Katechéza/Príbeh 1

Mysli slobodne. Uč sa slobodne. — Zo slobodnej knižnice Wikibooks ~ Wikiknihy.
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

1. príbeh[upraviť]

V jednom meste žil hrnčiar, ktorý mal svoju dielňu. V nej trávil celý svoj deň. Pracoval od svitu do mrku. Bolo to v zapadnutej uličke, po ktorej nechodilo mnoho ľudí, ale predsa sa niekedy niekto zastavil. Vyrábal totiž ozdobné vázy. Bol to však človek smutný, v jeho dielni bolo stále šero, a tak sa jeho vázy hodili iba na cintorín. Boli tiež také smutné ako on. No ľudia prichádzali a kupovali a tohto smutného muža mali radi. Jedného dňa však prišla na nákupy Graziella. Bolo to veselé dievča, ktoré prišlo kúpiť vázu pre svoju starú mamu. Tá už mnoho rokov odpočívala na cintoríne. Hrnčiar jej predal vázu a ona mu za ňu platila. Práve vtedy sa ich oči na chvíľočku stretli. Graziella si v nich všimla smútok a bolesť a nedalo jej to pokoja. Rozmýšľala, ako tomuto človekovi pomôcť, ako mu dodať radosti zo života. Najskôr to bude tým šerom, ktoré má v dielni. Poviem mu, aby si kúpil viac lámp a iste mu bude veselšie. Ako sa rozhodla, tak i spravila a hrnčiar poslúchol. Avšak nepomohlo. Smútok z jeho očí sa nestratil a vázy vyrábal ďalej iba pre cintorín. Graziella sa však už neuspokojila. Pochopila, že tu treba iné svetlo. Poprosila hrnčiara, či by mu mohla umyť oblôčik na jeho dielni a otvoriť dokorán okenicu. On privolil a dievča sa pustilo do práce. O chvíľu prenikli dovnútra prvé slnečné lúče a roztancovali sa po dielni. V ich svetle hrnčiar zbadal, že jeho výrobky sú skutočne smutné a že by sa dali robiť oveľa krajšie, že sú i iné farby ako šedivá a hnedá a že dievča, ktoré mu umylo oblok je krásne. A prvýkrát vo svojom živote vyrobil vázu, ktorá nebola určená na cintorín. Hrala krásnymi farbami a prežiarila celú jeho dielňu. Hrnčiar ju z vďačnosti daroval Grazielle.

  • Táto rozprávka nie je celkom vymyslená. Okolo nás je možno veľa smutných detí, veľa takých, ktoré nie sú zlé, ale žijú sami pre seba, nikoho si nevšímajú, nikto ich nemá rád a oni nemajú radi nikoho. Možno poznáš niekoho, kto by ich vedel potešiť. Čo si myslíš, kto by to mohol byť? Je Niekto, kto by to iste vedel – ale oni Ho nepoznajú. Ešte im o Ňom nikto nerozprával. Možno k nim treba zájsť na návštevu a poumývať im okienko na ich srdci. Ukázať im, že ich má niekto rád.

2. príbeh[upraviť]

Už dávno som počula príbeh, na ktorý spomínam každé Vianoce a veľmi rada ho rozprávam. Nazvala som ho Vianočný príbeh o láske a možno ho už poznáte, ale myslím si, že sa oplatí k nemu vrátiť a zamyslieť.

Žili raz mladí manželia, veľmi chudobní, ale šťastní a plní vzájomnej lásky. Ona mala nádherné husté čierne vlasy stiahnuté do dvoch hrubých vrkočov, ktoré jej siahali priam po kolená. Hoci nebola krásavica, ale každý, kto ju videl, musel ju obdivovať pre jej vlasy. On bol úradník na tom najnižšom poste a jediné, čím by mohol vzbudiť záujem okolia, boli jeho zlaté vreckové hodinky. Zdedil ich po otcovi, ale bez potrebnej zlatej retiazky, ktorá visiac z jeho vrecka, by každého upozornila, že je ich majiteľom. Pochopiteľne, že veľmi chcel mať takú retiazku a ona o jeho túžbe vedela. Aj ráno na Štedrý deň si predstavovala jeho radosť, keby mu ju darovala. Nemala ale peniaze na nijaký vianočný dar, kdeže zlatú retiazku! Zrazu dostala nápad. Vybrala sa bez váhania do mesta, predala svoje krásne vlasy a utekala k zlatníkovi. Kúpila mužovi zlatú retiazku, tú, ktorú on vždy vo výklade obdivoval.

On keď išiel domov z úradu, si všimol, že vo výklade u zlatníka už nie je zlatá retiazka a zamrzelo ho to. Ale na jej mieste ležala krásna spona do vlasov. „To by bol pravý vianočný dar pre moju ženu“ - pomyslel si. Ani on neváhal, vymenil svoje zlaté hodinky za zlatú sponu do jej vlasov.

