prvú z ľudí pozval k spoluobetovaniu.

8. …, ktorý sa denne obetuje v svätej omši.

9. …, ktorý túži, aby sme sa zapájali do Jeho obety.

10. …, ktorý nás vyzýva oddať sa mu tak, že budeme plniť Otcovu vôľu.


EVANJELIOVÁ REVÍZIA ŽIVOTA: KULT TELA, ALEBO KULTÚRA TELA[upraviť]

Cieľ[upraviť]

Urobiť mládež citlivou na isté prejavy súčasného života (viditeľné, zvlášť na rekolekciách), ktoré sa nedajú zosúladiť s požiadavkami nového života a s ideálmy nového človeka. Možno ich zahrnúť do pojmu „kult tela“.

Ako protiklad kultu tela treba postaviť pojem: „kultúra tela“. Správne pochopenie týchto dvoch pojmov umožní mládeži určiť a zaujať správny postoj voči rôznym smerom súčasného života.


  • Rim 12,1-2
  • Gal 5,13-26
  • 1Pt 3,3-5 (pre dievčatá)


Pomocné texty[upraviť]

  • M. Quoist: Úspešný život: Atomizovaný, alebo jednotný a personalizovaný človek (29-33)


Priebeh revízie života[upraviť]

Vidieť[upraviť]

Čo očakávajú ľudia od výletov a rekreácií? V čom vidia ich podstatu, najväčšiu príťažlivosť?

Podľa akých kritérií sa hodnotí úspešnosť rekreácie? Zdá sa, že zvlášť pre ženy a dievčatá je najdôležitejšou vecou opáliť sa. V súvislosti s tým sa čo najviac obnažujú, chodia čo najmenej oblečené. Zlé počasie na rekreácii znamená úplnú pohromu, pokazenú dovolenku.

Skutočne sa tým, ktorí sa opaľujú, jedná o zdravie tela, či skôr o jeho vzhľad (ľudia silne opálení pútajú na seba pozornosť), alebo zmyslovo príjemný zážitok, keď sa koža podráždi vodou, vetrom, slnkom? Dá sa všeobecná náklonnosť k nudizmu, zvlášť u dievčat, vysvetliť starostlivosťou o zdravie? Nie je to skôr vyhľadávanie príjemných dojmov, ktoré sa napokon viažu (aj keď si to možno nie všetci uvedomujeme) so sexuálnou oblasťou ľudského života?

Určité požiadavky, kladené na nás od začiatku oázy, vás možno zaskočili. Podriadili ste sa im tak, ako sme o to prosili v dôvere, že je to potrebné a dobré. Dnešná revízia života nám dovolí niektoré z týchto požiadaviek pochopiť a urobiť rozhodnutie prijať, alebo zavrhnúť takýto spôsob konania v ďalšom živote.

„Prirodzenosť nerada zomiera, nechce byť tlmená, ani premáhaná, nechce nikomu podliehať ani sa dobrovoľne podriadiť (zapriahnuť) do jarma. Naproti tomu milosť vyžaduje umŕtvenie, bráni sa zmyslom, chce byť závislá a podriadená, nechce sa riadiť vlastnou slobodou, má rada poriadok, nad niký netúži vládnuť (Tomáš Kempský, Nasledovanie Krista, III. Kniha, kap. 54,8)


Zhodnotiť:[upraviť]

Priviesť k pochopeniu pojmov: kult tela a kultúra tela.

„O kulte tela sa hovorí:“

  • Keď holdovanie telu, jeho potrebám, túžbam a vášňam sa stane bezprostredným cieľom konania,
  • Keď sa prežívajú hodnoty tela oddelene od hodnôt človeka. Typický príklad: tzv. súťaže krásy. Hodnotí sa krása tela odtrhnutá od hodnôt a hodnosti človeka ako osoby,
  • Súčasná móda: zdôrazňovanie tela, jeho krásy ako absolútnej hodnoty. Dievča, ktoré jej podlieha, dovoľuje, aby bola hodnotená ako živý tovar, pričom sa vôbec nepozerá na hodnoty a dôstojnosť jej osoby, charakteru a pod.
  • Vrcholový šport: obdivujú sa samostatné fyzické výkony, stávajú sa predmetom kultu, ale nikto sa nepýta človeka, na jeho hodnotu, charakter a pod. Úroveň odpovedi mnohých športovcov pri rozhovoroch je zarážajúco nízka.

O kultúre tela hovoríme:

  • Keď sa telu venuje starostlivosti, udržuje sa v pohode, aby mohlo byť nástrojom osoby,
  • Keď cez telo možno zbadať osobu,
  • Keď sa telo stáva prejavom duše - (života), osoby, jej charakteru,
  • Keď sa skrze telo stretávajú a kontaktujú osoby, keď kontakt medzi mužom a ženou nie je len akciou a reakciou sexu s vylúčením celej oblasti osobného života, ale skutočným stretnutím osôb.

Problém kult tela alebo kultúra tela možno hodnotiť z pohľadu:

  • Prirodzeného
  • Nadprirodzeného

1. Podstata prirodzeného myslenia (zásady dobrej výchovy): „Nepatrí sa chodiť po ulici v plavkách ani sadnúť si v nich k stolu. Nenos sukne s veľkým zástrihom, aby ti nebolo vidno spodničku alebo nohy do pol stehna. Na ulici treby byť slušne oblečený. Úradníčka, ktorá prichádza do práce v priesvitnej blúzke s veľkým výstrihom nekoná správne. Je netaktné chcieť sa od iných líšiť a stavať sa na výslnie... Aj na pláži treba byť v istom zmysle oblečený.“ (Eva Gumovská: ABC dobrej výchovy, vyd. 5, Waršava 1968, str. 88, 89, 91).

2. Podstata nadprirodzeného pohľadu: Rim: 12, 1 - 2, Gal 5, 13 - 26, 1Pt 3, 3 - 5 (pre dievčatá)

Prečítať:

Quist: „Starostlivosť o krásu“

Maliňski: „Morálna norma“


Konať[upraviť]

V oáze a po jej skončení budem uskutočňovať rozumnú kultúru tela. To, čo možno vo všeobecnosti pozorovať, sa prieči nielen kultúre medziľudských vzťahov, ale aj základným požiadavkám hygieny.

Oáza musí vypracovať novú kultúru oddychu. Ak pri odpočinku konáme v súlade s požiadavkami kultúry tela, plníme Božiu vôľu (nadviazať na slovo života).

Odporučiť zaviesť si poznámkový zošit ako pomôcku pri uskutočňovaní etapy „konať“. Realizácia tejto etapy má sa stať predmetom spytovania svedomia každý ďeň. Na prvú stranu treba napísať body každodennej práce na sebe.

V zošite zaznamenávať:

  • Citáty zo sv. písma, ktoré ku mne v danom dni zvlášť prehovorili,
  • Svoje myšlienky
  • Citáty z čítaných kníh
  • Závery z evanjeliovej revízie života
  • Svoje rozhodnutie


HBS: STARÝ A NOVÝ ČLOVEK(ŽIŤ A UŽIŤ)[upraviť]

Čítanie: Rim 7,14-25

  • Svätý Pavol mastrovsky zobrazil vnútornú situáciu každého z nás: napätie, boje medzi „starým a novým človekom“, medzi „telom“, medzi „zákonom hriechu“ a „zákonom Božím“.
  • Takéto napätie poznáme z vlastného každodenného života (uviesť príklady). Ten, kto toto napätie boja necíti, úplne padol do „otroctva tela“, nežije už skutočne ľudským životom, ale životom živočíšnym. (Zviera podlieha pudom, inštinktom, nemôže si slobodne vyberať medzi rôznymi hodnotami).
  • Snažme sa hlbšie vniknúť do podstaty tohto boja, ktorý sa v nás odohráva. Môžeme ho charakterizovať pomocou dvoch slov: užiť a žiť (užitie a žitie).