Pod vianočným stromčekom jej dal sponu do vlasov, ktoré si odstrihla a ona mu retiazku k hodinkám, ktoré predal... V ten večer boli nesmierne šťastní.

  • Raz jeden môj známy moje rozprávanie znechutene komentoval: Blázni! Taká sprostosť, že sa ti chce o tom vôbec rozprávať. Opýtala som sa ho, prečo je zrazu taký zlý a nahnevaný. Zamyslel sa a po chvíli mi povedal: „Lebo im veľmi závidím.“

3. príbeh[upraviť]

POKOJNÝ ODCHOD Istému lekárovi zavolali z nemocnice, či by neprevzal do hospicu, kde pôsobil, isté mladé vysokoškolsky vzdelané, ale žiaľ, na nevyliečiteľnú chorobu zomierajúce dievča. Súhlasil. Nuž ho bližšie oboznámili so špecifikami choroby dievčaťa, ako i tým, že v istých obdobiach upadá bez príčiny do bezvedomia, z ktorého sa po čase preberie, ale napriek vzornej starostlivosti musí nastúpiť liečba dekubitov – preležanín, ktoré v období bezvedomia získalo. Dievča preložili do hospicu. Na nočnom stolíku malo kopu kníh. Všetko s tematikou uzdravovania. Mimo iné bola medzi knihami i Biblia. Spomínaný lekár – veriaci človek pochopil, že dievčina má vieru asi trošku problematickú: i Krista berie len ako jedného z mnohých uzdravovateľov. Tak začal premýšľať, ako by jej mohol pomôcť. Raz, ako vošiel do izby dievčaťa sám a v civile, čo navodilo dôvernejšiu atmosféru ako pri vizite, sa ho zrazu dievča spýtalo: „Veríte v Boha?“ „Áno, verím,“ odpovedal lekár a pokračoval, „asi aj Vy. Vidím, že máte Sv. Písmo.“ „No, hej,“ odvetila dievčina neisto, „ale nechápem, ako to bude vyzerať po smrti, vo večnosti. Čo si myslíte Vy?“ Lekár zostal trochu zaskočený. Vedel, čo sa o tom píše v Písme, že ani ucho nepočulo, oko nevidelo atď... ale to je veľmi teoretické... Zrazu si spomenul na prirovnanie v istej knihe a tak ho dievčaťu povedal: „Život nás tu, na zemi, sa podobá životu dieťaťa v lone matky skôr, ako sa narodí. Je v tme, nevidí svetlo. Nevidí ani matku – len ju počuje. Aj my sme tu v tme, svetlo uvidíme jasne až na druhom svete, aj Boha z tváre do tváre. Dieťa, aj keď to v lone matky nevníma, matka živí svojím telom a krvou, bez toho by zahynulo. Podobne i nás Kristus počas života na zemi živí svojím telom a krvou, aby sme nezahynuli. Aby však dieťa mohlo matku uvidieť, prísť do svetla a prebývať s ňou vo svetle, byť ozaj v jej náručí, musí prísť pôrod a to je veľký stres. Podobne niečo také je i smrť. Je stresom. Dieťa netuší, čo sa po pôrode stane a ani čím pôrod je, čo ho počas neho čaká...... Aj my sa bojíme smrti a toho, čo je po nej. Ale len ak tým prejdeme, príde okamih, ako je u matky s dieťaťom – že matka dieťa objíme, ono uvidí matku vo svetle... A tak aj my jedine cez smrť, po jej prekonaní uvidíme Boha z tváre do tváre.“ Dievčina pozorne počúvala a potom povedala: „Áno, pochopila som, verím!“ O chvíľu ale zosmutnela: „Teraz až som naplno uverila v Boha a večný život, ale zomieram a už nemám čas, niečo pre Neho urobiť. Prídem pred neho s prázdnymi rukami...“ Lekár premýšľal, ako dievča povzbudiť. Videl, že pletie papučky pre malú neterku, neraz taktiež vravelo ako má rado ľudí, rado im pomáha a robí radosť. A tak lekár povedal: „Viete, všetko, čo človek vo svojom živote urobil s láskou, Bohu stačí. To sú dary, ktoré rád prijme. A vy, ako vidím, máte ľudí rada, dávali ste im a dávate veľa lásky... nepôjdete s prázdnymi rukami.....“ Dievča sa rozžiarilo a radostne zvolalo: „Tak už sa smrti nebojím!“ Na druhý deň dievča opäť upadlo do bezvedomia, ako sa stalo párkrát i v hospici, podobne ako predtým v nemocnici. Všetci vraveli o známom rituále - prebratie a liečba dekubitov. Lekár však povedal: “Nie, nepreberie sa už. V pokoji odíde na večnosť.“ A tak sa aj stalo.

Psychiater Viktor E. Frankl, zakladateľ logoterapie (liečba ku zmyslu) napísal: „Zmysel a cenu nášmu životu dávajú vrcholné okamihy, ktoré prežijeme. Taký okamih, prežitý v posledných chvíľach života, môže dať spätne zmysel celému životu.“