Slovo užitie má dvojaký význam:

  • úžitok, použitie niečoho ako prostriedok k dosiahnutiu vyššieho cieľa;
  • potešenie, rozkoš, život pre potešenie, neviazanosť. Užívať život znamená ponoriť sa do istých hodnôt, rozkoší, akoby stotožniť sa s nimi. To je tendencia starého človeka v nás. V tom spočíva hriech.

Poddanie sa k tendencii užívania spôsobuje nepokoj svedomia. Vnútorný človek v nás sa pred tým bráni, a pozorovania hovoria, že poddanie sa človeka túžbe užívania (alkoholizmu, narkománie, žiadostivosti, sexu, nezdravým ambíciám, lakomstvu) vedie ku degradácii, k ruinovaniu osobnosti.

Prečo? Lebo človek ako osoba môže nájsť pokoj len v najvyššej hodnote - v hodnote osoby. Všetko ostatné môže byť užívané len v prvom význame ako prostriedok k dosiahnutiu cieľa. Avšak osoba nemôže byť predmetom užitia ani v prvom význame, ani v druhom význame. Osobe sa možno len oddať v láske, len v láske je možné stretnúť sa s ňou. Osoba je povolaná k láske, teda k vlastneniu seba v darovaní seba, len takto môže uskutočniť seba a len takto nájde šťastie.

Preto zákonom života osoby je zákon zomierania, usprcovania požiadaviek starého človeka. Svätý Pavol to nazýva „život podľa Ducha“. Kristus takto formuluje zákon nového života: „... kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí život pre mňa, zachráni si ho“. (Lk 9,24)

Uskutočňovanie povolania osoby k láske teda k vlastneniu seba v dávaní seba, vedie k životu, lebo len týmto spôsobom môže človek dosiahnuť Boha, ktorý je životom.

Užitie v zmysle užívania života vedie k smrti osobného života. V súvislosti s vyššie uvedenými myšlienkami možno širšie poukázať na nebezpečenstvo konzumného postoja k životu.

Povzbudenie k boju so starým človekom: Rim 13,11-14; Rim 12,1-2; Gal 6,7-10; 1Kor 9,25-27. (Môžu čítať animátori).

Ukončenie – pieseň: „Uprostred všetkých starostí a ťažkostí života...“.


DODATOČNÁ PREDNÁŠKA PRE DIEVČATÁ: POVOLANIE K MATERSTVU[upraviť]

Čítanie: Lk 2,22-38

V udalostiach obetovanie v chráme, podobne ako v ostatných radostných tajomstvách ruženca, vidíme Máriu ako Matku spolu so Synom Ježišom Kristom. Vidíme, ako si voči nemu plní všetky povinnosti. Jej život, tak ako každej matky, je oddaný dieťaťu, je ním determinovaný, ohraničený (Simeonovo proroctvo).

Materstvo Márie je jedinečným materstvom v dejinách sveta, je najväčším zázrakom, aký Boh v stvorení urobil, je materstvom panenským – bez účasti muža a pozemského otcovstva, je materstvom vo vzťahu k druhej Božskej Osobe, k Božiemu Synovi, ktorý z Márie Panny prijal ľudskú prirodzenosť, čím vstúpil vo svojej Božskej Osobe do vzťahu skutočného synovstva voči Márii. Mária je teda skutočnou Bohorodičkou, matkou Božieho Syna. Cirkev obdivuje a oslavuje toto zázračné materstvo, napr. (obdivuje a oslavuje toto) v loretánskych litániach: Matka nepoškvrnená, Matka najčistejšia, Matka neporušená, Matka premilá, Matka Stvoriteľa, Matka Spasiteľa.

Napriek svojej neobvyklej vznešenosti je nám Máriine materstvo blízke, lebo každá z nás je povolaná k materstvu. Mária je zvláštnym spôsobom našim vzorom a ideálom života, na ktorý máme stále hľadieť.

Zamyslela sa už niektorá z vás vážne nad svojim povolaním k materstvu? Je ešte čas nad tým rozmýšľať? O voľbe povolania sa rozmýšľa už v detstve, na jeho vykonávanie sa pripravuje mnohými rokmi štúdia. Ak sa k manželstvu a materstvu pristupuje bez akejkoľvek prípravy a zamyslenia takáto bezstarostnosť vedie k mnohým životným katastrofám a tragédiám. Preto je potrebné už teraz sa vážne zamyslieť nad týmito vecami a zvlášť spoznať podstatu a tajomstvo materstva. Musíme sa naučiť myslieť vo svetle Božského materstva Márie – na svoje povolanie, ako niečo sväté.

O materstve možno hovoriť ako o fyzickom či fyziologickom jave. Náš organizmus je na materstvo pripravený, môže sa v ňom počať nový ľudský život. Tento môže vzniknúť len v spolupráci s mužom – otcom začínajúceho života. Tak ako život mnohých rastlín – druhov a zvierat aj ľudský život vzniká ako dôsledok oplodnenia ženskej bunky mužskou.

Človek – to však nie je len telo. Je osobou, je bytosťou duchovne – telesnou, je bytosťou slobodnou. Preto materstvo nie je záležitosťou tela, ale je vecou celého osobného bytia človeka. Pokrivením ľudského materstva a otcovstva je to, že sa odohráva na rovine zmyslovo – fyziologickej a nie osobnej. To je tiež podstata hriechu nečistoty.

Materstvo je nerozlučne spojené s láskou. Láska skutočne ľudská, osobná musí byť prameňom materstva. Osobná láska je oddaním sa jednej osoby druhej osobe. Toto vzájomné oddanie sa, zahŕňa celého človeka, aj jeho telo. Zjednotenie sa dvoch osôb v láske tvorí trvalé a plné spoločenstvo – manželstvo. Plodom manželskej lásky je nový život – ľudský život, dieťa. Lebo každá manželská láska, láska úplného vzájomného oddania sa dvoch osôb je plodná, životodarná, materialistická. Takýmto spôsobom je manželstvo a materstvo odrazom vnútorného života Boha v Trojici Jediného.

V týchto veciach, ktoré sú vo svojej podstate vznešené a sväté, sa najtragickejším spôsobom prejavujú dôsledky skazenia ľudskej prirodzenosti prvotným hriechom. Zmyslový sexuálny pud, ktorý existuje v ľudskej prirodzenosti, môže nezávisle od osobnej lásky viesť k úkonom čisto fyzickým, spojeným s tajomstvom odovzdávania života. Vtedy je materstvo len fyzické, nespojené s láskou a s manželstvom. V tom prípade sa človek rodí nie z lásky, ale len ako dôsledok zmyslovej žiadosti. Dieťa nemilované, nechcené, nenávidené. V ďalšom dôsledku to vedie k zločinu – zabíjaniu nenarodených detí, ktoré je vo svete rozšírené. Sexuálny život bez osobnej lásky je hriechom proti tajomstvu materstva, proti tajomstvu života.

Sme vystavené nebezpečenstvu najväčšieho zahanbenia pre každé dievča, ktoré spočíva v tom, že bude „použitá“ chlapcom, alebo mužom nie ako osoba hodná lásky, ale ako predmet uspokojenia jeho vášne, ako vec, ktorá sa po použití odhodí. Musíme strážiť svoju hodnosť osoby, svoje sväté povolanie k materstvu. Na stráži týchto hodnôt musí stáť čnosť hanblivosti a skromnosti. Hanblivosť je vlastne sebaobranou osoby pred ponižujúcim zaobchádzaní s ňou ako predmetom užitia.

Pozrime sa na Máriu: Bola úplne oddaná Bohu v najčistejšej láske a tak sa mohla stať matkou Božieho Syna. Ona nech vám dá pochopiť nerozlučný zväzok medzi tajomstvom snúbeneckej lásky a tajomstvom materstva.


Zakončenie piesňou: